ČÍSLO 2, 19. 1. 1970, ROČNÍK III


Jozef Štolc
Z rozhovorov o jazyku
Pri stretnutiach s ľuďmi rozmanitého povolania a záujmov nie zriedka sa vyskytnú otázky, ktoré sa týkajú správnosti niektorého slova, spojenia slov, výslovnosti, pravopisu. Niekedy sa nadhodia širšie otázky, ako napríklad otázka obsahu pojmu národný jazyk, otázka jazykovej kultúry, otázka vzťahu medzi spisovným jazykom a inými jazykovými útvarmi, predovšetkých nárečiami, otázka jazykovej výchovy v škole i mimo školy a všelijaké iné otázky.
Nárečia sú dorozumievací prostriedok širokých ľudových más. Ich počiatok siaha do dávnoveku. Bol to prostriedok primeraný k rozvoju kultúry, zamestnania. V jednotlivých zložkách jazykovej stavby nárečí je
uložený dokument dejinných osudov národného jazyka. Často možno z toho vyčítať ako z knihy, ako naši predkovia rozmýšľali, čím sa zaoberali, s kým a ako sa stýkali a ako sa teda v súvislosti s celým ich životom rozvíjal ich jazyk. Treba si dobre uvedomiť, že spisovný jazyk svojou základnou sústavou nadväzuje vždy a nevyhnutne na ľudové nárečia. Spisovný jazyk nemožno utvoriť umelo bez ohľadu na spoločnosť, ktorej má slúžiť. Istý komplex nárečí a istý spisovný jazyk sú majetkom jedného a toho istého etnického celku. Preto ich nemožno oddeliť od seba.
Pre jazykovú kultúru je dobre, že sa už opustila metóda priameho zákazu a príkazu, ktorá nevdojak mala charakter mentorstva a povýšenosti. Myslím, že nemáme vlastnú a do života uvedenú koncepciu národného jazyka. Za národný jazyk dosť ľahkomyseľne pokladáme len spisovný jazyk. Spisovnosť nám splýva s predstavou akéhosi jazykového štandardu, s akýmsi pevne normovaným jednotným jazykom, ktorý by sa mal v celej spoločnosti jednotne zachovávať. Takto chápanú spisovnosť možno pokladať za utópiu. Štandardizácia úzu nemá priveľmi ďaleko od nivelizácie na jednu rovinu. Ak by to tak naozaj malo byť, stratila by sa možnosť a stlmila by sa potreba hádam aj ambícia využívať jazykové prostriedky funkčne, štylisticky diferencovane.
Vo vzdelávacom a výchovnom procese patrí jazyku výsostné miesto. Jazykové vzdelávanie organizuje a rozvíja činnosť intelektu, myslenie a vyjadrovanie myšlienok, formuje všetky získané vedomosti, triedi ich a objektivizuje. Jazyk je forma kultúry, je vonkajší obraz vnútornej kultúry jednotlivca i spoločnosti. Pripomeňme si príslovie: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Jazyk je vizitkou kultúrnosti človeka. Predsa chceme, aby z našich škôl vychádzali vzdelaní ľudia, ktorí sa vedia distingvovane vyjadrovať, ktorí vedia v závislosti od situácie vyberať z prebohatej pokladnice nášho jazyka vhodné a primerané vyjadrovacie prostriedky. Vieme veľmi dobre, že to nemusia byť vždy a všade len prostriedky spisovné. Neraz nespisovné slovo použité na správnom mieste vhodnejšie a plastickejšie vystihuje myšlienku. Preto nič netreba z jazyka vyhadzovať, lebo všetko sa v príhodnej chvíli môže zísť, môže byť dobré a užitočné.
Pravdaže, treba dbať o to, aby sa bohatstvo jazyka márnomyseľne nezneužívalo a nevyužívalo neprimerane. Lebo napokon nie v slove je zlo a nekultúrnosť, ale v tom, kto ho zle a nekultúrne používa.

STRANA 1


Vševlad J. Gajdoš
 
Pamiatky po Andrejovi Kmeťovi v Prenčove
Na prenčovskej katolíckej fare sa opatruje katalóg farskej knižnice Index librorum bibliothecae Prencsfaluensis concinnatus per Josephum Rafael, assistentem chemicum in academia Schemnitziensi. Anno 1885. Sub parocho Andrea Kmet. Čiže Katalóg prenčovskej knižnice zostavený Jozefom Rafaelom, asistentom chemickej akadémie v Štiavnici roku 1885 za farára Andreja Kmeťa. Niekoľko dodatkov do zoznamu zapísal sám Kmeť. Okrem zoznamu sa našlo aj niekoľko kníh s Kmeťovými poznámkami.
V Némethyho Series parochiarum, Ostrihom 1894 pri zozname farárov v Prenčove (na strane 228) na poslednom mieste je Andrej Kmeť s udaním, že tam bol farárom od roku 1877. No jeho meno je tam skomolené: Kunt Andreas. K tomuto si Kmeť ceruzou vlastnoručne pripísal: Kmeť. A dodal: Si in viridi, qualis authenticitas in antiquis datis. To znamená: Keď sa o živých ľuďoch takéto chyby píšu, akú vierohodnosť môžu mať údaje o dávnych veciach.
Roku 1864 založil v Prenčove farár Štefan Šüteö takzvanú Sypáreň chudobných, z ktorej sa poskytovalo obilie tamojším chudobným katolíkom. Táto ustanovizeň tam trvala do roku 1901. Toho roku je posledný záznam v osobitnej zápisnici, ktorú začal písať farár Šüteö, pravda, po slovensky. Kmeť sa tam prvý raz objavuje v roku 1881, keď zápisnicu podpisoval. Pri roku 1896 sa uvádza, že Kmeť prispel do sýpky jednou kilou (nie je to kilogram, lež stará turecká miera, asi o 36,5 litroch).
Tieto riadky pripisujem na pamäť 62. výročia smrti Andreja Kmeťa, ktoré si pripomenieme vo februári tohto roku.

Ružena Baráthová

Jubileum slovenskej školy
Dnes, po štyroch desaťročiach svojej úspešnej existencie dožila sa Stredná všeobecnovzdelávacia škola, niekdajšie gymnázium v Kežmarku, nevšedného vyznamenania, keď bola premenovaná na Gymnázium P. O. Hviezdoslava.
Slovenská stredná škola zrodila sa v Kežmarku roku 1927 pod patronátom niekdajšieho Nemeckého evanjelického dištriktuálneho lýcea (resp. reálneho gymnázia). Po poštátnení jeho profesorského zboru bolo povolené pri kmeňovom nemeckom ústave zriadiť pobočky s československou vyučovacou rečou (neskôr uvádzané ako slovenské pobočné oddelenie reálneho gymnázia). Roku 1934 boli slovenské pobočky nemeckého gymnázia administratívne osamostatnené a 1. septembra 1936 premenované na Štátne čs. reálne gymnázium v Kežmarku.
Po prehrmení vojnových udalostí v roku 1945 muselo Štátne gymnázium v Kežmarku prekonať tiež všelijaké ťažkosti (odstrániť škody v budove školy, obmedziť fluktuáciu členov profesorského zboru a podobne). Školský rok 1948/49 bol posledným rokom existencie celistvého osemročného gymnázia; po niekoľkých reorganizáciách v nasledujúcich dvoch desaťročiach vracia sa škola v tomto školskom roku k pôvodnému typu - gymnáziu.

Chýrnik (1905)

Uhorsko
Vlasť naša, ktorá veruže nemá vernejších a obetavejších synov nad nás, prekonala ťažkú dobu ústavného života svojho. Gróf Khuen Héderváry, bán horvatský, predstavil sa snemu ako nový náčelník vlády. Héderváry vopred vyjednával s opozíciou, no keď zaujal stolec ministerský, robili mu najväčšie ťažkosti, v sneme boli samé škandály, ktorých korunou bolo odhalenie opozicionálneho ablegáta Zoltána Pappa, že žurnalista Dienes ponúkol mu z naloženia vyššej osobnosti 10 tisíc korún, aby zasadil sa o zastavenie obštrukcie.
 
Dňa 15. decembra
zasadli delegácie vo Viedni, kde opozícia tuho napadla vojenskú správu, menovite preto, že neprevádza zákony týkajúce sa vyrovnania pri vojsku. Teraz minister vojny vydal nariadenie, že všetci dôstojníci povinní sú naučiť sa reč mužstva. Obštrukcia v novom roku, ačpráve oslabená (bo Kossuth voči niektorým sľubom vlády, hlavne týkajúcich sa intenzívnejšieho vyučovania maďarskej reči v školách náboženských medzi národnosťami, s väčšinou strany sa utiahol) trvá ďalej.
 
Železničný štrajk
Do 40 tisíc železničiarov vypovedalo službu a premávka za 5 dní bola zahataná v celom Uhorsku. V sneme ozvali sa ostré hlasy proti vláde, ktoré štrajkujúcich len posmeľovali. Gróf Tissza následkom toho zakľúčiť dal sessiu snemu - no skoro, keď štrajk prísnym zakročením bol udusený, otvorená bola nová sessia snemu.
 
Na Balkáne len niet pokoja
Bulhari a Srbi hašteria sa medzi sebou: jednotlivé stránky skupštiny nenávidia sa veľmi. Práve teraz prevedené voľby priniesli krajným radikálom väčšinu.
 
Koľko sa prepiuje
Vyše 2500 miliónov korún prepije sa ročne v Rakúsko-Uhorsku. Alkoholické nápoje sú pôvodcom 28 percent predčasných úmrtí, 50 percent všetkých choromyseľných a 75 percent všetkých zločinov a všelikých iných nerestí. A predsa sa ľudia tohoto hubiteľa tela i duše nechránia!

STRANA 2


Ľudovít Čečetka
Kultúrne centrá a jednota kultúry
Pre tvorbu kultúry v národe chýbali nám v minulosti základné podmienky. Predovšetkým najzákladnejšia: školy. Chýbalo nám skutočné duchovné centrum, ale pozrime, kde všade vznikali literárne diela, štúdie z prítomnosti i minulosti Slovenska, kde všade sa vydávali slovenské knihy, vychodili slovenské časopisy! Pravda, sú tu i boľavé prázdne miesta, o to výraznejšie však vystupuje Martin i Skalica, Ružomberok, Trnava, Mikuláš i gemerská Píla, taký Dolný Kubín, Ábelová, Prenčov i Boca. A bolo by nesprávne vynechať Prahu, i macošskú Pešť a Viedeň, vzdialený ostrov Brač i Klobouky a Slaný, kde tvorí Ivan Krasko svoje jediínečné básne!
 
Danuta Abrahamoviczová
 
Slovakistika v Poľsku
O výrazných prejavoch poľského záujmu o slovenskú kultúru dá sa hovoriť od začiatku 18. storočia. Po začiatočnom období národopisných, geografických a geologických výskumov vedených po obidvoch stranách Tatier prišiel čas na záujem o slovenskú kultúru, namä o ľudovú tvorivosť. Brodziňski, Siemenski a Zmorski prekladali ľudové piesne. Miczkievicza očaril Kollár. Vo vedeckých kruhoch mal veľkú vážnosť P. J. Šafárik. V druhej polovici 19. storočia vznikali už knižné publikýcie Gillera, Muldnera, Grabského či Zawiliňského. Roman Zawiliňski vydal v roku 1898 všestrannú monografiu Slowacy, ich žyczie i literatura. Baudoin de Courtnenay nielen uznal slovenskú osobitosť, ale sa aj zastával Slovákov pred Maďarmi a neskôr aj proti Čechom.
STRANA 3

Ján Junas

Lekári v národnom hnutí
Iba pár jednotlivcom sa darilo z roka na rok odchádzať do Pešti, Viedne, do Nemecka, Francúzska a koncom 19. storočia už aj do Prahy študovať za lekárov. A potom ozaj už len zopár vracalo sa späť do biedy domova liečiť telesné, ale aj spoločenské neduhy ľudu.
Prví dvaja, vekove najstarší Jonáš Bohumil Guoth (1811-1888, rodák z liptovskej Ľubele, praktický lekár v Hybiach, písal zdravotno-výchovné články, preložil z nemčiny knihu o besnote, zbieral slovenské národné piesne pre Kollára do Národnýxh spievaniek) a Gustáv Reuss (1818-1861, pôsobil v rodnom Gemeri, v Revúcej, zbieral ľudové povesti a venoval sa botanike) boli absolventmi peštianskej lekárskej fakulty, ktorá bola od roku 1777 pokračovateľkou trnavskej fakulty.
Tak ako v prvých desaťročiach 19. storočia sa naši medici utiekali k Pešti, v ďalších desaťročiach vplyvom zvýšeného politického záujmu našich národných dejateľov o Viedeň, v ktorej videli ochranu pred maďarizačnými tlakmi Pešti, začína rásť počet slovenských študentov na viedenskej lekárskej fakulte, respektíve na viedenskom Jozefíne, založenom Jozefom II. na školenie vojenských lekárov. Z týchto absolventov vynikli: Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824-1908, pracoval v rodisku - Banskej Bystrici, v Brezne a v Kremnici, prejavil citlivé sociálne cítenie pri liečbe baníkov, záujem o geológiu, mineralógiu a botaniku, bol úspešným spisovateľom), Matej Korauš (1835-1918, turčiansky rodák z Valče, lekár v Kláštore pod Znievom, pôsobil aj na znievskom gymnáziu), Ján Petrikovich (1846-1914, rodák z Radvane, od roku 1879 lekár v tom roku založenej nemocnice v Martine, spolupracoval s Andrejom Kmeťom a Halašom na založení Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorej bol od jej založenia roku 1895 prvým podpredsedom), Július Markovič (z gemerského Hrachova, 1860-1913, lekár na Myjave a v Novom Meste nad Váhom, kde založil aj Ľudovú banku) a Samuel Kuchta (z Tisovca, 1861-1895, písal národno-buditeľské verše a popularizačné články, zomrel mladý na tuberkulózu).
Slovenská lekárska generácia, ktorá prichádzala neskoršie, reprezentovaná Blahom, Škarvanom, Makovickým a ďalšími, prichádzala už do nových podmienok a prejavil sa u nej vplyv masarykizmu a tolstojizmu.
 

Henrich Janus

K vzniku družstevníctva u nás
S menom Samuela Jurkoviča je spojené založenie prvého úverného družstva na európskom kontinente; Gazdovský spolok založil 9. februára 1845 v Sobotišti. Pričinením Jurkoviča sa založili podobné ustanovizne i v neďalekých Vrbovciach a inde. Jurkovič navrhol i originálny spôsob, ako osláviť založenie Gazdovského spolku. Každý člen mal na jar zasadiť dva ovocné stromčeky a tie aj stále opatrovať. O niekoľko mesiacov po založení spolku jeho členovia vysadili 160 líp, z čoho vznikol háj.
Jeho osobnosť je spojená aj s pedagogickým účinkovaním (zostavil pre národné školy niekoľko učebníc a Predmety a porádek školního vyučování) a s divadlom u nás. Zanechal rukopisne písanú kroniku Zpráva Slovenského národního divadla nitranského v Sobotišti, založeného dne 5. srpna 1841. Jurkovič bol jeho zakladateľom, podporovateľom i organizátorom. Veľa úsilia vynaložil aj na propagáciu spisovnej slovenčiny, aktívne podporoval Maticu slovenskú, slovenské gymnáziá, písal pre Lichardov Obzor, bol dobrým znalcom ovocinárstva i včelárstva.

STRANA 4


Peter Liba
 
Zmnožuje počet zbierok
Druhá zbierka básní Jaroslava Rezníka neprekvapuje novotami. Čakala sa skôr - podľa istých zásad tvorby a vydavateľských praktík. Pre básnika nie je kvalitatívnym skokom, najviac akoby doplňovala prvú zbierku Váhavosť. Iba málo rozširuje dimenzie básnikovho rozletu. Lebo Rezník chce a píše poéziu plánovite a sústavne. O tom svedčí aj štruktúra zbierky Prijímanie (Stredoslovenské vydavateľstvo 1969).
Rezníkova zbierka má dva cykly: Kosci a Ohnisko. Druhý cyklus je náročnejší, zovretejší, ale i básnicky účinnejší. Básne sú písané náročne a vidieť, že sa pripravovali do zbierky, hoci niektoré vyšli časopisecky, najmä tematicky sa viažuce na nartinské kultúrne udalosti. Mnohé zapadajú motivicky do seba tak, že motív posledného verša prvej vytvára predmet (aj názov) nasledujúcej. Dômyselné napájanie vzbudzuje dojem ozajstného myšlienkovo zovretého cyklu.Verše majú stavbu recitatívnych básní.
Čistý a nekomplikovaný je jeho pohľad z vlastného ohniska na svet. Prijíma dozrievanie svojho leta verne, úprimne a uvážene, aby sa narodila nová báseň.
 
Viera Žemberová
Z českej police
O literatúru autobiografického charakteru je stále záujem. Pražský Odeon v snahe uspokojiť záujem čitateľov v minulom roku pripravil pre knižný trh G. Schmittovej Rembrandta, L. Stoneho Žízeň po životě a V. Tilleho Boženu Němcovú.
Václav Tille vydal prvý raz monografiu Božena Němcová v roku 1911. Z množstva materiálu pripravil dielo, ktoré čitateľovi predstaví Němcovú bez ilúzií. Monografia podáva vecné informácie, fakty najrôznejšieho druhu a interpretáciu.
Slovenského čitateľa upútajú kontakty Němcovej so Slovenskom. V rokoch 1851-1855 navštívila štyri razy Slovensko. Krátke pobyty delí medzi manžela a priateľov literátov. Pobyty boli pre Němcovú oddychom a známe kúpele na Sliači a v Turčianskych Tepliciach mali upevniť podlomené zdravie. Zlé finančné podmienky nútili Němcovú skracovať miesta pobytu. Na cestách po Slovensku našla priateľov i obdivovateľov v horlivom Čulenovi, v Jankovi Kráľovi, Zechenterovi-Laskomerskom, v Hornej Lehote ju milo prijal Samo Chalupka. Srdečné chvíle u Štefana Daxnera vystriedalo chladné stretnutie so Samuelom Reussom. Na spiatočnej ceste do Prahy pozdravila Samuela Tešedíka v Chyžnom, do Hrochote písala Andrejovi Sládkovičovi. Do Prahy si odniesla svoje Slovenské pohádky a pověsti, ktoré vyšli roku 1857 s kresbami Josefa Mánesa.
Tilleho životopis Boženy Němcovej vychádza tohto roku po deviaty raz. Úspech a aktuálnosť práce je aj v tom, že autor sa neutopil v Němcovej súkromnom živote. Tilleho monografia nie je románom ani zbeletrizovaným životopisom; je to literatúra faktu v dnešnom poňatí.
Daniel Dudok
 
Spolok vojvodinských slovakistov
V poslednom čase sme svedkami vystupňovaného všeobecného úsilia vymaňovať sa z banálneho amaterizmu a polovičatosti a dosahovať vysokú úroveň na všetkých poliach činnosti-
Preto aj zakladáme Spolok vojvodinských slovakistov. Aby mohol úspešne plniť svoj program, bude musieť spolupracovať s príslušnými juhoslovanskými inštitúciami a odbornými a vedeckými inštitúciami na Slovensku.
Chceli by sme zanedlho priniesť informácie o konkrétnych výsledkoch pôsobenia spolku.

STRANA 5


Peter Karvaš

O cti
Sú slová solídne, hutné, remeselne dobre uhnetené alebo vysústruhované - akoby jednoznačne dubové alebo mliečne alebo oceľové alebo hlinené. Skriňa je skriňa, dláto dláto a chlieb väčšinou naozaj chlieb.
A potom sú slová fluidá, slová závany či zásvity, vznášajú sa nad krajinou ako severná žiara alebo nad človekom ako svätožiara, vôbec skôr usilovne žiaria a svetielkujú než čosi presne a spoľahlivo znamenajú, sú všeobjímajúce, ako život, svet, pritom poletujú nepolapiteľné ako ihravé prasiatka zo zrkadielka.
Taký šroubovák nemá ambície, nechystá sa robiť kariéru, nerozpína a nenaparuje sa, nemá celkom čisté svedomie, vediac, že by vlastne mal byť skrutkovačom, ale nedá sa zneužiť, aby napríklad kryl a kamufloval mizerný hámrik (nekvalitné kladivo). O láske, viere a ich vznešených sestrách s modrou krvou sa to nedá povedať: s tragickou gracióznosťou vedia znamenať opak, stačí prízvuk, rutina, drobný trik skúseného frázistu a ony sa za groš, dva vychýlia zo svojich významov ako v narkóze, ako námesačné. Sú slová pešiaci a slová kňažné a kurtizány a hviezdy. A potom sú slová, ktoré chcieť pochopiť znamená pomáhať Kocúrkovským lapiť mesiac do studne.
Čo je to česť, opýtal som sa svojho času otca. Dozvedel som sa, že česť si treba chrániť ako oko v hlave; že ju v apatieke nekúpiš a že na stromoch nerastie; že jej strata je nenapraviteľná do konca tvojich dní a beda, ak si ju neuchováš čistú ani tá ľalia; že je (spolu so zdravím, o ktorom som dosť presne vedel, čo to je, resp. čoho je pravým opakom) najväčším bohatstvom smrteľníka. No dobre, ale čo je to?
Je česť čosi, čo je nám od boha raz navždy dané ako nos, ľadviny alebo sporivosť, a či čo si ešte len musíme vydobyť, čo musíme získať celoživotnou spoločenskou životosprávou? Inými slovami, je česť zdarma a na foršus, a či si ju treba nahonobiť ako veno pre dcéru alebo tajné bankové konto? Prečo niekomu môžeme vzdať česť, ale dať mu ju skutočne nemôžeme, ak ju nemá? Lebo ak je česť naozaj najvyššou métou a ideálom, ako je možné, že sa toľko nečestných skutkov napáše práve z ctižiadostivosti, teda z túžby po cti? Tak teda čo je česť?
Vieš, syn môj, ži a rob tak, aby si sa po celý život vládal pozrieť do očú sebe i ľuďom. V krajnom prípade o tebe povedia: Komu česť, tomu česť a pastierovi trúba..

Hana Košková

Návšteva v nemocnici
Na chvíľu otvorí sa odpoludnie
s vylešteným vzduchom
bielym od čakania
oživene zažmurkajú vankúše
Holuby očí sa prechádzajú
do krajnosti dažďa
poletujú šepoty
aby si dotkli aspoň kolená
 
V predných farbách
dúha uniká vpíjaním do seba
 
S jediným uzlíkom kladie sa
spotená vráskavá ruka
do jeho dlane
otvára návrat domov
s váhavým pučením
slzy do listu
ktorý mu pošle záhrada
každý deň na prikrývku

STRANA 6


Demo Vizár

Okrem práce nič neberie vážne
Prešli časy, o ktorých Juraj Jakubisko hovoril, že sa cítili na ŠUP-ke v Bratislave avantgardnými fotografmi, pretože objavovali to, čo už vo svete bolo objavené, ale oni o tom nevedeli.
Je to felliniovský spôsob nakrúcania, že režisér a autor v jednej osobe (v Jakubiskovom prípade v jednej osobe aj kameraman) improvizuje priamo na mieste a nedrží sa len predpísanej predlohy, ale práve preto nie je pravda, že Jakubisko je vo švungu len pri práci. Stále je v strehu, stále z neho niečo trčí.
Strávil som takmer tri filmovacie dni na prahu miestností onoho paláca neďaleko Liptovského Mikuláša, kde sa postupne nakrúcali niektoré scény. Sledoval som nielen režiséra, nielen Olinku Berovú, Jána Melkoviča, Mílu Berana, ale aj atmosféru. Pri nakrúcaní tohto nového filmu Do videnia v pekle, priatelia, som si všimol, že štáb okolo Jakubiska je mladý. Predsa kolektív, ktorý dôveruje, napriek neobvyklým rozhodnutiam a podmienkam?
Pýtal som sa starého a známeho milánskeho divadelného herca, Nina Besozziho, ktorý vo filme tiež hrá, na dojmy. Pomocou tlmočníka mi odpovedal: Jakubiska si vážim, lebo vie, čo chce.
 
Juraj Jakubisko
 
Okrem práce nič neberiem vážne
V tomto filme je scéna, o ktorej každý bude hovoriť, aká je neskutočná. Je kar, všetci hodujú, priletí múra - motolica. Tlčie na okno, oni otvoria, naháňajú ju, nemôžu ju chytiť a motolica vletí do úst starcovi, ktorý spieva. Ako mu vletí do úst, tak ju celú zje, len krídelká mu odpadnú. Motolica predstavuje zomreté dievčatko, ktorému je ten kar na počesť. Vtip je v tom, že ja som túto scénu presne takú voľakedy videl. Bol som pri tom.
Podstata filmu Vtáčkovia, siroty a blázni, ktorá vyzerá tiež ako neskutočná, je predsa takmer-takmer pravdivá. Je to príbeh mňa a mojich priateľov. Vo filme zostali aj ich mená. Vymyslený je len záver, pretože v skutočnosti nebol tragický - nedostal som sa až do takého konfliktu, aby som musel tak konať. Záver filmu Do videnia v pekle, priatelia je tiež pravdivý - je dokonca internou záležitosťou podniku Československý film. Bol tam jeden riadič, šofér, ktorému za jazdy nadávali a ktorý povedal: Do videnia v pekle!, zvrtol volantom, narazil do protiidúceho auta a skoro všetci sa zabili.
Všetky moje filmy - s výnimkou Zbehov a pútnikov - sú vlastne autobiografické. V zápisníku mám množstvo zapísaných príbehov, ktoré by stáli za to, aby ich ľudia videli, a tie potom pri zostavovaní filmu vypisujem.
Každý film potrebuje inú estetiku a iné rozprávanie. V najnovšom filme som sa napríklad dopracoval k tomu, že postavy hovoria filozofické myšlienky a hovoria ich priamo. Renomovaní dramaturgovia sa proti tomu stavali, pretože filozofická veta, ktorá má padnúť, sa zvykne povedať rôznymi okľukami a mala by vo filme z niečoho vyplynúť, kým k divákovi dôjde. Bolo v tom nedorozumenie. Filozofické pravdy, o ktorých si dramaturg myslí, že by mali byť len tušené, hovoria sa v tomto filme naplno.
Väčšinou prichádzam s námetom ja, porozprávam ho alebo napíšem krátku poviedku. Karol Sidon sa do toho pustí a snaží sa urobiť čím väčšie množstvo dialógov, na ktoré sa cítim ja slabý. Keď uvidím, čo napísal, spľasnem rukami, a púšťame sa do toho znova. Po jeho znovunapísaní potom píšem poslednú verziu. Pomocou tejto konfrontácie získavam odstup od svojho námetu.
Na to, aký kontakt budú mať moje filmy s divákmi som veľmi zvedavý a veľmi by som to chcel vidieť. Chcel by som si totiž overiť, či som ešte predvídavý. Prial by som si, aby som bol, pretože tie veci, ktoré robím, robím so strašnou láskou, a okrem práce nič neberiem vážne. V mojich filmoch mnoho vecí vychádza z našich tradícií, folklóru a sú tam aj situácie, ktoré sa dotýkajú mentality alebo histórie národa. Keď som robil Kristove roky, používal som tam české dialógy; hlavný hrdina Juraj žijúci v Prahe hovorí po česky a po slovensky už zabudol. Všetci mi hovorili, aby som to prerobil a vystrihol, lebo že budem dostávať protestné listy, že ma Slováci označia za národného zradcu a čo ja viem čo ešte všetko. Nakoniec bolo aj pre mňa prekvapením, že nikto neprotestoval.
Mám viac plánov. Najskôr je to pôvodná, nebrechtovská Matka Guráž. Jánošíka by som chcel urobiť návratom k tomu Fričovmu poňatiu, k balade. Pretože dosiaľ miešam žánre v jednotlivých filmoch, chcel by som urobiť niečo čistého. Jánošíka takého skutočne krásneho, ako ho robil Frič a nedokázal Bielik. Ale ísť ešte ďalej, ako šiel Frič. Musím urobiť celkom iný film, ako som robil dosiaľ.
 
Igor Vajda
 
Neobyčajne svieže dielko
je cyklus piesní pre detský zbor Padá lístie zlaté Ladislava Burlasa. Ukážky z neho boli predvedené na bratislavskej prehliadke novej tvorby v marci 1967 (pod patronátom Zväzu slovenských skladateľov), ale až pred niekoľkými týždňami sa objavila jeho nahrávka na platniach Supraphonu. Spieva brnenský detský zbor za dirigovania Františka Lýska. Ide o dvojhlas, zriedkavejšie trojhlas, vedený čo najasketickejšie. Niektoré melódie sú prevzaté z ľudových piesní. Ale spôsob, akým sú spracované, prezrádza skutočného majstra. Celok vytvára veľmi koherentnú slohovú jednotu, umocnenú prvotriednym predvedením.
Ján Komiňár
 
Film o Jánošíkovi - po stopách takmer už stratených
Slovensko-americká filmová spoločnosť Tatra Film Corporation napriek svojej umelecky i technicky dobrej úrovni aj napriek nakrúcaniu filmu dvoma kamerami pre odlišné verzie, sa rozpadla, pretože film o Jánošíkovi nepriniesol nijaký zisk. Chyba našich rodákov bola, že si mysleli, že sa v novej republike bude môcť viesť obchod tak ako v Amerike. Začala sa drevárska, krajčírska a filmová spoločnosť. Všetky zanikli. Prečo? Jednoducho sa môže povedať, že republika bola moc mladá a americké spôsoby moc cudzie pre novú krajinu.
Na organizovaní Tatra Film Corporation sa najviac podieľal pán John Závodný, majiteľ kina v Chicagu, ináč z Brezovej pod Bradlom, a pán Tvarožek, majiteľ uhliarskej spoločnosti v Chicagu. Obidvaja ešte žijú ako penzisti - jeden v Chicagu, druhý niekde na Foride.
Pán Žák-Marušiak, scenárista filmu o Jánošíkovi, je teraz už asi 85-ročný a žije tiež na penzii v Chicagu. Bol žurnalistom a ako československý diplomat pracoval nejaký čas v Japonsku.
Daniel Siakel, kameraman, mal v Chicagu svoj fotografický podnik a v roku 1946 zomrel. Bol výborným filmovým mechanikom a konštruktérom a v čase, keď za ním brat Jaroslav - Jerry Siakel do Ameriky prišiel, pracoval v spoločnosti, kde bol aj iný Slovák - Andrej Šustek, konštruktér kamery Selig Standard Camera, ktorá sa vtedy bežne používala.

STRANA 7


Janko Alexy

Tak sme začínali II
V kapucínskom kláštore na Hradčanoch sme sa dobre cítili. Medik Bohdan Šindléry z Likavky pri Ružomberku býval v prízemnej izbe kláštora spolu s medikmi Jozefom Pálkom a Vladom Bodickým. Rozhodli sa, že slovenskí študenti usporiadajú v Prahe divadelnú hru Komasácia od Kalinčiaka, aby sa pražská verejnosť dozvedela o ich existencii. Zainteresovali Janka Borodáča, Országhovú, Stykovú a Šindléry s pomocou Pálku a Bodického zháňali súcich dobrovoľníkov, ktorí sa naučili svoje úlohy a občas zišli sa na skúšky. Hanku Stykovú poverili, aby u Zlatej husy propagovala vec u našich poslancov.
Raz sa jej podarilo nahovoriť biskupa Mariana Blahu, aby sa išiel pozrieť na Modernú galériu v Stromovke. Išli sme spolu s Bazovským, so Salvom a Kornelom Mačuhovie. Náš pobyt v galérii, kde sa mi veľmi páčili veľké, uhľom kreslené lunety Mikoláša Aleša, trval celú hodinu. Zrazu som sa rozhovoril: My musíme tvoriť slovenské umenie, musíme vychádzať z našich dedín. Som šťastný, že pochádzam z dediny, z Turian, kde moja matka žije a ona mi poskytne možnosť, aby som cez prázdniny v Turanoch maľoval. Odtiaľ budem vychádzať do Oravy, Turca, Liptova, Zvolena. Som šťastný, že som slovenským maliarom a verím, že pre svoj národ vytvorím niečo cenného, originálneho. Viem, že čakajú na mňa ťažké časy, z domu ma nemôžu podporovať, môj otec je chorý, hluchý človek na penzii, ale dáko sa len uživím. Biskup Blaha sa zamyslel a po chvíli povedal: Imponujete mi!
Unavení sme vyšli do lesného parku a odtiaľ pešo na nábrežie Vltavy. Z jednej krčmičky ozývala sa príjemná hra na gitare. Pán biskup, ozval sa Fedor Salva s úsmevom, mali by ste vidieť, ako vyzerá pražská bohéma! A prečo nie? odvetil biskup Blaha bez roznýšľania. Poučím sa v spoločnosti umelcov. Vykročili sme do malej a tmavej krčmičky, kde vzadu sedelo pri harfe dievča a spievalo Hašlerovu pieseň Na starých zámockých schodech. Sadli sme si. Biskup Blaha objednal liptovskú bryndzu a fľašu červeného vína. Miloš Bazovský sa pustil do spevu: Povedzte mojej materi... Do krčmičky začali prichádzať ľudia a Miloš spustil ďalšie pesničky. Pri stole sa objavil majiteľ krčmičky a veľmi zdvorilým tichučkým hlasom sa ho opýtal, či by nechcel vystupovať aspoň dva razy do týždňa v jeho podniku. Bazovský súhlasil. Nastal veľký smiech. Keď sme sa vytratili z krčmičky, cítili sme v duši akúsi úľavu. Boli sme šťastní, že sme slovenskí maliari. Na akadémii v prípravnej triede profesora Loukotu na Škroupovej ulici veľmi sa nám darilo.
Jedného večera Fedor Salva priviedol hudobný zbor moravských hudcov, ktorí mali vystupovať v divadelnom predstavení na Smíchove. A divadlo sa aj uskutočnilo. A malo úspech. Po jednom takom predstavení, na ktorom bol aj minister Vavro Šrobár, bolo posedenie. Ja a Bazovský sme sedeli pri ňom. Keď sme mu povedali, že v Prahe študuje asi dvadsať výtvarníkov, zalomil rukami: Pre pánajána, a z čoho budú žiť? Veď hladom umrú! Miloš Bazovský sa náramne nahneval a výdatne zahromžil: To by bolo pekné, že by sme hladom pomreli! Veď budeme študovať, maľovať a o naše obrazy bude záujem. Uisťujem vás, pán minister, že budú z nás prvotriedni umelci!

Jaroslav Rezník

Ako si Sizyfos prestal zúfať
Sizyfos bol už na pokraji zúfalstva. Dávno prestal rátať, koľkokrát vytlačil svoj kameň až na vrchol kopca. Vedel len, že práve toľkokrát sa mu i zgúľal späť. Vedel aj to, že tlačiť kameň stále a stále je jeho osud, z ktorého ho môže vykúpiť jedine smrť. Ale nezúfal si pre túto príčinu. Zúfalý bol preto, lebo si uvedomil neužitočnosť svojej práce. Pochopil, že to, čo robí je zbytočné nielen pre neho, ale i pre ten kameň i pre ten kopec a vôbec - pre každého a pre všetko.
Až raz... Sizyfos sa opäť pripravoval tlačiť svoj kameň do kopca, keď sa pri ňom zastavil akýsi človek. Najskôr sa chvíľu díval a potom povedal: A čo vy? To, povedal Sizyfos a v duchu sa čudoval, že človek ho nepoznal. Tlačíte, tlačíte, spýtal sa pocestný. Hej, povedal Sizyfos. Ale mohli by ste ten kameň oblapiť z opačnej strany, povedal muž. Hej, povedal Sizyfos a divil sa, lebo to, čo tlačil dlhé roky hore, už dávno nemalo nepravidelný tvar, ale dokonalý tvar gule.
Héééj, kričal pocestný, keď bol Sizyfos asi v tretine kopca, teraz sa zaprite ľavou nohou, pravú vysuňte dopredu, potom prisuňte k nej ľavú, preneste váhu tela na pravú nohu a naopak... Sizyfos vnímal, čo kričal pocestný a v duchu sa smial, lebo jeho rady boli presne také zbytočné ako Sizyfova práca.
Hééj, a teraz... opäť kričal muž pod svahom, keď bol Sizyfos v polovici. Sizyfos ešte stále vnímal hlas muža pod svahom, lebo ľudský hlas nepočul už dosť dávno a bol aj rád, že ešte niekto iný na svete robí niečo práve také zbytočné ako on.
Muž kričal svoje rady ďalej. Aj vtedy, keď Sizyfos bol už tesne pred vrcholom kopca. V tej chvíli Sizyfa opustili sily. Rýchlo odskočil a guľatý kameň sa so známym rachotom rútil dolu. Héééj, čo to robíte, kričal chlap a kameň sa s matematickou presnosťou rútil dolu smerom na neho. Potom chlap už viacej nezakričal. Sizyfov kameň ho privalil.
Sizyfos celý udychčaný pribehol dolu pod svah. Kľakol na kolená a blahorečil nebesiam. V tej chvíli pochopil, že jeho práca nie je zbytočná. Od tých čias Sizyfov kameň privalil mnoho hlupákov. A Sizyfos robí svoju prácu rád, lebo vie, že je predsa len užitočná.

V čísle uverejňujeme päť fotografií Zuzany Mináčovej.

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Redaktori: Pavel Hrúz, Damián Vizár. Redakčná rada: Michal Gáfrik, Imrich Kádek, Alojz Kuruc, Daniel Okáli, Pavol Vongrej.

STRANA 8