ČÍSLO 1, 5. 1. 1970, ROČNÍK III


Tomáš Winkler
Reálny priestor
Možno to ani nebude pravda, ale pokúša ma myšlienka, či tento náš národný kolektív má dostatok iniciatívy, historickej aktivity na uskutočňovanie svojich cieľov, či sa ich nevzdáva ľahko s poukázaním na iné myšlienky, ideológie než na svoje vlastné. História, ku ktorej sa vraciame o radu, by tento názor s istou rezervou aj mohla potvrdzovať - totiž v určitých etapách nášho vývinu nám boli bližšie vzdialenejšie ciele než konkrétne národné, politické, hospodárske a iné každodennosti. Takéto rojčenie v istých neblahých časoch mohlo byť dosť dobrou protiváhou defetizmu, ktorý nás sprevádzal v nejednom storočí. Ale preto, že bolo nereálne, dobre sme sa v ňom cítili, lebo s poukazovaním na to, čo nás čaká, nielenže nás zbavovalo povinností, ale aj akejsi neurčitej zodpovednosti.
Tento mesianizmus často v sebe skrýval mystiku, tajuplnosť, ktorú sme neodkrývali, a vari ani odkrývať nechceli. Boli sme náchylní ku krajnostiam, so schopnosťou veriť im súčasne. Verili sme na našu slabosť, hašterivosť, menejcennosť, preceňovali sme náš partikularizmus, nesvornosť, štátotvornú neschopnosť. Po určitých úspechoch boli sme zase náchylní preceňoavť našu silu. Upadli sme do extrémov. Rôzne mesianizmy sa ukázali nereálnymi. To však neznamená, že sme sa ich zbavili. Aj v pomerne krátkych historických obdobiach sme sa k nim vracali znovu. Po príklady nemusme chodiť ďaleko,
Moderný svet zdanlivo poprevracal všetko naruby, nanovo nástiojčivo pred nás postavil problém cieľa a východiska k nemu. Obzeránme sa po svete a vidíme, koľko storočí nám chýba v myslení. A paradoxné je, ako staromilsky sa dokážeme vracať dozadu, spoliehame sa na dejiny, často preberáme aj to, čo nás prežilo, možno aj preto, že pohodlnejšie je preberať ako vstupovať do nezmáma, nadväzovať nové kontakty.
Jediným cieľom nateraz môže byť oslobodenie človeka, ľudstva. Čovek sa oslobodzuje prácou, prácou dosahuje ríšu slobody. Oslobodzujeme teda prácou sami seba. Nepomôže nám nijaký novodobý mesianizmus.
Uvedomujeme si tento fakt, túto nepopierateľnú skutočnosť pri prvom výročí federácie ako základnom organizačnom predpoklade, schodíku dopredu do veľkej budovy ľudstva, ktoré má celé jedinú túžbu - chce byť slobodné.
Zdenka Holotíková0
O federácii
Pozitívom prítomnosti a zárukou do budúcnosti ostáva zákon o federácii, ktorý je najúčinnejším popretím mechanického centralisticko-direktívneho riadenia, môže čeliť starým zotrvačnostiam a všestranne upevňovať nové zásady spolužitia Čechov a Slovákov. Pravda, z hrubej matérie a polotovaru federalizačného zákona by mali príslušní politici, funkcionári, ekonómovia a právnici na českej i slovenskej strane utkať vo forme záväzných a podrobnejších zásad, noriem a paragrafov pevné tkanivo rovnoprávnych, obojstranne dôstojných vzťahov našich národov.
Lenže starý systém v oblasti národnostnej politiky nepôsobí len ako systém sám, novým systémom koniec koncov prekonateľný. Spájajú sa v ňom a s ním aj návyky, predsudky, prežitky, ilúzie i fantázie, romantizmus i cynizmus. Konečne - a to už mimo systémov, mimo emócií, a rozličných ideológií bude pôsobiť ako konštanta v rovine našich vzťahov kvantitatívny faktor a s ním celý rad ďalších komponentov - prevaha politických skúseností, ekonomiky a jej štruktúry, kultúrnych, vedeckých a umeleckých ustanovizní, koncentrovanie centrálnych inštitúcií a s nimi prevaha erudovaných osobností v oblasti politiky, administratívy i byrokracie, ťažisko zahranično-politických kontaktov a tak ďalej. Tu z našej strany nemôže byť dostatočnou protiváhou ani zásada parity, ani právo veta, ani smelé a obdivuhodné umelecké výboje. Ale azda ani nejde o to byť za každú cenu väčším než je v našich silách a než dejinné determinanty dovolia. Ide skutočne a predovšetkým o trvalý primeraný oprávnený podiel na správe vecí, o ktorý sa netreba sústavne ruvať
Výsostne národným záujmom bude iste postupom času zodpovedať prosperujúca ekonomika. Práve tak vždy bolo a bude v záujme plného rozvoja národného spoločenstva prekonávanie zúžených hľadísk a niekedy i podpora nacionálnych snáh a zápasov iných. Lebo ambíciou vyspelého národa nie je len saturovanie nacionálnych potrieb, ale aj stvárňovanie a dokresľovanie ušľachtilého národného charakteru. Slovenská veda, kultúra, umenie i osveta vie zaiste i v tomto smere na čo nadväzovať a kde smerovať.

STRANA 1


Martin Porubjak
Mladistvé jubileum
Činohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene má za sebou všelijaké roky. Dvadsiatka ju však zastihla v šťastnom období. Najmladší divadelný umelecký šéf na Slovensku Peter Jezný tu vytvoril za tri sezóny svojho šéfovania tvorivú atmosféru, vybojoval pre seba i pre svojho kolegu, druhého režiséra Jaroslava Chundelu, slobodný priestor pre tvorbu.
Už repertoár príležitostnej zvolenskej prehliadky sľuboval zaujímavú konfrontáciu. Objavili sa na ňom tituly drám, vzdialených svojou poetikou - od grotesknej Fonvizinovej komédie Brigadier cez krutú a paradoxnú drámu Dürennmatovu - úpravu Strindbergovej drámy Tanec smrti, schermatickú hru Urbánkovu Pytliakova žena až po psychologicky rafinovanú komédiu Tennessee Williamsa Obdobie prispôsobovania. Za najlepšiu inscenáciu režiséra Petra Jezného považujem Bukovčanovu drámu Kým kohút nezaspieva.

Teodor Rosinský

Psychiatria vo federácii
Psychiatria ako rozvíjajúci sa a v súčasnosti na celom svete stále potrebnejší odbor na rozdiel od iných odborov medicíny čerpá nielen z prírodných, ale i zo spoločenských vied. Aj preto stála v minulosti psychiatrická služba na okraji záujmu, čo sa odrazilo aj v nedostatočnej sieti psychiatrických zariadení najmä na Slovensku. Liečebne sa tu robili najmä z rôznych kaštieľov a podobných objektov, ktoré pre účely zdravotníctva vôbec nevyhovovali. Tak došlo k výraznej disproporcii medzi vybavenosťou oboch častí republiky. Federalizácia by mala túto nerovnováhu vyrovnať. Zatiaľ sú tu však len sľuby.
Nedá mi, aby som nespomenul našu veľkú bolesť, veľa ráz publicisticky spracovanú, ale stále pretrvávajúcu - pomer k ľuďom psychatricky liečeným. Napriek rozsiahlej osvete si naša verejnosť postoje neupravuje. Temer vôbec sa nereflektuje fakt, že ťažisko práce dnešnej našej psychiatrie je nielen v liečbe či opatrovaní ľudí s ťažkými duševnými poruchami, dlhodobo vyradených zo spoločenského života, ale aj, a to stále viac, v liečení a prevencii neuróz, prechodných situačných porúch, porúch charakteru, alkoholizmu (ktorý sa vďaka nevhodnému legislatívnemu riešeniu utešene rozrastá) a podobne. Stále pretrváva aj u ľudí pacientom najbližších ódium niečoho hrozného, nenormálneho, nebezpečného alebo smiešneho. Starostlivosť o túto veľmi rozsiahlu pacientúru prevzala psychiatria vďaka rozšíreniu ambulantných oddelení plne do svojich rúk od neurológov, internistov a praktikov.

Chýrnik (1920)

Pánom dopisovateľom do pozornosti!
Prosíme všetkých našich pánov dopisovateľov, aby nám len krátke a vecné články podávali. Náš ľud rád číta, ale dlhé články sa mu protivia. Krátkymi článkami ináč aj sám časopis bude živší, obratnejší a rezkejší.
 
Morová zhuba hrozí československej republike
Z Varšavy píšu, že československá republika nachádza sa vo veľkom nebezpečenstve zavlečenia rôznych nákazlivých nemocí, zúriacich na blízkom Východe. V Ukrajine sú preplnené všetky verejné miesta nemocnými a mrtvolami. Medzi nemocami hrozne pustoší týfus a morová rana.
 
Náukobeh slovenčiny otvoril sa
v Spišskom Podhradí pod vedením slúžneho Jána Kapralčíka a mestského policajného kapitána.
 
Peňažné ústavy!
Pri vašich záverečných účtoch nezabudnite na Maticu slovenskú!

STRANA 2


Mikuláš Bakoš
O vzťahoch slovenskej a maďarskej literatúry
V minulosti sa chápanie vzájomných vzťahov slovenskej a maďarskej literatúry podriaďovalo veľmi výrazne sociálno-politickým momentom, ktoré vyplynuli z pomerov vládnucich v bývalom Uhorsku. Je pochopiteľné, že po vzniku Československej republiky v dôsledku národného oslobodenia dochádza k zmene v posudzovaní týchto vzťahov. Je očividné, že popri českej literatúre, ktorá mala prvoradý a trvalý význam pre vývinovú dynamiku slovenskej literatúry, aj maďarská literatúra mala mimoriadny význam v dejinách slovenskej literatúry.
Pri skúmaní vzťahov slovenskej a maďarskej literatúry má zásadný význam mnohojazyčnosť kultúrneho prostredia na Slovensku v minulosti. Istotne sú rozdiely medzi Matejom Belom, u ktorého tento jav súvisel ešte s feudálnym uhorským patriotizmom, alebo bilingvizmom Bálinta Balassu či Petra Benického a neskoršie u Jána Chalupku, ktorý písal po nemecky, maďarsky i v národnom jazyku, či Jonáša Záborského, ktorý sa pokúšal prekladať svoje historické smutnohry do maďarčiny, a najmä v druhej polovici 19. storočia, keď pre slovenských vzdelancov bola maďarčina bežne pouíívaným jazykom a v dôsledklu školskej výchovy dobre poznali aj maďarskú literatúru.
Možno vo všeobecnosti povedať, že mnohojazyčnosť slovenských vzdelancov v minulosti - do polovice devätnásteho storočia bola to znalosť latinčiny, predtým i potom aj nemčiny, do prevratu roku 1918 najmä maďarčiny, čiastočne v niektorých kruhoch ruštiny, priebežne v celom vývoji češtiny - je významný a neodmysliteľný činiteľ vo vývoji slovenskej literatúry. Aktívna znalosť dvoch i viacerých jazykov umožňovala vzdelaným slovenským čitateľom poznávať diela inonárodných literatúr v origináli. Sprostredkujúca úloha inonárodných literatúr čítaných u nás v minulosti bežne v origináloch bola dôležitým faktorom vzťahov slovenskej literatúry k cudzím literatúram. Jej priamym dôsledkom bola skutočnosť, že u nás v minulosti nebolo treba toľko prekladať a vydávať prekladov ako inde.
 
Vojtech Zamarovský
 
Z tvorivej dielne
Pýtajú sa ma, kedy a kde vznikol môj záujem písať knižky s problematikou histórie starých svetových kultúr. Človek nikdy nevie, kde vznikol jeho záujem. Možno to bolo už vo veľmi mladých rokoch, lebo doma sme mali bohatú historickú knižnicu, možno pod vplyvom toho, čo som videl a obdivoval v múzeách vo Viedni a v Paríži, kam ma rodičia zaviedli už ako malého chlapca.
Ku knižkám tohto druhu som sa však dostal až v päťdesiatych rokoch. keď som prestal prednášať na vysokých školách. Priatelia z vydavateľstva Mladé letá ma vtedy požiadali, aby som niektoré materiály, ktorými som sa zaoberal na prednáškach, systematicky spísal. Išlo hlavne o dejiny Egypta, Mezopotámie a Grécka, sčasti aj Ríma.
Stalo sa, čo som priveľmi neočakával: knižka Za siedmimi divmi sveta zabrala. Mnohé z tých siedmich divov sa už nezachovali, ale to, čo z nich zostalo, som videl. Egyptské pyramídy alebo babylonské hradby na tvári miesta, reliéfy kalikarnasského mauzólea alebo stĺpy Artemidinho chrámu v múzeách. To platí aj o matériách, ktorými sa zaoberám v ostatných knižkách: "slovník na čítanie" z gréckej a rímskej mytológie, o Chetitoch, o Tróji, kde sa snažím prerozprávať Homéra, Na počiatku bol Sumer. Okrem poslednej - Dejiny písané Rímom, ktorá vyšla nedávno - boli všetky moje knižky preložené. Prekladajú ich na Východe aj na Západe.
V minulosti bolo meno Československa doslova pojmom, lebo sme boli nielen futbalovou či motocyklovou veľmocou, ale aj orientalistickou! Dnes sa môžeme len opýtať: kde je československá chetitológia? kde je československá asyriológia? Podobne bola na výške aj československá indiológia. Ale z toho všetkého, s výnimkou egyptológie, ostala len tradícia. Veda potrebuje dorast. Aby sa niekto stal asyriológom, chetitológom, sumerológom a tak ďalej, potrebuje desať až pätnásť rokov vysokoškolského štúdia. Naši profesori naraz nemali poslucháčov. Čo mali robiť? Profesor Matouš odišiel teda do Bagdadu učiť potomkov starých Babylončanov starú babylončinu. Profesor Černý, najvýznamnejší svetový egyptológ, odišiel do Oxfordu. Iní našli prácu trebárs v Akadémii vied NDR.
STRANA 3

Alfréd Piffl

Skúsenosti z búračiek
Akoby cez noc zostarli naše mestá, odrazu sa stali nemodernými a ľudia k nim stratili vzťah. Súčasnosť jasne a nemilosrdne oddelila od seba staré od nového a bezohľadne narysovala nový pôdorys mesta. Objavila sa potreba búrania. Nielen jednotlivých objektov, ale celých ulíc. A často tu nebol nik, kto by rozumne vec uvážil a riadil. Tak sa stalo, že búranie zotrelo často starý ráz mesta a pamiatkové inštitúcie nemohli zabrániť odstráneniu aj cenných historických objektov.
Nechcem obhajovať búranie a klásť zistené poznatky (z miest Bratislava, Trnava, Pezinok, Senec) na úroveň architektonických strát, ktoré so sebou búranie prinášalo. Nechcem vyvolať dojem, že poznatky z búrania majú väčšiu cenu, než mala historická výstavba ulíc, navždy stratená. Uvádzam to preto, aby nás budúcnosť nesúdila za to, že sme bezhlavo búrali a nevyťažili z tejto agónie stavieb všetko, čo sa dalo.
 

Gea Serbínová

Drevo a kov
Vylievanie kovom je tradičná ozdobná technika, pôsobivá predovšetkým svojím estetickým vzhľadom, ktorý vytvára farebné striedanie dreva a kovu a prísny geometrický ornament, ktorý je pre túto techniku typický.
Predmety, na ktorých sa použil vylievaný ornament (pastierske palice, bičiská, praslice, gajdy, fujary, nožíky) zhotovovali sa najčastejšie z týchto druhov dreva: slivka, čerešňa, hruška, javor, buk, menej už rakyta, smrek, hrab, jabloň, klen, jaseň, lipa, dub, osika, tis. Na Orave považujú za najkrajšiu farbu dreva bielu a žltú. Pekná žltá farba javorového dreva sa získa aj tým, že sa drevo namočí do žinčice alebo sa dá zaúdiť. Všeobecne však najobľúbenejšia je červená farba hrušky, slivky, čerešne, ktorá najkrajšie kontrastuje s farbou kovu a dáva mu najlepšie vyniknúť. Aby bolo drevo ešte krajšie, červenšie, natiera sa olejom, lakom, alebo sa vloží do vápna, niekde sa drevo farbí v žltej hiline alebo v močovke. Na vylievanie sú vhodné a najpoužívanejšie ľahko taviteľné kovy: olovo, cín a ich zliatiny s nízkym bodom topenia. Cín sa kupoval v obchode (paličky na letovanie) alebo sa získaval z hlavíc sódových fliaš. A olovo sa kupovalo, prípadne sa roztavovali guľky do pušiek.
Vylievanie je na území Slovenska hodne rozšírené, najmä v oblastiach východného Slovenska, Gemera, Novohradu, Liptova a Oravy. Takmer úplne neznáme je na celom západnom a juhozápadnom Slovensku, okrem oblasti Trenščína.
Aj keď technika vylievania v súčasnosti z viacerých príčin upadá, napriek tomu sú výrobcovia, ktorí ju ešte stále používajú. Je to napríklad Lenhart z Bojníc alebo Hric z Kvačian. Vylievanie ako čisto ozdobnú techniku prevzali aj niektorí výtvarníci, ktorí pracujú s drevom a ktorí ďalej rozvíjajú, ale najmä zachovávajú túto pôsobivú techniku.

STRANA 4


Andrej Kostolný
 
Parížske romance
Pred mnohými rokmi Paríž zohral významnú úlohu v básnickom vývine Emila Boleslava Lukáča. Vytrhol ho zo začarovaného kruhu mladistvých smútkov, naviac ešte poznačených aj dobovým symbolizmom a osobným sklonom k spiritualizmu v prvej básnickej zbierke Spoveď (1922) a ukázal mu zdroje nových, konkrétnejších inšpirácií, z ktorých sa začala črtať nová podoba jeho poézie. Z podnetov tohto prvého kontaktu so svetom, konkrétne s Parížom, zrodila sa jeho druhá zbierka Dunaj a Seina (1925). Stará láska nezhrdzavela, ani vtedy, keď uplynul dlhý rad rokov. V rokoch 1967 a 1968 chodí básnik po Paríži ako lovec perál spomienok a píše svoje Parížske romance (Smena 1969).
Materská krajina revolučných ideálov ľudstva a jej metropola Paríž - koľko staronových zdrojov inšpirácie! Roky fašistického hanobenia jej cti tu tiež zanechali svoje stopy, a predsa národ nebol pokorený! Básnik chodí po Paríži, dlaňou sa dotýka jeho rán a reč jeho básní je ako tichý monológ pri stretnutí so známymi miestami. Paleta motívov je pestrá a svojská.
Čitateľa môže čiastočne prekvapiť, že do tejto zbierky autor zaradil aj básne nesúvisiace s jeho kontaktmi s Parížom. Týka sa to najmä väčšej autobiografickej básne Stĺp hanby. Doteraz vyšla raz, v antológii jeho básní Hudba domova. Korene tejto básnickej autobiografie siahajú hlboko do humusu doby, v ktorej básnik dospieval. No báseň svojimi tykadlami presahuje rámec autobiografický a stáva sa akoby obrazom prvého polstoročia, poznačeného toľkými dejinnými otrasmi.
Posledný cyklus, ktorý si básnik zaradil po cykle Črepy z Atlantídy, ktorého pointou bol práve stĺp hanby, tvoria Štácie. Tu čítaš horúce vyznanie a priznanie sa k slovenskej domovine (cez spomienku na Ivana Thurzu). Tu čítaš aj slovo vďaky profesorovi filozofie dr. S. Štefanovi Osuskému, ktorý ho viedol k foliantom múdrosti vekov. Tu je aj slovo uznania nekonečne agilnému S. Zochovi a tak ďalej. K postavám, ku ktorým básnika Lukáča viažu spomienky, patrí aj Iľja Erenburg a Gumilev. Treba konštatovať, že básne rázu príležitostného umelecky len málo zaostávajú za poetickou kvalitou vlastných Parížskych romancí, a to invenciou myšlienkovou aj výrazove, čím sa len potvrdzuje, že príležitostná poézia nemusí byť vždy posudzovaná zhovievavejšie.
 
Ľudo Javorský
Nad dvoma triptychmi
Po niekoľkoročnom dlhšom odmlčaní vracia sa básnik Ján Frátrik znovu do našej literatúry triptychmi Pramienky (1968) a V domovine zvonov (1969).
V Pramienkoch na úzkej ploche vrúcne vyznieva osobná lyrika v plnej forme, kde prekypuje metafora bohatou invenciou či už vo vedení kantilény osobných zážitkov alebo v prechode do vyšších polôh za svojským výrazom, uprostred ktorých sa zmieta dnešný moderný človek. Tri básne: Hľadáme bod, A na zemi je toľko hviezd, Moja krv udierajú plným akordom všeľudského ladenia do pulzu nášho času.
Druhý triptych V domovine zvonov nadväzuje na prvý, no je už hustejší, zložitejší aj výraznejší. Formove síce opúšťa úzky priestor aj stopovú organizáciu, ale o to bližšie sa posúva v odkrývaní básnického sveta k hlbokému zmyslu života. Slovo po slove, obraz po obraze v pevnej myšlienkovej jednote mapuje básnik túto neschodnú cestu. Je mučivá, pretrpená aj bolestivá. Skladba má tri časti: Buď trpezlivé slovo človeka, Sen vlastného domova, Hymnus živých. Všetky tri básne gravitujú do všeľudskej analýzy a syntézy.
Mária Hustayová
 
Z českej police
V súčasnom období vystupuje u nás do popredia potreba prác, ktoré sa zaoberajú problémami filozofie, najmä od čias Karola Marxa až po dnešok. Tomuto obdobiu sa zatiaľ nevenovala taká pozornosť ako obdobiu klasickej filozofie. Práca Ludwiga Landgrebeho Filosofie přítomnosti je jednou z prác, ktoré sa snažia vyplniť toto vákuum. Hoci prvé vydanie tejto knihy vyšlo v Nemecku už roku 1952, nášmu čitateľovi sa dostala do rúk až nedávno v českom preklade Evy Stuchlíkovej (ČSAV, Praha 1968). Autor si vo svojej práci vyberá z množstva otázok a problémov tri, ktoré pokladá za najpodstatnejšie a hľadá na ne odpoveď v rámci nemeckej filozofie. Osobnosti filozofie a ich koncepcie nepodáva chronologicky, ale tradením okruhu problémov.
Ako prvý a podstatný problém vyberá Landgrebe problém podstaty človeka. Začína Descartovou a Heglovou teóriou, ďalej prechádza filozofiou Marxa, Diltheyho, Gehlena, Husserla, Schelera, Heideggera, Sartra a Camusa a na základe ich názorov vysvetľuje základný zmysel smerovania dnešnej filozofie, a to prekonanie základného antropologického postoja.
Pojem sveta autor znova vysvetľuje na základe názorov, ktoré dosiaľ existujú. Svet ako príroda a svet ako dejiny sú ďalším okruhom problémov.
Jeden zo spôsobov poznania a estetického osvojenia si sveta je umenie. Umenie sa posúva do oblasti, v ktorej sa dostáva na jednu rovinu s dielami mysliteľov. Medzi filozofiou, literatúrou a umením existuje určitá súvislosť, istý spoločný menovateľ - otázka: Kto je človek?
V závere sa Landgrebe zaoberá poznaním, jednaním, problémami bytia, filozofie, teológie a zdôrazňuje, že všetky zmeny, ktoré sa dejú v rámci filozofie, majú prispieť k rozvoju človeka.
 
Ján V. Ormis
 
Ku kronike tisovského spevokolu
Vyšla ešte roku 1967 ako VIII. zväzok v sérii Vlastivedné pohľady z okresu Rimavská Sobota s dlhým titulom Spevom k srdcu, srdcom k vlasti. O obsahu brožúry informuje podtitul: K 90. výročiu spevokolu v Tisovci (1877-1967). Po stručnom úvode docenta Júliusa Albertyho píše doktor Miroslav Kuchta o tisovskom spevokole do roku 1918 a Elena Hudcová spracovala ostatné deje (Spevokol v nových podmienkach 1918-1941). Za tým nasleduje stručná charakteristika siedmich dirigentov spevokolu, potom zoznam členov spevokolu (v štyroch periódach) a prehľad o počte vystúpení, ale až od roku 1918 po jubilejný rok. Text spestruje rad obrázkov, hlavne od roku 1918. (Nie som za to písať Samuel Daxner, Imrich Manica alebo Mária Maliaková, keď sa tí ľudia celý život dôsledne písali Samo, Emerich a Marína!)

STRANA 5


Ladislav Hagara

Kyslé cukríky
Starý apo mal už osemdesiatpäť, s potrpením mu bolo, ale, bohuchovaj, nikto mu neprial to najhoršie, aj keď mama hovorievala, že Tam by mu bolo najlepšie.
Poobede, kutral som sa práve pri zajacoch, začul som z izby krik: Jáj, kde si, ty mrcha! Poď sem chytro!
Čo je, starý apo? vbehol som do izby. Mráz ma prejal. Žltý bol ako lanská slanina. Jáj, bolesti mám náramné! Už sa z toho nevychrámem. Utekaj chytro po farárka!
Tak po doktora alebo po farára, nevedel som sa rozhodnúť. Ale chce farára, nuž som bežal na faru. Je to od nás dobrý kilometer. Celou cestou som len tak opätkoval, pľúca som išiel vypľuť.
Kto, starý Olejka? nerozumel farár útržkovitej prosbe. Áno, poďte chytro, prosím vás! Ale veď tomu som bol už dva razy pri smrteľnej posteli. Už som povedal tvojej mame, pešo ja viac toľký kus nejdem.
Začal som plakať. A neviem, či mu prišlo ľúto mňa, alebo to bez toho posledného pomazania nemôže byť, ale kňaz sa predsa len okúňavo a šomračky pohol.
Išiel som vedľa neho a zdalo sa mi, že je to ten najbruchatejší a najlenivejší človek pod slnkom. Mal som sa zmichalieť od netrpezlivosti. Keby som sa nebál, bol by som ho džugol do boku, tak sa vliekol. Celou cestou hundral a hundral, takže som sa stále nástojčivejšie desil myšlienky, že sa starý apo z toho vykýcha, kým k nemu prídeme.
Do izby som vbehol prvý ja. Starý apo sedel na dlážke a usmieval sa tým sprostučkým úsmevom batoliatka, akoby sa nebolo nič stalo. Vtom už vošiel aj farár. Nevedel som ako ospravedlniť túto, tak by som povedal - nešťastnú náhodu. Ale skutočne ma to veľmi mrzelo, hoci na druhej strane som bol rád, že starého apu preskočila kosatá i tentoraz.
Farár chcel čosi povedať, ale preglgol a iba pozdravil: Pochválený buď pán Ježiš Kristus! No čo, už im je lepšie, pán Olejka?
Starý apo iste nerozumel, ale tiež pozdravil. Sedel tam na dlážke a len sa usmieval. Potom kývol na mňa, pritiahol si ma k sebe a zakričal mi do ucha: Milanko, ponúkni pána farára tými kyslými cukríkmi, keď sa už ku mne toľkú cestu unúval.

Viera Benková-Popitová

Ahasverov čas
Na prahu noci rozlúpol sa deň.
Z melónov stúpa ťažká vôňa,
kým rovinu hmla mäkko oplodňuje.
Duto znejú Bachove fúgy
v snopoch slnečného žita.
Dve srdcia sú v znamení váh...
Veterné mlyny v kruhu
odklepávajú nehybný čas.
Na prahu noci stojí Ahasver
a v rukách piesok lúska.
 
Nepokoj
Vytrhli zo mňa korene
a dali ich vetrom,
ktoré kolo mojej strechy štekajú.
Vytrhli zo mňa baštu
na holých útesoch vytesanú
pre lásku dvoch.
Rúcajú sa piliere môjho zámku,
láskou podopreté.
Opäť stojím sama na ceste hľadania.

STRANA 6


Demo Vizár

Exhibícia námahy
Výborní fotografi sa obyčajne blysnú zachytením výnimočných situácií a videnia. Práca Ľubomíra Rapoša sa však nekončí pri stlačení spúšte, fotografia je len základnou kresbou pre jeho budúci obraz, ktorý dozrieva a dorába sa. Zdá sa, že Rapoš nemá premyslený a ustálený výtvarný názor. Každý obraz premýšľa osve. Je silný v intuícii, jeho dejiny sú skôr prebolené ako zázračné.
Nevyhovuje mu symbolizovanie a glorifikovanie súčasnosti. Vyhľadáva staré drevo, husle, lampu, kolesá, hodiny, náhrobky. Je v nich istota? Nie. Fotografovať tieto veci je dávno neprekvapujúce. Je v nich krása? Pre Rapoša možno, možno sa približujú k jeho zdanlivej nepotrebnosti, momentu ticha, rozrušenosti a ohlodanosti, ale je v nich toľko prebytočných slov. A bolo by v nich aj tak málo autorových slov, keby do nich nezasiahol svojou rukou.
Preto výsledný tvar jeho fotografií-obrazov upozorňuje zvláštnym pohľadom na detaily.
 
V čísle je uverejnených päť foto-obrazov Ľubomíra Rapoša.
 
Edita Grúberová
 
Ľahšie stráviteľné nie je východiskom
Po absolvovaní Štátneho konzervatória v Bratislave u profesorky Medveckej už druhú sezónu pôsobím v Banskej Bystrici na opernej scéne Divadla Jozefa Gregora Tajovského.
Dala som divadlu prednosť pred vysokou školou. Vysoká škola pomôže skôr tomu, kto sa chce stať koncertným spevákom a má čas si naštudovať koncertný repertoír či zdokonaliť sa v technike. Kto sa rozhodne pre divadlo, musí ísť na scénu a pracovať na sebe.
Najviac zo všetkého ma mrzí, že dnes sa v Bystrici z každej opery urobí skoro opereta. Totiž do špecifického znaku opery patrí okrem árie aj recitatív, ale ten sa v bystrických inscenáciách obyčajne nahrádza hovoreným slovom. Hoci je to na jednej strane pokus o zmodernizovanie opery, na druhej strane je to kompromis.
Ponúkli mi angažmán v Štátnej opere vo Viedni. Bola som tam v septembri na predspievaní. Som však v Bystrici viazaná. Preto by som chcela ísť do Viedne na tri mesiace študijne a v budúcej sezóne spievať aj tam aj tu.
Žáner pop-music nekladie na vnímateľa nijaké nároky. Preto vážna hudba - opera je pre mládež smiešnym predstavením, bavia sa. Musíme však priznať krízu súčasnej opery. Z mnohých faktov usudzujú mnohí, že opera zanikne. Podľa môjho skromného názoru a malých životných i speváckych skúseností si dovoľujem tvrdiť, že opera nemôže zaniknúť. Ľahšie stráviteľná hudba nie je východiskom. Mne osobne lepšie vyhovuje klasická opera, ale nie pre ten životný pocit - spevák sa pri staromódnom texte nusí fantasticky pretvarovať - ale preto, lebo tam je spevácky výkon postavený na najvyšší piedestál. Ide tak vlastne o umenie pre umenie. Obrodu v tomto zmysle si v modernej opere neviem predstaviť.
- kv -
 
Film o Jánošíkovi
Slovenská národná kinematografia je pomerne mladá, v tomto roku si pripomíname ešte len jej štvrťstoročie. O to zaujímavejšie sú informácie o veľmi významnom slovenskom nemom filme nakrútenom ešte v roku 1921 americkými Slovákmi u nás, o Jánošíkovi. O tomto filme bolo známych pár faktov. Predovšetkým to, že tvorcovia museli nakrútiť dve verzie: jednu s americkým happy-endom a druhú pre Československo s obesením Jánošíka, ako sa to má. Aj to, že sa film nakrúcal v Turčianskej Blatnici, aj to, že postavu Jánošíka zahral český herec Teodor Pištěk.
Ďalšie podstatné informácie získal na svojej ceste do USA riaditeľ Slovenského filmového ústavu Ján Komiňár. Podarilo sa mu okrem New Yorku, kde sa zúčastnil na kongrese Medzinárodnej federácie filmových archívov, navštíviť začiatkom júna minulého roku aj Chicago, kde našiel režiséra tohto starého filmu pána Jerryho Siakela.
Pán Siakel, ktorý má už 73 rokov a venuje sa podniku na výrobu reklamných diapozitívov, sa veľmi čudoval, že sa jeho filmu pripisuje taký význam. Jaroslav Siakel, ktorý odišiel do Ameriky ešte z uhorskej vlasti ako šestnásťročný, nemohol v Uhorsku študovať, lebo jeho otec bol národne aktívny a poznal sa vraj, tento blatnický obuvník, aj s Vajanským. Bolo prirodzené, že Jaroslavovi a jeho staršiemu bratovi, za ktorým do USA prišiel, sa Amerika stala rajom národného a kultúrneho vyžitia. Pracovali obaja v známej filmovej spoločnosti Selig Polyscope CO v Chicagu.
Rozprával, ako natáčali Jánošíka. Kameramanom filmu bol jeho brat Dušan a scenáristom Ján Žák-Marušiak. Herecké obsadenie, kostýmy, doplňovanie štábu mal na starosti divadelný režisér a herec Ján Horlivý, ktorý poznal divadelné prostredie Prahy. Preto vyberali hercov v Prahe a vo vtedajšej Bratislave sa ani nezastavili. Do Prahy prišli v máji 1921 a v decembri už bola v Prahe premiéra. V decembri bola aj premiéra inej verzie v Chicagu.
Za tých pár mesiacov natočili Siakelovci so štábom v rodnej Blatnici celý film. Vraj im všetci vychádzali v ústrety. Nielen dedinčania, ale aj dôstojnícka škola s výzbrojou a pušným prachom, ktorú vymohol dr. Duchaj. Blatnický barón Prónay dal jánošíkovcom k dispozícii celý zámok a ďalší barón Révay - ten potomok zlého Révaya z čias Jánošíka - dal aj starodávny koč aj robotníkov aj portrét svojho predka ako predlohu.
Škoda, že dosiaľ sa neobjavila ani jedna úplná verzia tohto slávneho, pomaly už 50-ročného filmu Jánošík.

STRANA 7


Janko Alexy

Tak sme začínali
Bolo to vo februári 1919, keď som s Milošom Bazovským prišiel do kaviarne U zlaté husy v Prahe na Václavskom námestí. Bolo to vznešené, radostné, elegantné prostredie, na tvárach radostný úsmev z víťazstva nad nepriateľmi, z povedomia, že vznikla Československá republika, že sa začína nový život prinášajúci všetky pôžitky víťazov.
Neistým krokom sme mierili k veľkému stolu na konci kaviarne. Nad stolom visel môj obraz Detvan. Daroval som ho kaviarni v Prahe, vedeli už o mojom jestvovaní, o Detvanoch, o Slovákoch. Za stolom sedeli spokojne slovenskí poslanci a Miloš Bazovský akýmsi panovačným gestom pravice uvoľnil dve miesta. Mňa odstrčil doprava. Odpadol som skoro do náručia vznešenej mladučkej devy. Bola to Hanka Styková z Dolného Kubína, žiačka dramatickej školy, ktorú vtedy navštevoval aj Janko Borodáč a Oľga Országhová. Blízkosť prekrásnej devy ma priam šokovala. Hanka Styková mala snehobielu pleť, čerešňové pery (ale neboli nafarbené). Biely vyšívaný kožuštek. Hotová pýcha slovenského národa! Povedali sme svoje mená a jej tvár sa rozjasnila. Hneď nás aj predstavila celej spoločnosti. Na rohu stola sedel biskup Marián Blaha. Z jeho očí sálalo nadšenie a dôstojnosť. Pri ňom poslanec Juriga pripomínal akéhosi pouličného bitkára. Vedeli sme o ňom, že tuho búcha v parlamente na stôl. Na druhom konci stola sedel prešedivený básnik Ivan Krasko. Škaredo zazeral na Jurigu. Zazlieval mu jeho výstupy v parlamente, o ktorých písali tunajšie i zahraničné časopisy. Farár Metod Bella sa mierne usmieval a tváril sa, akoby vravel: Len sa nepobite, moji drahí, dáko sa len pokonáme. Farár a župan Samuel Zoch si s povýšenosťou vystieral chrbát a jeho hlava sa zakaždým udrela o stenu. Bolo vidno, že si ani nevšíma spoločnosť a pripravuje si parlamentnú reč za agrárnikov. Hlučný tu bol len poslanec Pavol Blaho. Mňa tu nájdete každý pondelok, poznamenal so smiechom. A priveďte sem aj iných študentov. A ak nemáte kde bývať, obráťte sa na starostu Rotnágla - to nech vás tuto Anička zavedie k nemu. Tak zajtra ideme za starostom Rotnáglom, ozvala sa veliteľsky Hanka Styková, keď dofajčila cigaretu a zaplatila za nás účet.
Na druhý deň sme s ňou aj šli. Pobrali.sme sa ja, Kornel Mačuha, Miloš Bazovský a Fedor Salva na Starú radnicu. Srdce mi klopalo blaženosťou a údivom, keď sme zastali pred malebne a archaicky pôsobiacim orlojom. Na radnici nás srdečne prijali. Pán starosta pôsobil dojmom unaveného starého mládenca, aj keď sa nedávno oženil s roztomilou dcérou Petra Makovického, továrnika na bryndzu v Ružomberku. Aj jeho syn Kóla robil skúšky na akadémiu, ale nevzali ho, aj keď sa predtým učil kresliť u maliara Mitrovského. Pani Vilma Rotnáglová sa nás ujala, ukázala nám veľký pohľad na Prahu od maliara Šetelíka, ďalej kompozíciu Jan Hus pred súdom od Brožíka. Hanka Styková sa ujala slova a vysvetľovala, prečo sme prišli. Rotnágl si nás premeriaval smutným pohľadom a prikývol. Áno, slovenským študentom musíme pomôcť, robíme to už oddávna. Hneď nám aj napísal lístok na adresu Gustáva Rubeša, guardiána opusteného kapucínskeho kláštora na Hradčanoch, aby polovicu kláštora prepustil pre ciele Masarykovej koleje.
Tak sme sa potom nasťahovali do kláštora. Ja som sa dostal do zámožnej rodiny. Bol to na Dlouhé třídě pán Šimáně, dával mi obedy. Roku 1964, keď som sa stal národným umelcom, mi pani Šimáňová blahoželala.
A Hanka Styková ďalej pomáhala. Zaviedla ma spolu s Milošom Bazovským na audienciu k ministerskému predsedovi doktorovi Milanovi Hodžovi, ktorý bol bratom jej matky. Hanka presvedčivo predniesla Hodžovi, že pre slovenských študentov treba postaviť v Prahe veľký internát. Aj sa to podarilo. Školský referent Anton Štefánek v Bratislave použil na to takzvanú Pálffyovskú základinu, z ktorej sa na Letnej kúpil bývalý hotel. A tu bývalo až do konca druhej svetovej vojny niekoľkotisíc slovenských študentov. Hanka Styková mi už tu sedela ako model na diplom, ktorý roku 1929 objednalo u mňa Družstvo slovenského národného divadla. Bude z teba niečo, povedala mi vtedy Hanka. Môžeme sa vziať. Zľakol som sa pri týchto slovách. Chcel som odpovedať, ale všetko vo mne zmrzlo - nedošlo k odpovedi.
Roku 1969 ma stretol na ulici Hankin brat Aurel. Povedal smutne: Hanka nám umiera v nemocnici. Po smrti ju previezli do Kubína. Vy, ktorí ste boli naši "kolejáci" v Prahe, keď pôjdete okolo, položte kvietok na opustený hrob!

Erazmus Rotterdamský

Hovorí Bláznivosť
A teraz, veľhlúpy mudrc, láskavo uváž, koľko starostí mučivo dolieha vo dne v noci zo všetkých strán na tvojho ducha! Zlož všetky protivenstvá svojho života na jednu kopu, a iba potom pochopíš, od koľkých strastí som oslobodila svojich bláznov. A okrem toho si uvedom, že oni sami sa nielen stále radujú, smejú sa a spievajú, ale že aj všetkým ostatným ľuďom, nech prídu kamkoľvek, prinášajú radosť, žarty, zábavu a smiech, akoby ich milosť bohov stvorila len na to, aby rozháňali chmáry ľudského života.
V samotnej podstate pravdy spočíva akási schopnosť obveseľovať človeka, ak pravda neobsahuje niečo, čo by sa ho nepríjemne dotýkalo. Avšak tento dar dopriali bohovia iba bláznom. Zrejme z týchto dôvodov mávajú z bláznov väčšie potešenie ženy, pretože im je od prírody daná väčšia náklonnosť k rozkoši a k hravosti.

Ďakujeme všetkým našim čitateľom, spolupracovníkom a priaznivcom, ktorí nás na prahu roka 1970 potešili blahoželaniami a vinšami. Novoročné pozdravy úprimne opätujeme. Redakcia

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Redaktori: Pavel Hrúz, Damián Vizár. Redakčná rada: Michal Gáfrik, Imrich Kádek, Alojz Kuruc, Daniel Okáli, Pavol Vongrej.

STRANA 8