ČÍSLO 11, 25. 5. 1970, ROČNÍK III


Bohuslav Chropovský
Tajomstvo spod odkrytej zeme
Je veľa ľudí, ktorí s vynaložením veľkého úsilia hľadajú čo najvzdialenejších predkov, chcú vedieť skadiaľ pochádzajú, či boli ich predkovia menej slávni alebo slávnejší, to všetko je túha mnohých po poznaní svojho ja. A tak je tomu aj pokiaľ ide o národ. Tu je pole neorané, tu sú veľké možnosti, ale aj povinnosti generácií poodhaliť závoj dávno minulých vekov a aspoň zlomkovite sa pozrieť do čias, kedy národy vznikali, ako sa vyvíjali a ako ten ktorý ľud zasiahol významnejšie či menej významnejšie do života, ako rozkrútil koleso dejín.
Rád by som čitateľa zaviedol aspoň na krátku návštevu do vekov minulých, poobhliadnuť sa po niekdajšej Nitrave. Prečo práve po nej? Preto, že ide o jedno z najstarších miest na Slovensku, že Nitra je veľmi tesne spojená s počiatkami našich národných dejín, ale i s počiatkami slovanskej štátnosti a možno povedať aj slovanskej jednoty. Mnoho sa už popísalo o Nitre, veľa dobrých a správnych vecí, no veľa rozličných kombinácií, mnoho romantických predstáv založených na rozličných tradíciách či bájach a povestiach, ktorým bola dávaná historická pravdivosť. V mnohom je ťažké dopátrať sa pravdy, ale dnešnému vyspelému človekovi musí ísť predovšetkým o poznanie dejinných skutočností a tradície či povesti nespájať s historickými faktami.
Až v posledných rokoch vďaka systematickému archeologickému výskumu podarilo sa odkryť dosiaľ dve lokality, ktoré nás poučujú o tom, že najstaršie slovanské rody prišli do Nitry niekedy na rozhraní 5.-6. storočia a priniesli so sebou svojráznu materiálnu kultúru charakterizovanú predovšetkým keramikou zdobenou vlnovkami a líniou, ktorú nazývame "pražským" typom.
Na základe písomnej správy z roku 871, v ktorej sa hovorí, že soľnohradský arcibiskup posvätil kostol kniežaťu Pribinovi na mieste zvanom Nitrava, vari nik nepochybuje o dôležitosti tohto miesta. Ak sme nie dosiaľ schopní urobiť konkrétny obraz o Nitre v priebehu 7.-8. storočia, tak pre obdobie počiatkov našej štátnosti, pre obdobie veľkomoravské, máme už omnoho konkrétnejšie doklady aj jasnejší obraz. Už dávnejšie archeologické výskumy potvrdili, že kostolík pôvodne pripisovaný Pribinovi nepochádza z 9. storočia, ale že bol zbudovaný až o tri storočia neskôr, čo potvrdili aj neskoršie výskumy.
Dnes teda na základe doterajších archeologických výskumov môžeme jednoznačne konštatovať, že na mieste dnešnej Nitry sa kedysi rozvíjala a kvitla staroslávna slovanská Nitra, ktorá bola jedným z dôležitých stredísk nášho najstaršieho štátneho útvaru.

Redakcia

Dávna tradícia pretrváva
Kultúra vždy bola svedkom, svedčila za nás aj vtedy, keď sa inakšie nemohlo, keď sa prijímala kultúra iná a iných, mnoho ráz ani nesúvisiaca s naším kontextom. Sú však tradície. Staré,. staršie, živé i neživé...
Jedna z nich stará a živá, tradícia slovanská, pretrváva. Ak sa niekedy robilo proti nej, z donútenia, nemalo to dlhé trvanie. V zmysle tejto tradície vznikla aj Matica slovenská. Priateľstvá sa utužili medzi Srbmi, Ukrajincami, Poliaknmi, Rusmi... Vyjadrením tejto pospolitosti bolo aj to, že na Stanovách Matice slovenskej z roku 1863 je text písaný azbukou. V tom čase sa zdôrazňovalo, čo nás spája. Nebolo toho málo, ale dostať to všetko do reálnej podoby, to bola historická úloha generácií pred nami. Zostala nesplnená. Zomreli vo viere, že sa tak stane. Oni však tradíciu duchovne naplnili, dali je zmysel a cieľ.
Stojíme na križovatke dejín, ciest bolo teda veľa, ale ani jedna nebola istá. Ani tá, ktorej oni bezhranične verili. Nemohol ju naplniť ruský cár, nemohol oslobodzovať ten, ktorý utláčal. Oslobodzovať môže len ten, kto nebráni slobode iným.
Pred 25 rokmi nám hrozila katastrofa, nepodobná iným. Oslobodil nás ZSSR.
Tradícia sama nič neznamená, môže byť len vo vzduchoprázdne, ak jej zmysel nepresadzujeme do prítomnosti a neobohacujeme ju o moderné prvky našej doby. Takto sa môže stať zbytočnou rekvizitou. A práve kultúra je to, čo tvorí spojnicu začiatkov a prítomností, to, čo presahuje nás svojím trvaním. A nebola by to kultúra, keby neprijímala a neodovzdávala, nenapájala sa z prameňov.
Výmena kultúrnych hodnôt, vzájomné oboznamovanie, kontakty, to všetko robí človeka ľudskejším a bohatším. To je len jeden aspekt Zmulvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a ZSSR, ktorá má mnoho iných významov so spoločným menovateľom - istotou. Jeden nie nepodstatný aspekt je rozširovanie vzájomných vzťahov kultúry, vedy, umenia, literatúry... Je to pre nás dôležité, ak uvážime, čo pre národy tejto krajiny kultúra vždy znamenala.

STRANA 1


Ivan Sulík

Kabinet literárnej komunikácie
Vznikol na Pedagogickej fakulte v Nitre v roku 1968 ako vedecké pracovisko pri Katedre slovenského jazyka a literatúry. Zaoberá sa skúmaním literárnej komunikácie a interpretáciou umeleckých textov a rôznymi metodologickými a teoretickými problémami literárnej vedy. Dvojročná činnosť bola korunovaná dvoma úspešnými publikáciami: O interpretácii umeleckého textu a knihou Františka Miku Estetika výrazu. Ďalšie publikácie (František Miko: Text a štýl, O interpretácii umeleckého textu II, Literatúra, dieťa, autor) vyjdú tento rok.

Pavel Šulla

O našich Aténach
Pri príležitosti stého výročia zániku školy a stého výročia založenia učiteľského ústavu v Modre hodno je aspoň zbežne sa oboznámiť s minulosťou starého modranského gymnázia.
Počiatky poreformačnej latinskej školy v Modre siahajú do roku 1590. Z tejto latinskej školy vyvinulo sa najprv nižšie a potom vyššie gymnázium, na ktorom sa pred rokom 1860 prednášalo "Humaniora und die Elemete der Philosofie". Školu vydržiavalo najprv mesto, neskoršie evanjelické zbory - nemecký a slovenský. Škola nadobudla význam pre Slovákov až po príchode Pavla Jakobeiho do Modry (1722-1752), ktorý vymohol prístup slovenčine na školu. "Ústav slovenský" obnovil Karol Štúr, starší brat Ľudovítov, ktorý sa stal rektorom gymnázia v Modre roku 1839. Po roku 1850 bolo snahou Hurbana, Kalinčiaka, Štúra, Minicha modranské gymnázium poslovenčiť a pozdvihnúť ho na hlavnú školu, akou bolo bratislavské lýceum. Hurban napísal svojmu švagrovi Danielovi Slobodovi na Rusavu: To bude naša Akadémia, náš Weimar, naše Athény! Protivníci však tieto plány zmarili.
V roku 1858 odchádza Ján Kalinčiak z Modry do Tešína. Modranské cirkevné zbory nevládali už ďalej vydržiavať gymnázium a staručkým profesorom zaručovať penziu. Školu prevzalo mesto a potom čoskoro štát, ako meštianku. Staré dávnoveké gymnázium v Modre roku 1870 zaniklo. Vzhľadom na uprázdnené gymnaziálne miestnosti štát v Modre založil učiteľský ústav, ktorý si v tomto roku ako pedagogická škola pripomína 100. výročie svojho založenia.

Chýrnik (1852)

Pán F. z Jelšavy
prorokuvau v Orlovi počasia a k velikej chvále jeho skoro na vlas sa mu predpovedania chvíle splňuvalo, takže druhého proroka povetria pána W. značne zahanbiu a prevýšiu.
 
Vo Viedni
sa neprestajne kujú strieborné dvadsiatniky s podobizňou Jeho Veličenstva cisára Fraňa Jozefa.
 
Našim slovenským pltníkom
oznámime jednu podivnú novinku o jednej velikánskej plti. Píše sa totiž v Cincinnati (mesto v Amerike) o nej, že má milión dvestotisíc nôh dosák na sebe, dlhá je na tridsať rodov (jeden rod je nič menej ako jedna štvrtá čiastka jednoho jutra zeme) a široká šesť rodov.
 
Vítané bude zakladateľom Matice českej
na Slovensku nasledujúce oznámenie 4. sv. Musejníka: Každý zakladateľ Matice českej povinný je knihy a druhé veci, ktoré nákladom Matice vychodia, buď sám si zo skladu odobrať, alebo niekoho k tomu ustanoviť, kto by mi ich odobral a posielal, lebo zbor matičný sa len o ich vydávanie starie a nie o ich rozposielanie.

STRANA 2


Augustín Maťovčík
Who is who
K 25. výročiu oslobodenia našej vlasti vydala Československá tlačová kancelária mimoriadne cennú a potrebnú príručku Kdo je kdo v Československu. Biografie žijících osob se stálým bydlištěm v ČSSR (zväzok I. A-J, Praha 1969, strán 341; ďalšie dva zväzky vyjdú dohľadne). Hlavným redaktorom publikácie je dr. Václav Brož a redakcie slovenskej časti dr. Oľga Slušná, pod vedením ktorej bola pripravená aj osobitná publikácia Kto je kto na Slovensku, ktorá vyjde v najbližšom čase.
Biografický slovník Kdo je kdo v Československu bol ako celok pripravený už v polovici roku 1968. Pre známe polygrafické ťažkosti sa vydanie prvého zväzku pretiahlo do polovice roku 1969, a keďže medzitým nastali prenikavé zmeny v našom politickom a verejnom živote, údaje pri mnohých osobách zastarali. Redakcia preto pozastavila expedíciu prvého zväzku a dodatočne zaznamenala najdôležitejšie zmeny v doplnkoch vytlačených v úvode toho zväzku. Možno predpokladať, že takto doplnená publikácia zachytáva stav ukončený rokom 1969.
M. J.
Kniha
Pod názvom Revúcke gymnázium (1862-1874) vydala Gemerská vlastivedná spoločnosť, ktorej činnosť je skutočne príkladná, vo vydavateľstve Obzor v Bratislave publikáciu profesora Jána Gallu. Autor na základe viacročnej bádateľskej činnosti a štúdia rozmanitých prameňov objasňuje zložité dejiny gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska, ako aj ústavu pre výchovu dievčat.
Milan Podrimavský
 
Z českej police
Podrobný a zaujatý výklad dvoch pojmov tvorí os takmer neznámeho diela dánskeho filozofa Sörena Kierkegaarda (1813-1855). Útla knižočka Současnost (Mladá fronta, Praha 1969) obsahuje základnú časť spisu Literárna recenzia, v ktorom sa autor zaoberá analýzou anonymného románu Dva veky, a kratšiu esej Doba revoluční. Z torza Kierkegaardovho diela si môžeme utvoriť výstižnú charakteristiku nosných kategórií nezvyčajného filozofického hľadiska - zanietenosti a reflexivity, ktoré sa svojím obsahom a platnosťou v určitej historickej dobe vzájomne vylučujú. Preto pomocou nich označuje autor jednotlivé historické obdobia a v detailnejších rysoch rozoberá črty vtedajšej doby i doby ideálnej, revolučnej.
Fakt, že Kierkegaard sa dostal do povedomia širšej verejnosti v tragickom období medzivojnovom, ako mimofilozofický aspekt nám poukazuje na závažnosť príčiny, prečo takmer zabudnutý autor hovorí rečou mementa a obavy zo zrodenia ďalšej kataklizmy ľudskej civilizácie.

Pavol Strauss

Tri listy mladému chirurgovi
1. Život každého lekára sa odohráva medzi činnosťou a myslením. Kým sa jeho činnosť tvorivo rozvíja v husto zaľudnenom prostredí, jeho duch tvorí v priestoroch, ktoré sú myšlienkami len riedko alebo vôbec neobývané.
2. Nemôže byť lekárom, dobrým lekárom, kto nemá v sebe lásky. Chorému človeku nestačí len odborný zákrok. Aj po správne, ale úplne neosobne uskutočnenom zákroku cíti sa pacient, i keď je vyliečený, o čosi ukrátený, ba olúpený. Každý čaká i kúsok toho nášho ja - nášho srdca.
3. Treba si všetko vážiť. Nie všetko staré je zlé. A nie všetko nové je dobré. Často je na novom len to dobré, čo v ňom zostalo zo starého. Staré je vždy predpokladom a úzadím nového a nové je zmyslom a splnením starého.
Karol Horák
Generácia 70
Názov tohto príspevku tvoril záhlavie I. festivalu experimentálnych foriem divadla poézie, ktorý usporiadal Dom kultúry VŠKG v Ostrave (druhá polovica apríla 1970). Neobyčajne podnetná a atypická akcia čiastočne tak korešponduje so zlatým obdobím avantgardy v Rusku, spočiatku preferovanej a podporovanej mladým vedením socialistického štátu, neskoršie však po korektúrach v koncepcii kultúry a umenia naopak zahnanej do defenzívy.
Jednou z línií sprostredkovávanej estetickej kvality v Ostrave realizovala vo svojom vystúpení skupina Quidiam z Brna v predstavení Archimimus (autori J. Pauloušek a J. Bönisch). Etos tohto predstavenia spočíval v úpornej snahe interpretov zodpovedať si nekompromisne na jednoduché otázky svojho bytia, spôsobu svojho bytia, etickým sa javil ich zápas o pravdu, o otázku aj o odpoveď. Podobnou cestou kráčalo aj Act studio (Dom kultúry VŠKG Ostrava, teda usporiadateľ) vo svojich Mystériách a malých hrách, zostavených z koláže autorov (Belyj, Flaubert, Klíma, Durych, P. Weiss). Pražská Viiola (v spolupráci s Divadlom na okraji OKD 6() ohlásila dramaturgicky veľmi progresívne číslo: Lautreámontove Maldorodove spevy. Celé predstavenie však bolo nie najkvalitnejšou čítačkou tohto interesantného textu.
Slovensko reprezentovalo v žánri experimentálneho divadla poézie Divadlo poézie Filozofickej fakulty UPJŠ z Prešova scénickou montážou V ako Válek (zostavené z autorovho Milovania v husej koži). Predstavenie bolo svojou špecifickou interpretáciou predlohy obohatením festivalu a zároveň konfrontovalo nové výboje slovenského divadla poézie s českou špičkou tohto žánru.

STRANA 3


Demo Vizár

Služobná správa
Keď ma vyššia moc poverila vyhľadať v Nitre desať spravodlivých, pochopil som, že buď je to žart, alebo ohnivý sírnatý dážď sa na mesto skutočne chystá.
Nitrianski priatelia ma dosiaľ utvrdzovali, že len čo sa objavím v Nitre, je slnečno. Šli sme pod Zobor, pomedzi domy uprostred vinohradov, preliezli sme popod nízku bráničku do dvora pani Szulányiovej a sadli si na lavice medzi šopou, hŕbou dreva a veľkým stromom. Pani nosila víno v sklených krčiažkoch a ja som sprvoti hľadal stopy po iných ľuďoch, čo sem chodia. Nič. Žiadna viecha, žiadna tabuľa. Len neďaleko sa hotovali stožiare pre sedačkovú lanovku, ktorou sa budú voziť turisti a iní záujemcovia na Zobor. Priatelia mi vtedy ukazovali kdesi medzi ostatnými podzoborskými aj domček, ktorý si kúpil hudobný skladateľ Bartolomej Urbanec. Nemohol som si nespomenúť na tú jeho dnes už znelku Hej, hej, slnko vychodí!
Prvé bolo, že som si v novinovom stánku pýtal plánik mesta. Pani v stánku ma odkázala na kníhkupectvo. Zohnal som knihu, ktorá sa volala Nitra, napísal ju dr. Lajoš a bolo v nej všetko, história i prítomnosť Nitry i fotografie. Zalistoval som a hneď som to našiel: na strane 41 písal autor, že Nitra nadobudla nadokresný význam a na strane 43 zas, že nadobúda nadokresný význam. Poctivo to mysliaci autor prezradil, aké majú obyvatelia mesta chúťky a ja som uznanlivo pritakal vyššej moci za jej intuíciu. Na plagátoch vycapených po Nitre pútalo dosť zreteľne: Sodoma and Gomora.

Magda Mikesková

Popri chlebe každodennom
Žitný ostrov je obilnica Slovenska, najteplejšia a najslnečnejšia oblasť, bohatý kraj. A v skutočnosti? Pôdne podmienky nie sú ani zďaleka najideálnejšie, raz je sucho, druhý raz útočia spodné vody, je to kraj s najhorším bývaním, s najnižšou zamestnanosťou, s najnižšími priemernými dôchodkami a príjmami, so zlými cestami a s chabou kultúrnou vybavenosťou. Je to teda kraj skôr chudobný ako bohatý.
A predsa viete o osade, kde ľudia z mála vedia urobiť veľa. Darmo by ste túto osadu hľadali na mape. Až podrobný prehľad miest a obcí vám v tom pomôže a dočítate sa, že Violín patrí do Komárňanského okresu, má 336 obyvateľov a dvojtriednu školu. Za bývalej republiky navštevovalo túto školu 120 žiakov, dnes chodí do štyroch ročníkov už len v jednotriedke iba 22 žiakov.
Osada Violín vznikla v roku 1917 v priebehu prvej svetovej vojny z majetku veľkostatku, ktorý niesol meno po majiteľke Viole Hegedüšovej Violin-Puszta. Majer prenajímala majiteľka rozličným záujemcom. Údajne bol nerentabilný a každý nájomca na jeho obhospodarovaní zbankrotoval. Až nakoniec sa stal majetkom žilinskej Ľudovej banky, účastinnej spoločnosti, ktorá sa tiež chcela majetku zbaviť. Farár z Turzovky, ktorý bol najväčším účastinárom, začal prehovárať turzovských lazníkov (hlavne ženy, lebo chlapi boli zväčša vo vojne), že ťažko je žiť na skalnatých vrchoch, kde sa len zemiaky a ovos urodí, a bolo by lepšie presťahovať sa na rovinu, kde sa urodí hodne pšenice. A tak asi 60 rodín popredalo svoje roličky príbuzným, pokúpili si od Ľudovej banky pozemky z majera Violín pusta a založili tam prvú slovenskú kolóniu na Žitnom ostrove.

Vysoké zmluvné strany budú i naďalej rozvíjať a rozširovať spoluprácu medzi oboma krajinami v oblasti vedy a kultúry, školstva, literatúry a umenia, tlače, rozhlasu, filmu, televízie, zdravotníctva, turistiky, telesnej výchovy a v iných oblastiach. (Zo Zmulvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a ZSSR)

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 4