ČÍSLO 13, 22. 6. 1970, ROČNÍK III


Mária Štechová
In memoriam (F. X. Šalda)
Rozpätie jeho osobnosti bolo veľké. Bolo umožnené silnou vitalitou, ktorá vyžarovala z každého gesta a slova. Osobnosť vo všetkom a všade suverénna. Pán na svojom území. Vyznal sa vo všetkom, v čom bolo treba sa vyznať. Predovšetkým v tom, že si dokázal vycvičiť také bystré oči a uši, aby všade prenikli. Neprijímal nikdy z druhých rúk hotové súdy. Vyhýbal sa skladištiam, kde ležali narovnané v priehradkách a lákali svojou dostupnosťou. Ani fakty neprijímal v tom tvare, v ktorom sa ponúkali.
Kritik má byť rytierom bez bázne. Kto sa bojí strýčkov a oteckov, pre túto prácu nie je. Narobí veľké škody, pretože dezorientuje predovšetkým seba. Potom druhých. A napokon je z toho len dym.
Čo nie je vnútorne pravdivé, nemôže byť ani krásne. To platí práve tak o básni ako o stole. Stôl, ktorý nemôže riadre plniť svoju funkciu, nestojí za nič. Všetko je na ňom rozhegané. Keby tí, ktorí píšu, rešpektovali zákony práce, nebolo by toľko špatných básní a románov - a toľko rozheganých stolov. Snažme sa prekopávať stále ku skutočnostiam. K skutočnému poznaniu, ku skutočnému umeniu. Vyvádza nás z úzkeho osobného okruhu ilúzií do veľkej solidarity ľudstva.

František Boháč

Zložitá osobnosť
Mária Štechová sa 18. júla dožila osemdesiatich rokov. Prišla na Slovensko z Prahy v roku 1919 a stala sa spoluzakladateľkou škôl Živeny v Martine. Dva a pol roka pôsobila na gymnáziu v Levoči a v Zlatých Moravciach do roku 1930, kde vzkriesila pamiatku Janka Kráľa.
Roky sa venovala literárnej činnosti. Po druhej svetovej vojne spracúvala historické a umelecké pamiatky v Červenom Kameni. Prispievala do Slovenských pohľadov a Kultúry.
Styky s F. X. Šaldom jej umožnili spolupracovať v Kmeni. Vydala viacero kníh (Pramene života, Žena), v rukopise zostali Budovanie človeka a Čertova hrádza.
Mária Štechová mala osobitný citový vzťah k Slovensku. Hovorí: Ak žijeme na Slovensku, sme hnaní čudesnou silou do prúdu života, ktorý má celkom iný rytmus ako český, celkom inú melódiu a celkom iné tempo. Treba sa nadýchať ducha tejto zeme a národa, aby sme ho pochopili a potom nikdy neodtrhneme srdce od tejto zeme. Slovensko zostalo ľudové a to je jeho podstatná charakteristika.

STRANA 1


Dionýz Ďurišin

O porovnávacej metóde skúmania literatúry
Prvoradú úlohu súčasnej slovenskej komparatistiky vidíme v nevyhnutnosti prispieť predovšetkým k poznaniu vývinového procesu slovenskej národnej literatúry, i keď sa principiálne neobmedzujeme iba na túto súčasť celkového cieľa literárnej komparatistiky.
V podmienkach slovenského štrukturalizmu nešlo len o výstavbu teoretických princípov štrukturálne chápanej komparatistiky, ale už aj o ich literárnohistorickú konkretizáciu. Vyplývalo to z naliehavej potreby vysvetľovať vývin slovenskej literatúry v súvislosti s literárnym procesom predovšetkým českej a maďarskej literatúry.
Význam medzinárodných konferencií nie je len v tom, že účinne prispievajú k dobudovaniu materiálovej základne výskumu a k postupnému ujasňovaniu mnohých teoretických otázok, ale aj v tom, že často stimulujú záujem o slovenskú literatúru a jej dejiny v zahraničí. Máme tu na mysli nielen vznik mladšej vlny slovakistov v jednotlivých zúčastnených krajinách, ale aj organizovanie odvetných konferencií, akou bola napríklad tohtoročná konferencia o poľsko-slovenských vzťahoch v Krakove a akými budú ďalšie podobné konferencie, ktoré sa pripravujú.

Braňo Hochel

Vzácne vtipní
Základný prvok tvorby Milana Lasicu a Júliusa Satinského je rozprávať o hlúpych alebo banálnych veciach smrteľne vážne a naopak, vážne či dokonca tabuizované témy brať na ľahkú váhu, zosmiešňovať, demaskovať ich plytkosť a konvenčnosť. V tom väzí jedno z tajomstiev, tým prekračujú hranice reálna a dostávajú sa do absurdných relácií.
Môžeme to aplikovať na dialógy v druhej knihe Lasicu - Satinského Soireé - Radostná správa (Tatran 1970). Či si zoberieme Vtip, rozhovor o mužovi, ktorý nájde u chorej manželky lekára v posteli, či Nech boh ochraňuje báťušku, čo je voľné spracovanie motívov ruských satirikov Saltykova a Ščedrina, či Pred rodným domom, kde je aj z televízneho Silvestra známa paródia. V doslove upozorňuje Kornel Földvári, že bez atmosféry, ktorú si títo intelektuálni klauni dokážu vytvoriť v divadle, bez typickej lasico-satinskej dvojpózy či dvojgrimasy - nie sú úplné...
Treba sa ešte zmieniť o lyrických básnických miniatúrach Tomáša Janovica, ktoré sú súčasťou Soireé.

Boleslav Bratislavský

Nový hosť
Práve v tom čase, keď sa v kostole na dolnom konci osady začínali náboženské obrady, vkročil do hostinca na hornom konci dediny vysoký širokoplecí muž a sadol si za stôl neďaleko dverí naproti výčapnému pultu. Vošiel do miestnosti ako omylom, ale bezstarostne a s neutrálnym úsmevom. No hneď sa zarazil, lebo narazil na akési záhadné, kontramájové ticho, ktoré mu okamžite vyvolalo v mozgu otázku: Čo sa tu stalo?, i keď nevidel nijakých materiálnych náznakov, že by sa tu bolo niečo stalo.
Keď sa tento muž oboznámil so situáciou v miestnosti a deduktívnym postupom si objasnil mnohé veci, ktoré v prvej chvíli nechápal, a minúty ubiehali a nik nevedel o jeho prítomnosti, začal ho ovládať nepríjemne dotieravý nepokoj. Zdalo sa mu, že sa jeho existencia stráca v zatuchnutej prázdnote. Čo je to?! Sedím tu celé storočie, a nik ma nevidí... Čo som makové zrnko alebo kysličník uhličitý?
Marian Puobiš
 
Čechov na výbornú
V jednom zo svojich rozhovorov o divadelnom umení a tvorbe, uverejnenom v januárovom čísle časopisu Divadlo, sa režisér Divadla SNP v Martine Miloš Pietor vyznal zo svojho režisérskeho ideálu. Charakterizoval ho ako dôslednú kontrapunktickú osciláciu medzi fyzickým konaním herca a primárnym významom textu, z ktorej sa rodí dramatické napätie, scénické ozvláštnenie podtextov a vizuálna pôsobivosť javiskového diela. Chtiac nechtiac si tak sám vytýčil kritérium pre posudzovanie vlastných inscenačných výsledkov.
Čechovove jednoaktovky Jubileum a najmä Svadba, ktoré pohostinsky naštudoval s činoherným súborom bratislavského Divadla na korze, sú exemplárnym príkladom maximálneho priblíženia sa režiséra k svojmu estetickému ideálu či k absolútnu. Cieľavedomosť uplatňovania osobitých a osobnostných štýlotvorných režijných princípov je u Miloša Pietora očividná už pri samotnej voľbe a dramaturgickej úprave predlohy.
V žiadnom prípade nemá význam zostavovať tu rebríček jednotlivých hereckých výkonov, stačí iba činohercom Divadla na korze - M. Hubovi, S. Dančiakovi, Z. Furkovej, Z. Kolínskej, M. Labudovi, P. Debnárovi, Ľ. Gregorovi, P. Mikulíkovi, M. Rašlovej a P. Jergušovi, ako i hosťujúcim M. Beranovi, M. Svobodovej a V. Topinkovej - zablahoželať k výsledku, ku ktorému sa za pomoci režiséra M. Pietora, výtvarníka M. Čorbu, dramaturga M. Porubjaka a hudobnej spolupráce I. Martona spoločne dopracovali.
Karol Horák
Fanfáry, toasty a prívety za nami...
Divadlo Jonáša Záborského v Prešove práve ukončilo svoju jubilejnú 25. sezónu. V sezóne 1968/69 odohralo 440 predstavení, z toho činohra 250 (105 v Prešove, 145 na zájazdoch), spevohra 190 (doma 84, vonku 106), predstavenia videlo spolu 170 tisíc divákov.
Každoročné uvádzanie jednej Shakespearovej hry dokumentuje neodmysliteľnú spätosť divadla s progresívnym odkazom klasika svetovej dramatickej spisby. Domáca klasika tvorí ďalšiu vrstvu dramaturgie divadla (v tohtoročnej sezóne ju reprezentuje neobyčajne svieža inscenácia Tylovej Tvrdohlavej ženy). V komediálnom žánri možno hovoriť o koncepcii, vychádzajúcej z klasického typu komédie a o bulvárnej komédii. Druhý typ je nesporne nóvum v činnosti divadla (francúzske komédie Camolletiho a Feydeaua). Nespornou umeleckou výhrou činohry je Kornijčukov Chirurg Platon Krečet (réžia D. Karas).

Oznam. Dňa 12. 6. 1970 vymenoval správca Matice slovenskej dr. Ján Marták namiesto doterajšieho zastupujúceho vedúceho redaktora Tomáša Winklera, ktorý sa funkcie vzdal, Františka Laššutha, bývalého vedúceho edičného oddelenia Vydavateľstva Matice slovenskej.

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 2