ČÍSLO 19, 15. 9. 1969, ROČNÍK II


Ivan Štrpka
Človek ako slovenský problém
Ľudský jednotlivec je iba cesta, až človek, ktorý sa po nej vydá, má zmysel. Obsah týchto vždy naliehavých Saint Exupéryho slov dosahuje v súčasnosti naliehavosť výzvy. Sme svedkami a spoluúčastníkmi rezignácie ľudského jednotlivca na svoju vlastnú možnosť a povinnosť byť cestou k svojmu zmyslu. Ľudský jednotlivec sa vzdáva svojej jedinej šance. Pasívne ustrnie a stáva sa kvapkou v anonymnom mori anonymných ľudských jednotlivcov, pútaných k sebe trpným akcentovaním spoločného údelu, stáva sa vnútorne nesúdržnou beztvarosťou, stotožňujúcou sa vzápätí odovzdane s drviacim obrysom historickej situácie. Podlieha vonkajšej situácii. Stáva sa stelesnením jej mechaniznmov. A história nezadržateľne prehrmí po prázdnej ceste, ktorou je ľudský jednotlivec. Niet na nej človeka, ktorý by udalostiam vzdoroval a dával im ľudský zmysel. Človek, tá toľko vzývaná a deklarovaná slobodná bytosť, začiatok a koniec všetkého - je neprítomný.
Zdá sa, že práve toto je už dávno aj hlavný slovenský problém. Slovenský jednotlivec sa tradične rozplýva v množstve, kolektíve, zvanom národ. V ňom hľadá svoje naplnenie a zaň sa anonymne skrýva, v ňom permanentne prezimúva s odôvodnením, že s ním prezimuje to vyššie. Náš jednotlivec ústi do národa. Po slovensky to znamená do jednoliatej hmoty, ovládanej gravitáciou pudu sebazáchovy. Jedinou alternatívou je tu uchovanie holej existencie, sklonenej nízko nad chlebom, tak nízko, aby ju nezasiahli nivočiace víchry dejín, ktorými kráča človek, zápasiaci o presadenie svojho zmyslu do sveta. Je najvyšší čas, aby slovenský jednotlivec radikálne, raz navždy pretrhol túto tradíciu minimalistickej existencie. Aby jeho platformou bol natrvalo človek, ktorý sa vydal cestou ľudského indivídua. Človek, autentická slobodná ľudská bytosť, zodpovedajúca za svoje činy a myšlienky, ručiaca za svoj život.
Tvárou v tvár situácii absolútne platia iba pôvodné postoje celistvého človeka, nepodriaďujúceho sa situácii, nesúceho v sebe váhu svojho prijatého zmyslu. Jediná pozitívna možnosť je emancipácia indivídua. Jeho vedomia a svedomia. Jeho otvoreného kritického myslenia čeliaceho zjavným pravdám aj ilúziám o sebe. Jeho schopnosti byť tou úplnou a celistvou bytosťou, spájajúcou v sebe nerozlučne myšlienku a čin do aktivity, ktorou môže byť aj kultúra.
Štúrovská nacionálna platforma kultúry i jej aktualizácia je z perspektívy súčasnosti mŕtva. Stáť na nej znamená byť neautentický, znamená stáť, nerozvíjať sa k úplnosti človeka. V súčasnosti je iba prázdnym patetickým gestom anonymity, v anonymite a z anonymity, za ktorú sa skrýva rezignácia, neschopnosť byť autentickým človekom.
Treba prekonať tento mŕtvy bod, treba odmietnuť participovanie na kultúre, ktorej obsahom a cieľom nie je úplná, slobodne sa rozvíjajúca ľudská osobnosť. Ona musí byť jediným zmyslom kultúry aj dejín. Trvajme na tom. Pretože mlčanie človeka je strašné. Už dávno stratilo onú schopnosť rozhraničovania medzi vnútorným a vonkajším. Nezadržateľne splýva s vonkajším a stáva sa jeho hlasom. Je nezmyselným zadržiavaním dychu vo chvíli, keď katastrofa vzducholode je neodvratná. Človek musí byť prítomný. Musíme sa uvidieť jeho očami. Podmienkou je zanechať všetky ilúzie. Aj tie o národe i o kultúre. Sú neplodné a v konečnom dôsledku pracujú proti človeku. Záleží na každom z nás.

STRANA 1


- va -
Hold uznania a vďaky svojmu národnému hrdinovi
Náš popredný výtvarník, akademický sochár Joža Pospíšil, držiteľ vyznamenania Za vynikajúcu prácu, dokončil sadrový model generála Štefánika. Socha bude slávnostne odhalená v Šuranoch 4. mája 1970. V týchto dňoch začnú sochu odlievať do bronzu Umelecké remeslá, národný podnik v Bratislave.
Joža Pospíšil má rekonštruovať svoj pôvodný pomník generála Štefánika aj pre Košice. Na realizovanie tohto podujatia prebehla minulý rok v Košiciach aj zbierka. Jej výsledok bol skoro štvrť milióna korún. Zlievači Východoslovenských železiarní si dali záväzok, že sochu zadarmo odlejú do bronzu. Toho času majú v Košiciach na námestí pri košickom dóme, na mieste, kde stála pôvodná Štefánikova socha, malú Štefánikovu bustičku. Tá sa tu topí v záplave kvetov, ktoré k nej denne dávajú občania ako hold uznania a vďaky svojmu národnému hrdinovi.
 
E. L
Spontánny potlesk v Prievidzi
V priebehu ani nie celého roka v barokovom piaristickom kostole v Prievidzi miestny odbor Matice slovenskej usporiadal štyri koncerty, na ktorých odzneli vokálne interpretácie v podaní zborového i sólového spevu a interpretácie organovej hudby. Vyvrcholením bolo vystúpenie koncertného zboru Univerzity Illinois, ktoré sa uskutočnilo 2. septembra tohto roku. Tento 46-členný spevácky zbor, pozostávajúci z mladých univerzitných poslucháčov bol už na treťom umeleckom turné po Európe, navštívil Francúzsko, Rakúsko a Československo.
Zbor spieval pod vedením dirigenta dr. Herolda Deckera skladby klasickej polyfónie Orlanda Lassa, Philippa de Monte, Johanna Sebastiana Bacha, sakrálne skladby, černošské spirituály a iné.
Priliehavým doplnkom boli organové medzihry, prednesené miestnym organovým interpretom profesorom Ladislavom Kissom, z ktorých zaujala skladba prievidzského skladateľa Ladislava Stančeka Fantázia a meditácia nad piesňou Kto za pravdu horí. Koncert sa konal v rámci osláv výročia Slovenského národného povstania.

Zabudnutý kalendár

21.9. Po Matúši čiapku na uši!
Lastovičky na odletu - koniec i babiemu letu.
V jeseni za hrsť dažďa, za voz blata.
V jeseni z každej diery strniska zima fučí.

STRANA 2


Dialógy o národe a kultúre

S Danielom Okálim
Národ sa nesmie vylučovať z celku národov, musí si predovšetkým uvedomiť svoje miesto medzi ostatnými národmi a tak dochádzať k vedomiu národnému. Základné požiadavky národnej existencie sú: sloboda, samostatnosť, samobytnosť každého národa, zásady demokracie a humanity spočívajúcej nadovšetkým v sociálnej spravodlivosti.
Rozvíjanie národnej špecifickosti, osobitosti môže a bude sa diať predovšetkým v oblasti kultúry. Ak uznávame, že každý človek je jedinečnou, neopakovateľnou bytosťou, platí to vo zvrchovanej miere i o národoch. Tá rozdielnosť, osobitosť, jedinečnosť korení v stáročnom spoločnom osude, v jeho dramatických zvratoch, v tom nesmiernom a závratnom spoločensko-historickom procese, ktorý formoval, hnietol, utváral národ. Vytváral spoločný národný osud, kultúrne tradície, osobitnú psychickú, mravnú zákonitosť, duchovnú klímu, celú tú nesmiernu klenbu duchovnú i morálnu, ktorá viaže človeka k rodnej vlasti, hrobom predkov, kolíske detí putami tisícorakými.
Úpadok vedomia historických súvislostí prejavuje sa u nás nedostatkom národného povedomia a národnej hrdosti. Donedávna sa nám zdalo, že história nášho národa sa začína štúrovcami, formovaním slovenského národa ako samostatného historicko-spoločenského a praktického subjektu. Teraz pri 1100. výročí smrti filozofa Konštantína si uvedomujeme, že náš národ vytvoril v strednej Európe veľkolepú kultúru dvesto rokov pred ostatnými národmi tejto oblasti. Pri 500. výročí založenia Academie Istropolitany sa predsvedčujeme, že história Uhorska je i históriou nášho národa a najmä kultúrne dejiny tohto štátu odohrávali sa predovšetkým na území Slovenska (prevažná časť slobodných kráľovských miest ležala u nás). Neoceňujeme dostatočne kultúrny zástoj a význam premnohých zástupcov uhorskej šľachty obcujúcej a hovoriacej i po slovensky.
 
Henrich Janus
Ozdoba Uhorska
Matej Bel,. ktorého 220. výročie úmrtia sme v auguste spomínali, bol vynikajúcim profesorom a rektorom lýcea, polyhistorom i zakladateľom slovenskej a uhorskej vlastivedy.
Narodil sa v Očovej, kde jeho otec bol mäsiarom. Študoval v Lučenci. Kalinove, Dolnej Strehoevj, v Banskej Bystrici, Bratislave, Vespríme a napokon znovu v Bystrici. Rozhodujúcim momentom v živote a zmýšľaní Belovom bolo jeho štúdium na univerzite v Halle. Z Halle sa vrátil roku 1708 a prijal miesto profesora a vicerektora na škole v Banskej Bystrici. Pedagogicky najvýznamnejšie je jeho účinkovanie ako rektora v rokoch 1714-1719 na bratislavskom gymnáziu. Potom bol farárom bratislavskej evanjelickej cirkvi.
Bel sa popri svojich pedagogických a duchovných povinnostiach venoval aj intenzívnemu štúdiu zemepisu a zbieraniu vedomostí o Uhorsku. Vydal celý rad publikácií. Za svoje zásluhy vo vede sa stal členom mnohých zahraničných spoločností. Bol tiež menovaný cisárskym historikom a súčasníci ho označovali za veľkú ozdobu Uhorska.
STRANA 3

Augustín Maťovčík

Centrum na záhumní?
Turiec - a jeho centrum mestečko Martin - sa najplnšie zapojil do celonárodných úsilí najmä od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Slovenské národné hnutie dosiahlo výrazný prejav v pamätnom národnom zhromaždení v Martine 6. a 7. júna 1861, na ktorom boli formulované a prijaté požiadavky známe ako Memorandum národa slovenského. Jediným priamym výsledkom memorandových požiadaviek bolo založenie celonárodnej kultúrnej inštitúcie Matice slovenskej v roku 1863, ktorej sídlom sa stal Martin. Okrem toho v Turci vznikajú dve z troch slovenských gymnázií - v Martine a v Kláštore pod Znievom.
Po násilnom umlčaní Matice slovenskej jej myšlienky ostali vo vedomí ľudí a odrazili sa v programe i v práci tých združení, ktoré vyrástli pod jej vplyvom. Takými boli najmä Živena, spolok slovenských žien, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý má zásluhy o rozvoj našej knižnej i časopiseckej produkcie, Slovenský spevokol, organizujúci bohatú ochotnícku umeleckú činnosť, Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorá sa zaslúžila o vlastivedný výskum, položila základy našej muzeológie a vzniku národného múzea. Takýmto spôsobom Martin v posledných desaťročiach 19. storočia a na začiatku 20. sa stal skutočným kultúrnym i národným centrom Slovenska. V Martine vychádzali významné noviny a časopisy (Slovenské pohľady, Národnie noviny, Orol, Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Živena a iné). Okolo týchto časopisov a spolkov sa sústredili v Martine desiatky našich najlepších spisovateľov, organizátorov a národovcov.
Minulosť a súčasnosť mesta Martina je však plná protirečení a dramatických zvratov. Jeho národné, kultúrne, pokrokové a revolučné tradície sa čoskoro začali ozačovať za buržoázne, šovinistické a reakčné. Vrcholné vedecké a kultúrne ustanovizne sa označili za hniezda spiatočníctva a nacionalizmu a ako takým sa postupne obstrihávali krídla, aby už nikdy nemohli vzlietnuť nad úroveň niekdajšieho zablateného mestečka. Martin, o ktorom sa v čase rozkvetu uvažovalo ako o možnom hlavnom meste Slovenska, spletitou hrou osudu ostal a ostáva iba malým kultúrnym centrom, ktoré si nevedelo utvoriť dosť vnútorných predpokladov ani len pre krajské sídlo.
Závisí teraz len na meste samotnom, na jeho tvorivej potencii, na nás všetkých, aby sme mu dali tvárnosť dôstojnú jeho kultúrnej i revolučnej tradície a pomohli tak vybudovať jedno z kultúrnych stredísk schopných tvoriť protiváhu často nezdravej centralizácii.

Ján Junas

Abys mohl zdravý býti...
Rozvoj ľudového lekárstva u nás nevyhnutne viedol aj k písomnému zaznamenávaniu skúseností ľudu. Medzi prvými publikáciami tlačenými v našom národnom jazyku nachádzame pomerne veľký počet diel z oblasti ľudového lekárstva či zdravotníctva.
Najvýraznejšie sa medzi nimi vyníma knižka evanjelického farára z oravského Istebného Jána Tonsorisa Sana consilia medica aneb Zdrawá Radda Lékařská, podávajíci z kresťanské lásky užitečné lekárství, na vetším díle domácí, z hodnoverných doktorú lekárskych proti rozličným nemocem lidského tela, s pripojenou Domowní Apatéčkou, kterou k obecnému dobrému vydává Johannes Tonsoris, vytištena v královském svobodném meste Skalici roku 1771.
Kniha je tlačená švabachom, má v prvom vydaní 260 strán textu, k tomu starostlivo spracovaný register a desaťstránkovú predmluvu (Abys mohl zdravý býti, máš vždy o to pečovati, kto zajisté má zdraví od Boha milého, má veliký a drahý poklad...). Je rozdelená na tri hlavné časti. V prvej sú rady proti jednotlivým chorobám. Druhá časť je Domovní apatéčka, v ktorej je zelinkár obsahujúci rady pre používanie 54 rastlín ako liečiv vo forme odvarov, práškov, mastí a podobne. Tretia časť knihy je Prídavek z školy salernytánské vybraný, je o chorobách, pokrme, nápojoch a každá rada je podávaná vo veršoch (Máš-li od vína neb piva bolest hlavy, jakž to bývá, hleď studenou vodu píti, ocet k tomu pripojiti).

STRANA 4


Ladislav Šimon
Návrat s Jarošom
Peter Jaroš ponúka svojim čitateľom šesť poviedok svojej najnovšej útlej knižky Návrat so sochou (Slovenský spisovateľ 1969).
Mladý autor má za sebou na slovenské pomery neobyčajné množstvo publikovaných prozaických textov. Každý je svojím spôsobom iný. V debute Popoludnie na terase (1963) vyjadril takpovediac lineárnym spôsobom pocitový a skúsenostný svet svojich vrstovníkov, načrel do intelektuálskeho prostredia, ktoré poznal a v ktorom sa pohyboval so sympatickou istotou. Jaroš si uvedomil ohraničenia svojho debutu a usiloval sa ich prekročiť. Najprv spracoval tému fyzickej práce v kameňolome, postavy obdaril pocitmi moderného, komplexami naplneného súčasného jedinca, trochu filozofuje, trochu rozpráva, niekde zaujme, ale celok pôsobí dojmom riedkosti (Podstata kameňolomu). Potom skúšal jeden postup modernej prózy za druhým (Váhy, Zdesenie, Putovanie k nehybnosti). Existenciálna analýza a psychoanalýza, nový román, absurdita až bizarnosť. Vždy zaujímavý základný akord, veľmi dobre napísané niektoré epizódy, všetko však vyznieva akosi matno. Jaroš odmieta lyrizovať, látky sa zmocňuje predovšetkým opisom a rozprávaním. Nedá sa povedať, že by bol majstrom dialógov. Expesivitu nájdeme v bizarnosti historiek a nie v jazyku, ktorý, ak som autorovmu úsiliu dobre porozumel, má byť maximálne presný, aby zachytil viacrozmernosť vecí a človeka.
V recenzovanej poviedkovej knihe Návrat so sochou sa tematicky všetko krúti - ako zväčša aj v predošlých Jarošových knihách - okolo problému smrti. Smrť ako impulz ku konaniu, únik pred smrťou, smrť ako trest, dôvod k spomienkam a úvahám, smrť ako predmet administratívneho konania, zbytočná smrť mladého dievčaťa. Zároveň ide o "návrat k prameňom". Slovenská próza 20. storočia oscilovala a osciluje medzi dedinou a mestom. A už to tak vychodí, že mesto predstavuje predovšetkým chorobnosť, bezvýchodiskovosť, kým dedina je naopak symbolom korenistého zdravia. Táto predstava, tento pohyb nevylučuje, pravda, konfliktnosť.
Na záver dva otázniky. Našiel dnešný Jaroš svoj terén, z ktorého bude v budúcnosti ťažiť, zaplĺňať ho svojou osobnosťou a po tejto ceste dôjde k syntéze?
Alebo zostane experimentujúcim, metódy meniacim, občas sa vracajúcim, akýmsi laboratórnym autorom, zachytávajúcim moderné i módne prúdenia svetovej literatúry?
 

Ivan Kadlečík

Pre múdrych i bláznov
Dejiny, i dejiny literatúry, nemôžu inak než zovšeobecňovať, idealizovať, zjednodušovať a konkrétne premieňať na fikciu. Pravda vo svojej dennej hmatateľnej každodennosti im uniká medzi prstami spolu s tým, čo nazývame ľudské. Namiesto plnokrvných ľudí ostávajú len niektoré vybrané charakterizujúce a typizujúce črty, ktoré sa pristrihujú a manipulujú podľa potrieb konkrétnej doby. V dejinách ostávajú hrdinovia alebo zločinci; čo je medzi, pod a za tým, vypŕchne. V literatúre ostávajú diela, ktoré predovšetkým reprezentujú hlavný prúd; ale prúd máva aj svoje skryté zákutia, prítoky, zabahnené dno, nánosy a množstvo prúdov vedľajších. To skryté, bez čoho je pravda neúplná, nevidíme, a retrospektívu sprevádza optický klam.
Čím ďalej smerom k počiatku pamäti ľudstva a na dno historickej studne, tým väčšmi je tma, no kdesi v diaľke storočí sa zablyskne jedno dvojveršie (O, milá panna, čo ty máš, quod mi dáš, nevieš raz - 1457), plamienok ľudskosti, ktorý nie je reprezentatívnym povrchom hladiny, ale mostom od človeka k človeku, mostom cez generácie, odkazom, signálom či tajným posolstvom, ktoré pre nás znamená: nebojte sa, ľudskosť je večná, ľudskosť má kontinuitu napriek všetkému, čo prináša deň (Nedbaj ty nič, má najmilší, na zboží jeho, vážiš sobe více serdce úprimného - 1603). Hľa, nádej! Masky a preoblečenia sa stratia, výberca daní, úradník, dráb, minister, byrokrat alebo vládca, knieža, to všetko zmizne (alebo sa premení a premaskuje), ale kontinuita ľudskosti pretrvá vo svojej obnaženej prapodstate a prirodzenej prvotnosti (U svine vlnu hledati, od ovce srst též žádati jest bláznovství, máš veriti - 1700), nech by bola akokoľvek prikrytá pozláteným prachom civilizácie či bahnom konvencií, predpisov a úradom posvätenej, jedine správnej ideológie (Težko hor vodú plavati a s mocnými sa pravotiti - 1868).
Dávnu ľudskú tvár národa, z ktorého sme vzišli, približuje antológia rukopisnej anonymnej ľudovej, poloľudovej a umelej poézie (piesní a básní), od najstarších čias do rozhrania prvej a druhej polovice devätnásteho storočia: Piesne a verše pre múdrych i bláznov alebo Všelijaké ľúbezné a kratochvíľne svetské pesničky a veršíčky všetkým mládencom a pannám na výstrahu a príklad a najmä pre obveselenie mysle a ukrátenie dlhej chvíle mnohými neznámymi pesničkármi a veršovcami v rokoch 1457-1868 zložené a spísané, Jozefom Minárikom v rokoch 1960-1967 vybrané a úvodmi, poznámkami a obrázkami opatrené a vydavateľstvom Tatran v Bratislave v roku 1969 na svetlo vydané. Dodávame: a dobre je tak učinené, lebo ľudského medzi nami nikdy nie je dosť (Nemúžem já človeka najíti, jenž by mohl slušne človekem jmín býti!).

Michal Gáfrik

Oneskorený nekrológ
Meno Ľudmily Groeblovej je dnes na Slovensku takmer celkom neznáme, a to nielen jednoduchým čitateľom, ale v nemalej miere aj literárnym a kultúrnym historikom. Keď mala Groeblová osemdesiatku (narodená 19.4.1884), v celej slovenskej žurnalistike nespomenulo sa ani jej meno a pred rokom, pri príležitosti jej smrti (14.9.1968), takisto nie.
Ľudmila Groeblová nebola jednoduchou ženou.národovkyňou. Dcéra holíčskeho učiteľa Pavla Groebla (jedného zo študentov revúckeho slovenského gymnázia), neskôr vydatá za historika Václava Chaloupeckého, patrila k najvzdelanejším a svetovo najrozhľadenejším slovenským ženám. Pre maďarizáciu odchovaná na moravských a českých školách, vrátane pražskej univerzity, ako aj na univerzite v Grenobli stala sa vari prvou Slovenkou - absolventkou filozofickej fakulty. Počas štúdií a potom počas svojho života v Prahe ako aktívna členka pražského vysokoškolského spolku Detvan a v úzkom osobnom kontakte s ľuďmi názorovo jej blízkymi (Ivan Krasko, Ivan Gall, František Votruba) zoznámila sa so základnými myšlienkovými prúdmi svojej doby a s vrcholkami súčasných moderných európskych literatúr.
Ako dvadsaťdvaročná publikovala svoju štúdiu Timrava a jej novely (v Slovenských pohľadoch 1906), v ďalšom roku zaujímavú novelu nazvanú On (Dennica 1907). Po prevrate publikovala zo desať lyrických básní (medzi nimi niektoré aj staršieho dáta) a ďalšiu úvahu o Timrave. Všetko pod pseudonymom Ľudmila Osenská. O jej novele On hovorilo sa dlho medzi jej generáciou, spolu s novelami Krasku a Galla patrí k neprávom zabúdaným základom slovenskej modernej porealistickej novelistiky. Štúdia o Timrave našla ohlas aj v Kraskovej básni List slečne Ľ. G.
Do posledných dní svojho života Ľudmila Groeblová zachovala si nezabudnuteľné čaro svojej osobnosti, ako aj bystrý um, jemný vkus a svieži úsudok. Aspoň časť svojich jedinečných a nedoceniteľných generačných postrehov a vedomostí je zachytená v jej listoch písaných mi v posledných rokoch jej života.

STRANA 5


Ľudmila Groeblová

Po búrkach života
A ja dnes jediné, len jedno mám už prianie:
 
Sadnúť si ku krbu a hľadieť do plameňov,
sledovať iskier prúd a svetla hru a tieňov
(keď vonku hasne deň) a zžeravelé uhlie
ako sa stravuje. Tam v snehu hory ležia,
mráz v oblok maľuje bizarné kvety stuhlé,
hodiny tikajú, dni, týždne, roky bežia.
 
Ó, večná Premena! Ó, Život! Slnce! Spása!
Najvyššie tajomstvo a zjavenie a krása.
Ty brat môj, plameň ty a sestra, vločka sňahu
a vlna, moja mať, tam v diaľke bez dosahu,
vy večne miznúce sťa lásky pousmianie!
Po búrkach života vždy príde vyrovnanie.
 
Balada
Ty, mesiac, chladnou nocou svieť a srdce, tiché buď,
aby som mohla spomínať a zabudnúť.
Bola som mladá, naivná a neznala som lásky ja.
Až v meste raz, sťa osud zlý, ma silné oči prepadli.
A všade so mnou išli tie
zákerné oči šakalie.
Čakali mnohý deň i noc,
kým upadla som v jejich moc.
A ako zlatých klasov žeň
chcel hýriť mojej lásky sen.
Viete, čo býva v baladách: života krása hynie v tmách,
skosená tráva vedľa ciest a podlomená ratolesť.
Ty, mesiac, chladnou nocou svieť a srdce, tiché buď,
aby som mohla spomínať a zabudnúť.

Štefan Moravčík

Na jar sedliak stúpa k nebu
Na jar sedliak stúpa k nebu
Pomaly z cibuliek a divo z korienkov
Je hladný umretia, derie sa dopredu
Vlastný život je mu menej než spomienkou.
Žito zaňho prosí Boha
Modlitba sedliaka sa v poli rozrastá
Slová sú zelené, vinú sa, vzývajú
Pole je čisté jak telo po chrastách

STRANA 6


Fedora Klimáčková

Neustále návraty
Ester Martinčeková-Šimerová je jediná zo slovenských výtvarníkov, ktorá má súvislé školenie v Paríži (v rokoch 1927-1932), v kolíske a centre moderného výtvarného umenia. Dva roky na Academie Julien, rok na Academie Moderne a dva roky súkromného štúdia u profesorky Alexandry Exterovej (maliarky a scénografky ruského pôvodu) dali solídne základy pre rozhľadenú, modernú a aj po technickej stránke dokonalú maľbu. Zdôrazňovanie kompozície po stránke farebnej i tvarovej, jej premyslená konštrukcia, dômyselné vedenie línie v zložitých arabeskách - toto všetko charakterizuje školské i neskoršie práce Šimerovej v tridsiatych rokoch. Obzvlášť viditeľne ju ovplyvnil Fernand Léger (v obrazoch z francúzskeho prímorského prostredia Prístav z roku 1930 a Prístav v Dieppe z roku 1931). V obraze Šachová kompozícia z roku 1931 možno zaznamenať i vzťahy k surrealizmu.
Po návrate na Slovensko do Bratislavy je do istej miery osamelá. Potom nadväzuje hlavne na neskorý syntetický kubizmus Braqua a Grisa. Najbližší sú jej starší výtvarníci - Fulla a Galanda. V druhej polovici tridsiatych rokov množia sa v jej tvorbe obrazy viac závislé od okolitej reality, najmä prírodné motívy, stromy a obľúbené mestské pohľady vo forme štúdií ceruzkou a prerastajúce do niekoľkých olejov s týmito námetmi.
Po roku 1938 musela Ester Šimerovvá-Martinčeková opustiť s manželom Slovensko. V krutej skutočnosti protektorátu sa stále viac utieka ku kráse okolitého sveta. Vznikajú početné zátišia, najmä kytice. Podstatne sa mení rukopis aj celková kompozícia obrazov. Tento voľnejší rukopis si zachováva aj vo figurálnych prácach, ktoré vznikli v rokoch po oslobodení, po návrate do Bratislavy. Sú už prísnejšie komponované a autorka sa v nich vyrovnáva so slovenskou tradíciou, pokračuje v procese, ktorý bol prerušený v roku 1938.
No ešte koncom štyridsiatych rokov, no najmä od roku 1950 maliarka trpí pre svoju úprimnú tvorbu. S manželom musia odísť do Liptova, a hoci neprestajne tvorí, vystavovať má možnosť len príležitostne. Od rokov 1963-1964 možno pozorovať oživenie jej tvorby. Inšpiruje sa prírodnými motívmi z horskej liptovskej prírody, ktoré tak zaujali jej manžela - fotografa Martina Martinčeka.
 
V čísle je uverejnených päť diel Ester Šimerovej-Martinčekovej: Panáky, 1965, olej, Kompozícia II, 1968, koláž, Kamea, 1968, ilustrácia k poézii S. J. Perseho, Obchodný dom, 1967, koláž, Potok, 1963, farebné ceruzky.
 
Ladislav Korbeľ
 
Najmladší z Hurbanovcov
Sveto Hurban, syn Vajanského brata Konštantína, sa narodil v Martine 8. marca 1909 ako najmladší v slávnej rodine Hurbanovcov. V rohovom dome so sklenenou verandou porastenou divým viničom a so záhradkou rozvoniavajúcich kvetov rástol malý Sveto - miláčik všetkých, najmä starej mamičky, ktorá vychovávala mladého vnúčika k láske k národu slovenskému a ku všetkým Slavianom, najmä však k divadlu, čo bolo u Hurbanovcov už tradíciou. Veď dedo, Jozef Miloslav Hurban, bol ten, ktorý vyhlásil na pamätnom slovenskom divadelnom predstavení na Myjave v roku meruôsmom, že divadlo je najspôsobnejší orgán, ktorým sa život do žíl spoločného života nalieva.
Začínali sme spolu so Svetom v predškolských rokoch návštevou Stražanovho divadla drevených pimprliakov, kde roztomilý Gašparko či Doktor Faust vyčarúvali prvé sny a báje šťastného detstva. a podnecovali k napodobovaniu v Svetovej malej izbietke a vymýšľaniu dramatckých príbehov pre drevených umelcov. Tento náš rozprávkový svet prerušila zloba ľudská, ktorá presídlila Hurbanovcov na Dolnú zem do Starej Pazovej.
Sveto však s divadlom už nikdy neprestal. V jeho mäkkej, živo rezonujúcej duši tíško tlela láska k divadlu a tá vzbĺkla v prvých ochotníckych pokusoch na gymnáziu v Petrovci. V tomto mestečku Dolnej zeme hrávalo sa divadlo od sedemdesiatych rokov predošlého storočia. Sveto mal podporu v bratrancovi Vladimírovi Hurbanovi Vladimírovovi, dramatickom spisovateľovi. Na petrovskom gymnáziu pokladali Sveta za najlepšieho herca, ako spomínal jeho spolužiak Andrej Mráz, a pošuškávalo sa, že Sveto bude hercom na Slovensku.
A tým hercom sa Sveto skutočne aj stal. Po prvých krokoch na divadelných doskách v Novom Sade koncom augusta 1929, teda práve pred štyridsiatimi rokmi, prišiel domov na Slovensko, ktoré za svoj domov neprestal pokladať, a to do Bratislavy, na javisko Slovenského národného divadla. Splnili sa túžby nladosti, detské sny malej izbietky s ružami pod oblokmi, a Sveto sa stal miláčikom nielen slovenského obecenstva, ale i svojich kolegov a predstavených. Nebohý Janko Borodáč rád hovorieval o ňom, že Svetko nekoná len svoju povinnosť, nerobí len svoju prácu, lebo on tvorí!
V júni 1931 hral v Tajovského Ženskom zákone úlohu zakríknutého chudáčika Števka. Pedčasná smrť utopením zastihla ho 30. júla 1933, keď zomrel nešťastnou náhodou vo vlnách Dunaja pri Zemune v 25. roku svojho života. Odišiel z javiska, odišiel zo života, odišiel navždy. Dnes tam leží na staropazovskom cintoríne v rade Hurbanovcov, ktorí v národe toľko vykonali a kedysi v ňom aj toľko znamenali.
- a -
 
Z Martina do Rio de Janeiro
Do hlavného mesta Brazílie Rio de Janeiro odcestovala 5. septembra 1969 na medzinárodnú klavírnu súťaž Tatiana Fraňová z Martina, absolventka Vysokej školy múzických umení v Bratislave (jediná z Československa).
V rámci pobytu v Rio de Janeiro s pomocou Ministerstva zahraničných vecí a československých zastupiteľských úradov v Južnej Amerike umelkyňa usporiada zadarmo niekoľko koncertov pre našich krajanov v súvislosti s oslavami Slovenského národného povstania.

STRANA 7


Ján K. Beňadik

V korekcii
Už vyše dvoch mesiacov som nemal o svojej rodine žiadne správy, keď konečne prišiel list od manželky. Bol smutný a skľučujúci. Písala mi, že je chorá, že má veľa starostí, existenčných i o deti, najmä o to, či im dovolia zmaturovať a vraj niekedy si myslí, že to už nevydrží, že si zúfa. Aj moja situácia ako väzňa bola ťažká, ale predsa som ju povzbudzoval v liste, ktorý som jej hneď napísal. Ani sa mi nesnívalo, aké následky tento môj list pre mňa môže mať.
O dva dni po odovzdaní listu prišiel pre mňa väzenský dozorca a zaviedol ma na veliteľstvo pankráckej väznice. Aké listy to vypisujete? pýta sa ma náčelník väznice. Normálne, celkom obyčajné, vravím mu.
To nie je pravda! Manželke píšete úplne poburujúce veci, hovorí mi a číta z môjho listu: Len vytrvaj a nezúfaj! Bude aj lepšie! Ešte nikdy nebola taká tmavá noc, aby po nej neprišlo ráno. Ako ste to mysleli s tou nocou a s tým, že bude aj lepšie, že príde ráno? Tento list nielenže nedostane vaša manželka, ale trescem vás zaň tromi dňami korekcie. Môžete odísť!
Prešli dva dni a ja som normálne chodil do dreveného baraka na väzenský dvor čistiť cibuľu. Norma na smenu bola šesťdesiatpäť kilo na jedného väzňa. Už som si myslel, že z mojej korekcie nič nebude, no na tretí deň, asi hodinu pred skončením smeny, prišiel pre mňa dozorca - bachar a zaviedol ma do suterénu v dosť vzdialenom krídle pankráckej väznice, kde ma odovzdal aj s akýmsi papierom inému bacharovi. Ten urobil u mňa osobnú prehliadku, vzal mi všetko, čím by som mohol spáchať samovraždu. Och, aká dojemná starostlivosť! Musel som odovzdať remeň z nohavíc, šnúrku z gatí, namiesto bagandží som dostal kožené šľapky a strčil ma do cely, v ktorej nebolo nič, celkom nič, len štyri streny so silno zamrežovaným oknom, holá dlážka a v jednom kúte stupačkový splachovací záchod.
Chlapče, zdá sa mi, že si v korekcii, povedal som si v duchu, a veru to aj tak bolo. Čo robiť? Ako si krátiť čas? Sadnúť ani ľahnúť som si nemohol, nesmel, a tak mi zostávalo len jedno: chodiť a chodiť,.prechádzať sa, šesť krokov sem, šesť krokov tam, a zahĺbiť sa do myšlienok, ako som to robieval v samoväzbe v Nitre. Bol som sám a sám, a predsa som nebol sám! Svojimi myšlienkami som bol spojený so svojou rodinou, s Nitrou, preberal som jednu kapitolu svojho života za druhou a kriticky som zvažoval svoje úspechy a prehry.
Vo väzení som bol od septembra minulého roku. Cez zamrežované okná väznice štátnej bezpečnosti v Nitre som videl postupne miznúcu zeleň stromov, potom už len holé konáre. Keď ma v decembri 1958 so železnými putami na rukách prevážali do väznice Krajského súdu autom, bola už zima a trvala ešte aj vo februári 1959, keď som išiel transportom v autobuse s ďalšími väzňami na Pankrác. Dni a týždne sa míňali, bol už marec, apríl, dni boli stále dlhšie a dlhšie a noci kratšie, slniečko čoraz lepšie hrialo, ale o tom, ako príroda vyzerá, som nevedel, lebo na tom dvore, kde som chodil čistiť cibuľu, nebolo jediného stromu, jediného kvietka, jedinej trávičky. Zato na tomto dvore, kde som bol v korekcii, som uvidel prekrásnu trávu, miešanú s ďatelinou, sviežou a čerstvou, a medzi ňou nádherne rozkvitnuté púpavy! Ach, púpava, aká si len krásna!
.
Ján Fekete
 
Dialógy s Kazateľom
Dostala sa mi do rúk útla knižka, o ktorej nemecký orientalista Johannes Scherr celkom oprávnene povedal, že by ju mohol napísať aj hociktorý dnešný skeptik.
Motív Kazateľa dokázal vynikajúco vyhmatať aj Marxov priateľ, saintsimonistický revolucionár a básnický génius Heinrich Heine, ktorý knihu predantickej i antickej Malej Ázie a Blízkeho Východu nazval veľpiesňou skepsy. V tomto poetickom kontraste, veľspievať o skepse, je znamienkom ležatej osmičky vyjadrená aj matematická večnosť Kazataľa. Lebo dejiny sa takmer matematicky opakujú, pravda, vždy s irou priestorovou a kvalitatívnou toleranciou.
Niet konca množstvu kníh, ktoré sa robia, a veľa čítania je trýzňou tela, končí Kazateľ svoje učenie. Mnoho vecí má človek zakázané vypovedať. Kto rozmnožuje poznanie, rozmnožuje bolesť.
Kazateľ sa ma vo svojej útlo velikánskej knižočke opýtal: Ak príhody hlupáka stretnú aj mňa, nuž načo som vŕšil múdrosti? Podchvíľou mi hnevne odpovedá: Znenávidel som život, bo zlým sa mi videlo všetko.
I velebil som ja mŕtvych, čo dávno umreli, nad živých, ktorí žijú podnes. A lepšie ako tým obom je tomu, čo dosiaľ nebol. I videl som ja, že každá práca i každý úspech činnosti budí len závisť vzájomnú.
Kto čím bol, tým dávno nazvali ho, no s mocnejším sa súdiť nemôže. Na túto slabodušnosť etiky Kazateľ odpovedá: Múdrosť je viac ako usilovnosť. Ak uhryzne pred zaklínaním had, už neosožia slová zaklínača. Podobá sa to na náš osud. Káže si: Človek nepozná svoj čas, čas a náhoda prináša všetko. Lepšie je dobré meno než dobrá cnosť. Lepší je hnev ako veselosť, lebo zúrivá tvár polepšuje srdce. Hospodin urobil človeka spravodlivým, no človek túži po výmysloch mnohých. Troška hlúposti je drahšia než rozum a česť.
Po chvíľke oddychu Kazateľ doplnil svoje mysliteľské leporelo pre politické deťúrence: Jeden hriešnik zničí veľa dobrého. Čo má bedár z toho, že sa vie obracať medzi živými? A nebuď priveľmi spravodlivý, veď načo zahubiť sa.
V Kazateľovi existuje jedno jediné miesto, kde je skepsa nahradená niečím pre nás tak veľmi dôležitým .- diplomaciou. Je to proroctvo a rada pre dobu. Načim nám žiť v dvojici, lebo dvaja majú dobrý osoh z trápenia. Lebo keď spadne jeden, postaví druhý priateľa svojho. Lebo keď spolu ležia dvaja, teplo im je. Ak jedného napadnú, dvaja sa postavia na odpor.

STRANA 8