ČÍSLO 12, 8. 6. 1970, ROČNÍK III


Jozef Hvišč
Neznáme fakty
Od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia až takmer do vybuchnutia prvej svetovej vojny Henryk Sienkiewicz patril medzi najväčšie osobnosti literárneho sveta. Jeho historické romány prenikli doslova do celého sveta. Slovenským čitateľom je jeho dielo dôverne známe z početných starších aj novšich prekladov. No už menej je im známa skutočnosť, že v určitých momentoch bezprostredne súvisí so slovenským etnikom. Tematické a ideové reminiscencie týchto súvislostí sa vyskytujú predovšetkým v románe Potopa (charakterizoval som ich na inom mieste).
V tomto článku chcem poukázať na neznáme fakty o Sienkiewiczovom osobnom pobyte na Slovensku. Liečebné kúpele v Trenčianskych Tepliciach navštívil štyri razy, o čom máme zmienky v jeho korešpondencii. V lete roku 1893 (od 22. júla do 23. augusta) sa podrobil liečebnej kúre (reuma, kĺby) a voľné chvíle vypĺňal prácou na úvodných kapitolách románu Rodina Polanieckich. V roku 1894 na jeseň (15. september až 11. október) tu pracoval na záverečných partiách tohto románu, ale tento druhý pobyt je spojený aj s románmi Quo vadis? a Križiaci. Roku 1895 strávil v kúpeľoch takmer celý august a stretol tam dvoch svojich známych: Wojcziecha Dzieduszyckého, známeho poľského filozofa, historika umenia a konzervatívneho politika, a spisovateľa Juliana Klaczku. August roku 1896 opäť strávil v Trenčianskych Tepliciach (keď predtým pobudol aj s deťmi niekoľko dní v Starom Smokovci).
Okrem toho mnoho ráz cestoval cez Slovensko do Viedne, do Budapešti a iných miest strednej a juhozápadnej Európy, o týchto návštevách Slovenska však nemáme nijaké záznamy.

Emil Štaffa

Inovácie generácií
Každá prítomnosť má svoje generačné problémy. Záleží iba na tom, ako sa s nimi vysporiada.
Klasická medzera medzi generáciami sa udáva ako sedemročný odstup vekový, do ktorého plus mínus inklinujú najbližšie roky vrstovníkov. Pravidelný vek generácie údajne prejavoval biologické odchýlky v odstupe 7, 14, 21, 28, 35, 42, 49, 56, 63 až približne 70 rokov. K jednotlivým týmto rokom pojili sa určité práva a povinnosti. Hovorilo sa o rozvoji rozumu a vývine citovej zložky osobnosti. Pripájali sa sexuálne, existenčné a iné problémy, ktoré rokmi pribúdali alebo odbúdali. Vcelku pravidelne.
V súčasnosti sa zdá, že sa tieto pojmy a delenia zosúvajú. Dochádza k násilnej promiskuite všetkých zúčastnených generácií, z ktorých - klasicky ponímané - žijú vždy štyri vedľa seba a navzájom na seba kladne aj záporne pôsobia. Porušenie biologického tepu generácií sa prejavuje ako porušenie spoločenskej rovnováhy. Celý rad ďalších nepravidelností ohrozuje samotnú podstatu generačného spolunažívania a v chybnom ponímaní oslabuje vývojový trend ľudstva.

STRANA 1


Juraj Hrúz

Beethoven a Hradec
V republike máme Hradcov niekoľko, len jeden však možno uviesť v kontexte s Beethovenom bez bližšieho určenia - Hradec pri Opave. Z Opavy až na zámok je to deväť kilometrov. Z tohto zámku, po ceste, ktorou sa k nemu blížime, utekal jednej hmlistej jesennej noci roku 1806 Ludwig van Beethoven. Jeho prvá návšteva u kniežaťa Lichnovského na Hradci sa skončila roztržkou a majstrovým útekom do Opavy. Urazený Beethoven tej noci vraj na kusy rozbil bustu svojho mecenáša a na rozlúčku mu napísal: Knieža! Za to, čím ste, ďakujete len náhode zrodenia, za to, čím som ja, ďakujem len sebe. Kniežat boli a budú ešte tisíce, Beethoven je len jeden.
S rodinou Lichnovských sa Beethoven zoznámil vo Viedni v roku 1792 ako 22-ročný, vtedy už uznávaný klavirista. Knieža Lichnovský a jeho žena si Beethovena veľmi vážili a boli jeho úprimnými priateľmi. Poskytovali mu byt a zaopatrenie, uvádzali ho k príbuzným a známym, ba ho i obdarovávali (klavír od parížskej firmy Érard). Vo viedenskom dome Lichnovských býval Beethoven celé dva roky. Predvádzal tam svoje skladby. Väčšina jeho diel z prvej viedenskej epochy mala tu svoju premiéru.
Začiatkom júla 1806 prijal pozvanie majiteľa hradeckého zámku Karla Lichnovského na návštevu Hradca. Skladateľ tu trávil dni nielen vychádzkami do prírody, ale predovšetkým a pochopiteľne aj hudbou. Napísal tu štvrtú symfóniu, pracoval na prvom Razumovskom kvartete, dokončil Omšu C dur, zložil 32 variácií pre klavír.
Majiteľ zámku i jeho manželka Christiana boli voči nemu veľmi pozorní a starostliví. Polkruhová miestnosť na prvom poschodí zariadená ako hudobný salón bola svedkom častých domácich koncertov. V Sliezsku mal skladateľ aj ďalších priateľov, napríklad grófa Františka Oppersdorfa, ktorého aj navštívil na zámku v Hlohove, vo vtedajšej pruskej časti Sliezska.
Raz mala byť usporiadaná veľká hudobná večerná spoločnosť a majster mal predniesť svoje najnovšie skladby. On však odmietol hrať, aj keď ho o to knieža naliehavo žiadal. Beethoven nechcel prísť. Nakoniec prišiel hofmajster so správou, že umelec tajne odišiel zo zámku a v jeho byte bol nájdený list kniežaťu. Beethoven v ňom písal, že nemôže hrať pred nepriateľmi svojej vlasti. Aby unikol pred ďalším naliehaním, utiekol pešo zo zámku. Niektorí uvádzajú, že hlavnou príčinou roztržky bola prítomnosť francúzsykch dôstojníkov na večierku, ale rovnako dobrým dôvodom mohla byť aj urgencia nakladateľa o dodanie konečnej verzie Appasionaty.
Po tejto udalosti vzťahy medzi Beethovenom a kniežaťom ochladli. Nemali však vplyv na priateľstvo k Moritzovi Lichnovskému, Karolovmu bratovi, ktorý bol veľkým ctiteľom umelca a sám jeho skladby hrával. V tomto roku prebehnú u nás aj celoštátne oslavy 200. výročia narodenia Ludwiga van Beethovena, ktoré sú súčasťou svetového jubilea v rámci UNESCO. Počas týchto osláv sa uskutoční na zámku v Hradci pri Opave celoštátna klavírna súťaž o Cenu Beethovenovho Hradca 1970.

Jaroslav Rezník

Stretnutie na Lužici
Literatúra je najväčším a najpresvedčivejším dokumentom životaschopnosti lužickosrbského národa, hovorí náš sprievodca doktor Jurij Mlynk, keď nás uvádza do Srbského domu v Budyšíne - alebo ak chcete v Bautzene - kde nás naši hostitelia najskôr zaviedli pozrieť si expozíciu lužickosrbskej literatúry. My všetci z delegácie Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej dobre poznáme pravdivosť týchto slov zo svojej vlastnej slovenskej skúsenosti.
Lužickí Srbi sú posledným kmeňom pobaltských Slovanov. Prírodné prostredie (ťažko priechodné lesy) spôsobilo, že pôvodne jednoliaty kmeň sa rozdelil na dve časti. Od vydania Nového zákona roku 1548 sa lužickosrbská literatúra píše v dvoch jazykoch. Dolnolužický jazyk je veľmi blízky poľskej lexike, Hornolužičania majú bližšie k češtine a k slovenčine.
Prvá tlačená kniha v expozícii lužickosrbskej lietratúry je z roku 1574. V Budyšíne vznikla Matica srbská v roku 1847. Handrij Zeljer, básnik a novinár, organizuje osvetu, Jan Ernst Smolerj zbiera ľudové piesne, v roku 1862 vzniká prvé divadlo, v roku 1866 vychádza prvý lužický slovník. Najväčší básnik, bard lužickosrbského národa je Jakub Bart Čišinski. V Kukowe, básnikovom rodisku, sme mu pri jeho hrobe zaspievali pieseň Kto za pravdu horí. A navštívili sme naojobľúbenejšieho súčasného básnika
Měrčina Nowaka-Njechorňského.
V nových podmienkach socialistickej NDR sa lužickým Srbom dostáva plnej podpory. Dnes na hornej Lužici vychádza jeden denník a sedem rôznych časopisov, medzi nimi aj literárny mesačník. Majú svoje vlastné vydavateľstvo, profesionálne divadlo, mnoho ochotníckych súborov a ešte viac tanečno- speváckych skupín. Lúčime sa s nimi pozdravom, ktorý bol heslom Serbovky - klubu lužických študentov v Prahe: Nedajmy so!
Bur v klódže, čiže Sedliak v klade
Na titulnej strane uvádzame túto ilustráciu popredného lužickosrbského spisovateľa a výtvarníka Měrčina Nowaka-Njechorňského k rovnomennej rozprávke, akých napísal a ilustroval za svojho plodného života ozaj stovky. 13. júna tohto roku sa majster Nowak dožije 70 rokov a nie je náhoda, že sa delegácia Matice slovenskej - Pamätníka slovenskej literatúry pri svojej návšteve v lužickosrbskom Budyšíne (NDR) zastavila aj pri ňom.

Chýrnik (1920)

Polícia obracia sa k verejnosti
Dožaduje sa podpory v jej činnosti, lebo v poslednom čase množia sa v Bratislave prípady krádeží. Tak bolo oznámených viac prípadov, že ženy vylákali malé deti, najmä dievčence, pod bránu a okradli ich o náušnice, ba stal sa prípad, že ich vyzuli z topánok. Podobne množia sa krádeže psov, najmä vlčiakov.
 
V Londýne
konalo sa ustanovujúce zhromaždenie spolku pre pestovanie pohlavnej čistoty medzi mužmi. Združenie má za cieľ nielen pozdvihnúť mravnosť, ale i to, aby budúce pokolenie netrpelo telesne a duševne za pokles mravnosti počas vojny.

STRANA 2


Ivan Kadlečík
Dejiny, dejiny...
Vladimír Mináč v knihe Dúchanie do pahrieb napísal, že nemáme dejiny, a ak ich máme, nie sú naše vlastné; ak aj sú naše, nevlastníme ich, lebo nežijú v našom povedomí; preto sme - podľa Hurbanovej formulácie - iba hromádkou koží otrockých. To je zle. Ale možno je ešte horšie - eticky - k čomu dospel Mináč ďalej: existujeme aj napriek takzvaným veľkým dejinám tým, že sme pretrvali; sme, pretože sme, a sme vlastne preto, že sme na dejinných križovatkách väčšinou nejakým spôsobom - čestným či menej čestným - vykľučkovali: v mene zachovania sa. Tento cieľ posväcoval naše prostriedky; čo však posvätí cieľ?
Dobre sa stalo, že nám spisovateľ hodil túto pravdu do očí; a bolo by bývalo ešte lepšie, keby túto našu črtu, ktorú by sme mohli nazvať aj - prepytujem - konformizmom, tak trochu neheroizoval a neglorifikoval. Sme však aj národ rebelov - no v tomto sme už menej úspešní, najmä čo do dôslednosti a vytrvania. Čo potom chýba na úspechu a úplnosti, nahrádzame si spätne mýtmi a ideálnymi fikciami; tie sú známejšie, ale skutočné dejiny málo prešli do vedomia širšieho spoločenstva.
Za krôčik k tomu však môžeme považovať aj historický román, debut staršieho autora Vladimíra Miru Horúce nebo čiže epizóda (Východoslovenské vydavateľstvo 1969), sústredený na východoslovenské sedliacke povstanie v auguste roku tridsiateho prvého minulého storočia. Je to časť našich národných dejín, i keď nie celkom naša, lebo má veľa spoločného s Maďarmi jednak pre spoločný štátny útvar, ako aj preto, lebo v tomto kúte Slovenska naše národné povedomie ešte driemalo. (Šestnásťročný študent bratislavského lýcea Ľudovít Štúr pokojne trávil v tom čase prázdniny v rodnom Uhrovci; mladý právnik Lajos Kossuth, neskorší vodca revolúcie, bol súdnym úradníkom Zemplínskej stolice a viedol proticholerovú komisiu; v sedliackom povstaní sa však neangažoval.)
Vladimír Miro povstanie nemystifikuje, hoci si dovoľuje niektoré licencie. Vcelku je to čosi ako literatúra faktu, písaná trochu ťažkopádnym štýlom so široko rozloženou kompozíciou; detailne popisná a lenivo sa vlečúca expozícia sa pozvoľna dramatizuje. Iba máločo sa tu beletrizuje a nevyužívajú sa vonkajšie a literátske efekty pre získanie si čitateľa, takže román pôsobí akoby chladne: dráma je skôr pod povrchom a napätie, dobrodružstvo spočíva v spoznávaní, vo výskume a poctivom hľadaní pravdy. Štýl je pokojný, emocionálne nevzrušený aj vtedy, keď sa hovorí o vypätých situáciách: konštatuje a zaznamenáva, pripomínajúc pedantnú kroniku. Preto to minimum metafor, trópov: aj tie sú veľmi konkrétne a vecné. Autor sa opiera o bohatý výskum a jeho faktické poznatky majú iste aj vedeckú hodnotu - bolo by dobre, keby sa o románe vyjadril historik. Historická skutočnosť tu neslúži ako kulisa a pozadie pre rozvíjanie individuálnych príbehov ľudí: predmetom je samotné povstanie, jeho príčiny, zmysel a takmer detektívne sledovaný priebeh a prípravy; ľudia, ich vnútro a jednotlivé osudy tu vystupujú iba vo vzťahu k spoločenskému, historickému, ktoré obnažuje ich charaktery. Cez vonkajšie, hlavné, sa dostávame aj k vnútornému, ktoré v autorovej deterministickej koncepcii dejín nie je určujúce: povstanie muselo byť z objektívnych, nevyhnutných príčin, nezávisle od vôle a prianí jeho podnecovateľov, vodcov i nepriateľov: oni svojimi vlastnosťami a činmi iba tak či onak pôsobia na dianie - kladne, záporne alebo paradoxne. Človek je tu viac alebo menej aktívnym vykonávateľom akejsi danej a nevyhnutnej zákonitosti.
Albín Bagin
 
Z českej police
V posledných štyroch rokoch vyšli tri zo štyroch pozoruhodných románov rakúskeho prozaika Hermanna Brocha: Náměsíčníci (1966), Smrt Vergiliova (1967) a Pokušitel (1969). V takejto sérii predstavuje preklad trojice Brochových románov významný kultúrny čin v úsilí o sprístupnenie najzávažnejších diel svetovej prózy 20. storočia. Ich prekladateľom je Rio Preisner, známy aj ako prozaik a filozofujúci teoretik (napríklad z Orientace). K prvým dvom knihám napísal aj doslovy, doslov k tretej je dielom R. Grebeníčkovej.
Brochovo dielo patrí do zlatého fondu európskej literatúry 20. storočia vedľa próz takých autorov ako M. Proust, J. Joyce, A. Belyj, F. Kafka či T. Mann. Jeho sprístupnenie v českom preklade je nekaždodennou kultúrnou udalosťou.
Štefan Moravčík
Dievča v čase jadier čiernych
Dievča v čase jadier čiernych
zapustených v mdlobných mištičkách
Dievča pradie v čajovej tme
Tichá myšička
Zblízka sa blýska
V zemi sa začína paprať čertova papraď
Niet miesta pre bielych anjelov
Lesný roh privoláva dáždiček a nie lov
Nieto kam stúpiť
Zem začala už kvapôčku stú piť
Dievča s tuhou stuhou
Dievča s okom ako uhoľ útlunká
Hľa novú košieľku ľanovú
košieľku suchú tká

Igor Vajda

Dve premiéry
Dve premiéry - nie však slovenských opier, ale prvé uvedenia v slovenčine sa uskutočnili v minulých dvoch mesiacoch.
Spevohra J. G. Tajovského v Banskej Bystrici uviedla v apríli hudobnú frašku Bohuslava Martinů Dvakrát Alexander. Libreto je prácou André Wurmsera, no hudba Bohuslava Martinů ho našťastie citeľne prevyšuje: hýri nápadmi, inštrumentálnou vynaliezavosťou a podareným využitím dobových tanečných rytmov. Hudobné naštudovanie je veľmi dobré, zaslúžil sa o to hlavne dirigent Vojtech Javora. Choreografia Jozef Zajko, výtvarník a navrhovateľ kostýmov Pavol Herchl, réžia Koloman Čillík.
Opera Štátneho divadla v Košiciach uviedla v máji hudobnú drámu Camilla Saint-Saënsa Samson a Dalila. Aj v tomto naštudovaní treba na prvom mieste uviesť hudobné výkony - menovite sýty, zvučný, intonačne presný zvuk zboru vedeného Romanom Skřepkom. Úctyhodný výkon podal tiež dirigent Boris Velat. Z javiskových zložiek ma najviac zaujala veľmi zaujímavá, nekonvenčná a ne veľmi muzikálna choreografia Jána Guotha a. h. Scéna Pavol M. Gábor, kostýmy Helena Bezíková, réžia Miroslav Fischer a. h.
Repertoár slovenských operných divadiel sa teda obohatil - aj keď síce nie dielami jednoznačnej hodnoty, rozhodne však zaujímavými titulmi. Opäť však vzniká problém celoslovenskej opernej prehliadky, ktorá by sa mala uskutočňovať v Bratislave a v Košiciach, aby aspoň obecenstvo dvoch najväčších slovenských miest malo možnosť porovnávať výsledky prác svojich súborov.

Matičné čítanie stojí stále 1 Kčs. Nezabudnite si ho kúpiť v stánkoch PNS!

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 3