ČÍSLO 12, 9. 6. 1969, ROČNÍK II


A. A. Baník

Preduchovňovať snaženia
V hierarchii životných hodnôt národy predstavujú tie základné sily, ktoré organizujú kultúru. Nie je teda v rozpore s kultúrnymi tradíciami vyspelých národov, kto hlása, že výkladmi o neznámych i známych osobách a dejoch zo starších aj novších dejín Slovákov napomáhať treba snahy o prehlbovanie a završovanie slovenskej národnej jednoty. Nie je proti pokroku, kto žiada, vymáha a organizuje starostlivosť o tlačené, rukopisné i vecné pamätnosti slovenskej histórie. Nie je spiatočníkom, kto tvrdí, že najvýraznejšou zložkou takto oživovanej slovenskej národnej jednoty je spoločná spisovná reč.
Všetky tieto výskumné, organizačné snahy a obranné opatrenia treba súčasne a nevyhnutne zušľachťovať, preduchovňovať, humanizovať.

Ľudovít Čečetka

Veci obecné a pospolité
Rodokmeň slovenského mešťana je zahanbujúco krátky. Až donedávna sme boli národom typicky dedinským, hoci na Slovensku boli vyspelé mestá s dávnou minulosťou a vyspelou kulúrou. O Bratislave sa v časoch, keď ju volali Prešporkom, hovorilo, že je ráno slovenská, na poludnie maďarská a večer nemecká. Ráno zaplavili trh dedinčania a Prešporkom sa ozývala slovenčina. Cez deň panovala úradná maďarčina a večer sa hlásila o slovo prirodzená nátura tunajších burgerov.
Pravda, slovenský živel nechýbal ani v iných mestách. Slováci síce žili v mestách, ale nie ako národ. Slovenský sedliak, robotník, remeselník bol trpený, ale slovenský inteligent nebol ani len trpený! Urbanizovať sa, vytvárať mestá a žiť po mestsky znamená rozhodne aj živú, aktívnu účasť, oveľa živšie prepojenie vlastného, osobného s verejným, spoločenským životom a kultúrnym pulzovaním mesta. Mestá sú len vtedy mestom (a nie nezladeným konglomerátom domov, ulíc a ľudí), keď ich obyvatelia tvoria obec v tom ušľachtilom zmysle, kde sa res privata harmonicky splieta s res publica v činoch sviatočného i každodenného, vo veľkých rozhodnutiach i v bežnom konaní občanov.

STRANA 1


Elena Chmelová

Oslavy výročia
Tohtoročné oslavy 140. výročia založenia prvej ľudovej knižnice na Slovensku, ktoré ss uskutočnia v dňoch 11.-13. júna v Liptovskom Mikuláši, sú v štádiu intenzívnych príprav. V rámci osláv uskutoční sa celoštátne vyhodnotenie XIX. ročníka súťaže Budujeme vzornú ľudovú knižnicu.
Liptovský Mikuláš je mesto, ktoré sa zapísalo do povedomia nášho ľudu kultúrnou a národnobuditeľskou činnosťou už na začiatku XIX. storočia. V Mikuláši žil vtedy Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, rodák z Paludze, ktorý bol známym vlastencom a národným buditeľom. Ako príslušník strednej vrstvy sa živo interesoval o potreby širokých vrstiev ľudu. Bol vyučeným knihárom a jeho činnosť v oblasti šírenia dobrých kníh je veľmi záslužná. Okrem knihárskeho remesla vydával z vlastnej iniciatívy vlastenecký kalendár, ktorý sa stal najrozšírenejšou knihou na Slovensku. Zapísal sa do dejín aj ako prvý priekopník slovenského ochotníckejho divadla. Aktívnu činnosť vyvýjal aj v oblasti slovensko-českých vzájomných vzťahov, najmä rozširovaním českých časopisov a kníh a prispievaním do českých časopisov a 1. novembra 1829 založil ľudovú požičovňu kníh - Slovenskú požičiavaciu bibliotéku, do ktorej nakúpil kníh v hodnote päťsto zlatých.

Zabudnutý kalendár

Lepšie jedno leto ako sto zím.
Nestrach v lete o hospodu, každý krík ti ju dá - ale v zime!
Netreba Boha o dážď prosiť, príde hneď, keď začneme kosiť.
24. 6. Do Jána Krstiteľa nechváľ kapustu, pšenicu, jačmeň.
Duch popráva oziminy a svätý Ján jariny. Pred Jánom nechváľ jarinu, až po ňom.
O Jáne čerešne i muchy zrelé.
Za koľko dní pred Jánom kukučka kuká, za toľko bude kukať po Jáne.

STRANA 2


Michal Gáfrik

Stretnutie Martina Rázusa s cudzinou
Martin Rázus patril medzi tých málo šťastlivcov, ktorí svoje doma nadobudnuté poznatky a názory na život mohli konfrontovať v bezprostrednom kontakte s vyspelejšou cudzinou. Na jeseň 1911 vďaka obdržanému štipendiu a pričinením škótskeho priateľa Slovákov Setona Watsona (Scotus Viator) strávil približne rok v škótskom Edinburgu a zastavil sa aj v Paríži.
Rázus odišiel do Škótska už pomerne rozhľadený, hotový človek, ktorý vlastné štúdiá mal za sebou (predtým krátky čas kaplánčil v Modre) a za sebou mal aj mnoho vnútorných, filozofických hľadaní a bojov. Do cudziny teda odišiel z vlastnej, bytostnej, nie formálne školskej potreby, z osobného dôvodu viac poznať a lepšie pochopiť život i svet. Do decembrového čísla Prúdov na rok 1911 potom napísal o svojej konfrontácii dlhší fejtón Prvé dojmy na anglickej pôde.
Možnosť slobodného myslenia a vyjadrovania sa, právo zákonnej ochrany v boji proti každej forme útlaku a bezprávia pokladal za prvoradé, rozhodujúce vždy a vo všetkom! Utvrdil ho v tom aj jeho prvý a vlastne jediný dlhší pobyt v cudzine.
 
Ivan Kusý
 
Práca nezhynie
"Ňeomilňe povstalo príslovie, že svet nevďečnostú platí."
Zhromaždili sme sa 12. mája 1969 (pri príležitosti 180. výročia narodenia a 110. výročia smrti) v Námestove, aby sme dosvedčili, že tieto slová Martina Hamuljaka, napísané pred stotridsiatimi rokmi v treťom ročníku Zory, neplatia už o osude jeho života a diela. Pracovníci vedy a literatúry (Augustín Maťovčík, L. Butvin, J. Sziklay, J. Chovan, R. Pražák, I. Fried, Mária Vyvíjalová, Július Noge, Katarína Habovštiaková, Jozef Ambruš, Cyril Kraus, Ján Tibenský) prišli na Oravu, aby rokovali o jeho prínose do slovenskej kultúry.
Prv sa však chcú skloniť - a položiť vence vďaky - nad námestovským hrobom človeka, ktorý celý svoj pracovitý život prežil ďaleko odtiaľto. Štyridsať rokov bol pracovníkom centrálneho uhorského úradu ako účtovný radca v hlavnom meste krajiny. Ale kruh jeho spolupracovníkov v kultúrnych snahách i tam v Budíne bol zároveň aj kruhom oravských spolurodákov: Herkel, Koiš, Jozef Bernolák, Dedinský. V rokoch 1820-1840 viedol činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý pripravil štyri ročníky almanachu Zora.
Odkaz pracovitého, konsolidačného a zjednocujúceho, ale i slobodomyseľného, celonárodného a encyklopedického, oravskými prameňmi napájaného a k jednému cieľu sústredeného účinkovania dnes potvrdzujeme: Hamuljakova práca pre národ v národe nezhymie!.
 
STRANA 3

Ladislav Volko

Mesto, odkiaľ pochádzam
Na opravenej radnici do štyroch strán svieti veľká neónová sedemstovka, okolo v zábradlí pozapichované žlto-modré zástavy, farby kráľovského mesta Kežmarok.
Najvýznamnejšou umeleckohistorickou pamiatkou mesta je bezpochyby kostol sv. Kríža. Zmienky o jeho lokalizácii sú už v polovici 13. storočia.
V súčasnosti najcennejšie sú na chodníkoch, ceste stopy po nápisoch písaných vápnom: Sloboda so Svobodom, Nezradíme, Nech žije Dubček a Svoboda. V časoch skúšok národov našich kežmarská mlaď vydávala Kežmarské hlasy. Rodičia týchto pamätajú, keď Ludvík Svoboda vstúpil s československým vojskom do mesta - 27. januára 1945 bol oslobodený Kežmarok.
Mesto je staré so svojou slávou. Ostáva nádej? Nám i mestu? Že sa niečo hýbe? Opravuje, renovuje... A čo občania? 700 rokov...
 
STRANA 4

Ivan Kadlečík
Útek k svetlu
Pred tromi rokmi vyšla Ladislavovi Ballekovi prozaická prvotina Útek na zelenú lúku. Nastolila vtedy rovnako dávnu ako dnešnú človekovu otázku: čo robiť a ako sa zachovať tam, kde je špinavé okolie? Pokora, rezignácia, pasivita — alebo čin, protest a revolta? Ale umenie — buď pochválené — na tieto otázky neodpovedá priamo: preto je umením, teda úľavou a oslobodením. Neodpovedá a nerieši veci tohto sveta konečnou a platnou rezolúciou, uznesením či dogmou, ktorá je jediná, a preto mŕtva: čo však neznamená, že neškodná; naopak - usmrcujúca pachom hniloby, ktorý je človeku škodlivejší než “nihilizmus” umenia. Nájdu sa síce okiadzači (niet o nich nikdy núdze), ktorých funkciou je dokázať akýmikoľvek prostriedkami, že v “Dánsku” je iba ľúbezná vôňa: kto ju necíti, je vinný.
Umenie teda nič nerieši a neodpovedá, “iba” osvetľuje a kladie otázky, v ktorých nemožno celkom poprieť odpovede; lenže tie sú zasa ďalšími otázkami... Ako teda žiť? O čo sa oprieť? Azda o neoprenie (Čím byla světci zeď? — jen právě neopřením... — V. Holan). Ballek “odpovedá” konfrontáciou dvoch postojov. Vyjadruje ich epicky — to znamená do značnej miery dejom, fabulou, dialógom, rozprávaním. Spomínam to preto, lebo jeho druhá kniha Púť červená ako ľalia (Slovenský spisovateľ, 1969) epické výrazové prostriedky akosi podcenila, posunúc sa od prózy kdesi k eseji. Namiesto dynamiky popis; kde bola v prvej kniha aktivita a dianie, tu je téza, aforizmus, sentencia, ktorá nemôže mať takú pluralitu významových vrstiev ako zdanlivo objektívne vyrozprávaný príbeh; dialóg je nahradený monológom. Pravdaže, vynútila si to aj téma, potreba a zámer či skutočnosť umenia: spomaľujúci sa rytmus starcovho života, ktorý je v danej etape cesty žitý intenzívne iba v minulosti, v spomienkach a introspekcii, kým v prítomnosti je statický a redukovaný; samota, obnažujúca podstatu človeka. Ballek si totiž položil otázku; čo je človek, kde je jeho jadro a stred? Otázky takmer nezodpovedateľné, ale vždy nevyhnutné a potrebné — najmä vtedy a tam, kedy a kde to nie je jasné ani dosť málo: človek je výrobná sila, číslo, zamestnanec, príslušník niečoho, reprezentant, otrok a pod. Ale v skutočnosti to všetko je len povrch, vždy pre niekoho potrebná nálepka, balenie a hlavne orientácia na to, čo zaniká, nie na to, čo trvá a zostáva. Čo pretrváva, je duch, alebo ak chcete, duša — ako to nazývame možno nepresne, no presnejšie nás to akosi nik nestihol naučiť možno aj z jasných dôvodov: nielenže je to “zbytočne” zložité, ale aj praktickejšie, lebo ľudský tvor sa stáva ľahšie ovládateľný, keď nevie, že má to čosi veľké, slobodné a nezničiteľné. Nuž teda duša. (Keďže ju človekovi nemožno vziať, možno ho aspoň presviedčať, že ju nemá, zatvárať mu oči pozlátkami alebo ružovými okuliarmi, v krajnom prípade strachom a násilím: aby držal hubu a krok.) Aby sa Ballek priblížil k tomuto jadru človeka, vyzliekol svojho starca zo vzťahov a ponechal mu iba tie, ktoré považuje za určujúce, prvotné a základné. To čiastočne narušilo čistotu epického tvaru, lebo vonkajší dej musel byť maximálne potlačený. Konštatovania sa striedajú s opismi a stroho rozprávanými “cudzími” dejmi — a to nemá potrebnú dotýkavosť umenia.
Ale hodnoty môžu byť aj inde: ak prvá kniha nastolila problém charakteru cez ľudské konanie, druhá kombináciou úvah, retrospektív a opisov prináša pokus o nájdenie skoro absolútneho a nadčasového životného kladu, ktorý nie je závislý od momentálnych a vždy po čase krachujúcich kampaní a programov skupiniek, siekt a hnutí. Pokusom o portrét kladného hrdinu v antihrdinskej dobe je Ballek vzhľadom na polohu spoločnosti i na tkanivo našej súčasnej literatúry opätovne polemický: do bezcharakternej doby vnáša charakter, do času skepsy a rozkladu sa nehanbí prísť s vierou v človeka a s láskou k životu. Áno, láska k životu — a to i napriek tomu, že sa v tejto knihe znovu objavuje motív samovraždy a úteku. Dalo by sa však povedať, že útek nie je zbabelosťou a čímsi pasívnym: je skôr formou protestu proti realite, je spôsobený akousi nevyspytateľnou silou, ktorá ženie človeka ďalej a vpred, k svetlu, za slnkom. Aj samovražda je tu — opäť paradoxne — vyznaním lásky k životu (ktorého súčasťou je i smrť).
Odkiaľ má starec Diamant pocit životného kladu, rovnováhy a istoty? Je sám a schyľuje sa k smrti, ale ľudia, ktorých mal rád, žijú s ním a v ňom tak, ako aj on prežíva, presahuje seba v diele a v iných ľuďoch. “Starec vedel..., prečo sa nesmie nikdy vzdialiť ľuďom, prečo sa nesmie od nich oslobodiť. Zablúdi a zhynie.” Je slobodný, i keď slúži — azda práve preto; neslúži však “ideám”, ale ľudskosti. Preto je život pre neho cestou k poznaniu, a teda k slobode; sloboda má hodnotu života. Z tohto hľadiska treba potom aj minucióznu deskripciu detailov starcovho zredukovaného vonkajšieho konania chápať ako metafory: jeho záľuba vo farbách, čistote a slnku je napríklad prirodzeným inklinovaním k životnému jasu na rozdiel od tmy, vlhkosti a šera, ktoré je výrazom všetkého neurčitého, a mýtom o tom, ako človek napriek všetkému, čo ho obklopuje, dokáže vystupovať na vrchol a k slnku a naviac ešte uvládze niesť bremeno blížneho, aby ho ukryl a uchránil pred divými zvermi. Aj prvotne zbožný vzťah k prírode mu pomáha zachovať si vlastnú dušu a svedomie, lebo to je jediná podmienka vnútornej slobody — to je miera ľudskosti a hodnoty človeka. Mať odvahu niesť svoju dušu. Práve dnes o tom treba hovoriť; nech teda hovorí autor: “Človek si tu vymýšľa, túži, kráča k hraniciam, má to ťažké, že by sa z tej ťažoby zlomil, niekedy sa v páse i zlomí, i neprežije to, ale stále šliape, lebo sloboda, pocit slobody je oveľa viac ako niekoľko ťažkých tržných rán. A musí to robiť, nemôže milovať slobodu, ktorú poznal včera.” Sloboda nie je daná nikým (a nemožno ju teda ani vziať), každý si ju vydobýja sám pre seba a znovu a znovu, nikdy nie s konečnou platnosťou: je to proces, tak ako aj pravda. Človek musí kráčať ďalej: “V mene seba, v mene svojich snov, v mene ľudskej cesty, ktorú človek začal písať do kameňa. Človek, ktorý túži po slobode, po nových myšlienkach, je najlepším koňom, ktorý ťahá káru ľudstva za jeho snom. Ťahá tú káru bez ohľadu na všetko. Aj napriek bôľu, kopancom či priskorej smrti.” Ajhľa, kniha!

Daniel Okáli

Slovensko v 20. storočí
Vydavateľstvo politickej literatúry v Bratislave vydalo v minulom roku pozoruhodnú knihu Ľubomíra Liptáka Slovensko v 20. storočí.
Autor vo svojej práci z historického hľadiska skúma a zisťuje vývinový proces nášho národa v tých prevratných, revolučných časoch, ktoré prežívame už od samého začiatku nášho storočia. Z týchto dejinných zvratov, ich obsahu a rozsahu môžeme sa usilovať o určenie samotného dejinného zmyslu nášho národa. O určenie tých rozhodujúcich spoločenských, kultúrnych, ideových a duchovných síl, ktoré v národnooslobodzovacích a sociálnorevolučných zápasoch nášho ľudu tvorili rozhodujúce faktory.
Autorov dialektický, mnohostranný rozbor a pohľad na historický vývin ukazuje, aký má byť vedecký prístup k histórii.

STRANA 5


Lýdia Vadkertiová

Vábnička
(...vzala horúcu ihlu, jazykom poslinila horľavú niť a napäla vlhkú pokožku na kostený rám...)
Prví sme na mieste, ale holozem hojdá už plno šľapají.
Vstupujeme do prvej.
(...a vyšila nebo slamené a slnko v ňom vypálilo znak...)
Rozvetvíš ruky nad hlavou, vyslovuješ strom.
Ale mne v horúcej hlave dozrieva predčasné jabĺčko.
(...krídlo pod znakom vyšila, návetrie ticha a zvon sa šplhal po ňom...)
Na vyzváňanie karminu sa stŕha vietor,
len čo sa zvinul do klbka pri koreni.
(...a vyšila aj povraz hlasu k zvonu, zhíklo v ňom srdce plaza...)
Šibe mi do úst rozpoltených jazykom
a predvídaný konár uzlí do slučky.
(...a zubami to srdce obšívala, pospiatky klepotal nimi čas...)
Rozkolísal ju presne, načas.
Môžem si naprávať podľa nej nedochvíľne prelety.
(...a vyšila aj ústa - krvavník a jazyk snoval v ňom pavučinu hlasu...)
Medzi nimi ťa neprestávam hľadať: kde si?
K stromu, ktorý ťa skryl, kostený rebrík postavím.
(...a zlatoočku slova vyšila a prichlopila zvonom to krvobitie...)
Ale v slučke sa ako v terči trbliece
len červenkavá návnada nakúsnutého jablka.
(...a vzala žeravú ihlu, vypálila vyšité a naslinila novú niť...)
Tú slučku zvesím, vedľa seba na zem ju položim
a sebazradný terč na srdce umiestnim.
(...vyšila snehové ihrisko a rozhodila po ňom loptičky vrán...)
A touto vábničkou ťa, vybielená ako sneh,
z ktorého vzlietol tieň, napokon pruvábim.
(...a začala sa hra; ale ihla vypichla na ihrisku popolavú jamku
a všetky loptičky sa do nej zgúľali.)

Ján Beňo

Truhla
Starý otec ide podkúvať vola a Martin s Ondrejom s ním. Vyhňa s hrubými kamennými múrmi trčí na briežku nad hlbokou cestou neďaleko mosta a kováč je nízky a hrbatý. Po drevenom moste začne čosi hrmotať a vrčať. Pomaly, opatrne prechádza po ňom neveľké nákladné auto. Hore na ňom sedí neznámy človek v čiapke a v koženom kabáte a vezie truhlu. Riadnu čiernu truhlu! Nechýbajú na nej ani postriebrené ozdoby.
Kováč si všíma všetko svojimi pichľavými očami a hryzie si tenký koniec fúzov v kútiku úst, ako má vo zvyku. Martin sa díva na kováča - oči má pichľavé a nedá sa z nich vyčítať, čo vie a čo videl. Ťažko povedať, čo je kováč za človeka.
Ťažko, keď máš len jedenásť rokov a ešte sa len začínaš rozhliadať po svete. Začínaš sa rozhliadať a zisťuješ, ako strašne málo vieš a poznáš z toho, čo sa robí okolo teba. Tak máličko! A zdá sa, že ani keď už budeš dospelý a všeličo sa naučíš a podozvedáš, nebudeš vedieť o všetkom. Ani len o všetkom tom, čo sa robí v dedine a v chotári, lebo aj to je už kúsok sveta, a svet je obrovský a tajomný a človek má len jednu hlavu, jedny oči a jedny uši a môže byť naraz len na jednom jedinom mieste.

STRANA 6


Juraj Mojžiš

Sochár básnického údelu
Hľadáme ohnisko "žiarivého poľa" Kostkovho diela (k umelcovej výstave Sochy – kresby 1962-1968), pýtame sa, kde je stred jeho vnútorného poriadku, vyzvedáme sa aj na "okraje" dominujúceho princípu jeho tvorby, lebo túžime vidieť prvky ústredné a konštantné v obraze mnohosti a mnohoznačnosti krajiny jeho sochárskeho diela.
Sochárom básnického údelu sa Kostka nestal vďaka, ale priam naprotiveň nadužívanej a lineárne sledovanej lyrickosti. Je to sochár návratný, návratných motívov, návratných problémov, ktoré vyslovuje vážne a uvážene, okolo ktorých krúži, rotuje a odpovedá na ne vedome a uvedomelo.
Pôvodne z rodiny - ale aj z tradície habánskeho rodu - ľudových dzbánkárov išiel po otcovej smrti do učenia k strýkovi, keramikárovi vysokých umeleckých kvalít, Ferdišovi Kostkovi. Neskôr na brnenskú Umeleckopriemyselnú školu a do Prahy na Vysokú školu umeleckého priemyslu. Pražské roky (1932-1937) Kostkove bývajú zhodne pripomínané ako plodné roky jeho ľudského i umeleckého dozrievania, zásadné pre budúcu orientáciu. V Prahe, veľmi prirodzene, ho zatiahli diaľky. Prvou zastávkou bola Viedeň múzeí a galérií. Najhlbším výťažkom zážitok z egyptského sochárstva. Potom parížsky štipendijný rok. A náruč domova? Poskytla mu výhodné asistentské miesto na bratislavskej technike, pozdejšie (1949) profesúru na založenej Vysokej škole výtvarných umení a prizvala ho k spolupráci a formovaniu ľudských i umeleckých názorov skupiny okolo nadreslistických zborníkov.
Kostkove kresby poskytujú širšiu praktickú bázu pre pochopenie pohybu, témy pohybu, ktorá v celku jeho diela poukazuje na ďalekosiahlejšie súvislosti. Pohyb je tu menej formálnym problémom, a viac rezultátom obsahových zložiek, výrazom životného pocitu.
 
V čísle sú práce Jozefa Kostku Matica (kolorovaná sadra, 1967), Dialóg (drevo, 1967-68), Mesiac nad krajinou (meď, 1966-67), Žobrák (bronz, 1968), Veľký kvet III (bronz, 1967), Veľká balada (bronz, 1967).
 
Zita Kostrová
 
K nedožitej šesťdesiatke Jána Mudrocha
28. marca tohto roku by sa bol maliar Ján Mudroch, národný umelec in memoriam, dožil 60 rokov. Nedávno (4. februára) pripomenuli sme si prvé výročie jeho predčasnej smrti. Odišiel uprostred práce práve po skončení namáhavých prijímacích skúšok na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobil od jej založenia v roku 1949 ako zakladajúci profesor a jej prvý rektor. Opustil školský ateliér v sobotu a v pondelok sa už doň nevrátil.
Život a tvorba maliara Jána Mudrocha stelesňujú najpohnutejšie osudy našej modernej histórie, kultúry a umenia šiestich desaťročí tohto storočia. Detstvo prežíval v rokoch prvej svetovej vojny. Študoval v tridsiatych rokoch na pražskej Akadémii výtvarných umení vo figurálnej špeciálke profesora W. Nowaka, odkiaľ si roku 1937 odnáša diplom akademického maliara a nesplnenú túžbu pokračovať v štúdiu v Paríži. Usadí sa v Šuranoch, no po zabratí južného Slovenska o rok musí i s rodinou utekaťdo Bratislavy. Janko Alexy mu prepúšťa svoj ateliér, Galanda sa zrieka polovice svojho úväzku na Škole umeleckých remesiel v Mudrochov prospech. Krátko tu pôsobí ako učiteľ a o rok neskôr je poverený vyučovaním figurálneho kreslenia na oddelení kreslenia na Slovenskej vysokej škole technickej. Pôsobí tu od začiatku roka 1941. V polovici februára je tohto miesta pozbavený pre svoje protifašistické názory. Podarilo sa mu však vytvoriť skupinu študentov, ktorí sa chcú venovať voľnej umeleckej tvorbe (Guderna, Šturdík, Chmel, Semian, Dubay, J. Novák). V roku 1941 sa opäť sťahuje, tentoraz do blízkosti svojho rodišťa Sotinej, do Senice. Tam vznikajú najdôležitejšie Mudrochove obrazy. Po oslobodení sa vracia do Bratislavy a intenzívne sa púšťa do organizácie kultúrneho života vo viacerých významných funkciách, organizuje výstavy. No v roku 1952 je obvinený z kozmopolitizmu, vylúčený zo strany a zbavený rektorstva na Vysokej škole výtvarných umení.
Maliar Mudroch si už v študentských prácach založil širokú škálu výrazových postupov: Ide od pevnej kresbovej konštrukcie, kubistickej, expresívne dramatickej k mäkkej molovej, meditatívnej. Námety sú tie najvšednejšie: zátišie, figúra, akt, menej krajina. No nadovšetko rád maľoval a miloval kvety (kytice poľných kvetov, tulipány, ruže a najviac hádam chryzantémy).
Život a tvorba maliara Jána Mudrocha sa už dávno stali neodmysliteľným článkom modernej slovenskej kultúry. Dal jej maximum, čo v tých časoch bolo v jeho silách.

STRANA 7


Ján Ursíny

Dokončenie pamätí
 
Návrat domov
Prezident Beneš bol nespokojný, že Slovenská národná rada a Zbor povereníkov osvojili si všetku právomoc, ktorú mal dovtedy parlament, vláda a prezident. Odrazi sme dostali z Londýna rádiogram, že je potrebné. aby Slovenská národná rada niekoho do Londýna delegovala dohodnúť sa s prezidentom a vládou o spolupráci. Delegovala za ľavicový blok Laca Novomeského a zaobčiansko-demokratický mňa.
Prišli Vianoce 1944, ktoré sme trávili v Moskve. Mali sme odletieť na Zakarpatskú Ukrajinu, ale nakoniec sme odleteli do Mukačeva a ubytovali sa v meste Chust. Potom sme boli začas v Trebišove a nakoniec sme dostali povolenie, aby sa Slovenská národná rada presťahovala do Košíc, kde postupne prichádzali jej členovia,
Ján Jadranský
 
Daltonizmus
Farbosleposť nazývame inakšie daltonizmom. Choroba to nie je najhoršia, lebo človek nie je postihnutý úplnou nevidomosťou, i keď si občas pomyslíme, že najlepšie je nič nevidieť a nič nepočuť. Takto máme aspoň život kľudnejší.
Ľudia postihnutí daltonizmom nevedia rozoznať niektoré farby, obyčajne červenú a zelenú. Červená znamená stop. Aké to môže byť nebezpečenstvo, keď takýto človek nezastane! Zelená - priechod voľný. Daltonista môže zastať a kľudne môže zmeškať dobu. To sú dôsledky daltonizmu z medicínskeho hľadiska.
Farboslepoisť takpovediac spoločenská postihuje ľudí masovo a má celkom iný charakter s oveľa väčším dosahom. Týmto ľuďom ktosi nastavuje na oči rôzne sklíčka, cez ktoré vidia inakšie, krajšie ako v skutočnosti. Našinec môže takýto pohľad nadobudnúť tak, že bude mať ružovú náladu. Tento druh masového daltonizmu je nebezpečný, lebo o zlých veciach sa môže, ba musí hovoriť ako o dobrých. Ružové môžu byť aj informácie, Vzniká ružová pravda.
Keď sme pesimisti, môžeme zase všetko vidieť v čiernych farbách. Toeť sa hovorí - nemaľuj si všetko do ružova, nedajbože maľovať čerta na stenu. Tento druh daltonizmu je vážna vec. Ešte je tu problém, čo s človekom, ktorý nechce nosiť ružovučné sklíčka a ani nechce veriť, že naskutku je všetko čierne. Toto je už problém inej vedy, ktorá lakalkuluje s človekom. Tá tozhoduje, na aký čas aké sklíčka, aké nálady. Všetko pre človeka!

STRANA 8