Chronoskop


 


Sám proti času

Prvá časť zloženého slova gréckeho pôvodu znamená čas, druhú možno chápať ako pozorovanie, videnie, skúmanie. Pozorovať čas sa dá len tak, že si o ňom niečo myslíme. Lebo načo by nám bola sloboda myslenia, keď chýba (ako je to bežne rozšírené) úsilie a schopnosť myslenia?

Nie náhodou teda Ivan Kadlečík nazval svoju najnovšiu knihu Chronoskop (knižná edícia Fragment, Bratislava 2006). Témou, sujetom i protagonistom jeho prózy je čas. Posledná správa o človeku v čase, ale zároveň aj proti nemu, pretože nie je možné pasívne ako kus dreva byť unášaný riekou. Len literatúra, na rozdiel od fyzikálnych zákonov jednosmernosti času, môže ísť aj späť, oboma smermi. Umenie je zázrak, výnimka z pravidla, kým grafománia je pravidlo. Autorova kompozícia akoby denníkových záznamov z rokov 2002 – 2004 v opačnom datovaní teda nie je len kompozičný trik a obyčajný žartík, ale vedomá skladba ako jeden z podstatných segmentov tvorivého aktu. “Keď človek nie je podvodník, nevie, čo bude pozajtra. Písať môže teda len dozadu, spätne. Na antickom papyruse, na zvinutom pergamene, na počítači. Tvárou rovno proti času. Keď dobe páchne z úst, lepšie je odzadu.”

Druhú, odlišnú časť knihy tvoria staré i novšie publikované aj nepublikované state o Bachovi a hudbe zostavené do kompozície niekoľkých muzikálnych taktov pod názvom Dobre temperovaný Johann Sebastian.

Na záver je ešte pripojený spisovateľov verbálny autoportrét Okno je portrét, plný skepsy, pretože skúmať čas a reflektovať ho sa dá iba s dobrou pomocou pochybovania. “Ak má písanie vôbec nejaký zmysel najmä v tomto čase “víťazného pádu”, teda víťaznej a víťaziacej krutej hlúposti. Potom sa zdá, že nič iné, len miera praktického, činného milosrdenstva a súcitu so všetkým živým môže byť poslaním a ospravedlnením ľudského bytia, teda jeho portrétovým identikitom,” píše Kadlečík.

Zuzana Kadlečíková

Zaostrenie na Kadlečíka a na hudbu

Možno Popolcová streda konečne vyčerpala pramene médií pre šírenie silenej konvenčnej zábavy. Inflácia takýchto aktivít neobťažuje iba tých, ktorým tieto naprogramované a štandardizované “príjemnosti” nie sú príjemné, ale zdá sa, že aj samotní aktéri už cítia trápnosť a banalitu svojich plesových prezentácií.

Je teda chvíľa siahnuť po niečom, kde sa nestretnete s okolitým svetom, ale so samotným človekom, ktorý vytvoril obraz iného sveta a žije v ňom.

Ivan Kadlečík tomu hovorí – zachovať si čo najviac sústredenej osamelosti, myslieť pre seba samého. Ale tým aj na iných. On je príkladom, že nie všetky udalosti, čo nás potešia, nás aj obšťastnia, a tie, ktoré boli utrpením, po čase nebudú nešťastím. Tak aspoň vnímam život a tvorbu tohto spisovateľa. V ňom všetko – od prostredia, v ktorom sa narodil či vyrastal, čo a v akých podmienkach študoval, ťarcha, ktorá ho zasiahla v časoch normalizácie, disent, výber priateľov podobne vibrujúcich, ale aj uzurpovanie jeho osobnosti inými – navzájom súvisí, ako puzzle do seba zapadá a odráža sa koncentrovane v jeho písaní.

V tejto “sústredenej osamelosti” vznikajú knižky, čo nie sú na prečítanie, ale na čítanie. Zostávajú na nočnom stolíku a pri určitej citovej dispozícii v nich hľadáte zaostrenie a reaktivitu. Ak sa hovorí, že literatúra je neuveriteľné rozvíjanie ega, tak to iste neplatí len pre tvorcu, ale aj jeho čitateľa.

Lenže neboli to iba tieto atribúty, rozsah Kadlečíkových pocitov významne ovplyvňuje hudba. Konkrétne hra na fascinujúci organ, a ešte konkrétnejšie: vášnivý a smutný Johann Sebastian Bach. Pozná jeho žobrácky život, ale pre Kadlečíka má kuratívnu hodnotu predovšetkým sila Bachovho diela, precítenie vlastnými prstami rozsahu každej jeho časti, keď zároveň počúva svoje i Bachovo vnútro. Veľa ľudí sa bráni otupeniu zmyslov práve hudbou, ale málokto vie o niečom takom abstraktnom tak obohacujúco písať (ako spisovateľ Ivan Kadlečík), a sú aj umelci, čo vedia hudbu zobraziť v podobe výtvarného diela (ako grafička Kvetoslava Fulierová), alebo starať sa hudbou o “skyprenie vyprahnutých duší” (ako lekár Pavol Strauss).

Iva Kerná