Matičné čítanie Korešpondencia Recenzie Preklady Rozhovory

V / 2012

Zaujímavé sú aj veci, ktoré sa nestali, je ich veľa a ich významy sú bohaté a živé.

Pre chorobu organistu zrušili večerný koncert v Thomaskirche v Lipsku a predsa som na tom koncerte bol a som, dokonca predtým,  než sa nekonal. Deň predtým je na stole reštaurácie pivo a keď ho zdvihneš, vidíš v ňom vežu Thomaskirche, ktorú pomaly opúšťajú slnečné lúče, až sa utopia v pene a súmraku. Zajtra tam budem sedieť a počúvať Bacha, jeho strýka Krištofa a syna Filipa Emanuela. Vstupenky mám vo vrecku. A zajtra tam aj som, hladím staré drevo lavice a hovorím Zuzane, že dnes (kedy je dnes?) večer sa toto drevo bude chvieť a vibrovať v rezonancii s najhlbším basovým tónom, 32-stopovým Posaun Bass nového majestátneho organa so šesťdesiatimi registrami. Drevo sa naozaj zachvelo a možno to robí aj po týždni, keď doma na prehrávači počúvam Ullricha Böhmeho.

Potom na staré kolená pokľaknem pred náhrobkom Johanna Sebastiana a čosi alebo ktosi sa vo mne modlí nesúvislo archetypálne slová z praveku, ktorým nerozumiem. Keď položím na hrob kamienok a vetvičku stálezeleného krušpánu z Pukanca, smeje sa pod fúzy v šere chrámu poslucháč klasickej filológie na lipskej univerzite Friedrich Wilhelm Nietzsche, ešte bez fúzov. Vtedy tam ešte Bach nespočíva, je pochovaný inde, ale jeho tóny sú skamenené v murive a klenbe. Vravím si, len počkaj, Nietzsche, aj tebe raz prinesiem na hrob buxus z Pukanca, možno na Turíce 2011.

Lebo kultúra je sieť, ktorej očká, guče, suky, hrče a uzly a slučky nejako súvisia. Sme v nej všetci, hoci možno jestvuje len v našich hlavách a nie naozaj. Rozprestiera sa ponad čas a priestor a drží nás nad priepasťou, aby sme sa neprepadli kdesi na dno temnoty a úzkosti.

xx

xx

Kultúra nepozná letopočet. A tak sa netreba čudovať, keď si idem vyfajčiť cigaretu k Nietzscheho hrobu. A naozaj je tam lavička uprostred trávnika a veľký popolník. Osieva sa drobný a tichý dáždik a v riedkej hmle môžeš, ak chceš, počuť hoci Vajanského: "Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil," píše mu priateľ z Ruska. "Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha!" Aj keď jeho informácia nie je veľmi presná, lebo pochádza len z druhej ruky a ja toto píšem z prvej a pravej ruky. Tou rukou odklepnem popol z cigarety a položím do jarčeka v písmene N na ležatom mramorovom náhrobku vetvičku krušpánu, čo mi zvýšila z toho istého konára u Bacha a do písmena F aj kamienok z Pukanca. Tu, v malej dedinke Röcken neďaleko Lipska odpočíva Friedrich Wilhelm pri otcovi, matke a sestre. Pozadie im tvoria mohutné a staré neomietnuté kamenné kvádre múrov kostola, kde kázaval otec Carl Ludwig. Za kostolíkom Friedrichov rodný dom a veľká farská záhrada plná kvetov, kríčkov, stromov a trávy. Meditácia v ružovej záhrade.

xxx

Ešte si do neplatného československého občianskeho preukazu či do neplatného pasu ako do herbára vložím belavú stokrásku a beriem do Pukanca, o ktorom prítomní zosnulí Friedrich, otec Carl Ludwig, matka Franziska a sestra Elisabeth pravdepodobne ani netušili rovnako ako o Banskej Štiavnici, kde na lýceu študoval básnik Šándor Petöfi a mladý študent na univerzite v Lipsku Friedrich očarený zhudobnil Petöfiho báseň.

Lebo kultúra je nekonečná sieť, jej pospájané uzly sú všade a očká vidia. Celkom inak už poznali a podnetne vnímali Nietzscheho naši medzivojnoví intelektuáli v čase nedávnom, keď ešte vzdelanosť bola "trendy" namiesto dnešnej barbarskej zadubenosti. A Thomas Mann: "Nietzsche vedel a sám bol dôkazom, že filozofia nie je studená abstrakcia, ale osobné prežívanie, utrpenie, obeť pre ľudstvo. Budúcnosť bola skutočnou krajinou jeho lásky. Tým, čo prichádzali ako my a ktorých mladosť mu vďačí za nekonečne mnoho, bude stáť pred očami ako postava nežnej a úctyhodnej tragiky, ožiarená blýskaním sa na časy v tejto provizórnej dobe."

Myšlienky sa prenášajú ako kamienky vo vrecku môjho saka, metafory putujú a blúdia v priestore a v čase. Čo mohlo byť a čo bolo, smeruje k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný, hovorí básnik Eliot.

IV / 2012

Brtníci, ako kedysi nazývali včelárov, zberačov medu horských včiel, vedeli, že už je tu ročné obdobie včelieho spánku. Ten apatický spánok nie je malomeštiacky ozajstný, len tak vyzerá. O saxofonistovi Felixovi Slováčkovi sa hovorí, že je vynálezcom aktívneho spánku. Hrá so zavretými očami. Včely musia až do jari riadiť v úli systém vetrania, teploty, vlhkosti, hygieny a stravovania. Ochraňovať v mraze kráľovnú matku. Keď im jemne zaťukáš na úľ, odpovedia tichým šumením chorálu, správou o živote.        

Čeľi, píšeme pri natieraní úľov zelenou fermežovou farbou na čelo čelieňa, včelína: foneticky, v miestnom nárečí, aby aj včely tomu rozumeli, veď sú z blízkej dedinky. Letáč na úli je poprášený snehom  a bodkovaný od ostrých zobákov krásnych a nežných sýkoriek, aj vetvičky ich nôh nechávajú odtlačky. Sýkorka ťuká a ťuká, včela, čo má zodpovednosť, vykukne z otvoru, a je po nej. Tak morzeovkou klepká smrť svoj rytmus.         

Včelstvo je organizovaný a riadený systém, ktorého funkciou je život. Nekonečný integrovaný systém. Podľa kybernetiky je to ostrov informácie uprostred presily entropie a jeho vzťahy a súvislosti sú kozmické. V ekologickom reťazci a jednote živej reality je funkcia včelstva podobná umeniu, tvorbe a kultúre v ľudskom spoločenstve. To nie je med lízať.

Medové motúziky nám popod nos preťahuje len umenie redukované na úroveň "zábavnej" ničoty. V takom spoločenskom prostredí tvorí Andrej Šeban muziku, ako osamelý potápač a plavec proti prúdu, špinavej záplave a prívalu barbarsky rozkladnej komercie, konzumu a smrtonosného merkantilizmu. Ostrov nádeje v záplavách. Jeho nový album Časozber je šumom a bzukotom včelieho spoločenstva, signálom, že ešte jestvuje život.

Ako sa dozvedáme z internetu od Vladimíra Leksu, z mora zvukov a pamäti vylovil Šeban riekanky. Počúvať ich je ako vrátiť sa na začiatok, do školy, k šlabikáru. Do kraja, v ktorom je ešte všetko možné a pôvodné, bez chyby, pózy a celofánu. Andrej Šeban je muzikant, ktorý má základné vlastnosti pre tvorbu opravdivej hudby. V každodennom hluku nezabudol spievať, nestráca citlivosť na svet, prirodzenosť, úprimnosť k sebe samému, a aj keď o ňom vravia, že je dokonalý, neustále cvičí a znovu sa učí ovládať svoj nástroj. Zasievať pesničky do liečivého ticha a odnášať si aj kúsok našej mysle. Ešte nie je všetko zatopené a stratené. Ešte spievame.

x

x

Sme radi, že sme prvého marca absolvovali cestu do bratislavského Kultúrneho centra Dunaj k priateľom, ktorí vytvárajú literárny klub a jeho aktivity. Absolvovali sme i celý program nielen bez zdravotných problémov, ale najmä s kladným pocitom, že sa zúčastňujeme na užitočnom a hodnotnom dianí pre ľudí dobrej vôle.

Kaii Kertész bol neobyčajne pozorným usporiadateľom a moderátorom a všetko zvládol na profesionálnej úrovni. Vklad účinkujúcich v programe vytvoril kompaktný celok, na aký sa nezabúda: Ivana Zubaľa ako podstatného tvorcu predstavovanej fotografickej knižky Kadlečík & Štrpka premietanými fotografiami a vôbec svojou prátomnosťou, autorov esejí v knihe Ivana Štrpku aj Ivana Kadlečíka príhovormi, Olega Pastiera krátkym dokumentárnym filmom Žiť sa dá len autobiograficky z pripravovaného cyklu o slovenských spisovateľoch a knihami zo svojho vydavateľstva, ktoré po programe autori podpisovali, Františka Kovára zaujatým čítaním textov zo Zubaľovej knihy aj žartíkom na konci vystúpenia, Andreja Šebana nezvyčajným a neopakovateľným koncertom kultúrnej hudobnej produkcie. Ale aj Petra Procházku fotografovaním, Juraja Raýmana s prísľubom televíznej prezentácie, Ivice Ruttkayovej rozhovorom pre rozhlas, vnímavým obecenstvom a ešte možno vplyvom ďalších a ďalších osôb a okolností, ktoré všetky spolu vytvorili ukážkový umelecký večer.

Z internetu pochádzajú aj ďalšie poznámky o Andrejovi Šebanovi: Na raritnom CD, ktoré vychádza v rámci knihy, sa nachádza šestnásť skladieb. Všetky vynikajú typickým Šebanovým zmyslom pre experimentálne hudobné prístupy a originálny zvuk. V tomto duchu bol ladený aj koncert na záver večera, ktorý sa začal typicky s fujarou a celou plejádou hrkáliek. Postupne si nahrával motívy do slučiek a pridával ďalšie nástroje. Šebanove improvizácie boli často založené na kontraste, keď raz hladili svojou jemnosťou a následne vyvolávali nepokoj. Svoje vystúpenie poňal ako šou a ukázal sa byť rovnako dobrým zabávačom ako hudobníkom.

Andrej je profesionál z viacerých stránok, samozrejme o gitare a klavíri netreba ani hovoriť. Kto sleduje, čo Andrej robí, neujde mu, že to nie je hranie sa na niečo. Ak sa na Slovensku niekto snaží nájsť niečo, čím by sa dalo odkazovať na naše "korene" alebo niečo, čo by sa dalo nazvať slovenská hudba (pozornejší poslucháč vie, že to nie je jazz, čo to však zrejme treba nájsť, skomponovať), tak Andrej k takým hudobníkom alebo ľuďom určite patrí a je to veľmi dôležitá práca. Vie robiť veľa vecí naraz a robiť ich nie dobre, ale dokonale.

III / 2012

Už aj dobročinnosť sa stala šoubizom. Roztrhlo sa prehnité vrece benefičných a charitatívnych plesových gýčov, kde smotánka a "vyššia" spoločenská a umelecká vrstva vytŕča seba, aby tak pomohla chorým, chudobným, bezdomovcom, Rómom a detičkám. Pupkáči pred televízormi ako hlodavce chrumkajú slowak chips a dojatí vlastnou dobrotou posielajú esemesky na nejaké konto. Namiesto udice nedojedené zvyšky starej rybaciny.

Počas totality som prežil niekoľko rokov bez práce a príjmov. Veľa priateľov a známych mi morálne aj ekonomicky pomohlo prácou, teda požičaním udice, svojho mena, bez vonkajšej okázalosti a plné ľudskej účasti. Jedným z nich bol vynikajúci etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka (1894-1987). V korešpondencii a pri osobnom stretnutí v Prahe mi hovorieval, že keď mu bolo v dlhom živote neraz veľmi ťažko, démonov prekonával prácou. A hneď mi dal robotu. Niekoľko krušných rokov sme so ženou spracovávali stovky strán ľudových rozprávok, ktoré pán profesor nahral na magnetofón.

Bolo to v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych minulého storočia. Keď som bol neskôr zamestnaný ako kníhkupec, prácu na textoch prevzala moja žena, ktorá rozprávkam dala definitívnu podobu. Bez písanej zmluvy, len na džentlmenskú dohodu a dôveru, ktorá nás chránila pred vševidiacim eštébé, na adresu predajne chodievali obálky z Prahy so známym rukopisom. Dnes už kníhkupectvo v našej obci nie je. Keby bolo, v strede výkladu by žiarila kniha Prekrásny Janko. Rozprávky rumunských Slovákov rozprával Karol Valíček, zapísal Karol Plicka, upravila Iva Kadlečíková, ilustroval Albín Brunovský, vydal jeho syn Daniel Brunovský vo vydavateľstve Virvar v decembri 2010.

xxxx

xxxx

 

Věřím, že nebudete litovat své účasti na této práci, presviedčal nás Karol Plicka. Úkol nejen veliký, ale i radostný a krásný, jistě neopakovatelný. Veru, prorocké slová nás hriali a práca nám priniesla veľa radosti. Člověk tomu musí přijít na pravou chuť, věc si nejen osvojit, ale i zamilovat, třeba až do posedlosti - tak svoje věci prožívám i já. Čím dále tím víc se zamilovávám do čistoty a půvabu těchto textů a znovu se jimi osvěžuji. Aj táto predpoveď sa splnila, knihu prijali veľmi priaznivo nielen čitatelia, ale aj odborníci (Ondrej Sliacky, Zuzana Stanislavová, Timotea Vráblová, porota v Bibiane).

 

Publikácia dostala "za autorskú literárnu interpretáciu a za výnimočný cit pre morfológiu rozprávky, ľudový jazyk a štruktúru rozprávania" ocenenie Najlepšia detská kniha zimy 2010, ktorú udeľuje Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave. Ondrej Sliacky o knihe napísal v čísle 1-2 revue Bibiana 2011: "Kadlečíková zasiahla do kompozície, syntaxe i lexiky Plickovho rozprávača, ale vždy v súlade s jeho sociálno-kultúrnou identitou i s kánonom rozprávky a zachovala jej pôvodnú magickú atmosféru a rozprávkovú insitnosť."

Bolo, nebolo, keby nebolo bývalo, nebolo by sa spomínalo.

II / 2012

Tento text som vlani venoval spolu s knihou Spytovanie svojej manželke k narodeninám 17. februára. Nebolo by spravodlivé, keby dianie a bytie boli spravodlivé z hľadiska chvíle. Keď sa človek stretne a zblíži s mladou ženou, nemôže ani tušiť, že o päťdesiat rokov získa aj predĺženie svojich očí, akoby sa láska zmenila na zrak. Hmla a temnota sadá na staré i nové strojopisy a rukopisy, žena ich triedi, hľadá, kombinuje, opravuje a prepisuje a dopisuje do počítača, posiela Olegovi a Ľudmile. Tak vznikajú dobré a spravodlivé veci, v tomto prípade knihy, a obohacujú, rozširujú, napĺňajú spoločné ľudské bytie.

xx

xx

Na prestretom sviatočnom stole, vlastne na hladine Kolpašského jazera plápolajú sviečky. Šikmé septembrové slnko na vlnkách svetielkuje, bliká, trbliece sa ako prskavka, mihoce, chveje sa a iskrí ako slovenčina, plamienky jazyka, reči a slova.

V tom tichom jase vítame pri našej chatke novú knihu. Nie v masovom šaškovaní gýčových "krstov" kníh, ale v úzkom rodinnom kruhu. Knihu Čítanie myslenia napísala moja žena a je to román, ktorého protagonistami sú časopisy košický Krok 66 a 67 a martinské Matičné čítanie 1968-1970, postavy príbehu sú prispievatelia a ich texty, dramatické vyvrcholenie sujetu tvorí sovietska okupácia v roku 1968. Je to kniha, ktorá v istom zmysle dopĺňa moju a Olegovu Pastierovu knihu Spytovanie.

"Písanie je produktom myslenia," hovorí autorka Iva Kadlečíková. "Písané, opísané, zapísané myslenie. Čítame o myslení, zamýšľaní sa, spomínaní."

Prečítajme si teda, čo si v roku 1969, v 26. čísle Matičného čítania myslel zaslúžilý umelec herec Samuel Adamčík (1904-1984), syn evanjelického kantora a učiteľa v Bohuniciach, ktorému a ďalším rodákom na bohunickom kostole odhalili pamätnú tabuľu s mojím textom a podpisom.

 

 

"Všeobecne ľudia nie sú ani dobrí ani zlí. Každý človek nosí v sebe mnoho dobrých a pekných vlastností, ale je v ňom skryté aj mnoho zlého. A na povrch vychádza raz toto, inokedy zase viacej ono. Podľa toho, v akom prostredí sa človek ocitne a do akých okolností sa dostane. Príležitosť robí zlodeja. Pravdaže, sú aj jednotlivci, ktorých ani dar nezvedie, ani hrozba neskloní, ale takýchto je pomerne málo. Rovnako je málo takých, ktorí sú vyložene nebezpeční a škodliví, čo hádam za to ani nemôžu, lebo sú nenormálni, chorí. Naučili sme sa akosi podceňovať individualitu. Skrývame sa za slovko my, za kolektív, pretože jednotlivec je iba podradným ohnivkom v kolektíve, nie je vlastne vôbec dôležitým. Nikoho nezaujímajú jeho myšlienky a názory, najmä ak vybočujú z predpísaných medzí. Jeho nadmerné nadanie, snaživosť a iniciatíva sú mu skôr osobne na škodu, lebo začína nepríjemne vyčnievať z kolektívu a zobúdza voči sebe nevraživosť a závisť. Veľmi často sa spomína skoro ošúchané konštatovanie: v dnešnom svete veda a technika urobili zázračné pokroky a rapídne napredujú. Naproti tomu kultúra ducha, kultúra srdca, kultúra spolunažívania sa nevie z miesta hnúť. Myslím si, že najväčším nepriateľom a škodcom správnych spoločenských ľudských vzťahov je nezdravé sebectvo. Náš dnešný život je poznačený večným zhonom, mnohými povinnosťami, šturmovčinou, z čoho vyplýva naša povrchnosť, plytkosť, nezodpovednosť, nervozita medzi ľuďmi, neúcta k druhým, nedisciplinovanosť a tak ďalej. Raz musí prísť zdravá disciplína vyvierajúca znútra, z presvedčenia, nikým nenanútená."

Ak nežijú v nás, sme mŕtvi - môj citát na tabuli.

I / 2012

 

Tento text je napísaný pri príležitosti udelenia Ceny Jána Langoša v Prahe 10. decembra 2011, kde som sa nemohol zúčastniť pre vážne problémy so zdravím.. Zároveň tieto riadky venujem pamiatke svojho otca Bohumila, ktorý v januári 1962 zomrel vo veku 66 rokov ako ev. a. v. farár v Pustých Úľanoch.

xx

xx

Jeden z mojich orientačných bodov Johann Sebastian Bach bol presvedčený, že človek má ustavične ďakovať a len minimálne prosiť. Ďakovať, že dýcha, že môže a vie hrať, že má koho milovať. Táto jeho vďaka smerovala predovšetkým horizontálne, mierila k Hospodinovi. V podobnom zmysle by som dnes aj ja rád vyjadril veľkú vďaku všetkým, ktorým to náleží.

Správu o udelení Ceny Jána Langoša som sa dozvedel telefonicky a hovorím o tom na videu, ktoré nakrútil pre túto príležitosť v Pukanci Mário Homolka a premietalo sa v Prahe pri odovzdávaní ceny. Prijal som ju s bázní a třesením". Toto slovné spojenie sa mi vynorilo kdesi z nadvedomia, pretože som vyrastal v prostredí, ktoré si ctilo Biblí svatou v kralickom preklade. Môj otec, pridŕžajúci sa ideí lutherského protestantizmu a Tomáša Garrigue Masaryka, hovorieval v čase vojen, fašizmu i komunizmu, že to všetko je dielom ľudí, ktorí nemajú bázne. Myslel tým azda pokoru, rešpekt a úctu voči kategorickému mravnému imperatívu. Matka bola očarená modrookým lyrizmom a tragikou Milana Rastislava Štefánika, či poéziou Andreja Sládkoviča. Tieto dva rodičovské póly mi roztvorili široký vejár alebo klávesnicu tónov a poltónov v podobe ľudí, ktorí majú bázeň. A tak by sme tam našli Milana Rúfusa, Alberta Schweitzera, Václava Havla, Jana Husa aj Jána Langoša, Ludvíka Vaculíka alebo Franza Kafku a Leva Nikolajeviča Tolstého. A ešte veľa určujúcich iných tónov a veľa podstatných farieb.

V súčasnom svete okolo nás sa dejú hrozné veci, ktorých autormi sú ako vždy ľudia bez bázne. Čo môže spisovateľ? Takmer nič. To nič môže mať podobu básne, eseje alebo vety, ktorá písacím prstom ako písacím perom ukáže, upozorní, varuje človeka, usvedčí a pomenuje všetko, čo nepozná bázeň. Aj báseň je bázeň.

Atmosféru slávnostného odovzdávania cien mi podrobne tlmočila moja dcéra Zuzana, ktorá namiesto mňa prebrala cenu od predstaviteľky Nadácie Jána Langoša Gabriely Langošovej. Múdre a presné laudácio predniesol Ludvík Vaculík a s názvom Zbavit se současnosti ho uverejnil v Lidových novinách (Poslední slovo 13. 12. 2011). Dcéra mu odovzdala náš pozdrav a knihu Čítanie myslenia s venovaním, Ludvík nám poslal pozdrav a svoju knihu. Duchovné spojenie bolo ideálne nadviazané a vôbec nie je dôležité, že sa materialistická stránka stretnutia neuskutočnila. To isté platí o Václavovi Havlovi. Keď mu dcéra k pozdravu z Pukanca pohladila ruku, povedala "máme vás radi" a odovzdala moju bibliofíliu (s umeleckými fotografiami Ivana Zubaľa vydanú ako dar k mojim sedemdesiatym narodeninám) Dnes s osobným venovaním, priam sa rozžiaril v úprimnom úsmeve. Ten jeho úsmev tu ostane nielen na fotografii. Mám ho stále pred sebou, osvetľuje ma.

Z najnovších kníh

xxxxxxxx Matka všetkých slov síce nie je najnovšia, ale korešponduje s celkom čerstvou Haiku, haiečku, haiku zelený (obe vyšli v knižnej edícii časopisu Fragment Olega Pastiera) a ďalšie haiku sú aj v Mávnutí krídel (vyšla vo vydavateľstve Skalná ruža Juraja Kuniaka)

Ivan Kadlečík text Ivan Štrpka úvaha Ivan Zubaľ fotografie Andrej Šeban CD Stanislav Rakús úvod KK Bagala vydavateľ     V knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch (LIC) je aj rozhovor s Ivanom Kadlečíkom i jeho medailón a portrét od Tomáša Singera

(