ČÍSLO 4, 16. 2. 1970, ROČNÍK III


Pavol Vongrej
Národné a internacionálne
Zdanlivo dva protipóly, dve krajnosti, dva vzdialené tóny. Ale to len skutočne zdanlivo. V ozajstnom chápaní i zhmotnení oboch sú v nich blízkosti, harmonický akord, spoločná reč. Jej nachádzanie a zlaďovanie národného s internacionálnym je najmä v súčasnosti, a to nielen v oblasti kultúry, prepotrebným a veľmi dôležitým programovým článkom všetkej našej činnosti. V tomto duchu môžeme účinne spĺňať na národnokultúrnom poli aj najsúčasnejšie uznesenia januárového pléna ÚV KSČS a februárového pléna ÚV KSS.
Leninský rok 1970 je v mnohom a mnohým podnetným aj pre ustálenie správnych proporcií pomeru národného a internacionálneho. Je možno viac, ako sme si doteraz uvedomovali, príležitosťou k zamysleniu i konaniu podľa tých Leninových nesmrteľných ideí, ktoré preverila už vyše päťdesiatročná revolučná prax. Tieto myšlienky sa v Tézach ÚV KSSZ k 100. výročiu narodenia V. I. Lenina rozvádzajú veľmi jednoznačne z najsúčasnejších skúseností a princípov.
 
Daniel Okáli
 
Lenin o národnej hrdosti
V roku 1914 uverejňuje strojca novej epochy ľudskej histórie Vladimír Iľjič Lenin v časopise Sozial Demokrat svoj zásadný článok O národnej hrdosti Veľkorusov. V úvode svojej state hovorí o tom, ako v dobe, keď imperialisti rozpútali krvavú svetovú vojnu, keď v záujme svojich ziskov ženú národy proti sebe, aby sa vzájomne vraždili, súčasne kričia a ospevujú slobodu a nezávislosť vlasti.
Národné povedomie a hrdosť má sa vzťahovať na všetky revolučné, pokrokové, demokratické vývinové črty a hnutia v živote národa. Na hnutia smerujúce proti triednemu útlaku, usilujúce o oslobodenie človeka a jeho šťastie.
Ak Lenin v spomínanom článku hovorí, že nemôže byť slobodný národ, ktorý utláča iné národy, a tak hovorili aj najväčší predstavitelia dôslednej demokracie 19. storočia Marx a Engels, vyvoláva to u nás ako dobovú ozvenu známe slová Jána Kollára: Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti si každou. Historický dôkaz, že naši predkovia vyznávali dôslednú demokraciu.
Vlastenectvo v leninskom zmysle spája národnú hrdosť s dôslednou zásadou rovnosti národov, konštatuje sovietsky vedec B. Mejlach vo svojom diele Lenin a kultúra. Národné povedomie a hrdosť tvorí teda takto dialektickú jednotu s internacionalizmom.
Matica slovenská, verná revolučným, pokrokovým, humanistickým zásadám národnej tradície, usiluje vo svojej každodennej práci o uplatnenie týchto zásad.

STRANA 1


Viliam Ries

Humenská bilancia 1968-1969
Emil Boleslav Lukáč, básnik a Jožo Nižnánsky, románopisec - dve besedy.
Štefan Baranovič, historik a Theo H. Florin, básnik - beseda.
Belo Polla, historik a archeológ - prednáška: Humenné a jeho okolie v období feudalizmu.
Ivan Javor - večer poézie.
Gejza Horák, Ladislav Dvonč, E. Marsinová, jazykovedci - prednáška: Prečo hovoriť správne po slovensky.
Ľudmila Pajdušáková, astronómka - prednáška o astronomickej činnosti Milana Rastislava Štefánika.
Mária Kišoňová-Hubová, Gustáv Papp, Eva Pappová - koncert.
Dobrodružstvo pri obžinkoch - predstavenie Štátneho divadla z Košíc.
Vokálny lužickosrbský súbor z Budyšína - koncert.
Tatran, okresný učiteľský spevácky zbor z Popradu - koncert.
Spevácky zbor z Michaloviec - koncert.
Jozef Trenčan
 
Pri Lipanoch
Tohto roku Lipany v Prešovskom okrese slávia trojaké jubileum: piate výročie opätovného povýšenia na mesto, štvrťstoročie (21. januára) oslobodenia a 535. výročie mesta.

Ján Marták

Vzácny človek
Navonok prichodí nám jeho život tichý, život pokojného vedca, ktorý hľadal a nachodil svoje naplnenie v skúmaní dejín slovenského národa a jeho kultúry, v ozrejmovaní prelomových období jeho histórie, najmä procesu národného prebúdzania a sebapoznávania, ktorý nazývame národným obrodením.
Prvou jeho väčšou prácou je štúdia Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj (1923). Udivuje nielen svojou rozsiahlou pramennou dokumentáciou, prezrádzajúcou roky usilovného štúdia, ale i pozoruhodným popisom a systematikou spracovania témy. Taká je i jeho práca Ján Baltazár Magin a jeho politická, národná i kultúrna obrana Slovákov roku 1728 (Trnava 1936) doplnená Novšími údajmi na poznanie Jána Baltazára Magina, jeho diela i doby (tamže 1937) a rovnako i Rok zo života Jutaja Fándlyho (Slovenské pohľady 1950).
V Matici slovenskej pracuje doktor A. A. Baník tridsaťdva rokov, stále v jej knižných a rukopisných zbierkach. Stal sa ich znalcom i historikom. Zaslúžil sa o návrat dávno zhabaných zbierok z Pešti a z Nitry. I pri svojej sedemdesiatke je svieži a zachováva si svoj režim dňa. Ako znalca i človeka charakterizuje ho aj jeho ustavičná a štedrá pomoc bádateľom vo fondoch Matice slovenskej, jeho funkcia vedeckého poradcu, do ktorej sa uviedol sám zo záujmu o rozvoj slovenskej historickej vedy. Toto Baníkovo nezištné rozdávanie vedomostí nemalo by ostať anonymné.

Chýrnik (1787)

Do Prahy privedená
jest nedávno jedna divá Panenka, nahučučká nahá, ktorá ale voskrz takými vlasmi je obrastlá ako srna. Pražania, medzi nimi tuším i tej Panne podobné pohlavie bolo, velice sa nad takou srnkou divili. I v Grácu, hlavnom meste Steyermarku, sa už na ňu veľmi húfne kukali.
 
Z tých áreštantov,
ktorí do Uhier k ťahaniu šífov odsúdení sú, sedemnásť osôb cez akýsi záchodný žľab, ho prelomivši preč utiekli, niektorí z nich naskrze utiekli, a niektorí v kaluži sa zadusili.
 
Jozef Šén,
rozhlásený zlodej, ušiel z Bystrice s podobne bezbožnou ženou menom Švarc. Prvnejší opustil svoju manželku i dietky bez všej pomoci.
 
Zo Slovanskej zeme
Taká povesť ide medzi ľuďmi, že istý slávny správca mesta v tejto krajine do škaredého procesu zamotaný jest, a to, že svojej služebnej dievke tú radu dal, aby dieťa, ktoré s ňou splodil, tajne zo sveta zniesla, aby česť a meno jeho poškvrnené nebolo.

STRANA 2


Imrich Vaško
Etos v erbe kritiky
Hlavným znakom a konštantou Matuškových esejí i kritík je etos, etos ešte nadto umocnený vnútorným pátosom kritického aktu a činu. Vyjadruje základné smerovanie jeho kritických reflexií, orientácie a názoru, intelektu a ducha. Tvorí - odvažujem sa povedať - os moderného slovenského myslenia o literatúre, umení, kultúre, histórii, a to v osobnom i nadosobnom zmysle. Pomáha bližšie určiť podobu a premeny tejto kritiky, cezeň môžeme celostne poznať tvar kritiky a kritiku v tvare.
Od pahodnôt smeroval vždy k hodnotám, vyhýbajúc sa politikáreniu a koketovaniu. Mieril k podstatným veciam literatúry a publika, života a histórie, človeka a národa. S vlastným pohľadom na veci mal a má i nadhľad, s rozhľadom i hĺbku, s umením esejistického štýlu aj mravný a intelektuálny obzor. To všetko sa uňho organicky prepája a osamostatňuje.
Alexander Matuška od počiatku svojej kritickej aktivity obraňoval a prebojúval pravdu života i literatúry. Od literatúry vždy požadoval, aby bola v prvom rade dobrou literatúrou, aby bola sama sebou, dialógom medzi spisovateľom a národom, medzi subjektom a svetom, aby sa nikdy neznížila k lži, k posluhovaniu a ideologizovaniu, aby bola poznaním, svedomím i seizmografom, tvorbou novej skutočnosti.
V osobnosti Alexandra Matušku dostáva moderná slovenská kritika a esejistika vzácny fundament a s ním nový, plnší a svojbytný rozmer.
 
Alexander Matuška
 
Posledný román
Ako v niektorých črtách a novelách (Petro, Hriech Sama Haurika, Angelína, Otec Zván, Majster Gregor Láni z Rajca a iných) zašiel si Hronský aj vo svojom predposlednom románe Andreas Búr Majster do minulosti, v národnom ohľade "prázdnej". V románe, ktorý sa pre zvyčajné Hronského zneurčiťovanie času dá dobovo len veľmi neurčito umiestniť - najskôr asi do polovice devätnásteho storočia - je dosť málo z atmosféry feudalizmu. Je tu bojnický zámok ako priestorový stred s komtesou, grófom, šafárom, je tu panská vrstva s barónom, podžupanom a nájomcom pošty, je tu i podzámok: ľud, dedina.
Titul ukazuje, že hlavný je príbeh Búrov, jeho biografia. Zámer bol nájsť v historickom, časovom či v histórii a povesti nadčasové, večne ľudské. Historické bolo len zámienkou pre vnútornú históriu človeka, pre jeho vývin od sebautvrdzovania k sebazriekaniu, zo samoty k spoločenstvu, od seba samého k ľuďom, respektíve hlbšie k sebe tým, že od seba samého.
Keď si Hronský cvičil ruku prepisom ľudových rozprávok, dobre a dôverne sa oboznámil s umením prelínať reálne s fantastickým, zneskutočňovať skutočné a zoskutočňovať neskutočné.
Základným dejovým pásmom je životná, ľúbostná a duchovná biografia Andrea Búra. Avšak Búr sa v niektorých kapitolách stráca z dohľadu. Vracia sa síce v iných, ale v jednej a tej istej sa jeho história prerušuje, kráti, paralelizuje s príbehmi osôb okolo neho, takže okrem kapitol sústredených na neho viacero z nich ide po viacerých linkách súčasne. Motivácia týchto krížení a paralel je voľná. Román vôbec robí dojem slobodne zvolenej vlastnej zákonitosti, nie prísne naplňovanej externej skladobnej dogmy.
STRANA 3

Anketa

1. Čo pre vás dnes predstavuje národné vedomie?
2. Ktoré sú podľa vás charakteristické črty povahy slovenského národa?
 
Margita Figuli
1. Národné vedomie spolu s národnou hrdosťou, národným svedomím a národnou cťou jestvuje a za súčasného organizovaného členenia sveta aj musí jestvovať ako jeden z dôležitých komponentov nielen národného, ale rozvíjajúceho sa života vôbec. Ak sa národné vedomie nezneužíva a chápe sa správne, nemôže byť v rozpore ani s proletárskym internacionalizmom ani s ideami socializmu, ba práve naopak.
2. Národné vedomie vytvárajú predovšetkým dve základné zložky. Je to zviazanosť jednotlivcov rodovou spolupatričnosťou s národným celkom a zviazanosť spoločnou rečou ako prvoradým znakom národnej suverenity, pravda, pri obývanom území, vytvorenej kultúre a dejinných osudoch spoločenstva.
 
Milan Zelinka
1. Postať, bez ktorej by som nebol celým, schopným ďalšieho normálneho vývoja. Alebo zem, do ktorej sa musím stále vracať za poznaním seba samého, aby som sa mohol vydávať na cesty za inými národmi. Keby som totiž nepodnikol cesty za poznaním iných národov, nemohol by som sa k svojmu vracať s čistým svedomím.
2. Podľa mňa nie je chybou, že dvaja Slováci, ktorí svorne popíjajú v krčme na bratstvo, sa z ničoho nič začnú zrazu biť. Chybou je len to, že si akosi nevedia vzájomne podlžnosti vyrovnať, kým sú ešte triezvi.
 
Martin Benka
1. Národ je etnický celok. Jeho jednotkou je človek, ktorý si uvedomil, kam patrí. Tým vznikne aj jeho uvedomenie a príslušnosť k tomuto celku. A vzniká sebavedomie, keď zistí, že jeho národ napreduje na všetkých poliach práce a umu a vidí výsledky jeho snaženia. Uvedomí si svoju účasť, začne pomáhať a stane sa uvedomelou časticou svojho národa, či je národ malý alebo veľký.
2. Povahove je náš ľud i celý národ dobroprajný a pohostinný. Náš ľud má povahu i takzvanú špatnokrásnu, keď si upije, zahreší, ale v kostole sa aj pomodlí. Náš ľud má vzťahy i k umeniu. Samostate vytvorill mnohé a krásne veci.
 
Andrej P. Mráz
1.Národné povedomie je pre mňa strach z prostrednosti, predurčenosť k večnému provincionalizmu a všetkým možným formám otroctva, úzkosť z premárneného života. A tým aj povinnosť usilovať sa vidieť aj ďalej a hlbšie ako siaha "slovenský pohľad", hľadať odpovede aj na iné ako "slovenskú otázku". Slovák vo mne je pre mňa mementom.
2. Najcharakteristickejšou črtou slovenského národa je úžasná schopnosť udusiť vlastnú energiu, oklamať seba samého, že netreba robiť nič, čomu verí a po čom túži, neuveriteľná schopnosť nájsť vznešené aj smiešne dôvody, aby nemusel robiť nič, čo by nebolo pohodlné. Druhá povahová črta je žiarlivosť. Len čo sa jednému podarí vymaniť sa z pohodlnosti a príjemnej prostrednosti, ostatní ho zadupú a zahrdúsia. Z nedôvery k vlastnému národu si potom Slováci otrocky vážia cudzích, alebo tých Slovákov, ktorým sú cudzí naklonení.
 
Ľudovít Čečetka
1. Národné vedomie predstavuje pre mňa osobne predovšetkým skutočnosť, že som bytostne a osudovo, v dobrom i zlom, koreňom aj výhonkam, svojou ľudskou podstatou i svojimi činmi zviazaný s kolektívom, ktorý sa menuje národ. Predstavuje mi preto i povinnosť konať tak, aby som v tomto kolektíve zo všetkých síl prispel dosiahnuť tie ciele, naplniť tie ideály ľudskosti, bez ktorých je i národ nádobou bez obsahu. Znie to možno pateticky, ale vyplývajú z toho celkom praktické a konkrétne veci. Napríklad nepretržite sa učiť a statočne pracovať.
2. Tak sa mi zdá, že naše vôľové vlastnosti pričasto zaostávajú za tým, čo by sme podľa vlastných predstáv o svojich schopnostiach vedeli dokázať.
 
Ján Mlynárik
1. Ako historik chápem tento fenomén ako historickú kontinuitu psychicko-osudového určenia a jeho napĺňania činmi. Žijeme síce prítomnosťou, ale viacej sme určovaní minulosťou. Preto stále tá otázka: odkiaľ ideme, kde a aké sú naše korene, prečo sme - aj napriek pozitívam - toľko ráz sklamali a išli po nepravých cestách? Sme tu dnes so všetkým: s tradíciou pokolení rodov, s ich porážkami a víťazstvami. Neviem, či bremeno, ktoré bolo na nás vložené, ponesieme v duchu najvyššieho postulátu génia národa. Mnohé svedčí o pravom opaku.
2. Oproti okolitým národom oneskorená politická diferenciácia sa prejavuje mnohými črtami. Už Milan Rastislav Štefánik vedel, že máme mnohé pozitíva, vyplývajúce z nezasiahnutosti civilizácie do nášho života: prostotu života, úprimnosť cítenia, vlastnosti, ktoré sa len málokde nájdu. Avšak spomenuté okolnosti sú zároveň aj prekážkou adekvátnej emancipácie národa: ak doňho prudko zasiahne civilizácia, dobré vlastnosti sa menia na paradox. Preto mám veľkú obavu z najrôznejších druhov malomeštiactva a pokrivenia, ktoré môžu bujnieť na tele národa ako hluchý kvet, o to viac, čím slabšia je civilizačná tradícia. Naša príznačná nechuť systematicky a neúprosne skúmať svoju podstatu, samotných seba, otvorene si povedať pravdu do očí je iba prejavom tejto skutočnosti. A už je načase, aby sme s tým skončili.
 
Daniel Okáli
1. Národné vedomie má byť podmienené formovaním moderného národa v súčasnom vývine ľudstva. V tomto procese sú tri hlavné tendencie: úsilie o sebarealizáciu človeka (optimálne a harmonické rozvinutie jeho telesných, duševných a mravných síl), úsilie o sebarealizáciu národov (národno oslobodzovacie hnutia ako svetový úkaz) a sebarealizácia ľudstva (odstránenie vykorisťovateľských tried, vytvorenie beztriednej spoločnosti).
2. Srdečnosť a pohostinnosť. Pracovitosť - nedbajúca niekedy na záujem celku. Náhle vzplanutie a ochabnutie za dobrú vec. Nedostatočná vytrvalosť a nesystematičnosť. Nedostatočné národné povedomie a hrdosť. Svet sa končí za plotom chalupy. V tom kotví prispôsobivosť, asimilantstvo a najväčšia pliaga minula - odrodilstvo. Nedostatočný kult predkov a náklonnosť k alkoholizmu.

STRANA 4


Ivan Kadlečík
Rád som stretol cvičeného sršňa
Ani len trochu som sa nezačudoval, keď som sa v próze Rudolfa Slobodu Šedé ruže (Slovenský spisovateľ 1969) stretol s cvičeným sršňom (bez ohľadu na jeho prípadné iné významy a symboly), ktorý v predných nohách drží jemne vypracovanú zlatú retiazku s krížikom. Dokonca som sa potešil z čarovného čara nerozumnosti, ktorá nie je človeku nepriateľská. Zasaďme si to do tohto sveta: napriek vedeckému riadeniu a navzdory vysokému stupňu racionalizácie a technizácie panuje v ňom čoraz silnejšie iracionalita vzťahov, alogickosť, akási mystika; v súkromnom živote vari menej, ale prídete do zamestnania, najmä do úradu, a mechanizmus sa rozkrúti nie už podľa zákonov logiky - podľa svojich vlastných, nekontrolovateľných. Väčšina z nás to vie alebo cíti, že sa dejú - povedzme medzi nadriadenými a podriadenými - veci, ktoré stratili účel, logiku a zmysel, ale s vážnou tvárou prijíma túto skupinovú hru; jej zmysel je iba sám pre seba, prípadne pre falošných hráčov, ktorí si ňou nahrádzajú svoju neschopnosť hodnotného činu. Človek - skutočný a jediný tvorca dejín a sveta - sa prizerá; dokáže racionálne a logicky vysvetliť vedomé či nevedomé triky falošných hráčov, a falošní hráči to vedia. Vedia však aj to, že iba málokto z prizerajúcich sa prezradí ich hru: väčšina bude mlčať alebo prisviedčať s tým, že to tak musí byť, že inak sa hrať nedá, lebo tak sa to žiada, tak sa to patrí. V tom slovku sa je skrytá celá iracionalita a pseudomystika, fatalizmus. Nie človek, jeho logika, svedomie a rozum, ale zvyk, pomery, anonymné želanie kohosi anonymného, ono, situácia, ktosi, sa... V takomto nezmyselnom každodennom svete stretnúť cvičeného sršňa prestáva byť nezmyslom, dokonca je to pôžitok: nie preto, že je to lož, ale preto, lebo naša skutočnosť by bola znesiteľnejšia a krajšia, keby sa aspoň trochu podobala tomuto výmyslu. Spisovateľ totiž proti absurdite skutočnosti stavia absurditu vymyslenú, ktorá je oveľa krajšia, lebo nikomu neublíži, nedeformuje človeka; dáva mu však úsmev, uvoľnenie, ba rozširuje náš obzor videnia a možnosti aspoň vo fantázii. Dáva pocit slobody, kým absurdita denne žitá človeka zlostí, gniavi a prináša zúfalstvo z bezmocnosti, lebo jej nemožno uniknúť, sme v nej. Ale literatura je mimo a možno ju kedykoľvek odložiť: toto vedomie nedesí, ale potešuje osviežujúcim pôvabom, hoci pripomína, že daný svet je nedostačujúci a že by bola preň i pre nás strašná strata, keby sme si nemohli vymýšľať podobné hlúposti. Takýmto neškodným bláznovstvom je aj Slobodova próza, tá nádherne a šarmantne zlá a nedokonalá kniha.
Tak teda zlá. Je to torzo, v ktorom sa nič nedeje - nanajvýš ak náznak, predpoklad, expozícia príbehu; jeho možnosť, odseknuté výhonky. Sloboda tak podľahol všeobecnej a priemernej povere, ktorú vlastne ironizuje a paroduje, že pravda obklopujúcej nás skutočnosti spočíva iba v iracionálnom mechanizme, proti ktorému je zbytočné človeku sa priečiť. A práve táto povera je iracionálna a alogická: podliehame jej v živote i v literatúre takéhoto typu, ktorá sa nevládze odpútať od dennej skúsenosti natoľko, aby v hrdosti zúfalstva vložila osud človeka do jeho vlastných a jediných rúk. Mýli si skutočnosť s pravdou - v tom je jej vina. Pravdivo odráža skutočnosť, ale zabúda, že pravda je aj to, čo ešte nie je - nazvime si to hoci ideál. Táto literatúra sa síce búri a protestuje: rozkladom alebo iróniou či karikatúrou, ale nič viac; nedáva novú a inú koncepciu života a z tohto hľadiska je potom rovnako konformná, nevládna a manipulovateľná ako to, z čoho sa smeje, ibaže to robí na estetickej úrovni a nie tak banálne ako náš človek konzument. Lebo človek niekedy vie byť - a literatúra akoby na to zabudla - aj tvorom, ktorý napriek všetkému a bez ohľadu na šťastie dokáže vrhnúť sám seba do činu a ten sa stáva jeho prekliatím i slobodou; osudom človeka je jeho čin a nie dané mechanizmy skutočnosti. Táto zábudlivosť v próze spôsobila rozklad epiky, jej charakterov, kompozície, ucelenej koncepcie a stanoviska. Slobodov protagonista sa rozhodol začať nový život: "Zhnusila sa mi vlastná osoba." Predpoklady má: jasný kriticky rozum a zlostnú nespokojnosť. A s tým potom na stotridsiatich ôsmich stranách knihy chodí od frajerky k frajerke, dávi a uvažuje - dokonca aj o rebélii. Nenašiel svoj čin.
To je všetko. Čo ostáva? Ostáva pôvab hybridných myšlienok a na nich nalepených nánosov, štylizované naivné vety školopovinných detí a ich neviazanosť, nádherná schopnosť detailu, skratky, náznaku a charakteristiky, typizácie, veľavýznamovosť nesúrodého textu, čaro elegantného neporiadku, v ktorom sa nezriedka vyjadrovací prostriedok presadzuje na úkor tendenčnosti - ako v detskej, čistej a autentickej hre bez masky a zamerania na svoj úžitok či cudziu ujmu. Klamstvo, ktoré sa tým netají a nevydáva sa za pravdu. Už takto vidieť, myslieť a písať je umením, ktoré žiari nepožičaným leskom; poznalo, a preto neberie vážne seba ani skutočnosť; na rozdiel od duchaprázdna sa netvári vznešene, lebo vie so Sartrovým Roquentinom: "Nepotrebujem skladať frázy. Píšem, aby som vyjasnil isté okolnosti. Nedôverovať literatúre! Treba písať všetko, ako to pero prinesie. Nehľadať slová..."
Nevravím, že to literatúre stačí; som však celkom rád, že čítajúc o sršňovi so zlatou retiazkou a o iných veciach, vyjasnil som si isté okolnosti.
 
- jr -
 
Majster alkohol
Literárne dielo, kde nič nie je pridané, ktoré je čistým a verným opisom prežitej skutočnosti, sa pred niekoľkými týždňami objavilo na slovenskom knžnom trhu. Je to kniha Štefana Oľhu Až na dno rozkoší (Osveta, Martin 1969). Stručne by sa dala charakterizovať ako výpoveď človeka dlhé roky postihnutého chorobným alkoholizmom, ktorý sa silou svojej vôle opäť snaží skoncovať s týmto neduhom, zvádza s ním neľútostný zápas, i keď vie o svojich minimálnych šanciach na konečné víťazstvo
Kniha má štyri časti, štyri "pokriky pijana". Každej predchádza akýsi malý lyrizovaný úvod, ktorý je východiskovým bodom z citového rozpoloženia k vernému opisu života autora v určitej situácii a v určitom prostredí. Tak sa dostávame na psychiatrickú liečebňu, kde alkoholizmus liečia, do dielne medzi natieračov, medzi vzdelaných ľudí i do najvykričanejších krčiem medzi notorických pijanov.
V celej knižke však výrazne vystupuje vnútorný zápas človeka. Na jednej strane prirodzená inteligencia vzdelaného človeka a jeho vôľa, na druhej strane fyzická potreba opíjať sa alkoholom. Je to krutý
zápas.
Oľhova kniha Až na dno rozkoší je teda autentickým svedectvom človeka potácajúceho sa dlhý čas v alkoholickom bludisku. Nepredstiera mimoriadne literárne kvality, no napriek tomu jedna vec stojí za pozornosť. Je to autorova schopnosť detailného scénického videnia. Je to klad, ktorý môže v budúcnosti zužitkovať na akomkoľvek literárnom žánri.
 
Hana Bacigálová
Z českej police
V této knize se zabývám tím, co je zlo ve své podstatě a pojednávám o povaze zla a o volbě mezi dobrem a zlem. Tato kniha je v jistém zmyslu protějškem k Umění milovat. Jestliže tam byla hlavním tématem schopnost člověka k lásce, je zde hlavním tématem jeho schopnost ničit.
Týmito slovami komentuje známy americký psychoanalytik Erich Fromm svoju poslednú prácu Lidské srdce, jeho nadání k dobru a zlu (Mladá fronta, Praha 1969).
Fromm rozlišuje niekoľko typov násilia. Jednou z najpatologickejších foriem je kompenzácia. Človek, ktorý nemôže tvoriť, chce ničiť. Podstatu násilia tvoria podľa Fromma tri psychické poruchy: nekrofília, narcizmus, symbiotická incestuálna fixácia na matku.
Najzávažnejším všeobecným záverom, ku ktorému autor dospieva, je definovanie podstaty človeka ako rozporu inherentnej ľudskej existencie.
Hoci ide o štúdiu deštruktívnych, násilníckych momentov ľudského vnútra, Fromm strháva práve vierou vo víťazstvo života nad smrťou, vierou vo víťazstvo tvorivých síl človeka.

STRANA 5


Štefan Rysuľa

Starosti so smrťou
Šli sme s priateľom cestou popri cigánskej štvrti v Štrbe. Nebolo tu živého tvora, len opĺznutý pes ležal na hŕbe smetí. Dosť sme sa divili tomu, veď aspoň polonahé deti keby sa ukázali, ako to bývalo vždy. Ale pomysleli sme si, istotne šli na jahody, je leto, sezóna lesných plodín, a dobre sa platia. Naraz nás upútal srdcervúci výkrik a potom žalostný hlasitý nárek s akýmisi zlými výčitkami. Zastali sme, pozreli na seba, na domec, odkiaľ plač vychádzal. Zmraštili sme čelá, pokrivili obočia, kukli na seba bezradne, čo to môže byť? Bo nárek znel bolestne, len sa tak zadieral do našich kultivovaných myslí.
Chvíľu načúvame. Len jeden nariekavý bolestný hlas v rozličných variantoch žiaľu a v ňom zaznieva naliehavosť, utrpenie, krivda. Potom pokrčíme plecami. Ani ja, ani priateľ neradi hasíme tam, kde nás nepáli, neradi pcháme nos do toho, čo by nám mohlo spôsobiť nepríjemnosti a tobôž kde by sa nám mohlo ujsť aj po chrbte alebo by nás mohli predvolať za svedkov na súd, a preto radšej rezkejšie kráčame k dedine.
Náš rozhovor prešiel už do iných koľají, na nárek sme takmer pozabudli, keď tu stretneme člena bezpečnosti. Pohľad na jeho rovnošatu opäť vybavil v nás ten žalostný nárek. Súdruh, prosím vás, tam u cigánov v jednej kolibe sa čosi zlého deje. Pozrel sa na nás a akoby ho boli z ďalekého spánku zburcovali, povie: Hm, zasa. Dobre. Pozriem sa tam.

Juraj Andričík

Koľajnice
Už mnoho dní som prehajdákal v tomto namyslenom meste. V požičanej debničke na štvrtom poschodí. So štrbinou, z ktorej vidno koľajnice.
Vlaky chodia na jednu i na druhú stranu. Niekedy je na strechách vozňov sneh, niekedy z hôr prinesený dážď. Včera si ľudia vynášali z rýchlika kotúče slnka v zelených vŕbových košíkoch.
Neviete, či už rozkvitlo záružlie?
Ani tohto roku som nezbadal, kedy sa začala jar. Podvaly sú zasypané novým kamením, nerastie medzi nimi tráva. Na nížine, z ktorej som sa vyhnal do mesta, jar prichádzala spolu s divým cesnakom, ktorý sa vyvŕtal z mokrej zeme. Hneď potom sa zažltlo záružlie. Z jedného dňa na druhý, z druhého na tretí. Všetko bolo vidieť.
Zamaskoval som sa bielym plášťom a tak žijem. V kabinete máme tie isté rolety ako doma. Slnko sa v nich mení na maličké iskry. A tak je to tu so všetkým. Nič nie je v tomto namyslenom meste plnom dedinčanov celé.
Trochu zle vidím vzdialenejšie predmety, žmúrim oči, odháňam od seba slnko. Už šiesty rok, odkedy som v tomto nedokončenom meste, prenasleduje ma rozmrvená a nezaostrená tma.
Azda už rozkvitlo pri Uhu záružlie. Pôjdem sa pozrieť domov.
Ján Čupka
 
Na dvore
Na starý brús a drevenú kľuku
pre tenkú úzkosť kosy
neviem či počuť spev keď prší
a či umieranie
Podivnú úctu chovám k tomu kameňu
cez podobenstvá o piesku
vozotaj zvony neberie na vedomie
a roky kupčí s britvami
Na dvore stojí brús
krivé dni otáča
hospodár malým kolieskom
 
Cesty
Dážď spŕchol na topole
rozliate zvony si šomrú
nemé piesne v tráve
V zákrute piskot
či ešte kedy dôjde konca kraja
slová sú presne naskladané
v poradí kamenára
holuba vzdúva rozpľaštené ticho
na rukách k zemi aj tak dôjdeme
Ty o tom vieš
s prívalom rieky menia korytá

STRANA 6


Karol Sidon

Cítim to aj sám na sebe
Buď človek robí vyslovene intuitívne, alebo sa snaží v umení zmúdrieť. To zmúdrenie je v podstate vyrovnanie sa s vlastnou duševnosťou. Ak sa v umení prelínajú dve roviny, komédia a tragédia, tá jedna citlivo-krásna a tá druhá kruto-krásna, chýba týmto dvom protichodnostiam stred: tá všednosť a múdrosť, ktorá by dokázala vniesť skutočne tú poéziu do života, porozumieť sebe aj druhým a vylúčiť násilie, ktoré v človeku je. Tie dva extrémy sú dve exaltácie, chýba teda tomu spojenie v skutočnom umení. Naše filmy, ktoré robím s Jurajom Jakubiskom, sú stále hľadaním toho ozajstného umenia, ktorým podľa mňa je múdrosť.
V celých dejinách je snaha po zľudštení človeka, a na druhej strane táto snaha vychádza naprázdno. Víťazí tá horšia časť človeka, ale nie absolútne, lebo tá časť - byť lepší a byť šťastný - pretrváva. Ide teda o to: realizovať takú spoločnosť, ktorá by dovolila človeku realizovať to najlepšie, čo v ňom je a neprijala ho len takého, aký je. Keď ti totiž spoločnosť nedovolí realizovať sa v tom lepšom, čo chceš, tak sa realizuješ v tom horšom.
Spolupráca s Jurom pokračovala prácou na Zbehoch podľa Ťažkého poviedky. Aj keď to bola spolupráca voľná, neoficiálna - neobjavil som sa ani na titulkoch - bola najvydarenejšia, čo som kedy s Jurom mal. Totálne sme si rozumeli. Potom som pripravoval preňho scenár Pútnikov a Dominiku zas on točil bezo mňa. Vo Vtáčkoch, sirotách a bláznoch to nebola pre mňa príjemná spolupráca. Je to Jurova téma a variácia na Kristove roky. Do videnia v pekle, priatelia, je zas iný pohľad, v iných kulisách. Podľa mňa všetky tieto Jakubiskove filmy sú hľadaním múdrosti, správneho postoja k životu. Zatiaľ žiaden z tých filmov neodpovedal na to, aký postoj je správny. Možno najviac Kristove roky, lebo sú najrealistickejšie, majú najviac skúseností.
 
Ján Boháčik
 
Piesne voňajúce chlebom
Spevavosť sa z nášho národa nevytratila ani dnes. Dôkazom toho je aj nová publikácia O. Demu a O. Hrabalovej Žatevné a dožinkové piesne (SAV 1969). Záujem o ne prejavili zberatelia ľudovej slovesnosti už v minulom storočí. Medzi najvýznamnejších patril Ján Kollár, K. J. Erben, ich pokračovateľmi v dvadsiatom storočí sa stali Sušil, Bartoš, Janáček, Kresánek, Elschekovci, Sychra. Všetci v nich videli predovšetkým starobylosť a majestátnosť. K najstarším piesňam Slovanov zaraďujú trávnice a žatevné piesne aj súčasní znalci a zberatelia ľudových piesní Jozef Kresánek, Alica Elscheková a Oskár Elschek. Aj keď sa už mnohí zaoberali žatevnými piesňami, chýbala publikácia, ktorá by vyčerpávajúco zhŕňala poznatky tohto zaujímavého tematického a spevného žánru.
Piesne v zbierke sú rozčlenené tak, že tvoria profil letného pracovného dňa: príchod na pole, žatva, ukončenie žatvy, príchod s vencom, oldomáš a návrat zo žatvy.
Po dokonalejšej a fundovanej hudobnej analýze sú zaujímavé výsledky a poznatky o žatevných piesňach po stránke hudobnej. Melodiku žatevných peisní charakterizuje nosnosť a plynulosť, nerozptyľuje sa do veľkých rozpätí, vyznačuje sa jednoduchou stavbou, emotívnosťou a podmanivosťou. Dožinkové piesne charakterizujú autori ako piesne so živším tanečným tempom, svojským nápevom, viazaným rytmom, inklinujúcim k obradovým svadobným piesňam

STRANA 7


Demo Vizár

Zlaté elégie
Akže sa v Štiavnici odjakživa premieľali rôzne národy (okrem Turkov, ktorých do mesta nepustili), nakoniec ostala mentalita, tá sloboda ducha, ktorá sa rada nadchne, povznesie. Ale je nenáročná. Požiadavku slobody ducha najskôr budeme hľadať v študentskom živote, ktorý je stále v Štiavnici špecifický. Ba pomer skoro 4000 študentov k raz toľkémui počtu obyvateľov mesta (na začiatku storočia mala Štiavnica 25 000 obyvateľov) je ešte výraznejší. Okrem Sládkoviča nám prídu na um mená Sándora Petöfiho, dramatika Pavla Kyrmezera, Andreja Kmeťa, Dionýza Štúra i ďalších štiavnických študentov. Dnes sú v Štiavnici len stredoškoláci.
Sedel som veľmi dlho u spisovateľa Jozefa Horáka, učiteľa, teraz už na penzii. Je prirodzenou autoritou kultúrnej Štiavnice. Rozprával najmä o Štiavnici z rokov prvej republiky, o spevokole, orchestri, časopise, o českých profesoroch, o ochotníckom a vzdelávacom spolku Sitno. Bez spomienkového optimizmu: žilo sa chudobnejšie, ale obetavejšie.
Na Trojičnom starobylom námestí ozval sa minulého roku hrmot. Nebol slávnostný a nechcel pripomenúť ani ten pokusný výbuch z 8. februára 1627, ktorým tirolský baník Gašpar Weindl vyskúšal po prvý raz na svete účinok pušného prachu v baníctve práve v Banskej Štiavnici. Ľudia vybehli z domov a videli, že tentoraz to zahrmotala polovička jedného zo vzácnych domov na námestí, ktorá sa zrútila.
Štiavnický národ reaguje na spomienky z dávnych čias svojráznym vtipom. Štiavničania boli vraj odjakživa známi tým, že sa vysmievali nielen z iných miest, ale aj zo seba. Pre cudzích zvedavcov majú nachystaných sedem divov Banskej Štiavnice, ktorých hierarchia sa podľa aktuálnosti mení.:
studňa na dachu, potok cez most, ručičky na radničných hodinách ukazujú naopak,
do domu sa dá vojsť druhým poschodím, živé hodiny na Panenskom zámku, baňa vo fľaši,
koza uviazaná o komín, na Petra Pavla padá sneh.
V súvislosti so Štiavnicou sa obyčajne najviac spomínajú vtipy o Náckovi či o Handzovi. Nácko, tento hlupáčisko, či sa takým len robí, pomáhal baníckemu ľudu odbiť si smiechom smutné položenie. A reportéri, ktorí už pár liet plačú nad Štiavnicou (vrátiť jej vysokú školu, kultúru, okres, zachrániť pamiatky), pomáhajú jej tak ako Náckovi žena, keď ju lístkom poprosil, aby ho zobudila. A Málka mu poctivo pripísala: Náco, už je päť, vstávaj!

1. Čo pre vás dnes predstavuje národné vedomie?
2. Ktoré sú podľa vás charakteristické črty povahy slovenského národa?
S týmito otázkami sme sa obrátili na viacerých našich kultúrnych a vedeckých pracovníkov. Ich odpovede uverejňujeme v tomto i v nasledujúcom čísle Matičného čítania.

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 8