ČÍSLO 9, 27. 4. 1970, ROČNÍK III


Ľudovít Čečetka
Osoba človečenstva
Milan Rúfus napísal v Slovenských pohľadoch (12/1965), že od dôb Štúrových sa nám nepodarilo syntetizovať národné v nejakej mysliteľskej polohe so svetovým. Alebo to bol extrémny a prízemný provinčný nacionalizmus, alebo rovnako provinčný internacionalizmus - ľahostajné bagatelizovanie vlastného národa z tých najrozličnejších dôvodov od vypočítavej malichernosti až po dobromyseľnú chudobu ducha. A v diele Zmysel slovenského obrodenia hovorí Svätopluk Štúr, že Slovensko nestačilo čerpať a ďalej rozvíjať bohatú myšlienkovú náplň obrodenia.
Štúrova generácia prvá vyslovila tak jednoznačne a rozhodne, že sa to stalo historickým faktom, naše právo aj povinnosť byť národom. Nikto nemôže byť človekom bez národnosti, nikto nemôže byť plnoplatným členom ľudského spoločenstva inak ako cez národ.
Byť národom! Lenže čo to znamená byť národom? Je to len reč, kroj, národné zvyky a zvláštnosti, teda to, čo nás určitými znakmi vydeľuje z ľudského spoločenstva, a či nie aj to, ba prevažne to, čím ako národ prispievame k tomuto spoločenstvu: k večnému ľudskému smerovaniu, k naplneniu ideálov ľudskosti? Človek - národ - ľudstvo sú v povedomí štúrovskej generácie harmonicky zladené od človeka k ľudstvu, aj v spätnej väzbe od ľudstva k človeku.
Slovenský národ bolo možno pozdvihnúť len demokratickým, osvieteným, národne tolerantným, hlboko humánnym, k Slovanstvu i svetu otvoreným, pokrokovým národným programom. Nemohol byť naplnený duchom nesvornosti a separatizmu, nemohol sa uzatvárať do nacionálnej ulity, lebo tým by podtínal vlastný kmeň. Nemohol byť, ani nebol hlásateľom nacionálnej meznášanlivosti a šovinizmu, veď by kul zbrane, ktoré by sa zákonite obracali proti nemu! Bol mu cudzí duch nacionálnej výlučnosti a sebectva.
Národné a svetové bolo u štúrovcov zakódované v tom, ako sa im národné prekrývalo so svetovým, všeľudským. Ako prostredníctvom národa dvíhali človeka z kocúrkovskej zadebnenosti k vyšším obzorom, k obci, k pospolitosti. Národnej i svetovej. Vlastnosti, ktorých ani dnes nemáme akurát navyše.
Prirodzene, všetky tieto otázky nastoľuje dnešná doba v iných súvislostiach, na inej úrovni. To, čím Štúrova generácia odpovedala na otázky svojej doby, nemožno mechanicky prenášať ako recept alebo zaklínadlo do dnešných čias.
Ale niečo z toho je záväzné aj dnes. Príklad a smer, ktorý nysliteľsky vyjadrili a skutkami sa o to heroicky pokúšali v národe ako v osobe človečenstva.

STRANA 1


František Princ

Doma je len doma
Vo fejtónoch vydaných pod názvom Prechádzky po kraji nachádza sa aj Hečkov List do Suchej nad Parnou. V ňom na jednom mieste napísal: Nemohol som privyknúť na cudzie mestá a dediny. To malo za následok, že som sa za posledných 25 rokov osemnásť ráz sťahoval z mesta do mesta, z dediny do dediny a z miesta na miesto, a ešte stále sa trápim, že nebývam doma.
Aké je to symbolické. Jeho telesné pozostatky odpočívajú na Národnom cintoríne v Martine. Iste si tam zaslúži odpočívať. Jeho zásluhy náš národ bude mať stále pred očami. Avšak on tak miloval svoju Suchú nad Parnou a jej Vlčiu dolinu! Naozaj smutno by muselo byť, keby aj tam nebol doma.
Pri 10. výročí úmrtia spisovateľa Františka Hečka, pri rozbore jeho diela sme prišli na to, že v slovenskej literatúre niet spisovateľa, ktorý by mal väčšie zásluhy o slovenského roľníka a družstevníka, o slovenskú dedinu. Prečítajte si Drevenú dedinu, Červené víno, Fejtóny, Prechádzky po kraji, Vysťahovalcov, a dáte nám za pravdu. Sám spisovateľ v roku 1957 povedal redaktorovi Mladej fronty: Ja som pôvodom, vzdelaním a celým založením roľník.
Už sa nemusí trápiť, že stále ešte nebýva doma. V Suchej nad Parnou už majú Jednotné roľnícke družstvo spisovateľa Františka Hečku. A 1. marca 1970 sme prežili v tejto obci veľký deň. Prišla manželka spisovateľa pani Mária Hečková-Jančová, sestry, dcéra a ďalšia rodina. Na jeho rodnom dome sa položil veniec a potom Suchovania sa nahrnuli do divadelnej sály. Mnohí ľutovali, že sa tam nezmestí viacej ľudí. A mali sa tam na čo dívať. Profesor gymnázia v Trnave Michal Tomašovič, citlivý znalec Hečkovho diela, zostavil literárne pásmo zo všetkých diel spisovateľa a nacvičil ho so študentmi, ktorí dochádzajú do Strednej všeobecnovzdelávacej školy a do gymnázia v Trnave práve zo spisovateľovej obce, zo Suchej. Je ich spolu devätnásť. Všetci účinkovali.

Koloman Slafkovský

Blahoželáme jubilantke
Dňa 18. apríla sa dožíva v Trenčíne vrútocká rodáčka pani Etela Haizerová osemdesiat rokov. Vo svojom rodisku bola po desaťročia čelnou funkcionárkou Živeny a za jej pôsobenia sa Vrútočania jedenásťkrát zúčastnili na divadelných súťažiach ochotníkov v Martine. A sama pani Haizerová si s chuťou zaochotníčila a jej postavy v hrách Čechova, Tajovského a ďalších svedčili o jej veľkom hereckom nadaní. Podľa slov režiséra Blahníka bola obdarená výnimočnou vitalitou a kládol ju za vzor herca ochotníka. Vzácnej jubilantke srdečne blahoželáme a prajeme jej ešte mnoho šťastných rokov života.

Ivan Kusý

Potrebná činnosť
Vychádzajúc zo znalosti slovenskej vedeckovýskumnej základne v oblasti spoločenských vied, ktorá pre záujmy ochotníckych pracovníkov v miestnych odboroch Matice slovenskej najviac prichádza do úvahy, chcel by som konštatovať, že je pre nich dosť špecifickej a potrebnej práce. V centre pozornosti je regionálny výskum historický, literárnohistorický, národopisný, jazykovedný, ale sporadickejšie aj sociologický a prírodopisný. Zdôrazňuje sa zbieranie materiálu, jeho dokumentovanie a vzápätí sa uvažuje aj o jeho bezprostrednom využití. Navrhujú sa najmä kroniky, pamätné izby, cykly prednášok (o obciach, ich histórii, rodákoch, tradíciách, folklóre).
Minulosť nám zanechala toľko dlhov, že ešte pokolenia majú čo naprávať, a ďalšie úlohy dávajú súčasné revolučné spoločenské zmeny, ktoré z roľníckeho a folklórneho Slovenska spravili za dvadsaťpäť rokov Slovensko robotnícke, industriálne, a v dobrom i v zlom nasýtené už mestskou kultúrou.
Vo väčšine európskych národných kultúr zberateľská činnosť sa organizovala v období pozitivizmu. Slovenskí vedeckí pracovníci tohto obdobia si tiež uvedomovali potrebu takejto činnosti, ale v podmienkach národne porobeného národa to nebolo možné. Profesionálnej vedeckej základne vôbec nebolo a aj amtérska činnosť či pomoc bola vystavená mnohým šikanovaniam. Mnoho sa však zameškalo aj za prvej Československej republiky, aj v rokoch päťdesiatych, keď národný nihilizmus viedol k ignorovaniu pamiatok národnej kultúry.
Slovenská profesionálna veda pracuje v súčasnosti na mnohých prácach. V oblasti literárnej vedy je to Slovník slovenskej lietratúry. V oblasti historickej vedy spracúvajú sa jednak syntetické diela, jednak dejiny hospodárske i kultúrne jednotlivých závodov, miest a podobne. Pre dejiny umenia sú nevyhnutné dôkladné popisy pamiatok, upozornenie na ne, a aj tu sa pripravuje Slovník slovenského výtvarného umenia. Slovenskí jazykovedci ešte stále nemajú po všetkých stránkach zmapované Slovensko, ani po stránke dialektorlogickej ani pre dejiny slovenského jazyka. Slovesko dedinskej ľudovej tradície priamo mizne pred nami a tak tu je zvlášť naliehavý národopisný záchranný výskum.

Chýrnik (1922)

Slovenské dievčatá,
ktoré túžia po bohabojnom živote kláštornom a chcú sa stať mníškami, môžu sa hneď hlásiť v slovenskom kláštore v Ružomberku.
 
Falošní detektívi
Veľmi nepríjemnú cestu mali pred krátkym časom cestovatelia vo vlaku medzi Podolíncom a Kežmarkom. Štvoro civilných osôb, ktorí sa vydávali za detektívov vlády, od každého žiadali peniaze, pozreli bankovky a konfiškovali všetky, na ktorých kolky vyhlásili za podozrivé. Vzali i malé obnosy, 10, 20 i 50 K., lež niektorých pripravili i o značné obnosy. Cestovatelia boli prirodzene veľmi rozhorčení pre tú neočakávanú prehliadku a hromžili na terajšie časy, na nové poriadky, na vládu a iné. Veľký bol ale ich obdiv, keď o niekoľko dní počuli, že bezočivých klamárov zlapali a odobrali im 58 000 korún.
 
Škandál
Je do neba volajúci škandál, že náš časopis, naše listy a nám zaslané dopisy naši zbesnelí nepriatelia na mnohých poštách trhajú, pália, odhadzujú, alebo jednoducho napíšu: naspäť, a patričným ich nedoručujú. Naši predplatitelia pritom nám grobiansky list píšu, že vraj prečo im neposielame časopis. My všetko načas odosielame, nie v nás je chyba. Teraz práve vyšetrujeme po celom Slovensku tých zbesnelcov, ktorí nás takto znemožňujú. Však ich my ešte musíme naučiť móresu!

STRANA 2


Albín Bagin
Spisovateľ a národ
V priebehu dejín novodobej slovenskej literatúry sa vykryštalizovali tri typy spisovateľa. V prvom období, platnom v podstate pre celé 19. storočie až do prevratu v roku 1918, to bol typ spisovateľa svetlonosa. Mal byť pestovateľom vyšších "pochopov" pravdy, dobra a krásy, mal vychovávať a viesť. Mlčky sa tu predpokladalo jeho všestranné prečnievanie nad národným kolektívom, ktorý bol povolaný zdokonaľovať. Je to typ všeobecne známy buditeľský či obrodenecký, ktorý úzko súvisí so sociálno-funkčným ponímaním literatúry.
Národné oslobodenie v roku 1918 prinieslo závažné zmeny: výchovy sa ujali školy a kultúrne inštitúcie, ktoré urobili tento typ spisovateľa do istej miery zbytočným. Literatúra sa začala orientovať na svoje vlastné problémy, záujmy a potreby. Vznikol typ, ktorý z nedostatku lepšieho pomenovania nazvime typom spisovateľa - literáta. Literatúra v jeho poňatí má byť predovšetkým literatúrou, až potom všetkým ostatným. Zdôrazňuje autonómnosť a špecifickosť tvorby a rozvíja jej vlastné funkcie: osloviť a kultivovať načúvajúceho, obohacovať poklad jazyka.
Tretí typ, ktorý pomenujeme zaužívaným termínom spisovateľ - svedomie, sa stal pre slovenskú literatúru charakteristický po vojne a po špecifickej digresii päťdesiatych rokov. Národ dosiahol v priebehu národnodemokratickej a socialistickej revolúcie určité ciele, spisovateľ sa teraz upriamuje na morálne hodnoty, všíma si individuálne krivdy.
Blažej Belák
Skok
Na Kanianskych lazoch bývala tetka Gregorcová, nazývaná aj tetka Hela, hrčavá a odolná starucha, neplodná vdova, voľakedy prekypujúca silou. Bola sa vydala za nedbaja Holomca, ktorý si do manželstva doviedol syna od prvej ženy. Ten sa volal Matejko a podobal sa na otca. Bol okrúhlučký, sprostý a rozmaznaný. Lenže keď dorástol a otec mu zomrel, našiel sa. V meštianke nadobudol istoty, vyčistil sa mu rozum, spevnel, prestal sa hádzať a naučil sa počtovať. Macocha, tetka Hela, mala dosť starostí sama so sebou a s dedinou, nuž chlapčisko jej neveľmi prirástlo k srdcu. Nechcela mu však ubližovať a poslala ho aj ďalej do škôl, a to na obchodnú akadémiu, kde, či už vychodil, alebo nevychodil, našiel samostatnosť a na macochu zabudol. Tetka sa živila svojimi chlapskými rukami a babským mozgom. Nosila poštu na lazoch, robila hlásničku aj bubeníčku, začas bola hájnikom na urbárskom a tak, chudera, starla aj so psiskom, čo jej boli dali, keď už sily utrácala, k funkcii.
STRANA 3

Rudolf Chmel
 
Odkiaľ vietor dúcha?
Odkiaľ dúcha vietor či vetrík do nášho ohníčka národného, do pahreby, na ktorú si raz za čas spomenieme, do tej hŕby žeravého popola, v ktorej si raz jeden, raz druhý pečieme svoje zemiaky, švábku či bandurky, hrajúc sa pri tom (ako to už pri takých pahrebách býva) na Slováčikov i Slováčiskov. A z času na čas príde k takejto pahrebe slovenský spisovateľ, veriac, že on jediný je na túto funkciu predurčený bohom, a dúcha, dúcha, raz naprázdno, inokedy zažne ešte nejakou stratenou iskrou vatričku, pri ktorej sa potom horliví rodáci zohrievajú, tešia i smútia. Naše malé, milé slovenské národovectvo je vo vytržení, prihrievame si na tej vatričke už nie švábku, ale guláš a po ňom aj hriatô. Takí sme my už raz, darmo je. Radi sa rozplývame nad národom, pre niektorých je to zamestnanie, pre iných hobby. Ochraňuj nás, pane, pred obidvomi.
Ale dosť už! Chcem tu vlastne hovoriť o novej knihe Vladimíra Mináča Dúchanie do pahrieb (Smena 1970), ktorou chce autor rozdúchať ducha štúrovských čias, priblížiť ho dnešným zamestnancom na národa roli dedičnej i tým národným koníčkárom, aby sa konečne presvedčili, že národ je ešte vždy niečo vyššieho, výsostne mravného, čosi, čo zasahuje, alebo aspoň má zasahovať do najhlbšieho vedomia a svedomia každého súčasníka. Nie sú dnes zriedkavé hlasy, že národ ako spoločenská väzba sa už prežil, že na jeho miesto prichádzajú v týchto integračných časoch širšie internacionálne útvary, aj keď konkrétna historická prax tomu nenasvedčuje.
Mináčova koncepcia slovenských dejín, ak možno takto honosne hovoriť, stojí niekde blízko filozofie našich dejín (aj keď kúsok romantizuje), hľadá tú silu, ktorá posúva národ z krôčika na krôčik dopredu (ale i dozadu, a nemožno mu uprieť kritický pohľad do národa). "Vždy budeme malým národom: ale dokiaľ budeme chrániť svoju pravdu, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud." Kiež by to vždy tak bolo!

- mj -

Čertovský satirik
Predmety, slová, myšlienky, ľudia a ich vzťah k okolitému svetu boli odjakživa predmetom pozornosti a prísneho, aj keď v celkovom kontexte ironického a ironizujúceho záujmu Petra Karvaša, nášho veľkého humoristu, ale aj dramatika, scenáristu a v neposlednom rade i vedca a publicistu. Keď v roku 1954 vydal súbor čŕt Čert nespí, nebolo možné predpokladať, že je to iba prvý diel jeho "čertovskej" trilógie, ktorej zavŕšenia sme sa dočkali až teraz. V roku 1957 vyšlo Čertovo kopýtko a v minulých dňoch po trinásťročnej prestávke kniha próz Maľovať čerta na stenu (Smena, Bratislava 1970).
Vlastné životné skúsenosti sú tým fundamentom, na ktorom stojí jeho umenie balansovať na špičke ihly a pohrávať sa pritom so slovami. Jeho satira nepramení z mechanickej obmeny realít a absurdností, ani z obohrávania parodických situácií. Je to predovšetkým intelektuálsky súboj so slovami, duchaplné umenie prekvapujúcej skratky, spojené s výsmešnou kritikou všetkého starého, čo ešte dožíva v nás, v celej spoločnosti.
Rovnaká problematika a rovnaká kompozícia všetkých dielov trilógie sú dôkazom toho, že určite nevznikala náhodne. Do posledného dielu zaradil autor prózy napísané v priebehu desaťročia, v rokoch 1956-1966. Tieto roky boli doteraz vyvrcholením jeho dramatickej tvorby (Antigona a tí druhí, Diplomati, Jazva, Polnočná omša, Veľká parochňa). Zdanlivo teda stratil záujem o beletriu. Dnes vieme, že naozaj iba zdanlivo.
František Slza
Básnik človeka
Súčasného čitateľa poézie treba predovšetkým upozorniť, že básnik Ján Motulko od roku 1947 verše knižne nepublikoval. Jeho prvú zbierku básní Blížence vydala Matica slovenská v roku 1944 a jeho druhá básnická zbierka V mimózach vietor vyšla v bývalom košickom vydavateľstve Verbum v roku 1947.
Zobúdzanie popola je teda treťou básnickou zbierkou autora, zhrnujúcou v priereze tvorbu z rokov 1948-1958. Vychádza vo vydavateľstve Smena, ktoré cieľavedome a programovito - najmä pre mladých čitateľov - vyplňuje biele miesta na mape slovenskej poézie a prispieva k syntetizujúcim úsiliam, ako sa ony prejavujú v našej literatúre v posledných rokoch, a dodajme, na jej veľký úžitok.
Človek a jeho osudy, človek a jeho veľké i malé radosti a žiale, človek a jeho život - to predovšetkým povzbudzuje básnika k onomu zobúdzaniu popola, ktorý je všadeprítomný ako memento apokalypsy. Dalo by sa povedať, že z Motulkovej poézie vyžaruje svetlo prchavého, pominuteľného života i fascinujúce svetlo večnosti, záhadnej a neznámej, nekonečnej a trvalej.

STRANA 4


Ľudo Petránsky

Flirt slečny Pogany
Dnešné stretnutie s výsledkami mladého slovenského výtvarného umenia je zvlášť dôležité. Nemusíme dnes už vari pochybovať o tom, že Alex Mlynárčik, napriek sympatiám niekoľkých či nežičlivosti iných, zohral dôležitú úlohu pri formovaní progresívnych myšlienok nášho výtvarníctva šesťdesiatych rokov.
Alex Mlynárčik sa narodil 14. októbra 1934 v Žiline. V rokoch 1954-1961 ako jednotlivec aj ako člen žilinského šermiarskeho družstva získal štyrikrát titul majstra ČSR (bodák - kord). Bol armádnym aj československým reprezentantom. V tomto období rozvíja aj svoje pôvodné zamestnanie fotografa (od roku 1958 v Mestskom múzeu v Žiline). Výtvarníctvu sa začína venovať s plnou intenzitou po prijatí na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave roku 1959.
V celom rade vlaňajších - najčastejšie úspešných - expozícií slovenských výtvarníkov v zahraničí má nesporne osobitné miesto samostatná výstava Alexa Mlynárčika v Miláne. Podujatie sa uskutočnilo pod titulom Flirt slečny Pogany na požiadanie Galérie a vydavateľstva Appolinaire v Miláne pod záštitou známeho francúzskeho kritika Pierra Restanyho.
Dielo Spiaca múza (mramorové vajce položené na zamatovej poduške) jedného z najväčších sochárov všetkých čias C. Brancusiho sa stalo východiskom pre Mlynárčikovu akciu Flirt slečny Pogany, ktorá múzu prebudila k hravej veselosti. Návštevník sa prechádzal vo výstavnom priestore medzi 50 kinetickými plastikami (Kolumbove vajcia), ktoré boli opatrené zvonkohrou a vyrobené z umelej hmoty (fatrokard). Všetky zvoniace - spievajúce múzy sa dostávali do pohybu prirodzenou komunikáciou divákov, ktorí sa týmto činom stali aktívnymi spoluautormi pri dokončení diela. Na povrch hrajúcich vajec si návštevníci mohli zaznamenávať myšlienky, ktoré ich momentálne napadli, odkazy, poznámky, iniciálky, vyznania lásky i zlosti a podobne. (Alex Mlynárčik dôsledne formuloval túto snahu už pri výstave I. Permanentných manifestácií v Galérii Cazenave v Paríži v roku 1956.)
Zaznamenané otlačky sa stávajú svedkom individuálneho psychična. V prvom aj v druhom prípade je prázdna plocha radarom udalostí, ktoré prebiehali, prebiehajú, strácajú sa a znovuobjavujú v nespútanej hre histórie a prítomnosti, ktorá je práve tak jeho ako naša.

Vojtech Mensatoris

Pätnásť rokov liptovskej galérie
Vznik galérií na Slovensku sa datuje prakticky až od posledného štvrťstoročia. Ako prvá vznikla Slovenská národná galéria v Bratislave (predtým bolo iba galerijné oddelenie v Slovenskom národnom múzeu v Martine). Potom boli zriadené regionálne - oblastné, okresné a mestské galérie v Košiciach, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Prešove, Nitre, v Oravskom Podzámku a v Trenčíne. Postupne sa zriaďujú aj ďalšie analogické zariadenia, ako napríklad v Martine. V poslednom čase bola otvorená galéria stredovekého umenia na Zvolenskom zámku. Na Slovensku majú osobné galérie národní umelci Martin Benka v Martine, Ľudovít Fulla v Ružomberku a Miloš A. Bazovský v Trenčíne.
Galéria v Liptovskom Mikuláši nesie meno oravského rodáka Petra Michala Bohúňa, klasika slovenského výtvarného umenia národne-obrodeneckej generácie meruôsmych rokov. V jej stálych zbierkach maliarskeho, sochárskeho a grafického umenia 19. a 20. storočia je zastúpená realistická portrétna a krajinárska tvorba slovenských klasikov, ako je P. M. Bohúň, J. B. Klemens, ich nasledovatelia J. Hanula, P. J. Kern a iní. Nasledujúcu expozíciu tvorí postimpresionistický ľudový žáner zakladateľov súčasnej slovenskej maliarskej moderny, ako sú národní umelci M. Benka, J. Alexy, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla a iní. V sochárskych prácach vyniká starší A. Štróbl, národní umelci J. Kostka a F. Štefunko, v grafike A. Sokol. Osobitnú súčasť stálych zbierok tvorí súčasné umenie.

Michal Kern

Kultúra
Umŕtviť kultúrny život v meste či v krajine, teda v kultúre vôbec, v konečnom dôsledku vlastne nemožno. Kultúrnosti života, prostredia možno robiť prekážky, z ktorých za najväčšiu pokladám vnášanie a preferovanie pseudokultúry. Za kultúru nepokladám len množenie kultúrnych inštitúcií, ale celý životný režim všetkých ľudí, bez ohľadu na profesiu (vrátane cesty do zamestnania, nákupov, pracovných priestorov, hygieny práce, bývania a tak ďalej).
Spôsob života je vyjadrením kultúrnosti, tak ako znakom rozumného vládnutia a blahobytu bola vždy a je architektúra. Z takéhoto pohľadu niet dôvodov k prílišnému optimizmu.
K otázke sebarealizácie sa vždy najlepšie vyslovili dejiny. Mnohí sa realizovali, a zbytočne, hoci aj s podporou a za veľkého ohlasu, a mnohí sa realizovali navzdor oficiálnemu neuznaniu a v prospech kultúry celého ľudstva. Na tomto fakte nemožno chvalabohu nič meniť.

Igor Vajda

Fidelio v Slovenskom národnom divadle
V polovici marca tohto roku uviedla opera Slovenského národného divadla už po tretí raz za posledné štvrťstoročie jediné Beethovenovo operné dielo, jeho Fidelia (Leonóru, ako ho sám skladateľ nazval). Roku 1951 sa ním rozlúčil šéfdirigent Milan Zuna so svojou dlhoročnou činnosťou, ktorú začínal a končil práve v Bratislave. O deväť rokov neskôr Fidelia naštudovali v jubilejnej sezóne 40. výročia SND a tohto roku jeho opätovné uvedenie zakončilo oslavy polstoročia našej prvej scény.
Na šedomodrej scéne Otta Šujana a. h., na ktorej sa dobre vynímajú jednoduché, vkusné kostýmy Ľudmily Purkyňovej, rozohral režisér Július Gyermek účinne komponované - neraz vyslovene výtvarne cítené - predstavenie. Vzdal sa dialógov v próze, zato však prikomponoval v spolupráci s Dominikom Tatarkom postavu ženského Alter ega (stelesňuje ho Viera Strnisková).
Sólisti splnili neveľmi náročné režisérove požiadavky, no - okrem niekoľkých výnimiek - ostali veľa dlžní požiadavkám slohového prednesu. Poväčšine spievali tak ako inokedy, teda ako v romantických a súčasných slovenských operách, klasicizmus si však vyžaduje iný prístup. A samozrejme dokonalú techniku!

STRANA 5


Andrej Sninčák
 
Žijú medzi nami
Práca je tým najsilnejším činiteľom pre duševný vývoj človeka. Cigána aj Necigána. Duševný vývoj Cigánov pokuľháva práve preto, že im nik nepodal pomocnú ruku a že sa o ich živote utvárali idealizované predstavy nielen u nás, ale aj v ich pravlasti, v Pandžábe v Indii. Práve život v ich pravlasti, neviazanosť a voľnosť každého počinu ich vyzbrojila vlastnosťou zľahčovať každý svoj skutok, konanie. Prostredie, vzťah k nemu a pomer k sebe samému je pre jednotlivca ďalším silným faktorom pri formovaní psychična a pri utváraní svetonázoru. Súčasné životné prostredie, nevyhovujúce životné podmienky, nedostatok potravín a tak ďalej nie sú pre nezamestnaných Cigánov podnetom k správnej aktivite, ale naopak, oslabujú vôľu vysporiadať sa s nedostatkami. Slabá vôľa subjektu zlepšiť svoje životné podmienky a uviesť ich aspoň na úroveň chudobných Necigánov vyplýva zo strachu prekonávať prekážky. Slabá vôľa je príčinou toho, že sa mnohí nezamestnaní Cigáni uchyľujú k odcudzovaniu, k ľahšiemu nadobúdaniu životného minima.
Skoro na každom kroku vidieť nedostatok prostriedkov na obstarávanie jedla, šatstva, obuvi a bývania, pričom vitálny prejav lásky k deťom je taký silný, že zvádza rodičov a potom aj deti v staršom veku k nedovoleným formám obstarávania týchto potrieb. Pri tomto preberá často vedúcu úlohu matka, u ktorej je pocit zodpovednosti k rodine predsa len najsilnejší, a rodinné vzťahy by sme mohli nazvať matriarchálnymi.
Neochota Cigánov navštevovať školu pramení z toho, že dosiaľ k tomu ani neboli vedení a potom aj z toho, že mali slabú vôľu prekonávať ťažkosti spojené so štúdiom a s prípravou na budúce povolanie. Príznačné pre nich je aj to, že nejavia záujem analyzovať a odstraňovať príčiny svojho neutešeného položenia.

V čísle sú uverejnené dve diela Alexandra Mlynárčika: Flirt de mademoiselle Pogany, Galéria Apollinaire, Miláno (1969), Epitaf H. Boscha (1965) a dve fotografie zo spoločnej výstavy A. Mlynárčika a M. Urbáska v Galérii R. Cazenave v Paríži (1967).

Redakciu vedie zastupujúci šéfredaktor: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 6