ČÍSLO 9, 28. 4. 1969, ROČNÍK II


Ján Mlynárik

Osud a čas
Štefánikovská literatúra je dnes už veľmi bohatá; okolo štyridsať publikácií, zahrnuje desiatky monografií, samostatných štúdií, nespočetné množstvo článkov. Sú v nej aj pamflety. Na sklonku predmníchovskej republiky vyšli mnohé spomienky tých, ktorí sa s Milanom Rastislavom Štefánikom v živote stretli (nadviazalo sa tak na jeho memoriál z roku 1929) a bolo dohotovené vydanie jeho zápisníkov. Treba povedať, že českých bádateľov a politikov Štefánikov osud zaujímal viacej než jeho slovenských rodákov.
Spoznať skutočného Štefánika je nesmierne ťažké. Osobne v úkryte duše bol nesmierne plachý, robil všetko, aby zakryl svoje pravé myslenie a chovanie, svoje nálady - snažil sa o exaktnosť nielen v správaní, ale vôbec v celkových svojich prejavoch.
Štefánik bol osobnosťou nesmiernej vnútornej čistoty. Jeho etická hodnota ako človeka ťažko nachádza porovnanie. Jeho prahnutie za pravdou a ideálmi človečenstva vydáva svedectvá, nad ktorými priam, pri hlbšej analýze a trpezlivosti žasneme.
Máloktorý život sa tak nabije výbojmi stáročného pochodu rodov ako tento a vyžaruje do diaľky vekov svoje posolstvo.
Tento osud sa naplnil v celej svojej prostote. Nadišiel neúprosný čas. Mohol ešte mnoho vykonať, ale on si už dávno vyberal zálohu času od smrti. Viac než by som bol presvedčený cítim, že s ňou uzavrel kedysi zmluvu, dohovoril sa s ňou, aby pozhovela, až dokončí dielo.

STRANA 1


Ondrej Sliacky

Lekcia z etiky
Zora Jesenská nie je prvým slovenským spisovateľom, ktorého strážcovia verejnej bezpečnosti a poriadku ochránili tak, že ho zmlátili. Nevidel som Zoru Jesenskú, a tak nemôžem miestoprísažne vyhlásiť, či a akým spôsobom rušila v tú noc nočný pokoj. Viem však iste, že sa dopustila osudnej chyby, keď sa ocitla v blízkosti budovy sovietskeho veliteľstva.
Onen ochranca zákona totiž namiesto toho, aby jej poskytol pomoc, začal ju mlátiť obuškom hlava-nehlava. A nebil len obuškom, bil aj hrozbou (Však my vás raz naučíme, banda všivavá!).
Ten príslušník mi predsa, uznáva Zora Jesenská, nevidel do tváre, nemohol ma poznať, nebil ma osobne, bil jednoducho šedivú šesťdesiatročnú ženu, ktorá ležala v prázdnej ulici.
No tento fakt nadobudol drastickú podobu o niekoľko dní neskôr, keď verejnosť a teda aj bezpečnosť spoznala v zbitej Jesenskú, a napriek tomu jej bitie pokračovalo. Tentoraz však už nie policajným obuškom, ale slovom vytlačeným v najväčšom slovenskom denníku, ktorý sa kedysi zrodil aj z potreby protestovať proti každej krivde a nespravodlivosti. Kedysi. Dnešné vedenie Pravdy dovolilo publikovať článok, ktorý je porušením základných etických noriem novinárskej činnosti. E. Ziatinský (pseudonym zbabelca) sa podujal robiť slovenskej bezpečnosti advokáta. Článok Na margo "zásahu polície" (Pravda 12. apríla 1969) nie je novinárskou polemikou, je cynickým jatrením rany, ktorá má neuveriteľne blízko k hyenizmu.

Igor Thurzo

Charakteristika prostredia v novej tvorbe
Človek sa neustále snaží zlepšovať svoje prostredie. Mesto, dedina, krajina je živým prestavujúcim sa organizmom. Pritom sa často stretávame s názormi, že životné prostredie miest sa dá zlepšiť najradšej rúcaním toho, čo tu ostalo z minulosti, radikálnou výmenou zástavby, narovnávaním do priamych línií a pravých uhlov, bez ohľadu na tradície, atmosféru, mieru, charakteristiku dochovaného prostredia. Stačí poukázať na prípad starého centra Martina.
V Bratislave sa stavia nový most cez Dunaj, okolo ktorého sa veľa diskutovalo, viac súkromne ako verejne, verejná diskusia sa brzdila. Most mal za následok zánik viacerých tradičných priestorov mesta. K dobru celého tohto problematického kroku možno však pripísať, že ponecháva na mieste vzácny dom U Dobrého pastiera na Židovskej ulici aj s jeho okolím, ktoré sa obnovuje (dokonca aj polozbúrané domy sa stavajú znova). Je tu teda aspoň koľko-toľko snahy nezničiť všetky hodnoty z minulosti.
S dochovanou stavebnou kultúrou našich miest nemožno hazardovať. Ich organizmy si zaslúžia viacej citlivosti. Čo raz zrúcame, už nevzkriesime. A je veľká otázka, či sa to zrúcané nahrádza vždy lepšími hodnotami.
Aj o starej ľudovej architektúre je známe, že bola pravdivá a veľmi citlivá k prostrediu. O toto by malo ísť aj v novej tvorbe. Nejde o samoúčelné staromilstvo ani o samoúčelnú extrovnosť a módnosť. Ide o pravdivosť, ľudskú mieru, prívetivosť stavby, o cit ku prostrediu a zdravej tradícii, bez násilného ničenia, ktoré neznamená zdokonaľovanie. Má sa robiť nové len preto, že je nové, alebo preto, že to nové je lepšie, dokonalejšie, prináša nové hodnoty a lepšie vyhovuje človeku ako komplexnej osobe, nielen jeho jednostranným potrebám? Lepšie, to znamená aj citlivejšie.

Ľudovít Čečetka

Slovo o modernosti
V ankete o poslaní Matice slovenskej vyslovil spisovateľ Dominik Tatarka podnetnú myšlienku: treba nám zmodernizovať i svoje národné povedomie.
Mne sa pri čítaní Tatarkovho príspevku natískala takáto súvislosť: s modernizáciou národného povedomia musí nevyhnutne ísť aj hlbší, novým dobovým poznaním aj cítením obohatený "prienik" vlastnej národnej minulosti, jej poznanie. Živý, tvorivý dialóg, plný otázok i podnetných odpovedí.

Zabudnutý kalendár

12. 5. -14. 5. Pankrác, Servác, Bonifác, traja ľadoví mužovia..
Máj: Chladný máj s mokrým červeňom plní stodoly zbožím a senom.
Studený máj, v stodole raj. Máj, v poli háj. Máj, zelený je háj.
Májový dážď viacej stojí ako Viedeň.
V máji aby palica pastierovi ani neosychala.
Máj - kravám daj! Májová zelinka každá býva dobrá.

STRANA 2


Pavol Vongrej

Svetovosť malého národa
Slovenskú svetovosť - ak tak možno povedať - treba hľadať v kultúrnych hodnotách, v tvorbe národa, nie v sile, výbojoch a v moci. Cez postihnutie národa, cez najbližší "svet" - domov, dostávala svoju podobu aj naša národná sila, náš zmysel, naša filozofia. Cez národné sme sa dostávali k internacionálnemu a prispievali sme tak do svetových hodnôt.
Malé národy ako svedomie veľkých tohto sveta, ako "soľ zeme", nesú do svetovej kultúry už svojou existenciou, a o to viac svojou vyspelou tvorbou, výrazné hodnoty.
Zmysel dnešného chápania svetovosti malého národa ostáva stále v tom, čo už naši predchodcovia chápali a aspoň niektoré najvýraznejšie aj uskutočňovali: vytvárať hodnoty, veľké humanistické prejavy tvorby ľudského ducha, na každom kroku a neustále dokazovať trvácou tvorbou duchovnú silu nášho národa a takto prinášať neoceniteľné vklady aj do svetovej kultúry. Slovenský národ k tomu zaväzuje nielen tradícia a oživené poslanie Matice slovenskej, ale aj terajšie uctenie pamiatky tragédie generála Štefánika, ktorý práve takouto drobnou prácou z malosti svojej národnej príslušnosti sa dokázal preniesť do rozmerov svetového významu.
 
Ján Juríček
 
Štefánikova smrť
Nebudem napínať pochopiteľnú zvedavosť na dosiaľ nevysvetlenú katastrofu talianskeho dvojplošníka Caproni pri Vajnoroch, ktorým sa vracal do oslobodenej vlasti pred päťdesiatimi rokmi prvý náš minister vojny M. R. Štefánik, radšej prezradím vopred, že nemám v úmysle objasňovať príčiny pádu tohto lietadla.
Nadpis k týmto poznámkam som prevzal z Lidových novin zo dňa 2. decembra 1933 od redaktora Ferdinanda Peroutku, ktorý si dobre rozumel s vtedajšími vládnymi činiteľmi a ktorý sa celé štvrťstoročie pred Ľudovítom Holotíkom pokúsil ak aj nie rozbiť, tak aspoň narušiť legendu o Štefánikovi. Vo svojej stati sa snažil podať psychologický rozbor Štefánikových povahových vlastností, vystopovať ich vplyv na jeho konanie. Ale jeho znevažujúce formulácie vyvolali v dennej tlači a najmä v slovenskej verejnosti takú búrku protestov, o akej sa pôvodcovi ani nesnívalo. Minister zahraničných vecí Edvard Beneš hovoril o vznešených vlastnostiach Štefánikových, spisovateľ L. N. Zvěřina, autor rozsiahleho románu o Štefánikovi, protestoval, na ochranu Štefánikovej pamiatky vystúpili viacerí jeho spolupracovníci z odboja, najmä francúzsky generál M. Janin. Prekvapený Peroutka si uvedomoval, že "legendami sa nesmie otriasť".
Dnešný historik sa takpovediac nepoučil z histórie a opäť vytiahol do boja proti Štefánikovej legende. Ľudovít Holotík podobne ako Peroutka, lenže vulgárnejšie a primitívnejšie, spĺňa požiadavku vrchnosti v ovzduší frázovitých päťdesiatych rokov a v rámci socialistického ideologického boja proti kozmopolitizmu diskvalifikoval osobnosť Štefánika na základe apriórnych téz a spravil z neho zapredanca francúzskemu imperializmu.
Aj potom, keď nám nezaujatý historik namaľuje hodnoverný portrét tejto zložitej, mnohostrannej a mohoznačnej osobnosti našich moderných národných dejín (raz Štefánika na ceste životom stretne plachého, raz zasa energického, raz skromého študenta, raz zasa bohéma, raz zúfalého, raz zasa nadmieru sebavedomého, raz túžiaceho po prepychu, raz zasa odmietajúceho všetko pohodlie, raz podávajúceho ruku bedárovi, raz zasa oslňovaného a oslňujúceho v šľachtických salónoch, raz romantického básnika, raz zasa racionalistického vedca, raz zavretého v meudonskom laboratóriu, raz zasa blúdiaceho po vzdialených kontinentoch, raz presvedčeného Čechoslováka, raz zasa rýdzeho Slováka, raz panovačného generála, ale hneď vzápätí ľudského brata), aj potom, keď už budeme mať takýto jeho obraz, ešte dlho tu pod Tatrami ostane čarovná legenda, vytvorená básnikmi i pospolitým ľudom a tvoriaca neoddeliteľnú súčasť nášho národného povedomia a tradície, ten rozprávkový príbeh chudobného mládenca z kopaníc, ktorý vnikol do tajov vesmíru, krásny život (vyjadrenie francúzskeho ministra) zakladateľa československej armády, obostretý záhadou tragickej smrti, ktorá tiež v značnej miere živí štefánikovskú legendu.
 
Rostislav Rajchl
 
Otázniky nad životom i smrťou
Tragické zakončenie návratu jedného z troch československých osloboditeľov na pôdu znovuvydobytej samostatnosti Čechov a Slovákov nemohlo hneď v prvých okamžikoch nevyvolať rad otáznikov, dohadov a legiend. Zatiaľ sa v archívoch ústavov a inštitúcií zhromažďovali písomné doklady o pravom ľudskom i osloboditeľskom profile Štefánikovom. K spisovému materiálu ústredného orgánu československej oslobodeneckej akcie, Československej národnej rady, pribudla hlavná časť pozostalosti, ktorá sa po dlhé roky hromadila v Štefánikovom parížskom byte na Rue Leclerc. Starostlivosťou bývalého Památníka osvobození sa podarilo získať ďalšie doplnky a tak mohol vydať v roku 1935 prvý väčší a komentovaný súbor Štefánikových dokumentov Zápisníky M. R. Š:
No až pri päťdesiatom výročí Štefánikovej smrti si možno urobiť presnejší a komplexnejší obraz rozhodujúcich udalostí, ktoré viedli k vzniku nášho štátu.

STRANA 3


Miloš Jurkovič

Študent lýcea v Šoprone
Milan Rastislav Štefánik začal študovať na bratislavskom lýceu, odtiaľto prešiel v školskom roku 1893/94 na lýceum do zadunajského Šoprona, kde pobudol jeden rok, až po maturitu bol žiakom sarvašského gymnázia, kde v roku 1898 maturoval. V Šoprone bol žiakom IV. triedy a bol tu spolu s bratom Pavlom, ktorý chodil do V. triedy a s bratom Igorom, vtedy prvoročným teológom. Bratia Štefánikovci bývali na terajšej Leninovej (predtým Várkerulet alebo starým menom Graberunde) číslo 33 a stravovali sa v ústavnej menze, takzvanom alumneu.
Mesto Šopron, ktoré malo okolo 30-35 tisíc obyvateľov väčšinou vinohradníkov národnosti nemeckej, bolo obľúbeným študentským mestom Slovákov. Malo mnoho škôl, boli tam až tri gymnáziá (evanjelické lýceum, benediktínske gymnázium a súkromné gymnázium dr. Lähneho), reálka, obchodná škola, vyššia dievčenská škola, kadetka, evanjelický učiteľský ústav a teológia. Slovákmi boli vyhľadávané všetky tri evanjelické ústavy. Tu študovalo mnoho neskôr významných mužov v kultúrnom, národnom, hospodárskom a politickom živote Slovenska (bratia Fajnorovci, Makovickovci, Jurkovičovci, Halašovci, Dulovci, Paulíny-Tóthovci, Milan Hodža, Samuel Zoch, Ferdinand Krafta).
V spomienke jedného zo šopronských študentov Ferdinanda Kraftu v roku 1946 na pamiatku M. R. Štefánika čítame, že keď roku 1891 viacero študentov bratislavského lýcea prešlo do Šopronu, bolo tam okolo dvadsať Slovákov, ktorí si utvorili samovzdelávací krúžok s cieľom pestovania materinskej reči a literatúry. Schôdzky bývali u Ľudevíta Bazovského (neskoršie novohradského župana), skončeného právnika, ktorý bol vychovávateľom u poštového riaditeľa Jekelfalusiho. Do jeho veľkej izby sa nemohol odvážiť žiadny sliedič, špehúň. Čaj, ktorý uvarila a vo veľkom hrnci priniesla kuchárka, mal na starosti Milan Štefánik. Vsypal doň za grajciarik kúpený cukor, vymačkal citróny a po celý večer, ako asi najmladší, servíroval. Často sme ho prekárali hviezdami, o ktorých už vtedy rád blúznil a čítal. Bystrého šuhaja nezábudkových očí sme všetci mali radi.
 
Jan Kabelík
 
Ako to bolo?
Nedeľa 5. mája, ako si na ňu spomínam, bola chladná a jasná, len s prízemnou hmlou. Na poludnie prišiel pre mňa vojak z divíznej nemocnice, aby som hneď prišiel na prosektúru, ktorú som vtedy viedol, lebo priviezli mŕtvolu generála Štefánika a troch talianskych letcov z vajnorského letiska.
Všetci vojaci vypovedali zhodne. Lietadlo bolo ohlásené dosť pozde. Bol to štvormiestny Caproni s talianskymi farbami. Letelo celkom v poriadku, ale pristávalo po vetre. Smer vetra bol na improvizovanom letisku označený plátennou šipkou, ktorú pilot pravdepodobne dobre uvidel až dosť nízko nad zemou. Podľa predpisu preto lietadlo znova zdvihol a otáčal sa v smyčke, ktorú pretiahol. Stratil rýchlosť a súc príliš nízko, už ju nezískal. Lietadlo šikmo krídlom
skĺzlo. Pri náraze na zem dvaja na zadnom sedadle sediaci letci, jeden z nich bol Štefánik, boli vymrštení a dopadli niekoľko krokov pred lietadlo. Ďalší dvaja zostali v troskách lietadla, ktoré sa zapálilo, a boli vytiahnutí až po uhasení ohňa.
V podstate tak opisovali nešťastie i v novinách v pondelok a v utorok, napríklad v Národních listech a ešte lepšie v Lidových novinách. Rôzne povesti o zostrelení, výbuchu a podobne sa začali objavovať až po niekoľkých rokoch, keď čerstvé správy očitých svedkov boli zabudnuté.
Pitva sa uskutočnila z administratívnych dôvodov a po neľahkom získaní súhlasu rodiny až na tretí či štvrtý deň. Odliatie posmrtnej masky uskutočnil za mojej asistencie sochár Španiel, ktorý preto z Prahy prišiel. Okrem masky bola odliata i ušľachtilá generálova pravica, ktorá podpisovala našu prvú samostatnosť. Pitva sa robila za prítomnosti asi desiatich osôb vojenských i civilných za predsedníctva MUDr. Ivana Hálka. Štefánikovo srdce a mozog boli konzervované a uložili ich k telu až po dokončení Jurkovičovej mohyly na Bradle.
 
Dušan Jurkovič
 
Mohyla Dr. M. R. Štefánika na Bradle
Správa o páde a smrti generála M. R. Štefánika pri Vajnoroch nás ohromila a spôsobila naprostý zmätok. Vláda a väčšina cudzích hostí odišla ihneď zvláštnym vlakom. Ja som išiel s dr. Blahom na druhý deň do Bratislavy. Neviem, odkiaľ dr. Blaho už vtedy vedel, že generál Štefánik vo svojej záveti prejavil túhu byť pochovaný vedľa svojho otca na Košariskách. V tej chvíli zajasalo vo mne; domnieval som sa totiž, že Štefánik bude prevezený do Prahy. Skôr ako sme sadli do vlaku bol som rozhodnutý pochovať generála Štefánika na Bradle, plniac tak jeho poslednú vôľu a podložiac ju zmyslom symbolickým, aby odpočíval vo svojej drahej rodnej pôde, posvätenej prvými obeťami zápasov našich otcov za slobodu slovenského národa, vedľa svojho otca na Košariskách. Mal som obavy z ľudí a malicherných názorov, ale kým sme prišli do Bratislavy, uzrel plán pohrebu na Bradle i matné obrysy budúcej veľkej mohyly.
Tak došlo k slávnemu pohrebu 10. mája v Bratislave a 11. mája na Brezovej-Košariskách, ktorý účasťou tridsaťtisícového prostého ľudu slovenského pôsobil mocným dojmom zvlášť na zahraničných hostí, vyvolal prejav zástupcu francúzskej vlády, prirovnanie, že sám, hoci prešiel celým svetom, nezažil nikdy nič tklivejšieho a krajšieho nad tento pohreb v Štefánikovom kraji a že máloktorý kráľ mohol kedy byť poctený takým aktom piety a lásky.

STRANA 4


Imrich Vaško
Svedectvo o zatmení a bolesti
Úspešným minuloročným debutantom je pre mňa Ján Štrasser, vyhraňujúci sa a známy už dosiaľ ako polemický kritik svojej generácie. Básnický debut Odriekanie (Smena 1968) predstavuje schopnosť intenzívne žiť a prežívať, vidieť a vedieť. Lyrické posolstvo o osudovosti smrti vyrastá na báze viacrozmerného plánu verša orientovaného predovšetkým na prehodnotenie istých výrazových možností, ktoré poskytuje moderná poézia. Koncentráciou a kontrastnosťou výpovede Štrasser rozširuje a udomácňuje v našej súčasnej lyrike spolu s ďalšími autormi (Válek, Buzássy) nový, analytický typ poézie, tvorbu intelektuálneho charakteru. Protiklad života a smrti je u neho skĺbený do tvaru slova a lásky, čo súvisí s celkovou kompozičnou výstavbou zbierky (prvá má názov Zázemie, druhá zase Smrteľnosti). Kým v prvej časti Štrasser vypovedúva o smrti cez konkrétnu životnú udalosť (smrť milovanej bytosti), v druhej sníma jej podobu v akomsi filozofickom zábere, na pozadí plynutia času, existencie človeka, zmyslu bytia, mlčania a úzkosti slova.

- m -

Nové pohľady na dielo Jána Hollého
V rámci celoslovenských osláv pri príležitosti 120. výročia smrti básnika Jána Hollého sa uskutočnila 17. apríla v mestskom divadle v Trnave vedecko-populárna konferencia o význame Jána Hollého v slovenskej kultúre. Hlavný referát predniesol dr. Jozef Ambruš, ktorý upozornil na nové momenty pri skúmaní Hollého osobnosti. V ďalšom priebehu konferencie vystúpilo s koreferátmi a diskusnými príspevkami 12 vedeckých pracovníkov, ktorí sa podrobnejšie zaoberali viacerými špeciálnymi témami: klasicizmus Hollého (Jozef Felix), Hollého preklady z antickej poézie (Miroslav Okál), poézia Hollého (Viliam Turčány), Hollého jazyk (Katarína Habovštiakoví), spolupráca Hamuljakovej skupiny s Jánom Hollým (Augustín Maťovčík), Kollár a Hollý (Karol Rosenbaum). Zvlášť pôsobivé bolo vyznanie básnika Jána Kostru o stretnutí s Hollého poéziou.

STRANA 5


Augustín Način-Borin

Odmena
Krásny muž podišiel k človekovi, ktorý sedel na okraji cesty silne pozakrývaný ťažkým tmavým smútkom. A opýtal sa ho:
Čo ti je, človeče? Prečo si práve do tône smútku pochovávaš svoju dušu?
A smutný človek odpovedal:
Neviem, pane. Veľa-veľa som rozdal v živote, aby som za to aspoň hrsť radosti získal. A ono namiesto nej život mi všetko smútkom splácal.
A krásny muž uklonil sa a pobozkal smutného človeka a povedal:
Ako vidím, ty nasleduješ mňa. Keď všetko rozdáš, čo máš, navštívia ťa obdarení, aby ťa ukrižovali.
 
Prečo si taká smutná?
Tvoj smútok visí ti z tvojich jemných pohľadov ako bohaté strapce hrozna z nášho tmavozeleného viniča.
Prečo si taká smutná?
Azda ťa bolí, že nedokončíme s uvitím venca, ktorý sme začali viť z kvetov na brehu našej rieky, ktoré sme tam nazbierali pred západom slnka?
Vidíš, vlnky rieky utekajú, i zajtra pobežia, i pozajtre. Nesmie ťa bolieť, že čas uteká.
Prečo si taká smutná?
Cítim už. My sme do venca zapletali i lúče zapadajúceho slnca dnešného šťastného dňa. A tie viac už neuvidíme. Uvädnú s kvetmi, ktoré sme s toľkým šťastím zbierali na brehu rieky.

Ludvík Vaculík

Azimut a cíl
Moje první cesta do Martina byla naivní. Vzal jsem mapu republiky, pravítko, našel jsem na mapě svoje rodiště, potom Turčiansky Svätý Martin a podle pravítka spojil jsem obě místa rovnou čarou. Takto pujdeme. V tom bude objevitelský ráz naší cesty, pravil jsem svým třem kamarádum v tom roku 1946. Vzali jsme buzolu a speciální mapy, určili jsme si azimut a šli jsme, jako by to tak šlo.
A všichni jsme se smáli a radovali, že je dávno po válce a že se zase múže na Slovensko, které jsme neznali, na které jsme se těšili, zvláště na to krásné město, které nám konečně leželo u nohou, co bys kamenem dohodil. Ale město, jež bylo do nás co bys kamenem dohodil, nedalo nám mnoho radosti. Ukázalo se, že město nemá ani náměstí, aspoň žádný z obyvatel o tom nevěděl. Kam máme vlastně dorazit? Který bod nás přijme jako cíl, ke kterému jsme mířili? Seděli jsme ubiti na rozsáhlých schodech muzea a nechtělo se nám ani mluvit. Pepík se zeptal, kde je aspoň ta Matice. Otázal jsem se na to jednoho občana a když nám řekl, že Matica je o pár ulic dál, Pepík řekl, ech, co tam po Matici. Zdeněk a Láďa chtěli vědět, co v ní vlastně je. Když jsme už tady, aby nám to přece jen neušlo. Ale já jsem to nevěděl! Nevěděl.
To moje druhá cesta do Martina před několika dny byla už promyšlenější. Z Prahy do Bratislavy letadlem a z Bratislavy do Martina autem, které řídil šéfredaktor tohoto ctěného listu, Matičného čítania, tak obratně, že nám bylo možno přenocovat v jednom ľochu v Pukanci.
A co je teda v té Matici? Zas nevím. Na to si víc lidí, hlavně Slovákú, bude muset trochu počkat. Co v ní bylo dobré v minulém století, to se ví určitě, to je zkatalogizováno. Co dobrého v ní vznikne pro dnešek, závisí na tom, jak se vypořádá s jedním velice těžkým úkolem: neminout cíl, když azimut se v tom dnešním zatraceném terénu pořád mění. Nazdar.

STRANA 6


- kvč -

Najkrajšia kniha popoluškou?
V Prahe sa nedávno skončila svojrázna výstava najkrajších kníh roku 1968. Žiaľ, zo slovenskej strany úplne negovaná. O tejto výstave v našej publicistike nevyšiel ani len maličký záznam, že jestvuje. V čase, keď dávajú vlastným knihám ceny vydavateľstvá, u nás si nevšímame, že existuje už štyri roky celoštátna súťaž Najkrajšie knihy roka, ktorú organizuje Památník národního písemnictví v Prahe, Matica slovenská v Martine, Zväz českých nakladateľských, vydavateľských a kníhkupeckých podnikov v Prahe a Slovenské ústredie knižnej kultúry v Bratislave.
V celoročnej súťaži o Najkrajšiu knihu 1968 dostal cenu za ilustrácie Alojz Klimo (za knihu Jozefa Cígera Hronského Tri rozprávky, ktorú vydali Mladé letá). Za vydavateľskú činnosť dostalo po prvý raz cenu Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (za Edíciu Kruhu milovníkov poézie) a v oblasti polygrafického priemyslu zvláštnu cenu dostali Tlačiarne SNP, závod Neografia v Martine (za tlač knihy Petrarcu Sonety pre Lauru).
Na slávnosť v Prahe, ktorá bola pri vyhlásení cien, zo slovenskej strany aj z ocenených a pozvaných prišiel iba Alojz Klimo z Tlačiarní SNP, zástupca Mladých liet Irena Tarasová a Dušan Šulc.
 
Eman Muntág
 
Národovec a skladateľ
Tohto roku si pripomíname 125. výročie narodenia (16.2.1844) a 60. výročie úmrtia (24.4.1909) významného slovenského národovca, senického advokáta, politika, organizátora slovenského života a hudobného skladateľa Štefana Fajnora.
Svoj hudobný talent venoval národu a stal sa popri A. H. Krčmérym, Ľ. Vansovi, J. Kadavom, B. Laciakovi a iných spoluzakladateľom umelej slovenskej piesňovej, klavírnej i zborovej tvorby v druhej polovici 19. storočia. Význam skladateľskej činnosti Štefana Fajnora je vo vzniku slovenskej umelej piesne.
Jeho hudobná tvorba obsahuje podnety českých a moravských skladateľov predsmetanovského obdobia, s ktorými mal živý kontakt a udržiaval srdečné priateľstvo. Zvlášť sú cenné jeho juhoslovanské idey zjednocovacieho lyrizmu, ktoré poznal od svojich spolužiakov na bratislavskom lýceu i v Senici.
Vo Fajnorovej pozostalosti je zachovaných asi 120 skladieb. Z nich, väčšinou v rukopise, je 30 klavírnych skladieb, 43 piesní, 30 mužských, 17 miešaných a 1 ženský zbor. Zo zborovej tvorby sú cenné pochody v úprave pre mužský zbor a zbory na slovenskú lyriku a príležitostné básne i harmonizácie slovenských ľudových peisní. Zbieral ľudové piesne a stal sa obrancom ich čistoty. Spracúval ich v klavírnych variáciách (Nitra milá, Nitra, Dobrú noc, má milá, Tam za Váhom biely dom a iné).a piesňovú i zborovú tvorbu komponoval s príklonom k ľudovej melodike.
Dnes si zvlášť ceníme jeho vokálnu tvorbu, ktorou citlivo kriesil národné povedomie Slovákov

STRANA 7


Ján Ursíny

Pokračovanie pamätí, ktoré sa viažu k Slovenskému národnému povstaniu.
 
Za krátky čas pôjdeme
Medzitým partizánske akcie nielen v Turci, kde bol veliteľom Veličko, ale i na Horehroní, kde bol veliteľom Jegorov, ba i v Liptove, kde bol veliteľom Makarov, sa veľmi rozšírili. K nám do Rakše obyčajne večer alebo v noci chodievala podmínovacia skupina, ktorej veliteľom bol nadporučík Ladislav Pešek, ktorý prišiel z Prahy. Raz večer prišiel k nám aj s celou skupinou a oznámil mi, že má rozkaz vyhodiť do vzduchu viadukt na železnici Diviaky - Banská Bystrica, pod Hornou Štubňou sa nachádzajúci. Rozčúlilo ma to, lebo som vedel, že túto železnicu počas povstania budeme my potrebovať. Zakázal som mu vykonať tento rozkaz.
V pondelok 28. augusta 1944 som sa dozvedel, že naši vojaci z martinskej posádky pod velením majora Kuchtu prehliadali večerný rýchlik a vysadili z neho nemeckú vojenskú misiu, ktorá sa vracala z Bukurešti do Nemecka. Priviedli ju do kasární, kde ju ubytovali. Partizáni, akonáhle sa o tomto dozvedeli, žiadali, aby im ju vydali. Major Kuchta to však urobiť nechcel.
No na odporúčanie generála Strokača z Kijeva dal misiu nastúpiť pred kasárne. A vtedy jeden člen misie vytiahol revolver a začal strieľať. To našich vojakov natoľko rozčúlilo, že strhli automaty a celú nemeckú misiu postrieľali. No tieto veci iste najlepšie a najspravodlivejšie vie napísať vtedajší major, neskoršie plukovník Kuchta. Iste to už urobil, alebo ak nie, iste to urobí. Keď som sa to dozvedel, bolo mi jasné, že nemecký zákrok proti nám nedá na seba dlho čakať.
Peter Glocko
 
Lúskanie orechov
Dve opice si žili už dlhší čas v prekrásnom orechovom háji. Vo všetkom sa dohodli, rešpektovali sa vo vzájomnej úcte, proste ako rovný s rovným. Ak som nepovedal, že druhá opica bola malá, nič som nezamlčal, každému je jasné, že pri veľkom musí vždy byť malý. Aby veľkosť vynikla. Malí nakoniec aj tak vždy vyhľadávajú blízkosť veľkých. Inštinkt? Asi nie. Skôr prírodná zákonitosť. Aj tak by sa veľkí k malým prihlásili, tak to býva. Teda vlastne nie zákonitosť, ale dobrovoľnosť malých. Tak si žili v tieni orechov, veľká a malá opica, a zdalo sa, že im už nič k šťastiu nechýba.
Istého rána našla malá opica v kroví hlinený džbán. Začala zbierať doň orechy. Netrvalo dlho a veľká opica si všimla jej počínanie. Vytrhla malej džbán z rúk, odbehla bokom a odtiaľ začala vykrikovať: Oslobodila som ťa od toho prekliateho džbánu s nerozlúskanými orechami.
Iste čudná bájka (podľa Ezopa), ale s ešte čudnejším koncom.
Dohodli sa po veľkom prosení malej, že orechy treba rozdeliť. Malá takto vyhovela veľkej, čo jej ostávalo? Veľká opica ešte stanovila zopár podmienok, aby dohoda mala tú pravú podobu dohôd, a sama pristúpila k triedeniu. Strčila do džbánu ruku, nabrala do dlane orechov, koľko sa jej len zmestilo, ale ruku von vytiahnuť nemohla. Presviedčaniu malej, aby z dlane vypustila trochu orechov, že tak ruku úzkym hrdlom pretiahne, veľká opica neverila. A tak sedeli a dohadovali sa, veľká opica s plnou rukou v džbáne, malá pri nej so slzami v očiach.
Ak veľká neroztvorila pažravú hrsť, už ich tam dnes niet, len pod kvitnúcimi orechami ležia dve spráchnivené kostry a pri nich stojí džbán plný nerozlúsknutých orechov.

STRANA 8