Žiť sa dá len autobiograficky



Z denných banalít sa môže stať aj kniha

Dávna a dobrá tradícia memoárovej literatúry pokračuje a zintenzívňuje našu kultúrnu ľudskosť. Jej formy a spôsoby hovoru sú rôzne: od osobných zápiskov, dokumentov, realistickej popisnosti hoci po rozhovor ako v prípade novej knihy Alberta Marenčina Nezabúdanie. Celkom inak to urobil Ivan Kadlečík v knihe Žiť sa dá len autobiograficky (L.C.A. 2004).

Pomocou počítača zostavila a skomponovala jeho žena akúsi žiarivú a zaujímavú vitráž či koláž z kamienkov a sklíčok Kadlečíkových textov publikovaných prevažne v rozhovoroch so známymi spisovateľmi a novinármi. Pre čitateľov, ktorí lepšie než slovu rozumejú obrázkom, kniha obsahuje čosi vyše stovky fotografií od začiatku 20. storočia po takmer dnešok.

Vždy je v umení dôležité slovko “ako” a nie “čo”. Potom daný život a životopis nemusí byť nabitý krvavou dramatickosťou a nezmyselnou hektikou. Aj keď obyčajná faktografia môže mať zmysel pre pamäť spoločenstva, predsa len je hodnotnejšie, ak písanie – ako v danom prípade – prináša aj reflexiu, metaforu, víziu, epický nadhľad irónie či sebairónie, pátos, skepsu i žart. Teda všetky rekvizity, ktoré charakterizujú a naznačujú možnosti románu, jeho signály a znaky.

“A tak si sedím v pracovni, v knižnici, v tom klamnom labyrinte slov, viet a súvetí. Zavrel som všetky hviezdy svojím viečkom. Listujem si v pamäti, akoby som kráčal po zalistenej zemi, kým noci tvrdnú ako tuhy. Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký – a budúcnosť to, čo mi vzali veky. V poli stojí strašiak, nebojme sa avšak.”

Literárni mudrci trúchlia, že v našej literatúre je málo kritickej reflexie z čias “diktatúry proletariátu” i zo súčasnosti, že na to akoby nebolo dosť odvahy a poznania. Nie je to celkom pravda, lebo u viacerých súčasných spisovateľov možno nájsť viac či menej priamych i nepriamych svedectiev hlbšej a nepovrchnej výpovede. Kadlečíkova kniha k nim nesporne a zodpovedne patrí.

Zuzana Kadlečíková

Čas som ja

Slová, slová, slová... To možno vyriecť s ohrdnutím, ale aj s úctou. Je pozoruhodnou schopnosťou ľudského intelektu, že dokáže rozlíšiť, o ktoré práve ide.

“Písať o sebe? Sprosté velikášstvo práve vtedy, keď by človek mal už mohutne vrastať do pokory. No písať o sebe, hoci o svojich najosobnejších pocitoch, znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije – a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži.” Tak to (taktom) napísal na prvej strane svojej knihy slovenský spisovateľ. Som, priznávam, v rozpakoch, keď sa podujímam písať recenziu o diele, ktoré z každej strany (sprava i zľava, z prvej i poslednej) vraví o tom, že žiť sa dá len autobiograficky. Takmer ako písať. Ale ako možno autobiograficky napísať recenziu? Dá sa to iba vtedy, keď sa kniha stane súčasťou recenzentovho vlastného životopisu. Slovo vie byť chytľavé, vie sa uchytiť, uhniezdiť, udomácniť. Pohostíme ho troškou čerstvo upečeného času. Kniha sa vpíja do cudzích životov a potichu im odovzdáva zopár nesmrteľných genetických kódov (“pár viet, ktoré sa nám zdajú byť krásne”). A potom to naraz v nej prečítate sami: “Kniha je nesmrteľná, takmer ako cintorín. Je kontinuitná.” Takže slovo je kontinuita, nepretržité dotýkanie a dotekanie vzácnych informácií dovnútra nevkusom ohlupovanej spoločenskej masy. Koľko sme toho dostali od predkov? Mali by sme byť informovanejší, no vzápätí si so sklonenou hlavou sami pre seba zamrmleme: sotva sme. Ale to vravíme z úcty, aby sa neurazili minulí (čo ak sa predsa len celkom neminuli? – s pravdou). “Generácie sa v človeku vrstvia ako stránky, listy v starej Biblii, v koži viazanej ako ja. Kam ideme?” Opäť slová, stránky, listy, epištoly. Písanie a život sa okolo seba ovíjajú dovtedy, kým ich zrazu nemožno od seba oddeliť nijakým fígľom kúzelným. To sa deje odmalička (aj od malíčka). “Pri narodení som vážil 3,63 kg, som maľučká bytôstka ľudská.” Koľko prvých mocných ochrancov, času a drviacich skúseností treba, kým človek oťažie, že ním napokon nik len tak točiť nebude? Ani jeho slovom, ani chrbtovou kosťou. Lebo kto chodil v olovených čižmách, po ich vyzutí lepšie opíše voľnosť: “... a je ľahko, bohato, nezaťažene a slobodne a plno...” Ako pri rozlietanom zvuku organových píšťal. To určite poznal aj Johann Sebastian. Totiž ani Bach, ani Ivan Kadlečík sa tvorbou nezabávajú z roztopaše. “To nie je hra a oddychové zabíjanie dlhej chvíle, ale poslanie, povinnosť, kreativita.” Kniha pomaly skĺzava po spotených rukách a zanecháva na nich stigmatizujúce posolstvo, novú genetickú informáciu. Odteraz budeme žiť aj s ňou.

Anton Vydra

 Rok v znamení spomienok

Autobiografia Ivana Kadlečíka je v duchu autorových téz napísaná variabilne a alternatívne. Každý život má veľa verzií, a toto je jedna z nich; dokonca z pera samotného Kadlečíka. Aby sme zbytočne netárali do vetra, ponúkame vlastnú verziu: Kadlečíkov pokus o životopis je proustovským hľadaním strateného času, napojením sa na vedomie predkov, uzatvárajúci sa, k sebe bežiaci kruh, formálne a štylisticky takmer umelecké dielo. Kadlečíkov text sa pohybuje na hranici beletrie a dokumentu, montáž rýchlych záberov odkazuje na filmárske naratívne techniky, spätosť s prírodou až po hrob. Eseje o detstve sú typickou ukážkou Kadlečíkovho štýlu: takmer expresionistickej vizuálnosti a postmodernej poetiky krátkych prestrihov (short cuts), pozdĺž ktorých sa ťahajú čuchové vnemy spojené so zemou a strateným časom.

Neskôr sa spomienky stávajú čoraz zreteľnejšími, poetika sa kamsi vytráca, text získava dokumentárny charakter a na záver je to už len vyratúvanie vydaných kníh a stretnutí s inými spisovateľmi. Veľká časť knihy je venovaná opisu dvoch Husákových dám - normalizácii a konsolidácii, pôsobeniu autora v Košiciach a Martine, kde spolu s Pavlom Hrúzom vydával Matičné čítanie udržujúce kontinuitu slobodného myslenia až po krajnú medzu roku 1972 (neskôr bolo vydávanie tohto časopisu zakázané, redakcia zlikvidovaná), smutné osudy nepokrivených ľudí a slovenskej kultúry počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, československé disidentské kruhy a ťažký život v zastrčenom dedinskom kníhkupectve.

Dokumentárne impresie sú podložené bohatým fotografickým materiálom, z ktorého sú najzaujímavejšie práve najranejšie záblesky fotoaparátu a Kadlečíkovej pamäte. Silná náväznosť autora na čas a priestor, ich takmer mýtické chápanie, zrastenosť s koreňmi, morálna zodpovednosť, vedomie kontinuity života a jazyka potvrdzujú výnimočný status tohto autora v súčasnej slovenskej literatúre a dokazujú, že Žiť sa dá (naozaj) len autobiograficky. Kadlečíkovi sa podarilo vykresliť život a dobu, v ktorej žil, mimoriadne plasticky a zaujímavo, preto predpokladáme, že jeho kniha je odsúdená na zaslúžený úspech.

Patrik Oriešek

Autobiografie dvoch zmysluplných životov: alebo dve knihy pamätí

Čo nás vedie písať pamäti? Skúšať z roztrúsených fragmentov paralelných príbehov vybrať tie pravé momenty, ktoré potom s rozprávačom, autorom a hlavnou postavou v jednej osobe splynú do zmysluplného celku, ktorý sa nazýva život, je veľmi ťažké. Vlastne ide o to obstáť pred sebou samým, pred tými, ktorí sa našich životov dotýkajú, a v nemalej miere pred neúprosným časom. A “last but not least” pred čitateľom, ktorý je vždy zvedavý na to blízke – u Ivana Kadlečíka, i na to vzdialené u Jehudu Lahava.

Obidvaja pisatelia pamätí majú jednu spoločnú črtu, kladú väčší dôraz na to objektívne, spoločenské, ako na subjektívne, súkromné. Samozrejme, že detstvo a dospievanie sa viac odhrávajú v rodine, v rovine súkromnej, v dospelosti sa obaja pisatelia prezentujú viac ako bytosti spoločenské – alebo je to tak u mužov, že o súkromí a citoch hovoria len zriedka a neradi. Už je to tak, nechajme túto moju poznámku ako povzdych a venujme sa tomu, čo je pozitívom spomínaných pamätí.

“Najdôležitejšie pre dielo, je jeho jednota", píše Gustáv Flaubert. A túto jednotu nachádzame práve v diele Ivana Kadlečíka. A je to nielen jednota diela samotného, ale aj jednota diela a života, toľkokrát dokázaná v jeho literárnom diele, ktoré je už svojou samotnou podstatou a formou písania vlastne tiež autobiografiou. V podstate skoro všetko, čo je v knihe pamätí Žiť sa dá len autobiograficky, sme si už v takej alebo onakej forme mohli prečítať v Kadlečíkových knihách, rozhovoroch (viď edičnú poznámku na konci knihy) – a predsa, život takto autorom zhrnutý do knihy pamätí má ešte stále čo povedať, vždy je niečo, čo treba ešte viac nasvietiť, doplniť fotografiami, iným uhlom pohľadu a trochu tak aj bilancovaním –odstupom od seba.

V úvodnej kapitole Nazýva sa to čas Kadlečík píše: “Naozaj má každý ľudský život veľa verzií, a to nielen možné, ale reálne. Okrem toho je nudné mať stále ten istý životopis, ak to berieme poctivo, a nie zištne. Napísať si svoj životopis je povinnosť.”

Túto povinnosť berie Ivan Kadlečík vážne. V ďalších kapitolách: Moju žatvu zasial starý otec, Myslím, teda som, Otváranie možností, Strašná búrka keď tiahne, Čaká nás to, čo urobíme, Kto som, neviem až po záverečnú Dobré uskutočnenie, nachádzame príbeh života s mnohými zvratmi, dobrými i zlými, množstvo zaujímavých fotografií, na ktorých je Kadlečík s ľuďmi, ktorých poznáme z literatúry, spomína ich v texte, oni sami sa tam nájdu, tak je jeho biografia svedectvom nielen o individuálnom živote, ale aj o duchovnom a literárnom dianí v slovenskej literatúre. Mne samej sú obzvlášť blízke všetky zmienky o živote v Pukanci, ktorý dôverne poznám (trochu inak ako on), je to blízko miesta, kde som prežila detstvo a dospievanie a kde som sa teraz po rokoch vrátila a píšem tu tieto riadky.

“Čo sa dá v Pukanci robiť? Kým som bol zdravší, dalo sa kosiť, starať sa o včely, popíjať víno, chodiť na huby, teda činnosti rozumnejšie než čokoľvek. Nedá sa ísť do kina ani do divadla, ale čítať Dostojevského, Sartra či Eca, študovať alebo hrať na organe sa dá vždy, v každom režime, čase, meste.” Táto filozofia, toto univerzálne ľudské, je mi u Kadlečíka najbližšie.

Mám na Ivana Kadlečíka tiež malú osobnú spomienku. nech nezanikne. Stretla som ho pred niekoľkými rokmi v autobuse Pukanec – Levice. Prisadla som si k nemu a v priebehu rozprávania vyslovil obavy o svoj zrak, čakal na operáciu oka, ale tieto obavy vyslovil svojsky, kadlečíkovsky: “Vieš, bojím sa len preto, lebo je to očko, ktoré mi ešte ako chlapcovi hladkala moja maminka.” A v tejto jeho vete bolo skoncentrované veľmi veľa múdreho a zároveň láskavého, tak isto ako je to aj v samotnej knihe. Napriek všetkým príkoriam, ktoré ho v živote postretli, vedel napísať: “Veď je to vlastne život plný lásky – krutej a neláskavej, no predsa len lásky.”

V obidvoch knihách si budem určite listovať ešte často, keď sa mi bude zdať, že ľudskosti ubúda a že potrebujem trochu pomôcť pri tom, aby som “ vydržala” svoj vlastný život, možno inak zložitý.

Mila Haugová, Zajačia Dolina

Pútnik, čo sa pozorne obzerá dozadu

Čítať Ivana Kadlečíka je čitateľský a intelektuálny zážitok. Jeho silnou stránkou je fakt, že za kvalitu napísaného ručí nielen excelentnou schopnosťou písať a myslieť.

Najpodstatnejšou zárukou, ktorú dáva svojim čitateľom, je celý jeho život. Kadlečík totiž píše tak, ako žije - bez kompromisov a nie jednoducho. Nesnaží sa v čitateľovi vyvolať dojem, že všetko je v podstate zábavné a jednoduché, alebo zložité a nepochopiteľné, a len on má patent na správnu interpretáciu sveta. Jeho najnovšia kniha je, ako inak, typicky “kadlečíkovská”. Nie je z rodu autobiografií “ako som sa stal slávnym a ako si to teraz skromne užívam”. Žiť sa dá len autobiograficky je vlastne návodom na lepšie pochopenie jeho zásadných životných postojov a diela. Preto je aj podstatná časť autobiografie venovaná rodinným koreňom a detstvu prežitému v Modre a v Rači, v rodine luteránskeho farára. Tam dakde treba hľadať zdroje v kontexte miesta a doby vzácne nekompromisných Kadlečíkových postojov aj v časoch, keď to bolelo a ubližovalo. Nepodliehal, a ani dnes nepodlieha módnym trendom či mocenským tlakom zaručujúcim lákavé a dočasné sinekúry. Keď nemohol pracovať ako redaktor, keď mal zakázané publikovať, postavil dom, obrábal zem, choval včely a statok, aby uživil rodinu.
Zo svojich pozícií neustupuje ani v štýle. Aj keď píše autobiografickú prózu, často využíva poetizmy a vetnú inverziu. Robí to jeho "spisovateľskú spoveď" ešte viacej osobnou.

Kniha obsahuje bohatú fotodokumentáciu, na ktorej môžeme vidieť okrem autora a jeho rodiny aj slovenskú a českú spisovateľskú elitu.

Azda najdôležitejšie na Kadlečíkovej autobiografii je to, že tým, ako je skoncipovaná a napísaná, presahuje rámec osobného a je cenným zdrojom na lepšie pochopenie spoločenského: “Krátka pamäť je nebezpečná, môže byť až katastrofická pre jednotlivca i širšie spoločenstvo. Trváme iba vďaka pamäti a písmu.”

Karol Horváth

Autobiografia slovom i obrazom

Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne.

Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života.

Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov "písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži".

Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala.

Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky.

Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy.

Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú.

V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.

Jozef Bžoch

Ivan Kadlečík o sebe

Ivana Kadlečíka netreba slovenskej kultúrnej verejnosti nijako špeciálne predstavovať. Za posledných pätnásť rokov sa pripomenul prinajmenej tuctom pozoruhodných knižných publikácií, z ktorých viaceré dostali ceny alebo prémie a všetky (dúfajme) vzbudili zaslúženú pozornosť nielen literárnej kritiky, ale našli si aj svojho čitateľa. Bohatá frekvencia knižných vydaní súvisí nepochybne s predchádzajúcim dvadsaťročím Kadlečíkovho núteného mlčania. Bývalý režim mu zakázal publikovať a vysotil ho na okraj kultúrneho a spoločenského života. O tom všetkom, o príčinách i následkoch sa dozvedáme z najnovšej Kadlečíkovej knihy Žiť sa dá len autobiograficky, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu (ten sa dokonca odhodlal reeditovať takmer všetko, čo Kadlečík napísal) a v ktorej sa autor rozhodol predstaviť kultúrnej verejnosti kompletnejšie a komplexnejšie. Pravda, aj v predošlých knihách sa čitateľ dozvedel všeličo z autorovej biografie (pretože nielen žiť, ale ani písať sa nedá ináč ako autobiograficky), no v tejto, o ktorej je reč, bolo jeho zámerom podať o sebe správu, a to od narodenia po súčasnosť; teda aj o dvadsaťročí normalizátorského komunistického režimu, ktoré Kadlečík prežil ako človek zatlačený takmer do podzemia. Vydáva o tom autentické svedectvo. Publikáciu (vyšla v edícii Pamäti) možno chápať aj ako jeden z mála dokumentov slovenského disentu.

V takto poňatej publikácii je veľa dát a faktov. Veľa faktov sa týka Kadlečíkovej “vonkajšej” biografie: detstvo, školy, zamestnania, aktivity, manželstvo, deti atď. Všetky fakty sú dôležité a treba ich zaznamenať. Nielen tvorba, písanie a publikovanie jednotlivých kníh, ale aj narodenie syna, vnuka, stavba domu, sadenie stromu, hra na organe, kosenie trávy. Aj to koľko vážil autor pri narodení. Aj cesty do cudziny (keď sa už dalo), verejné čítanie vlastných diel, objavovanie Bacha či roztratenej rodiny. I vystúpenia na konferenciách a zjazdoch. Možno, že izolácia, ktorá trvala u Kadlečíka dve desaťročia, zvýšila hodnotu faktov a sebamenších detailov. Svet sa mu skonkretizoval a zminiaturizoval.

No nie zas načisto. Kadlečíkovi nejde len o fakty, ale aj o súvislosti. Vidno to napríklad na prezentovaní rodinnej genealógie. Kadlečík registruje rodinné zväzky niekoľko generácií dozadu. Sám je jedným z radu; pokrvne aj intelektuálne. Zaradenie sa je preňho nevyhnutné. Z neho sa odvíja i jeho “vnútorná” biografia, jeho názory, stanoviská, životná filozofia. Táto reflexívna rovina je organickou súčasťou všetkých Kadlečíkových kníh, ba vlastne tie z nej vyrastajú. Názor na svet si budoval od začiatku; tak, že pridával k nemu nové prvky, hoci základ bol od začiatku pevný. Tým je etický princíp. Siaha od prírody cez človeka, kultúru až po vesmír. Pravda, v tom princípe nie je nič dogmatické. Nič, čo by zaváňalo ideológiou; ani náboženskou. Kadlečík nechce byť príkladný, jeho autocharakteristika znie takto: “Bol som pekný, slávny aj osamelý, chudobný, pracovitý, zbabelý, čestný. Aj napitý som bol ako Charónovo veslo a plť, aj príliš triezvy niekedy. Smutný a bláznivý, sebavedomý aj maličký, zabudnutý, aj mravnú hodnotu bolesti a utrpenia som zo zlatého kalicha okoštoval.” Teda človek, živý tvor, veriaci i pochybujúci, cnostný i hriešny, trpiaci i víťaziaci. Vždy ľudský. Kadlečíkova etika je však aj etikou držania postoja (to lutherské: Tu stojím, ináč nemôžem), no najmä etikou tvorby. V nej nechce klamať, v nej chce byť pravdivý: “Tak si, spisovateľ, pomaly opadávam z lístia až do naha omylov a právd. Po celý život strácam listy a ony sa vždy vracajú. Strácam a nadobúdam. Napísal a vetru rozoslal som ich stovky, stovky, stá. Zo srdca, z duše, z tela ako z knihy vytrhávam stránky, za sebou nechávam, hádžem, po zemi rozsievam - nech ostane stopa, nech nepoblúdim v labyrinte života, v bludisku sveta nech sa nestratím.” Keby to neznelo príliš pateticky, mohli by sme povedať, že toto je autorovo vyznanie. Píše nie preto, aby sme my boli múdrejší či lepší, ale preto, aby sa sám zorientoval vo svete a nestratil sa v jeho bludisku. Pravda, ak sa naladíme na jeho vlnu, môžeme aj my začať podobne uvažovať.

Vladimír Petrík

Epištola o košatení

Nuž, jednou vetou: Nie je to nič iné, len trochu rozpísanejšie, širšie formulované curriculum vitae. Dnes či kedykoľvek, súčasníci či potomkovia, ak budú túžiť dozvedieť sa viac o obľúbenom autorovi, blízkom človeku, kto bude potrebovať overiť si fakt, zapátrať, láskyplne zaňúrať v plynutí času a života Ivana Kadlečíka, známeho to slovenského spisovateľa i hudobníka, stačí mu zalistovať v tejto knihe spomienok. Žiada sa hneď pripomenúť, že niekedy až príliš stručných. Najmä roky dospelosti plynú ako krajina z  rýchlika. Kde niet miesta pre kopy obligátnych faktov, autor esejisticky zovšeobecňuje. Preto často namiesto hranatých hrmotných údajov vystupujú do popredia dojmy z doby. A to je pre milovníkov slov a literatúry dobrá správa. Kadlečík ani pri vlastnom životopise nezostal pri povrchnosti faktov.

Dovolím si byť trochu osobný. Kadlečík sa pri spomienkach na vyhodenie z práce a následnej nemožnosti zamestnať sa primerane vzdelaniu po “bratskej pomoci” v roku 1968 hnevá: Nie sú to vyhodené peniaze? – najprv štát umožní človeku vyštudovať, potom mu neposkytne prácu! Veľmi podobný hnev som voči spupným kádrovčíkom pociťoval v podobnej situácii o takmer dvadsať rokov neskoršie aj ja. Skúsenosť s hnevom a smútkom je teda viacgeneračná, dobová. Iba zmena režimu pretrhla a pretŕha aj posledné zvyšky reťaze. Štát je dnes v pozícii, že viac-menej každý, kto si na vzdelanie finančne prispeje, môže študovať, každý si je však zodpovedný aj za to, či si zamestnanie nájde. Tak Kadlečík vypovedá o dobe.

Väčšmi než reťazenie však Kadlečíka zaujíma košatenie. Košatenie vlastnej práce, duše, košatenie prírody, košatenie rodostromu, v ktorom každý má svoje miesto. Autor knihy prežil bohatý život, bohatý na rodinu, priateľov, na povznášajúcu hudbu (najmä Johanna Sebastiana Bacha), na radosti i trápenia. Kultúrno-politické názory má, aké má, jeho osud vysvetľuje, ako k nim dospel, kto ho ovplyvnil, čo ho s kým stmeľovalo.

Nuž jednou vetou: je to curriculum vitae slovenského umelca. V dobe a čase o dobe a plynutí času. O odstrkovaní, prehrách i víťazstvách a výslní jesenného slnka. Epištola o živote napísaná s esejistickou dráždivosťou, rapsodicky, s vtipom a nadhľadom, rozjímavo i hravo, s potešením z viet, z písania, z kompozície. Z hudby slov. V línii svojej tvorby.

Ľuboš Svetoň

L*S*D: Pavel Hrúz, Ivan Kadlečík

Občas sa vyskytnú spisovatelia, ktorí nepíšu spolu ako Iľf a Petrov a každý z nich má svoj štýl, no predsa u nich cítime spriaznenosť. Napríklad Pavel Hrúz a Ivan Kadlečík. Ich osudy sa v rámcových bodoch nápadne podobajú: koncom šesťdesiatych rokov pracovali v časopise Matičné čítanie, “vďaka” normalizácii sa museli pobrať kade ľahšie a nájsť si prácu mimo kultúry (Hrúz sa usadil v Banskej Bystrici, Kadlečík v Pukanci), do slovenskej literatúry sa oficiálne vrátili až po roku 1989. A k obom sa mohli bez trápnosti prihlásiť spisovateľské generácie, ktoré už tvoria v slobodnejšom priestore. V stredu 8. júna sa stretli na netradičnej akcii v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí. Spolu s “krstnými otcami” Kornelom Földvárim a Tomášom Janovicom predstavili knihy, ktoré im vyšli vo vydavateľstve L. C. A.: Hrúzovi reedícia legendárnej zbierky próz Okultizmus, Kadlečíkovi memoárové texty Žiť sa dá len autobiograficky. Nebol to obyčajný “krst”. Herci Bábkového divadla na Rázcestí v rámci cyklu Iné stredy – Literatúra*Slovo*Divadlo uviedli scénické čítanie z ich diela. Komu pri predstave takýchto projektov v hlave strašia nedeľné chvíľky poézie, rýchlo vyšiel z omylu. Na pódiu síce bol aj pátos, ale zároveň paródia, groteska a plynulé i neplynulé prechody medzi žánrami. Bol tam anjel i alkohol – podobne ako v knihách Pavla Hrúza a Ivana Kadlečíka, dvoch autorov, ktorí “majú ďaleko do hlavného mesta, ale blízko k vínu”.

Vladislav Gális

Ako cvendžia dobré slovenské knihy

V stredu poobede do Banskej Bystrice smerovali dve bratislavské výpravy vydavateľa Kaliho Bagalu. Prvá na palube s Kornelom Földvárim a Tomášom Janovicom to mala namierené priamo do cieľa, druhá na čele s kapitánom Kertészom viedla cez Levice do Pukanca, kde Bagala vyzdvihol Ivana Kadlečíka.

V Bystrici už všetkých očakával Pavel Hrúz. Nájazdu dvoch spisovateľov – autorov kníh a dvoch krstných otcov sa Divadlo na Rázcestí ani nepokúsilo odolávať a odovzdalo sa im s otvorenou náručou, bez boja. Všetko bolo pripravené na scénické čítanie a krst kníh autorov, ktorí to do hlavného mesta majú ďaleko – Kadlečíkovej Žiť sa dá len autobiograficky a Hrúzovho Okultizmu.

Seansa s osudnými knihami, ako tentoraz tvorcovia divadla dramatizáciu textov nazvali, vyzerala, ako sa patrí – karty, sviečky, čosi vodky, vína a túžba písať. Tak, ako sa prelínali životy týchto dvoch autorov, prelínali sa aj jednotlivé scény, Kadlečíkova pracovňa plná organovej hudby a neodmysliteľných cigariet s posedením pri stole v krčme, kde spoločne sedávali a debatovali pri tvorbe časopisu.

“Matičné čítanie vzniklo v októbri 1968, namiesto toho, aby sme kolaborovali. Ignorovali sme fakt, že by sa mal šesťdesiaty ôsmy skončiť,” povedal pre SME Hrúz. Kadlečík si dnes vie predstaviť, že by výrobu časopisu nazval adrenalínovým športom. Čítali ho však aj v Čechách a podarilo sa doň prepašovať aj niekoľko Vaculíkových textov.

Začiatkom sedemdesiatych rokov redakciu rozprášili a každý šiel svojou cestou. Kadlečík sa utiahol do Pukanca Hrúz do Banskej Bystrice. Obaja samotári, priatelia a krstní otcovia svojich detí, dnes držitelia Ceny Dominika Tatarku, do roku 1989 oficiálne nemohli písať, a predsa nemohli nepísať. Texty, ktoré počas vyše dvadsaťročia napísali a ktoré vychádzali v samizdatoch, oficiálne však mohli uzrieť svetlo sveta až po roku 1989.

Kadlečíkovi v reedícii vychádzajú teraz na pokračovanie, tento rok vyjde v LCA desiata kniha. A reedíciou je vlastne aj vydanie zbierky poviedok Okultizmus. Prvýkrát vyšla v roku 1968 a hoci si podnes Hrúz myslí, že je tam “priveľa slov”, do textu nezasahoval a kniha vyšla presne tak ako pred vyše tromi desaťročiami. Podľa kritikov dôsledne komponovaná zbierka próz, pospájaná úvodnými citátmi z okultných vied, má však “kult” už v samotnom názve. “Dobrá kniha ešte žije!” potešil sa Tomáš Janovic počas krstu, ktorý nasledoval po predstavení. “Počuli ste ten cveng?” spýtal sa na záver Kornel Földvári. Štrngalo sa knihami.

Dorota Kráková

Poznámky

Ivan Kadlečík bol pre mňa vždy predovšetkým morálnou autoritou. Táto autorita pre mňa pramení tak z jeho diela, ako aj z jeho života, jeho životných postojov a názorov. To druhé sa napokon odráža v tom prvom, v jeho literárnom jazyku, reči.

Rudolf Jurolek

Kadlečík presne pomenúva, no zbytočne neanalyzuje. Jeho voľné, občas denníkové rozprávanie je živým a životodarným tušením súvislostí.

Andy Turan

Kadlečíkovo jazykovo svojbytné písanie, pretržité i kontinuitné zároveň, je sugestívnou, intímne verejnou priebežnou správou o jednom ľudskom osude, o jeho napĺňaní i premáhaní.

Ján Štrasser

V spomienkovej knihe Ivan Kadlečík zdôrazňuje nutnosť kontinuity, výstižne zobrazuje dobu normalizácie, ktorá obnažovala charaktery, podrobne píše o svojich kontaktoch s českými priateľmi a o duchovnej slobode, pre ktorú sa sám rozhodol.

Vojtech Čelko