ČÍSLO 3, 2. 2. 1970, ROČNÍK III


Ján Marták
Ako ďalej?
Blíži sa druhé výročie členskej základne Matice slovenskej. Sú tu už pozitívne i negatívne skúsenosti a je vari načase zamyslieť sa, ako ďalej.
Hovoríme o matičnom hnutí. Vedúcu úlohu v tomto procese má komunistická strana. Akékoľvek hnutie môže svoj program odvodzovať iba z jej celistvého programu. To je nezameniteľná skiutočnosť a po skúsenostiach najmä posledných dvoch rokov treba ju brať ako samozrejmú, definitívne overenú.
Treba mať toto vedomie i v Matici slovenskej. Obdobie hľadania i "hľadania" jej programu, koncepcie jej činnosti, mali by sme mať už za sebou. Očistiť ju od všetkého, čo sa na ňu nalepilo v chaotických predaugustových i poaugustových časoch, keď ju niektorí jednotlivci i skupiny chceli zneužiť a miestami i zneužili na oživenie a presadzovanie prekonaných i porazených ideológií.
Socialistické vlastenectvo, najmä na terajšom stupni sovenského národného vývinu, nie je u nás možné bez národného uvedomenia. Triedne a socialistické vedomie je a musí byť internacionálne, ale tento proletársky internacionalizmus nemožno budovať na národnom nihilizme. Dialektický vzťah vlastenectva a internacionalizmu stratil by pozitívnu tvorivú silu. Národný moment sa v sústave zásad politiky komunistickej strany uznáva za potrebný a jeho zhodnotenie a využitie v prospech konsolidácie a normalizácie nášho spoločenského a štátneho života za užitočné.
Staré národovectvo a staré osvetárstvo dohralo už svoju úlohu. Treba sa prispôsobiť spoločenským premenám. Vláda i Slovenská národná rada prijali už nový model ekonomiky kultúry, ktorý sa má postupne uviesť do života. To je ekonomický základ, ktorý by nebol účinný bez novej koncepcie kultúry vôbec, bez jej teoretického i metodologického prepracovania, ktoré je už tiež rozbehnuté. Aký podiel na týchto úsiliach vyberie si Matica slovenská, bude záležať len na nej. A politickej podpory dostane sa jej toľko, koľko si zaslúži.
Týmto cieľom musí slúžiť i Matičné čítanie, jediný tlačový orgán pre členskú základňu. Jeho doterajší charakter sa musí zmeniť.
Okrem zásadných kultúrno-politických článkov, ozrejmujúcich a podporujúcich pozitívne tendencie v kultúrnom vývine, socialistický charakter našej kultúry vôbec v domácich aj internacionálnych súvislostiach, bude sa časopis venovať a pomáhať matičnému hnutiu v tom zmysle, ako sme písali vyššie.
Nová redakčná rada pracuje na jeho koncepcii a spolu s redakciou bude sa usilovať, aby sa Matičné čítanie stalo príťažlivým pre najširšie vrstvy matičného členstva a nadobudlo si čestné miesto ako pozitívny činiteľ v úsiliach a v rozvoji našej socialistickej spoločnosti, v spolupráci všetkých národov ČSSR na spoločnom budovateľskom diele, v tvorivých priateľských vzťahoch najmä v oblasti národných kultúr v spoločenstve socialistických štátov, najmä ZSSR, a nie na poslednom mieste v kultúrnych stykoch so zahraničnými Slovákmi.

STRANA 1


Jaroslav Rezník

Nechýba im nápaditosť
Medzi slovenskou kultúrnou verejnosťou je mimoriadny záujem o Slovenský spevník. V miestnom odbore Matice slovenskej v Martine vyšli už tri jeho vydania. Súčet výtlačkov dáva na naše pomery úctyhodnú cifru - 50 tisíc. O Slovenský spevník je veľký záujem nielen na Slovensku, ale aj medzi Slovákmi v Juhoslávii, Poľsku, Maďarsku, píšu si oň aj naši krajania zo Spojených štátov a Kanady. Predseda okresného výboru Matice slovenskej v Martine Karol Ďurech dúfa, že podobný ohlas bude mať i Spevník svadobných a žartovných piesní, ktorý práve pripravujú do tlače.
Ľudmila Sládečková
 
Bez veľkých záverov
Z pozvánky, ktorú nám poslal riaditeľ Spoločenského domu Třineckých železiarní súdruh Miroslav Zéda, sme sa dozvedeli, že zároveň s nami pozýva na poradu aj pracovníkov Okresného národného výboru, odboru školstva a kultúry z Čadce. V Třineckých železiarňach pracuje 6000 Slovákov, časť z nich ešte denne dochádza do zamestnania práve z okresu Čadca.
Z Čadce neprišli. Porada bola teda iba dvojstranná. Traja pracovníci Členského ústredia Matice slovenskej z Martina a traja pracovníci Spoločenského domu Třineckých železiarní. A predmet porady? Pomoc pri organizovaní kultúrneho života Slovákov pracujúcich v Třinci.
Z porady sme sa vracali bez veľkých záverov, bez množstva podpisov pod množstvo veľkých slov. Avšak tých niekoľko srdečných viet povedaných na rozlúčku nedovolí nám pochybovať o účelnosti tejto porady. Či sme mali pravdu, ukáže onedllho čas.

Rudo Brtáň

Jaroslav Vlček
Slovenská verejnosť a najmä literárna história vďačia už 90 rokov za ucelený obraz slovenskej literárnej minulosti poslucháčovi filozofie, stredoškolskému i univerzitnému profesorovi a po prevrate organizátorovi slovenského školstva, správcovi Matice slovenskej, doktorovi Jaroslavovi Vlčkovi, ktorého dielo sa stalo základným kameňom slovenskej i českej literárnej histórie a literárnej vedy.
Dejiny literatúry slovenskej (1889) v zošitoch a 1890 knižne na 278 stranách boli prvým vrcholným vedecko-umeleckým dielom Vlčkovým, kde na širokom plátne podal synteticky, nie kompilačne, ale na základe vlastného výskumu živý obraz nášho literárneho vývinu od najstarších čias až po Hviezdoslava, Vajanského a Kukučína.

Chýrnik (1937)

V Ochodnici
pozvali na svadbu Jura M. so ženou. Pred polnocou sa Juro M. so svojou ženou odporúčal a odišiel domov. Príduc k svojmu domu zrazu sa na neho vrhli za domom ukrytí Gabriel O. a Ján P. Posledný zasadil mu ho hlavy niekoľkokrát boxerom ranu a spôsobil mu jedenásť tržných rán. Juro M. má čo ďakovať svojej žene, ktorá držala nad jeho hlavou ochrannú ruku.
 
Prosím všetkých,
ktorí videli, ako dolnokubínsky pravotár Leopold Schönfeld mňa tento utorok večer na námestí zozadu prichystanou palicou napadol, aby sa u mňa hlásili. Schreyer, obchodník, Dolný Kubín.
 
Všeličo z Lučenca
A. Balážovi z Rapoviec bola ukradnutá peňaženka s 1600 Kč a dobytčím pasom.
J. M. z Kapušian sa stravoval v hostinci J. Harasztiho a neplatil. Keď dlžoba diosiahla výšky 400 Kč, ušiel bez toho, že by bol účet vyrovnal.
Vďaka pohotovosti lučeneckých četníkov zamedzili zlodejstvu Gabriela B., ktorým dámske kolo I. Makovínyiovej za 820 Kč mohlo byť ukradnuté.

STRANA 2


Miroslav A. Huska
Blahoželáme
Rodák zo Zvolena (1900) odnáša si na štúdiá do staroslávnej Banskej Štiavnice kus zvolenského štúrovského ducha, aby sa zase v Banskej Štiavnici stretol so slovensko-kultúrnym a literárnym odkazom Štúrových žiakov, ktorí na tamojšom lýceu v druhej polovici 19. storočia pôsobili. Krátka životná zastávka na budapeštianskej Pázmányovej univerzite a už sme pri dôležitých staniciach Klementisovho účinkovania: Martin - Kežmarok - Banská Štiavnica a zasa Martin. Vplyv týchto kultúrnych centier a ich slovensko-národného odkazu sa zrkadlí v širokej palete tvorivej činnosti Eugena Klementisa.
V Banskej Štiavnici i za veľmi ťažkých podmienok založil a viedol Vlastivedné múzeum (1954-1960), v Martine pracoval ako tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel i ako tajomník Historického odboru Matice slovenskej aj ako spolupracovník Literárneho archívu. Spolu so Štefanom Krčmérym vydal publikáciu Moyses a Kuzmány.
Sedemdesiatka je zvyčajne životná hranica, kedy sa väčšina ľudí už uťahuje na pokoj. Ibaže Eugen Klementis sedemdesiatku prežíva v plnej aktívnej práci v Matici slovenskej v Martine. Teda úprimný stisk vďačnej ruky nech jubilantovi vyjadruje to jednoduché a predsa zabúdané slovo: ďakujem. I za okruh priateľov vinšujem ti, mladému sedemdesiatnikovi, hlavne plnú náruč zdravia a prehojne slnečných dní pre ďalšiu tvorivú prácu.
 
Alfréd Piffl
 
Povesti z ruín
Búranie bratislavského Podhradského nábrežia sa začalo vlastne pred 22 rokmi, a z toho viac ako dvadsať rokov som na Zuckermandli meral, kreslil a škicoval dom od domu. Dnes sú tieto poznámky už čiastočne publikované v ročenkách bratislavského Mestského múzea, kde z piatich častí textu vyšli zatiaľ dva.
Dožívajúca generácia vyrástla tu koncom minulého a začiatkom nášho storočia, prenášala tradície z generácie na generáciu a mala ušľachtilý záujem na tom, aby sa uchovalo o nábreží čo najviac správ a historických poznámok. Zastavovali ma na uliciach, volali z okien, a ja som písal a písal.
Najviac povestí sa viazalo k rozsiahlemu domu na Žižkovej ulici číslo 33, číslo parcely 927, ktorý smerom do Žižkovej ulice mal prízemie so zamaskovaným poschodím a smerom do nábrežia dva suterény, z ktorých najnižší bol už na nivelete zrušenej Prvej uhorskej továrne na umelý ľad. Fasáda do ulice Žižkovej bola podivná v tom, že dom mal do ulice prízemie s oblokmi, zatiaľ čo na poschodí boli všetky obloky zamurované. Dom bol všeobecne označovaný ako Bluthaus a rozprávali sa o ňom strašidelné povesti. Ich obsah bol asi ten, že tu asi pred dvoma storočiami býval lekár, rodom Talian, ktorý sa zaujímal o pitvanie mŕtvol, zvážal mŕtvoly do suterénu tohto domu a potom ich pálil v peci dolu v dvornom trakte.
Pustil som sa do prieskumu toho domu a pátral som, čo je teda pravdy na tejto tvrdošijne hájenej povesti. V tom čase náhodou za mnou došiel starý pán Horváth, pracovník Mestského domu osvety, rodák z Zuckermandlu a živá kronika Podhradia. Ten mi povedal:
Na Zuckermandli býval skutočne taliansky lekár Lazarro Spalanzoni a nie je vylúčené, že býval v niektorom z bytov v tomto dome. Preukázateľne tu žil v rokoch 1780-1783, zaoberal sa vedecky krvným tlakom a otázkou ľudského hlasu. Koniec života nepochybne prežil doma v Taliansku.
Tohto Spalanzoniho zrejme ľudia označovali za vyšinutého čudáka. Je to už tak. Tam, kde ľudia nerozumejú činnosti vedcov, označujú ich za čudákov. V tom čase v Bratislave žili takíto čudáci traja: ešte sochár Franz Messerschmidt, ktorý mal dielňu v čísle 49 na Žižkovej ulici, niekoľko domov západne od Bluthausu, a Wolfgang Kempelen, vynálezca hovoriaceho stroja, stroja na hranie šachov a autor pumpového zariadenia na zásobovanie bratislavského hradu vodou. Všetci traja boli rovesníci, všetci traja mimoriadne zaujímavé typy, o ktorých sa už dali rozprávať rôzne povesti.
Obrázok kultúrnych pomerov doby jozefínskej by sme mohli doplniť štvrtou postavou Jána Mateja Korabinského, historika a literáta o voľačo mladšieho. Túto dobu technického pokroku Prešporka ešte dopĺňa postava matematika a fyzika Johanna Segnera, ktorý však v dobe pobytu Spalanzoniho na Zuckermandli bol už tri roky po smrti. Ale do pokrokovej spoločnosti súčasníkov Spalanzoniho v Bratislave patria aj staviteľ Melchior Heffele (1716-1794), projektant Primacionálneho paláca, staviteľ Franz Anton Hillebrandt, autor Teresianea, a tak ďalej a tak ďalej, mnohí ďalší.
STRANA 3

JTomáš Winkler

Važtianske špeciality
Važec bol založený v roku 1281, ale sú doklady o tom, že už v roku 1255 tu stál kostol Obyvatelia pochádzajú z Liúptova, , pomáhali tu kedysi úpri poľovačkých a pri strížení cesty. Podľa jroja mohli by pocháídzať aj z Trenčianskej župyA niektorí sú potomkovia ruských prisťaghovalcov, ktorí utiekli pred Tatármi. Zásluhy na založení Vaťca má zvolenský ťupan Bogomír, od ktorého dostali večné šotltýske úpráva Gelehrtovci.
Vo Važci majú kaviareň Fialka. Poetický názov. Ale prečo práve Fialka? Veď je to obyčajná krčma. Krčma je filiálkou Jednoty. Fialka - to sa ľahšie povie.
Keď sa v roku 1872 stavala košicko-bohumínska železnica, pracovali tu aj Taliani. A Važťania? Prihodí sa, čo človek aj nechce. Zostal z toho vtip: Mara, a čože ty plačeš? Ale, neviem, ako sa s tým deckom budem rozprávať. Jeho otec je Talian.
Na stole u pána profesora Štefana Rysuľu , prozaika, autora historických románov, ležala n stole Balzacova kniha Stratené ilúzie? Máte nejaké ilúzie o Važťanoch? spýtali sme sa ho. Som sklamaný. V rpku 1926, kerď som odchádzal z Važca, bola to tichá dedina, ľudia prítulní. Veľký poýiar v roku 1931 premenil všetko. Drevenice ľahli popolom a do popola sa uložilo veľa toho, čo robilo Važec tradičnou typickou podtatranskou dedinou. Zmenila sa povaha ľudí. Dnes sa už nepoznajú ani najbližší susedia. Bože, kedysi také zakáľačky boli udalosťou, popilo sa. teraz sa to všetko strojí tajne. Kedysi kvikot prasaťa prezrídzal radostnú udalosť. Teraz je ticho.
Važec má dnes približne 3500 obyvateľov. Po reformácii v 16. storočí pánmi Važca boli Szentiványiovci zo Svätého Jána pri Mikuláši. Skoro celá dedina prešla na ev. a. v. náboženstvo. Po roku 1860 sa kju katolíckej viere hlásilo len neikoľko obyvateľov. Dnes ich je vyše dvoch stoviek. Celá dedina má rada svojho básnika, duchovného, ktorý má na starosti tie dve stovky veriacich. Janko Ďurka-Silan, ktorému sa Važec zapáčil, mi hovorí: Mňa odtiaľto už len na márach vynesú. Dobre mi tu bolo, aj keď ma vyhostili z literatúry, keď som nesmel uverejňovať verše a keď som neveril, že ešte sa moje meno zjaví na verejnosti. Druhá zbierka mi vyšla minulý rok, tretia mi vyjde asi tento. Dobrý je to štart po desaťročnom mlčaní. Jeho verše patria všetkým. Predstavenstvo obce mu vzdalo hold pri príležitosti jeho 55. narodenín.
Dobré by bolo pripomenúť si aj 80. narodeniny maliara Jána Hálu (narodil sa 19. januára 1890 v Blatnej). Vo Važci žil od roku 1923 až do smrti (17. mája 1959). Pán profesor Štefan Rysuľa má o Hálovi pripravenú monografiu. "Vedel by som o ňom aj o Važci veľa rozprávať. Veď Važec patril medzi kultúrne obce. Už v roku 1846 tu bola založená obecná knižnica. Rád sem chodil prezident Beneš. S mnohými Važťanmi si tykal. My tu Važec voláme Malou Prahou. Aj korzo je tu."
 

Ján Hála

Život je krátky - umenie je večné
Keď som sa pred rokmi s vrúcnym srdcom a hlavou plnou ideálov ocitol pod Kriváňom a rozhliadol sa po celom tom kraji pod ním, tak isto sa vo mne vzbúrila krv a nadšením sa mi krútila hlava. Prišiel som vtedy do Važca a táto podtatranská dedina tak ma očarila, že som sa vrhol v jej náruč a zabudol na celý svet. Ako maliara vábila ma vždy vôňa tradície aj čistota národného charakteru a kultúry, odjakživa dráždila ma výraznosť vecí aj ľudí. Tu, v tomto horskom prostredí, kde povaha ľudí tuhne až v kryštály, kde ťažký ich zápas s prírodou podmienil celkom zvláštny, individuálny spôsob ich života, našiel som, čo ma vždy vábilo a priťahovalo.
Je až ku podivu, čo blysne takému Važťanovi hlavou, nad čím podiviť sa musí každý a uznať ostrovtip tohto "národa", ako si Važťania sebavedome hovoria. Sú tiež povestní svojimi pohotovými odpoveďami, svojou nebojácnosťou, čulou, veselou náturou, ktorú si nesú so sebou do sveta. A túto povahu, tento temperament priniesli Važťania z duše svojej aj do duše dediny. Jej srdce bije rytmom tejto povahy, ňou dýchal aj prúdil celý jej život. Tkvela v nej hlboko aj jej konzervatívnosť. Mnoho važeckých rodákov odchádzalo v mladosti do sveta za chlebom, za dolármi, ale máloktorý tam stratil svoju náturu. Vrátili sa domov, na pohľad celkom scivilizovaní, ale za krátky čas - aby sme tak povedali, americké blato na topánkach - už sme ich videli v súkenných nohaviciach, v guľatom klobúčiku a vyšívanom golieri na košeli. Zas vrástli do svojej pôdy, alo keby nikde neboli.
Važec, to bola pre mňa vhodná pôda, do ktorej som zapustil korene a z nich ako strom vyrástla celá moja práca. Lebo vo Važci som našiel seba! Važec sa stal mojou podtatranskou dedinou, v ktorej som objavil a stále objavujem nové a nové krásy a tie chcem svetu ukázať. Chcem ukázať, čo všetko skrýva v sebe jedna slovenská dedina. Chcem ukázať, aký krásny je aj chudobný horský kraj, len keď sa naň zahľadíme s láskou a keď sa vžijeme v jeho dušu.
Život je krátky - umenie je večné, povedal jeden veľký anglický maliar. A nik by azda neuveril, že v jednej slovenskej dedine možno sa tak dlho očarovať a sýtiť inšpiráciami, ako je to pri mojej práci. A že veru krátky je život človeka, aby stačil na to - vyčerpať až do dna túto studnicu.
 
Štefan Atila Brezány
 
Kysuce, Kysuce...
Anton Bielek, ktorý dobre poznal Kysuce, v Oswaldovom almanachu Tovaryšstwo roku 1895 analyzoval životné pomery na Kysuciach: Kysučan žije najviac z furmanstva. Jeho koník je mu hotovým kapitálom. Na ňom vozí drevo k železnici, šindeľky, týky, kôru. I jako pltníci a drotári sú Kysučania na svojom mieste. Z hôr kysuckých - majetok z väčšej časti popperovský (statkára Poppera) - idú velikánske masy dreva do všetkých uhlov Európy. Zbiť plte, dopraviť ich do Žiliny, Bytče, Komárna, to je úlohou Kysučana. Aj ako drevorubač a šindeľkár je hľadaný. Do Spiša, do Sedmohradska volajú ho šindeľ robiť. V hore, v búdach býva šindeľkár mesiace a strúha šindeľ. Spáva na stružlinách pri ohníku, obarikádovaný poprerezávanými klátmi a šindľom na kopách alebo poukladaným už do viazaníc. Jeho oblekom je huňa, zrebná košeľa, zrebné gate, krpce a klobúk.
Bieda bola príčinou vysťahovalectva do Ameriky, Argentíny, Francúzska, Kanady a inde. Tiež na sezónne práce do Čiech, Maďarska a Rakúska. Kysučania sa živili ešte prednedávnom drotárstvom a podomovým obchodom, v rokoch tridsiatych ich bolo do štyritisíc.

STRANA 4


Jozef Genzor
Malajské príbehy
Koncom roku 1969 vyšla v nakladateľstve Mladé letá v edícii Pradávne príbehy kniha Príbehy Hang Tuaha. Do rúk slovenského čitateľa sa tak dostáva po siedmich rokoch znovu preklad z malajskej literatúry (prvý bol Príbehy figliara Kančila).
Hikajat je jedným zo žánrov umelej malajskej literatúry a Hikajat Hang Tuah, čiže Príbehy Hang Tuaha je azda najslávnejšia a najznámejšia ukážka tohto druhu. Tuahov príbeh vytvárali zrejme viacerí autori. Malajská literatúra bola totiž do 19. storočai bezmenná a ani tvorcovia väčších diel neuvádzali zo skromnosti svoje mená.
Hlavná postava príbehu je historická, hoci je opradená aj legendárnymi vlastnosťami - Hang Tuah vraj žil dve storočia. Možno ho prirovnať k Odyseovi. Malajský hrdina tak isto prežíva neuveriteľné dobrodružstvá a ponavštevuje všetky vtedy známe krajiny. Vzdoruje všetkým nástrahám, je neohrozený a šíri slávu Malajska po celom svete.
Dielo je v pôvodnom rozsahu dosť rozvláčne a niektoré pasáže sa nevyhnutne opakujú. Tu vhodne zasiahol prekladateľ, ktorý urobil citlivý výber, príbehy upravil a opatril poznámkami a zaujímavým doslovom. Treba vysloviť uznanie vydavateľstvu Mladé letá, že sprístupňuje taký široký výber ukážok z orientálnych literatúr.
- jr -
 
Vico na dereši
S potešením berieme na vedomie, že korenie humoru a štipľavá paprička satiry prestáva byť na našom knižnom trhu úzkym profilom. Má sa o to odteraz starať ERB, čiže Edícia Roháča Bratislava. A treba povedať naozaj s uznaním, že hneď na prvý raz zasekla valašku jánošíkovsky hlboko. To preto, lebo prvým zväzkom tejto novej edície nie je nič iné ako z predposlednej stránky Roháča už dlhé roky známy Dereš Fedora Vica (ERB, Bratislava 1969).
Vico je svojrázny karikaturista a práve svojím Derešom sa už dlhý čas drží medzi špičkou slovenskej karikatúry. Jeho nápad využiť povedomie zbojníctva z čias jánošíkovských ako východiskový bod pre vtipnú, aktuálnu a trefnú karikatúru má teraz podobu knižky. Až teraz, keď človek má možnosť v jednom kuse prezrieť si celú sériu obrázkov z jedného cyklu, vystupuje do popredia nenútenosť a prirodzenosť Vicovho prejavu. Pritom Vico veľmi často reaguje na citlivé problémy našej súčasnosti a našej spoločnosti. Prirodzenosť výtvarného prejavu a rovnocennosť kresby a slovného sprievodu sú najväčšími kladmi jeho karikatúry. Nevyhýba sa ani kolážam, ktoré majú tie isté vlastnosti. Väčšina obrázkov z cyklu Dereš určite nemá medzinárodnú zrozumiteľnosť, no ich výpovede pre slovenského človeka majú veľké hodnoty.
 
- dn -
Čo to za veselie -
pýtali sa ľudia už aj v piesni a teraz tiež, keď sa škľabia na Recesníku Mariána Vaneka. Naschvál hovorím škľabia, lebo smiať sa väčšinou boja, sú - jasne a dobre - pomýlení elektrónkovým počítačom, magnetofónom, kyslíkovým prístrojom, televízormi... Tieto vecičky sa v jeho kresbách miesia so škodoradosťou, a škodoradosť predsa nie je vynález!
Je, vykrikuje tvrdošijne na takúto adresu Marián Vanek - je, a reťazovou reakciou vyrába škodoradosti, až z toho vznikla kniha a Vanek možno kreslí ešte ďalej, ale to už v tej knihe nevidno.
Recesník Mariána Vaneka znamená čosi ako šlabikár Vanekových ústupkov (recesia je po latinsky doslova ustupovanie, ústup) k "pôvabu jaskyne" (Kornel Földvári), aby načerpal (z Domice, Demänovej atď.) nové istoty pudu o zachovanie rodu a sebazáchovy.
Usmievanie sa Vanekovho človeka je tiež znamením hodným prekuknutia: usmieva sa v jeho kresbičkách ten, ktorému je učinené zadosť v jeho pude suverénnosti, bez ohľadu, akým spôsobom ho dosiahol.

STRANA 5


Peter Karvaš

O strachu
S definíciou strachu nie sú nijaké obzvláštne starosti. Možno preto, že skúsenosti ľudstva i človeka sú na tomto poli nedozierne - hádam toľké ako s láskou, nádejou a všetkým krásnym a ľudským: v pätách kráča strach, že to stratíme. Ale možno preto, že strach - akékoľvek je to neočakávané - je slovo nadovšetko presné, disponujúce pritom závideniahodnými paletami a škálami, zasa napodiv a na neuverenie presnými. A že napokon niet v tomto údolí úzkosti človeka, ktorý by jednoducho nevedel, čo to je (ak je už alebo ešte spôsobilý čokoľvek vedieť).
Strach je starý ako človečenstvo, stáli na ňom ríše i náboženstvá - a stoja na ňom. Keď nechtíkom zoškrabete politúru z najmenej podozrivých, z najpočestnejších slov - poriadok, morálka, jednota, veľkosť - často sa vám pod ňou začernie strach. Je aj taký starý ako človek, každý človek: báli sme sa, aby sme sa znova nepopálili o sporák, aby sme nespadli do potoka, aby sme sa nepopŕhlili, aby sme sa neporezali žabikláčom. Blahoslavený strach, ktorý nás udržuješ nažive a pri dobrom zdraví (lebo nie si iba afektom a neurózou, ale aj pudom alebo jeho tykadlom i obranným valom) a ktorý nás udržuješ v tom, čomu sa hovorieva patričné medze, súc rodným bratom i výronom moci.
Myslím, že malé strachy sú akosi rozumné: že dostanem pätorku a že za ňu dostanem, že ten strašný buldog bude zasa pred bránou, že ma Jozef nabije v ping-pongu pred celou VII. b, že zasa sttratím kľúč od bytu, že si Anička našla iného poradcu vo veci matematiky. Vôbec prítomnosť rozumu zrejme zmenšuje strach.
Nerozumné, alebo lepšie: mimorozumové sú strachy veľké - dedičné alebo vrodené: nekonečná bázeň pred Bohom (ktorý je predsa bez hraníc dobrotivý a láskavý a ktorý napokon vôbec nie je istý) a nekonečná hrôza pred smrťou (ktorá je úplne istá, ale na ktorej predsa, strach nestrach, nemôžem nič zmeniť).
Pri týchto strachoch - a pri hrôze pred živlami - sme však neslobodní, nemáme voľbu: nie náhodou sa vraví, že sa nás strach zmocňuje. Strach sa nepýta na náš súhlas, nemáme možnosť vyjadriť ochotu a pripravenosť báť sa alebo strach odmietnuť.
Sme však zodpovední za strachy - za chronickú tieseň, obavu, bojazlivosť i za akútnu paniku, smrteľný údes, hysterický zmätok - zo zmeniteľných vecí: z hladu, chudoby, biedy, vojny, tajnej polície, fyzického násilia, neistej budúcnosti.
Ľudstvo, udržiavané strachom pri živote, ale najmä na uzde, ošedivené a po stáročia a pokolenia mrúce od strachu, neskonale skúsené a vytrénované v tejto disciplíne, a jednako večne tŕpnuce pred jej novými formami a tvárami, ľudstvo tohto hrdinského storočia, v ktorom človek nemusí byť vyslovený strachopud a jednako má stále príčinu mať plné gate strachu, toto naše ľudstvo, ktoré od Adama alebo od čias opíc obchádza, ba nadchádza strach ako infekcia alebo ako nekozmické, vonkoncom pozemské žiarenie, no ktoré po prvý raz v dejinách má skutočnú, materiálnu, takrečeno technickú možnosť zbaviť sa či sa aspoň postupne zbavovať väčšiny klasických strachov, aspoň tých nemetafyzických - toto ľudstvo ich vyrába, umocňuje: chŕli zbrane a soptí nacionalizmy, fabrikuje nenávisť a umne zveľaďuje teror, nenasycuje hladných a žíznivých, ale hladuje a žízni po moci, nelieči ustráchaných a strachom posadnutých, ale premieňa neurózy a hystérie na prirodzené stavy, na "morálku".
A to je strašné a strachuplné. Strach je totižto nielen psychológia a biochémia, reflex a metafyzika, námet na kandidátsku prácu a na causeriu. Strach istého typu - ten, ktorého sme my sami autormi, producentmi a distribútormi - je aj hanbou a ponížením, urážkou a stratou ľudskej dôstojnosti.
Ja osobne mám najmä strach z hĺbky, z trápnosti a zo zubára. A zo strachu a jeho konjunktúry: že ho neprekonáme, že ho napokon zasa len nebadane prijmeme do rodiny, slovom - strach domyslieť - že nikdy nedostaneme rozum.
A že teda nikdy, nikdy nebudeme smieť do lesa. A čo s takým životom?

STRANA 6


Demo Vizár

Kolumbovo vajce
Drevené figúrky Pavla Bavlnu majú svoju legendu. Vznikli v jednej z chalúp v Štiavniku pri Bytči, síce len nedávno, v posledných desiatich rokoch, ale legenda sa nevytvorí okolo všednosti.
Samota 74-ročného vdovca, sváka Bavlnu, ako ho volajú rodáci, sa nezatají ani vyrezávaním do dreva. Sváko vo svojich figúrkach utrafil svoj odstup k životu a pohľad na to mnohé, čo v živote postretol.
Na štiavnickej fare nám poukazoval pán farár Albín Blažek drevené sošky. Objednával si ich a kupoval od Bavlnu, čím pred pár rokmi doslova vylákal u neho odvahu tvoriť. Našla ho aj doktorka Plessingerová, pracovníčka národopisného oddelenia Národného múzea v Prahe, ktorá u Balvlnu objednala ďalšie veci a pred štyrmi rokmi mu usporiadala v Prahe výstavu. A talent z neho vynútil nebohý kaplán Balučík, tiež ľudový umelec, ktorý nosil Bavlnovi polienka a tvrdil, že na Slovensku treba len človekom zatrepať a umelec už z neho vypadne.
Sváko Bavlna vyrezáva to, na čo sa rozpamätá i to, čo ho rozveselí. Okolo chalupy má figúrky, z ktorých možno zostaviť aj životný dej - z tých rôznych školákov, žobrákov, pustovníkov, šindliarov, drotárov, židov, sklenárov, pastierov, gazdov. Ale to nie sú len národopisné zbierky zamestnaní, ktorých bol svedkom. Sú to hlavne osudy konkrétnych ľudí, ktorí naňho zapôsobili. Sošky sú väčšinou z dreva červenej vŕby, ktoré je podľa Bavlnu húžvovité a dá sa použiť na hocičo. Aj keď sa vraj s ním ťažko robí, možno ho vyhladiť ako kosť.
Robí pre ÚĽUV aj na export korpusy, madony, tváre naznačené jemnou skratkou, škriatkov s ostrými črtami. Povedal nám: Nič nemôže byť na jedno kopyto, nič v prírode nenájdete rovnaké. Keby ste chceli odo mňa, aby som znovu spravil takého istého Krista, s takými istými roztiahnutými rukami, nenájdem presne taký istý strom, aby som to mohol urobiť.
Jeho neškolený a svojský prejav pripomína neopakovateľnosť starých ľudových plastík. Sváko Bavlna vie, že dokáže uvidieť v konároch to, čo iní nezbadajú. Hľadá aj samorasty, najradšej hloh alebo tŕň, a robí z nich tiež sošky. Aj výraz tela aj tvár tých sošiek robí spontánne a hovorí, že drevo si svoju tvár vyžiada. Samorasty vyhovujú jeho obrazotvornosti. Prirovnáva svoje umenie k otváraniu dverí na izbe, do ktorej ľudia potom už môžu nahliadnuť.
 
V čísle sú uverejnené drevené plastiky Pavla Bavlnu: Bačovka s maselnicou na chrbte (drevo 1964), Cestou z poľa (drevo 1964), Korpus (drevo 1969), Stará slúžka škrabajúca zemiaky (drevo 1962), Katerina samopašná, čos´ hľadala, to si našla (drevo 1961), Svätá rodina (drevo 1966).
 
A. A. Baník
 
Bartók a naša ľudová pieseň
V tomto roku uplynie 25 rokov od úmrtia najväčšieho maďarského skladateľa Bélu Bartóka (26. septembra 1945).
Bartók zaoberá sa od roku 1905 štúdiom ľudovej muzikality a spolu so svojím druhom, skladateľom Zoltánom Kodályom uvedomuje si základnú dôležitosť ľudových piesní ako inšpiračného zdroja pre tvorbu a obrodu umelej hudby. Odvtedy venuje sa sústavne zbieraniu i zapisovaniu najmä maďarských, slovenských a rumunských sedliackych piesní, skúma súčasne i hudobný folklór ostatných národov juhovýchodnej Európy a hľadá jeho súvislosti s hudbou orientálnych i primitívnych kmeňov.
Dielami, v ktorých znejú ľudové slovenské hlasy, sú tieto tlačou vydané Bartókove skladby: 14 maličkostí pre klavír (14 zongoradarab), opus 6 z roku 1908, číslo 5 s podloženým slovenským textom. Desať ľahkých kusov pre klavír (10 leichte Klavierstücke) z roku 1908, číslo 3 "Tót legények tánca". Pro děti (Pour les enfants), dva zošity klavírnych kusov z rokov 1908-1910, spolu 43 slovenských ľudových piesní s pôvodným textom a s jeho maďarským i nemeckým prekladom.
Bartók sa naozaj pričinil vo vysokej miere o známosť slovenskej ľudovej piesne vo svete. Nielen svojimi skladbami, ale aj ako najväčší zberateľ a znalec slovenskej ľudovej piesne. Precestoval za ňou mnohé kraje Slovenska, zapísal a podľa vlastnej vedeckej metódy vzorne, všestranne spracoval postupom času až 2600 slovenských ľudových nápevov spolu s textami. Takto odborne vystrojenú prevzácnu a neporovnateľnú zbierku po príslušnej dohode roku 1921 i roku 1928 odovzdal Matici slovenskej v Turčianskom Svätom Martine na vydanie.
 
Andrej Hubač
 
Vianočný koncert
Zásluhou Matice slovenskej hosťoval v Prievidzi Slovenský komorný orchester z Bratislavy pod vedením zaslúžilého umelca Bohdana Warchala. Popoludňajší koncert venovali prievidzskí matičiari žiakom Hudobnej školy z Prievidze a Handlovej.
Sála Domu kultúry, pochopiteľne, nebola zaplnená do posledného miesta. Len málo Prievidžanov malo doteraz možnosť stretnúť sa s hudbou Slovenského komorného orchestra, i keď toto hudobné teleso je známe takmer na celom svete. Druh hudby, ktorú tu warchalovci interpretovali, je v Prievidzi doteraz málo propagovaný.
Slovenský komorný orchester zahral šesť vybraných skladieb talianskych barokových majstrov s vianočnou tematikou. Vo Vivaldiho Koncerte pre dvoje husieľ vystúpili ako sólisti Bohdan Warchal a Viliam Dobrucký. V koncerte od toho istého autora pre violoncello a orchester sa predstavil ako sólista Juraj Alexander.
Warchalovci zanechali v návštevníkoch nezabudnuteľné dojmy. Výborná hráčska technika, kultúra prednesu a štýlový výkon sú sprievodnými znakmi tohto súboru. Charakteristickou a veľmi dôležitou ich črtou je vzácna presnosť a jednotnosť nástupov.
Po vianočnom koncerte uvítame ich v Prievidzi častejšie. Prievidžanom sa takto naskytne možnosť trvalejšieho kontaktu s hudobníkmi, ktorých uznávajú svetové hudobné centrá.

STRANA 7


Janko Alexy

Tak sme začínali III
V máji1919 vyskytla sa mi možnosť cestovať po Slovensku s výpravou pražských univerzitných profesorov a takto som sa mohol dostať do dedín, ktoré by som inakšie vo svojom živote nikdy nevidel.
Prvá cesta nás viedla na Oravu, celkom na poľské hranice, do Jablonky, Pekelníka, Lipnice. Ja som všade kreslil i ľudí i chalúpky. Pobudli sme aj v Námestove a v Tvrdošíne, prezreli sme si Oravský zámok. Pražskí profesori sa v Dolnom Kubíne rozhodli, že pešo prejdú cez Roháče do Mikuláša a tam sa o tri dni stretneme.
Ja som sa medzitým vybral do Martina, aby som si prezrel tamojšie múzeum a vyhľadal Kníhtlačiarsky spolok. Tam mi povedal redaktor Thurzo, že by som mohol ilustrovať Kalinčiakovu Reštavráciu, aby som zašiel do Istebného za zemanom Csillaghym a preštudoval si takého oravského veľpána. Aj som to urobil. Csillaghy, šedivý starý pán, prijal ma veľmi vľúdne. Zo skrine povyťahoval šable a flinty, starodávne zemianske šaty. Odkreslil som si ich. No objednávku na ilustrovanie som nedostal.
Zaskočil som aj do Mikuláša navštíviť rodičovský dom a na druhý deň som navštívil strýka Emila vo Vrbici. Zbieral starožitnosti, ktoré sa po jeho smrti dostali do majetku Vlastivedného múzea založeného profesorom Jánom Volkom. U strýka Emila sa dobre sedelo. Už tam sedel za stolom môj otec, farár doktor Kožár a učiteľ Gejza Bárdoš. Boli zvedaví na moju mienku. Chceli vedieť, či sú nové pomery podložené pevnými základmi a či ich nezmetie aj najslabší vetrík.
Išiel som potom k domu zámočníka Jána Chrapčiaka. Býval naproti cintorínu, na ktorom práchniveli kosti môjho starého otca a jeho vrstovníkov. V jeho izbe sedeli za stolom obchodník so železom Ján Krivoss, zubný lekár Ján Beňovský, staručký básnik Rehor Uram Podtatranský, učiteľ na evanjelickej škole. Na stene visela Brožíkova kompozícia Ján Hus pred súdom. Na druhej stene veľká knižnica, poväčšinou české knihy, ktoré bolo dostať u kníhtlačiara Františka Klimeša, ktorý pred rokmi prišiel z Čiech do Mikuláša. Mal na sklade aj reprodukcie diel českých umelcov a vydával Dennicu. Knihy boli hodne zodraté, veď Chrapčiak ich stále požičiaval svojim zákazníkom.
Ján Krivoss svojimi bočnými bradami pripomínal ruských admirálov. Vytiahol z vrecka list od svojho brata, ktorý bol pred rokmi nútený emigrovať do Ruska a tam vybudoval základy ruského rýchlopisu. Treba mu na jeho rodnom dome umiestniť pamätnú tabuľu, rázne navrhoval Rehor Uram. A v Mikuláši musíme postaviť kultúrny dom, niekto musí prehovoriť s tunajšími milionármi, fabrikantmi, nech otvoria mešce. Aj výstavište pre umelcov má tu byť! To by mal zorganizovať maliar Peter Kern, žijúci na Močiaroch pri Palúdzke. Počúvam, že lekár Ivan Stodola v krčmičke Petra Trnovského založil Literárny spolok.
Ja som medzitým vytiahol náčrtník a kreslil doň charakteristickú hlavu Urama, Chrapčiaka a Krivossa. Pán brat, obrátil sa ku mne Janko Krivoss, vy raz budete musieť prísť ku mne a ja vám ukážem kresby Janka Pálku, ktorý pred rokom 1848 chodil na pražskú akadémiu a bol nadaným portrétistom. Patril k rodine mojej matky a umrel 21-ročný na kostnú tuberkulózu.
O pár rokov neskoršie aj ja som uzrel u Krivossa tieto kresby a použil som ich v mojej knihe Osudy slovenských výtvarníkov. Doktorka Alžbeta Güntherová na môj príhovor zakúpila ich pre galériu v Bratislave.

J. V. Agin

O priateľstve
Mám priateľa, istého Bugalu.
Dobrý priateľ, krútime s ním vojnu. Ináč je to celkom priemerný človek, povedal by som normálny. Na prvý pohľad nikto by v ňom nebol zistil, aká sa v ňom skrýva individualita.
Vytrysklo to z neho na jednom pochodovom cvičení. Z ničoho nič si zaumienil, že vynikne zo šedej jednotvárnosti a priemeru a z čista jasna začal pochodovať vždy, keď bolo treba ísť ľavou nohou, pravou.
Sprvoti to zbadali len okolití spolubojovníci, ktorých to čiastočne miatlo, ale brali to s dobrou náladou. Lenže začalo sa to šíriť ako mor. Všetci chceli odrazu pochodovať pravou. Keď sa to dozvedel veliteľ, zasiahlo to už väčšiu polovičku čaty.
Najprv to s ním skúšali podobrotky. Bugala, kolektív je kolektív, nikto nesmie vybočovať z radu, to by bola anarchia. Ale on si len po svojom: pravá, pravá. Bolo by sa to s ním už zle skončilo, ale prišiel rozkaz: Individuality sa musia podporovať! Tak sa to dajako usporiadalo, on pochoduje pravou a celá čata o pol kroka pozadu ľavou, nakoniec to ladí.
Priznám sa, nie že by som bol individualista, ale pochodujem s ním. Čo človek nespraví pre priateľstvo.

Súťaž o získanie ďalších predplatiteľov Matičného čítania, ktorú vyhlásilo Členské ústredie Matice slovenskej spolu s matičným vydavateľstvom a redakcia tohto časopisu, sa skončila 31. decembra minulého roku. Do súťaže sa prihlásilo dvanásť okresov: Nitra, Veľký Krtíš, Zvolen, Nové Zámky, Prievidza, Lučenec, Prešov, Michalovce, Bratislava-vidiek, Martin, Považská Bystrica, Žiar nad Hronom. Zo sporadických informácií o priebehu súťaže sme sa dozvedeli, že v Prievidzi, kde sa s náborom poponáhľali, mali už 17. novembra 35 nových odberateľov. Ústredná súťažná komisia zhodnotí súťaž vo februári a uverejní jej výsledky.

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 8