ČÍSLO 10, 12. 5. 1969, ROČNÍK II


Dialógy o národe a kultúre

Ak sme sa rozhodli v tomto časopise venovať sa hlbšie i širšie otázkam slovenského národa, jeho histórie i súčasnosti, kultúry vo všetkých prejavoch, nevyplýva to len z nejakého dôrazu na tradície, staromilstvo či plané národovectvo, skôr naopak, z dôrazu na najbytostnejšie a najsúčasnejšie potreby národa vo všetkých súvislostiach.
 
S Vladimírom Petríkom
Národné uvedomenie predpokladá, podľa mňa, naozaj uvedomelý postoj k národnej problematike. To znamená, že ide nielen o vec citu, emócií, ale aj rozumu a racionálnej úvahy. Každý z nás sa síce narodí do nejakého národa, ale národne uvedomelým sa stáva, alebo nestáva. Buď vyvodí z toho faktu nejaké závery, alebo nie. Vedomie spolupatričnostri k nejakému kolektívu, napríklad národnému kolektívu, malo by vyrastať z poznania histórie, dejinných úsilí i prítomných snáh a cieľov toho kolektívu, z ustavičného objasňovania si zmyslu jeho existencie.
Intelektuál je, alebo by mal byť človek, ktorý na rozdiel od iných ľudí vidí, ako to vyjadril Alexander Matuška, aj za roh. To znamená, že vie alebo tuší, kde smeruje vývoj a čo môže ohroziť človeka a ľudstvo. Je nepriateľom akéhokoľvek zotročenia. Je nebezpečný pre moc. Podrýva ju, podkopáva a rozkladá. Intelektuál by mal pomáhať vytvárať širší priestor pre spoločenskú kritiku zdola. Intelektuáli sú soľou zeme a keby som sa nebál, že ma označia za heretika, povedal by som, že sú skutočným predvojom ľudstva. Predvojom, ktorý má zachraňovať a ustavične zachraňuje človeka pred ničivými silami. Tými, ktoré človek vyvolal na svet, i tými, ktoré sú v ňom samom. Spoločnosť, ktorá sa zbavuje intelektuálov, bojuje proti sebe.

STRANA 1


Ján Agnet

O problémoch Čechov a Slovákov
V období päťdesiatročného spoločného života Slovákov a Čechov prežili sme dva zaujímavé sociologické javy: kváziinváziu Čechov na Slovensko po roku 1918, keď prichádzali profesori, učitelia, úradníci, vojaci i zriadenci na pomoc Slovensku pri nedostatku slovenskej inteligencie. Mnohí tu ostali, prispôsobili sa podmienkam, ale neasimilovali so slovenským životom. Opačný jav nastal pri konci polstoročného spolužitia: veľká emigrácia Slovákov do Čiech, takže ich je tam teraz asi 350 tisíc. Títo Slováci však dokázali takú mieru prispôsobivosti, že sa časom úplne asimilujú, strácajú svoju národnú hrdosť, ale aj svoju reč. A tendencia je, bohužiaľ,. vzostupná. Čím menej kontaktov - tým väčšie odcudzenie.
Čo drieme, to sa prebudí. Čo zahynulo, to sa už nevzkriesi. Aby národný život slovenský v Čechách a na Morave ožil, určili si miestne odbory Matice slovenskej konkrétny program. Zatiaľ existujú v Prahe (má tristo členov), v Plzni (210 členov), v Opave (50), v Karvinej (250), v Jiřiciach (Cigáni, počet neznámy) a v Gottwaldove (zatiaľ sa len konštituuje). Prípravné výbory sú v Brne, v Moste a v Nymburku. Organizátori, aj keď ide naozaj o nadšencov za matičnú prácu, nestačia však ani časom ani svojimi silami.

Elena Jakešová

Canadian Slovak League
Trochu oneskorene dostala sa k nám spoza oceána perfektne viazaná slovenská kniha Imricha Stolárika Kanadská slovenská liga 35-ročná, ktorú vydala roku 1967 v Toronte Kanadská slovenská liga. Autor v nej podáva historický náčrt, profil či kroniku tejto organizácie od jej založenia po dnes. Najpôsobivejšie sú spomienky zakladateľa (1932) Kanadskej slovenskej ligy (ktorá má dnes svoje zbory asi v päťdesiatich mestách Kanady) Andreja Kučeru.

- k -

Host v novom rúchu
Stručná správa redakcie brnenského Hosta do domu v 12. čísle jubilejného XV. ročníka ohlasovala zmenu tohto vynikajúceho mesačníka na periodický dvojtýždenník, a to od 1. apríla 1969. Verní čitatelia sa môžu dnes presvedčiť, že to nebol prvoaprílový vtip, pretože redakcia splnila svoj sľub nielen dodržaním ternínu vyjdenia prvého čísla, ale aj jeho obsahom. Starý známy a vždy príjemný Host prichádza do nášho domu v novom rúchu na čele s novým šéfredaktorom Janom Trefulkom.
Novú tvár časopisu si podľa programových slov Jana Trefulku vynútil nepísaný zákon vnútornej obnovy. Tvorcovia si pritom uvedomujú, že táto obnova nebude môcť byť v dnešnej situácii dôsledná, avšak chcú ostať verní zásade, že vždy zostáva jedna sloboda: "neuverejňovať to, s čím nesúhlasia, nemiasť čitateľa, udržovať v ňom povedomie kontinuity, skutočných kvalít a hodnôt". Lebo najcennejším majetkom malého národa je skutočne jeho kultúra a humanita, a preto nikdy "nemôže opúšťať mravné princípy, pretože s nimi stojí a padá jeho existencia".
Z materiálov, ktoré túto novú tvár časopisu naznačujú už v prvom čísle, je to trialóg o morálnosti či nemorálnosti politiky vedený medzi Ludvíkom Kunderom, Janom Šabatom a Milanom Uhdem.
Príznaky nemorálnosti (zvlášť na Slovensku) sú hrozivé. Dovoľte preto vysloviť obavu, či Host bude môcť pokračovať v tom, čo si predsavzal; a súčasne želanie, aby mohol pokračovať.

Zabudnutý kalendár

15. 5. Žofia víno vypíja..
25. 5. Na Urbanov deň utekaj siať len.
Urban ešte niekedy bradou pokýva.
Dokiaľ Urban z pece nezlezie, nebude teplo.
Po svätom Urbanu mráz neškodí džbánu.

STRANA 2


Dominik Tatarka

Hovory o kultúre
Sľubovaný, plánovaný blahobyt, vysoký životný štandard sa nedostavil. Bohatstvo, moc, sláva, čo ľudia vše považujú za cieľ života, nám občanom tejto republiky nehrozia. Ak by malo byť zmyslom života bohatstvo, moc, sláva, náš život, tých, ktorí sme prežili dve svetové vojny a dva razy oslobodení sme sa nezmohli na bohatstvo a moc, nijako sme sa nezvečnili, neužili šťastia ani slobody, náš život sa nenaplnil, život zostal márnym a nezmyslom. Môžeme, ak chceme, sa utešovať, že čosi po nás zostáva. Nuž ale čo? Pár bezduchých monumentov, ktoré sme postavili na slávu iných? Pár sídlisk?
Podľa svedectiev klasickej literatúry, na ktorú sa neustále odvolávame, neuspokojenosťou, prázdnotou v duši trpeli jednotlivci, náboženskí myslitelia, básnici, potom presýtené blahobytné triedy, dnes ňou trpí celá konzumentská spoločnosť, najmä vzdelaná mládež, u nás práve tak ako na Západe. Dnes je to už masovo pociťovaná prázdnota.
Kď sme tú prázdnotu nazývali hladom más po kultúre, bolo to všetko v poriadku - ale keď nám mladí ľudia, naše deti, na otázku, čo vlastne chcú, odpovedajú - pokým ešte odpovedajú - že chcú slobodu, pohoršujeme sa, považujeme ich prejavy za anarchiu, zdvíhame prsty i pendreky. Prázdnotu, ktorú pociťujeme, chcete naplniť slobodou? A prečo vás to nebaví?
Človeka, mladého či starého, na Východe či na Západe, nebaví byť konzumentom akéhosi blahobytu, akejsi slobody, akejsi kultúry.
A čo by vás takto bavilo? Na to sa u nás z opatrnosti nikto nespytuje.
 
Vladimír Mináč
 
Pravda a česť národa
Pred niekoľkými rokmi nebolo veľmi atraktívne hovoriť o národe, jeho osudoch, dejinách, kultúre; ba nebolo to ani veľmi bezpečné. Ďalejslúžiaci feldvébli marxizmu rozširovali nozdry navyknuté na podozrenie, uspôsobené na podozrenie, tak ako je psí ňufák uspôsobený na hľadanie stopy: tu niekde človečina smrdí.
Lebo národ je práve - človečina; prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt - jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a individium. Možno vychovávať celé generácie v opovrhovaní národnými hodnotami, možno bojovať celé desaťročia proti národnému povedomiu a národnej hrdosti, možno energicky vymycovať úchylky, ba aj ich nositeľov, možno hrdopýšsky ohŕňať nos nad národnou malosťou, nad obmedenou provinciálnosťou, možno lietať na požičaných krídlach a chváliť sa cudzím perím: národ napriek všetkému ostáva. Vždy prichádza čas - zvyčajne je to čas úzkosti - keď ponorné rieky prerážajú na povrch, keď národ dýcha jedným dychom, zvučí jednoznačne, keď vedomnie spoločného osudu je také mocné, že sa pod ním rúcajú všetky priehrady, že sa odplavujú nánosy dogiem a pomyselných hodnôt, že sa obnažujú hlbiny: v tých hlbinách je čosi, čo spája všetkých príslušníkov národa.
 
Ondrej Polonec
 
Artikulárny kostol v Paludzi
Monumentálne dielo artikulárny kostol v Paludzi, okres Liptovský Mikuláš, v roku 1974 bude mať svoje dvestoročné trvanie. Zdá sa však, že toto jubileum na pôvodnom mieste už asi nedožije. Obec Paludza a s ňou šesť stredoliptovských obcí bude zatopených hladinou vodného diela Liptovská Mara. Z týchto vážnych príčin jedna z tamojších najvzácnejších drevených architektonických pamiatkových stavieb sa musí rozobrať a prestaviť na doteraz ešte neurčené miesto.
Drevený artikulárny kostol v Paludzi pre svoj z vonkajška nie tak pôsobivý vzhľad, o to však cennejší z vnútorného technického vystrojenia a vybudovaného zariadenia v štýle barokovom, patrí medzi najväčšie a pritom najvzácnejšie sakrálne budovy nielen v ČSSR, ale aj v celej strednej Európe.
Artikulárny kostol postavený v Paludzi z dreva ešte v roku 1693 nestačil pre 25 tisíc cirkevníkov, grupujúcich sa z celého stredného a južného Liptova. Miestni cirkevní predstavení sa preto rozhodli postaviť si nový drevený a k tomu objemný kostol. Na výstavbu kostola sa podujal tesársky majster Jozef Lang, ktorý nevedel písať. Kostol so svojimi pomocníkmi postavil za 600 zlatých koncom roku 1772 na pomerne veľkom pozemku na južnom okraji obce. Kostol svoju monumentalitu prezrádza nie ani tak svojím mohutným vonkajškom krížovej podoby ako nevídanými rozmermi vnútornej architektonickej pôsobivej úpravy. Dĺžka celého kostola i s vežou je 46 metrov, hlavná loď je 67,25 metrov dlhá a 11 metrov široká, priečna krížová loď 27,75 metrov dlhá a 11 metrov široká. Výška hlavnej lode je 8,30 metrov. Zastavaná plocha kostola má 658 metrov štvorcových, úžitková plocha kostola spolu s plochou dvoch nad sebou postavených chórov je 1150 metrov štvorcových, čím je odôvodnený údaj, že kostol pojme vyše štyritisíc ľudí.

STRANA 3


Rudolf Chmel

Spisovatelia a moc
Nie, nejde o nejaký kontrarevolučný traktát, len o prosté upozornenie na skutočnosť, že vyšla pod týmto názvom kniha Dušana Hamšíka (Československý spisovatel 1969), hovoriaca o téme vzrušujúco a celkom konkrétne. Zapája sa vlastne do literárnej histórie (ako rýchlo!), ale môže suplovať i dobrodružné čítanie alebo detektívku, v ktorej dobrí politici chytajú a lapia (na chvíľu!) zlých, neposlušných spisovateľov.
Hamšíkova kniha hovorí o dnes už temer legendárnych udalostiach okolo Literárnych novín. IV. zjazdu spisovateľov, cenzúry a praktík nedávnych vrchných ideológov a ich úbohých podkiadzačov. Je menej zovšeobecnením a viacej dokumentom, ktorý bude dlho svedectvom tuposti byrokratického režimu vo vzťahu ku kultúre, ale nielen k nej.
Umenie, povedané s Rúfusom, neznáša oportunizmus, "nemôže upustiť zo svojich kritérií a živočíšna ľudská skutočnosť dodnes nie je v stave takéto kritériá realizovať". Hlasy spisovateľov, umelcov však v týchto bojoch nesú so sebou pečať romantickosti, insitnosti v tom dobrom slova zmysle. Šalda už dosť dávno vravel, že spisovateľ sa stáva politickým činiteľom práve tým, že nevyslovuje javovú skutočnosť, ale prianie, sny a túžby svoje a svojich najlepších vrstovníkov po ich zlepšení. Proti jednostrannému politikárčeniu zdôrazňuje požiadavky ľudstva a vnútornej kultúrnosti, univerzálnosť ľudského ducha. V tomto ohľade sa politik so spisovateľom vlastne len málokedy môže stretnúť na jednej platforme.
 
Vladimír Petrík
 
Slniečko znovu vyšlo
Medzi zvláštnosti obrodného procesu u nás treba zarátať aj fakt, že vykročenie smerom dopredu vyžadovalo v mnohých prípadoch akúsi "spätnú väzbu", to jest návrat často o celú epochu dozadu a nadviazanie na pseudorevolučným zásahom pretrhnuté spojivá.
Vydavateľský čin, ktorý znamená rozhodný krok dopredu a zároveň obsahuje v sebe onú spätnú väzbu, je obnovenie vydávania detského časopisu Slniečko. Vyše dvadsať ročníkov voľakedajšieho Slniečka vytvorilo dlhú pozitívnu časopiseckú (a teda aj literárnu) tradíciu, ktorú prerušil nekultúrny likvidačný zásah z roku 1950. Dnes sa snaží nový vydavateľ (Mladé letá) pokračovať tam, kde sa táto tradícia pretrhla.
Prehlbovaniu národného povedomia bezprostredne slúžia na pokračovanie uverejňované kapitoly zo slovenských národných dejín (Obrazová história Slovenska), úvahy o Štefánikovi, portréty významných národovcov a v nie poslednom rade osobitná pozornosť venovaná rodnej reči v stálej rubrike Brúsime si jazyk. Niektoré príspevky (portréty Svobodu, Dubčeka, Clementisa) idú ešte ďalej a snažia sa vypestovať v deťoch zmysel pre politické skutočnosti.
Naprostá prevaha príspevkov v každom čísle je, prirodzene, umeleckých: rozprávky, poviedky, bájky, poézia, veršovačky. V tejto oblasti sa snaží redakcia (šéfredaktorkou je Mária Ďuríčková) jednak nadväzovať na tradíciu a jednak zaraďovať súčasnú produkciu od najlepších detských autorov.
Každé číslo ilustruje iný výtvarník. Zatiaľ sa zdá, že je ambíciou redakcie, aby obrazová časť bola rovnako reprezentatívna ako časť textová.
Nové Slniečko sa ešte iba rozbehlo na novú púť (zatiaľ vyšli tri čísla). Vítame ho medzi slovenskými časopismi a želáme mu, aby vychádzalo nepretržite a nikdy nezapadlo.
 
(rf)
 
Liptáci sebe
Stalo sa už pomerne dobrým zvykom, že výročia miest, obcí, škôl, rôznych inštitúcií na celom Slovensku si pripomínajú nadšení lokálpatrioti monografiami, zborníkmi, štúdiami, spomiemkovými publikáciami, ktoré majú viacero cieľov.
V Liptovskom Mikuláši si svoje nedávne výročia (mesta, mikulášskych žiadostí, gymnázia a ďalších) pripomenuli viacerými publikáciami: monografickým zborníkom o meste, pamňtnicou gymnázia, brožúrou o mikulášskych žiadostiach a naposledy knihou Pozdrav svojmu mestu (Stredoslovenské vydavateľstvo 1969), ktorú zostavil a zredigoval Ladislav Paška. Obsahuje príhovory, úryvky z diel, reprudukcie výtvarných prác, životopisy umelcov, pozdravujúcich svoje sedemstoročné mesto, ku ktorému sú tou či onou oblasťou, obdobím svojho života pripútaní (Stodola, Pišút, Brtáň, Gabaj, Tomčík, Lenko, Rúfus, Alexy, Šimerová, Čemický a iní).

STRANA 4


Milan Jurčo
Antológia ako podnet
Slovenská literatúra pre deti je skromnučká, rozsahom i hodnotami, ale i tak, čo a koľkí vieme o jej obraze? Kto sa jej vlastne venuje? Dvaja "veteráni" Zlatko Klátik a Ján Poliak a niekoľko mladších adeptov. Z nich v poslednom čase najambicióznejšie zasahuje do tejto oblasti Ondrej Sliacky.
Prvýkrát na seba vážnejšie upozonnil vydaním Bibliografie slovenskej literatúry pre mládež (roky 1945-1964) a dnes, po rokoch sústavného glosovania a recenzovania detskej literatúry upozorňuje na seba antológiou slovenskej poézie pre deti pod názvom Dcérka a mať (Mladé letá 1968). Antológia chce byť pokiaľ možno konkrétnym a plným obrazom vývoja skúmanej témy. Kreslí vývinový oblúk, ktorý sa začína Škultétym, Braxatorisom, Podjavoricskou a končí Miroslavom Válkom.
Zo Sliackeho medailónkov, ktoré uzavierajú jeho antológiu (s niektorými sme sa už stretli v jednotlivých číslach časopisu Zlatý máj) je jasné, že akceptuje a vychádza z esteckých princípov detskej poézie, ako ich formuloval vo svojej knižke Básnik a dieťa Stanislav Šmatlák.

Jozef Gerbóc

Na okraji slávnosti
Výročia založenia edícií sa nezvyknú oslavovať. Pohltia ich iné, pompéznejšie príležitosti s okrúhlymi číslami na svojom štíte, pri ktorých je možné kalkulovať, hodnotiť, analyzovať alebo aspoň pocítiť skepsu a melancholický smútok nad tým, čo sa nenávratne pominulo. Sedemročná existencia edície Mladá tvorba v rámci dvadsaťročného vydavateľstva Smena nás oprávňuje chvíľu pri nej zotrvať, veď je určená takmer päťdesiatimi zväzkami kníh, takmer päťdesiatimi svojbytnými osudmi. Pripomeňme si aspoň niektoré mená autorov, ktorých knihy vyšli v edícii Mladá tvorba: Buzássy, Mojík, Peteraj, Šimonovič, Škamla, Štrasser, Válek, Beňo, Hrúz, Hykisch, Kapolka, Kot, Kužel, Lenčo, Sloboda, Šikula, Šútovec, Hamada, Noge, Rúfus, Števček. Poézia, próza, kritika - tri sestry spojené pokrvnými putami rodinného hniezda. Navzájom sa dopĺňajú, podnecujú, rozdúchavajú oheň slova, ktorý oslobodzuje. Treba si len zaželať, aby v tomto súručenstve zotrvali, veď naozaj ide o oázu ticha s čistým, posilňujúcim prameňom na okraji slávnosti.

STRANA 5


Ján Stacho

Poludnie
Začuješ vesmír, ako to v ňom tiká
a zdúpnieš, že sníš o ničom:
pochopíš vtedy kŕč vo svaloch býka
a samicu sa zvíjať pod bičom.
 
Kyvadlo vhupne z júla do augusta
a spiatky k lune svojho trápenia:
dvojmlčky zbadáš, že máte aj ústa,
keď zavášniš, keď sa ti zapenia.
 
Koľko len srdca udrie na poludnie
v mosadzi zvonov, leskom zarinčí:
v kriedovom vzduchu znehybnie a stvrdne
krv na košieľke spiacej v malinčí.
 
Popredu prehral, kto sa vôni vzoprie,
tá zrazí na zem, spije, pomätie:
v jej vlasoch zaspíš pod zenitom v kôpre,
a večer celá vonia po mäte.
 
Zarytmia vône zo živičných smrečín
a blikotne ťa červeň omámi:
a nerozoznáš, čo bol čin, čo prečin,
keď zaspomínaš na ňu nozdrami.

Jozef Šimonovič

Spoveď
Schádzaš k nám z neba, svetlo,
rúčkuješ po krajine, prekračuješ domy,
vykuceš nás v ševeliacej tráve, potrasieš potokom,
na ktorom vylihuješ, popoludní
si prekladáš božie lakte vždy o kúsok ďalej, vyobrazíš
v nežnostiach medzi osikovým lístím bláznivú tlačenicu.
 
Len ak sa na obzore ozve večerný bubon,
chvatne si zbieraš svoje hrudky po lese
a ako ustatý knieža sa opieraš o najvyššie bralo.
A tma ako chrbtom poslepiačky cúva nad krajinu,
pričom sa ešte moje dievča pleskne po kolenách
ako po vysvietených okienkach.
 
A neskôr vodné svetlo zelenkavého mesiaca,
ako idú mračná, tak sa obzerá, akoby riskovalo,
drcajúc do kmeňov a potom pokojne ako popamäti
preberá húštie,
rozlieza sa po rovinke, nazerá jej za lýtka,
kým ju neprekročí.
 
A tak jej vyskakujú z oka veci ako z vysvietenej krčmičky -
jedovala sa však na mňa?
Keď sa ku mne prituľovala nádhernou lagúnou brucha,
za rušivého otvárania mojej vnútornej brány šelestenia,
kus noci sa pri nás posunul ako rukáv matky,
ktorá ma má aj takého rada.
 
Keď sme už pri okne, za ktorým akoby šklbali z petrolejky,
lúčime sa mašličkovým uväzovaním úst na ústach,
zatiaľ čo vnútri lampa kymácavo
odchádza po stole.

STRANA 6


Rina Hálová

Maliar Ján Hála
Na deň 17. mája tohto roku pripadá desiate výročie úmrtia maliara Jána Hálu, ktorý žil a tvoril tridsaťšesť rokov vo Važci, kde aj zomrel.
Pri tejto smutnej pamätnej príležitosti spomínam s láskou a vďačnosťou Maticu slovenskú, ktorá - na Slovensku prvá - začala vydávať rôzne publikácie s Hálovými ilustráciami. Podala tým poimocnú ruku chudobému nadšenému umelcovi, Juhočechovi, v dobe jeho najťažších maliarskych začiatkov na podtatranskej dedine. Pomohla mu tým značne zmierniť jeho biedu, často až zúfalo beznádejnú, ale posvätenú veľkou láskou k jeho milovanej dedine.
Ako jeden z dôkazov citujem časť listu, ktorý mi napísal 5. decembra 1923, kedy žil vo Važci štyri mesiace.
"A nyní budu komponovat. S nikým se nestýkám nyní, do krčmy sice chodím, ale přijdu, najím se, nepromluvím a zas jdu. Jen s lidem v chalupách si rozumíme, ty lidi mám rád a oni mne, já je maluju a přitom je poučuji. Každý chce nyní, abych ho maloval, všude mne vítají, zvou na svoje zábavy, neboť vědí, že já to s nimi myslím upřímně. A tak přibylo k mé činnosri malířské zde ještě něco jiného, něco lidského a krásného, co zušlechtí mou práci a vdechne duši v mé obrazy. Jenže přitom chodím v botách, z nichž každý večer vytahuji plno bláta a mnohokrát mám i hlad. To však nic mně nevadí, neboť vím, že jednou, dá.li Buh zdraví, pujdu touto dědinou, kde našel jsem sebe, a budu vzpomínat na ten nedostatek, na tu práci prodchnutou odříkáním a posvěcenou láskou k Tobé, s radostným úsměvem a zadostiučiněním."
 
V čísle je uverejnených šesť obrazov Jána Hálu z roku 1929 (Žena nad kolískou, Važecký husiar, Domky na Važci, Pri plátne, Važecká mladucha, Valach s ovcami). V nasledujúcom 11. čísle budú kresby ceruzkou Milana Laluhu (Kráľ, Krotiteľ, Autoportrét s fajkou, všetky tri z roku 1968, Autoportrét v klobúku II a ďalší Autoportrét, oba z roku 1969) a drevorez Autoportrét (1967).
 
Agneša Kalinová
 
Zázrak na pokračovanie?
Keď sa pred štyrmi-piatimi rokmi začalo vo svete hovoriť o nových cestách československej kinematografie, keď z roka na rok nadobúdali čoraz väčšiu vážnosť mená ako Miloš Forman a Štefan Uher, Viera Chytilová a Evald Schorm, Jan Němec a Jiří Passer a najnovšie Jiří Menzel a Juraj Jakubisko, súčasne si mnohí kládli otázku, ako dlho si táto pomerne malá kinematografia udrží svoj náskok, kedy táto vlna opadne.
Za dátum zrodu mladého československého filmu možno zhruba označiť jar 1963 - uvedenie Uhrovho filmu Slnko v sieti. Potom prišli Formanov Čierny Peter, Němcove Diamanty a znovu Uher - Organ. Tvorcami dvoch z najzaujímavejších filmov boli Evald Schorm (Farárov koniec, tragikomická feéria podľa scenára Josefa Škvoreckého) a Jaromil Jireš (Žart, prepis výborného románu Milana Kunderu).
Výsledný dojem z filmového prínosu posledného roka, tak ako nám ho nedávno sprostredkovalo Finále, prehliadka najlepších českých a slovenských filmov usporiadaná v Plzni, potvrdzuje aj v širšom zmysle nádej, že úspechy našej kinematografie (Juraj Herz: Spaľovač mŕtvol, Vojtech Jasný: Všetci moji rodáci, Juraj Jakubisko: Zbehovia a pútnici, triptych o vojne a krutosti, podľa dvoch poviedok Ladislava Ťažkého - Zbehovia, Dominika - a Karola Sidona - Pútnici) neboli len epizódou vyvolanou náhodným zhlukom šťastných okolností. Nástup ďalších mladých tvorcov, zvlášť výrazný na Slovensku, kde po Jakubiskovi teraz nakrúcajú svoje prvé filmy Elo Havetta i Dušan Hanák, naznačuje, že stagnácia by ešte dlho nemusela nastať.

STRANA 7


Ján Ursíny

Pokračovanie pamätí.
 
Vyhlásenie povstania
Dňa 29. augusta ráno sme sa vybrali spolu s Jožkom Stykom do Banskej Bystrice, na Veliteľstvo pozemného vojska k plukovníkovi Golianovi. Cestou sme stretli Gaba Rapoša, ktorý počas trvania ČSR bol v bratislavskom rozhlase. Požiadali sme ho, aby sa prechádzal popred budovu veliteľstva, lebo pravdepodobne o krátky čas ho budeme potrebovať.
Medzi 10. a 11. hodinou predpoludním ozval sa v rozhlase Rapošov hlas, ktorý vyzýval k pozornosti. Po ňom sa ozýva major Vesel, ktorý prečítal vojenskú časť Vyhlásenia Povstania (ktoré zoštylizoval s dr. Šrobárom na Donovaloch) a za ním Ing. Styk civilnú časť Vyhlásenia. Kocky boli hodené.
Dňa 30. augusta som sa zastavil v Turčianskych Tepliciach na Hlavnom vetliteľstve slovenského žandárstva, ktoré nastúpilo a zložilo sľub vernosti Československej republike. A 31. augusta prišli do Banskej Bystrice dr. Husák, dr. Lettrich a dr. Josko. Stretli sme sa v budove Hlavného veliteľstva, kde som im vysvetlil príčiny, pre ktoré sme sa rozhodli povstanie vyhlásiť. (Nesmieme sa dať mýliť tým, že nám dočasne Hitler nechal samostatnosť s miernou formou diktátu. To všetko je len dočasné, lebo keby Nemecko vyhralo, i tej takzvanej samostatnosti by bol koniec. Videl som mapku, v ktorej boli zakreslené jednotlivé štáty Európy s označením, ktoré patria do nemeckého "Lebensraumu". V tých označených bolo i Slovensko.) Plne súhlasili s Vyhlásením.
Eduard Čabay
 
Kolky
Na rozdiel od iných je kolkárstvo hrou, ktorá sa objavila ešte skôr než chlieb. Kolkárstvo uvoľňuje najzákladnejšie pudy ľudského červiačika, spĺňa mu často síce potlačenú, ale o to nástojčivejšiu túžbu: zraziť na zem najsilnejšieho. Vývin išiel pomaly: cez duchovne slabšieho Kaina, cez fyzického outsidera Dávida, až po dnešné mierumilovné ľudstvo, ktoré si je navzájom už tak ďaleko, že svoje zdedené pudy vybíja na veľkých umelých kolbištiach.
Keď sa hráči dokonale odreagujú, aj uťahajú, kolky z dubového či smrekového dreva sa poodštiepajú, gule vygúľajú a asfalt sa rozasfaltí, môže hra pokojne skončiť. Kolkári si však na záver zásadne nepodávajú ruky, čím jasne dokazujú, že po hodoch nebolí brucho, ale predovšetkým ramená.
Z uvedeného náčtru akiste teda vyplýva, že hra v kolky je pre ľudí tou najprijateľnejšou, najžiadúcejšou, najdemokratickejšou. Len v primitívnych despotických krajoch, kde ešte dajú na boj zblízka, vídame kolkárne v tvare šibeníc, na ktorých sú reťazami upevnené gule. V našich krajinách je však táto hra výsostne demokratická, už aj preto, že sa tesne spája s pivom - tekutým chlebom, aj keď ju ešte kdekto považuje za výsadu horných desaťtisíc. Kdeže však, tento chlieb a tieto hry sú u nás už dávno nie panským huncútstvom. Hodu zdar!

STRANA 8