ČÍSLO 10, 11. 5. 1970, ROČNÍK III


Ján Marták
Úvaha jubilejná
Štvrťstoročie od oslobodenia a obnovenia Československej republiky ukladá nám povinnosť zamyslieť sa i nad osudmi Matice slovenskej v tomto období základných spoločenských zmien.
Spomínam si na valné zhromaždenie Matice slovenskej v auguste 1945, prvé po oslobodení. Pokladali sme ho za tretie z najvýznamnejších v porovnaní so zakladajúcim v roku 1863 a s obnovujúcim v roku 1919. Pravda, nevyhnutné bolo i Matici slovenskej zúčtovať s minulosťou, najmä s predchádzajúcim šesťročným obdobím. Bilancia jej mravných ziskov a strát vyšla pomerne slušne, takže oficiálne verejnosť prijala jej ďalšiu existenciu žičlivo.
Podstatné bolo, že februárové udalosti roku 1948, zvrat ľudovodemokratického zriadenia do zriadenia socialistického pod vedením komunistickej strany našiel Maticu slovenskú ako národnú inštitúciu nadstranícku, nadtriednu a nadkonfesionálnu, usilujúcu sa o národné zjednotenie na báze národnej kultúry v zmysle svojich tradícií.
Matica slovenská postupne odovzdávala svoje zariadenia i činnosť vznikajúcim štátnym zariadeniam (znárodnenú Neografiu, vedeckú činnosť organizačnú a publikačnú Slovenskej akadémii vied a tak ďalej). Zákon Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej 27. apríla 1954 ustanovil ju ako Národnú knižnicu a Knihovedný ústav, nový zákon z 27. júna 1968 znamená nové riešenie.
Pri jubilejnej príležitosti 25. výročia oslobodenia našej vlasti Matica slovenská vysoko hodnotí všetko, čo k nemu prispelo, najmä rozhodujúcu úlohu ZSSR a na vlastný vývoj v tomto období pozerá sa zo stanoviska všeobecnej prospešnosti víťazstva revolučných síl roku 1948 a víťazstva socializmu v našej vlasti.

STRANA 1


Rudolf Lesňák

Čo s učením o novinách našich?
Je potrebné učiť sa novinárstvu, je nevyhnutné nejaké špeciálne vzdelanie, alebo stačí chcieť a trochu sa zapraxovať?
Nie je to otázka len básnická (ani novinárska). V našich redakciách nadobúda sa dosiaľ "novinárska odbornosť" v absolútnej väčšine alebo "metódou odovzdávania skúseností" alebo ešte častejšie "samovýukou", sebavývinom. Novinárska školenosť napĺňa zvyčajne všetok svoj historický zmysel tým faktom, že absolvent dostane diplom a miesto v redakcii.
V malých spravodajských formách prevláda stereotyp, klišé, fráza a schematická obradnosť, nehovoriac o uniformite, ktorá je výslednicou mechanického preberania agentúrnych materiálov. Také spravodajstvo znižuje svoju informačnú hodnotu na minimum. Analytické (úvahové, komentárové) materiály veľmi často postrádajú logickú myšlienkovú stavbu, vecnú argumentáciu a osobný názor autora ako základné požiadavky žurnalistickej analýzy. A napokon v takzvaných beletristických žánroch sa dokumentárna obraznosť spravidla nahrádza ornamentujúcim cifrovaním, nabubrelou krasorečou, lyrizovaním alebo patetickým siláctvom.
Ako ukazuje denná skúsenosť a ako si to potvrdili aj novinovedci v Zakopanom (hlavnou témou VI. poľsko-československého novinovedného sympózia začiatkom februára tohto roku boli otázky vzťahu medzi teóriou a praxou žurnalistiky so zvláštnym zreteľom na problémy didaktiky, čiže výchovy a vzdelávania novinárov), od rozbiehajúcej sa novinárskej teórie k zabehanej novinárskej praxi je dosiaľ u nás hodne ďaleko - či už táto cesta vedie cez vysokú školu, cez výskumné zariadenia a pomôcky, alebo iba cez osobný záujem a odborné ambície novinára. Avšak niet inej cesty napred, preto treba nezastať na nej a neuspokojovať sa s tým, že aj novinári vedia písať, čítať alebo hovoriť. Neostáva iné ako horlivejšie "robiť vedu" o novinách, aby bolo podľa čoho učiť a učiť sa lepšie robiť noviny.

Mišo Kováč

Björnson a my
Do Martina prišla dva týždne pred šesťdesiatym výročím smrti (26. apríla 1910) svojho starého otca. Bola slnečná nedeľa 12. apríla. Na Martin nesvietilo iba jasné jarné slnko, ale aj odrážajúca sa žiara zo zasnežených končiarov. Vnučka Björnsterne Björnsona (74-ročná slečna Elsa Björnsonová), čulá a čerstvá, o všetko sa zaujímajúca, nevedela sa vynadívať na okolie. Pricestovala spoločne s univerzitným profesorom z Bergenu v Nórsku dr. Haraldom Lorengom. V Bratislave už predtým bola pietná slávnosť na Björnsonovej ulici pri jeho pamätnej tabuli. Otvorila sa výstavka, stretli sa tí, ktorí nezabudli.
Björnson napísal celé desiatky divadelných hier, noviel, románov, básní, stovky článkov. Ním sa začína moderná nórska literatúra. V roku 1903 je odmenený Nobelovou cenou a ešte tri roky pred svojou smrťou sa vrhá do veľkého boja za náš národ proti maďarskej vládnucej triede, najmä proti jej exponovanému ministrovi školstva Apponyimu.
O situácii na Slovensku v roku 1907 Björnsona informoval dr. Eduard Lederer, právnik z Jindřichovho Hradca listom, ktorý podpísali aj básnik Adolf Heyduk a Karol Kálal. Podnietil ich k tomu Björnsonov neúnavný boj za utláčané a ponížené národy. Björnson list uverejnil pod svojím menom. Prebrali ho všetky význačné noviny v Európe. Celý svet sa tak dozvedel o utrpení Slovákov.

Koloman Babilonský

So spevom medzi svojich
Nové Mesto nad Váhom nadviazalo družbu s Kiskörösom v Maďarsku. Podnetom bol revolučný básnik Sándor Petöfi, ktorého predkovia pred tristo rokmi dostali v Novom Meste nad Váhom od Leopolda Prvého armális. Armális mala rodina ešte v roku 1835, no Sándor Petöfi oň nikdy nestál, splynul s ľudom.
Rodné básnikovo mesto Kiskörös v župe Bács-Kis-Kun má dnes vyše pätnásťtisíc obyvateľov. Leží na Veľlkej nížine maďarskej, v jeho okolí sa pestuje obilie, no najmä ovocie a hrozno. Roku 1398 za cisára Žigmunda v ňom zasadal snem. Pre nás je však významné tým, že v roku 1718 bratia Vattayovci (István a János), statkári, kolonizovali z Hontu, Novohradu, Nitry a Turca Slovákov a týchto kolonistov oslobodili od urbáru. Vybrali sme sa teda začiatkom februára s naším päťdesiatčlenným miešaným spevokolom na recipročný zájazd do Kiskörösu ako hostia Petöfiho speváckeho zboru - medzi svojich.
Pred koncertom sme si prezreli rodný dom Sándora Petöfiho, jeho múzeum. V nemom rozjímaní sme sa prenášali aj k jeho matke Márii Hrúzovej, ktorá Sándora privádzala na svet a - tvrdia to aj maďarské pramene - po slovensky stonala. Večerné vystúpenie sa nekonalo v Armádnom klube, ako sa plánovalo, ale v jedálni hotela Szarvas, lebo hotelová miestnosť je reprezentatívnejšia a hlavne väčšia. Bola vypredaná do posledného miesta. Vystúpenie nášho spevokolu pod taktovkou A. Jurigu bolo príkladné. Jednotlivé čísla programu uvádzal vedúci výpravy Koloman Babilonský, ktorý prítomných oboznamoval aj s obsahom zborových piesní. Jednotlivé piesne prijímalo obecenstvo neutíchajúcim potleskom, búrku nadšenia, samozrejme, vyvolala posledná pieseň, ktorú sme zaspievali v maďarčine. Zopakovali sme ju aj so spevokolom Petöfiho, ktorý vyplnil druhú polovicu programu. Spojené spevokoly zaspievali Bárdosovu Esik esö bezchybne .- ováciám nebolo konca.

Chýrnik

Dobre, že sa nezľakla
Nedávno v Rábe šla stará ženička k studni po vodu. Spustí vedro, a keď cíti, že je ťažké, ťahá a vytiahne ho nahor. A v ňom sedí asi osemročné usmievajúce sa dievčatko. Starena nestratila duchaprítomnosť a vedro nespustila do studne. To dievča bolo pred chvíľou spadlo do studne.
 
Učiteľ a či pandúr
Alebo svinský pastier? Vo vojenskej Hranici bol vypísaný súbeh na učiteľskú stanicu s platom dvesto zlatých a na pandúrsku s platom tristo zlatých, ale na úrad svinský pastier s platom štyristo zlatých. K obávaniu je, že o tento posledný najviac sa hlásiť budú.

STRANA 2


Ivan Kadlečík
Nové prisvojenie
Alexander Matuška:J. C. Hronský (Slovenský spisovateľ, 1970). Je to kniha priekopnícka a ide jej o to, "vrátiť vylúčivšieho sa i vylučovaného, no jednako mlčky ustavične prítomného, lebo dobre a bytostne vkoreneného spisovateľa,domov..." Dlho a donedávna nežiadúci sa teda vracia domov, do tkaniva našej literatúry, v ktorej ostávala nezastupiteľná medzera; domov, teda aj pozvoľna do znovuvedomia súčasnej čitateľskej obce skrze reedície jeho prác. Je to kniha podstatná, hoci nie - čo do úplnosti - vyčerpávajúca šírkou (vedome vypadla tvorba pre deti, veci divadelné): zúženie k hĺbke.
Aký je teda Matuškov Hronský - aký je Hronského Matuška?; to oboje, lebo obaja sú v tomto prípade navzájom vo svojej moci, ostávajúc vo svojom spôsobe: stretli sa dvaja veľkí.
Umenšil čas a nový pohľad hodnoty Hronského? Aká je jeho cesta, tvorivý oblúk, ktorým prešiel?; naozaj oblúk, lebo "Hronského dielo je dosť presne uprostred: medzi jeho začiatkami a koncami", vypäl sa k vrcholu (Chlieb, Jozef Mak, Pisár Gráč...), aby poklesol, lebo mal z čoho a odkiaľ - klesol možno vyššie, než mnohí vôbec vystúpili. V dedinských rozprávkach a novelách začal v znamení kontinuity a v tejto súvislosti sa často spomína Kukučín. Ale už tu je Hronský svoj, v náznakoch prekračuje svoj postoj, už tu "predznačil svoj budúci vesmír" ako autor - tradičník a experimentátor v jednom a naraz, vedľa seba. "Ak u európskych prozaikov v novom pretrváva staré, u Hronského - skromnejšie - do starého vniká nové.. Jeho dedina je ešte poznačená idylou a humorom, neprevláda tieň (nemožno však povedať, že Hronský o ňom nevie). Víťazí pocit životnej harmónie - ako niečo, čo trvá a stojí nad malichernými pletkami človekovej zloby. (V "mestských" novelách - lebo i také Hronský má - sa do popredia dostáva psychológia, znepokojenie civilizáciou, ktorému ustupuje pocit harmónie.) Istoty? Príroda, hora, zem, práca. Presvedčenie, že zem je čosi absolútne a práca s ňou a na nej je prácou prác; človek, opretý o zem, je osobnosťou mravnou alebo aspoň mravnejšou. Avšak nie fotografický realizmus a naivná dedinská simplifikácia - ako by sme snáď očakávali, ale mýtus prírody a zeme, čosi nadčasové (časové, "aktuálne" Hronský citlivo, niekedy až pramálo dávkuje, aby nepresolil), básnické, majstrovské mixtum skutočnosti a sna, racionálneho a iracionálneho - tak, ako to žijeme. Tým nás - ľudí už skôr nededinských - Hronského dielo svojím posolstvom dočahuje, ba ešte ďalej siaha. Nedivme sa potom, že on ani národne nevlastenčí (okrem malých výnimiek): upätý na mýtus zeme a hodnoty s ňou spojené chápe slovenskosť nie navonok a deklaratívne, ako to robíme ešte aj dnes, ale: ako odolnosť a výdrž. Túto črtu - "vzdorujúcu poddajnosť - vynáša v prítomnom čase Vladimír Mináč, uvažujúci o našej bezdejinnosti. Kladie otázku, ako to, že sme pretrvali napriek takzvaným dejinám, ktoré sú dejinami lúpeží a vrážd. "Ľudia padali ako muchy, ale znovu vstávali a stavali nové domy, nové dediny, novú krajinu. Vždy znovu a znovu. Vytrvalosť, stálosť, samozrejmosť a všadeprítomnosť tejto sily, to je základná odpoveď na základnú otázku (...) Nestáli sme stále pevne: ale vždy znovu sme vstávali." A ešte: "Nezastavili sme ani Tatárov ani Turkov (a iných Polovcov) mečom a hrdinstvami, ale tým, že sme trvali. Poddajnosť, z ktorej nás mnohí upodozrievali a z ktorej sa niekedy upodozrievame aj my sami, je len prejavom tejto vytrvalej, tichej, a predsa vzdorujúcej sily..." Takéto postavy, takéto charaktery, nevynikajúce, slabé v sile, ale silné v slabosti, stvoril Hronský. Taký je Jozef Mak - ako to vyplýva z povedaného - jedna z najslovenskejších postáv našej literatúry; podobne postavy v románe Chlieb.
Hronského pravú podobu poznávame v románoch; podobu už aj tragickú a melancholickú, ba od humoru a idyly si nažil až na útočnosť a iróniu (Pisár Gráč); vyskúšal vari všetko (témy mestské, dedinské, historické i súčasné - pravda, vždy ide o všeobecnejšie platnú polohu človeka vo svete), poznal akordy durové i molové, a stále to bol on: vždy iný a stále ten istý, hľadajúci i hľadajúci sa ako jeho hrdina Chlebko: "namáhavo zháňal sám seba" a už tým vlastne patril sebe, akoby sa našiel, lebo aj hľadanie seba je neutíchajúcim procesom: ukončený stav - nájdenie - už nie je ničím. Román zeme, román Chlieb "je prvý Hronského vrh, prvá jeho syntéza..." Podarilo sa to, čo je vždy vzácnosťou: svetlo nepohlcuje tieň - ani naopak; prírodné, mýtické a mystické je v rovnováhe s dejinným a politickým - rovnováha sa zázračne a nádherné porušuje, no nie po jednostrannosť a polopravdu; oscilácia pohľadov zvonku i znútra; je tu pravda i poézia, organická symbióza epického a lyrického, slovom - je tu celistvosť. "Hronského zaujíma neosobné, to, čo človeka určuje zvonka, aj individuálne, to, čo ním hýbe znútra...“ Preto môže Matuška povedať, že postava Chlebku akoby nemala dna. O to práve ide, tým postava i dielo vyčnieva z priemeru literatúry (aj našej súčasnej) i bežnej praxe nášho bezpríznakového okolia, ktoré nechápe "rozkálanosť" človekovu aspoň na dve polovice, jeho spektrum a rozpätie od neba po blato, nevediac o tejto neodlučiteľnej a navzájom sa podmieňujúcej spojitosti nádob dobra i zla: Chlebkova - slovami Hronského - "výbornosť a slabosť sa urodila na tom istom záhone", "dobro i zlo z toho istého prameňa" vychodilo. Podobne Jozef Mak ("je peň a kameň, a nie je ani jedno, ani druhé" - Matuška), ale aj Andreas Búr, ktorý ide proti svojmu osudu a nevyhne sa mu, musí ho "podstúpiť v takej podobe, aby to zodpovedalo hlbokému rázu jeho bytosti, tak, aby osud odpovedal charakteru". Takáto komplexnosť a integrita (aj v rozorvanosti) postáv, ktoré tým nadobúdajú nadosobnú, ale i nadčasovú platnosť a súzvuk s univerzálnym, patrí k veľkým umeleckým víťazstvám Hronského. (Pravdaže, má aj prehry: spomeňme aspoň román Na Bukvovom dvore ako "kalk románu Chlieb" a podobne)
Kniha J. C. Hronský je skôr štúdia ako monografia, skôr esej ako štúdia - i keď sa oba prístupy striedajú a prekrývajú. Matuška, nestrativší nič zo svojej bystrozrakej prenikavosti a schopnosti formulovať veci (ubudlo mu tu trochu irónie; aj keď je nová pravda vždy ironická, až popierajúca vzhľadom k pravde terajšej, tu si asi téma a okolnosti iróniu nevyvolali a nevynútili), tu nie je z jedného kusa: esej kríži s rozborom jazyka, výstavby textu, od impresií (za ktorými je práca s textom skrytá "doma", ponorená a nevyčnievajúca), úvah a zovšeobecnení skáče ku konkrétnemu materiálu a citovaniu - čo, pravda, muselo byť, lebo sa nemohol "oprieť o nejakú väčšiu znalosť spisovateľa v čitateľstve". A tak jeho kniha - meraná ním samotným - pôsobí dojmom nie príliš sústredeným, akoby odskakujúco a nenadväzne. Isteže, kontinuita je tu vnútorná, ale to, čo sa navonok javí, je forma - v tomto prípade mozaikovitá. Matuška súka duchovnú niť Hronského prozaického diela; to, čo usúkal, je niť základná a zásadná. Ide skôr po témach a problémoch, chronologicky postupuje najmä v IV. časti. Chronologicko-vývinový prístup je tu však od počiatku, iba je skrytejší: a tak môžeme sledovať - nie bez istého dobrodružstva poznávania - vynárajúcu sa tvár spisovateľa Hronského (spisovateľa, nie človeka - občana, pretože autor vynechal jeho biografiu, o ktorej, rovnako ako o Hronského diele, nemožno povedať, že je príliš známa); biografia sa tam však mierne vtláča, vsakuje "sama od seba" v niektorých reláciách k dielu od počiatku po posledný román. Matuška ho interpretuje (niekedy sú to len "obsahy" diel) a hodnotí: nie jednostranne - vo vzťahu k realite i vo vzťahu literatúry k sebe samej, z viacerých aspektov. A tak krúži od problému k problému, od diela k dielu (aj sa opakuje) - prevrtáva sa stále hlbšie k jadru Hronského umenia, ktoré môžeme - veľmi stručne - vidieť asi takto: v našej medzivojnovej literatúre je Hronský "jeden z prvých. V niečom napokon i prvý", lebo "mal čo povedať a vedel to povedať, pretože sa hľadal stále i hľadal stále a nezabýval sa pohodlne v raz nájdenom". Toľko Alexander Matuška, ktorý nám dobre pomohol opäť si prisvojiť "vylúčivšieho sa i vylučovaného".
- ter -
Iba dokument?
Možno by bolo výstižnejšie namiesto celej recenzie odcitovať celý úvod básnika Vojtecha Mihálika k jeho poslednej zbierke veršov Čierna jeseň (Slovenský spisovateľ 1969), ktorý by za všetko povedal najviac. Prvá veta tohto úvodu znie: Tieto verše sú politické. Mihálik však upresňuje obsah svojej výpovede, končiac vysvetľujúci úvod: Pre túto chvíľu azda postačí slovo ako dokument, ako svedecká výpoveď o človeku v zápase s dobou, do ktorej bol hodený.
Pravda básne je dvojnásobná pravda, lebo je úprimná. A také je aj Mihálikovo svedectvo o človeku v čase. Nemám dôvodu neveriť básni, tichému vyznaniu, ktoré si nenárokuje uznanie, potvrdenie správnosti. Literatúra je sprievodcom človeka, ktorá ho má a musí utvrdzovať v človečenstve, je sprievodcom po dejinách jeho ľudskosti, aby sa nespreneveril sebe, aby neospravedlňoval zlo páchané sebou v mene pomyselného dobra.
Nie som si istý, či z týchto veršov dosť kostrbato netrčí svedectvo chvíle, pravda básne na úkor jej krásy, poetického tvaru. Ale pravda a krása vždy išli spolu, alebo mali by spolu ísť. Často sa však stáva, a život nás o tom presvedčuje, že to býva aj opačne. Nemám dôvodu neveriť Mihálikovi, ktorý bol vždy básnikom, na ktorého vždy viac pôsobili vonkajšie podnety ako vnútorné stavy duše, básnikom, ktorý smeroval vždy viac navonok ako dovnútra. V tom videl zmysel svojej tvorby, jej angažovanosť a modernosť.
Ján Zambor
 
Z českej police
Ťažko si čo i len predstaviť, že by na Slovensku v dohľadnom čase vyšla tak dôkladne vypravená kniha, ako je expresionistická antológia Haló, je tady vichr - vichřice!, kniha, ktorú pre Československý spisovatel (edícia Klub přátel poezie, Praha 1969) pripravil Ludvík Kundera. Nájdete v nej všetko: básne, úryvky z próz a drámy, vynikajúcu esej, stručné poznámky o autoroch, bibliografiu a pekný počet ukážok z expresionistickej grafiky.
Pri zostavovaní výberu zostavovateľ uplatnil hľadisko motivické a chronologické. Na antológii sa zúčastnilo do sto literárnych tvorcov, včítane predchodcov hnutia a autorov, pre ktorých toto hnutie bolo iba vývinovou epizódou. Hoci veľa z expresionizmu prepadlo cez sito času a z mnohého ostala iba pena (badať to aj na Kunderovom výbere), predsa nám zanechal pár výrazných umeleckých osobností, ktorí svojím dielom fascinujú aj dnes. Je to temný, zádumčivý a melodický Georg Trakl, básnik prízrakov, desu a strašidelnej fantastiky Georg Heym, groteskný Jakob van Hoddis, ospevovateľ technického pokroku Ernst Stadler, hravý Alfred Lichtenstein, explozívny, rozbúrený, rétorický a imaginatívne odvážny Johann R. Becher, bezcitný a bezohľadne ironický Gottfried Benn, stručný a úsečný August Stramm, Ivan Goll, Franz Werfel, Else Lasker-Schülerová a iní.
Viac ako polstoročie stará poézia je v niektorých svojich číslach neuveriteľne blízka.
Stanislav Rakús
Kto mečom bojuje...
S bytom na Moyzesovej som náramne spokojný, je síce starší, ale priestrannejší, pred blokom nijaké múriky, slovom ohromné. A okrem toho je Moyzesova pri centre mesta, všetko budem mať poruke. Konečne som hotový, nábytok mám rozostavený, osprchujem sa, dám si čistú pyžamu, som ukonaný, s pôžitkom sa roztiahnem na posteli a siahnem po knihe. V tom okamihu však cezo mňa prehrmí nevysloviteľná hrôza - po koberci sa ako na korze s úžasnou samozrejmosťou prechádza potkan.
Už pred šiestou ráno vyčkávam pri bytovom odbore. Zamestnanci sa schádzajú až okolo siedmej, presne o štvrť na osem sa mi podarí dostať sa dnu, prijme ma akási slečna a keď sa jej predstavím, usmeje sa, pozrie sa na mňa ako na starého známeho a povie mi: Moment, znovu sa usmeje a dodá: Zavolám súdruha vedúceho.
Odíde, o chvíľu sa objaví elegantne oblečený muž, fajčí a ja začínam svoju gradáciu: Som Ulehla, do akého bytu ste ma to... Sú tam asi potkany, preruší ma žoviálne, ale vy ich predsa máte rád, pokračuje a ukazuje mi nejaký strojom písaný list, na Holubyho ste ich predsa rozmnožovali. Ja?, zajačím. Áno, len čítajte, predkladá mi opäť papier a potom s príslušnou dávkou elegancie poznamená: Viete, to máte tak, kto mečom bojuje, mečom zahynie.

STRANA 3


Ľudo Petránsky

Umenie ako hra
Šesťdesiate roky nášho storočia znamenajú pre slovenské výtvarné umenie predovšetkým prínos nových názorov mladých generácií, ktoré neznamenali už len dobiehanie čohosi zameškaného, vyrovnávanie kroku s európskym dianím, epigónsky čin prameniaci v komplexoch malosti. Ide predovšetkým o pochopenie, že domáce i internacionálne otázky sa viac ako kedykoľvek predtým prelínajú. Jednou z nich je aj myšlienka aktívneho zapojenia diváka do procesu vzniku umeleckého diela, ktorá v posledných rokoch charakterizuje aj tvorbu bratislavskej výtvarníčky Miry Haberernovej (narodená v roku 1939).
Mladá autorka sa pridala k jednej celej vlne súčasného svetového umeleckého pohybu, pre ktorého predstaviteľov umenie znamená už len spolupôsobenie spoločenských, politických a sloh tvoriacich tendencií v záujme humánnejšej existencie.
Spomínané snahy mali v tvorbe Miry Haberernovej už rýdzu podobu na jej samostatnej výstave začiatkom roka 1969 v Špálovej galérii v Prahe a o niečo neskoršie na jej samostatnej kolekcii vo Viedni. Zo spoločných podujatí musíme spomenúť predovšetkým Medzinárodné bienále mladých výtvarníkov Danuvius 68, kde inštalovala prostredie (ktoré bolo iste prekvapením pre mnohých, ktorí v jej predchádzajúcej tvorbe netrpezlivo konštatovali skeptické závery), v ktorom inštalovala rozličné báby vyrobené z textilu. V rozličných kapitolách pokračuje v tejto tvorbe naďalej. Stretávame sa s pestrofarebnými veľkými, menšími i maličkými bábami, ktoré nás na jednej strane chcú zapojiť do dialógu o absurdnom a neraz tragickom Zámku našej súčasnosti. Tvária sa pritom vážne, smutne, niekedy s ironickým i sebaironickým posmeškom. Niektoré sú zase veselé a hravé, privádzajú nás do raja nášho detstva.
Netreba vari prisudzovať tvorbe Miry Haberernovej význam, ktorý v nej nie je; ani si na také niečo nenárokuje. Pravda však je, že jej práce navodzujú atmosféru veselej prehliadky či šou, nespútanej zábavy s malými, ale o to vážnejšími zamysleniami, ironickými pokarhaniami i tichým porozumením. Umenie ako hra a hra ako umenie našli v tomto prípade vzácnu jednotu. Mysím si, že nič viac a nič menej nemusíme tejto tvorbe prisudzovať. Vlna trpkého poučenia je prekonaná vlnou radosti. A to je zatiaľ to najsympatickejšie i najoptimistickejšie z doterajšej tvorby Miry Haberernovej.

Štefan Atila Brezány

Jeden zo zakladateľov
Vojtech P. Ihriský je nielen akademickým sochárom, ale aj vynálezcom vreckového písacieho stroja, ktorý bol patentovaný dokonca aj v USA. Hoci nenašiel podnikateľa na jeho realizáciu, majster aj teraz má ešte v hlave zostrojiť fotomechanický stroj. Od konštrukcií písacích strojov prešiel k benzínovým motorom umiestneným v civilných lietadlách v čase, keď tento šport bol u nás ešte len v zárodku.
Prvej svetovej vojny sa zúčastnil ako nútený dobrovoľník z tretieho ročníka učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi na fronte v Rumunsku a v Taliansku. Známy dôstojník architekt zo Žiliny sa ho ujal a poslal na dovolenku. Dočasne sa skrýval u sestry v Harrachove, tam však musel narukovať do poľskej armády a bojovať o Katovisko. Po demobilizácii skúsil jednoročný suchý učiteľský chlebík v Hornom Vadičove, kde stretáva básnika Majera Dlhomíra Poľského.
Praha naňho zapôsobila mohutným dojmom. Neodradili ho prvé neúspechy (neprijali ho na Akadémiu výtvarných umení pre neskoré nastúpenie), prijíma osudom ponúkané štúdium sochárstva na Umeleckej priemyslovej škole, čím mizne jeho predsavzatie stať sa maliarom a pripútava sa láskou k sochárstvu, najmä keď profesor na Akadémii výtvarného umenia, známy sochár Štursa, vedie jeho ruku. Dostáva na školských výstavách prvé diplomy uznania.
Počas vysokoškolských štúdií zapája sa do spolkovej činnosti ako predseda fakultného spolku. Tu rok pred ním študuje František Motoška, po ňom Jozef Pospíšil a Ladislav Majerský. Ešte netuší, že s týmito položí základ slovenského sochárstva v začiatočnom období prvej ČSR. Potom nasledujú študijné cesty po Taliansku, Francúzsku. Ďalej poznáva sochárske umenie Nemecka a Anglicka.
Už v dobe štúdií zaujala ho odbojná slovenská pieseň, neskoršie ho podmaňujú rapsodické básne Martina Rázusa zo zbierok Kameň na medzi a Šípy duše. Inšpirujú ho k jeho prvej tvorivej etape komorných diel vznikajúcich v rokoch 1924-1933. Majú výraz básnických sochárskych výpovedí, vyjadrujú dedinskú sociálnu tematiku a našu rázovitosť. Tento nádych majú diela Hrabačka, Popoludní, Rozsievač, Milosrdný samaritán, Bez roboty a bez chleba, Žiarlivý,Ťažká robota, Dedinská žena pri modlitbe a iné. Tieto umelecky najcennejšie diela sú umiestnené v mnohých našich a zahraničných galériách
Objednané monumentálne diela vyvierali z nutnosti osláv javov prvej republiky, dokumentovali pietu padlých hrdinov v prvej svetovej vojne a zobrazovali národných dejateľov. Tak vznikli jeho najznámejšie sochy P. O. Hviezdoslav v Bratislave, Scotus Viator v Ružomberku, Pieta nad hrobom padlých na Vrútkach a ďalšie.
Majster Ihriský je aj po svojej sedemdesiatke aktívne činný, znovu vytvára sochu M. R. Štefánika pre Považskú Bystricu, pomýšľa opraviť zubom času poškodenú sochu národovca Messerschmidta v Ľubietovej. Pre svoju rodnú obec Krásno nad Kysucou vytvoril monumentálne svojrázne dielo. Súčasne pracuje na pamätnej tabuli obetiam fašizmu v Dachau pre Kolárovo a umelecky stvárňuje obľúbené lovecké motívy.

Alfréd Piffl

Pretrval storočia
V 19. storočí postihli Slovensko dve nenahraditeľné kultúrne straty, spôsobené vojakmi, vzáíjomne si nepriateľskými: zničenie hradu Devín v roku 1809 a zapálenie bratislavského hradu v roku 1811. Príčina požiaru, úradne potvrdená a všeobecne známa bola vzbura vojenskej posádky (útvar plukovníka Biancchiho).
V roku 1909 podal mestský archivár Ján Batka návrh na záchranu "trosiek hradu", ktoré by sa vraj dali opraviť "neveľkým nákladom". Stav hradu nebol ešte kritický ani v roku 1920, keď architekt Dušan Jurkovič uvažoval o úpravách hradných krídiel pre účely umiestnenia župného archívu. Ale o sedemnásť rokov neskôr sa ozvali prvé hlasy o zbúraní a odstránení hradu a jeho nahradení novou monumentálnou budovou.
Nastala podobná situácia ako v roku 1880! Úradne vyslovené slovo "zbúrať" otvorilo druhý raz brány k demoláciám, čo podporil aj výsledok medzinárodnej súťaže na výstavbu vysokých škôl v areáli hradu v roku 1942. Desať návrhov podaných do súťaže sa vyslovilo za zbúranie hradu. Výsledok vtedajšej medzinárodnej súťaže bol v skutočnosti úradným povolením k búraniu hradu. Na hrad sa vrhli desiatky súkromných záujemcov a z hradu sa vyviezli stovky vozov najrôznejšieho stavebného materiálu nielen do Bratislavy, ale do okruhu najmenej 40 kilometrov.
Človek má deštrukčné schopnosti, rád ničí. Požiar v roku 1811 nezničil rozsiahle Pálfyovské schodište s odvážnymi pruskými klenbami na oblúkoch kobylích hláv. Vydržalo aj so štukovou neskorobarokovou výzdobou až do dôb prvej republiky a začalo sa neúprosne búrať až po roku 1945. V dobe troch týždňov boli napríklad zničené štyri klenbové polia schodišťa. Až na štyri piliere bola celkom zničená arkáda vo dvore. V rokoch 1945-1950 bola zničená severná stena nádvoria: odborným rozrušením nadokenných záklenkov, ovinutím reťazí na medziokenné piliere a zapriahnutím výkonných traktorov zmizli historické steny, zosúvali sa do nádvoria a cez sobotu a nedeľu boli rozobrané a odvezené nevedno kam. Podobne boli takmer úplne zničené a odvezené dve budovy barokových strážnic pred hradnou bránou. Boli to smutné časy na bratislavskom hrade a nebolo nikoho, kto by túto činnosť zastavil.
V zimnom semestri roku 1952/53 rozhodli sme sa na Katedre vývoja architektúry a výtvarnej výchovy pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, že v rámci seminárnych cvičení z vývoja architektúry stredovekej zamerajú a rozkreslia poslucháči niektoré dostupné partie muriva bratislavského hradu. Začalo sa s výskumom, neskoršie so záchranou a nakoniec s rekonštrukciou hradu. V roku 1955 sme už mali predstavu o tom, ako hrad zrekonštruujeme. Sám som vtedy netušil, do akej ozrutnej roboty som sa pustil a že sa jej konca nedočkám.

STRANA 4


Ján Pohronský

Nevešajte ma na duby
Sedím s maliarom Kelenbergerom v poloprázdnej miestnosti, hľadím otupne na obločné sklá, šibe do nich dážď, počuť, ako zavýja vietor. Vojde Ľudo Ondrejov, sadne si za stôl, udrie sa po kolene a povie: Videl som troch chlapov zabitých na ulici.
Prestrašene vyskakujeme zo stoličky. Kelenberger prvý. Musíme volať bezpečnosť, povie.
Netreba, sanitka ich už odpratala, vraví pokojne Ondrejov a premeriava nás nežným a mäkkým pohľadom. Náhle mu vzbĺknu v očiach tajomné svetlá. Nepočujete, ako vyrevuje vietor? Ľudia, bojte sa búrky a tmy! V takúto noc odohrávajú sa vo svete divotvorné a záhadné veci.
Aj ty sa bojíš?
Ja? usnial sa trochu smutne, trochu vášnivo. Ja sa neviem báť. Medveďa som v hore roztrhal. Kamaráti, sokolíci, čo mi povie frajerka, keď ma uvidí takého skrvaveného? Prehodil nohu cez koleno. Nebol zakrvavený, ale aj tak sme tŕpli od ľaku. Hádam si ich len ty nepozabíjal? Ja. Bohuprisahám, ja. Týmito prstami som ich uškrtil, hovorí smrteľne vážne a prezerá si jemné a dlhé prsty. Siahne za pohárom. Boli to nanič chlapi, musel som ich pozabíjať.
Neverím ti, hovorím priečne, veď by si muche neublížil. Jaj, muche nie, tá mi nič nerobí. Keď to nasilu chcete vedieť, tak vám to teda poviem. Chodili mi za frajerkou. Veru chodili. Špicatá brada sa mu kýva, veľké oči sa mu zapaľujú hnevom. Aký by som bol chlap, keby som si nechránil česť? Udrel päsťou po stole. Traja boli a nevedeli si so mnou poradiť. Za tri minúty som ich odbavil. Zaškrtil som ich.
Veďže netáraj, smeje sa Kelenberger. Keby si ich bol zaškrtil, nebol by si zakrvavený. A či som? s údivom sa pozerá do zrkadielka. Veď nie som. Ťukne pohárom po stole. Chlapci, chcete, aby som vám niečo vyrozprával? Prikývli sme a Kelenberger naplnil poháre.
Nuž keď chcete, tak vám rozpoviem príhodu, ktorá sa stala v jednu tmavú noc. A Ľudo Ondrejov začal rozprávať. Ticho, pokojne, ani len okom nemihol. O lazoch, o grúňoch, o sýkorkách, o svojej láske. Ku koncu mu oči zvlhli, vreckovkou si ich poutieral. Ľa, do plaču mi je, vidíte, taký som ja chlap, vraví precítene.
To bola pekná rozprávka, vraví Kelenberger, bohu otcu pekná.
Všetko na svete je pekné. A všetko je iba rozprávka. Aj to, že žijeme. Jedna krajšia, druhá menej pekná. Aj čo som vám spomínal tých pozabíjaných na ulici. Tam. Človeka by som vedel zabiť? A pre frajerku? Ech, sokolíci, kamaráti moji, dobre mi je pri srdci, keď vás vidím okolo seba.
Možno aj teraz iba snívaš. Možno aj nás považuješ za rozprávku, vraví Kelenberger pochybovačne.
Aj. Prečo nie? Aj vás. Aj toto víno tu, boha mu! Új! Napil sa, pohár naplnil, zahľadený nad naše plecia zasnene, ticho zaspieval: Nevešajte ma na duby! Hej, nevešajte ma na duby, lebo ma zjedia holuby! Pritiahol sa ku mne bližšie, objal ma, pohladil a vyplakal sa mi na pleciach. Neviem, prečo mi bolo odrazu do plaču, aj ja som plakal, aj Kelenberger.
Ľudo Ondrejov, najlepší kamarát, sokolík, duša dobrá, duša citlivá, jedného dňa dokončil poslednú rozprávku a zavrel oči.
Zjajkla orešnica. Zúfale, srdcelomne.

V čísle sú uverejnené dve sochy Miry Haberernovej: Báby a Jedna z báb a fotografia: Účastníci výstavy Miry Haberernovej v Prahe vybiehajú s exponátmi na ulicu.

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 5