ČÍSLO 7, 30. 3. 1970, ROČNÍK III


Peter Liba
Literárna sociológia
V hierarchii kultúrnych hodnôt literatúra, beletria, umenie slova zaujíma jedno z popredných miest. Spoločenské pôsobenie literatúry je evidentné. Literatúra aj v našom modernom svete patrí medzi aktívne spoločenské činitele.
Literárnu sociológiu zaujíma predovšetkým literárne dielo, obsah diela, význam diela, ani nie tak výrazové prostriedky (tie sú predmetom literárnej estetiky, kritiky, štylistiky), najmä vzťah literárneho sveta k svetu skutočnosti, hranice medzi autorovým poznaním a skutočnosťou, voľba alternatív postojov jednotlivých postáv, rozprávača, postáv ako nositeľov významov, postojov. Aký vplyv má literatúra na ľudí, na národ, aké zmeny nastávajú u ľudí vplyvom čítania, to zaujímalo literárnych vedcov vždy. Fenoménom literárnej sociológie je však čitateľ, príjemca, konzument. Jeho funkcia vzhľadom na autora a na dielo nie je nijako podradná, v literárnej komunikácii, v literárnom procese je on rovnocenným partnerom.
Tieto reflexívne poznámky podnietila účasť na konferencii o sociológii literatúry vo Varšave 12.-15. januára ra tohto roku, ktorú zorganizoval Instytut badan literackich PAN, a sčasti diskusia na seminári o literárnej sociológii, ktorá sa udiala v Kabinete literárnej komunikácie pri Pedagogickej fakulte v Nitre 12. februára 1970.
 
Ivan Geguš
Hodnoťme a konajme
O týždeň si pripomenieme výročie založenia prvého klubu priateľov Matice slovenskej v Galante. Od 8. marca 1968 uplynuli dva roky a za ten čas sa z klubov stali miestne odbory. Po dnešné dni prekonali dosť zložitý vývoj, dosť namáhavú cestu hľadania, formulovania a realizovania programu svojej činnosti.
V tomto období sa dosť často stretávame s prejavmi pasivity v práci viacerých, predtým agilných funkcionárov, s prejavmi pesimizmu. Vieme, že sa nájdu neprajníci, ktorí šíria zlomyseľné ohováračky funkcionárov, znevažujú výsledky práce, propagujú pochybnosti o potrebe miestnych odborov i legendy o ich prípadnom zrušení. Vyvracajme ich, dokazujme oprávnenosť existencie našich organizácií trpezlivou každodennou kultúrno-výchovnou, vedeckou a umeleckou prácou. Ak sme žili v zajatí ilúziií o veľamocnosti Matice, posúďme triezvo svoje schopnosti a možnosti, spoločenské kultúrne potreby, koordinujme ich s plánmi ostatných ustanovizní. Ak sú dobrému menu Matice na vine kariéristi, ktorí sa dostali do našich radov a mútia vodu, zbavme sa ich.
V procese konsolidácie pomerov v našom štáte ide o konsolidáciu pomerov v našom hnutí. Vyrovnajme sa teda s nedostatkami, ktoré vyvolávajú pochybnosti o našej práci zo strany zodpovedných štátnych a straníckych orgánov. Zjednoťme na báze pozitívneho kultúrneho programu všetkých členov. Konajme!

STRANA 1


Michal Tomašovič

Spomienka
Nie každý náš občan vie, že pani Perica Bencúrová, vdova po spisovateľovi Martinovi Kukučínovi, dožila sa 6. marca 1970 úctyhodného veku - deväťdesiatich rokov. Žije v Trnave pod starostlivou opaterou zdravotnej sestry na dôchodku pani Margity Mačekovej. Tu v Trnave nemá už nijakú blízku rodinu. Pani Bencúrová je trvale pripútaná na lôžko, avšak starostlivá opatera a ustavičný zdravotný dozor obvodného lekára prinášajú svoje ovocie, jej zdravotný stav je primeraný vzhľadom na jej vek.

Zuzana Hrúzová

Diskusia
Pre prácu v miestnych odboroch Matice slovenskej ťažko dať jednotný recept. Všade sú iné podmienky, iní ľudia, iné prostredie. Tým, ktorým záleží na tom, aby sa život v miestnom odbore rozprúdil, treba poznať ducha, zmýšľanie, záľuby väčšiny členstva. Treba vedieť záľuby a záujmy zjednotiť, vypestovať medzi členmi cit spolupatričnosti a napokon treba sústrediť kádre obetavých ľudí, ktorí - nie pre zisk a slávu - budú ochotní niesť bremeno dňa a venujú svoje sily pre uskutočnenie ušľachtilých matičných cieľov.
Keď sme začiatkom júna 1968 oživili v Pukanci našu Maticu, do ktorej sa prihlásilo 160 členov, vynoril sa pred nami problém: čo teraz? Stanovy neboli, inštrukcie nechodili, rady boli vzácne. Čo teda robiť? Schádzali sme sa, dávali hlavy dokopy. Nemožno predsa ten plameň nadšenia, čo tak razom vyšľahol, nechať potuchnúť v nečinnosti. A naraz komusi napadlo: Pukančania radi spievajú. Ďalší hovorí: Pukančania majú radi históriu svojho mestečka. Máme tu brata Králika, bývalého archivára, ktorý túto históriu dobre pozná a vedel by povedať veľa zaujímavého.
A tak sme urobili prvý pokus. V polovici októbra sme zvolali miestnym rozhlasom (zvolávame tak až dosiaľ) členov na členské posedenie. Zagitovali sme dobrého harmonikára, rozmnožili niekoľko pekných národných piesní, ktoré už upadli do zabudnutia. A tak sa na prvom posedení prevažne spievalo, odzneli referáty o martinských matičných slávnostiach, o okresnom zhromaždení a krátka prednáška o významnejších osobnostiach štúrovského obdobia z našej obce. Prišlo niečo vyše dvadsať ľudí. V ďalších mesiacoch sme toto opakovali. K pravidelným prednáškam z histórie Pukanca sme pridávali významné výročia národné, celosvetové, recitácie. Sprvu prichádzali tí istí ľudia, posedenia sa im stali zvykom, potrebou, nutnosťou, chlebom. Tí potom priťahovali členov svojej rodiny, susedov, známych. Posledné posedenia, teraz ich už voláme členskými schôdzami, zaznamenávajú počty prítomných 40-50 aj viac.
Nehovorím, že sme urobili veľa. Viem, že by bolo treba, že by sa dalo viac. Chýba nám mládež, tú nevieme zaktivizovať, pritiahnuť - a bolí nás to. Máme i dlhodobejšie plány. K roku 1975 pripravujeme monografiu Pukanca (bude to 900. výročie prvej historickej zmienky o ňom). Plánujeme zriadiť i múzeum remesiel alebo aspoň pamätnú izbu.

Chýrnik (1786)

Pán M. Beňovský,
dosavádní vicekrál v ostrove Madagaskar v Africe, umrel. Byl on z Uher, zvlášte pak z Trenčanské stolice. Mnohé a rozličné jsou jeho príhody. V konfederácii polské štestí mu jaksi posloužilo, že nejakým vojenským oficýrem zustal, ale i s jinými zajat byl od Moskovítú a do Sibérie jak vezen dán. Odtud ušel. Na této ceste nový ostrov Madagaskar odekryl a mnohem bližší cestu ze Sibérie do francouzské zeme vynalezl, začež jej francouzský král toho ostrovu vicekrálem učinil.
 
Z Kremnice oznamují
Dne 3. tohoto mesíce prišli nekteré ženy z susední Turčanské stolice a rozpráveli, že jakýsi duch u nich sem i tam chodí, kterýž na oknách (oblocích) dve šable a jednu umrlčí hlavu cejchuje a skrze to mor a vojnu predoznamuje. Sotva že bylo vyrozpráveno, už nekterí poverčiví i u nás táto znamení na svých oknách nalezli.
 
Prohlášení budoucího psaní novin v slovenském jazyku
Všickni vubec ostrovtipní politikové a zkušení mestského tovaryšstva správcové jednomyslne tvrdí, že žádná vec tolik rozšírení obecného dobrého krajin nenapomáhá, jako když mešťané a obyvatelé jejich ne jen umení všelijakého dostatečnou známost mají, ale zvlášte když skutky, mravy a zevnítrný jiných národú obchod zretedlne poznávají.
 
Ve Spiši chodí sem i tam banda zbojníkú
Chodívá ona z jedné stolice do druhé. Na cestách jsou lidé pro nich nejistí, nebo jich zbíjejí, ano i celé dediny. Slavná stolice již sporádaní učinila, aby polapáni byli.

STRANA 2


Rudo Brtáň
Mladý Samo Chalupak zblízka
Bezmála pred 160 rokmi vítal si (27.2.1812) svojho najmladšieho syna hornolehotský kazateľ Adam Chalupka a dal mu meno Samuel. Najstarší Ján sa mu bol narodil (18.1.1791) až hen na Hornej Mičinej už rok po svadbe s Annou Prúni a bol už 21-ročným mládencom, vychovávateľiom voľakde v Prešove a v Šarišskom Potoku. Potom mu umreli dva razy dvojčatá (Adam a Anna, Mária a Eva), ostala mu len Karolínka (narodená 1798) a Zuzana z roku 1804. Teraz mu pribudol k štvorročnému Adamkovi ešte aj Samuel. Zavolal si otec z Brezna suseda Jána Kuzmányho, ktorý mal tiež 6-ročného najmladšieho Karola, aby mu syna Samka pokrstil a za kmotrov si pozval z Ľubietovej Jozefa Šuleka a Rozínu Kusú.
Sprvu ho učil sám otec doma alebo učiteľ Ondrej Šramko v škole, ale deväťročného vypravili z Hornej Lehoty na maďarčinu do Šajavského Gemera. Po dvoch rokoch si Samka vzal brat Ján, kežmarský profesor, k sebe, aby sa v Kežmarku naučil po nemecky. Tu ho učil gramatiku Ondrej Lange, latinskú syntax Ján Benedikti a Matej Slavkovský, ktorí obaja zbierali ľudové piesne. Na maďarčinu odišiel ešte na dva roky do Rožňavy, kde ho učil Ondrej Farkaš a Gregor Mišpál a v jeseni 1827 prišiel do Bratislavy, aby poslúchal "vědby libomudřecké a bohomluvecké" pri Zsigmondym, Groszovi, Martinim, Ševrlayovi a Bílnicovi. S Dankom Lichardusom, Karolom Štúrom, Bohuslavom Šulekom, Ľudovítom Žellom, Jurkom Matúškom, Samkom Godrom i Jánom Trokanom sa schádzali, založili si Knihovnu a v jeseni 1828 aj Společnost pro další vzdelávaní se v jazyku českém.
Pred jarou 1831, keď sa dozvedel o poľskom novembrovom šľachtickom povstaní proti útlaku cárskym Ruskom, vzal šabľu do rúk a šiel tajne pomáhať ako dobrovoľník do povstania Poliakom. O rok neskôr, keď sa už vrátil s poranenou nohou, ktorá ho pri premene počasia potom bolievala, so zásobou poľských piesní do Bratislavy, skladal si kandidátsku skúšku a ide za pestúna do Demänovej, do domu Maxmiliána Kubíniho na Močiare, aby si zarobil na štúdiá do Nemecka, ale vypraví sa iba na rok do Viedne, kde sa stretáva s poľskými emigrantmi a s družinou slovanských študentov, najmä s polonofilom Alexandrom Boleslavínom Vrchovským. Idúcky domov navštívi aj Jána Kollára, ktorý mu napíše (17.7.1934), lebo už poznal Samoslava Chalupku z piesní, ktoré bol uverejnil v českých časopisoch a vo Fejíérpatakyho kalendári: Rádi my už listy starší odpadneme z lípy, když puk a květ na našem místě vidíme nový.
Po návrate z Viedne požiadal Samka Chalupku jeho bývalý spolužiak Samo Tomášik, aby ho za rok, kým bude študovať v Nemecku, zastúpil v Chyžnom. Študenstské mladé letá Samoslava Chalupku sa skončili. Ešte pred návratom Tomášikovým sa Chalupka presťahoval na novú faru do Jelšavskej Teplice (v júni 1835), kde ostal do 4. septembra 1840, keď odišiel na Hornú Lehotu nastúpiť po otcovej smrti. V Jelšavskej Teplici sa Samko ako 24-ročný rozhodol aj oženiť. V Oravskom Podzámku našiel svoju budúcu ženu. Eufrozínu, dcéru urodzeného pána Jána Thuránskeho, pokladníka oravského panstva a urodzenej Estery rodenej Ambrózy, ktorá bola od Samka o rok staršia (narodená 1911). Keď sa Ľudovít Štúr dozvedel, ýe sa Chalupka oženil a že prestal písať, drasticky bol vložil do listu: pokoj prachu jeho! Ale Samo Chalupka aj ako ženáč v Jelšavskej Teplici v Gemeri ostal so Samom Tomášikom pevnou baštou slovenčiny a stáli ako múry hradné a ako stĺpy národného slovenského i slovanského uvedomenia.
STRANA 3

Štefan Oľha

Svet na Zemplíne
V správe jednej zdravotnej komisie z Humenského okresu sa konštatuje, že od roku 1964 stúpa každoročne spotreba alkoholu na jedného obyvateľa o celý liter. Podľa tejto štatistiky roku 1967 pripadlo na jedného obyvateľa okresu osem litrov skonzumovaného alkoholu. Dôvodom takéhoto prvenstva sú pomerne veľké príjmy a nízka kultúrna úroveň a zdravotnícka uvedomelosť.
A život prúdi korytom dní. V lete v Strážskom na priedomí vysedúvajú babky. Neónové žiarivkové osvetlenie konkuruje vahadlovej studni. V nedeľu popoludní, len čo sa skončia pobožnosti v obidvoch kostoloch, rímskokatolíckom a gréckokatolíckom, tie postaršie ženy v čiernych hustkách sa lakťami opierajú o ploty. Ploty okolo záhrad už dávno nie sú drevené, ale parádne a mocné, urobené svojpomocne, aj na fuškách, sú zo železných rúrok a vyfarbené na tehlovočerveno alebo na zeleno. Ženičky sa opierajú o tie ploty a besedujú. Nič neujde ich pozorným očiam a vnímavej duši, ani tie chlapčiská v laminátových kabátoch a v belasých rifliach, ktoré jeden čas aj v Tuzexe bolo možno dostať len pod pultom. Pane náš, zborovo alebo jednotlivo bôľne zavzdychajú a zaiste im príde na myseľ daktorý predok, ktorý sa pred dávnom usadil v Amerike a teraz posiela sem doláriky, kým to chlapča, s ktorým je ten predok pokrvne spriaznený, ledva čo prišlo z vojenčiny, už si v Chemku alebo v Chemlone alebo na majetku či v Chemkostave alebo v niektorej z tu prítomných českých firiem zarobí sedemnásť aj viac stoviek na ruku, každý mesiac, moji milí. Za ich mladých čias toto nebývalo, aby sa vodili s parobkami za ruky, ako sa, ajhľa, tieto slečny vodia, ony si veru aj rodičovské náuky inakšie ctili.
Ale to sme zas a znova s básnikom Pavlom Horovom a s ľuďmi, ktorých má nesmierne rád.
Do klubu sme sa vybrali za mladými, ktorých matere aj staré matere si už natrvalo osvojili priedomie a kostoly. Mladých sme zastihli rozjarených a ujúkajúcich a trochu pobláznených v rytme bigbítu vo chvíli, keď hudobníci skupiny The Strangers vypointovali skladbu. Na pódiu dve mladé recitátorky na celkom slušnej úrovni so správnou dikciou aj s prijateľným a zaujímavým pohľadom na poéziu Lawrenca Ferlinghettiho a so zmyslom pre mieru recitovali básne tohto apologéta bítnikov. Skoro ich vypískali spôsobom, aký poznáme z futbalových ihrísk. Pasívne prijímať rytmus, naplniť ním telo, provokovať, ale aj prehlušiť prostredie aj seba, to by šlo. Hĺbať nad absurdnosťou aj uchvacujúcou krásou tohto krátkeho času, ktorý máme k dispozícii od kolísky po hrob, to je už priveľa, to bude lepšie vypískať, zodvihnúť ruky a povedať nie, to nám nedávajte, naozaj nie!
A sme tu, kde sa usilovní tvorcovia materiálnej alebo tiež civilizačnej kultúry nechceli dostať, ale už je raz tak, kultúru sa nemožno naučiť ako techniku. Nazdávame sa, že osvetársko-populárnym mlynčekom pravidelných akcií prepasírovaný prístup ku kultúre jej väčšmi ubližuje ako pomáha. Namiesto rýdzej kultúry, ktorá smeruje ku skromnej múdrosti, takáto osvetárčina navádza konzumentov skôr k samoľúbemu sebavedomiu. A napokon osvojenie kultúry sa nemôže diať na manifestačnom zhromaždení ani v prednáškovej miestnosti, kde si poslucháči skracujú čas podávaním odkazov na zošúľaných papierikoch, ale v tichu osobného pohodlia a vlastného záujmu.
Pravdou ostáva, že sa treba vracať ku prameňom. A v tom zmysle môže urobiť záslužnú prácu, čo napokon aj robí, folklórny súbor Strážčan. Možno v tom nájsť svedectvo o vyhľadávaní ustálených foriem umeleckého prejavu, ale reportér hľadá, úporne hľadá aspoň nepatrný náznak toho procesu, ktorý postupne oslobodzuje človeka od všetkého, čo mu je v určitej chvíli dané, s čím sa stretáva ako s naoko hotovým, ale čo zároveň pokladá za prekážku. A túto prekážku človek od nepamäti prekračuje iba sebavzdelávaním, sebazdokonaľovaním

STRANA 4


J. Ballová
 
Dve novinky
Na knižnom trhu sa objavili dve novinky z oblasti regionálnej histórie.
Jednou z nich je publikácia Gemerskej vlastivednej spoločnosti v Rimavskej Sobote Literárne postavy Gemera I. (Obzor 1969). Zostavovateľ Július Bolfík chronologicky zoradil portréty významných gemerských rodákov (rodina Reussovcov, August Horislav Škultéty, Jonathan D. Čipka, Peter Kellner-Hostinský, Samo Vozár, Ľudovít Kubáni, Jozef Škultéty) od renomovaných autorov (J. Gallo, Rudo Brtáň, Cyril Kraus, M. Loyová, Pavol Vongrej, Oskár Čepan, Michal Kocák). Publikácia je označená ako I. časť, dá sa teda predpokladať, že Gemerská vlastivedná spoločnosť bude vo vydávaní diel tohto druhu pokračovať.
Druhú publikáciu nazval jej zostavovateľ a redaktor Pavol Paška Pozdrav svojmu mestu. Kniha vyšla (1969) ako dar jubilujúcemu 700-ročnému mestu Liptovský Mikuláš. Venuje pozornosť žijúcim osobnostiam nášho kultúrno-spoločenského života, a to nielen majstrom pera, ale aj maliarom, grafikom, sochárom, hercom, právnikom a publicistom, ktorí pochádzajú z Liptovského Mikuláša či jeho blízkeho okolia. V knihe sú aj ukážky z diela spisovateľov a básnikov i reprodukcie diel výtvarných umelcov.
Viera Žemberová
Z českej police
Československý spisovatel vydal v roku 1969 knihu Jiřího Opelíka Nenáviděné řemeslo, výber z kritík, ktoré autor publikoval v rokoch 1957-1968. Pozornosť upúta zvolený názov. Voľba neostáva utajená: "Svoje kritické řemeslo nenávidím. Proklaté řemeslo, které tolik dává pocítit tíhu slova. Nenávist múže být i rubem lásky."
U Opelíka je to láska k umeleckému slovu, ktorá ho z času na čas núti odhaľovať svet najvlastnejších rozhodnutí, názorov i nevôle pred očami iných. Láska, cit tak veľmi potrebný pre prácu s ľudským slovom. Ide o dve krajnosti, ktoré vylučujú ľahostajnosť a nedovolia, aby napísané slovo ostalo iba slovom.
Čitateľovi sa do rúk dostáva výsledok desaťročnej Opelíkovej kritickej činnosti, roztratenej v časopiseckých príspevkoch (Kultura, Host do domu, Orientace, Plamen, Literární noviny, Český jazyk a literatura), doslovoch a štúdiách.

STRANA 5


Vladimír Miro

Lístok poľnej pošty
Kedyže som sa prvýkrát stretla s Agneškou Zvarovou? Azda v lete sedemnásteho roku. Môj otec bol na začiatku vojny mašinistom na veľkostatku. Agneška bývala v chalúpke, hofierni, celkom vzadu gazdovského dvora, muža mala na fronte. Chodievala som k nej pohrať sa s jej chlapčekom. Keď prišla zima, taká nepodarená, vetristá a daždivá, ani z domu sa nedalo pohnúť pre spústu blata, v ktorom sa naše mestečko topilo. Dlho som vtedy Agnešku nevidela ani o nej nepočula. Až jedného dňa na začiatku marca...
Ešte toho dňa sa rozchýrilo, že žandár odviedol Agnešku Zvarovú na sedriu do T. Už sa nikdy nevrátila do nášho mestečka, stratila sa v šírom svete aj so svojou vinou.
Vtedy pred Vianocami jej manžel oznámil, že sa mu podarilo po dlhom čase dostať dovolenku a že na sviatky príde domov. Lístok poľnej pošty našiel žandár v kredenci pod tanierom.
Akýže, aký strach mala Agneška zo svojho muža, že mohla zaškrtiť plod svojej nelegitímnej lásky a zahrabať ho v pivnici pod zemiaky? A úplne zbytočne: manžel neprišiel. Zabil ho granát práve toho dňa, keď mal odísť z frontu.
Mňa však trápi myšlienka: čo, keby sa osudný lístok cestou stratil - koľko sa ich vtedy stratilo! - a neprišiel k svoiej adresátke? Na čom sa zvrtne ľudský život!:

Ivan Mikula

Disharmónia
Zlo a dobro
dva protiklady
Svetlo a tieň
dva protipóly
 
Zvierame ich na miskách dlaní
medzi jazýčkom nepokoja
A vždycky stačí iba štipka soli
aby sme prevážili vlastný osud
na tú či onú stranu

Milan Zelinka

Pokus o zmier
Ešte štrnásteho júna na obed sa začalo v krajine čosi mimoriadne diať a už pätnásteho júna ráno lapili hajdúsi akéhosi podozrivého Radka z Opaja a doviedli ho ku kráľovi. Radko z Opaja, čos´ učinil? opýtal sa ho vladár. Vyhlasoval som, že najväčšie zisky z pálenia špiritusu má štát, odpovedal Radko. Na šibeň s ním! rozkázal vladár a tak sa aj stalo.
Skôr ako zasadol kráľ k bohatej večeri, zastavil ho na chodbe náčelník tajnej služby a predstavil mu ďalšieho odbojníka: bol ním Ján Suliman mladší, bežec kráľovského pluku.
Ste burič?, opýtal sa ho kráľ. Som, odpovedal Ján Suliman. Ján Suliman, riekol kráľ, mohol by som ťa urobiť svojím prvým radcom. A akýže by ste mi dali plat, veličenstvo? spýtal sa odbojník. Kráľ sa na neho pátravo zahľadel. Čo pätnásť? opáčil Ján Suliman, keď videl, že kráľ nič nevraví. Dvanásť aj pol, povedal rýchlo kráľ. Veličenstvo, riekol Ján Suliman, bežec kráľovského pluku. Radcovstvo je dnes zodpovedná práca. Okrem toho môžu človeka kedykoľvek zabiť. Krajina sa len tak hmýri anarchistami a kadejakou inou háveďou. Dajte mi dvadsať a budem spokojný.
Kráľ sa chvíľu zamyslene prechádzal a šúchal si bradu. Potom však ticho riekol, zjavne znechutený, predsa s malou iskričkou nádeje v srdci: Trinásť, tak čo? Vraj trinásť, to je nejaký plat? vykríkol Ján Suliman.
Kráľ vrhol na buriča spýtavý pohľad plný nevysvetliteľného tajomstva. Hnev, pomyslel si Ján Suliman, trochu odrhnúc, hľadiac smelo do prísnej vznešenej tváre, ale vzápätí už bol nútený myslieť si: Súcit, a potom náhla krutá zrada, taká typická pre kráľov. A čo ak pomsta, okamžitá a neodvolateľná, pomyslel si hneď potom, privrel obe oči a začal sa modliť otčenáš.
Vladár sa dlho díval kamsi do neurčita. Stál strnulo pri obloku a zatínal do mreží zbelené prsty. Nič nerušilo pokoj, ktorý panoval medzi vznešenými múrmi. Náčelník tajnej služby brúsil v ústraní pilníkom meč.
Konečne sa kráľ otočil do siene a zvolal, aby mu poslali pamistu.

STRANA 6


Ján Halás

Výtvarníci k výročiu oslobodenia
K množstvu podujatí usporiadaných pri príležitosti 25. výročia oslobodenia republiky patrí aj výstava v prešovskej galérii GVU.
Vážnosť tohto podujatia podtrhuje účasť umelcov, ktorých umelecké snaženie alebo životná púť sú spojené s východným Slovenskom. Medzi nimi sú významné osobnosti súčasného výtvarného života. Sú to Dezider Milly, Július Nemčík a Orest Dubay.
Ak by mala byť pri prierezovom pohľade na vystavené diela východiskovou rovinou optická zhodnosť s predmetným svetom a postupné pretavovanie objektívnych zákonitostí reality subjektom a vyústenie tohto smerovania k vyjadreniu osobnej psychológie umelca, bude tento proces čiastočne súhlasný s vekovým rozvrstvením vystavujúcich autorov.
Tento trend potom začína v polohe maximálne možnej objektivizácie (Ľudovít Feld), pokračuje zvýšeným prínosom subjektu do tvorivého procesu (Jozef Bendík) so zastavením sa na rázcestí medzi objektívnou realitou a vyjadrením obrazových pocitov farbou (Juraj Škatulár, Juraj Kresila), podávaných na hranici emocionálneho a racionálneho, nadväzuje na tento vývoj afektívnou kresbou s absenciou symboliky, zemitou farebnosťou a konštantným charakterom tvorivého procesu (Ivan Šafranko), aplikujúc vlastnú tvorivú invenciu s Dubuffetovou bizarnosťou. V týchto tvorivých intenciách sa pohybuje niekoľko autorov, ich osobitosti spôsobuje rozličná miera racionálnej kontroly, ktorej kvalita determinuje vyššiu kultivovanosť výrazových prostriedkov (Jarmila Dicová). Posunutie tejto korektúry do krajnosti má za následok stratu spontánnosti (Andrej Gaj). Túto modalitu dopĺňajú nové materiálové aplikácie (Juraj Daňo).
Spojivo k racionálne konštruktívnemu s povrchovou textúrou (Milan Ferko) môže predstavovať imaginatívna retrospektíva (Tibor Gál) s patetickou farebnosťou a rytmická polarita, cyklická a paralelná niektorých grafických listov v rovnováhe subjektívneho a objektívneho (Andrej Doboš), v maliarskom zastúpení obohatená o farebný prvok (Michal Trembáč).
V podstate možno pozorovať tieto prúdy aj u vystavujúcich sochárov. Extravertnosť začína predimenzovanou modeláciou, pokračuje k formálnej kompaktnosti a puritánskej kresbe (Vojtech Löffler) a k racionálnej polohe úsporne adaptujúcej sochársky materiál asociatívnou kresbou (Július Machaj), hľadá vnútorné zdôvodnenie výrazu preniknutím vertikály s horizontálou (František Patočka) a vyústi v čistej nefiguratívnosti, monumentalite a v analógii k anorganickému svetu, či racionálnych princípov multiplikácie fragmentu (Arpád Račko). Základnú sochársku vývinovú líniu spája dravá deformácia objektu s absurdnou symbolikou a zámerné narúšanie biologickej symetrie (Dušan Pončák).

Ľudo Petránsky (ľp)

Obrazy Bohuslava Kuľhavého
V marci 1963 v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine debutoval samostatnou expozíciou kresby a grafiky mladý slovenský výtvarník Bohuslav Kuľhavý (narodený 9. februára 1937 v Závažnej Porube). Popri solídnej kresliarskej aj grafickej príprave, ako nám to potvrdila napríklad jeho účasť na výstave Súčasné slovenské výtvarné umenie v Prahe v roku 1963, si autor zároveň začína uvedomovať krízové momenty spočívajúce najmä v neprehodnotení rozličných vplyvov osobností svetového umenia. Cesta z úskalí vedie k sústredenejšiemu venovaniu pozornosti maľbe a novému komponovaniu obrazovej plochy. V máji roku 1966 sa už predstavil prvým samostatným súborom obrazov vo výstavnej sieni Mestskej galérie v Bratislave.
Vlaňajšia samostatná Kuľhavého výstava v londýnskej galérii Lasson a pripravovaná kolekcia pre Banskú Bystricu sú vlastne prvou širšou príležitosťou pozrieť sa na jeho tvorbu po roku 1966. S čiastkovými výsledkami jeho novej cesty sme sa mohli stretnúť napríklad na medzinárodnom bienále mladých výtvarníkov Danuvius (1968) a na Súčasných tendenciách v slovenskej maľbe (1969). .
Obrazy Bohuslava Kuľhavého, v ktorých sa strieda utrpenie i radosť, spomienky i vízie s perspektívou optimistického vzletu, rozkoš hravej spontánnosti s rozvážnou konštruktívnosťou, pôvab s dramatičnosťou konzumného sveta, majú jeden spoločný leitmotív: úprimnú snahu autora hľadať zmysel tvorby v zmysle hľadania nového, slobodného priestoru pre človeka.

Ladislav Chudík

O pocitoxh sebauspokojenia
Situácia okolo súčasného Slovenského národného divadla je tak aktuálna, že bublala ako ponorná rieka aj v diskusii na seminári o histórii SND (usporiadal ju Divadelný ústav SAV), až, hoci to nebolo zámerom seminára, prerazila na povrch v dosť vzrušenom príspevku Emila Lehutu. Diskusia sa napokon musela zakončiť, lebo sa zistilo, že sú tu témy, ktoré by potrebovali zložitejšiu prípravu a zúženie jednotlivých problematík. Najsympatickejšie ostalo, že výskum divadelnej vedy je zameraný vedome proti mýtom a kultom v hodnotení SND. Päťdesiat rokov je pre históriu takej inštitúcie pomerne krátka etapa a k tomu správnemu zaradeniu sa dospeje až po údobí, keď budeme môcť hovoriť o uzavretých etapách.
Myslím, že v činohre je čo osláviť a je aj za čo ďakovať. Ale súčasná podoba tohto divadla nezodpovedá tej kvalite a tomu obsahu talentov, ktoré inštitúcia má. Má to rôzne a hlboké príčiny, pretože činohra je stále v stave obliehania, obkľúčenia. Myslím tým, že ako inštitúcia sa nedostatočne bráni tomu, aby na úkor jej kvality sa nevylepšovala a neudržovala kvalita inštitúcií iných. To je konkrétne vzťah medzi divadlom a televíziou, divadlom a filmom, divadlom a rozhlasom.
Situáciu v SND komplikuje aj pocit sebauspokojenia jej členov, ktorý môže spočívať tiež v tom, že aj pri slabších výkonoch si predsa len držia akési dôležité miesto v národnej kultúre.
Prijímam s veľkým pocitom zadosťučinenia, že sa formuje a dotvára druhý činoherný súbor na Novej scéne a že tak vehementne, odvážne a úspešne nastupuje do života Divadlo na korze.
V našom divadelnom živote máme dlhú pauzu, tých desať-pätnásť rokov, keď prirodzený vývin bol prerušený tým, že na divadlo sa kládli požiadavky, ktoré pri svojej najlepšej vôli nemohlo splniť a najvlastnejšiemu poslaniu sa v istom zmysle spreneverilo, pretože sa stalo prisluhovačom pre plnenie denných úloh. Absencia týchto pár rokov pôsobí dodnes negatívne.
Pre nás divadelníkov, ktorí existujeme dnes, v tomto čase, je nevyhnutné, lebo naliehavejšie než v iných umeniach, aby sme vedeli zachytiť vkus, spôsob myslenia modernej generácie, spôsob ich vedomých skratov alebo náznakov v tých ich myšlienkových postupoch. To znamená, aby sme aj z klasiky vyberali veci, ktoré sprostredkúvajú hodnoty, ktoré mladí nebudú pociťovať ako nanútené, ako niečo, čo sa kedysi učili v škole, ako povinné čítanie. Je to vážny problém na celom svete, že divadelníci si spytujú svedomie, keď sa odrazu pozrú do hľadiska a vidia, že percentuálne je tam vlastne mládež zastúpená minimálne. .
U nás len nedávno bolo treba zastávať mladých ľudí, aby mali svoj súbor. Ešte pred pár rokmi existovali Lasica a Satinský ako autorská dvojica, nad ktorou dokonca známy slovenský spisovateľ mávol rukou a zhodil ju takým štýlom, že by sa za to mohol dodatočne hanbiť. Všetky tieto veci vychádzajú z istých nedorozumení. Keď začínali, nechceli ich vpustiť do literatúry, hoci už divadelníci postrehli, že tu vzniká slovenské nóvum a prediera sa cez škrupinku. A tak vzniká svojbytný tvar divadla a dvojica s náročným druhom humoru, kde je obsiahnutý aj istý typ grotesky, absurdného humoru i snaha dostať sa pod kožu Slovákovi v tých jeho ilúziách, v tých jeho sebazbožňujúcich alebo sebauspokojujúcich národných vlastnostiach.

STRANA 7


Miloš Majer
 
Záhorácke potulky
Vyše storočný prízemný dom, akých je v Senici mnoho. Obyčajný dlhý dom a na ňom tri tabule - plechová, pieskovcová a drevená. Prvá vám oznámi, že na jednom jeho konci je okresná ľudová knižnica. Niť zvláštneho, každé okresné mesto má dom s takouto tabuľou. Tá z pieskovca je na druhom konci domu. Hovorí, že tu bol v roku 1876 väznený Jozef Miloslav Hurban. Opravujem svoju mienku: vzácny, pamätný dom. Pod treťou tabuľou sa potáca muž. Je spokojný so sebou, spokojný s celým svetom a čerta mu záleží, či o tom niekto vie. Pred chvíľou vyšiel z dverí pod tou drevenou tabuľou. Vyšiel z krčmy.
Okolo neho sa trúsia deti i dospelí, s taškami i bez nich, knihy len tak pod pazuchou, Pár krokov za krčmu, do knižnice. Pani Feldsmanová, výás nemrzí takéto susedstvo? Otázka úpre fpr,mu, viac menej zbytočná. Len tak, aby reč nestála, Čo znôže jedna žena, aj keď riaditeľka knižnice, proti nepochopeniu otcov nmesta? Nie že by nechápali vôbec,, to teda nie. , krivdiť im neslobodno! Uznali, ýe Hurbanova tabuľa na krčme vrhá nepríjemné podozrenie na dobré mravy našich národovcocv. Rozhodli sa teda presťahovať, Tú tabuľu. Iba pár metrov, ve(d čo je na tom, dom je je predasa ten istá. Rozdiel je iba v tom, ýe potom uťž bude visieť na knižnici a nie na krčme. Nakoneec Hurbanovi je to jedno a korheľom tiež. A nespokojenci nebudú mať už do čoho rýpať.
Lenže tá malá potvora, okolo ktorej sa to všetko krúti, nie že by bola z mramoru, ako sa na poriadnu pamätnú tabuľu patrí, alebo aspoň z nejakého kovu, aby sa v prípade potreby dala ľahko odmontovať, nie! Ona musí byť akurát z pieskovca! Prišli chlapi k tabuli, prišla aj pani riaditeľka. Chlapi si popľuli do rúk, riaditeľka ruky zopäla. Chlapi začali strhávať a riaditeľka prosí: Ľudia, majte rozum, nevidíte, že sa vám to rozsype? Pozreli na tabuľu, potom na tú, čo ich chela poučovať, znovu na tabuľu, párkrát poklepkali, odmrvili, odišli. A tak sa vlastne nič nestalo. Načo aj? Tým korheľonm je skutočne jedno, či je na ich putike tabuľa Hurbanova. Lenže nie každý je korheľ, ergo nie každému je to jedno.
Čo som sa nachodila, naprosila. A nielen ja. A vidíte, všetko nadarmo.

Uverejňujeme Kuľhavého štyri obrazy: Dievča pred obrazom, Zuzana a starec, Krajina, Nálada (všetky z roku 1970).

Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 8