ČÍSLO 8, 13. 4. 1970, ROČNÍK III


Daniel Okáli
Lenin a kultúra
I v jeho diele na začiatku bolo slovo. Bolo treba myšlienkový, teoretický odkaz Marxa a Engelsa, odhaľujúci vývinové zákony ľudskej spoločnosti, obohatiť o nové vedecké poznatky, ktoré koncom 19. a na prahu 20. storočia začali sa prudko črtať ako začiatky vedecko-technickej revolúcie. Bolo treba marxizmus prehĺbiť na základe nových vedeckých i životných faktov a skúseností. Vytvoriť novú vedeckú syntézu materialistickéhu učenia.
Lenin ako učenec a mysliteľ bol si vedomý toho, že spolupráca predstaviteľov vedy a robotníkov, jedine táto spolupráca bude schopná vyhubiť všetku tú biedu, choroby a špinu. Proti zväzku zástupcov vedy, . proletariátu a techniky sa neudrží nijaká temná sila.
Prejavoval mimoriadnu starostlivosť o záchranu kultúnych hodnôt minulosti a súčasne neskrývaný záujem o rozvoj filmového umenia. Jeho kultúrny záujem sa neobmedzoval iba na klasikov ruskej a svetovej literatúry, ale živo a vytrvale sledoval i súčasnú spisbu. Pozoruhodný je jeho vzťah k tvorbe Maxima Gorkého, zakladateľa socialistickej literatúry.
I náš národ v zmysle leninských zásad o sebaurčení národov buduje socialistickú kultúru v bratskom zväzku s ostatnými socialistickými štátmi. Náš kultúrny rozmach je tiež požehnaným plodom leninských myšlienok. Plodom ich víťazstva a svetlým prísľubom našej budúcnosti.

STRANA 1


Mirko Hron

Mali by osemdesiatpäť
V apríli si pripomíname nedožité 85. narodeniny troch postáv slovenského národného a literárneho života. Budeme spomínať na slovenského národovca Pavla Halašu i básnikov Ivana Galla a Vladimíra Roya.
Pavel Halaša, martinský rodák, syn známeho národného pracovníka Andreja Halašu a vnuk Pavla Mudroňa, lekára, bol redaktorom, významným bibliografom, prekladateľom (z ruštiny, poľštiny, maďarčiny, nemčiny), napísal Spomienky na detstvo a starý Martin (v rukopise).
Meno naturalizovaného slovenského básnika Ivana Galla, vlastným menom Ján Halla, je menej známe. Narodil sa vo Vsetíne, univerzitu navštevoval v Prahe, Lipsku a Berlíne. Prázdniny trávieval v Martine. Slovenskému ľudu venoval celý svoj život od vzniku Československej republiky až do osudných marcových dní roku 1938, keď musel opustiť Slovensko a zbytok svojho života (do 26. mája 1955) strávil v Prahe. Písal básne (elégie nad smrťou Andreja Halašu a Pavla Mudroňa a ďalšie), beletriu a články, uverejňoval zväčša v Dennici.
Vladimír Roy, vnuk Jozefa Miloslava Hurbana, sa narodil v Adamovských Kochanovciach, študoval v škótskom Edinburghu, bol evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši, Púchove a v Bukovci, zomrel mladý (51-ročný). Napísal a vydal básnické zbierky Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Peruťou sudba máva.

Ivan Sulík

O sovietskej a francúzskej semiotike
V poslednom roku sa pozitívne rozvíja vedecká spolupráca Kabinetu literárnej komunikácie na pôde Pedagogickej fakulty v Nitre s Univerzitou v Amsterdame. Po študijnom pobyte Antona Popoviča a návšteve J. S. Holmesa a E. L. Kerkhoffovej v septembri minulého roku, prednášal v Nitre v dňoch 25.-28. februára tohto roku mladý holandský literárny vedec Teun van Dijk. Zároveň sa zúčastnil seminára O sovietskej a francúzskej semiotike. Na tomto seminári sa mal zúčastniť aj I. I. Revzin z Moskvy, ktorý však neprišiel a svoju neúčasť ospravedlnil. Teun van Dijk vystúpil s dvomi prednáškami. V druhej časti programu vystúpili pracovníci Kabinetu literárnej komunikácie T. Zsilka, Ján Dekan, František Miko, Anton Popovič a J. Holý s referátmi o sovietskej semiotike.

Štefan Hudák

Diskusia
Hlavnou náplňou našej kultúrnej činnosti na Sliači je výskum regionálnej histórie. S tým súvisia spomienkové slávnosti k významným výročiam. Začali sme s výskumom pobytu Andreja Sládkoviča v Rybároch. Podarilo sa nám identifikovať budovu, kde Sládkoviš v rokoch 1844-1847 pôsobil ako vychovávateľ. Rovnako sa nám podarilo zistiť základné životopisné dáta štyroch dcér Petra Bezegha, ktoré Sládkovič v Rybároch učil a vychovával. Prispeli sme do publikácie Andrej Sládkovič a Sliač (auitor Štefan Hudák), ktorú k básnikovnu jubileu (150 rokov od narodenia) vydávajú Československé štátne kúpele na Sliači. K tomuto výročiu sme dali vyhotoviť aj pamätnú tabuľu. Na ľavom brehu Hrona zabezpečíme v jarných mesiacoch úpravu priestranstiev, kde Andrej Sládkovič vytvoril najkrajšie skvosty našej poézie: Marínu a Detvana. V areáli pred bývalou zemianskou kúriou Petra Bezegha vysadíme Park Andreja Sládkoviča. Pre štátne kúpele pripravíme v bývalom hoteli Bratislava pamätnú izbu, kde budú pamiatky po všetkých významných osobnostiach, ktoré sa na Sliači v minulosti liečili alebo tam pôsobili. Z podnetu miestneho odboru odhalia pred budovou školy bustu Andreja Sládkoviča. Pripravuje ju akademický sochár Karol Dúbravský.
Stretli sme sa na besede s národným umelcom Jánom Cikkerom, so spisovateľom Ferdinandom Gabajom (vyučoval v rokoch 1931-1933 na evanjelickej škole v Hájnikoch), ktorý pobudol u nás celý týždeň.
V novembri minulého roku sme zorganizovali stretnutie so starými matičiarmi. Podobné posedenia chceme uskutočniť každoročne pri príležitosti založenia prvého matičného odboru (11. októbra 1936) v Rybároch. Besedovali sme aj s profesorom Rudinským z USA.

Chýrnik

Čo všetko móda nevymôže?
Vo veľkých mestách belgických, spravujúcich sa vo všetkom podľa Paríža, prišlo teraz do módy najvzácnejším hosťom predložiť lahôdku - rozumieme pražených - potkanov.
 
Devätnásťročné cestovanie jedného listu
Jedná sa tu o obyčajný list, ktorý bol odovzdaný v Arade 19. júna 1852 a dostal sa do patričých rúk len 21. apríla 1871. Pošta si vyzdvihla od adresáta desať korún za to, že ho tak dlho opatrovala.

STRANA 2


Alfréd Piffl
Bratislavská hradná studňa
Na Bratislavskom hrade sa nám zachovala cisterna aj studňa. Pritom však nemáme dosť jasne zodpovedanú otázku, prečo v tereziánskej dobe bola naraz spotreba vody taká, že nestačila cisterna so studňou a bolo potrebné hrad zásobovať ešte aj dovážanou vodou. Podľa jednej tradície obstarávalo dovoz nadplánovanej vody ešte niekoľko desiatok somárov, každý naložený dvoma súdkami vody. Voda sa vraj dopravovala priamo z čistého Dunaja, vtedy ešte nezaťaženého baktériami colli a vylievala sa do bazéna pri hradnej studni. Keď sa bazén naplnil, útvar nezaťažených somárov putoval dnešnou Mudroňovou ulicou na svahy nad Mlynskou dolinou, kde sa zachovalo pomenovanie Somársky vrch dodnes.
Pre bratislavskú hradnú studňu máme presný letopočet jej založenia rok 1434. Dňom 22. decembra 1956 sa začala písať prvá stránka studniarskeho denníka. Vyčistenie studne prevzalo družstvo Stavochema v Bratislave a za studniara bol určený Ján Opátik z Rusoviec. Dňa 1. apríla 1957 bolo čistenie studne skončené a 5. apríla sa urobila kolaudácia za prítomnosti šesťčlennej komisie. Vtedy bolo mojou povinnosťou spustiť sa do studne naposledy ako kolaudátor. Spúšťali ma v plechovke na smeti. Zameral som presnú hĺbku studne 85,10 metrov a zakreslil som rez studňou a spätne pôdorysy všetkých podlaží. Uvedomoval som si, že som hlboko pod úrovňou Dunaja a začal som písať pamätnú zápisnicu (ktorá je dosiaľ v mojom vlastníctve).
Dnes má studňa opäť reflektorové osvetlenie pre turistov a dnešná moja spomienka chcela zachytiť kus bratislavskej histórie, ktorú voda nenávratne pohltila.
STRANA 3

Augustín Maťovčík
 
Romantická próza
Dnes je všeobecne známe, že v skúmaní našej literárnej minulosti sa venovala pomerne veľká pozornosť štúrovskému obdobiu a v ňom hlavne štúrovskej poézii, jej vynikajúcim reprezentantom a dodnes živým dielam. Oveľa menšiu pozornosť venovali bádatelia skúmaniu štúrovskej i predštúrovskej prózy, ktorá sa dočkala náležitého zhodnotenia až v posledných rokoch, a to najmä v diele Viliama Marčoka Počiatky slovenskej novodobej prózy (Bratislava 1968), v ktorom nachádzame prvý ucelený rozbor a charakteristiku prvého slovenského románu (René) a preromantickej prózy.
Nedávno vyšla práca Júliusa Nogeho Slovenská romantická próza (Bratislava 1969). Autor ju rozčlenil na päť kapitol. V prvej sleduje tradície a východiská koreniace v klasicistickej a preromantickej próze, v druhej, základnej kapitole sa venuje rozboru vlastnej štúrovskej romantickej prózy, v tretej a štvrtej podáva ucelené literárne portréty jej najvýznamnejších predstaviteľov Jozefa Miloslava Hurbana a Jána Kalinčiaka a napokon v piatej kapitole konfrontuje náhľady štúrovcov na romantizmus a romantickú prózu.
Ťažisko Nogeho práce tvorí doteraz najkompletnejší rozbor štúrovskej romantickej prózy, v ktorom si autor všíma prvé pokusy tlačené (v známych periodikách Nitra, Orol tatránsky) i v rukopisných časopisoch, prózu písanú v češtine, ale hlavne vrcholné obdobie prozaickej tvorby ohraničené uzákonením štúrovskej spisovnej slovenčiny a revolučnými rokmi polovice minulého storočia. Načrtáva vývin prózy podľa tendencií a funkčného poňatia literatúry, pričom osobitne charakterizuje prózu publicistickú, historickú, aktualizujúcu, subjektivizujúcu i prózu epigónov (K. Modráni).
Podrobnejší rozbor a konfrontácia Nogeho výskumov zhrnutých v diele Slovenská romantická próza dokazuje, že jeho hodnotenia sa opierajú o fundovaný výskum vlastný, o súčasné bádanie slovenskej i českej literárnej vedy, výsledkom čoho je dielo základnej vedeckej hodnoty.

Rudo Čižmárik

Roztržitý básnik
Druhú básnickú knižku Blažeja Beláka Postupne sa usmievam vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ roku 1969 a odmenilo ju cenou za pôvodnú poéziu. Rozsiahla knižka má tri časti: Lyrika, Epika, Dráma. Teda tri druhy básnictva.
Lyrika začína nasadením ľahkého ironického tónu, básnik kričí slovenskými ústami o svojom príchode, o svojom detstve medzi ľuďmi. V ľúbostných veršoch tak trochu prekáža Belákovi jeho príišné technické veršovanie. Z tohto cyklu sa vydeľuje osobitne báseň Dnes. Keby autor využil možnosť realizovať básne tak ako túto, zbierka by nepochybne získala na účinnosti, sile i kvalitatívnosti.
Epika: v Ars Noetike naznačuje Belák svoj tvorivý program: z obsahu abstrahovať zmysel. Je tu podstatne sústredenejšie skúmanie problémov človeka a civilizácie a vôbec dialektiky života. Snaha o určitú dynamickosť verša, spád, o šokujúce spájania je konkretizovaná vo veršoch Skutočnosti, Stanovme. Pripomína to niekedy rozrtržitého básnika, ktorý, hoci vie, čo chce naznačiť, zamotáva sa v roztržitosti.
V časti Dráma je rozsiahlejšia báseň Sloboda, ktorá svojou štruktúrou pripomína niektoré skladby Miroslava Váleka. V rovine irónie, ale aj absurdity a fantastična vypovedá básnik znepokojený behom sveta a civilizácie svoje posolstvo.
Napriek výhradám považujem túto zbierku za jednu z najlepších zbierok, ktoré vyšli minulý rok. Pre jej znepokojenosť i výsmech nad životom.
Marián Heveši
Z českej police
Dominujúcou výskumnou sférou českého rusistu Zdeňka Mauthausera je poézia. Špecálne autori zlatého veku ruskej poézie, t.j. od začiatku storočia približne po koniec rokov dvadsiatych. Môžeme dosť presne určiť, na aký typ poézie sa orientuje najvytrvalejšie: na futuristov a básnikov s nimi voac-menej spriaznených. Súčasnú sovietsku poéziu, najmä generáciu nájdenej kontinuity (Voznesenskij a spol.) skúma tiež na pozadí dalo by sa povedať futurisicko-avantgardnom (práca Spirála poezie z roku 1967, ktorá je venovaná ruskému básnictvu po roku 1945, a záver knihy Umění poezie z roku 1964, ktorý rovnako ústi k súčasnému dedičovi Majakovského - k Andrejovi Voznesenskému).
Aj v najnovšej Mauthauserovej knihe Nepopulární studie z dějin ruské avantgardy (Svoboda, Praha 1969) má centrálne postavenie štúdia Nihil et infinitum ruského futurizmu. Roku 1967 sa na knižnom trhu objavil v pravom zmysle slova šok: Kolo inspirace, antológia ruskej moderny azačiatkov sovietskej poézie. K jej úspechu znašnou nierou prispel i unikátny Mauthauserov doslov, štylizovaný disusnem, s pochybovačským leitmotívom o zlatom veku ruskej poézie a obsahujúci všetko základné i polemizujúce o ruskej básnickej produkcii prvých desťročí nášho storočia. Nájdeme ho i v prítomnom súbore. Priestor venuje takmer všetkým vtedajším literárnym smerom a ich typickým predstaviteľom. Skúma tvárne prostriedky a polaritu predchodcu avantgardy - symbolizmu. A ďalej? básnik a kultúra, básnik a emigrácia, básnik a aktuálnosť, básnik a utilitarizmus, básnik a revolúcia, to všetko môžeme v tomto texte vyhmatať. Ďalšie štúdie sa venujú autorom: Cvetajevová, Pasternak, Belyj, Šklovskij, Turbin.

STRANA 4


Ján Johanides

Zrátanie smiechu
1. XII. 1500
Asi z dvanástich metrov - v záhrade, ktorá znovu naberá vietor - vidno vysokého muža v rokoch; prostovlasý, plná brada, nenútená chôdza. Obzerá sa akoby po dlhom odlúčení, alebo tu ešte nebol. Prichádza čas lomeného svetla, muž s bradou sa práve zastavil. Nakláňa sa, priťahuje chvojinu ku kmienikom zviazaných a ohnutých stromčekových ruží, opäť natiahol pravicu a ustrnul uprostred pohybu, kým prsty na oboch vysunutých rukách sa mu razom doširoka roztiahli - na okamžik pripomína postoj kolkára tesne po vrhu - vzpriamil sa so strmým polobratom hlavy a zároveň ukročil; spoza tamarišky zvoľna vystúpil zavalitý a elegantný starec s ľahkým úsmevonm. Obidvaja sa navzáonj dívajú na seba mlčky a napohľad akoby sa ešte nečakali. Počuť stromy.
Elegantný starec sa zasmial a prehovoril prvý. Niekoľkoslovná a nezrozumiteľná veta.
Muž s bradou mu odpovedal až po hodnej chvíli a len jediným otvorením úst.
Starec postrčil špicou topánky hrudu prsti alebo skalu a znovu sa rozosmial. Na obličaji sa mu kývu tenké tône haluzí. Začal rozprávať pri naklonení hlavy nad pravú kľúčnu kosť, pričom vystrel ľavú dlaň a pravicou si po nej seká.
Muž s bradou mu dal odpoveď zase len jedným slovom.

Michal Chuda

Nedeľa
V hrudi kostolnej veže prevravel najprv po prvýkrát zvon.
Dlho trvali na zamate tmy ostré chumáče jeho hlasu.
Tak ustúpila noc. Vytratila sa ako mlčanlivý žobrák spomedzi domov.
Za dedinou pri Palkovom kríži už dávno pobehoval deň.
A potom neposedné zvony začali už častejšie skákať vetru do reči.
Hľa, poletujú hlasmi nad dedinou ako motýle.
V takomto čase si chalupy podávajú vôňu mydla
a cesta ako rozpradené mača oddane sa túli bezprašným telom k nohám.
To ešte vo včerajšom súmraku, voňajúce materským mliekom, prišli brezové metly k slovu.
Napokon, jak od nepamäti, dedina vošla do domu Pána.
Staručké lipy, čo naokolo šepocú modlitby, rozlievajú popod nohy kaluže tieňov.

STRANA 5


Ľudo Petránsky

Kandarya-Mahadeva
Rok po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení (oddelenie profesora Vincenta Hložníka) debutovala v galérii Cypriána Majerníka samostatnou výstavou pod názvom Možnosti odkrývania (roku 1967) mladá bratislavská výtvarníčka Jana Shejbalová Želibská.
Nová cesta, ktorú táto výstava zaznamenala, mala svoje prvé ohlasy už na expozícii 13 zo Slovenska (Špálova galéria, Praha 1967), kde bola mladá výtvarníčka zastúpená obrazmi so záclonami. Environnement v galérii Cypriána Majerníka už prekvapil - napriek rozpakom v realizácii - zanovitým sústredením sa na problém, ktorý v rozličných obmenách rieši Shejbalová Želibská vlastne až dodnes, Je to téma ženy ako večného objektu, skrývajúceho v sebe tajomnosť i pôvaby krehkej erotiky, úctu, vzrušenie z očakávania a tušených predstáv.
Úchvatná staroindická symbolika indického chrámu Kandarya-Mahadeva bola podnetom pre novú interpretáciu. Koncom minulého roka inštalovala v pražskej Špálovej galérii pod titulom spomínaného chrámu lásky environnement, ktorý je už vrcholom autorkinho doterajšieho snaženia. Päťuholníkový stĺp zložený zo šesťdesiatich panelov z umelej hmoty (fatrokard). Jednotlivé pózy detailov ženských figúr vylisovaných zo spomínaného materiálu a na miestach pohlavia kombinovaných so zrkadlom kosoštvorcového alebo oválneho tvaru získavali za pomoci vnútorného osvetlenia pôvabnú kontúrovú kresbu takmer v grafickej čistote. Tri pózy z panelov boli zväčšené a v ružových tónoch namaľované na stenách galérie. Figúry na stenách boli podobne kombinované so zrkadlami a doplnené umelými a ružovými kvetmi, ktoré na ďalších miestach v lyrických vertikálach spoluvytvárali celý priestor. (Pre zaujímavosť môžeme doložiť, že autorka získala roku 1968 Striebornú medailu na II. bienále kvetov v talianskej Pescii.)
Kandarya-Mahadeva, environnement Jany Shejbalovej Želibskej, patrí k príjemným prekvapeniam, ktorých v minulom roku z domácej tvorby nebolo tak veľa. Je zrelým výsledkom niekoľkoročnej cesty a otvára možnosti odhaľovania nových priestorov. Tentoraz už za predpokladu pôsobivej jednoty myšlienky i jej realizácie.
 
V čísle sú dve diela Jany Shejbalovej Želibskej: Triptych (1969) a Kandarya-Mahadeva.

- rh -

Žiaľ, neúspech
V minulom roku vznikol už v poradí šiesty dlhý hraný film Štefana Uhera podľa námetu Alfonza Bednára, tragikomédia (ako ju uvádzajú na plagátoch) Génius. O podiele hriechu na poľudštení diabla, ako vravia titulky.
Symbolický, veľavravný podtitul. Vo filmovej podobe to znamená, že aj diabli sú zhrození ľudskou zlobou do takej miery, že sa rozhodnú najprv človeka polepšiť, aby ho potom mohli opäť kaziť. Že najprv budú šíriť dobro a lásku a že potom budú opäť rozsievať zlobu a nenávisť. Táto základná myšlienka nachádza svoj obraz v príbehu rodiny Petra Tobiáša, jeho ženy, detí a Violy, jeho známej. Táto reálna rovina, v ktorej sa odvíja príbeh ľudskej zloby, sa prelína s rovinou imaginárnou, mohlo by sa povedať pekelnou, so zasadaním čertovského kolégia.
Tu vzniká prvá trecia plocha. Spojenie týchto dvoch rovín je trochu násilné. Samotné zasadanie čertovského kolégia pôsobí chvíľami ako antický chór v starom gréckom divadle. S tým súvisí aj ďalšia bolesť: herecké výkony. Tie dva druhy, dva štýly hereckého prejavu pôsobia spolu značne nesúrodým dojmom. Z toho vyplýva ďalší nedostatok: žánrová nečistota.
Vzniklo dielo veľkej závažnosti, etického bohatstva, dielo vyjadrujúce žiaľ nad ľudskou zlobou, ale jeho obrazové vyjadrenie zostalo akési nehotové. Aj tak však Génia treba hodnotiť ako ďalšie rozšírenie Uhrových tvorivých netód, ako výsledok boja o stvárnenie veľkej myšlienky. A tento úporný zípas, i keď nevyhratý, treba hodnotiť s uznaním.

STRANA 6


Miloš Majer
 
Záhorácke potulky
Myjava je krásne starobylé mestečko s bohatou tradíciou. Do povedomia Slovákov sa prvýkrát významnejšie zapísalo v meruôsmych rokoch, keď tu sídlila revolučná Slovenská národná rada. Prijímali tu delegátov z okolitých dedín. Medzi nimi bola aj tá z Brezovej, ktorá priniesla ako dar povstaniu slovenskú zástavu. Pri tejto príležitosti predniesol Jozef Miloslav Hurban pamätný dvojhodinový strhujúci prejav, ktorým nadchol väčšinu prítomných a povzbudil ich do boja za spravodlivú vec, do boja za národnú samostatnosť. Prvá výprava povstania bola riadená z takzvaného Reptovského domu, patriaceho medzi vzácne myjavské historické pamiatky. V tomto dome súdili zradcov, pred ním sa konalo aj veľké zhromaždenie, význačné tým, že na ňom bola Slovenská národná rada vyhlásená za zvrchovanú politickú správu pre povstalecké územia Slovenska.
Poldruha storočia pred vznikom Hurbanových vojsk na evanjelickej fare farárčil autor viacerých náboženských spisov Daniel Krman. Ten, na rozdiel od hurbanovcov, nechoval k Habsburgovcovm ani štipku sympatií, zvlášť nie k ich protireformačnej politike. Veď sa mu oni za to aj náležite odmenili väznením na Čachtickom zámku. Podarilo sa mu síce utiecť do Nemecka, ale nevydržal. Hoci vedel, že ho vo vlasti možno znovu očakáva väzenie, vrátil sa. Zomrel vo väzení v Bratislave roku 1740.

Oznamujeme našim čitateľom, že od 1. 4. do 30. 9. šéfredaktor Matičného čítania Ivan Kadlečík odišiel na tvorivú dovolenku. Počas jeho neprítomnosti redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor Tomáš Winkler.

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 7