ČÍSLO 6, 16. 3. 1970, ROČNÍK III


Jaroslav Chovanec
Trvalý základ
V januári uplynul rok, čo nadobudol účinnosť ústavný zákon o československej federácii, ktorým došlo k zmene formy štátneho zriadenia Československej socialistickej republiky. Z doterajšieho jednotného unitárneho štátu sa vytvoril zložený federatívny štát a v rámci neho vznikli dva národné štáty - Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika ako subjekty československej federácie..
Doterajšia existencia našej federácie svedčí o tom, že základné predpoklady politické, právne, organizačné aj kádrové, ktoré sú bezprostredne spojené s jej pôsobením v praktickom živote, boli v podstate splnené. Pozitívne skúsenosti sa ukázali predovšetkým v tom, že celkove sa podarilo uviesť činnosť federácie po nadobudnutí účinnosti ústavného zákona o československej federácii bez prekážok do chodu vytvorením príslušných inštitucionálnych predpokladov. Československá federácia sa ukázala ako životaschopná.
Toto usporiadanie a dôslené zachovávanie zásad výstavby československej federácie v praxi vytvára predpoklady a priestor pre to, aby sa československá federácia vyvíjala ako moderné spoločenstvo Slovákov a Čechov, a to ako v záujme celku, tak aj v záujme obidvoch národných republík.
 
Tomáš Winkler
Nielen história
Môžeme byť k histórii spravodliví, my, súčasníci, ktorým sa aj veľké veci tých čias môžu zdať malicherné. Alebo sa môžeme nadchýnať. Tým pred nami nemôžeme ublížiť, zostala nám spravodlivosť. Čas nie je pre nás priepasťou, ktorú treba preklenúť, je aj prítomnosťou, lebo nás spája. Potrebujeme poznať odstup času, ktorý nie je vyplnený tmou. Je tam kontinuita a tradícia.
"V uzrozumení s mnohými výtečnými mužmi národa slovenského ukončia Pešťbudínske vedomosti koncom budúceho týždňa svoju v záujme národa podujatú a čestne konanú deväťročnú púť. Panujúce pomery v kníhtlačiarňach pešťbudínskych zapríčinili uskorenie tohto úmyslu. Okolnosti, v ktorých žijeme, požadujú nevyhnutne, aby národný politický časopis tam vychodil, kde prúdi sa najrezkejšie život národa nášho, lebo tento má byť v mnohom ohľade žriedlom našej činnosti. Od 12. marca roku 1870 začnú vychodiť v Turčianskom Svätom Martine Národnie noviny, a síce tri razy do týždňa: v stredu, piatok, nedeľu."
Nebola to siedma veľmoc vtedy pred sto rokmi. Len cesta pravdy. Nebolo to veľa, skôr málo.
Dnes v Martine, presne o sto rokov, ako vyšlo prvé číslo Národných novín, stojí ešte dom, v ktorom býval Viliam Paulíny Tóth už od roku 1866. Vtedy bol literárne a politicky činný. Už v druhý rok vychádzania Národných novín prišiel na miesto Ferienčíka ako zodpovedný redaktor.
Poniektorí ľudia vtedy dobre vedeli, čo chcú a čo robia. Robili dejiny a boli si toho vedomí. Jozef Škultéty spomínal, že Národnie noviny nemali veľa predplatiteľov, ale mali pocit, že stoja v spojení s celým slovenským národom. Neboli bez chýb, boli len ľudia a potrebovali pomoc, ktorej sa im nedostávalo. Fanaticky vtedy verili, že ruský orol vzlietne nad Tatrami a pomôže z uboleného postavenia. Vajanský v Národných novinách písaval na túto tému. Národnie noviny so svojím idealizmom neostali bez kritiky a národniari si vyslúžili veľa invektív od Novej školy slovenskej, ktorá proklamovala orientáciu na Pešť. Národniarov nepochopili ani hlasisti. Martinčania nemohli pochopiť, ako mohol na čele tohto hnutia byť Šrobár.
Národnie noviny vznikli v čase, keď dôvera k maďarskej politike klesla na najnižší bod. A hneď vzápätí boli zatvorené tri slovenské gymnáziá a Matica slovenská, v čase, keď z maďarskej strany ozval sa výrok: slovenského národa niet. Národnie noviny vtedy boli všetkým - boli inštitúciou na ochranu ľudských práv. Nastala perzekúcia. Redakcia, ktorá nemala nikdy nadostač redaktorov, vždy len štyroch-piatich, musela znášať príkoria doby. V septembri 1907 Národnie noviny priniesli správu, že Björnsterne Björnson odmietol prísť na Kongres mieru, lebo nechcel zasadnúť spolu s ministrom kultúry Apponyim, ktorý nevyberaným spôsobom zaobchádzal so Slovákmi. O atentáte v Sarajeve na následníka trónu, o vyhlásení vojny, o bojiskách Národnie noviny prinášali pravidelné správy. Za sprísnenej cenzúry písalo sa opatrne, ale čítať sa dalo. V roku 1916 17. augusta napísali: Čiernu zástavu dávame na dom Kníhtlačiarskeho spolku, v ktorom je redakcia Národných novín. Zomrel Svetozár Hurban Vajanský. Zomrel človek, ktorý novinám dával po dlhé roky smer, človek, ktorý okrem rozsiahleho básnického a prozaického diela napísal do 3000 článkov a s Národnými novinami spolupracoval a bol ich redaktorom vyše štyridsať rokov. Vo švrtok 31. októbra 1918 v čísle 128B, ktoré malo len dve strany, priniesli Deklaráciu slovenského národa. Takto sa uzavrela jedna epocha, epocha najväčšia a najslávnejšia.
Po prvej svetovej vojne, cez druhú svetovú vojnu, až do svojho zániku boli orgánom straníckym, práve v čase, keď bolo treba, aby stáli nad stranami, aby sa povznášali nad malichernosti a šarvátky. Ambro Pietor, Ďuro Čajda, Svetozár Hurban Vajanský, Ján Francisci, Jozef Škultéty, Franko V. Sasinek, Viliam Paulíny Tóth, Andrej Černiansky, Izidor Žiak.-Somolický... V zažltnutých storočných novinách nájdeme, ako mysleli, cítili, trpeli, žili... Nie pre poučenie, nie pre históriu. Len tak na zamyslenie, že mohli žiť lepšie, blahobytnejšie a spokojnejšie, keby zradili svoje presvedčenie.

STRANA 1


Mirko Hron

Spomienka
V polovici marca nesmieme zabudnúť na 90. výročie smrti významného slovenského ľudovýchovného pracovníka minulého storočia Mateja Hrebendu. Narodil sa ako syn vidieckeho notára v Rimavskej Píle 10. marca 1798. Zomrel 82-ročný 16. marca 1880 v Hačave. Od detstva mal slabý zrak a ako 32-ročný ho úplne stratil. No aj tak patril medzi najobetavejších rozširovateľov tlačeného slova. Skupoval a vymieňal slovenské knihy, ktoré potom idúc od mesta k mestu predával, rozširoval a aj oboznamoval s ich obsahom.
Andrej Hubač
Diskusia
V 3. čísle Matičného čítania správca Matice slovenskej doktor Ján Marták (v článku Ako ďalej) jasne naznačil pôsobnosť a právomoc miestnych odborov.
V nijakom prípade nemôžeme chcieť len pokračovať v činnosti, ktorú Matica slovenská vyvíjala pred jej umŕtvením. Rámcové stanovy pre miestne odbory sú výborne zostavené. Avšak ani jeden miestny odbor, ani ten najaktívnejší, nebude vedieť a môcť naplno uplatniť svoje možnosti podľa rámcových osnov. Členovia výborov poznajú problematiku každodenného života v prostredí, v ktorom vyrástli a v ktorom žijú. Pavol Paška má pravdu vo svojom článku v 25. čísle Matičného čítania z minulého roku, keď píše o tendencii rozvíjať unáhlenú činnosť do šírky a navonok, kým nie je dôsledne konštituovaný a vybudovaný miestny odbor. Je veľmi dôležité, aby sa výbory zapodievali iniciatívnymi návrhmi členov.
Radová členka miestneho odboru v Prievidzi nás upozornila, že začiatkom roku 1849 pobudli a prenocovali vodcovia národa Hurban a Štúr. Odporúčala na tých miestach, kde sa zdržiavali, odhaliť pamätné tabule. Výbor návrh schválil a už sme ho aj uskutočnili.
Člen výboru, veľký milovník hudby, poukázal na nevyužitú akustiku kostola piaristov v Prievidzi, ktorú odborníci uznávajú za jednu z najlepších v strednej Európe. Navrhol usporadúvať organové koncerty, lebo v našich kostoloch nie sú organy dostatočne využité. Takto sa vytvorila v Prievidzi tradícia organových koncertov, ktoré sa tešia veľkej obľube. Pri organizovaní koncertov využívame schopnosti miestnych hudobníkov.
Začiatkom minulého roka akceptoval výbor návrh viacerých členov na vypísanie súťaže začínajúcich autorov. Súťaž bola mimoriadne úspešná. Zúčastnilo sa na nej 28 autorov poézie a prózy.
Je teda veľmi dôležité, aby sme iniciatíve členov výboru aj radových členov dali voľný priechod.

Chýrnik (1921)

Lúpežná vražda
V Muteniciach u Hodonína spáchaná bola v týchto dňoch lúpežná vražda. Lupiči boli ozbrojení vojenskými puškami a bodákmi a oblečení vo vojenskej rovnošate. Prišli automobilom pred obchod Weinbergerov v Muteniciach, vrazili do bytu a keď Weinberger oproti tomuto protestoval, zavraždili ho a poranili aj jeho manželku. Lupiči s automobilom uprchli a dosiaľ nepodarilo sa ich chytiť.
 
Pretrhnutie sa oblakov v Kláštore pod Znievom
Dňa 27. mája o 3. hodine popoludní, po nesmiernej horúčosti a dlhej suchote zrazu povstal svetločierny oblak nad mestečkom, z ktorého o pár minút s veľkým hrmotom spustil sa 25 minút trvajúci ľadovec a hustý dážď, na aký ani najstarší ľudia sa nepamätajú. Bože milosrdný, chráň nás nabudúce od podobného navštívenia!
 
Do dómskeho chrámu
olomouckého vnikol zlodej - šľaky od ruky a nôh v prachu na laviciach a podlahe zdajú sa svedčiť, že čin bol nedospelou osobou prevedený - a obkradnul hlavný oltár o 137 drahokamov venovaných kardinálom Fürstenbergom.
 
Nedbanlivosť a či opilstvo?
Deviateho júla večer o pol deviatej z Turzovky na Vysokú idúci vlak odťal hlavu a ruky P. Volčuhovi, ktorý išiel tenkrát si spievajúci. Kedy sa už otvorí rozum našim ľuďom a nebudú tak často opití?

STRANA 2


Elena Hégerová-Nováková
Timrava v Kubíne
V Dolnom Kubíne mal advokátsku kanceláriu veličiansky rodák Jozef Országh. Bývali na terajšej Matúškovej ulici. Jeho kancelária patrila medzi najlepšie. Jeho žena bola Pavla Beniačová, rodáčka z Ružomberka. Advokát Jozef Országh zomrel 47-ročný a jeho žena bola vdovou 47 rokov. Rodina bola bohatá, deti nemali, a tak vdova mohla si vydržiavať spoločnicu.
Roku 1900 prišla k nej Božena Slančíková, pozdejšie Timrava. V tie časy bolo totiž zvykom, že dievčatá chodievali na edukáciu do takých rodín, kde sa mohli naučiť reči a osvojiť si spoločenské správanie. Timrava prichádza do Dolného Kubína s nádejou, že bude žiť v slovenskom prostredí a že nadovšetko pozná Hviezdoslava. Nachádza nové prostredie, poznáva nové zmýšľanie, nový život. Je sklamaná a všetky svoje dojmy, svoju spoveď vkladá do novely Skúsenosť. Pani Pavla Országhová bola vzorom pre postavu pani Bukovičovej. Országhová bola prísna, skúpa, panovačná, tvrdá žena a vyžadovala veľkú disciplínu. Timrava sa tu cíti ako vo väzení.
Hviezdoslavova žena bola Ilona Nováková z Dolného Kubína. Pani Hviezdoslavová nebola v nijakom príbuzenstve s Pavlou Országhovou a ani básnik Pavol Országh Hviezdoslav. U Hviezdoslavovej manželky treba vyzdvihnúť jej nežnosť a dobrotu, porozumenie pre tvorbu manžela a čaro ich domova.
Oľga Albini Janošková
 
Návrat exulanta
Michal Miloslav Hodža, ktorý skoro tridsať rokov pracoval požehnane a veľavýznamne vo svojom cirkevnom zbore svätomikulášskom, nezomrel v Mikuláši. Tento hlboký mysliteľ, nezlomný národný buditeľ kráčal celým životom štúrovskou tŕnistou cestou. Nepriatelia vymohli pre Hodžu súdne odstránenie z farského úradu v Mikuláši, a keď súdny výrok znel až za hranice Uhorska, neustálymi bojmi na duchu zlomený, tyranstvom nepriateľov, ale aj nevďačnosťou rodákov znechutený odsťahoval sa do Tešína, kde prežil štyri bôľne roky ako exulant a bol tam aj pochovaný.
Po prevrate oslobodený vďačný národ a cirkev nezabudli na svojho veľkého syna a ožila v nich dávna túžba dostať vzácne pozostatky Hodžove nazad do Mikuláša.
Keď došli zástupcovia evanjelického zboru mikulášskeho, konala sa exhumácia v Poľskom Tešíne na cintoríne 23. marca 1922. Mohutnú bielu kostru M. M. Hodžu za lekárskej asistencie uložili do menšej kovovej rakvy a na noc umiestnili do chrámu na katafalk. Nasledujúceho dňa sa konal obrad, na ktorom sa poľsky pomodlil domáci kňaz Kubacska a liturgoval senior Kulisz. Zatým prehovoril Jur Janoška. Z kostola previezli rakvu do Českého Tešína, kde na námestí mal reč minister Milan Hodža a na stanici pri vložení rakvy do železničného vozňa župan liptovsko-oravský Vladimír Pivko. Na mikulášsku stanicu prišla rakva v noci medzi 24. a 25. marcom.
Rakvu prevzali Sokoli a legionári, nedeľný spolok s dirigentom Milošom Janoškom zaspieval chorál a potom sa pohol veľký sprievod celým mestom pri dojemnom speve Hodžovej piesne K tobe patrím Bože všemohúci. Pri budove Hodžovho štátneho reálneho gymnázia sprievod zastal, lebo tu prehovoril menom tejto školy profesor Ján Volko. Tak prišla rakva do kostola a postavená bola na katafalk, kde ostala celý týždeň pred oltárom pokrytá vencami a strážená čestnou strážou. Slávnostný pohreb bol 2. apríla. Kázali biskupi Janoška, Zoch a poľský senior Kulisz. Po obradoch rakva ťahaná bielym štvorzáprahom prevezená bola do Sirotínskej záhrady, kde vyvýšili mohylu a v nej hrob.
Z tešínskeho cintorína bolo dovezené aj kovové zábradlie a pomník, na ktorom je nápis: Tu spočíva v Kristu Michal Miloslav Hodža, farár vrbickosvmikulášsky, 1911 september 22, 1970 marec 26, postavili jeho ctitelia slovenskí.
Na zadnej strane pomníka je verš, ktorý si sám Hodža napísal krátko pred smrťou:
S Veľkým piatkom teda dokonávam,
na Golgate viery zmučený,
pod kríž Kristov do hrobu sa dávam,
ameň, verím, budem spasený.
Dobrorečiac vašim srdciam, hlavám,
bratia, tu sa s vami rozžehnávam,
na Slavian čas Kristom určený.
 
STRANA 3

Marián Bednár

Máme im my zabúchať?
Začína sa to obyčajne listom, potom to pokračuje telefonátmi, v ktorých vari nikdy nechýbajú naliehania: prosíme vás, prídite! Naši žiaci (naša verejnosť) sa na vás veľmi tešia, už dávno tu nebol na besede nijaký spisovateľ. Pri slovíčku spisovateľ ma trochu pichlo, človeče, hm, veď tie moje dve knižočky... Marína Čeretková-Gállová je na tom počtom knižiek teda lepšie a Števo Kasarda okrem poviedok napísal rad rozhlasových hier, ba čosi mu inscenovala aj televízia. No auto z Humenného je tu, sadám si teda k nim do počtu na zadné sedadlo.
Po desiatej ráno nás očakáva preplnená miestnosť na dvanásťročke v Humennom. Mohlo tam byť okolo dvesto 17-18-ročných diev a mladíkov. Pani riaditeľka školy nám pripomína: to sú len tretie ročníky. Dobre známy profesor Bilec, strážny anjel všetkých začínajúcich autorov, mecenáš a vydavateľ vyše pätnásťročného školského cyklostylovaného časopisu Cesta mladých, sa akosi do seba usmieva, pán profesor slovenčiny Franko tíši pohľadom rozvravenú chasu - včelí úľ. Začíname. Miestnosť sa premieňa na ring, útočí otázkami na stôl, za ktorým sedíme.
Po trinástej hodine toho istého dňa sedíme v sninskej kinosále. Besedujú tu s nami učni zo závodu Vihorlat. Päť či šesť dievčat, okolo stopäťdesiat chlapcov vo veku tak od pätnásť do osemnásť rokov. Nejedna podobná otázka, akú kládli ich vrstovníci v Humennom.
Podvečer toho istého dňa sedíme v miestnosti humenského amfiteátra. Tretia beseda. Jej usporiadajúcim patrónom je miestny odbor Matice slovenskej a okresná knižnica v Humennom. Sedí tu okolo päťdesiat ľudí, otázky dostávame väčšinou na papierikoch. Aká je to podľa vás dekadentná literatúra? Čo si myslíte o pravej slovenskej slivovici? Veríte v povery? Čo je s Mňačkom? Atakďalej.
Zemplínskou rovinou, striedavo aj vŕškami, fičí s nami auto smerom od Humenného na Trebišov a potom na Košice. Dediny, ktorými prechádzame, očividne hlboko spia. Spia aj zemplínske mestečká. Kde-tu však svieti oblok. To sa možno deti strhli zo spánku a rodičia im rozsvietili.
Marína na zadnom sedadle zaspala. Aj Števovi sa kláti hlava. Zdriemol som aj ja a v polosne sa mi zazdalo, že v jednom dome sa rozplakalo odrastené dieťa. A rodičia mu nerozsvecujú! Máme im ísť zabúchať? Hej, vy tam, nešetrite na svojich deťoch svetlom! Potrebujú ho.

STRANA 4


Albín Bagin
 
Prevrátené morality
Joachim sa pred časom vzdal športovej kariéry a rozhodol sa venovať svojej práci v kybernetickom ústave. Keď sa mu podarilo potajomky zostrojiť hrací automat, vracia sa k zelenému stolu a trénuje, aby nakoniec znovu dobyl titul stolnotenisového majstra krajiny a prebojoval sa do finále svetového šampionátu, kde podľahne skôr vlastnej únave než fantastickému Číňanovi Čchi Suang-čanovi. Neúspech ho napokon dovedie k smrti. To je schematický náčrt Nekrológu, jednej z poviedok novej knihy Dušana Kužela Útek z neba (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1969). Podobne autor koncipuje ďalších päť poviedok súboru.
Je to teda Kuželov pokus o "niečo iné", o spojenie etického realizmu, ktorý sme poznali už z kníh Vráti sa niekto iný a Mimobežky, so svojským science-fiction. Svoje science-fiction tvorí Kužel nie z obdivu k svetu civilizácie a techniky, ale práve z odporu k nemu. Pred odľudšteným systémom mechanizmov dáva prednosť drobným ľudským nedokonalostiam, ktoré ho očarúvajú svojou nevypočítateľnosťou.
Kameň úrazu Kuželovej knihy vidím v tom, že autor nedôveroval sujetu a snaží sa posolstvo svojich próz nejakým spôsobom zdôrazniť, explicitne vyjadriť. Používa často rozprávanie v prvej osobe, pričom mu nespôsobuje zvláštne ťažkosti vysunúť myšlienkové posolstvo na dôležité miesto v prúde rozprávačovej reči. Ak predtým Kuželovho človeka ohrozovalo zbožtenie, tu ho zasiahne zozvieračtenie. V tomto zmysle môžeme Útek z neba považovať za knihu hľadania človeka. Kužel, pravda, nedokázal vážne problémy prevteliť do vlastného jazyka prózy: cítiť konštrukcie, preťaženosť rozprávačových úvah a kompozičnú rozbiehavosť. Vidím preto v Úteku z neba "okľuku", ktorá by mala byť prekonaná ďalšími prózami autora. Ide o niekoho, kto nám má čo povedať.
 
Viktor Hujík
Zaujímavá kniha
Hobby - toto v poslednom čase módne slovo označuje zaujímavé záujmy ľudí. Osemdesiattriročný pán Fedor Ruppeldt, známy aj ako prekladateľ z angličtiny, si od 14. decembra 1922 vedie knihu návštev.
Zastavme sa na chvíľku pri podpisoch význačných osobností. Zo zahraničných návštevníkov zaujímavý je podpis S. V. Setona Watsona, známeho zástancu a priateľa Slovákov, podpis akademika Bulgakova, dlhoročného riaditeľa múzea L. N. Tolstého, podpis Austrálčanky Gnoen Hughesovej z roku 1934, ktorá študovala na Slovensku ľudovú gastronómiu, podpis manželky Dušana Makovického Matriony Makovickej z roku 1960.
Takmer všetci významní slovenskí spisovatelia vpísali do knihy návštev svoje autogramy. Spomeňme pôvabný podpis Eleny Maróthy Šoltésovej, ďalej Vladimíra Roya, pri ktorom je pripojená dosiaľ nepublikovaná báseň, podpis Emila Boleslava Lukáča z 29. septembra 1928. V auguste 1927 sa energickým písmom podpísal Martin Kukučín, pod jeho podpisom sa vyníma podpis Štefana Krčméryho. Ba nájdeme aj krásny podpis Jozefa Cígera Hronského z 20. decembra 1933, podpisy Hany Gregorovej či hudobného skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského. Spisovateľ Ivan Stodola pripísal heslo svojho strýka Aurela Stodolu: Aktívnym zostať až do posledného vydýchnutia!
So zvláštnymi pocitmi prevracia človek stránky vzácnej knihy návštev. Najmä ak počuje živý a zaujímavý výklad Fedora Ruppeldta. Akoby sme počuli Andreja Mráza, videli Jozefa Gregora Tajovského, stretli sa so Štefanom Letzom. Bolo by dobré, keby pán Ruppeldt, keď bude knihu odovzdávať do Literárneho archívu Matice slovenskej, napísal k nej aj stručné poznámky so všetkými veselými i neveselými situáciami, ktoré pri podpisoch zažil.
- lz -
Z českej police
Kdo chce dokázat, že je dobrosrdečný, nesmí být moc vtipný, napísal kedysi okolo roku 1668 štyridsaťpäťročný francúzsky šľachtic vojvoda Francois de la Rochefoucauld. Zbierka jeho krátkych výrokov a úvah je natoľko vtipná, že ju naozaj ani na chvíľku nemožno podozrievať z dobrosrdečnosti. Slovné hry a postrehy autora verne odrážajú obraz doby svojho vzniku. Bolo to obdobie po tridsaťročnej vojne. Táto éra do stredoveku už akoby nepatrila, a na novovek je ešte primladá.
Zbierka má názov Krutá kniha aforismú s lehkými úvahami o těžkém životě (vydal Československý spisovatel, Praha 1969, v edícii HU-SA). Prekladateľka Jarmila Loukotková nám predkladá výber aforizmov v 43 častiach (napríklad Život, Filosofie, Směšnost, Pravda, Lež, Slova, Žena, Smrt a podobne). Typografická úprava už na prvý pohľad prezrádza nevyčerpateľne nápaditého Oldřicha Hlavsu, ilustráciami prispel Zdeněk Mázl.

STRANA 5


Ladislav Ballek

Čudný spáč v podnájme človeka
Včera ráno ukazuje sa pekný čas aj v jeho terajšom bydlisku. Pozerá z okna prízemného domu na oblohu a pýta sa sám seba: Chlapče, vieš si predstaviť dnešný deň tam dole na juhu? Odpovedá si: Áno, viem si predstaviť dnešný deň tam dole na juhu.
Je krásny deň, nebo bez jediného mraku, v bielej rozpálenej ulici nevidím človeka, som tu sám, je tu Krajná ulica, jej domy, po oboch stranách cesty stromy, na konci ulice už v lúkach fialový javor.
Nikdy sa nevie zbaviť dojmu, že Krajná ulica je najdlhšia, akú pozná. Keď sa na ňu v duchu díva, vždy je dlhšia ako rozpätie jeho pohľadu. Nech na ňu hľadí akokoľvek pozorne! Dokáže v duchu všetky známe ulice zmenšovať. Ak chce, vidí ich aj na dlani, na centimetri, na malíčku, na milimetri. Aj ľubovoľne zväčšovať ich dokáže. Ak chce, vidí ich roztiahnuté aj po celej rovine. Od horizontu po horizont. Len s Krajnou ulicou nepohne. Vždy vidí len jej ľavú alebo len pravú polovicu. V duchu ju nikdy nevidí, lebo si nedokáže nikdy vnútiť iné miesto na pozorovanie ako jej presný stred.
Do Krajnej ulice sa sťahuje s rodičmi dva mesiace po skončení vojny. Prichádza do mesta v noci. Na druhý deň vidí, že ulica má dva otvory. Oba začínajú a či končia na lúkach. Zatiaľ tu nijakú inú ulicu nepozná, preto vie, že na jednom konci ulice slnko vychádza a na druhom zapadá. Otvormi ulice prichádza z roviny vietor, dážď, prach. Pýta sa vtedy: vlastne, kde sa vlastne ulica začína a kde sa vlastne končí? Odkiaľ sa do nej vchádza, odkiaľ sa z nej podľa zvyku vychádza?

Jozef Repko

Reminiscencie
Poznám ten clivý pocit tráv,
čo v hladných dvoroch na predmestí betón prepichli
v pravekej túžbe zozzeleňať vrchol borovice,
v pálčivej túžbe zrnom plniť mlyn.
Ale uschli.
A keď tak kroky na úvrati k horizontu
stratia sa ako zmysel žiaľov v obmenách,
je iba šepot miesto odvážneho slova
a miesto krátkej smrti dlhý strach.
 
Ján Švantner
Rispet pre tichú priateľku
Po zimných tvárach riek
kĺže sa tichý peniaz.
A čas, ten mlčanlivý liek,
vo vlhkom vzduchu meniac
 
obrazy divých gaštanov,
v očiach mi krížik ranou
 
ovenčil a priezračný tieň
snehu vdýchol na čelá žien.

STRANA 6


Igor Vajda
 
Rigoletto v origináli
Opera Slovenského národného divadla pripravila ako prvú tohoročnú premiéru nové naštudovanie diela G. Verdiho Rigoletto. Zvláštnosťou tohto uvedenia je jeho prednes v origináli - v taliančine. Po Mozartovom Donovi Giovannim (Donovi Juanovi) v minulej sezóne na scéne Tylovho divadla v Prahe (chystanom niekoľko rokov) je to zatiaľ druhý prípad tohto druhu v histórii povojnovej československej opery.
Ale nejde o nejaký prílišný artizmus či exkluzivitu: väčšina spievaného slova je v operách staršieho typu (barokovej, klasickej, romantickej) aj tak ťažko zrozumiteľná - a práve preto sa píšu do bulletinov obsahy. Navyše "skalný" operný divák i tak chodí do opery predovšetkým preto, aby si znova a znova vypočul svoje obľúbené melódie, respektíve celé diela, ktoré preto aj tak už veľmi dobre pozná.
Taliančina dovolila priblížiť sa duchu Verdiho hudby aj v celkovom naštudovaní - celé predstavenie má švih, spád (chvíľami až prílišný). Diriguje ho Tibor Freššo, odchovanec slnečného Talianska, ktorý má jeho temperament doslova vrodený. Režisér Július Gyermek prišiel v podstate s tradičnou, ale decentnou a vkusnou koncepciou. Scéna je realizáciou celkom zaujímavého nápadu Pavla M. Gábora použiť prvky novej drevenej výzdoby interiéru Divadla P. O. Hviezdoslava v historicky rozdielnom slohovom období - na jeho pozadí sa pekne vynímajú bohato zdobené kostýmy Ľudmily Purkyňovej. Titulnú postavu stelesňujú Juraj Oniščenko a brnenský protagonista René Tuček. Part mantovského vojvodu spočíva na Františkovi Liborovi, Gildy zas na Jarmile Smyčkovej. S veľkou hereckou skúsenosťou a dokonalou hlasovou kultúrou stelesnila Magdalenu Nina Hazuchová.

STRANA 7


Ľudmila Sládečková
 
Záhorácke potulky
Mestečko, ktoré okrem chýrneho Skalického rubínu pýšilo sa ešte Škarniclovskou tlačiarňou, stihlo sa od oslobodenia rozrásť na mesto. Z niekdajších vinohradníkov stali sa budovatelia moderných závodov a víno pestujú iba pre vlastné potešenie. Tvár mesta sa zmenila, ale povaha ľudí sa mení ťažko. A to je pre Skalicu dobre. Záhoráci sú ľudia pohostinní, veselí a hlavne spevaví a táto dobrá črta ich povahy sa prejavuje aj v kultúrnom živote mesta.
Ešte v čase, keď nebola obnovená spolková činnosť Matice slovenskej, sa vytvorili pri závodoch krúžky, ktoré mali vo svojej náplni kultúrno-umeleckú činnosť. Tak vznikol aj hudobno-spevácky a tanečný súbor Pláňava. Súčasťou tohto súboru je cimbalová muzika, typická pre celú oblasť moravsko-slovenského pomedzia.
Už pätnásť rokov účinkuje v Skalici hodobno-spevácky a tanečný súbor Skaličan. Družkou aspoň podľa mena je mu Skaličanka, 25-členná dychová hudba so speváčkami a spevákmi sólistami.

Peter Karvaš

O zázraku
Slovo zázrak v Príručnom slovníku náučnom Československej akadémie vied nenájdete. Niet ho tam. Československá akadémia vied zázraky neuznáva, ergo oficiálne neexistujú. Možno ich neuznáva, pretože neexistujú.
Ja ich akosi uznávam, hoci neexistujú. Pričom je vonkoncom sporné, či existujú alebo nie. Napokon, ak nie - a od nich vystane, že neexistujú - škoda-preškoda!
Zázrakom obyčajne rozumieme udalosť alebo výkon, pri ktorom sa prekvapujúcim spôsobom naruší prirodzený a prírodný chod vecí na tomto svete, jeho zákonitosti postihnuteľné rozumom, jeho logika, jeho normálnosť, pravda, ak pritom vznikol nejaký úžitok.
Zázrak je číre slovo, básnické pomenovanie pre nadprirodzené riešenie konfliktnej situácie. Vzniká slovom asi tam, kde vrodené prepínanie prekračuje hranice poézie, kde jednotlivec ďaleko predstihuje svoju dobu. Nie je to termín noetický, označujúci hranice poznania dejov, ale hlavne poetický, označujúci nie božské, ale vždy nadľudské hranice skutkov samých.
Ostatne, bol by to číročistý zázrak, keby chcel človek pochopiť všetko, čo sa deje: napríklad v politike, napríklad v našom meste, napríklad u susedov. Napríklad vo vlastnej duši.
Právo na zázrak pre materialistov a racionalistov!

V Československu žije jeden člen Patafyzického kolégia. Je ním Albert Marenčin, o ktorom je zaujímavé vedieť, že bol nielen skôr patafyzikom, ako o tom vedel, ale aj skôr pracoval (mal doktorát, dokonca vedel po francúzsky), než sa stal hodnostárom vyššie spomenutého kolégia a dokonca skôr robil svoje koláže. Súdnemu čitateľovi - ktorý o tom vie i ktorý o tom len tuší - predkladáme šesť z tých koláží (tri z roku 1964, po jednej z rokov 1965, 1967 a 1968) na nahliadnutie v tomto čísle.

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 8