Diár 2013

DECEMBER 13

Knihy ŠKODA KNIŽKE NEROZPREDANEJ LEŽAŤ a ISKRA V STUDENEJ PAHREBE završujú celoročný prehľad tvorby, zároveň na konci roka a pred začiatkom nového pozdravujú všetkých čitateľov diára:

Vypiť dni do dna

čo cíti moja myseľ

kým nalievajú

xxx

1 Škoda knižke nerozpredanej ležať. Besednice. Levice, KK Bagala 2009, 216 s.

59 esejí rozdelených do troch častí (1. úvahy o umení, 2. slovenské osobnosti, 3. všeobecnejšie témy o minulosti aj o prítomnosti).

Fotografie Ivan Zubaľ.

Na prebale životopis a dielo autora.

2 Iskra v studenej pahrebe. Besedy a besednice. KK Bagala a Literárny klub, 2012, 120 s.

Rozhovory s Ľudovítom Petraškom, Ľubošom Juríkom, Alexandrom Baloghom a 40 esejí uverejňovaných postupne v denníku SME.

Obálka Rudolf Sikora.

ŠESŤ STRÚN VIOLY DA GAMBA

Prvá struna

Je tu opäť mladá jar 2009, vraj aj nejaké voľby, 21. marca má narodeniny Johann Sebastian Bach a v nitrianskom evanjelickom kostole sa slávnostne udeľuje Cena Sebastian. Zároveň sa vyhlasuje festival Bach - Slovensko 2010. Znie hudba nového organa nemeckej firmy a mladá Lada číta texty:

Druhá struna

Hudba môže jestvovať len v čase, ale čas ju neurčuje a nevytvára. Ona nie je produktom času a rytmu, ani príčinou. Pôvod je niekde inde.

Hovorí sa, že Bachova hudba je večná: je to zjavenie a vízia, ilúzia a mam, prelud. Zároveň je nevyhnutá ako prírodný zákon. Holá. Pred časom i po ňom, mimo neho.

Bachova fúga je prírodný zákon, nijaká operetka ani zárobkový muzikál. Každá nota tam musí byť v pravom čase na pravom mieste; na tom nič nezmeníš, nezlepšíš, nepridáš, neuberieš.

Tokáta je voľnejšia časť kompozície, voľný verš proti sonetu či tercíne. Tokáta (fantázia, prelúdium, preambulum) má viac otvorených okien i dverí.

Hudba je mimo radosti i smútku, mimo dobra i zla, je vedľa, nad i potom.

Rytmus je forma jestvovania a bez neho je chaos, beztvarie, ničota, dekompozícia, antitvar. Ale rytmus sám osebe je prázdno, strach a úzkosť. Úzkosť zo samoty, ktorá sa prejavuje v mlčaní a tichu, sa prehlušuje hlukom v kolektívnom poskakovaní.

Hudba je poriadok, ktorý sa narúša kvôli poriadku: chaos a disharmónia vzbudzujú túžbu po usporiadaní a zavŕšení, ktoré nie je smrťou, ale pokračovaním a otváraním možností. Musíš sa stať hudbou, nielen počúvať a hrať. Bachovo okno je otvorené dokorán, ba až oveľa viac. A keď poviem a napíšem, že treba sa stať hudbou, ani trochu tomu nerozumiem. Ale mám pocit, že sa mi to niekoľkokrát v živote stalo. Azda by sa to dalo vysvetliť, ale ja si v tejto chvíli na to netrúfam.

Tretia struna

Občianske združenie Art ante portas na návrh medzinárodnej odbornej poroty oceňuje organového virtuóza Stanislava Šurina, violončelistu Jána Slávika, Karola Medňanského z prešovského súboru starej hudby Musica historica. Za celoživotné dielo odmenili Mira Bázlika.

Pôstny chorál Es ist vollbracht! Vergiss ja nicht dies Wort v podaní Dany Leščenkovej sa vysoko vznáša nad širokou južnou nížinou a úrodnou plnosťou altovej violy da gamba, nástroja s ľudskou tvárou v rukách Karola Medňanského.

Štvrtá struna

Keby hudba nemala neprestupiteľné zákony! Keby jej nariadenia neboli vesmírne, sprostredkované akustikou, totiž hmotnou zemou! Jej posolstvo je kozmické a tragické, akoby nerátalo s človekom, a predveké.

Tóny a súzvuky, asonancie a disonancie vo svojich súčtoch, zoskupeniach i deleniach i násobkoch, všeobecných vzťahoch a abstraktných pomeroch vyjadrujú slobodu i pravdu, ak chceš, aj vzorec chemických prvkov a zlúčenín, nielen šifru Pytagorovej vety či gravitačného zákona, ale aj Einsteinov vzťah rýchlosti a hmoty a času, no ešte čosi nekonečné, zatiaľ tajomné, zabudnuté a nezrozumiteľné: pôvodné posolstvo, odkaz archetypu, základný pôdorys vesmíru i atómu.

A každý odkaz je aj varovaním a výstrahou, zakázaním i prikázaním, aby sa nestalo veľké nešťastie, havária, katastrofa. Preto sa múdry muziky trochu aj bojí, nedá sa s ňou ľahkomyseľne, lajdácky, svojvoľne a ľubovoľne zahrávať, ako sa do istej miery dá narábať so slovom a rečou, ktorá je dielom pozemským a ľudským. Hudba pochádza z kozmu.

Hudba z chaosu vyčleňuje tvar, vyberá a volí: toto áno, toto nie, a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne. Nie som si tým, chvalabohu, istý, ale tak sa mi to vidí.

Hudba je zvukový signál, znak bytia tušený ako zjavenie, oznam o jestvovaní života zvierat, rastlín, vody, planét, svetla. Z toho plynie istá úľava, uspokojenie a radosť. Bytie je húževnato tiché.

Obsah hudby, jej filozofická výpoveď a mravné alebo náboženské, ideologické posolstvo sú príliš abstraktné. Konkrétny obsah (zdanlivý alebo nie) sa pridáva dodatočne zvonku i zvnútra. Neurčité posolstvo, teda tajomné, záhadné. Hudba, o ktorej všetko vieme, by sa nedala počúvať.

Iné je hrať, iné je počúvať a iné o tom písať. Okamžik a večnosť. Zákon a jeho porušenie a opäť návrat. Disharmónia nepokoja a potom naplnenie v rovnováhe. Úzkosť z plynutia času a bezmocnosti a bezradnosti. Úzkosť z tvorivosti. Strach i napätie z nesúzvuku a neukončenosti, z prázdna. Hudba aj prostredníctvom strachu a bázne hovorí: Nebojte sa.

Starý poloslepý Bach od mlada vedel, že hudba sa podobá na nevyjadriteľnú záhadu svetla. A svetlo? Je.

Piata struna

Člen poroty, dirigent a organista Ján Schultz mi potom v kuloári ešte rozpráva o zázrakoch, aké sa diali v Trnave v kostole sv. Jakuba takmer pred polstoročím, keď za organom sedel slepý umelec Ernest Schumera.

"Na chóruse nastal šum a ruch. K organu sa prediera divná dvojica: starší fúzatý pán s akýmisi čudnými knihami pod pazuchou a spolu s ním maličký človiečik s paličkou. Trochu mohutnosti pridáva jeho postave obrovský kožuch. Na tvári sa ostro vynímajú tmavé sklá čiernych okuliarov. Teda nevidiaci! S určitou rezervou hľadím v ústrety jeho prípravám na organe. Uhniezdil sa a pripravuje registre. Prípravy vrcholia. A tu zrazu stovky svetiel zahnali polnočnú tmu. Oltár žiari v záplave jagavého svetla. Miništranti pri sakristii zazvonili, nevidiaci organista sa trochu vystrel a už aj do polnočného ticha zaznieva pastiersky roh odtrubujúci dvanásť hodín. Ale kde sa tu vzal ten roh? Ach, veď to iba organista pedálovým sólom imituje tieto zvuky. Kdesi pod klenbou si ladia vtáci svoje hlasy, trilkujú, pískajú, aj oni chcú svojím spevom osláviť túto chvíľu. Že by naozaj vtáci? Nie, to iba organista položil ruky na manuál. A kostolom sa nesú utešené zvuky nebeskej krásy. Ľudia ich počúvajú v zbožnom napätí."

Šiesta struna

Áno, poznanie je aj zjavením, videním a kozmickým vedomím celku. Predpokladám, že Bach nevidel tóny, noty, klávesy, nástroj, ale počul, tušil, videl naraz celú fúgu od začiatku do konca, v celom tvare - potom to už len hral, prípadne zapísal tak presne ako sa len dalo a vládal.

Bachova hudba vyjadruje radosť z bytia a vôľu po jestvovaní kozmu vôbec ako zákon, obsah a oznámenie: zjavené bytie ako celok, nie analytický fragment. No Bachova hudba pokojne hovorí aj o hĺbke nášho pádu. Bachov hudobný jazyk je aktuálny. Jeho signál, kód alebo posolstvo sú dynamické a perspektívne.

Jeden kritik napísal, že Bachova hudba je pokusom o matematické zdôvodnenie existencie Boha.

Bach len hral, nič nezdôvodňoval.

A preto vraj už nenecháva priestor pre hľadanie, pochybnosti a vzburu.

Bach je práve dôkazom, že Boh dal človeku dokonalú slobodu. Keby Bach nebol slobodnou bytosťou, nič by neskomponoval, iba by plakal nad ľudským údelom. Ten jeho pokoj, vášnivý pokoj, jasnosť a sústredenosť!

Nielen v poslucháčovom mozgu, ale priam v tej hudbe sa stále čosi koná, je to dianie. Vznikajú stále nové a iné nečakané situácie, riešenia a spôsoby prekvapenia vo vnútornom pohybe. Je to pulz.

Ustavične nové a iné situácie, zoskupenia a preskupenia, polohy, vzťahy a významy. A poriadok a vznešený pátos. Ideál a úcta, dôvera v slovo a tón. A vášeň, horúčava.

Zaujíma ho otázka a pokus o odpoveď - a nezaujíma ho móda, poslucháč, budúcnosť, úspech.

V Bachovi je popri viere aj vášeň, irónia, hľadanie, pochybnosť i melanchólia, zároveň ich prekonávanie a zápas.

Akoby celý život písal tú istú vec, jedinú knihu o dokonalosti smrti. (2009)

 

KNIHA JE ZBRAŇ, KTORÁ OŽIVUJE. Prikazujem zákaz návštev! píše riaditeľstvo na vrátnici nemocnice. A potom: Ujček, stolicu ste mal? počúvam často aj od vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov rezortu zdravotníctva a takmer v tej chvíli neudržím od smiechu a žiaľu stolicu. Kto im dal maturitné vysvedčenie?

Neznalosť vykania je len detailík v systéme vzdelávania, ktorý má vraj smerovať k pragmatickej praxi a nezaoberať sa zbytočnosťami. Škola má vyrábať jednofunkčné roboty napríklad pre montážne haly automobiliek. Naprogramovanému otrokovi stačí stručný vojenský povel. Nepotrebuje históriu, základy kultúry, gramatiky a už vôbec nie poéziu.  V predajni otrokov, totiž na trhu práce, nikto nepotrebuje Sládkovičove básničky. Lenže lekár môže byť ešte lepším lekárom, ak číta poéziu. Podobne bankár, advokát, inžinier či počítačový expert, keď má čo najširšie poznanie.

Ujček, knižnicu ste mal? bolo by sa treba pýtať mnohých našich intelektuálov, ktorí vo svojich bytoch a domoch s knižnicou ani nepočítajú. Viacerí známi mi to s počudovaním potvrdili. Začíname reálne napĺňať katastrofický odkaz autora sci-fi Raya Bradburyho o likvidácii čítania a písania.

Už ako chlapec som si predstavoval svoj písací stôl v miestnosti, ktorej steny sú obložené knižnicou. To sa mi aj stalo. Knihy akoby psychologicky zatepľovali steny, keď vonku zavýja severák. Sú a pôsobia, vyžarujú energiu a ochranu. Je to môj hrad, ktorého papierové tehly a kvádre sú všetky dobré, majú rovnakú hodnotu, hoci každá z nich je iným príbehom, niekedy tajomným a neznámym. V jednej je otcov ex libris, v inej dedov či pradedov podpis či signatúra, v ďalších venovania od priateľov, otcovo drobné písmo.  A rôzne poznámky na okraji, podčiarknutia, znaky.

Čas akoby požieral sám seba vrátane prístrojov, ktoré ho merajú. Od krstného otca som ku konfirmácii dostal hodinky, ktorých kolieska sú už dávno kdesi roztratené. Ale z tých čias mi zostal krásny Zpěvník evangelický s otcovým vlastnoručným venovaním v apríli 1952. Ktovie, čo asi zostane po nás budúcim starcom o šesťdesiat rokov. Spevníky? Alebo smetiská plné elektronického haraburdia? A čas im zožerie pamäť slova.

Prikazujem zákaz nečítania kníh! (2012)

NOVEMBER 13

Žiť sa dá len autobiograficky, aj písať sa dá len autobiograficky - tri knihy to dokumentujú veľmi výrazne: ŽIŤ SA DÁ LEN AUTOBIOGRAFICKY, CHRONOSKOP a SPYTOVANIE

xxxx

1 Žiť sa dá len autobiograficky. Levice, LCA 2004, 184 s.

Edícia Pamäti.

Do ôsmich kapitol (Nazýva sa to čas, Moju žatvu zasial starý otec, Myslím, už teda som, Otváranie možností, Strašná búrka keď tiahne, Čaká nás to, čo urobíme, Kto som, neviem, Dobré neskončenie) rozdelené pásmo o živote a tvorbe.

Bibliografická poznámka (zoznam 32 rozhovorov použitých v knihe), 96 fotografií z rodinného archívu, foto 8 obálok reedícií v LCA.

Na prebale fotografie autora a stručné životopisné údaje.

2 Chronoskop. Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2006, 176 s.

Diár za roky 2002, 203, 2004 (66 s.), Dobre temperovaný Johann Sebastian: 8 taktov (92 s.), ako doslov Okno je portrét.

3 Spytovanie. Spoluautor Oleg Pastier. (Román). Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2011, 456 s.

Súbor textov (listov, úryvkov z esejí, recenzií, kritík, rozhovorov, komentárov). Kniha je rozčlenená do siedmich kapitol (Posunok k spytovaniu, Buďme utopisti, žiadajme možné od nemožného, Fragmenty z fragmentov skutočnosti, Medzihra o priateľstve, ktoré nekončí odchodom, Prvé storočie tretieho milénia, Jeden na všetkých, všetci na jedného, Posunok k zmlčanievaniu) s prológom a epilógom.

KEĎ SOM DLHÉ ROKY (od 1. augusta 1977 do 16. marca 1990) tvrdol sám v malom kníhkupectve na námestí v Pukanci (Slovenská kniha, štátny podnik), vedel som presne, kto a čo a kedy. Predávať knihy je krásne a ušľachtilé, ak vás neponižujú dekádové, ročné, mesačné hlásenia o akciách k mesiacu knihy alebo večného priateľstva, tlačivá o nábore Leninových spisov a politickej literatúry, kádrové posudky. Musíte ponúkať a propagovať pokrokovú sovietsku literatúru a režimové hviezdy slovenskej literatúry, pritom zatajovať z politických dôvodov, že sám ste spisovateľ.

Ale naši občania veľa nečítali, takže ako vedúci predajne som mal skoro vždy problémy s plnením najvyššieho zákona, totiž ročného plánu. Ročný plán a prémie sú svätým písmom, na to sú kontrolóri, revízori, inšpektori, inštruktori, povedzme Hanes alebo nejaký Ružička, čo vás pokorujú, že tu nič nerobíte, švindlujete, nesplnili ste ani kvartálny plán, taký neschopný hlupák. A najradšej by ma boli vyťahali za uši.

V prázdnom obchode sa hodiny nekonečne vlečú - a tá osamelosť, bezvýchodiskovosť i absurdnosť situácie, to sa nedá vydržať. Som u lekára, píšem na dvere a idem pozrieť včely a dať si pohár vína vo vlastnej pivnici, napojiť barance, seno obrátiť, zahrať na organe. A ešte ste rád, že nie ste v base a dostanete rodinné prídavky na štyri deti. Žena, bývalá redaktorka, sedí neďaleko v novinovom stánku, kde je aspoň väčší ruch, lebo ľudia kupujú cigarety a obrázkové časopisy, známky a pohľadnice. Ja som aspoň v predajni prečítal a preštudoval, čo som len chcel - od zákonníka práce a trestného zákonníka cez časti Leninových spisov po samizdaty z pražskej edície Petlice, ktoré mi posielal Ludvík Vaculík. Ono všetko sa dá vydržať a všetko je na niečo dobré. Veď občas som za pultom napísal aj niekoľko strán miniatúr a fejtónov pre podzemie. Podpultová literatúra: keď som cez výklad videl, že na ceste zastáva čierna volga levickej štátnej bezpečnosti a v nej sedí istý "náčelník" Kováč, papier som strčil pod pult a prikryl výkazom o bezpečnosti práce a mesačnej spotrebe elektrického prúdu. Ozaj, ešte som v tom kníhkupectve chytal aj myši do pasce a sníval o krásnych zákazníčkach, ktoré nechodili. (2004)

V KAŽDOM DOBROM LESE BÝVA OHNÍK A AJ POPOLNÍK. Keď prídete niekedy do Bratislavy, navštívte ma, povedala Alma Münzová pred rokmi v Berlíne. V mojej izbe máte už pripravený popolník. Kde človeka nečakajú s popolníkom, tam radšej nejde, aby sa zbytočne nevracal do pubertálnych liet, keď tajne čmochal na záchode Jedenásťročnej strednej školy v Senci a dostal dvojku z chovania. U spisovateľky, noblesnej dámy a prekladateľky Almy na návšteve človek napokon nikdy nebol, ale stále sa tam cíti ako doma. Ešte aj dnes, keď už zomrela. Človek je tam naozaj a rád hosťom.

Dovolíte, pán brat, stať sa mojím hosťom, keď ste do Bratislavy prišli až z Pukanca? povedal pán Čičmanec pred rokom v klube spisovateľov. - Dovolíte, pán brat, stať sa mojím hosťom, keď ste do Bratislavy prišli až z Oslo? A hosť hosťovi rozprával, hosť s hosťom niekoľko hodín sedeli pri stole spolu s Bachom, ktorý mal práve narodeniny, s Wagnerom a Vivaldim. Nad hlavami im leteli ťažké bombardéry smerom na Irak. Nie že by sa nás to netýkalo, alebo že by sme boli hluchí, alebo že by sme sa nebáli, povedal hosť hosťovi, ale jedine možné, perspektívne i aktuálne je vidieť a počúvať nie ozbrojeného idiota, ale tvoriaceho ducha: byť jeho vzácnym hosťom na návšteve pri ohníku.

Alebo na návšteve v prievozskom evanjelickom kostole počúvať z úst Františka Kovára niekoľko malých slovných prelúdií a vetných či súvetných a syntaktických fúg, z rúk organistu Stanislava Šurina Prelúdium a fúgu Es dur, chorál Liebster Jesu, wir sind hier. Na úvod podujatia by som chcel oficiálne vyhlásiť festival Johann Sebastian Bach - Slovensko 2005 k 320. výročiu narodenia, hovorí pán Juráš. Mám sľúbené logo od Miroslava Cipára, na ústredný plagát poskytne motív Viera Žilinčanová, pracujem na scenári a slogane festivalu. (2006)

OKTÓBER 13

Spolupráca s fotografom (a mágom) Ivanom Zubaľom: knihy DNES, IVAN KADLEČÍK & IVAN ŠTRPKA, ANDREJ ŠEBAN. Aj tie sú celkom iné. Hlavnou zložkou všetkých troch sú fotografie Ivana Zubaľa, texty ich dopĺňajú a posledné dve obsahujú aj CD s hudbou Andreja Šebana.

xxxx

1 Dnes. Levice, LCA 2008, 64 s.

25 esejí. Fotografie Ivan Zubaľ.

2 Kadlečík & Štrpka. Levice, KK Bagala 2011, 145 s.

Predslov Gestá a kvalita Stanislav Rakús, 1 s.

15 esejí Ivan Kadlečík, 29 s.

Esej Prekročme sa, preskočme sa! Ivan Štrpka, 39 s.

Fotografie Ivan Zubaľ.

Hudba Andrej Šeban.

3 Andrej Šeban. Levice, KK Bagala, 2012, 167 s.

Kto hrá pravdu? 14 esejí, 21 haiku Ivan Kadlečík, 12 s.

Fotografie Ivan Zubaľ.

Hudba Andrej Šeban.

HRKOCE NÁM BLATNÍK. K mojim obľúbeným vtipom patria "šutky" s banskoštiavnickým Náckom. Ide Náco na bicykli a Hanzo za ním kričí: Náco, hrkoce ti blatník! Odpoveď: Nepočujem, hrkoce mi blatník! je geniálna rovnako ako v prípade, keď mu kamarát vyslovuje kondolenciu k smrti manželky Mály: Úprimnú sústrasť. Nácova odpoveď: Aj tebe, aj tebe, Hanzko.

Sú to vlastne žarty o komunikácii, veľmi aktuálne v takzvanom storočí informatiky a komunikácie. Lenže dianie sa vždy uskutočňuje spôsobom paradoxu, čiže: čím viac zdokonaľujeme technické výdobytky, tým silnejšie sa objavuje aj ich negatívna stránka. Čím rýchlejšie cestujeme, tým menej času máme. Čím technologicky dokonalejšie komunikujeme, tým nižšia je naša ľudská komunikatívnosť a informovanosť, ktorá sa mení na manipuláciu a zmätok. Dokonca možno povedať, že čím viac slobody, tým menej sme slobodní. Sloboda kradnúť, zbytočne a teatrálne štrajkovať, slepo cestovať, klamať a diskriminovať, bezuzdne konať, z človeka robiť tovar. Sloboda slova je terorom médií a reklamy. Aj v oblasti energetiky: Aby sme si zohriali hrnček vody na kávu, spálime si celé svoje obydlie ako drevenicu.

Ale usvedčiť a pristihnúť nás môže práve to, čo zaháňame na okraj, do podzemia a ostnatej rezervácie - teda písmo, znak, obraz, stopa, tí spolupracovníci pamäti; lebo veď to, čo neposlušne protirečí zmaru a stále sa s ním háda, je práve ona, pamäť, inými slovami literatúra, umenie, kultúra. Umenie nie je vecou iba akejsi estetiky, hovorí Roman Berger. Je neoddeliteľné od poznania, že jeho genéza i recepcia závisia od úrovne vedomia a myslenia, že "progres" znamená de facto regres. Žiaľbohu, zdá sa, že tento problém - na novej scéne, s novými kulisami a zabalený do nového "newspeaku" - je opäť tu. Sme zabetónovaní vo frázach a klišé.

Radšej ešte jeden Nácko. Prichádza Náco domov z bane a celá jeho natešená početná rodinka kričí: Tato, na večeru bude pečená kačica! Náco zahundre: A vy čo budete jesť? (2008)

 

BIELE ZVONČEKY ŠTRNGAJÚ. Priestory osvetleli, zhora sa čosi sype v presýpacích hodinách, voda v prášku ako sušené mlieko. Vtedy je najlepšie byť lenivý, nielen v lete. Zvuky zapadli po pás v závejoch, počuť len hovor ohňa s drevom v piecke, kúsok umlčaného ohníka mám aj v pohári. Treba k tomu ešte čosi písať alebo čítať?

Esej som dopísal. Zhora nadol sa sype čosi ako v presýpacích hodinách s bielym pieskom. Zvuky a márne hluky zapadli v závejoch. Idem do krčmy, nech zacengajú sklenené zvončeky poldecákov borovičky a krčmárka povie: Chlapci, to vás zahreje jak muzika keď zahraje. Štrng brnk do tŕňa.

HUDBA AKO ODPOVEĎ. Život, existencia, bytie, teda pohyb musí zapríčiniť zvuky, vlastne hudbu, ktorá je všade. Hrá kameň, voda, oheň, vzduch, rastliny aj živočíchy. Napokon zemiak, čembalo, sýkorka a človek sú z tej istej matérie ako hviezdy. Z kozmu nevyskočíme.

A tak súčasťou reality nie sú len organizované systémy tónov a poltónov klasickej európskej stupnice a tóniny a harmónie, postavené proti chaosu a entropii. V konečnom dôsledku aj hrôza, hučanie cunami, výbuch sopky či bolestné jačanie trpiaceho tvora podlieha zákonom fyziky a matematiky, sú vlastne nevyhnutné, systémové. Patria k tomu aj technické, civilizačné zvuky, pazvuky, šramoty a rinčanie koľajníc električiek, klaksónov, škripot skla a plechu pri zrážke vlakov či áut. Hrôzy a katastrofy sú tu, nedajú sa nepočuť a nevidieť, či sú už reálne alebo synteticky, virtuálne imitované elektronikou. Takéto kompozície môžu mať aj kontext ironický a parodický, ak ide o skutočného tvorcu a nie podvodníka, ktorý ani nevie, čo je do, re, mi, fa...

Tvorca, ktorý experimentuje a improvizuje s nástrojmi, tónmi a zvukmi, má ich pod kontrolou, ovláda ich a zloží ich do tvaru, vlastne rozširuje naše vedomie o možnostiach hudby. Deformácie a deštrukcie sú vybalansované formou a konštrukciou, sú v rovnováhe. Skladateľ skúma, báda, hľadá hranice a možnosti. Ohmatáva realitu a oslobodzuje nás od stereotypu a vychodených algoritmov. A najmä od pomýlenej a falošnej predstavy, že hudba je len zábava, "pohodová" emócia, povrchná, slizká krása, ktorá hladká naše ego.

Hudobný skladateľ a interpret Andrej Šeban v albume, ktorý je súčasťou fotografickej knihy Ivana Zubaľa Kadlečík & Štrpka, aj v albume Bezslov nejde takouto lacnou cestičkou komercie a malomeštiackej ilúzie. Ak hudba, podobne ako iné druhy umenia, nie je len funkciou zábavky a emócie a krásy, zostáva nám už len pojem Pravda. Približovanie sa k nej, jej hľadanie, poznávanie existencie, rozširovanie hraníc človekovho vedomia a stimul pre aktivizáciu energie ľudského mozgu, to všetko sa už blíži k filozofii. Šeban hrá o pravdu. Tvorivý život v pravde. Komponuje a hrá pravdu, ktorá znepokojuje. Ako sa zvykne hovoriť, pravda nás oslobodzuje. A ako sa menej zvykne hovoriť, pravda nás oslobodzuje smerom ku kritickej zodpovednosti, teda k tomu lepšiemu, než je chaos, nehybné prázdno a zánik.

Hudba je jednou z nekonečných odpovedí na tajomstvo života. Je tvorcom času?

HAIKU

Nekonečný vzlyk uspávanka pokoja otváranie rán

Trasľavé struny bolesťou rezonujú dýchajú duchom

Rozkrojiť vodu uchopiť lanské zvuky pochopiť vietor

Klesanie tónov záhadná niečia skladba súzvuky snehu

Súzvuky vzduchu harmónia hry hromu sviatok svitania

Fujaru ľúbia molekuly kyslíka vody dusíka

Šľachtí ich rytmom telom učí vzduch reči dá ďalší zmysel

Vie zahrať drevo kosť kov bielkovina zem svaly hlasiviek

Zariekavá reč riečok sneh včely tóny stromy sú stony

Dažďový koncert hlasivky a kov a vzduch počúva Andrej

Skladal démonom aby ich likvidoval spevnieme spevom

Nepretržitosť potoka čiary lúča tečenie tónov

Smútok ako tok útok stonov a tónov sútok potoka

Rôzne muziky vznikli z mora a zeme z rastlín a dejín

Stromy sú harfa pôda má kožu bubna rytmus popŕcha

Trpezlivo trp vášnivú zaľúbenosť Slnka do Zeme

Bez nej nevedno prečo sa nám dovolí hovoriť a hrať

Zmätené čiastky vzduchu s vášňou čakajú na zákon gitár

Sťa stúpanie stôp aj ostrie striebra brní slák klesá klasom

Malíčkom spustíš víchricu vánok hromy utíšiš hory

Neslobodný zvuk píšťal sa šíri v sebe nejde priestorom (2012)

SEPTEMBER 13

Kniha SLOVENSKO ČAROVNÁ KRAJINA nie je vlastnou kompozíciou, je celkom iná. Je to kniha emotívnych fotografií o krásach slovenskej krajiny s textami Ivana Kadlečíka, prozaika, literárneho kritika, esejistu, básnika, vedeckého pracovníka a hudobníka. Texty v knihe sú preložené aj do angličtiny. Ivan Kenéz sa predovšetkým venuje vyhľadávaniu a fotografovaniu zaujímavých plenérov horskej krajiny, najmä na severe Slovenska v oblasti Liptova a Tatier. Svoju tvorbu prezentoval na mnohých fotografických výstavách a podujatiach doma i v zahraničí. Igor Čombor napriek svojmu náročnému lekárskemu povolanu sa už viac ako tri desaťročia venuje fotografovaniu prírodných scenérií horstiev severného Slovenska.

1 Ivan Kenéz - Igor Čombor: Slovensko - čarovná krajina, Slovakia - fairy land. Bratislava, Slovart 2005, s. 121.

Kniha fotografií slovenskej prírody v štyroch častiach nazvaných poeticky: Hľadanie, Zmyselnosť, Spoveď, Návrat.

Texty Ivan Kadlečík.

Veľkoformátová kniha dvoch ružomberských amatérskych fotografov Ivana Kenéza a Igora Čombora poskytuje ich pohľad na rodný kraj pretlmočený do umeleckej fotografie. Používam slovíčko kraj, napriek tomu, že autori sa rozhodli v názve pre celú krajinu. Tá je v ich videní, a na škodu čitateľa, takmer výhradne len hornatou, nezaľudnenou, málo skultúrnenou prírodou, ktorú oživujú a poľudšťujú najmä slová básnika Ivana Kadlečíka. Ten sa ale, a znovu na škodu, nedostal na obálku knihy, len do jej záložky a tiráže.

Rozprávková krajina, samozrejme, poskytuje každému autorovi i čitateľovi jeho osobné prežívanie a vytváranie obrazu o nej. Autori a zostavovatelia zjavne chceli podporiť emocionálnu stránku knihy, vnímajú krajinu cez svetlo a farby. Ich umelecké cítenie krajiny je však mnohokrát len akousi kompozične správnou, technicky podporenou emotívnou výpoveďou, ktorej z času na čas chýba vedomie. To jej našťastie prepožičal básnik, ktorý antropomorfizuje, premieňa len krásny pohľad na krásne videnie. Autorom netreba uprieť snahu o zachytenie krásy, no tá zostala kdesi na pol cesty medzi umeleckým a dokumentárnym. Nevie a nemôže hovoriť sama za seba, na to jej chýba expresívnosť, a na druhej strane nedokumentuje, pretože na to jej zasa chýba výpovednosť.

HĽADANIE

1 Cválajúca jar popri riečke roztopí a vyparí pieseň ako prelud, čo musíš potom opäť vylúdiť, zase a znova nezáludne.

2 Veď kto daruje kyslík planéte, kde nájde úkryt chvejúca plachosť zveri? Les rastie pomaly, búrka ho zničí v okamihu. A predsa. Chrániť les, spomaľovať ­- azda aj márne ­- skazu, pri jeho raste bdieť je ako písať knihu. Lebo sú takí, čo stromy slovom či skutkom pokorne bránia pre človeka; iní sú koristne spití do ničoty. Ktorý z nich pretrvá? Kto bude večnejší?

3 Príroda nepozná rovný blesk ani priamku rieky, trojuholníkové jazero ani hranaté ovocie. V kozme je všetko krásne krivé. Duša je otázka a má tvar ideálnej elipsy. Väčšinou je však pokrčená, hranatá.

4 Žltí vtáci po jednom i v kŕdľoch vzlietajú z konárov a uberajú sa do teplejšieho neďaleka. Sadajú na zem, unavene a postrelene klesnú. Šuštia krídlami aj po smrti a celá zem je nimi pokrytá, až ju nevidno.

5 Nie sú to vtáci, ani krídla stromov. Sú to znaky, nenáhodne navrstvené do riadkov a strán. Čítam ich ako pamäť.

ZMYSELNOSŤ

1 Akoby srdce horelo. Kalné dni sú už zatvorené. Leto sa otvára. Zhustená voda prestala pretekať, zastavila sa, zadriemala v závine broskyňovom. Alebo je to pestrofarebná voňavá, v oblakoch vypratá bielizeň, ochraňujúca, zdobiaca a cudne prikrývajúca množstvo maličkých pohlaví kvetov?

2 Svieti si do malého ako dlaň teplého okna, čo sa v hrubizných múroch smerom dovnútra šikmo rozšíria ako obranné strielne, strieľam von blízkym zrakom, čo vidím. Ale to som už povedal a možno ešte aj poviem múdremu krčahu, rád ma počúva, odovzdane chápe a neprieči sa, tečie, nie, neuteká.

3 Teplý a vonný sneh struní a zuní v košoch a hlavách stromov: alebo sú to včelie spevokoly, zbory miešané? Lúka je z toho rozjarená, až sa rozletí, aj seno plavovlasé.

4  Mohlo by sa zdať, že tá voda sa falošne pretvaruje a predstiera, že je ktosi iný. Ale ona má skutočnú radosť a sviatok, keď sa ozdobí do biela a letí, vznáša sa ako okrídlená. Robí to dôstojne a neponáhľa sa. Sneh je teda múdry starec v slávnostnom oblečení, čo nebeží na víťazné preteky rýchlych a splašených vôd, ale si sadá na trávu, kamene, stromy ako na strechu katedrály, z ktorej počuť hlasný vodopád, zvaný Matúšove pašie od Johanna Sebastiana Bacha.

SPOVEĎ

1 Tuším, že plameň sa podobá lesným stromom vo vetre. Básnikova duša v snehu horí ako ony. Horenie, lesný požiar. V tôni, v tej bezfarebnej a odslnenej, ktorou je noc, sa deje príbeh. Ako odčiniť čin. Oheň sa podobá lesným stromom vo víchrici a zdá sa, že všetko je dobré. Ale ako to vydržať?

2 Človek je všetkým a každým, najmä sebou. Cirkuluje okolo svojho jadra ako letokruhy košatého stromu, čo tichý a počúvajúci visí nad morom.

3 Korene krehkých prútikov, budúcich stromov, čo nás prerastú, čo prerastú aj naše žabomyšie vojny, tie korene pod nehybnou hladinou planéty Zeme snívajú o svojom nezadržateľnom raste. A spia. Ale...

NÁVRAT

1 Čas, ktorý ešte nikdy nebol, nazývaný budúcnosťou, nemá pochopenie a rešpekt pred ľudskými zámermi, plánmi a projektmi; naopak: veľmi zlomyseľne ich vie obrátiť  hoci v opak.

2 Listnaté lesy sú človeku bratskejšie. Nenudia jednotvárnosťou stálosti ihličia, z kulminácie smutnej plnosti a krásy sa neboja prejsť v zime až do dna ošklivosti a dôslednej prázdnoty: signalizujú rytmus až hudobný a premenlivosť života; sú citlivejšie. Ich široké spektrum siaha od výbuchu života až po nahú beznádej bezfarebnosti.

3 Šerí sa. Slnko zapadá, také veľké a mocné, a predsa sa poslušne podriaďuje učebnici fyziky pre štvrtý ročník základnej školy, zapadá do zeme, už mu zvonia.

4 Keď zostrelený vták letí, ale už nedýcha, čas, keď sa ešte nemlčí, ale sa už k tomu blíži, nazýva priateľ básnik zmlčanievaním. Hľa, na toľko zimy ­- len plamienok lásky. A predsa, a predsa. Ak máme plamienok, potom práve zima je to, na čom už nezáleží.

5 V dozrievajúcich plameňoch ohňa možno vidieť kvitnutie dreva, vejúce steblá trávy či rozklaseného obilia. Hasnúci oheň je odkvitanie ruží, vädnutie, dozrenie, usychanie sena, ktoré sa dá opäť zapáliť, akoby v ohni rozkvitlo a rástlo, vo vetre steblami horúcimi sa chvelo: rozvatrené, rozjarené, rozletené, rozohnené, rozzimené, rozjasnené v jeseni, rozpálené, rozplamenené. Znova klas. Znova klásť. Slasť. Všetko sa premieňa; všetko zostáva.

6 Domov nechápem len zjavne, viditeľne, ale aj vnútorne, transcendentálne: ako množstvo vedomých i nevedomých psychických komponentov, ktoré sa v človeku nahromadili, gordicky zauzlili a vykryštalizovali do konkrétnej štruktúry; tento domov si stále budujeme, hoci je do značnej miery daný. Fyzicky i duchovne sme len malým ohnivkom (nie centrom) v reťazi minulých i tých, čo budú, preto môžeme iba s pokornou vôľou prijať aktívne otroctvo tvorivej zodpovednosti pred nimi a za nich; vziať bremeno doby a ísť, hľadať svoje miesto - ten domov, trpký, ale jediný. (2005)

AUGUST 13

LÍSTOKY vyšli v Leviciach u Kaliho dvakrát, MALÉ PRELÚDIÁ najprv v Pukanci v decembri 2000 vlastným nákladom a tlačou v počte 20 nepredajných výtlačkov ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru, pre veľký úspech v lete 2001 druhé vydanie takisto vlastným nákladom a tlačou v Pukanci v počte 10 nepredajných výtlačkov a tvorili aj základ stránky na internete, ktorá funguje dodnes, v roku 2002 v LCA v rámci tej istej edície ako Lístoky a všetky ďalšie druhé vydania

xxxx

1 Lístoky. Levice, Koloman Kertész Bagala, L.C.A. 1999. 100 s.

Eseje s historickým podtextom a etickým posolstvom - fiktívna korešpondencia so Sládkovičovou Marínou.

Ilustrácie a obálka Marian Mudroch.

2 Lístoky. Levice, LCA 2003, 80 s.

Druhé vydanie. Doslov Pavel Hrúz: Doslovne.

3 Malé prelúdiá. Pukanec, vlastným nákladom 2000. 54 s.

Eseje (Trasenie, Súvetia, Osivo, Kosti, Tri dni v Chujave, Smutná balada o Johannovi a krásnej panne Mariette, Ein Erzittern - preložil Ota Filip) a básne (Šuchocú a mrvia sa, Hamovanie, Jesenná nostalgia, Odhŕňanie nečitateľnosti, Áno).

4 Malé prelúdiá. Pukanec, vlastným nákladom 2001. 54 s.

Druhé rozšírené vydanie.

Eseje (pridané Interpretácia interpretácie, Preludy prelúdií, Da capo al fine, Čaká nás to, čo urobíme, Bude si musieť ešte počkať, Passacaglia, Variácia pre varyto, Čerenie reči, Kantáta pre chlapčenský soprán, Religioso, Fugato, Kultivovaný umelec a citlivý človek pociťuje demontáž hodnôt dvojnásobne, Solitudo, Dekompozícia, Srdce v krvi, Postlúdium) a básne (pridané Preambulum, Interlúdio, Stromoradie tónov, Pastorále, Nota bene, Kadencia, Subbas), najmä o hudbe a J. S. Bachovi.

5 Malé prelúdiá. Levice, LCA 2002, 100 s.

Tretie rozšírené a doplnené vydanie.

Básne Preambulum a Sonáta pre Annu Magdalenu Bachovú sú uvedené aj v nemčine v preklade Renáty SakoHoess, eseje Moje muchy a Kŕdle krídel vo francúzštine v preklade Marie-Christine Huber, Suita pre sólové violončelo a komputer v angličtine v preklade Pavla Vilikovského, Postlúdium v nemčine v preklade Otu Filipa.

O FRANKFURTE. Ako spadnuté lístie môjho javora aj množstvo kníh prináša smútok. Ale zároveň aj radosť, že kniha neumiera, nevädne, ba ani nestarne. Klasickú knihu nikto nezastúpi ani nenahradí - je to bytosť osobne tichá, intímna ako žiaľ.

Nemci si knihu vážia, zdá sa. Vedia diskutovať, vedia aj dlho počúvať všetko, čo je inaké i cudzie. Ešte aj batoľatá-oštinohy pozorne počúvajú literatúru a nevreštia. Tak by sa žartovne dalo usudzovať z tohto faktu: Keď som v studenej, plnej a zafajčenej miestnosti večerného Palais Jalta čítal svoje texty o Pukanci a multiverze v origináli a prekladateľka Renata SakoHoess po nemecky, vošiel muž a mladá žena s detským vozíkom, sadli si a všetci traja sústredene počúvali aj ďalšie texty autorov z Rumunska, Číny, z Ruska i Čiech do hlbokej noci na tému Spisovateľ a moc.

Kniha je dobrá a múdra ako strom, čo nevie o politike. Možno preto som na otázku ohnivej publicistky Susanne odpovedal asi takto:

Nič nechcem dostať, lebo hodnotu má len vlastnoručne vykonané (napísané) a dar je ponížením slobody.

Spýtala sa totiž, aké tri priania by som chcel splniť od zlatej rybky, keby som ju chytil a ona by ma leskom nachytala. A ešte som tej Susanne čiernookej odpovedal na otázku, vraj čo by som odkázal a prial politikom.

Aby neboli, pošepol som jej do magnetofónu a malého uška so zlatými náušnicami v tvare ryby. Lebo iba kniha je dobrá a má cenu. Veď spisovateľ nemusí mať vždy pravdu, on nie je za to platený ani volený, on nenarába inými, nemúti a nenúti ako politici, je neškodný. Preto aj jeho omyl môže byť pozitívny ako opadaný strom. Veď aj tá najsmutnejšia literatúra vie zapríčiniť radosť, lebo má energiu trvania a tvaru. Vlastne je veselá ako modlitba.

Všetko, čo má vnútornú energiu a neničiacu silu, núti nenásilím, je veselé a žiari, vydáva silu pre iných.

V piatok podvečer, keď sa prvá hviezda, nie zlatá rybka, zablysla a odrazila od zrkadla rieky Mohan, v rodine, v domčeku plnom kníh, kde sme ubytovaní so ženou a dcérou Zuzanou, v studenej októbrovej záhrade zapálil domáci pán Wolfgang sviečky - unavený v izbičke počúvam energiu basového spevu muža a oktávu ženy v hebrejčine: ako kvílenie clivoty a stesku, ktorý má energiu času. Energia je veselá, lebo vytvára nové a ďalšie diania a veci, nič neničí a staré udržiava. Boh číta naše knihy a smeje sa.

Aj pán Wolfgang sa usmieva, keď sa lúčime a dlane si tlačíme ako knihy vo väzbe; hovorí: Našťastie nie som ani trochu zlatá rybička, plutvami neplýtvam a cudzie priania nespĺňam, ale i tak vám žičím, aby ste i ďalej písali knihy nie pekné, ale dobré. Kniha je nástroj proti zlu.

To som sa všetko dozvedel vo Frankfurte nad Mohanom. A za ten čas mi do zniku jeseň obrala javor ako vždy, aby vyzlečený mohol zdanlivo spať a slobodne snívať o tom, že po smrti sa stane knihou. Skoro mu závidím. (1999)

SUBBAS. Kým sa skláňaš pred silou a váhou chrámového kameňa, z chóru počuť smiech, žarty, ladenie tolerantne širokého, ako rieka na rovine pokojného fagota, rozvážnej violy, nervóznejších huslí, tenších a ostrejších, hodvábny hoboj - do toho sopranistka Martina Rüping znova a znova precvičuje niekoľko najťažších taktov kantáty Mein Herze schwimmt im Blut (BWV 199). Srdce, čo pláva v krvi? Existenciálne zúfalstvo. Vina? Svedomie? Magický a absurdný realizmus moderného človeka? Nevedno. Ale Martina v jednej časti začne vysokým tónom B - potom skok, nečakane rýchlo, prudko, narušenie tempa, pád, zrútenie sa do krvavého mora z útesu a pevného brala istoty a trvania, potom pokojnejšie plynutie, stúpanie hore na a nad hladinu; dramatický skok, hoci len o kvartu v trhavom rytme ako kŕč; veľmi dynamické, naplnené silou, plné krvou, vzrušené, zrýchlené, zúfalé. Pokles  o kvartu je účinný, veď je to symetria stredu, delenie dvoma, vyváženosť a rovnováha páru a pólov záporu i kladu.

Organ počujeme psychologicky inak než v skutočnosti zneje.

Vysoké gotické lomené okná Jurajovho chrámu na Trhovom námestí, Georgenkirche v Eisenachu s farebnými vitrážami za oltárom sú orientované na východ, predpoludňajšie slnko rozsvecuje chrámové temnoty a tiene ako Martinin hrejivý, sýty soprán z opačnej, západnej strany katedrály, kde je aj moderný organ, skrytý za barokovým prospektom. Stretávajú sa pod vysokou klenbou, akoby nebolo rozdielu medzi smiechom a plačom. Je už len neha, milosť a milosrdenstvo ako formy energie.

Včera tu na veľkom, trojmanuálovom organe s najhlbším možným pedálom, ktorý dopadá zhora na dlažbu akoby sa tmavé kvádre kamenné rútili v prírodnej pohrome strminou skál hradu Wartburg, tej architektúry bázne, sily, hrôzy, vzdoru, aj pýchy, tajomna a záhad - asi tak hral István Ella z Budapešti známu Bachovu Tokátu d mol. Kladné vibrácie, nerušivé, nedeštruktívne.

Neposunul, neporušil prastarú medzu, ktorú ustálili otcovia. (2002)

JÚL 13

Kniha Z REČÍ V NÍŽINÁCH bola pripravená  do tlače v roku 1971 vo vydavateľstve Smena, ale nevyšla, kapitoly knihy POCO RUBATO pôvodne vychádzali postupne v Slovenských pohľadoch 1991 (v číslach 6, 8, 10, 12) a 1992 (v číslach 2, 4, 6, 8, 10)

xxxx

1 Z rečí v nížinách. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993. 168 s.    

Úvodný autorov text: Svet je nehotový.

I. časť Významy - 9 úvah a literárnokritických článkov o situácii v slovenskej literatúre 60. rokov:  Niet dôvery a viery, Literatúra a domov, Ako sa máš, kritika?, Pohyb či šuchorenie?, Mystérium nezlomnosti  slova,  Rok  v  próze,  Prepožičiava  pár  nevyhnutných slov,  Niet škaredého  obrazu, Bolesti  zaháňa rozprávaním. 

II. časť Knihy - 38 recenzií prozaických kníh slovenských autorov zo 60. rokov (zväčša debuty: Beňo, Jaroš, Johanides, Chudoba, Lenčo, Šikula, Hrúz, Bednár, Sloboda, Ballek, Kužel, Kapolka, Šútovec, Lahola, Andraščík, Papp, ale aj klasici: Dominik Tatarka, Hela Krčméry, Andrej Mráz, Milan Rúfus, Margita Figuli, Ján Števček, Alexander Matuška, Vladimír Mináč).

Pôvodný doslov autora z roku 1971: Prítomná  kniha.

Bibliografia uverejnených príspevkov. Na záložke text o autorovi a jeho knihe.

2 Poco rubato. Bratislava, Fragment 1994. 173 s.    

Montáž vzájomnej korešpondencie Ivana  Kadlečíka a Ludvíka  Vaculíka z rokov 1969-1989 v deviatich kapitolách so sprievodným komentárom  zostavovateľky:

Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny. Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty. Nielen chlebom je človek živý. Zmlčanievanie. Tretie výročie. Blíži sa jar. Zasaď strom, postav dom a vychovaj syna. Od októbra 1976 do októbra 1978. Poco rubato - koniec.

Zostavila  a edičnú poznámku napísala  Iva Kadlečíková.

Na  zadnej strane obálky krátke texty o Ivanovi Kadlečíkovi a Ludvíkovi Vaculíkovi.

CÚVANIE HORE RIEČKOU. Životopisné legendy Margity Figuli (pre účastníkov 15. Hviezdoslavovho Kubína vydal Theo H. Florin, 1969) nemožno vari inak ani označiť než naozajstná hodnota. Čistý tón v kakofónii perverzných pazvukov. Duch nepotrebuje veľa šramotu ani množstvo potlačeného papiera: stačí jeho krehký dotyk a závan, aby ho svoji spoznali a uverili. Tak Milan Rúfus v úvodných ôsmich vetách knižky vyslovil všetko, čo bolo nevyhnutné vypovedať o chvíli, keď sa človekova pamäť v nepokoji "pohne proti toku rieky a začne tiahnuť k prameňom. Margita Figuli cúva hore riečkou, sama seba sa spytujúc, kto vlastne držal pero v jej ruke, keď písala svoje čisté a krehké príbehy". Tým sa povedalo všetko. A to, čo ďalej rozpráva Margita Figuli, sú nádherné legendy, báje a mýty o prítokoch, ktorými po stáročia pretekala a pritekala ľudská krv do jej rodu. Nie je to všetko asi pravda z hľadiska merateľných a tak ľahko sa za pravdu vydávajúcich povrchných faktov, ale je to prinajmenšom pravda z hľadiska najvyššieho, teda mravného a duchovného. Že totiž človek, zmiesený z tisícov neznámych i známych, ktorí v ňom žijú, nie je sám ani v spojnici minulého a budúceho, že ho nevytvára a nerozkazuje mu iba chvíľa a dnešok, ale - dalo by sa povedať - večnosť, ktorú poslúcha. Stojí teda nad chvíľou a prítomnosťou, nežije a nečerpá iba z nich a pre ne, ony ho môžu doráňať, ale nie zničiť. Ľudskosť je večná. A najvlastnejšia je vyhnancom, pútnikom a bludárom, "ktorých hnal život, lebo od života niečo chceli". Upieranie zraku na to neskutočné, čo bude a chce byť, sa nezaobíde bez hlbokého prežitia a precítenia toho, čo bolo, a potom nie je vôbec paradoxné, že vpred možno ísť aj (alebo len?) cúvaním. Cúvaním k prameňom, nie nechať sa niesť prúdom. Inak chaos dňa zastrie pohľad na hodnoty Času. (1971 - 1993)

 

Z KOMENTÁROV. Päťdesiate výročie vzniku Československej republiky sa nieslo v znamení tušeného nástupu normalizácie. Vyjdenie prvého čísla Matičného čítania však živilo nádej.

Sedemdesiate výročie vzniku Československej republiky sa nieslo v znamení nádeje. Neprestajné vychádzanie samizdatovej literatúry, časopisov, stretávanie sa a stále rozmanitejšia komunikácia živili tušenie konca totality.

Nápad, "že by sa tu mohol robiť, v mojej chalúpke, októbrový Obsah, ak to nie je ďaleko," (13. 9. 1988) sa uskutočnil až s príchodom jari.

Ďalšie štvrťročné pravidelné stretnutie sa konalo na Morave. Už v prítomnosti Václava Havla. Milan Šimečka, autor povestných "optimistických scenárov", pred stretnutím píše okrem iného: "Vyhral som vo Václavovom prípade francúzsky koňak s Mirom, ten neveril, že ho pustia."

Sedemdesiate prvé výročie vzniku Československej republiky nieslo tušenie nádeje. Ešte sa síce dialo všeličo zlé: zavreli, zavreli viac chlapcov bez viny napríklad, ale sa zakladalo vydavateľstvo Atlantis - nakladateľské družstvo českých, moravských a slovenských spisovateľov - a české i slovenské centrum PEN-klubu napríklad.

Odvtedy sa zase kopa vecí udiala. Ludvík pozýva na prvé slobodné stretnutie v decembri do Prahy.

Nuž čo. Veľké veci sa dejú a budú diať, chudobný človek (hotová opica) si žije svoj jediný život bez ohľadu na režimy. Korešpondencia v ďalších rokoch je nemenej zaujímavá a dáva nemenej prekvapujúco a jasnozrivo najavo, že... všetko je inak. Ale to je už iná, ani neviem či krajšia či smutnejšia kapitola. Dni idú poco rubato, zmlčanieva sa medzi nami, pribúda samoty, ej, Kapusta, Kapusta, čože si pokradou...

Nič som nepokradou, iba jeden kotál...

Čo nám prinesie - aké tušenie a akú nádej - sedemdesiatyštvrtý dvadsiatyôsmy október? V predposlednom, 18. čísle Listov v roku 1969 v závere Vaculíkovej reportáže zo Slovenska čítame: Ivan, sám dost ubrečený, začal mě tišit a smál se tomu slovy: "Pane Bože, Pane Bože, nenechaj nás tak!" Někdo se vtlačil zezadu mezi nás a pravil: "Nic nenaděláte! Co naděláte! Neničte se!" Ale to se snadno řekne.

Poco rubato. Koniec. (1994)

JÚN 13

SRDCE SA VOLÁ Ň a TAROKY vyšli vo vydavateľstve Ruda Juroleka, k druhému vydaniu Tarokov Rudo napísal doslov.

MATKA VŠETKÝCH SLOV vyšla u Olega Pastiera. (Haiku obsahujú aj knihy Mávnutie krídel - 42 slovenských haiku, Kordíky, Skalná ruža 2011 a Haiku, haiečku, haiku zelený - sedemnásťslabičná antológia, F. R. & G. 2011)

xxxx

1 Srdce sa volá  ň. Námestovo, Malé vydavateľstvo poézie 1994. 68 s.

42 básní a básní v próze, bez názvov.

Doslov Marián Reisel: Z kritiky do lyriky. Obálka a ilustrácie  Klára Bočkayová. 

Na záložke autorova fotografia a krátky text o živote a diele.

2 Taroky. Historický románik. Námestovo, Štúdio F 1997. 130 s.   

Do 22 kapitol rozdelené prozaické dielo s historickým podtextom a  satirickým nádychom. Predohra a Dohra. 

Na  predsádke aj na zadnej strane obálky fotografie autora.

3 Taroky. Historický románik. Levice, LCA 2003, 99 s.

Druhé vydanie.

Doslov Rudolf Jurolek: Vyčlenený (pred zátvorku stredného prúdu).

4 Matka všetkých slov. Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2007, 56 s.

42 haiku.

Doslov Ivan Štrpka: Kadlečíkove haiku z jeho vlastnej záhrady. Životopis autora.

KAŽDÝ DEŇ SA LUNE STANE ROZPRÁVKA / Oj či sme sa mali v novom malinovom lone / Ak náhodou raz zomriem všetkých prestanem milovať / Aká škoda! Kto vás bude ľúbiť? / Keď sa vzdialim takým zvláštnym spôsobom / že sa stanem nedotknuteľnosťou / Nehmatateľná nehnuteľnosť / Budem nemovitý nie nemý / Lenivé lanie lunenie lán len v ľanovom lone / Ako vás pomilujem? / Budú s tým problémy no možné je všetko / Veď napríklad matka ma od dňa svojej smrti oddane a denne ešte viac ľúbi / Len v malinovom lone líňa ľanové nové lunenie laní (1994)

 

JE NA SOVOLENKE A DRIEME POD STROMOM. Pre oči nevidí les; napokon: načo by do neho išiel? Urobí si lesík doma, horička príde za ním ako za prorokom. A naviac je to les jeho. Nikto mu z vrecka nevyberie poplatok za tieň, príplatok za sedenie na lavičke, ani miestenku, daň za kyslík a dýchanie, colnú prirážku za krásny výhľad. Nie, nejde o peniaze, o pokuty a vstupenky a priepustky na parkovisko, ale o tú bezočivosť a ponižovanie človeka, o urážku stvorenstva.

Najlepšia jeho dovolenka je pod borovicou v záhrade pri dome. Je tam ticho, tieň a vzduch a všetko, čo treba pre oddych. Netreba tu v tráve a kríkoch platiť komusi za prosté cikanie po chladnom pive, nevyberajú peniaz za to azda, že pri tej činnosti hrá skupina Elán alebo Michael Jackson kýcha. Ozaj, prečo nie priam už Mozart, alebo orchestrálna kompozícia Šabľový tanec Arama Chačaturjana? Stačia mu slávičie sláčiky, píšťalky drozdov.

Pre oči nevidí les, vlastné oči mu bránia vidieť drobné písmená. Ak chce čosi počuť z literatúry a o literatúre, niekto z rodiny mu predčíta. Ale to je zdĺhavé a namáhavé. Nuž si vec zjednodušia: nech mu prečítajú na ľubovoľnej strane niekoľko odstavcov, a na základe mnohoročnej skúsenosti už tuší, kam sa asi uberá autorovo myslenie, jeho obraznosť, štylistika, kompozícia, a väčšinou môžu dotyčného pána či dámu pokojne odložiť. Počúvať radšej drozdie píšťalky, ich čisté tercie, nefalšované kvinty a kvarty.

Teraz mu blížni pomaly čítajú jeden zaujímavý text, historický románik s názvom Taroky. Práve ho dopísal. Počúva vetu za vetou, vníma ich zvuky a tóny. Tam treba niečo naladiť, tu doladiť, tam zosilniť či pridať, tam ubrať a zahodiť, upresniť, kým rukopis odíde z domu. Pri takejto robote polovyzlečený človek môže aj v horúčave a v letnom chládku komótne polihovať, driemať, aspoň to vyzerá, navonok sa to tak vidí. Skutočnosť je však taká, že sa pri tom akoby lozí po vysokých a tenkých konároch borovice nad ním, po tenkom ihličí, ktorým je hrana medzi žartíkom, zábavou a trpkou zodpovednosťou. (1997)

HAIKU SRDCA Svojej žene   Bod v presnom strede aj nedokončeného časopriestoru Bod zavesený na pavúkovom vlákne taký je ten sval Pred každou bodkou veta sťa vyslovená tichá myšlienka

HAIKU OTVORENIA Mame   Písací stolík zavesený na Sitno stále menlivé V každom obloku sa skrýva iná skepsa rozmnožuje sa Novým otvorom vniká krajina a strom čo nikdy nebol Okno je vôľa zhovárať sa dnu i von cestou svieti svet

HAIKU VĹN Zuzane   Do žíl sa vlieva more akoby teplo tepe tepnami Pašujú tóny červené plachetnice vodného vzduchu Ryby hovoria očami píšu telom celým a stále (2007)

MÁJ 13

HLAVOLAMY a VLANI AKO DNES.

Ivan Kadlečík, spisovateľ, organista, ale najmä múdry človek z Pukanca napísal svoje Hlavolamy roku 1995 a v apríli 1996 bola za ne autorovi udelená Cena Dominika Tatarku za rok 1995. Sú neobyčajné. Všetky "hlavy" sú vytiahnuté priamo zo života, v ktorom ich autor vidí mnoho vecí, ktoré iní nevidia. Všetky sú napísané krásnym jazykom. Len málokto to vie lepšie.

xxxxxx

1 Hlavolamy. Levice, Koloman Kertész Bagala L.C.A. 1995. 244 s.

Edícia Hlavolamy.

113 krátkych prozaicko-esejistických textov.

Autorova bibliografia 1964-1995 (spracovala Iva Kadlečíková).

Ilustrácie Miroslav Nicz.

2 Hlavolamy. Levice, LCA 2003, 100 s.

Druhé vydanie. 113 záznamov, úvah a aforizmov.

Doslov Vladimír Petrík: Hlavolamy nie sú hlavolamy.

3 Vlani ako dnes. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1997. 128 s.  

Prierez esejistickou tvorbou členenou tematicky.

I. časť Vonia živica - 47 miniatúr na tému človek a príroda.

II. časť Žiť sa dá len autobiograficky - 26 miniatúr na tému človek a spoločnosť.

III. časť Tvorivé tváre - 10 esejí a literárnohistorických statí o osobnostiach slovenských dejín: Nepodobá  sa na nikoho (Milan Rastislav Štefánik), Syn pustiny v tieni topoľa (Janko Kráľ),  Otázky (Jozef Miloslav Hurban), Kráľovi odpovedá Daniel (Daniel Krman), Tam ani vrabcov niet  (Ján Lajčiak), Hodiny vidia, preto ukazujú (Štefan Krčméry), Nad životopisom (Ľudmila Podjavorinská),  Životné dielo: charakter (Štefan Marko Daxner), Kolenačky (Milan Thomka Mitrovský), Dominik (Dominik Tatarka).

IV. časť Bez  hudby niet ticha - 17 esejí tematicky zameraných na hudbu, najmä organovú.

V. časť Niet veštby, ale je znak - 25 esejí s filozofickým posolstvom.

Na zadnej strane obálky autorova fotografia.

ŠESTNÁSTA HLAVA. Dosť veľa riadkov a strán som včera, ba celé týždne nenapísal. Tuším by už nebolo od veci napísať, vravím si ráno, zopár riadkov do klenotnice našej kultúry, aspoň taký jedno-dvojstranový skvost, skvostík, a keďže sa to rýmuje, malý národný chvostík.

Z chvostíka zase nebude nič: sadnem si k písaciemu stroju pri okne a vonku vidím vykopanú čiaru cez rozpočet, škrt cez ulicu. Hlboká ryha, výkop slávnostný, plno mužných chlapov a hučania buldozéra, rachotu bagra a škripotu a vrčania, akoby z mŕtvych vstal socialistický realizmus. Robia kanalizáciu. Múdra a nevyspytateľná živá voda, čo od vekov večitých si vedela nájsť cestu do Starého jarku, voľne a kľukato, ornamentálne ako metafora a reč, má teraz priamo, podľa lineára putovať plastikovým potrubím, má ísť tak, ako si praje starosta hnutia Čalovkin. Keby som nebol vyvrheľ, ale poslanec obecného zastupiteľstva alebo aspoň národnej rady, poradil by som Čalovkinovi, aby radšej za tie peniaze dal opraviť historický morový stĺp na námestí, aj budovu kina by sa zišlo zastrešiť, aj literárne časopisy pre miestnu ľudovú knižnicu predplatiť...

Keď dianie neovplyvním v bezmoci, aspoň ho pomenujem. Za zvukov budovateľskej prózy sa však nedá písať, nuž požiadam dcéru o ruku, či by so mnou neišla na hemendeks do ticha neďalekej Trattorie Exuna na budúcom Hlinkovom námestí, kde práve namiesto vyťatých ružových krov a časti zelene zasadili betónovú plochu kvitnúcu, a dávam jej, dcére, krízové ponaučenie: aby zakaždým, keď z bezpečnej vzdialenosti hrozí na ulici stretnutie s nejakým známym, ma vopred upozornila, kto ide, o čo ide. Lebo na svojej ubiedenej očnej sietnici vnímam namiesto bývalých ľudských tvárí len rozmazané, neurčité machule a škvrny, akoby som už nevidel skutočnosť, ale len jej pravdu, pravdu o nej. Potom sa mi stávajú nepríjemnosti, nereagujem správne, neprivravím sa príchodzím, až ma považujú za vyvrheľa, lebo kto sa neprihovorí a neodvetí, nie je poriadny človek, povráva sa. Čau, starec, ešte žiješ? povedal som nedávno Čalovkinovi omylom, milenke Česť práci! a eštebákovi Ruky bozkávam. Dcéra mi statočne našepkáva skutočnosť, ja sa jej odmieňam pravdivosťou, napríklad:

Vieš, Zuzetta, naši národní intelektuáli preukazujú, že ich zvrchovaným cieľom je dosiahnuť na Slovensku guberniálny stav. Minimalistický duchovný program milovníkov guberniálneho spôsobu života je desivý: najprv gubernátor s bojarmi, potom zvyšok Európy, sveta a napokon zopár domácich vyvrheľov. A predsa nie je všetko zrelé na uhynutie: hemendeks vynikajúci, pivo Sitňan presne chladené...

Tak si žijeme veselo a mierne. Najmä keď sa ešte nájde na svete aspoň jeden-dvaja ako človek Pavel V., ktorému sa nelení napísať list, kým ešte rozoznám písmenká. Vraj: - Nedávno som mal kdesi predstaviť tri knižky podľa vlastného výberu, prečítať z nich nejaké úryvky. Rozhodol som sa ctenému publiku predstaviť teba. Za spoluvyvrheľov si mal Jakuba Demla a Ruda Slobodu. Vidíš teda, že tvoje vyvrheľstvo je fakt celonárodne, ba vari aj medzinárodne akceptovaný a ustálený, veď len čo som si spomenul na vyvrheľov, už si mi zišiel na um ty. Nechcem ti hovoriť do vecí čisto súkromných, ale vari by aj bolo škoda takto pevne zaujatú pozíciu opúšťať - ktovie, či v krátkom čase nám vymedzenom by si stihol dosiahnuť inú, zdiaľky príťažlivejšiu pozíciu a či by si nezostal visieť ako viselec vo vzduchoprázdne...

A radí, aby som nepodliehal zrakovému klamu, lebo nielen v obci Kocúrkovo, ale aj v sídle gubernie je rovnako otupno. Krajina, z ktorej sa už stáročia odchádza. Nalinajkovaná kanalizácia nám nepomôže. Vyvrheľom ani v Bratislave ruže nekvitnú a nepokvitnú, ba ani najmä stromy do neba neporastú na Hlinkovom námestí. Aspoň na tomto programe sa azda náš národ vie zjednotiť. (1995)

 

BOJÍM SA O ZVONY. Bojím sa o zvony, lebo ako človek majú meno a majú srdce, čo bije o hruď, a medzi dvoma údermi jedno mlčanie v čase harmonickej symetrie; asymetrické údery na jednu stranu sú porušením rytmu a znamenajú varovanie, poplach alebo neschopnosť toho, kto na nich hrá. Lebo hrať na zvone nie je ľahké, je to príliš ťažký - aj doslova - hudobný nástroj. Najprv ho treba energicky vzbudiť, a predsa s jemným citom pre mieru, aby neudrel prv, kým jeho amplitúda nedosiahla plnú zrelosť: až potom pridať v ťahu, keď je už zrejmé, že dva najvzdialenejšie body kruhu sa vládzu v porozumení stretnúť s centrom. Potom už zotrvačnosťou zvoní akoby sám, treba len neprestajne dodávať presné množstvo energie, ktorá mu ubúda, no nestráca sa: mení sa na tón, na veľké chvenie vzduchu, na rastúce, množiace sa a deformujúce, vzďaľujúce sa neviditeľné kruhy, ktoré napokon doznievajú v nebytí - ale ich pôvodný stred je pevný a trvajúci. No dnes už zvonia stroje.

Bojím sa o zvony, lebo som ich dobre poznal a ony poznali mňa. Keď som zvonieval, aby som si našetril na bicykel, dorozumieval som sa s nimi skrze povraz, ktorý mi v dotyku dlane prenášal túžbu, hlad zvona po novej energii. A keď som chcel, aby Martin, ten najväčší a najmocnejší, znejúci v tóne hlbokého f, mlčal - dokázali sme to, a ja som sa mohol nehlučne vyšplhať po jeho povraze až hore k nemu, postaviť sa naň a vytiahnuť sa vyššie, medzi holuby, vrabce a netopiere, na stropný trám veže bez toho, aby ma zvon prezradil úderom. Tam som chodieval tajne fajčiť a pozorovať netušiacich ľudí; súc ukrytý, dobre som všetko videl s rizikom, že ma dodrúzgajú zvony, ak zadriemem a spadnem. Celkom blízko podo mnou bol najmenší, ten krpatý, drobčiaci za väčšími a veselo poskakujúci v šestnástinkách na vysokom c - ten však vedel kvílivo zvestovať aj smrť. A akord, trojzvuk všetkých, keď navzájom v nerovnakom rytme od larga po vivace spolupracovali, mohol pri zachovaní toho istého tónu, ktorý neznamená chudobu a nedostatok, pri zachovaní toho istého rytmu vyjadriť rovnako radosť ako hrôzu, bolesť, jasanie a strach, výstrahu i pokoj, život a smrť...

Bojím sa o zvony, lebo som s nimi a medzi nimi rástol, poznačili ma na celý život; ešte aj reumu do pravej nohy - fajčiac, pravdaže, aj v tuhej zime - som si tam zadovážil.

Áno, zvon. Možno ho rozliať v čase surovinovej krízy alebo vojny, možno ho rozbiť ako pohár kladivom či pádom, ale kým žije, hoci aj pokrytý trusom holubov a vrabcov, nemožno mu ľubovoľne zmeniť rytmus ani konštantný tón, na ktorý bol azda pred stáročiami naladený; stály a jediný tón zvona sa nezníži k zdanlivo ľúbeznej melódii, ktorú si kdekto a kedykoľvek môže pískať po ulici.

Preto sa bojím o zvony. (1997)

APRÍL 13

EPIŠTOLY a LUNENIE, knihy napísané po roku 1989, vyšli v Arche a vo Fragmente, druhé vydania u Kaliho Kertésza.

Skutočné denné dianie nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner; literárny druh a priateľ.

xxxx

1 Epištoly. Bratislava, Archa 1992. 191 s.   

Eseje. 26 autentických aj fiktívnych listov - epištol na literárne,  filozofické, politické, etické témy, adresovaných rozličným osobnostiam (Hana Ponická, Pavel Hrúz, Ján  Štrasser, Rudolf  Chmel, Milan  Rúfus, Milan  Šimečka, Július Vanovič,  Ota Filip,  Sergej Machonin,  Ludvík Vaculík,  Oleg Pastier, Michal Gáfrik, Dominik Tatarka, Michal Kern a iní).

Úvodný a záverečný poetický text. Na  zadnej strane obálky fotografia autora a  krátky text o ňom.

2 Epištoly. Levice, LCA 2003, 208 s.

Druhé nezmenené vydanie.

Doslov Ota Filip.

3 Lunenie. Bratislava, Fragment 1993. 144 s.   

Prozaicko-esejistické texty denníkového typu: Prológ, Listopad, Prosinec, Veľký sečeň, Malý sečeň, Brezeň, Dubeň, Kveteň, Lipeň, Červenec,  Klaseň, Veľký rujeň, Malý rujeň, Listopad, Prosinec, Epilóg.

Na zadnej  strane obálky fotografia autora a krátky text o živote a diele.

4 Lunenie. Levice, LCA 2004, 168 s.

Druhé nezmenené vydanie.

Doslov Rudolf Chmel.

EPIŠTOLA V. Nedávno, Janko, sme v redakcii Pohľadov hovorili aj o často diskutovanej téme, o jazyku a reči. Urobil som si k tomu niekoľko súkromných poznámok. Toto sa ti mi naozaj stalo:

Prikladám raz do svojej obľúbenej hlinenej pece časti, častice, čiastočky lesa, nepamätám sa už akého a ktorého presne stromu, načúvam, a v tichu počujem vetu: pec zvonovinou zuní; takto mi zaznela: pedzzvonovinouzuní. Je to bohaté slovenské akustické pripodobňovanie zvukov, tóny sú znelé, renesančne tvrdé a otvorené, alebo foneticky stlmené, goticky temnejšie, molové. Podľa polohy, podľa miesta. Je pedz a je pec, tá istá vec. Pecspadla. Pecstojí. Pedznámspadla. Pedzzvoní.

Zvučnosť fonémy sa mení podľa toho, čo nasleduje, čo - aká hláska - ešte len bude: nie je, ale akoby už bola. Musí teda dopredu vedieť, predvídať akoby. Akoby ten, čo hovorí, musel alebo mal vopred vedieť, čo povie. To ho zaväzuje. Jazyk je múdry. Jazygjemúdry. Jazygvie, jazyktuší.

Lebo reč je dielom kolektívnym: generácie a veky ju tvoria a cizelujú. Načo je tu potom spisovateľ? Povedať čosi nové o tomto svete už asi ťažko môže a v záprahu reči sa len tak pohodlne vezie. Nie je to celkom tak. Dá sa povedať, že celá Hviezdoslavova tvorba je jazykový súboj, viac ako s myšlienkami zápasí - nie vždy víťazne - s rečou, s rýmom a rytmom. A je mu z toho smutno. "Som, bohužiaľ, a v tom som si hlboko presvedčený, obyčajným veršovníkom, áno, iba tým. A práve preto nesčíselnekrát, ako i teraz, ma napadla chuť: jedným šmahom znivočiť všetko, čo som kedy popísal, keby len to možné bolo! Takto sa posudzujem a - odsudzujem ja sám, a môžem Vás uistiť, po náležitej, chladnej rozvahe, tedy celkom úprimne..." píše Albertovi Pražákovi (28. 8. 1918). A na smrteľnej posteli: "Čo som ja len skúsil na púti po tejto strašnej zemi!"

Grafoman, slovný priekupník, predavač slov tieto problémy nemá. Len spisovateľ počuje, ako spieva jazyk. Slovo má zvuk, prízvuk, intonáciu. Slovo má význam, pocit, farbu, sujet, dejiny, obraz, asociácie, pohyb... Preto tvorcov vzťah k jazyku - a teda aj ku skutočnosti - býva aj polemický. Neprijíma ho pasívne ako hotovú vec. Berie ho ako diskutabilný problém, ktorému protirečí (protirečí reči), sporí sa s ním, lebo je meniaci sa a zmeniteľný, jazyk utekajúci. Preto má spisovateľ akúsi akútnu alergiu (sennú nádchu) voči fráze, akémukoľvek zneužívaniu a mrzačeniu slov, voči hrubosti a nevkusu, k bahnu viet a balastu slov. Podobá sa to, takáto jazyková neuróza, absolútnemu sluchu u hudobníka. Spomína Albert Pražák: "Hviezdoslav Petra Křičku nedočítal. Raz som prišiel k nemu na návštevu a vrátil mi jeho knižku rozhorčený. Ukázal mi slovo kravinec. Básnik vraj nikdy nesmie použiť takéto slovo, tu musí mať jeho realizmus neprekročiteľné medze. Už raz vraj odhodil jednu knihu pre surové slovo. Gerhard Hauptmann vo svojej dráme Furman Hentschel dovolil vraj, aby sa na scéne ozvalo slovo h... Tresol vraj túto drámu o stôl..."

A predsa pramenné jazykové občerstvenie nehľadám u málo samovedomého, dosť neistého Hviezdoslava. Ani vždy u Kukučína, ani u štylizovaného, neprirodzeného Vajanského - hoci bez nich by náš jazyk, duša národa, určite nebol tam, kde je dnes: oni a im podobní niesli vysoko zdvihnutú pochodeň v čase, keď mĺkvo hasla pahreba; bez nich by jeden zo starých slovanských jazykov ostal na komunikačnej úrovni baču s honelníkom.

Čo zurčí ako horská riava a šumí prírodou a prirodzenosťou, je napríklad slečna Timrava, lebo nepredstierala. Neposlúchala módne ani večné idey o národe, mravnosti a absolútne, nerešpektovala zvyky a konvencie, neposluhovala a neslúžila dogme, nekorila sa autoritám a literatúre: skláňala sa pred pravdou, zaujímal ju človek, jeho bytie, existencia. Trpko sa - i sebe - smiala každému, konfrontujúc vonkajšie zdanie s vnútornými monológmi, s drobnými mimovoľnými gestami. Išlo jej o pravdu, nie o jej zastieranie slovami. Na čo iné by bol (mal byť) jazyk jednotlivcovi i národu? Pravda (i lož) súvisí s jazykom. Poznanie je reč - a naopak. Jazyk neprerývane plynie, nestojí.

Jazyk tuší. Jazygvie. Redžzvonovinouzuní. Ako pec. (1992)

 

DUBEŇ 8. Ešte chvíľu rieka, po nej potopa, potom potupa.

Dobrí ľudia boží, dajte sa mi zohriať pri vatre, zima ma trasie. Keď ešte v zime - povedzme - roku 1970 macocha a Holena vyhnali Marušku zbierať fialky a jahody a iné kompóty, postretla ona v hore dobrých ľudkov božích. No onedlho sa tí boží kdesi v lese potratili v závejoch, takže v ďalších vydaniach Dobšinského ľudových rozprávok sú už len ľudkovia alebo ujčekovia. Časy sa začínajú nemeniť. Všeličo nás už nečaká, ak to tak ďalej pôjde. Veru, časy sa opäť začínajú nemeniť. Snehu celé múry a nikde ani stupaje ľudskej. Blúdila ona, blúdila dlho Maruška pastorkyňa (praotec bol Čech). Tu zazrie svetlo. Ide za žiarou a príde až navrch Hory. Tam horí veľká vatra jednej Pravdy a pri nej sa hreje až dvanásť domorodcov roduverných: Dušan, Milan, Bartolomej, Ľuboš, Jozef, Vlado, Jerguš a tak ďalej a medzi nimi Macocha s nábožnou Holenou, úrady si delia, víťazoslávne strany zakladajú. Uľakla sa Maruška, celá od ľaku zmeravela, i rečie: Súdružkovia boží, dajteže sa mi zohriať, na jahody idem. Tu zdvihol sa Veľký sečeň, podal budzogáň najmladšiemu domorodcovi: Bratku Drahoslav, nože jej do črpáka nalej byľku jahodového džúsu a pošli doriti, nenačim nám tu počúvať jej literárne bľaboty! Jaj, veď už bežím, plače Maruška, aj tak mám práve mesiačiky. Naozaj, veľmi naozaj: časy sa vždycky začínajú nemeniť. Tamvon ani duše, len hviezdy sa ligocú po prestálom víchre. Zem sa svieti novým snehom a strechy praskajú od zimy. Maruška čaká ráno s raňajkami, čaká s obedom, ale nedočká sa viac ani Holeny, ani Macochy. Obe v hore zamrzli. Zostala krásnej Maruške chyžka i kravička aj záhradka aj pole a kúsok lúčky okolo domu. Kým sa otvorila jar, našiel sa k tomu aj hospodár, šuhaj driečny a dobre im bolo obom pri pokoji. Pokoj a láska sú nadovšetko. Tak žijú podnes, ak sa nerozsobášili (znenávideli? zľahostajneli?). (1993)

MAREC 13

VLASTNÝ HORORSKOP, patrí k nemu aj kniha DVANÁSŤ, ktorá sa vo vydaní v Slovenskom spisovateli doň začlenila.

Iskry Výňatky Autodafé Netafory Kremičitany Apokryfy Drobky Lomy Echá Čriepky Ívery Kúsky

xxxx

1 Dvanásť. Bratislava, samizdatová Knižná  edícia Fragment K 1989. 150 s.    

Prozaické texty: Iskry, Výňatky, Autodafé, Netafory, Kremičitany, Apokryfy, Drobky, Lomy, Echá, Čriepky, Ívery, Kúsky.

Úvodný a záverečný autorov text. Bibliografická  poznámka.

2 Vlastný hororskop. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1991. 152 s.    

Edícia Kontakty.

I.  časť Dvanásť - prozaické texty: Iskry, Výňatky, Autodafé, Netafory, Kremičitany, Apokryfy,  Drobky, Lomy, Echá, Čriepky, Ívery, Kúsky.

II. časť Vlastný hororskop - 12 prozaických textov

Úvod a záver. Bibliografická  poznámka.

3 Das eigene Horrorskop. Klagenfurt, Wieser Verlag 1995. 154 s.

Preložila Renata SakoHoess.

I. časť Das eigene Horrorskop  (Vlastný hororskop) - druhá  časť  knihy Vlastný hororskop (Slovenský  spisovateľ 1991) s  prológom a epilógom.

II. časť Rhapsodien und  Miniaturen (Rapsódie a  miniatúry) - 17  esejistických textov vybraných z knihy Rapsódie a miniatúry (Atlantis 1992). 

III.  časť Aus den Episteln  (Z Epištol) - XXIII. epištola z knihy Epištoly  (Archa 1992).

Úvodný a záverečný poetický text. Edičná  poznámka. Na záložkách text o autorovi a jeho diele.

4 Vlastný hororskop. Levice, LCA 2002. 104 s.

Druhé vydanie. 12 prozaických textov s úvodom a záverom.

Doslov Pavel Vilikovský.

5 Dvanásť. Levice, LCA 2005. 120 s.

Druhé vydanie. Prozaické texty, úvod a záver.

Doslov Oleg Pastier.

V STAROM ZÁKONE SA PÍíSMENÁ HEBREJSKEJ ABECEDY používali aj na označenie matematického počtu. Písmeno alef vyjadrovalo jednotku, beth dvojku, gimel trojku... Žalm 119 je v pôvodine zostavený tak, že jednotlivé osemveršové oddiely vystriedajú postupne na začiatku každého verša dvadsaťdva spoluhlások abecedy od alef po thau, čo zodpovedá známejšiemu alfa /kai/ omega, teda akémusi teologickému i kozmologickému celku a jednote súcna, znameniam zodiaku od Barana môjho, uzatvorenému kruhu večnosti a nekonečna. Posledný znak abecedy thau má hodnotu 400. Písmená, ich násobky a súčty, nemali len hodnotu numerickú, ale aj symbolickú. Číslo štyri sa používalo pre celosť, jednotu vesmíru a Zeme: štyri základné prvky, substancie pytagorejcov a alchymistov, štyri svetové strany... Dôležitosť jej násobku - štyridsať /mem/ zachováva aj jazyk: ruské sorok, slovenské meru. Ale budúci údel nie je len v číslach: je v našej minulosti; osud je to, čo bolo. O prach sa lepí môj život.; obživ ma podľa svojho slova. Vyrozprával som svoje cesty a Ty si ma vyslyšal; vyuč ma svojim ustanoveniam... Žalm 119, písmeno daleth - 4. 

Dokonané v bývalom slobodnom kráľovskom banskom meste Pukanci dňa 31. 12. 1988 o 24. hodine. Vežové hodiny na veľkom zvone odbíjajú dvanásť. Mrzne ako kremeň. Do vrecák ovčieho kožucha si dávam zo štyri horúce pečené zemiaky, aby zohriali ruky, a náhlim sa na vežu spustiť všetky zvony. Z vysokej turne oblúkom letí zátka zo šampanského a vianočná prskavka. Nech Hospodin ohnivý naďalej kráča pred nami... (1989)

 

TEXTY, ČO NASLEDUJÚ, SÚ PROROCKÉ. Veštím, čo sa stalo, predovšetkým spätne, pretože je to rovnako ťažké a temer nemožné, ako predpovedať neznámu budúcnosť. Minulosť trvá v ustavične a nepretržito roztrasenom pohybe, z minúty na sekundu sa mení, a iba zajtrajšok ukáže, aj to nie veľmi presne, čo bolo včera. Napokon "všetko, čo sa stane, je presne také ako človek, ktorému sa to stane" (Aldous Huxley). Súc narodený vo všetkých dvanástich znameniach zodiaku píšem si teda vlastný horo(r)skop na uplynutý rok Pánov 1989.

24. 12. 1989, 07,15. Práve som dopísal posledné stránky tejto vycivenej knihy. Zvyšujú už "len" namáhavé škrty, doplnky a korektúry. V čiernej diere obloka sa čosi matne ukazuje, začína sa radostné zjavenie. Zarámovaný, zasklený stredoveký drevoryt nahých tiel a končatín briez, javora a vŕby veselej na bielom, ach, bielučkom podklade, ktosi pomalou rukou kreslí, do snehu uvzato píše ako ja, tuhou čiernou tuhou skicuje plot, strechu, spiacej susedin dom, načrtáva znova staré kontúry ulice, známej cesty, čo nevedno kam mieri, ani kde sa začína. Svitá.

Dnes večer sa nám opäť narodí Vykupiteľ. Tešíme sa, každý je rád: bude zas koho týrať, bude zas koho pripevniť na kríž. A Ty, dieťa v jasličkách pokakané, keď dorastieš, nebudem Ti radiť, či máš udeliť bolesť, pokoj, slávu, prenasledovanie, smrť a moc, ani Ťa poúčať, či si zaslúžim strach, radosť, chorobu, neporozumenie, mladučkú milenku, biedu, odvahu, zlosť, zdravie, klamstvo, dobrú vládu, priateľov alebo samotu, bohatstvo, smútok, múdrosť... Len jedno, Pane, jedno chcem: neodíď, zostaň. (A izbavi nas ot lukavavo.) (Literatúra sa niekedy ponáša na modlitbu.)

Je mi tma, je mi zima. Otváram mrazivé okno, do izby vkĺzne, vrúti sa ranný zvon, ten veľký, niekoľkotonový, a celý sa mi zmestí do uší. Pridávam k jeho zvuku puknutý zvonček umieráčik, čo mám, čo mám pred sebou, čo mám pred sebou na stole, takmer plný zvyšnej temnoty kofeínovej, miešam ju, sladkú a hustú nočnú tmu, premiešavam a chlípem, striebornou lyžičkou cingám na poplach, dvojhlasne zvoníme, dvojhlasne nikoho voláme: zachráňte naše duše.

Opäť teda svitá (na obratníku Kozorožca), rozjasnieva sa, aj keď nič, chvála, nechce byť jasné. Ani len minulosť. Ba ani len tá budúcnosť. (1991)

FEBRUÁR 13

TVÁRE A OSLOVENIA, kniha skladajúca sa z viacerých postupne pribúdajúcich častí. Prvá časť s názvom Reči z nížiny bola vlastne ineditným debutom, o rok vyšla v Petlici ďalšia časť, napokon sa stretli všetky ako oficiálny debut v Martine.

A tak je tu dielko chronické. A tlejúce, vzrastajúce, autor dúfa, po smrť: lebo len dovtedy je možné i nevyhnutné ešte niekoho stretnúť, kto pridá, opraví, uberie, upresní... Koho prijmeme, koho odvrhneme. Teda čosi nehotové, nedokončené, ale i nepoškvrnené hriechom definitívnej platnosti; neistá otvorenosť je zatiaľ jeho jedinou istotou. Autor však nechce zabudnúť vravieť, nechce mlčať pred sebou a pred svojimi priateľmi. A azda práve to, aj napriek a vďaka implicitným omylom, tvorí mieru i váhu jeho ľudskosti.

xx

1 Reči z nížiny. Praha, Petlice 1973. 57 s.

Literárne kritiky prozaických diel súčasnej českej literatúry: Veľká metafora (Jan Trefulka: Veliká  stavba),  Dobrá  rada nad zlato (Ivan  Klíma: Požádáš manželky bližního), Ako sa neuveriteľné stalo skutkom (Bohumil Hrabal: Obsluhoval jsem  anglického krále), O  morčatách, ľuďoch a...  (Ludvík Vaculík: Morčata), O mechanizme záporného (Pavel Kohout: Bílá  kniha o cause Adam Juráček...).

2 Tváre a oslovenia. Praha, Petlice 1974. 138 s.

I. časť Tváre - literárnohistorické  state o slovenských  autoroch: Otázky Hurbanovi (Jozef Miloslav Hurban), Nihil tam alte natura constituit (Alexander Boleslavín Vrchovský), Syn pustiny (Janko Kráľ), Životné dielo: charakter (Marko Daxner), Keď   príde utrpenie... (Ján Kadlečík), Duchovný vesmír M. Th. M. (Milan  Th. Mitrovský), Nad životopisom (Ľudmila  Podjavorinská).

II. časť Oslovenia - eseje: Človek v porážkach víťaziaci  (Antoin de Saint Exupéry), Epištola Josefovi K. (Franz Kafka: Proces), Vpísané  nad slová  (Maxim Gorkij: Čelkaš), Príbeh dialógu medzi dobrom a zlom (Friedrich Dürenmatt: Sudca a jeho  kat), Až do  konca (Martin Kukučín: Neprebudený), Vyrvané z večnosti, (Miguel de  Unamuno: Ábel Sanchez), Múdra pamäť  stromu (Lumír Čivrný: Černá  paměť  stromu).

Úvodné  slovo autora.  Bibliografická poznámka.

3  Tváre a oslovenia. Banská  Štiavnica, vlastným nákladom 1974. 155 s.   

Druhé vydanie, rozšírené o esej Mlčaniu predchádza  hudba (Johann  Sebastian Bach).

4  Tváre a oslovenia. Martin, Osveta 1990. 168 s.    

I. časť  - literárnohistorické state o slovenských autoroch: Otázky Hurbanovi, Nihil tam alte natura constituit, Syn pustiny, Životné  dielo: charakter, Keď  príde utrpenie...,     Duchovný vesmír M. Th. M., Nad životopisom.

II. časť - literárnokritické state o samizdatových dielach českých autorov: Múdra pamäť stromu (Lumír Čivrný: Černá  paměť  stromu), Veľká metafora,  Dobrá  rada nad zlato, Ako sa neuveriteľné stalo skutkom, O  morčatách, ľuďoch a... O mechanizme záporného, Klamanie k pravde (Ota Filip: Nanebevstoupení Lojzka  Lapáčka ze Slezské Ostravy), Dve  sýte skice (Václav Havel: Audience,  Vernisáž).

III. časť - eseje: Človek v porážkach víťaziaci, Epištola Josefovi K., Vpísané  nad slová, Príbeh dialógu medzi dobrom a zlom, Až do  konca, Vyrvané z večnosti, Mlčaniu predchádza  hudba.   

Bibliografická  poznámka. Na prebale autorova fotografia a text o ňom. Na prednej predsádke ukážka autorovho rukopisu a faksimile podpisu.

HRABAL TAK TROCHU RAFINOVANE PREDSTIERA ("neměl jsem kontrolu toho, co jsem psal, psal jsem tedy ve světelném opojení automatickou metodou..."), že je iba snaživým a ironickým stenografom nezvädnutého jazyka, živeného šťavami ľudovosti bez štylizácie; žargónu, napájaného miazgou skutočného života. (Dobre je češtine: má rovnako a temer rovnocenne vypracované dva jazyky: nedeľný a všedný.) Akoby, zdanlivo a formálne, celá štylizácia, kompozícia spočívala vždy v úvodnom "Dávejte pozor, co vám teďka řeknu" a v záverečnom "Stačí vám to? Tím dneska končím", unáša sa slovným prúdom. Poháňa sa radosťou z rozprávania akoby jedným dychom, bez zadychčania, na ex (tomu sa prispôsobuje aj interpunkcia, málo prerušované grafické členenie textu); je to nezadŕhajúce sa vreteno, ktoré pradie čarovné tkanivo; je to hýrenie a nestriedme obžerstvo: z mnohých epizód a nápadov by mohli byť samostatné poviedky; je to orchestrion alebo príval, ohňostroj nápadov jazykových, myšlienkových; panoptikum košatých a chvejúcich sa poetických obrazov ostro vizuálnych, ktoré sú vzácne prosté i zložité zároveň. Pretože Bohumil Hrabal je "pábitel", ktorý prežaruje skutočnosť cez diamantové očko inšpirácie. Je v tom česká vôľa, chuť k epike, ktorá aj z ničoho vie literárnymi prostriedkami stvoriť ušľachtilý i pošetilý príbeh a epický charakter, aj z banality vyťaží netušené čaro. Pomáha si pri tom ironizovaním a paródiou epiky: je to v moderných časoch možno jediná šanca pre román. Lebo na parenisku rozšíreného krasorečníctva môže vyrásť len ničota. Nie, román ani dnes nevymiera: môžu sa iba občas nenarodiť románopisci. (1973)

 

MYSLIACA ENERGIA KAŽDÉHO ČLOVEKA JE HODNOTOU: tým viac je ňou myslenie zvláštne, zriedkavo jedinečné vo svojom spôsobe. Hoci sa v jeho slovesnom diele nájdu diamanty, spisovateľ Milan Th. Mitrovský nie je z tých najväčších, no patrí k nim celým dielom, aj tým namaľovaným, povedaným, vykonaným a žitým: patrí sem jeho navonok nenápadný, no dôstojný život a hlavne bohatá vnútorná biografia, ktorej hĺbky a šírky signalizujúco poodhaľujú jeho slovesné prejavy. Pre dnešného čitateľa miestami trochu "staromódny" v lexike a štýle, no stále potrebný nielen bazírovaním na istých hodnotách, ktoré nestarnú, ale aj obohacujúcim myslením.

Pred zlom, ktorého forma je aj bolesť, sa snažíme v strachu unikať. Bolesť prichádza akoby sama, bez pozvania, volania a hľadania. Ľudská aktivita tu má malý, ohraničený priestor: je odsúdená k obrane. Ale v láske a tvorivosti je územie neobmedzené, tam panuje sloboda voľby. Dobro, láska neprichádza sama, jej vlastnosť je opačná. Láska vyžaduje väčšie vzopätie vôle a myslenia než samohybný mechanizmus zla; zlo dostávame hotové, lásku staviame. Nie je daná, treba ju bez prestania tvoriť. Kým zlo nám platí v hotovosti, láska sa núka iba ako možnosť. Pred zlom utekáme, ale čo je to platné, keď sa k jeho opaku nevelmi blížime. Akoby sme sa oboch báli, radšej a väčšinou, kým bolesť nezaútočí, zotrvávame na neutrálnom území nikoho, stávajúc sa tak vlastne ničím. Kultivovaný umelec a citlivý človek Mitrovský pociťuje demontáž hodnôt dvojnásobne. (1974)

 

GORKÉHO POVIEDKA O PRÍSLUŠNÍKOVI ČATY BOSÝCH ČELKAŠ je datovaná rokom, v ktorom sa narodil môj otec (1895): ako gymnazista si ju potom kúpil v grajciarovej edícii Ottovho nakladateľstva Světová knihovna a čítal, ako vidím, tak, že nad niektoré slová textu ceruzkou vpisoval grécke písmená a slová. Opakoval si zrejme gréčtinu, čo mi dnes pripadá akoby ironické, keby som nepredpokladal, že to v tej chvíli bolo pre neho podstatné a naliehavé. Navyše je to náhodné. Ale Čelkašova nenáhodná naliehavosť a podstatnosť je aj v inom. Len si tento text prečítajme vo svetle nových situácií a udalostí. Takáto transpozícia motívov ukáže stupňovitý rast diela.

Gorkého slová majú význam a oslovenie dneška napriek tomu, že nás delia okrem iného dve veľké vojny; len dve, ak počítame mechanicky a formálne. Lebo vojna akoby vypĺňala celý mier, ktorý je ako oddych a príprava len jej inou podobou. Analógiou je druhá zo spojených nádob: priemysel, výroba, obchod. Aj tá chce pohltiť všetok priestor. Továreň už nie je na to, aby vyrábala čosi pre človeka, ale aby vyrábala nové továrne; veci ľudské vyrába len mimochodom, akoby omylom, keď chvíľu odpočíva vo svojom raste. Ale ona neodpočíva: už aj súkromný život človeka, myšlienky, idey, zvyky, rodina, spôsob hovoru je výrobou. Ľudia sú len tou rozprávkovou obeťou, ktorú denne treba vhodiť do pažeráka obludy, aby mohla tučnieť. Zákon tohto života je samoúčelná kvantita pohlcujúca kvalitu. (1990)

JANUÁR 13

RAPSÓDIE A MINIATÚRY, najviac prepracovávaná knižka. Aj najviac vydávaná. A prekladaná.

Asi tretina textov v najnovšej knihe (2003) je staršieho dáta vzniku: roky sedemdesiate; zriedkaví vtedajší priatelia ich mohli čítať v kópii písacieho stroja, v samizdatovej pražskej edícii Petlice (1981). Po menšej pomlčke - nadýchnutie sa? - boli z viac či menej náhodného popudu napísané pre Petlicu ďalšie časti (1987) a spolu s prvou knižne vydané v exilovom vydavateľstve Index (Köln 1988) a opäť rozšírená knižka vyšla v brnenskom Atlantise (1992). Tenučký pramienok reči pokračuje v Pánových rokoch 1989-1990, potom 2002-2003. Ako tridsaťročná vojna. Ale započaté hovory i tak nie sú dokončené, dúfam. (Kiežby čím dlhšie ostali nedopovedané!) Texty sú uložené zhruba chronologicky, teda v poradí, ako vznikali.

xxxxxx

1  Rapsódie a miniatúry. Praha, Petlice 1981. 69 s.   

28 krátkych esejistických či prozaicko-poetických textov - rapsódií  a miniatúr, fejtónov na  rozličné témy, ktoré  vznikali v rokoch  sedemdesiatych.

2  Rapsódie a miniatúry. Praha, Petlice 1987. 77 s.   

32 krátkych esejistických či prozaicko-poetických textov, fejtónov a reflexií na rozličné témy, písaných v rokoch 1984-1987.

3  Rapsódie a miniatúry. Praha, Petlice 1987. 144 s.   

Druhé vydanie oboch predchádzajúcich kníh. 60  fejtónov a  reflexií.

4  Rapsódie a miniatúry. Köln, Index 1988. 65 s.

60 krátkych esejí, próz či poetických  textov, fejtónov a reflexií  na rozličné témy.

Bibliografická  poznámka. Autorova fotografia a text o ňom na zadnej strane obálky.

5  Rapsódie a miniatúry. Brno, Atlantis 1992. 99 s.   

112 krátkych esejí, prozaických či poetických textov - rapsódií a  miniatúr na rozličné témy, písaných od  rokov sedemdesiatych až po rok 1990, chronologicky zostavených.

Bibliografická  poznámka. Na prebale autorova fotografia a text o ňom.

6 Das eigene Horrorskop. Klagenfurt, Wieser Verlag 1995. 154 s.

Preložila Renata SakoHoess.

I. časť Das eigene Horrorskop  (Vlastný hororskop) - druhá  časť  knihy Vlastný hororskop (Slovenský  spisovateľ 1991) s  prológom a epilógom. 

II. časť Rhapsodien und  Miniaturen (Rapsódie a  miniatúry) - 17  esejistických textov vybraných z knihy Rapsódie a miniatúry  (Atlantis 1992).

III. časť Aus den Episteln (Z Epištol) - XXIII. epištola z knihy Epištoly (Archa 1992).

Úvodný a záverečný poetický text. Edičná  poznámka. Na záložkách text o autorovi a jeho diele a foto.

7  Rapsódie a miniatúry. Levice, LCA 2003, 144 s. 

Knižné vydanie tretie, rozšírené o texty z rokov 1989-1990 a 2002-2003.

Bibliografická poznámka. Doslov Ludvík Vaculík.

8  Rapsódias e Miniaturas. Lisabon, Cavalo de Ferro 2004, 197 s.

Preložil Lumír Nahodil.

SLOVO ŽIJE, akoby nebolo, stráca obsah a autoritu, ľudská reč prestáva svedčiť, živorí bez ozveny. Slovo prestalo byť sviatosťou; tak ho poznáme, napríklad, ešte u Ivana Kraska, ktorý toho málo napísal: no ako mnoho je toho mála! Ale tam, kde niet vášnivej viery, niet ani sviatosti - odstránila sa rozšírením do kŕdľa v bezcharakternej dobe. Slovo zvápenatelo vo fráze novín a stalo sa titulom na prázdnej väzbe, ktorá je falošným úkrytom bankových šekov. "Piš krví a zvíš, krev že je duchem," toľko Nietzsche. A u Kraska: na každom slove je "srdca môjho krv prischnutá". (1981)

 

PRI STAVBE DOMU má každá vec svoje nezameniteľné a dôležité miesto, no najdôležitejší - prakticky i metaforicky - je azda komín, tak trochu falický symbol rodiny a domova. Keď malý Cigán vylieval fúrik betónu do základov pre komín môjho domu, nemal som pri sebe nič cennejšie - okrem ženy a detí - ako päťkorunovú mincu. Nehľadiac na to, že práve o toľko ma bude dom viac stáť, že bude ešte drahší, zatlačil som ju, ako oči mŕtveho, na večné časy do hustnúcej hmoty, aby ma tento nepatrný a v podstate bezvýznamný skutok pretrval - pravda, a to je druhá strana mince, ak potomstvo nezabudne. Ak nezabudne, roky a roky, možno generácie rokov, bude pod komínom čosi plápolať a hriať: nie minca, vec, ale idea, nápad, myšlienka, túžba, želanie, pamäť a trvanie. Aby mal komín dobrý ťah, povedal som, vymysliac si v tej chvíli novú, nádhernú poveru, ktorá môže byť pravdivejšia ako hmatateľná, a preto príliš ohmataná realita. Potom mi priateľ z Prahy výdatne pomohol jednou tehlou, čo prišla poštou - z dôvodov humoru a bezpečnosti - úradne zapečatená a vysoko poistená peňažne. Tú zamurujem do kozuba, pri ktorom chcem dakedy sedieť a vnímať nevyrátateľné metamorfózy ohňa, čiže múdreho, voňavého a teplého umierania dreva. V púšti, v tajge, v prérii alebo v pralese vždy človekovu prítomnosť prezrádza vrkôčik dymu rovnako ako dymiaci komín domu. Neusínajúci komín signalizuje, aj keď je víchrica, fujavica, búrka, že človek je doma. (1987)

 

TEN, KTO SI NEZASLÚŽI, aby mu niečo vzali, ani nič nedostane. Len čo mi vzišla kukurica na Dolných lúkach, prišiel jeleň. Tam steblo zlomené, tam bezohľadne pristúpené, tu akoby v páse zlomené. Len zlosť, nenávisť je celá a nezlomená. Treba ťa zabiť, jeleň. Mali by sme ho vystriehnuť, iste je krásny. Povedal Malý. V tej chvíli tušíme: dobre je s krajinou, kde ešte vie žiť jeleň. Čo s takou zemou, čo ho neuživí? Len čo začali dozrievať zemiaky, prišiel človek. Tam prázdna jamka, tu vytrhnutá vňať, povädnutá. Iba zlosť čerstvá bujnie. Niekto si na tých zemiakoch dobre pochutí. Povedal Malý. Odrazu vieme: dobre je s gazdom, ktorému jesto čo ukradnúť. Lebo načo je človek, ktorému niet čo vziať? Akonáhle sa do zlata vyfarbila kukurica, prileteli vtáci nebeskí. Tam zobli, tu štipli, obnažené šúľky žalujú, pripomínajú slová. Pozri, otec, aké krásne pierko, je z krídla. Povedal Malý. Naraz tušíme a vieme: mesačnú krajinu vtáky nepoznajú - a z prázdna nevezme nič jeleň, človek, vták, ba ani len tá smrť. (1988)

 

CHRYZANTÉMY, CHRYZANTÉMY, vy kšeftársko kvieťa. Z plameňov studených mnohých sviečok poskladané. Najprv ich sadia, vyštipujú, polievajú, výrobné tajomstvo neprezradia, hnoja, teraz na jeseň postavia lešeňovú konštrukciu, prikryjú chryzantémy pokrovcom, rohožou pred mrazom. Potom idú do trhu - kto dá viac? - baníkom či Maďarom nekresťansky predajú, zbohatnú, mŕtvym kvety dajú, lebo ich majú rady. Milý pozostalý čitateľ, ty chmuľo, skús si spomenúť a živo si predstaviť, počuť matkin, otcov dávno nejestvujúci hlas. Tvár ešte ako tak, lebo pomáha fotografia, ale inak všetko je preč, ubúdajú mŕtvi v nás. Aj z nás denne čosi ubúda, len mŕtvych (čo do počtu) je stále viac a viac, nikto ich nikdy nespočíta, nič po nich onedlho neostáva, a čo zostalo, umenšuje sa, bledne, stráca sa, vyprcháva, ubúda, mizne (kvôli tomuto každý deň vstávam, trápim sa, dušu i telo lacno predávam kapitalistovi?). (1992)

 

SÚKROMNÉ ZÁZNAMY svoje staršie čítam - ak čítam - trochu s odporom a trocha so zahanbením. Nechuť pozerať sa na vlastný striptíz nevyplýva len z hanby a dnes už zbytočnej cudnosti, ale najmä z intelektuálneho uvedomenia si akejsi falošnej a násilnej úprimnosti. Priznať sa k vlastnej hlúposti znamená morálnu nebojácnosť a istú poctivosť. Vraciam sa teda k záznamom v strachu z nemravného, neskromného pokusu zachytávať nekonečno vonkajších i vnútorných dejov, z ktorých vidím len malú, vyšklbnutú časť, a ani tej vždy dobre nerozumiem; písať je to isté ako chtiac či nechtiac klamať. Ide o pravdu, nie o úprimnosť. A z pravdy len to, čo je dôležité, závažné, podstatné. Ale kto vie, čo je také? A je tu ešte súvzťažná následnosť dejov a ich rozvetvenie do príčin a súvislostí! Pravda a skutočnosť sa vždy vzpierali slovu, kládli odpor. Zmocniť sa skutočnosti, ako pekne vravia, znamená vlastne pretiahnuť ju: ako a čím? Len neochotne podstupujem toto riziko, nevediac ani dobre prečo. Možno mi je ľúto tých bolestí a krás, ktoré sa nám sypú z batoha čoraz prázdnejšieho, a aj keď sa nestratia celkom v prederavenej pamäti, transformujú sa a robia metamorfózy: som ich syntézou. Kto som, neviem.(2003)

 

xxx

Z diára