Diár 2012


XII / 2012
Decembrové krátke a popolavo temné dni plynú ako čas, ktorý nemá členenie ani rytmus, ako bežiaci mlyn, ktorý nič nemelie. Aby neišiel depresívne naprázdno, vymysleli sa orientačné a určujúce míľniky ako je Mikuláš, Lucia, pečenie oblátok, adventné nedele a napokon Štedrý večer ako lampáš uprostred pustatiny. Tento poriadok má poslanie zároveň aj psychologické, terapeutické. Nie je to len prázdna tradícia, povera a folklór minulosti, ale zmysluplný rituál a úcta. Ukladaný čas do rytmu slov a riadkov, báseň aj bázeň.
Je to aj poriadok, sebadisciplína a systém, ktorý chaoticky bežiacemu a banálnemu času dáva smer v podobe cesty, ktorá vedie od včerajška k zajtrajšku. Konzumné tvory, ktoré toto ignorujú a Vianoce si robia už od októbra, sú ľudia bez minulosti a budúcnosti, akoby bez vlastného podstatného mena a priezviska. Veď aj údenáč vie, že za slobodna sa volal makrela, čo platí aj o údenáčke podľa rodovej rovnosti zvieratiek: aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho. Dokonca aj kapor môže byť v ženskom rode ako "hosťka" na vianočnom stole.
Všetky tieto "folklórne" ozdôbky života sú vo svojej podstate aj poéziou, tou Popoluškou, ktorú spoločnosť vylúčila z médií, ba zo života vôbec, a zavrela do geta, akoby báseň nebola aj poznaním a poznávaním. Popoluška, iskra v studenej pahrebe, zažiari, keď bude najviac treba, keď príde jej čas. Vstane z popola.
Verona Šikulová čítala a komentovala Kadlečíkove texty Performance Rudolfa Sikoru s Ivanom Kadlečíkom, Ivou Kadlečíkovou a Kalim Kertészom jeden z mnohých podpisov do novej knižky
Verona Šikulová nie je veru nijaký chrobáčik, ale v kultúrnom centre Dunaj na premiére mojej knihy Iskra v studenej pahrebe zažiarila ako iskrivá muška svätojánska. Synergickým efektom obecenstva i ďalších účinkujúcich v preplnenej sále vznikla atmosféra, akú dnes zriedkavo vidíme a počujeme v pokryteckej dobe. Otvorenosť, srdečnosť a neha. Prečítala a autenticky osobne komentovala môj text Zázraky a sny noci svätojánskej o knihe Broučci od Jana Karafiáta o slobode, zodpovednosti, o službe a obetavosti a význame života a smrti:
Akoby sa plamene vianočných sviečok osamostatnili, odpútali od svojho voskového tela a začali voľne poletovať v teplej temnote porastov kríkov, tráv a stromov. Je letný štedrý večer, vajanský svätvečer, keď sa vraj v zemi poklady otvárajú ako knihy. Slnovrat, deň Jána Krstiteľa. Vtedy sa objavujú svätojánske mušky, ktorých poslaním je svietiť ľuďom. Ako iskričky striebra zažiarili naozaj aj mojej žene, keď sa v tom čase chystala do nemocnice na operáciu svetla svojich očí a večer si chvíľu posedela na lavičke pod sosnou.
Tento zvláštny hmyz azda inšpiroval českého spisovateľa Jana Karafiáta (1846-1929): Broučci, kniha pre malé i veľké deti, ako ju nazval autor, alebo "kniha, která si odpočala", ako ju nazval básnik Jan Skácel, keď po osemnástich rokoch opäť vyšla v Brne v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo to jej asi osemdesiate vydanie a my si ju môžeme pamätať aj v slovenskom preklade Hany Gregorovej pod názvom Chrobáčiky.      
Hlboká múdrosť vekov je v knihe Broučci esenciálne obsiahnutá. Poctivosť, ľudskosť, tvorivá služba a obeť, asketická pokora až po smrť, ktorá nie je nezmyslom života, ale jeho naplnením, tu prehovorili najčistejším jazykom: "A byla zima. Ach, to byla zima! Potoky zamrzly až po dno, ptáci padali z povětří, mrzlo, až se jiskřilo. Ach, ti broučci pod jalovcem, jestli oni to vydrží! - Nechť! Však jestli oni zmrznou, poslušně zmrznou!" Ostanú po nich kvety.
broučcixxx najnovšia kniha xxxbroučci
Najmä dnes staviame pokornú poslušnosť do protikladu voči slobode. Ani jedno ani druhé nie je vec sama osebe, preto sa treba pýtať: pokora, ale vo vzťahu k čomu? K hodnotám, k tomu, čo je veľké. Nesloboda Broučkov, to je bezhraničné a bezpodmienečné, alebo nehonorované a neprémiované oddanie sa službe nadosobnej, službe ľuďom. Rozlišujme teda: pokora a poslušnosť takéhoto druhu je heroizmom, veľkosťou a tvorbou, kým sloboda, ktorej toto chýba, sa nápadne podobá na prostredie, v akom žijeme.
Proti "strešteným slobodomyseľníkom" napísal Jozef Miloslav Hurban, že ani sloboda nesmie stáť oproti láske, ale že sa ona musí v mene ľudskosti i spútať dovoliť. A to je aj prípad Karafiátových Broučkov. Táto metaforická bájka hovorí o praktickom mravnom imperatíve humanity, nie o postmodernom táraní o solidarite, plesovej charite a firemnej filantropii.

XI / 2012

Pred stopäťdesiatimi rokmi sa v Jasenovej narodil Matej Bencúr. Pod týmto menom ako láskavý a múdry lekár a pod menom Martin Kukučín ako vynikajúci spisovateľ pomáhal ľuďom žiť. Dnes sa mu za to aspoň skromne chcem poďakovať, lebo vraj nevďak vládne svetom.
Je to skľučujúce, píše mi v októbri pred dvadsiatimi rokmi Milan Rúfus o maliarovi a svetoznámom grafikovi Kolomanovi Sokolovi: "Do písmenka sa po druhej vojne zopakovalo s ním to, čo sa stalo po prvej vojne s Kukučínom. Kukučín v oslobodenom Slovensku nemohol dostať ordináciu a o štvrť storočia Sokol v oslobodenej Bratislave nedostal byt. V Bratislave, ktorú museli opustiť tisícky režimových prominentov a Nemcov. Lenže do bytov po nich sa hrnuli pseudopartizáni. Život je nepoučiteľný, Slovák v ňom dvojnásobne nie."
Matej Bencúr - Martin Kukučín Husičky pre neprebudeného Milan Rúfus
Jedna z Kukučínových psychologicky a eticky brilantných próz sa volá Neprebudený a je na mieste spýtať sa: kto je tu vlastne neprebudený? Dnes by sme povedali, že mu preplo, zadrbalo, že je pribrzdený, pripečený, spomalený pako a podobne. Jazyk vie všetko. Iba nie je isté a jednoznačné, či Kukučínov Ondráš Machuľa je práve ten najviac prihorený a či takí nie sme aj my v prítomnej spoločnosti.
Ondráš je dedinský mrzák a hlupáčik, ak nie blázon. To prvé je nesporné: navonok vyzeral naozaj odpudzujúco. Ale jeho ďalšie, vnútorné vlastnosti a schopnosti nie sú už také jednoznačné, skôr naopak. Je to len všeobecná mienka prízemného a priemerného, veľmi nivelizovaného okolia, ktoré nie je schopné ho pochopiť, lebo nemá na to potrebné danosti, dobrú vôľu ani čas. Práveže tento pastier husí má čosi naviac, čo ho odlišuje a stavia vyššie, aj keď tento rozdiel, toto viac sa zdanlivo javí ako menej. Invalidné, nedostatočné je vlastne necitlivé spoločenstvo, v ktorom on žije, a teda obrátený svet ho ani nemôže hodnotiť kladne.
Pribrzdený Ondráš a dedina, v ktorej žije, predstavujú - aj keď vo veľmi nerozvinutej polohe - modelovú situáciu citlivého, tvorivého, čestného a hlbšieho človeka v povrchnom svete mamony, funkčnosti a hodnotenia vecí a javov podľa ich predajnej užitočnosti bez ohľadu na človeka. Je teda spravodlivá povinnosť zastať sa blížneho, brániť jeho ľudskú dôstojnosť, jeho do handár oblečenú dušu. Ušľachtilý, čistý charakter, duch, sa príliš spoľahol sám na seba, na svoju vnútornú hodnotu, keď sa vtelil do neduživého vonkajšieho vzhľadu. Lebo kto má odvahu bádať pod hladinou?
 
Na Pamiatku zosnulých - kvety z našej pukanskej záhrady pre všetkých
 
Neprebudený žil vo svojom svete bez klamstva a pretvárky. Nerozlišoval sen od skutočnosti, lebo to presne dokážu len tí, čo nikdy nevlastnili sny a nepočuli lásku. Robil, hoci aj nezmyselne, to, čím bol poverený - až do konca. Čo ostáva, je mlčanie a láska. Láska je všetkým, summa summarum poznania. Na tento geniálny poznatok prišiel inštinktívne, lebo - ako vraví próza - nemal dobrý rozum, aj keď sa kedysi v škole dobre učil. "Len pamäť a zvlášť fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu." Pravdaže, nemal ten banálne všedný rozum, vylučujúci temer všetko okrem reality vecí, ktoré sa dajú ovládať, s ktorými možno narábať, konzumovať ich a predávať. Nebol to blázon, lebo táto klasifikácia je pre iných len výhovorkou a zbavením sa vlastnej zodpovednosti. Nebol to šialenec, bol len iný, a to iný - lepšie. Ľahostajné a pokrytecké okolie, pravda, z toho nič nepochopí. Zmôže sa nanajvýš na súcit, mystickú úctu či strach, alebo na hlúpu nenávisť.
Podpovrchový, utajený Ondrášov spor s okolím vyhral tento bezprávny bedár; takto čudne vyhráva aj pravda, zdanlivo ustupujúc; napokon pravda mu nie je nepodobná: vyzerá ošklivo a ponáša sa na bezmocné bláznovstvo. Neprebudený nie je hrdina, ktorý vo vzácnom okamihu prekonáva sám seba. Jeho výnimočnosť je v inom: mal absurdnú odvahu, či lepšie - prirodzenú vlastnosť byť sám sebou stále, teda aj v smrti. Zomrel v horiacej stajni zachraňujúc svoje husičky, nie ako obeť svojej horúčkovitej fantázie, omylu, hlúposti, nešťastnej náhody či nedorozumenia. Zomrel ako obeť svojho života.
V aktívnom čine smrti sa len zázračne skoncentrovala do jedného bodu celá jeho osobnosť, typ, charakter, všetky jeho sny, zážitky, pocity, myšlienky. Smrť prišla zákonite, s vyššou, nie bežnou logikou, a v súlade s údelom ľudí, Neprebudených, ktorí sú mementom, že vo veciach ľudských čosi nie je v poriadku.

X / 2012

Charakterizovať nekonformného českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka ako mravokárcu je mimoriadne nepresné. Skôr by som povedal, že je to "svojej hlavy chlap", ako nazvala Božena Němcová nášho básnika Janka Kráľa. Pravdivý, priamy a rovný v celom živote a v každom slove bez klišé.
Byť svojej hlavy chlap, inými slovami byť integrovanou a sebaidentickou osobnosťou je vzácna samozrejmosť. Je to slobodná ľudská bytosť. Pre niektorých starý hundroš a mrmloš. Alebo kritický intelekt?
Rotačnou osou jeho knihy Sekyra je domov, hľadanie detstva alebo toho, čo je v nás pôvodné a neporušené. Účtovanie s detstvom a s krajinou, kde sa konalo. Mravné kritérium, hodnota a istota citová i intelektuálna. Zem, matka, krajina predkov, legenda, epos a mýtus o otcovstve a synovstve. Román Morčata znamená účtovanie ďalšie: syn sa tu sám stáva otcom, má svoju novú rodinu v čase prítomnom.
Na jar 1969 robil Ludvík Vaculík na Slovensku reportáž do Literáriek a medziiným sme mu s Palom Hrúzom spievali pieseň Kapusta, Kapusta, čože si pokradou, ej, že ťa poviazali do hrubých povrazov, ktorá bola potom nosným motívom Ludvíkovej reportáže. Tu niekde sa začalo naše priateľstvo.

Ludvík Vaculík

  Palo Hrúz
Známa pieseň o dvoch zbojníkoch, ktorých pre "jedon ukradnutý kotál" obesili za Bystricou, na pomedzí chotára Sásovej a Kostiviarskej, sa zakladá na skutočnej udalosti. Juraj Ursíni a Andrej Nemec, zvaný Kapusta, pochádzali zo Skubína, boli roľníci a obaja evanjelici, ktorí sa nevedno z akých príčin dali na zboj. V noci z 26. na 27. augusta 1854 zbíjali na salaši v Kostiviarskej. Po polapení boli cisársko- kráľovským náhlym súdom v Banskej Bystrici odsúdení na smrť obesením na základe § 44 trestného zákona. Poprava sa konala 2. septembra 1854 o 14. hodine v Kostiviarskej za asistencie žandárov, a to aj zo Starých Hôr. Na popravisku držali strážnu službu župní hajdúsi. Zo župnej väznice (terajšia Štátna vedecká knižnica bola župným domom, kde bolo aj väzenie) ich priviezol na popravisko Ondrej Dubovský. Zachovali sa aj mená majstrov, ktorí postavili šibenice a ukuli háky na popravu. Boli to tesársky majster František Loh a kováčsky majster Pavol Slanenčík. Kata museli doviezť z Prievidze. Popravených zbojníkov pochoval každého v osobitnom hrobe ešte v ten istý deň radvanský farár Andrej Javor (predchodca Andreja Braxatorisa - Sládkoviča). Zápis o ich smrti, odsúdení a pochovaní sa nachádza v Banskobystrickej evanjelickej matrike, kde Kostiviarska ako fília patrila.
Túto informáciu (ktorá je úryvkom z príspevku Jána Žiláka a Evy Furdíkovej v časopise Bystrický Permon č. 2 z júna roku 2006) mi nedávno poslala pani Anna Sabová z Prievidze, krajanka, pochádzajúca zo Žemberoviec, ktorej aj tu a teraz ďakujem.
Stará baladická pieseň opísala udalosť, keď zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny. Stará baladická pieseň, pretože je básňou, dobre vie aj to, čo sa dakedy stane. Je to predtucha, predurčenie. Určuje povahu cesty metaforicky i naozaj. Čo je v piesni, to sa kliesni. Pieseň predvída. Oj, zabili, zabili viac chlapcov bez viny v maličkej zemi okupovanej vojskom. Čo je v piesni, nech sa kliesni. Tú pieseň človek počuje aj dnes, hoci trochu v inom tempe a tónine ju spievajú iní v maličkej krajine okupovanej bezduchým hmotárstvom. Píseň máme zpívat poco rubato, což v hudební terminologii znamená poněkud neklidně, napísal Vaculík.
S Ludvíkom sme si písali obyčajné listy, aby nám nebolo i pusto i smutno, potrebovali sme normálnu človečiu, bežnú, dennú, vnútorne dynamickú, nehistorickú komunikáciu, prirodzenú - ako keď sa pečú vianočné oblátky. Hovory lúčne a cezpoľné spracovala moja žena Iva v knihe Poco rubato.
To je tá zázračnosť slova! Keď si to teraz čítam, pripadá mi to ako zázrak: je tam dianie, humor, perspektíva, symbolika, večná aktuálnosť, je tam všetko, normálny kultúrny a ľudský, rovnocenný vzťah Slováka a Čecha, ich vzájomnej kultúry a etiky, ktoré sa po stáročia blahodarne opeľujú, oplodňujú. Je to historické dielo - práve preto, že sa tak netvári, nepredstiera, je veľké, živé a tektonické práve tým, že je normálne ako človečí prazáklad, archetyp.

Ludvík Vaculík a Ivan Kadlečík v roku 1988

Mal som šťastie mimoriadne. ale aj z toho plynúce nepríjemnosti od vrchnosti, že sa mi akosi požehnane podarilo zamiešať sa medzi "skrachovaných" disidentov, tie vysoko mravné a intelektuálne osobnosti, najmä v Čechách, ale aj tu. Stredom kruhu mi bol Ludvík Vaculík a ľudia okolo neho. Ďakujem im za veľa, apoštolom ľudskosti. Aj oni mi pomohli zachrániť sa pred zúfalstvom, bezúfnosťou a surovou osirelosťou. Písali sme si epištoly, písali sme si fejtóny, vydávali knihy i časopisy Obsah a Fragment. Podstatné dianie je tiché.
Jaro je tady! pravidelne nás utešoval Ludvík Vaculík svojimi samizdatovými fejtónmi a vždy sa podvedome a ironicky tušilo, že sa blíži aj totalitný odmäk a miernejšie mrazy. Boli sme spoločenstvo, bratstvo, tatarkovská obec Božia, plní vzájomnej dôvery, naplnení láskavosťou, nezištným porozumením a úctou ako prví kresťania v mocnej a bútľavej ríši rímskej za cisára Neróna predtým, než sa ich viera stala štátnym náboženstvom a inštituciovala sa.

IX / 2012

Mamka zbíra padlé gutne, do kapusty nevyhnutné, hovorí sa v Modre. Kyslú, kvasenú kapustu do dreveného suda či keramickej tunky na zimu ma naučili nakladať recepty nadrealistického básnika Ruda Fabryho a spisovateľky Terézie Vansovej. A naozaj sa to podobá na literatúru. Bielu hlávkovú kapustu poznali už antickí Gréci a Rimania, v jej názve sa dá aj tušiť latinský základ caput - hlava, ako kniha zložená z kapitol, listov a vrstiev.
"Na spodok dá sa hodne cibule, za hrsť kukurice alebo celý šúľok, kúsky očistenej repy alebo cvikly. Pokladú sa listy a na tieto sype sa podrobená kapusta. Meria sa buď sitom, veľkou misou alebo drevenou merkou. Za každými dvoma mierami dá sa niečo rasce, čierneho korenia a niekoľko jabĺčok a bižalmy (dula). Za každými štyrmi sa máličko posolí. Ubíja sa drevenou kyjaňou, alebo ako je kde vo zvyku."
Juraj s mamou sa venujú príprave na nakladaniex Dielo je takmer zavŕšenéx Ivan sa venuje ohňu
Ja utláčam už asi polstoročie vrstvy tĺčikom, ktorý som dávno vyrezal a vypílil z dubovej metrovice, aj gutne zasadil, jablone i chren. Kameň, ťažký a hustý kremičitan pravidelného kockového tvaru sme so ženou našli v lesíku pri Turčianskych Tepliciach ešte za mlada.
Ide tak o humanizáciu vecí, poľudšťovania mŕtvych predmetov, ktoré už nie sú cudzie, lebo majú dejiny, minulosť a možno aj budúcnosť. Je v nich kontinuita, konkrétne asociácie, spomienky od detstva cez detstvo našich detí aj ich detí, radosť, dokonca metafory a poézia, ktorá presahuje danú chvíľu a objektívne predmety už nie sú len samy sebou a o sebe, ale ožívajú, sú bohatšie a širšie o významy a obsah. Metafory sú všade ako v haiku: Na poliach a v snách hlavy sa v mysli tešia, Svätvečer tušia.

Najlepšia vianočná kapustnica

Keď si teda nakladám kapustu alebo robím a údim klobásy, skoro každý mi povie, načo sa namáhať, keď si to kedykoľvek môžem kúpiť v supermarkete. Všetko sa dá bez námahy pasívne dostať z televízie alebo si kúpiť: zábavu, vzdelanie, emócie, názory, banány, zdravie, ponožky, lásku, myšlienky, odpovede hotové a v hotovosti. Radšej si užívaj, zabávaj sa, maj pohodu. To nerieš.
Ale dotyk rúk s hmotou, s drevom, trávou, zemou zachováva zdravý rozum, čistí zmysly a cítenie ľudskosti. Bez toho vzniká neautentický, odcudzený a odsúdený človek, ktorý nič nevytvára. Sám sebe cudzí a náhradný, simulujúci svoj autentický život bez vnútornej slobody, súvislostí. Tvor bez bázne a básne.

VIII / 2012

Forsíruje sa bludná a zjednodušujúca predstava, že slovenská literatúra je nekvalitná, lebo sa málo prekladá do iných jazykov, že nie je o ňu záujem, akoby to bol tovarový výrobok. Preklad je dobrá vec, ale nie jediné kritérium.
Podobne sa nazdávame, že gotické katedrály, oltáre, hrady a zámky postavili predkovia nie pre seba a pre nás, ale pre japonských turistov. Nepíšem svoje texty pre texaských rančerov, ale pre úžitok a potešenie svojich blízkych.
Večerné zvony trojzvukom hrajú, tajomne zliate z viacerých kovov rozličnej špecifickej hustoty a hmotnosti, preto popri základnom, určujúcom tóne počuť aj alikvotnú terciu, oktávu, kvartu. Súzvuk, akord vyjadruje vzťahy, časopriestorový pomer, kozmické vzorce, rozmery aj rozmary. Harmonický koncert šiestich hlasov z dvoch kostolných veží v otvorenom priestore je estetický a vznešený, aj keď ho nepočuť až do Londýna.
  Milan Hlôška, Andrej Chudoba: Tou pukanskou bránou, Lúč 2010   Zlatá kniha Hontu, ed. Peter Urban, 2010xxMiloslav Bahna, Andrej Chudoba, Milan Hlôška, Iva Kadlečíková, Ivan Kadlečík pri krste knihy Tou pukanskou bránou
V tomto zmysle sa dá k zvonom pripodobniť napríklad aj publikácia Petra Urbana Zlatá kniha Hontu, ktorá v duchu priekopníka poznávania regiónu Andreja Kmeťa predstavuje prírodu, mestá, dediny, hrady, tradičnú ľudovú kultúru. Kolektív autorov napĺňa Kmeťov odkaz: "Poznávajme kraje svoje, aby sme spoznali samých seba, nepohŕdajme krajom svojím, aby sme nepohŕdali samými sebou."
Alebo aj obrazová publikácia Tou pukanskou bránou s poetickými textami Andreja Chudobu: "Doma je tam, kde každý zvon má ľudské srdce a hlas zvonoviny je hlas domoviny, a preto všetko, na čo si tu spomenieš, je matkinho hlasu čistá spiež."
 
Boľšoj kolokol v Moskve sme dostali od priateľky z Košíc Natálie Pliešovskej
 
Ľudská ruka ako predĺžená časť mozgu je zázrakom vesmíru. Vie pohladiť, vie napísať báseň, vie hrať na klavíri. Aj zvon je živý hudobný nástroj a preto si s ním nemôže rozumieť a cítiť nič iné ako ľudské ruky. Zvon je bytosť a osobnosť. Iba ľudské ruky chápu, čo chce. A zvon reaguje. Ide o porozumenie a dorozumenie, súzvuk a súcit, o komunikáciu. Ako huslista a husle aj zvonár a zvon sa prostredníctvom povrazu vlastne zhovárajú o niečom, čo má zmysel. O čom šumí strom? O čom spieva zvon? Takmer o všetkom.
Bolo by treba uctiť si a aspoň morálne podporiť zvonárov a tradičné ručné zvonenie, lebo z pohodlnosti sa neraz ničia a poškodzujú zvony tým, že sa necitlivo inštalujú technologické zariadenia a automatické mechanizmy pre "zvonenie".
Keď už ľudia strácajú živé srdcia, nechajme ich aspoň zvonom.

VII / 2012
 
Na čo sa môže zmeniť láska? Povedzme, že na pieseň, ktorú si pred päťdesiatimi rokmi spieva mama v kuchyni. Veľký stôl, dve okná do dvora, pri sporáku dvere do obývačky, za nimi pec a tak ďalej. Dobrý deň, majore Gagarine, spieva si mama. Teraz sa láska mení na slová a ony plačú, stávajú sa tekutými a z tekutiny vznikne slovo orgován, marhuľový strom, ba aj umieranie, čo len chceš. Biela mačka, kukurica, bicykel a v prednej izbe klavír, ktorý je teraz v Čadečke u syna, mama s otcom v Modre.
Slová sa menia na lásku a z nej je zrazu svetlo, potom prší a sneží, je ticho, je smiech, strach, brechot psa na Hrnčiarskej ulici, žena v záhrade a z lásky je úzkosť, aj zlatá obrúčka na prste, má päťdesiat rokov, otec jej hovorí kotúlka a nesie z drevárne polená, potom dve vedrá vody zo studne. Popol zo sporáka sa sype na dvor, mení sa na lásku, ktorú už po sebe ani neprečítam. Toto píšem v apríli 1961 v Pustých Úľanoch, len o tom ešte neviem, ešte sa to nestalo. Pero, ktorým práve píšem, mi dala dcéra k narodeninám, aby sa zmenilo na písmená a slová a vety, ktoré majú najmenej päťdesiat rokov, aj keď ich možno napíšem až zajtra. Ak budem vládať prekonať odpor, ktorý kladú, akoby boli mladé, odvážne a silné, akoby sa im ešte chcelo smiať a mali by na to dôvod a energiu.
  stará mama Emma Czapkay - Kadlečíková xxxmatka Oľga Cibulková - Kadlečíková xxxmanželka Iva Hadačová - Kadlečíková
Mama si líha na gauč pri vchodových dverách do kuchyne, na čele chladný uterák, v predizbe stojí smrť, ale nikto si ju nevšíma, veď ju nevidno, možno je zmenená na vôňu pečených zemiakov, na kompót zo sušených slivák od babky z Pukanca, na hlas z rádia na skrini, na knižnici v izbe. Teraz (kedy je teraz?) v rozhlase hrajú Dobrý den, majore Gagarine, šedivá žena nesie zo záhrady narcisy a modrý a oranžový hyacint, sadne si k počítaču, že kto nám nepíše.
Láska sa stane tichom, môže byť aj kvetom, vie aj pršať a šumieť v stromoch. Vlani (kedy je vlani?) mala podobu modrých kvetov ľanu pri horičke vedľa cesty do Martina, do nemocnice. Včera sa tam zase čosi zelenie a klíči, videli sme z auta. Z poľa sa stane láska a z nej bolesť, steblo, spomienka, slama, oheň, chlieb, čo len chceš a niečo aj nechceš, nikto sa ťa nepýta ani neodpovie. Vysypať smeti, od Levíc pofukuje, hvízdajú škorce o niečom.
 
s dcérou Zuzanou Kadlečíkovou
 
Aj mne vyšla kniha, cítim sa ako drozd. Na čo sa zmení, čo sa z nej stane? Na čo sa môže zmeniť láska? Na knihu, smrť, orechovú či gaštanovú tortu, na matkinu fotografiu, pieseň, nakladanú kapustu z novembra na dne suda. Na všetko? Naozaj som toto všetko vedel v kuchynke v Pustých Úľanoch pred päťdesiatimi rokmi, len som tomu celkom neveril, vlastne sa mi to nechcelo písať, radšej som sa bicykloval alebo čítal nejaké knižky, alebo som išiel do Horského parku s Ivou, ktorá mi práve nesie na písací stôl biely hyacint.
Až teraz ma to dobehlo ako vlastný tieň, ktorý nie je tmavý, ale šedivý, sivý. Slnce sa vykľúva z vaječnej škrupiny, zdá sa, že zase bude deň. Všetok čas je vždy prítomný.

VI / 2012

Vo vŕšku nad mestom je vínna pivnica s malým vetracím okienkom. Asi v tej istej nadzemskej i nadmorskej výške je ciferník vežových hodín a hľadí mi rovno do tváre ako mŕtvy Mesiac v splne alebo škeriaca sa klaunova tvár pomaľovaná číslicami a fúzikmi, ktoré sa pohybujú. Smeje sa vládcom, posmieva sa "lídrom". Ručičky sa pohybujú velebne a pokojne, nepripomínajú neurotické a panicky ustrašené zvíjanie sa digitálnych červíkov na bankovom účte, ten vzorec spôsobu nášho súčasného života. Ciferníky sú na všetkých stranách veže, teda štyri a starý žart hovorí, že preto, aby sa mohli pozerať štyria ľudia naraz, hoci som videl na vlastné oči, ako sa raz a naraz na ten istý ciferník pozerali Vilikovský, Dušek a Mitana, dokonca neraz aj môj pradedo Ján a prababička Katarína. Lebo nedeliteľný čas je tu všetok naraz, nielen jeho časti a úseky, od priepasti minulej večnosti po večnosť zajtrajšiu. Nikdy sa neminie.
Kraj okolo Pukanca s vinicamix
Evanjelický kostol v Pukanci s hodinami xPohľad na časť Pukanca
Od nich, od Jána a Kataríny, pochádzajú aj nástenné hodiny v mojej pracovni, ktorých zvuk je zachytený aj v literatúre a v rozhlasovom archíve, ako o tom svedčí list Pavla Hrúza z roku 2003: "Práve pribehol redaktor Zaťko, či môže nechať v rozhovore s tebou pauzu, keď odbili hodiny. Patria predsa k veci, čoby si nepovedali svoje?"
Teraz hľadám múdreho majstra, aby hodiny vyčistil, zreparoval a oživil. Lebo opraviteľnosť je kritérium hodnoty. Len akosť možno znovuzrodiť, len ľudskou láskou naplnená vec trvá - delový náboj a toaletný papier sa použije iba raz. Nech opäť bijú v slávnostnom B dure ako statočný a majestátny zvon, ktorý varuje, plače a jasá. Vyše storočná skrinka z dreva je ručne vyrezávaná. Mosadzné kovanie má, okrem inteligentne a do neurčitej budúcnosti hľadiacej hlavy leva, bizarné línie arabesiek.

Hodiny od babky v pracovni

Niet vraj dnes času, a predsa hodiny, tieto hodiny idú stále rovnako odvtedy, ako im to v súlade s vesmírom a s intuíciou rozumu predurčil segedínsky hodinár Braunswetter János. Pôjdu, kým budú cítiť prítomnosť gravitácie, lebo na nej stoja. Čarodejný mechanizmus, zázračná skrinka. Jediným úderom na správne ladenú strunu zabijú s pravdivým cynizmom tri muchy naraz - prítomnosť, minulosť, budúcnosť, v ktorých je fantázia, realita, asociácie, dejiny, mágia, odvaha i strach, radostná i hrozná istota. Preto mi denne ukazujú nielen ľahostajný čas, ale aj jeho vytúžene lepší spôsob a zmysel. Kyvadlo vyťukáva tajnú morzeovku.


V / 2012

Zaujímavé sú aj veci, ktoré sa nestali, je ich veľa a ich významy sú bohaté a živé.
Pre chorobu organistu zrušili večerný koncert v Thomaskirche v Lipsku a predsa som na tom koncerte bol a som, dokonca predtým,  než sa nekonal. Deň predtým je na stole reštaurácie pivo a keď ho zdvihneš, vidíš v ňom vežu Thomaskirche, ktorú pomaly opúšťajú slnečné lúče, až sa utopia v pene a súmraku. Zajtra tam budem sedieť a počúvať Bacha, jeho strýka Krištofa a syna Filipa Emanuela. Vstupenky mám vo vrecku. A zajtra tam aj som, hladím staré drevo lavice a hovorím Zuzane, že dnes (kedy je dnes?) večer sa toto drevo bude chvieť a vibrovať v rezonancii s najhlbším basovým tónom, 32-stopovým Posaun Bass nového majestátneho organa so šesťdesiatimi registrami. Drevo sa naozaj zachvelo a možno to robí aj po týždni, keď doma na prehrávači počúvam Ullricha Böhmeho.
Potom na staré kolená pokľaknem pred náhrobkom Johanna Sebastiana a čosi alebo ktosi sa vo mne modlí nesúvislo archetypálne slová z praveku, ktorým nerozumiem. Keď položím na hrob kamienok a vetvičku stálezeleného krušpánu z Pukanca, smeje sa pod fúzy v šere chrámu poslucháč klasickej filológie na lipskej univerzite Friedrich Wilhelm Nietzsche, ešte bez fúzov. Vtedy tam ešte Bach nespočíva, je pochovaný inde, ale jeho tóny sú skamenené v murive a klenbe. Vravím si, len počkaj, Nietzsche, aj tebe raz prinesiem na hrob buxus z Pukanca, možno na Turíce 2011.
Lebo kultúra je sieť, ktorej očká, guče, suky, hrče a uzly a slučky nejako súvisia. Sme v nej všetci, hoci možno jestvuje len v našich hlavách a nie naozaj. Rozprestiera sa ponad čas a priestor a drží nás nad priepasťou, aby sme sa neprepadli kdesi na dno temnoty a úzkosti.
  S priateľom Gerwaldom v júni 2011 v Lipsku xxThomaskirche v Lipsku xxBachfest Leipzig 2011

Kultúra nepozná letopočet. A tak sa netreba čudovať, keď si idem vyfajčiť cigaretu k Nietzscheho hrobu. A naozaj je tam lavička uprostred trávnika a veľký popolník. Osieva sa drobný a tichý dáždik a v riedkej hmle môžeš, ak chceš, počuť hoci Vajanského: "Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil," píše mu priateľ z Ruska. "Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha!" Aj keď jeho informácia nie je veľmi presná, lebo pochádza len z druhej ruky a ja toto píšem z prvej a pravej ruky. Tou rukou odklepnem popol z cigarety a položím do jarčeka v písmene N na ležatom mramorovom náhrobku vetvičku krušpánu, čo mi zvýšila z toho istého konára u Bacha a do písmena F aj kamienok z Pukanca. Tu, v malej dedinke Röcken neďaleko Lipska odpočíva Friedrich Wilhelm pri otcovi, matke a sestre. Pozadie im tvoria mohutné a staré neomietnuté kamenné kvádre múrov kostola, kde kázaval otec Carl Ludwig. Za kostolíkom Friedrichov rodný dom a veľká farská záhrada plná kvetov, kríčkov, stromov a trávy. Meditácia v ružovej záhrade.

Pri hrobe Friedricha NietzschehoxxxPietne miesto pri starom kostole neďaleko rodnej fary

Ešte si do neplatného československého občianskeho preukazu či do neplatného pasu ako do herbára vložím belavú stokrásku a beriem do Pukanca, o ktorom prítomní zosnulí Friedrich, otec Carl Ludwig, matka Franziska a sestra Elisabeth pravdepodobne ani netušili rovnako ako o Banskej Štiavnici, kde na lýceu študoval básnik Šándor Petöfi a mladý študent na univerzite v Lipsku Friedrich očarený zhudobnil Petöfiho báseň.
Lebo kultúra je nekonečná sieť, jej pospájané uzly sú všade a očká vidia. Celkom inak už poznali a podnetne vnímali Nietzscheho naši medzivojnoví intelektuáli v čase nedávnom, keď ešte vzdelanosť bola "trendy" namiesto dnešnej barbarskej zadubenosti. A Thomas Mann: "Nietzsche vedel a sám bol dôkazom, že filozofia nie je studená abstrakcia, ale osobné prežívanie, utrpenie, obeť pre ľudstvo. Budúcnosť bola skutočnou krajinou jeho lásky. Tým, čo prichádzali ako my a ktorých mladosť mu vďačí za nekonečne mnoho, bude stáť pred očami ako postava nežnej a úctyhodnej tragiky, ožiarená blýskaním sa na časy v tejto provizórnej dobe."
Myšlienky sa prenášajú ako kamienky vo vrecku môjho saka, metafory putujú a blúdia v priestore a v čase. Čo mohlo byť a čo bolo, smeruje k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný, hovorí básnik Eliot.

IV / 2012

Brtníci, ako kedysi nazývali včelárov, zberačov medu horských včiel, vedeli, že už je tu ročné obdobie včelieho spánku. Ten apatický spánok nie je malomeštiacky ozajstný, len tak vyzerá. O saxofonistovi Felixovi Slováčkovi sa hovorí, že je vynálezcom aktívneho spánku. Hrá so zavretými očami. Včely musia až do jari riadiť v úli systém vetrania, teploty, vlhkosti, hygieny a stravovania. Ochraňovať v mraze kráľovnú matku. Keď im jemne zaťukáš na úľ, odpovedia tichým šumením chorálu, správou o živote.        
Čeľi, píšeme pri natieraní úľov zelenou fermežovou farbou na čelo čelieňa, včelína: foneticky, v miestnom nárečí, aby aj včely tomu rozumeli, veď sú z blízkej dedinky. Letáč na úli je poprášený snehom  a bodkovaný od ostrých zobákov krásnych a nežných sýkoriek, aj vetvičky ich nôh nechávajú odtlačky. Sýkorka ťuká a ťuká, včela, čo má zodpovednosť, vykukne z otvoru, a je po nej. Tak morzeovkou klepká smrť svoj rytmus.         
Včelstvo je organizovaný a riadený systém, ktorého funkciou je život. Nekonečný integrovaný systém. Podľa kybernetiky je to ostrov informácie uprostred presily entropie a jeho vzťahy a súvislosti sú kozmické. V ekologickom reťazci a jednote živej reality je funkcia včelstva podobná umeniu, tvorbe a kultúre v ľudskom spoločenstve. To nie je med lízať.
Medové motúziky nám popod nos preťahuje len umenie redukované na úroveň "zábavnej" ničoty. V takom spoločenskom prostredí tvorí Andrej Šeban muziku, ako osamelý potápač a plavec proti prúdu, špinavej záplave a prívalu barbarsky rozkladnej komercie, konzumu a smrtonosného merkantilizmu. Ostrov nádeje v záplavách. Jeho nový album Časozber je šumom a bzukotom včelieho spoločenstva, signálom, že ešte jestvuje život.
Ako sa dozvedáme z internetu od Vladimíra Leksu, z mora zvukov a pamäti vylovil Šeban riekanky. Počúvať ich je ako vrátiť sa na začiatok, do školy, k šlabikáru. Do kraja, v ktorom je ešte všetko možné a pôvodné, bez chyby, pózy a celofánu. Andrej Šeban je muzikant, ktorý má základné vlastnosti pre tvorbu opravdivej hudby. V každodennom hluku nezabudol spievať, nestráca citlivosť na svet, prirodzenosť, úprimnosť k sebe samému, a aj keď o ňom vravia, že je dokonalý, neustále cvičí a znovu sa učí ovládať svoj nástroj. Zasievať pesničky do liečivého ticha a odnášať si aj kúsok našej mysle. Ešte nie je všetko zatopené a stratené. Ešte spievame.
Ivan Kadlečík 1. 3. 2012 x
Plozvánka na Literárne soirée 1. 3 .2012x Andrej Šeban 1. 3. 2012
Sme radi, že sme prvého marca absolvovali cestu do bratislavského Kultúrneho centra Dunaj k priateľom, ktorí vytvárajú literárny klub a jeho aktivity. Absolvovali sme i celý program nielen bez zdravotných problémov, ale najmä s kladným pocitom, že sa zúčastňujeme na užitočnom a hodnotnom dianí pre ľudí dobrej vôle.
Kaii Kertész bol neobyčajne pozorným usporiadateľom a moderátorom a všetko zvládol na profesionálnej úrovni. Vklad účinkujúcich v programe vytvoril kompaktný celok, na aký sa nezabúda: Ivana Zubaľa ako podstatného tvorcu predstavovanej fotografickej knižky Kadlečík & Štrpka premietanými fotografiami a vôbec svojou prátomnosťou, autorov esejí v knihe Ivana Štrpku aj Ivana Kadlečíka príhovormi, Olega Pastiera krátkym dokumentárnym filmom Žiť sa dá len autobiograficky z pripravovaného cyklu o slovenských spisovateľoch a knihami zo svojho vydavateľstva, ktoré po programe autori podpisovali, Františka Kovára zaujatým čítaním textov zo Zubaľovej knihy aj žartíkom na konci vystúpenia, Andreja Šebana nezvyčajným a neopakovateľným koncertom kultúrnej hudobnej produkcie. Ale aj Petra Procházku fotografovaním, Juraja Raýmana s prísľubom televíznej prezentácie, Ivice Ruttkayovej rozhovorom pre rozhlas, vnímavým obecenstvom a ešte možno vplyvom ďalších a ďalších osôb a okolností, ktoré všetky spolu vytvorili ukážkový umelecký večer.

Na slávnosti v prvom rade sedeli: Juraj Mojžiš, Kadlečíkovci Iva, Zuzana, Ivan, Kali Kertész, Ivan Štrpka,  Elena Letňanová, Zuzana Kronerová, Ivan Zubaľ

Z internetu pochádzajú aj ďalšie poznámky o Andrejovi Šebanovi: Na raritnom CD, ktoré vychádza v rámci knihy, sa nachádza šestnásť skladieb. Všetky vynikajú typickým Šebanovým zmyslom pre experimentálne hudobné prístupy a originálny zvuk. V tomto duchu bol ladený aj koncert na záver večera, ktorý sa začal typicky s fujarou a celou plejádou hrkáliek. Postupne si nahrával motívy do slučiek a pridával ďalšie nástroje. Šebanove improvizácie boli často založené na kontraste, keď raz hladili svojou jemnosťou a následne vyvolávali nepokoj. Svoje vystúpenie poňal ako šou a ukázal sa byť rovnako dobrým zabávačom ako hudobníkom.
Andrej je profesionál z viacerých stránok, samozrejme o gitare a klavíri netreba ani hovoriť. Kto sleduje, čo Andrej robí, neujde mu, že to nie je hranie sa na niečo. Ak sa na Slovensku niekto snaží nájsť niečo, čím by sa dalo odkazovať na naše "korene" alebo niečo, čo by sa dalo nazvať slovenská hudba (pozornejší poslucháč vie, že to nie je jazz, čo to však zrejme treba nájsť, skomponovať), tak Andrej k takým hudobníkom alebo ľuďom určite patrí a je to veľmi dôležitá práca. Vie robiť veľa vecí naraz a robiť ich nie dobre, ale dokonale.

III / 2012

Už aj dobročinnosť sa stala šoubizom. Roztrhlo sa prehnité vrece benefičných a charitatívnych plesových gýčov, kde smotánka a "vyššia" spoločenská a umelecká vrstva vytŕča seba, aby tak pomohla chorým, chudobným, bezdomovcom, Rómom a detičkám. Pupkáči pred televízormi ako hlodavce chrumkajú slowak chips a dojatí vlastnou dobrotou posielajú esemesky na nejaké konto. Namiesto udice nedojedené zvyšky starej rybaciny.
Počas totality som prežil niekoľko rokov bez práce a príjmov. Veľa priateľov a známych mi morálne aj ekonomicky pomohlo prácou, teda požičaním udice, svojho mena, bez vonkajšej okázalosti a plné ľudskej účasti. Jedným z nich bol vynikajúci etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka (1894-1987). V korešpondencii a pri osobnom stretnutí v Prahe mi hovorieval, že keď mu bolo v dlhom živote neraz veľmi ťažko, démonov prekonával prácou. A hneď mi dal robotu. Niekoľko krušných rokov sme so ženou spracovávali stovky strán ľudových rozprávok, ktoré pán profesor nahral na magnetofón.
Bolo to v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych minulého storočia. Keď som bol neskôr zamestnaný ako kníhkupec, prácu na textoch prevzala moja žena, ktorá rozprávkam dala definitívnu podobu. Bez písanej zmluvy, len na džentlmenskú dohodu a dôveru, ktorá nás chránila pred vševidiacim eštébé, na adresu predajne chodievali obálky z Prahy so známym rukopisom. Dnes už kníhkupectvo v našej obci nie je. Keby bolo, v strede výkladu by žiarila kniha Prekrásny Janko. Rozprávky rumunských Slovákov rozprával Karol Valíček, zapísal Karol Plicka, upravila Iva Kadlečíková, ilustroval Albín Brunovský, vydal jeho syn Daniel Brunovský vo vydavateľstve Virvar v decembri 2010.
  Kniha Prekrásny Janko vyšla s ilustráciami Albína Brunovského xxxxAutorka Iva Kadlečíková a vydavateľ Daniel Brunovský pri preberaní cien xxxxNálepka Bibiany
Věřím, že nebudete litovat své účasti na této práci, presviedčal nás Karol Plicka. Úkol nejen veliký, ale i radostný a krásný, jistě neopakovatelný. Veru, prorocké slová nás hriali a práca nám priniesla veľa radosti. Člověk tomu musí přijít na pravou chuť, věc si nejen osvojit, ale i zamilovat, třeba až do posedlosti - tak svoje věci prožívám i já. Čím dále tím víc se zamilovávám do čistoty a půvabu těchto textů a znovu se jimi osvěžuji. Aj táto predpoveď sa splnila, knihu prijali veľmi priaznivo nielen čitatelia, ale aj odborníci (Ondrej Sliacky, Zuzana Stanislavová, Timotea Vráblová, porota v Bibiane).
 
Slávnostné odovzdávanie cien v Bibiane: Ondrej Sliacky, Kadlečíkovci: Iva, Juraj, Ivan, Zuzana, Viera
Publikácia dostala "za autorskú literárnu interpretáciu a za výnimočný cit pre morfológiu rozprávky, ľudový jazyk a štruktúru rozprávania" ocenenie Najlepšia detská kniha zimy 2010, ktorú udeľuje Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave. Ondrej Sliacky o knihe napísal v čísle 1-2 revue Bibiana 2011: "Kadlečíková zasiahla do kompozície, syntaxe i lexiky Plickovho rozprávača, ale vždy v súlade s jeho sociálno-kultúrnou identitou i s kánonom rozprávky a zachovala jej pôvodnú magickú atmosféru a rozprávkovú insitnosť."
Bolo, nebolo, keby nebolo bývalo, nebolo by sa spomínalo.

II / 2012

Tento text som vlani venoval spolu s knihou Spytovanie svojej manželke k narodeninám 17. februára. Nebolo by spravodlivé, keby dianie a bytie boli spravodlivé z hľadiska chvíle. Keď sa človek stretne a zblíži s mladou ženou, nemôže ani tušiť, že o päťdesiat rokov získa aj predĺženie svojich očí, akoby sa láska zmenila na zrak. Hmla a temnota sadá na staré i nové strojopisy a rukopisy, žena ich triedi, hľadá, kombinuje, opravuje a prepisuje a dopisuje do počítača, posiela Olegovi a Ľudmile. Tak vznikajú dobré a spravodlivé veci, v tomto prípade knihy, a obohacujú, rozširujú, napĺňajú spoločné ľudské bytie.
Obe knihy ovlažené v Kolpašskom jazerexx Naša chatka pri jazerexxSvetielkovanie slnečných slov
Na prestretom sviatočnom stole, vlastne na hladine Kolpašského jazera plápolajú sviečky. Šikmé septembrové slnko na vlnkách svetielkuje, bliká, trbliece sa ako prskavka, mihoce, chveje sa a iskrí ako slovenčina, plamienky jazyka, reči a slova.
V tom tichom jase vítame pri našej chatke novú knihu. Nie v masovom šaškovaní gýčových "krstov" kníh, ale v úzkom rodinnom kruhu. Knihu Čítanie myslenia napísala moja žena a je to román, ktorého protagonistami sú časopisy košický Krok 66 a 67 a martinské Matičné čítanie 1968-1970, postavy príbehu sú prispievatelia a ich texty, dramatické vyvrcholenie sujetu tvorí sovietska okupácia v roku 1968. Je to kniha, ktorá v istom zmysle dopĺňa moju a Olegovu Pastierovu knihu Spytovanie.
"Písanie je produktom myslenia," hovorí autorka Iva Kadlečíková. "Písané, opísané, zapísané myslenie. Čítame o myslení, zamýšľaní sa, spomínaní."
Prečítajme si teda, čo si v roku 1969, v 26. čísle Matičného čítania myslel zaslúžilý umelec herec Samuel Adamčík (1904-1984), syn evanjelického kantora a učiteľa v Bohuniciach, ktorému a ďalším rodákom na bohunickom kostole odhalili pamätnú tabuľu s mojím textom a podpisom.
 
Ivan Kadlečík pri pamätnej tabuli viacerým rodákom z Bohuníc
 
"Všeobecne ľudia nie sú ani dobrí ani zlí. Každý človek nosí v sebe mnoho dobrých a pekných vlastností, ale je v ňom skryté aj mnoho zlého. A na povrch vychádza raz toto, inokedy zase viacej ono. Podľa toho, v akom prostredí sa človek ocitne a do akých okolností sa dostane. Príležitosť robí zlodeja. Pravdaže, sú aj jednotlivci, ktorých ani dar nezvedie, ani hrozba neskloní, ale takýchto je pomerne málo. Rovnako je málo takých, ktorí sú vyložene nebezpeční a škodliví, čo hádam za to ani nemôžu, lebo sú nenormálni, chorí. Naučili sme sa akosi podceňovať individualitu. Skrývame sa za slovko my, za kolektív, pretože jednotlivec je iba podradným ohnivkom v kolektíve, nie je vlastne vôbec dôležitým. Nikoho nezaujímajú jeho myšlienky a názory, najmä ak vybočujú z predpísaných medzí. Jeho nadmerné nadanie, snaživosť a iniciatíva sú mu skôr osobne na škodu, lebo začína nepríjemne vyčnievať z kolektívu a zobúdza voči sebe nevraživosť a závisť. Veľmi často sa spomína skoro ošúchané konštatovanie: v dnešnom svete veda a technika urobili zázračné pokroky a rapídne napredujú. Naproti tomu kultúra ducha, kultúra srdca, kultúra spolunažívania sa nevie z miesta hnúť. Myslím si, že najväčším nepriateľom a škodcom správnych spoločenských ľudských vzťahov je nezdravé sebectvo. Náš dnešný život je poznačený večným zhonom, mnohými povinnosťami, šturmovčinou, z čoho vyplýva naša povrchnosť, plytkosť, nezodpovednosť, nervozita medzi ľuďmi, neúcta k druhým, nedisciplinovanosť a tak ďalej. Raz musí prísť zdravá disciplína vyvierajúca znútra, z presvedčenia, nikým nenanútená."
Ak nežijú v nás, sme mŕtvi - môj citát na tabuli.

I / 2012
 
Tento text je napísaný pri príležitosti udelenia Ceny Jána Langoša v Prahe 10. decembra 2011, kde som sa nemohol zúčastniť pre vážne problémy so zdravím.. Zároveň tieto riadky venujem pamiatke svojho otca Bohumila, ktorý v januári 1962 zomrel vo veku 66 rokov ako ev. a. v. farár v Pustých Úľanoch.
Účastníci odovzdávania Ceny Jána Langoša v Prahe 10.12.2011xx Cena Jána Langoša pre Ivana Kadlečíkaxx Zuzana Kadlečíková ďakuje za cenu pre svojho otca, ktorú vidno na stole
Jeden z mojich orientačných bodov Johann Sebastian Bach bol presvedčený, že človek má ustavične ďakovať a len minimálne prosiť. Ďakovať, že dýcha, že môže a vie hrať, že má koho milovať. Táto jeho vďaka smerovala predovšetkým horizontálne, mierila k Hospodinovi. V podobnom zmysle by som dnes aj ja rád vyjadril veľkú vďaku všetkým, ktorým to náleží.
Správu o udelení Ceny Jána Langoša som sa dozvedel telefonicky a hovorím o tom na videu, ktoré nakrútil pre túto príležitosť v Pukanci Mário Homolka a premietalo sa v Prahe pri odovzdávaní ceny. Prijal som ju s bázní a třesením". Toto slovné spojenie sa mi vynorilo kdesi z nadvedomia, pretože som vyrastal v prostredí, ktoré si ctilo Biblí svatou v kralickom preklade. Môj otec, pridŕžajúci sa ideí lutherského protestantizmu a Tomáša Garrigue Masaryka, hovorieval v čase vojen, fašizmu i komunizmu, že to všetko je dielom ľudí, ktorí nemajú bázne. Myslel tým azda pokoru, rešpekt a úctu voči kategorickému mravnému imperatívu. Matka bola očarená modrookým lyrizmom a tragikou Milana Rastislava Štefánika, či poéziou Andreja Sládkoviča. Tieto dva rodičovské póly mi roztvorili široký vejár alebo klávesnicu tónov a poltónov v podobe ľudí, ktorí majú bázeň. A tak by sme tam našli Milana Rúfusa, Alberta Schweitzera, Václava Havla, Jana Husa aj Jána Langoša, Ludvíka Vaculíka alebo Franza Kafku a Leva Nikolajeviča Tolstého. A ešte veľa určujúcich iných tónov a veľa podstatných farieb.
V súčasnom svete okolo nás sa dejú hrozné veci, ktorých autormi sú ako vždy ľudia bez bázne. Čo môže spisovateľ? Takmer nič. To nič môže mať podobu básne, eseje alebo vety, ktorá písacím prstom ako písacím perom ukáže, upozorní, varuje človeka, usvedčí a pomenuje všetko, čo nepozná bázeň. Aj báseň je bázeň.

Atmosféru slávnostného odovzdávania cien mi podrobne tlmočila moja dcéra Zuzana, ktorá namiesto mňa prebrala cenu od predstaviteľky Nadácie Jána Langoša Gabriely Langošovej. Múdre a presné laudácio predniesol Ludvík Vaculík a s názvom Zbavit se současnosti ho uverejnil v Lidových novinách (Poslední slovo 13. 12. 2011). Dcéra mu odovzdala náš pozdrav a knihu Čítanie myslenia s venovaním, Ludvík nám poslal pozdrav a svoju knihu. Duchovné spojenie bolo ideálne nadviazané a vôbec nie je dôležité, že sa materialistická stránka stretnutia neuskutočnila. To isté platí o Václavovi Havlovi. Keď mu dcéra k pozdravu z Pukanca pohladila ruku, povedala "máme vás radi" a odovzdala moju bibliofíliu (s umeleckými fotografiami Ivana Zubaľa vydanú ako dar k mojim sedemdesiatym narodeninám) Dnes s osobným venovaním, priam sa rozžiaril v úprimnom úsmeve. Ten jeho úsmev tu ostane nielen na fotografii. Mám ho stále pred sebou, osvetľuje ma.


Z diára