Diár 2014


DECEMBER 14

Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 - 15. 7. 2014): Krušné krutosti, krútňava mysle a krv ženie krúženie
Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení - ale nech nesúdia, lebo "deň za dňom treba vypiť do dna". Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna.
Tento spôsob leta zozimil nás, oholil a ošklbal na dreň a bez okolkov natiahol na škripec tieňom dokrúženého kruhu. Krúžili sme s Ivanom po chabo osvetlených chodbách a chodbičkách, po kvapkách do žíl listovali sme si a diárovali fragmentovo - a dolistovali a dodiárovali, zatiaľ, dočasne. Táto kniha - zlomok celku, celok zlomku - zozimila sa a zazimovala na konci leta jednosmerných počtárov a poštárov, buchla dverami a štekla: Dosť! Ostalo, čo ostalo, Torzá a výlomky. Triesky a triesočky nakálané proti budúcemu primŕzaniu. Na dva necelé krkavčie roky tak akurát. Hýbať tým tam - a späť - sa už nedá, nechce dať; veď ani netreba. K necelému celku, ktorý sa sám v sebe a sebou zacelil a zocelil, ešte Ivan by niečo zo zálunia podotkol: "S mŕtvymi nie sú žarty. Aj keď už nepočuť ich samohlásky, nikomu neradím ťahať ich za nos, aj keď ho už nemajú, ak prídeš neskoro."
V Dolnom Bare v novembri 2014 Oleg
 
Gaston Bachelard o tom popísal celé strany, ale aj tak sa čudujem, keď tu čumím na hrot plameňa, čo vyzerá ako zastrúhaná ceruzka. Aká je to hmota? Oxiduje parafín či vosk či stearín. Sviečka zapálená, možno dnes jediná na zemeguli, venovaná Vladovi Clementisovi. Z tej jedinečnej výlučnosti by som mohol byť pyšný, keby pýcha nebola hriech egocentrizmu. Keď Vlada pred šesťdesiatimi rokmi vešali, rádio, dokonca obecný rozhlas vysielal zlomený a kajúcny hlas "zradcu", ktorý sa priznáva a obviňuje sám seba za všetko, o čom sa mu ani nesnívalo. Vtedy som si to neveľmi všímal, iba to si spomínam, že mama bola smutná.
Ale všetko nás raz dobehne ako korytnačka Achilla. Veľmi hlúpo sa tomu povie, že si kladiem otázky. Položiť si niekde otázku je hlúpe, ale otázniky sa môžu zosypať na človeka ako popol. Koľko zlosti, osobnej i neosobnej nenávisti, pomsty, perverzity a klamstva sa ktovie skade vyliahne, aby nejaké hovädá zabili päťdesiatročného chlapa, plného energie, citu a intelektu. Nepýtam sa ohňa len na to, prečo sa to stalo, ale prečo sa to stáva a deje dodnes. No nič. Sfukujem sviečku, pre dnešok mi je toho dosť a tma je i tak dlhá.
Srdečne v Pukanci 3. decembra 2012 Ivan
P.S. Údim vianočné klobásy. Na zem si ľahlo trochu snehu a naň si práve líha tma na nocľah. Ľahké líhanie. Lhanie je bohemizmus, alebo aj nie. Hľa, luhanie luhov a hájov a bielych plání, planú plamene plané. Ohnuté ohne.
Krušné krutosti
krútňava mysle a krv
ženie krúženie

NOVEMBER 14

Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 - 15. 7. 2014): Rozhovor s bytím, kontakt bez slov a pojmov, prosba milosti
Priateľ môj.
Antickí Gréci pochopili, že človek je mierou všetkých vecí. Teda nie zisk, megalomanské projekty, stavby, rast a rekordy, mocenský egocentrizmus, ale ľudskosť, humanizmus, vlastne kultúra. Všetko hodnoty, ktoré Európa po stáročia a napriek všetkým hrôzam vytvárala, pestovala ako ušľachtilý vinohrad, kultivovala. Teraz sa hodnôt nielen vzdáva, zabúda na ne, ale cieľavedome ich likviduje ako prekážku a nepriateľa. Ľudskosť je mŕtva, mohol by povedať Nietzsche.
Preto ma ani veľmi neprekvapil nedávny výrok popredného amerického politika, že najvyššími hodnotami západnej civilizácie a spoločnosti, ktoré musíme brániť za každú cenu, sú demokracia, sloboda a rovnosť šancí. Falošnosti Veľkej francúzskej revolúcie postačilo slovo rovnosť. Odvtedy sme múdrejší a cynickejší, takže si pridáme ešte slovko šanca. Je to rafinovanejšie a vznešenejšie. Dotklo sa ma to a urazilo, ponížilo ako každá elegantná až posvätná lož. Naviac sa cítim vinný a hlúpy. Cítim sa vinným - a o to vládcom ide - že som ako bezdomovec, člen rómskej osady, chorý alebo starý, nevyužil "šancu" a namiesto toho, aby som na súmraku komunizmu veksloval s valutami, potom nakúpil lacné pozemky a budovy a draho ich predal, vstúpil do správnej politickej stranomafie, stal sa generálnym riaditeľom, menežerom, členom dozornej rady. Namiesto toho som písal hlúpe samizdaty, stal som sa, prepáčte, spisovateľom, umelcom, tvorcom kultúry, ktorú nikto neocení ani len morálne. Šance sme dostali a kto ich nevyužil, nech skape a nikto mu nepomôže, iba ak nejaký blázon.
A tak, milí proroci, kazatelia a veľkňazi antihumanistického náboženstva, choďte do rómskych osád, chudobincov či brlohov bezdomovcov, choďte tam spievať oslavné ódy o demokracii, slobode a rovnosti šancí.
Ozaj, ešte som nespomenul prvé dva nosné piliere, teda demokraciu a slobodu. Nezabudol som na ne, ale neviem o nich nič povedať, lebo počas svojho pomerne dlhého života sa mi akosi nepodarilo stretnúť ich naživo a v skutočnosti.
Toto všetko súvisí aj s postavením živého či mŕtveho spisovateľa a literatúry na Slovensku, kde sa slovo spisovateľ stalo už nadávkou.
Tvoj Ivan
Milý Ivan,
dnes opatrne delím čiarkou, i keď ide o výkrik, zvolanie pred svitaním v hodine vlka: "nad južnou stepou, kde voly kolíšu čierne rohy, tam na severe, kde stvoly zvú a zvuk strún reže, strohý, biely čert s vienkom z mlyna letel krútiac vlasmi briadky." Svätý Velimir sa takto zaklínal, aby sa mohol potom pred "moranami monitorujúcimi" ukryť do závetria slov. Mne sa videnia a čierne deje gumujú - či "deletujú" - automaticky. Po zotretí si vždy úľavne vydýchnem: A je to preč!
Ako Pé Es posielam ti dve skromnosti včera načrtnuté k Tvojmu listu.
Oleg
P.S.
STRED, PEKLA RAJ
"Je zaujímavé, že všetko sa zmestí do kruhu. Na začiatku bol kôň, neskôr sa celkom neočakávane zjavil znovu. A všetko ostatné je v strede." píše ruskou stepou odkojený Prozaik. To "všetko ostatné" - bludní obrovia i utešení anjeli mocú sa vytrvalo v strede; rúhači pochybovační, trúchliví kajúcnici, trýznení i blažení - vám patrí stred, to územie pološera zahalené melanchóliou a tichými chvíľami šťastia. Zo stredu sa výhodne pozoruje, zo stredu sa vzdorné ľahšie ovláda a inkvizične komanduje. Stred je Raj i Peklo, Očistec i Zatratenie. V strede je "všetko" a "nič". A po pavučinovom vlákne kruhu odhodlane a neoblomne krúži tátoš dávno zabudnutý, aby sa celkom neočakávane zjavil znovu tam, kde nevytrvalí už prestali a odovzdane dožívajú v strede.
KDESI, KEDYSI
Po centrálne orientačnej priamke panónskej, z Carnunta k brehu Dunaja, vykračoval si Marcus Aurelius: "Melas, žrebec môj, iba ty sám vieš, iba ty najlepšie cítiš, ako mi je." Melas si odfrkol, zastrihal ušami a kopytom hrabol do vlhej piesčiny. A mlčal, lebo vedel, že mlčaním nič nepokazí. "Prečo sa len všetci tak tvrdohlavo držíme obrazov a predstáv, viditeľného a hmatateľného, hoci vieme, že je to bezmocná opovážlivosť?" Od Dunaja sa zdvihol vlhký vietor a slnko, ktoré ešte nestálo veľmi vysoko, zahryzlo sa do panónskej hmly. "Ale čo na tom záleží?" zašomral si do fúzov umiernený sofista a rukou sa ohnal  za letiacim tieňom škriekajúcej čajky.
 
Oleg môj.
Stále sa mi pred očami vynára obrázok básnika múdrej úzkosti so znesiteľnou mierou občasnej tendenčnosti Sándora Máraiho z času obliehania Budapešti v druhej svetovej vojne. Je veselý i tragický zároveň, náhodne povrchný aj existenciálne široký a hlboký vo významoch. Monumentálny a vždy platný. Radšej to odcitujem:
"S prvým ruským vojakom som sa stretol na Božie narodenie roku 1944. Bol to mladík, Bielorus, ak sa nemýlim; typicky slovanská tvár, široké lícne kosti, plavé vlasy, jedna kader vyčnievala spod baranice so sovietskym znakom, pripomínajúcej prilbu. Na koni vcválal do dedinského obecného domu, v ruke samopal, v pätách mu rajtovali dvaja starší bradatí zachmúrení vojaci. Mladík na mňa namieril zbraň a spýtal sa: Kto si? Povedal som, že som spisovateľ. Chlapec nerozumel mojej odpovedi a otázku zopakoval: Kto si? Teraz som, zrozumiteľne slabikujúc povedal: Pisateľ. Nevedel som po rusky, ale toto slovo som sa naučil, lebo sa rozchýrilo, že Rusi spisovateľom neubližujú. A skutočne, chlapec sa usmial. Jeho mladá, hrdá, detsky hnevlivá, červenolíca tvár sa od úsmevu rozjasnila. Charašo, povedal, idi damoj!"
A tak som sa pri Máraiovi a čítaní Cíleka, Bergera, Zbigniewa Herberta, Czeslawa Milosza, Thomasa Bernharda chytil do vlastnej pasce. Začal som sa hanbiť a neviem pochopiť povrchnosť, lajdáctvo, neschopnosť analýzy a súvislostí, hrubosť a egocentrizmus drvivej väčšiny našich súčasných autorov a časopisov. Je mi z nich doslova fyzicky zle. Ostal som bez šance. Asi sa na všetko vykašlem a vstúpim do nejakej politickej strany, hnutia, platformy, mafie, finančnej skupiny, neziskovky, občianskej mimovládky... Aspoň tu je výber bohatý a široký. Podvod a klamstvo, ktoré je v umení hriechom, je tam zásluhou a cnosťou.
Obávam sa však, že aj tak sa nikdy nevyhnem onej otázke mladého ruského vojaka: "Kto si?"
Kto som?
Rozhovor s bytím
kontakt bez slov a pojmov
prosba milosti
Ivan

OKTÓBER 14

Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 - 15. 7. 2014): Baroko mrakov, pod nimi sviečky kvetov horia a hrajú 
Priateľ môj z Nížin Kruhu.
Ubúdam ako Mesiac v splne. Zistil som s hrôzou, že gate mi padajú a snubný prsteň sa mi zväčšil, na prste je voľný. Zmenšujem sa, lebo ubúdajú mi ľudia, ako Jano Mlynárik, Janko Lenčo, Jožo Jablonický, Jan Trefulka, ktorý tu, ak sa nemýlim, bol aj na onom nečakane pamätnom a historickom stretnutí v novembri 1989. A veľa známych a susedov. Veľa tvárí sa stratilo, objavili sa nové za tie desaťročia, čo tu bývam na jednom mieste nehybne. Akoby som sa presťahoval. Je to ako sedieť v rýchliku a za jeho oknom sa všetko mení. Vystúpiť sa nedá, záchranná brzda je pokazená.
Podobenstvo o stavbe babylonskej veže nie je prastaré, ale priveľmi súčasné. Stále treba niečo zvyšovať, vytvárať gigantické a megalomanské rekordy ziskov, produktov, snehuliakov, rýchlosti, tort, spotreby mäsa, sexu, zábavy. Je to psychopatická posadnutosť. Lebo každá veľká stavba ideí, zbraní, moci, budov, slobody a demokracie alebo diktatúry prekračuje ľudskú mieru a vlastne likviduje človeka a degraduje jeho duchovnú podstatu. Metaforu a symboliku veľkého budovania použil pred štyridsiatimi rokmi v samizdatovej próze Veliká stavba nedávno zosnulý brniansky spisovateľ Jan Trefulka (1929-2012).
Trefulkova metafora je metóda poznania a objavu, ktorá porovnávaním a približovaním odlišných javov a vecí odhaľuje vnútornú príbuznosť, založenú na tajomnom dorozumení ich podstát. Veľká stavba ako názov i ako duchovný obsah prózy teda znamená rovnako konkrétnu stavbu kdesi v lesoch, ale znamená aj stavbu vôbec, budovanie niečoho: ľudských vzťahov, ľudského spoločenstva a spoločnosti, lepšieho poriadku, človekovej osobnosti. Dielko Veliká stavba je aj anatómiou postupne nenápadného, a preto veľmi nebezpečného rozkladu osobnosti, diagnostifikuje zároveň patológiu doby. Vonkajší "úspech" a postup či vzostup kariéry je zostupom charakteru. Trefulka predvádza brilantnou analýzou to, ako osobnosť, človek, ľudskosť pozvoľna, chtiac nechtiac a nebadane ustupuje zápornému.
Ako sa šíri záporno a na čo je potrebné? Osvedčený prostriedok pozná každý dobrý bača, vie, ako ovládať, viesť kŕdeľ, stádo: pár psov, strach, spoločná vina. Zločin spája viac ako jeho opak. Veľká stavba potrebuje bábky, mysliace náhradným mozgom, požičanou hlavou. Kto sú takíto ľudia? Zločinci, svätci, vrahovia, hrdinovia, blázni, hlupáci, fanatici, blbci, obete, dogmatici, podvodníci, primitívi, askéti? Zo všetkého trochu, hoci ani jedno ich nevystihuje. Sami nevedia. Žijú vo svojom uzavretom svete s vlastnými zákonmi, ukrytí pred všetkými a všetkým v húštine veľkých bútľavých slov a bilbordy im zacláňajú pohľad aj na vlastné srdce a ducha a svet.
Trefulkova veľká metafora stavby je ovocím intelektu vidiaceho. Vlastnosť a činnosť civilizovaného intelektu je kritickosť, ktorá je dnes vo svete veľmi vzácna. Desí, šokuje, burcuje a straší. Ale dáva aj pocit úľavy. Lebo taká je už vlastnosť pravdy. Žalovať, trestať zrkadlo zákazom zrkadlenia je zločin.
Ivan
 
Milý Ivan.
Sviatočne ozval sa mi Sully Prudhome čiernym makom znakov rozsypaným po snehobielej plachte papiera. Nemá vo vlastníctve, chudák zabudnutý, ani mobil, ani intermediálnu sieť. Píše skvostne, rovno do miznúcej prítomnosti a brázdu ryje aj pre neistú budúcnosť: "Dnes som si uvedomil, že som pochopil hlavný estetický princíp - jednotu kompozície, skutočnú hodnotu výrazového prostriedku a dokonalú presnosť významu slov. Umelec je až vtedy zrelý, keď tieto veci pre neho nadobudnú svoju dôležitosť. Kompozícia stojí nad všetkým, alebo  jednoduchšie, o kompozícii hovoríme, keď sa v diele všetko zbieha do výsledného účinku, dokonalou presnosťou prirovnaní a ich jednoduchosťou."
Veľká stavba harmonická je súzvuk presnosti a jednoduchosti, myslím si, Veľká stavba je súzvuk vnímavosti a vášne vyladený zvonivou myšlienkou, myslím si, Veľká stavba je odmietanie prízrakov plytkosti, myslím si, Veľká stavba je zomknutie sa proti Démonom súhlasu, myslím si, Veľká stavba je hrdá vznešenosť nepoddávajúca sa výhľadom na lepšiu budúcnosť, myslím si, Veľká stavba je klan smelých Divotvorcov tancujúcich v trasoviskách presiaknutých jedom mamonu, myslím si, Veľká stavba je "nevšedných duchov kolosálna tvorba", myslím si spolu s Vladimírom Royom... A tak ďalej, a tak podobne dalo by sa po Veľkej stavbe vzletne a rojčivo blúdiť. A možno aj zablúdiť a poblúdiť. Alebo len tak nezodpovedne podľahnúť zaliečavému mámeniu sviežolícich Záludníc, ktoré rozkošnícky číhajú na každú našu váhavosť.    
Zo šírych rovín si Ťa pozdravujem Oleg
P. S.
Tento rok mal rýchly spád, pomyslel som si, klesal príliš chvatne, trhal a bral každému so zásluhami aj bez nich. Ale Básnik okoloidúci hrmotavo ma zahriakol hlasom súzvuku vína a blaženosti: Aleluja zazvučte varhany žehnania, so všetkými sa lúčte srdcové klepania pozdravu môjho!
 
Milý Oleg,
Modranské kráľovské divadlo si zaumienilo vytvoriť a sprístupniť bohatú knižnicu všetkých autorov, ktorí sa mesta dotkli chodidlom. Od štúrovcov po Mihalkovičovcov. Mám tam hŕbu kníh.
Ja som sa tam narodil, no vzťah akosi nemám celkom vyčistený. Podobne je to s inými miestami pobytu a to, čo zostáva, je čoraz naliehavejší pocit bezdomovectva.
Kde sa začína moja duša? Jej veľká časť je zahrabaná v otcovom a matkinom hrobe v Modre. Možno tam je ten centrálny gravitačný bod, okolo ktorého krúži, vzďaľuje a približuje sa v elipse môj život a práca. Možno pochádzam z Tróje, možno z Babylonu. A vôbec neviem odkedy. Je dnešok minulosťou alebo je to budúcnosť?
Napísané v nedeľu za súmraku prstom pravej ruky na hladinu Kolpašského jazera.
Kvety nemôžu chodiť. Ale za mamou kráčali ako vojsko, kde sa objavila, všade rástli. Jej duša musela byť biela ako chryzantéma. Dnes mi do zadymenej pracovne nosí kvety žena, akoby dostala tajomný príkaz a poverenie poslania. Práve mi doniesla na písací stôl kytičku. Vo váze studené farebné plamene žiaria, nehoria, ale hrejú, vydávajú energiu ako slovo.
Treba ešte viac?
Baroko mrakov
pod nimi sviečky kvetov
horia a hrajú
Ivan

SEPTEMBER 14

Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 - 15. 7. 2014): Vety a vetvy vedia kam až majú rásť, rieky kade tiecť
Milý Ivan,
sivou krhlou popolieval v noci Záhradník Nebeský oblohu: smutno je aj mlčať, aj hovoriť; a všade hmla. Preto ti píšem, aby som tých dvoch dotieravcov - Mlčhubu a Meľhubu - odohnal od seba. Ale dá sa to, keď November vyhrocuje vône a pachy opadaného lístia, keď husí kŕdeľ letí kamsi do Afriky ako Tajný Posol z našej chladnej diaľky? Keby tu bol ešte Dominik, vypustil by nosom a ústami jedným výdychom v pľúcach preohriaty dym spolu s monologickým pokáraním: "Clivieť v reči vieme - to veru hej: Kdeže sa po-deli moje mladé časy? Kdeže sa po-dela slobodienka milá? Keďže sa po-deli, keďže sa po-dela, iste sa dela, diala, iste sa aj deje. Lenže nie sme dosť ostražití voči sebe, nebadáme, alebo badať nechceme, ako sa dejeme a teda aj podievame. Národ sa deje v reči. Keď žije nevedome, keď žije len masove, môže sa podieť tak, že to ani nepobadá. Z jednotlivcov zostávajú buď malé smiešne príbežky, anekdoty, udalosti, škandály - alebo zostávajú v reči ako prímery, metafory, ako deje, rozprávané v slovesnosti, písané, dokumentované v písomníctve, opatrované v rodinách."
Pokáranie takéto prijímam s pokorou! Len neclivieť len tak pre nič za nič, len nekutrať sa v odvaroch vlastných splínov, len nefňukať nad podievaním sa!
Veď dejeme sa a podievame, ako si ustelieme. Ako si horúce navaríme a zahorúca zjeme. Od nepamäti.
Milý Ivan, dejme sa my tak, aby sme aspoň trošku pobadali. Ale: stačí to?
Tvoj priateľ pozabudnutý v južnom kruhu smiešnych príbežkov Oleg 
 
Milý Oleg,
toto je marginália.
Napísal Ludvík Vaculík v Lidových novinách: Dostal jsem cosi, čemu se říká "filatelistická celistvost". Obálku ofrankovanou dvěma známkami s portrétem Dominika Tatarky a s razítkem "prvního dne", kdy známka vychází, což jest 14. 3., tedy sto let od jeho narození v Plevníku Drienovém, z něhož je i razítko. Byl jsem tam kdysi. Na obálce je i drobná grafická práce. Jejím autorem i toho portrétu je Dušan Grečner. Známka byla vydána v půl milionu kusů, obálka v počtu 3100. Tatarkův portrét je výborný: tváří se na něm a vypadá, jako by po osmdesáti letech vylezl z některé "vážiny", v níž ručně chytal ryby i děvče, které se s ním koupalo. Také jsem se tam kdysi šel vykoupat. V obálce je dopis. Peter Zajac mi píše, proč mi 18 spisovatelů a výtvarníků, nositelů Ceny Dominika Tatarky vzdává poctu. "Storočný Dominik Tatarka, aj keď pred desaťročiami zmĺkol, akýmsi tajomným spôsobom poveril nás, dedičov a pozostalých jeho Obce Božej, aby sme Ti v tejto zvláštnej historickej chvíli vyslovili poctu a poďakovanie..." To som napísal ja. (A teraz Peter Zajac vyslovuje týmito slovami poctu Kadlečíkovi.)
A toto je na margo.
Táto kniha rastie dosť záhadne. Circulus vitiosus, čarovný kruh. Ako vlasy, dub, žihľava, jedľa, strapatá a šedivá breza, dutá vŕba. Alebo palma pod váhou svojich plodov.
Sub pondere crescit palma.
Kružidlo vykrúži letokruhy, zimokruhy, ale aj kruhy dní a nocí, cirkulujúce ovály mesačné.
Kmeň hrubne, vetvy si idú kade tade ako sloboda vody, vetra, svetla.
Túžba je vzdor.
Jedinou metódou písania je intelekt a jediným žánrom sloboda.
Vety a vetvy
vedia kam až majú rásť
rieky kade tiecť
Ivan

AUGUST 14

Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 - 15. 7. 2014): Človekova smrť len jedna z jeho mnohých,  možno posledná
Milý Ivan,
krúživý Tvoj list zahnal ma k detskej zlatej poličke dávno už nečítaných kníh. Chatrný, naslinenými prstami "upískaný", ledva sa na nohách držiaci je útly zväzoček Terézie Vansovej Danko a Janko. Rok vydania 1958, keď som obdrel prvú školskú lavicu a preskočil cez plot prvých koktavých, ale už zrozumiteľných slabík. Čítam so zatajeným dychom presné a ľahučké vety ľahučko vťahujúce čítajúceho do príbehu:
"Naša dedina, od nepamäti Pílou pomenovaná, nevyznamenáva sa krásou, ani len pôvabom okolia, ale ani svojou polohou. Leží stiesnená medzi dvoma vrchmi: na východ rozložené vysoké Trstie so svojou predhorou Čelom, na západ strmá Ostrá s úbočou Holubovom a inými stráňami. Hlbokou dolinou tečie rieka Rimava."        
Prevraciam stranu za stranou, kde-tu ozdobenú skromnou perovkou L. Nesselmana, vyťahujem si praslová a pravety a z Vansovej krutého prasveta zavanie neľútostne na mňa krutá súčasnosť bezradných rapkáčových mítingov a nikým nečítaných rozhorčených petícií učiteľov, lekárov, sestričiek, prepustencov a prepustenkýň z dočasných fabrík s obmedzeným - alebo nulovým - ručením a rýchlym ziskom rýchlo odlifrovaným do rajskej beztrestnosti daňových rajov.
"V ten čas bola v našej milej vlasti drahota a zápäť za ňou kráčal a strašil desný jej sprievodca: hlad. Zbožie sa neurodilo, a kde ho bolo, bola doprava drahá a ťažká. Na našich stráňach musel ľud pristať i na ovsenom chlebe - ak keby ho len bolo bývalo nadostač. Nám, deťom pozdejšej doby, zdá sa to neuveriteľné, že boli časy, keď sa ľud živil chlebom pečeným z brezovej kôry, no ešte i teraz žijú svedkovia tých časov. A predsa i my stoneme a ponosujeme sa - a ľud zanecháva rodnú svoju zem a uteká za chlebom do Ameriky."
Tak je aj dnes, milá prateta Vansová: čo mladé a schopné a vzdelané a pracovité a hrdé a nenechávajúce sa vodiť za nos zlodejskými odroňmi - vládami korupčníkov zvýhodňovanými a v perinke poddanských úľav čičíkanými - uteká ozlomkrky odtiaľto čo najďalej. Ale čo a kde je najďalej...?
Možno v tom istom čase ako prateta Vansová zasieva praotec Mallarmé do básne Nešťastie takéto verše:
Keď každý pohŕdač v bahne ich povláči,
smädní a nahatí vzývajú búrku vernú,
tí smiešni Hamleti, nešťastní chudáci
idú sa napokon obesiť na lucernu.

Tvoj Oleg

Na margo Danka a Janka, milý Oleg.        
Ako dobre, že človek nevie, čo bude zajtra. Keby veselí chlapci Daniel Lauček z fary a učiteľov syn Ján Vansa vedeli, čo stretnú v čase budúcom, ktovie či by ich bavilo hrať sa na vojakov a na chytačku, sánkovať sa a smiať pri kúpaní sa v riečke. Keby aj vedeli, neverili by. Daniel po prenasledovaní a šikanovaní od vrchnosti cirkevnej i štátnej emigruje za oceán, Vansa dožíva v Banskej Bystrici v bolestiach a v biede. Za živa v Bystrici a po smrti v nebi. Píše o tom prateta Terka:
"Zrazu začiatkom júna 1922 akoby boli prestali všetky bolesti a muky, nestonal, nekričal, bol celé noci ticho a nedovolil, aby sme ho v noci vyrušovali. Zdalo sa, že sa stal zázrak: obrat k lepšiemu. Ja, ktorá som bola vždy hotová veriť, sľubovala som si, že je to začiatok ozdravenia. Istý večer vstal, prešiel ku klavíru, zahral Zlatého slunce krásný běh. My sme s horlivosťou, ba s radosťou spievali, najmä slová: Preč, preč, pekelní duchové."
Zlatého slunce krásný běh již došel cíle svého,
již se svět chýlí na nocleh, čiň, duše, co slušného:
k dveřím nebe se měj a písničky zpívej,
oči, srdce, smysly k svému vznes Ježíšovi milému.
Pieseň, ktorú hral po zbabranej očnej operácii sedemdesiatšesťročný Ján, má deväť veršov a nachádza sa pod číslom 769 azda v stopäťdesiatom vydaní od roku 1636 kancionála Tranoscius Cithara sanctorum, písně duchovní staré i nové, kterýchž církev křesťanská při výročních slavnostech a památkách, jakož i ve všelikých potřebách svých obecných i obzvláštních s mnohým prospěchem užívá; k obecnímu církve Boží vzdělání někdy shromážděné a vydané od kněze Jiříka Tranovského, služebníka Páně při církvi svatomikulášské v Liptově. Nápev piesne je označený: rukopisná partitúra Škultétyho 1793. Vyhľadám si jej novú majstrovskú harmonizáciu Júliusa Letňana v A dure. Najprv dva základné tóny stupnice, potom dva tóny o kvartu nižšie, malý zdvih hore a potom už len klesanie do hĺbok, ako keď sa stmieva. Taký je prvý takt, prvá veta. Pieseň, ktorej básnické slová spievajú a melódia hovorí či vyžaruje tlmené svetlo, šerosvit, no nie čerň. Do slovenčiny ju preložil Ľubo Feldek:
Zlaté slnko svoju dráhu opäť krásne prešlo už. 
Svet sa zberá ku nocľahu, duša moja, Pánu slúž!
Leť k nebeským vrátam pieseň zaspievať tam!
Oči, srdce, um aj slová k Ježišovi obráť znova.
"A potom zahral ešte Dobrú noc, má milá, dobrú noc. Nebol to ešte posledný jeho večer, keď si na svojom milom klavíri zahral. Hra táto bola posledná. Raz večer priniesla mu Oľga prvé jahody a posedela pri ňom. On jej láskave nakladal, aby si dala pozor na zdravie, najmä na oči. Tak utíšené, uspokojené odobrali sme sa na odpočinok. Unavená prácou a bolením hlavy tuho som zaspala. Ale mne často také spanie bolo viac na nešťastie. A teraz, kým som spala, odišiel ticho, kradmo, šiel, aby sa nevrátil, nechal mi žiaľ, ranu, ktorá sa nezahojí, odišiel sám a sám. Záhada života a tajomstvo smrti. Kto bol s ním? Matka, ktorú neustále volal? Nikto nevie a nezvie. Nad všetky záhady a nad tajomstvá istá, večne istá je milosť Božia."
Človekova smrť
len jedna z jeho mnohých
možno posledná
Tvoj Ivan

JÚL 14

Milý Ivan Podsitniansky,
požierač tisícročí, storočí, rokov, mesiacov a dní, hodín, minút a sekúnd ukázal mi po prebudení z rozheganých snov súmernú číslicu: 3:33. Keď som si ju na prstoch záludnej matematiky vynásobil dvojkou, hrklo vo mne: Veď sú to tri šestky, číslo Diablovo! Takto uvítaný do novembrového rána, pripomenul sa mi zázračník a predvídavec Velimir:
A tu zrazu som pochopil: čas nie je.
Na krídlach ako orol vzlietol som a zrazu
videl som to, čo bolo a čo bude.
Pružiny tri som videl a tiež dve
v železnom strašiakovi svetov,
mohutnú vravu čísel.
A hneď mi bolo jasné,
čo bude neskôr.
A Budhov úsmev zjavil sa mi na tvári.
To, že sa Velimirovi podarilo rozlúštiť vtáčiu reč, viem už dávno - a rád si uši vylaďujem ornamentálnou neviazanosťou chvál, výčitiek i hašterení nezávislých spevavcov - ale v hre čísel pripomínajú sa nám predsa len iné Velimirove tajomné, zabudnuté zvestovania o "čistých zákonoch času", s ktorými nie sú veru žiadne žarty. Uchlácholil som sa otázkou: "A?" Hneď mi bolo ľahšie na duši, i keď na moju otázku neprišla žiadna odpoveď.
Čas a číslo spletené do vrkoča čiernych dier prestalo ma ľakať apokalyptickými výstrahami: veď ani pinka ani čížik s počítadlami sa nebratajú, letia si kade ľahšie nad plotmi i nad domami, nad horami i dolinami.
Ale po bodke za vetou hrklo vo mne ešte raz: dve dvojky a dve jednotky v dnešnom dátume novembrovom drsne sa na mňa usmiali z kalendárového listu.
A hneď mi bolo jasné: číslo vrátilo sa k číslam.
Kamarát môj, zimu čujem pružinou mrazu napnutú obchádzať okolo. Tak sa drž v teple a nedožič chladu popod prahy liezť a po kútoch sa usádzať.
Z Juhu na Sever si Ťa pozdravujem Oleg
 
Zdravstvuj, dorogoj Oleg Velimirovič,
ako vidíš, básnici vidia všetko. Keby však satan neovládal vynikajúco matematiku, bol by to obyčajný trulko. On ju pozná dobre, iba ju nemá rád a trochu sa jej bojí, lebo paradoxne práve matematika mu kazí výpočty, počítanie a počínanie. Je to ekonóm, bankár, finančník. Matematika je prapodstata, nie sú to len čísla a vlastne aj písmená. Sú to tajomné znaky čohosi. Toho starého nepriateľa básnikov najviac dráždia prvočísla, lebo sa nedajú ničím a nikým deliť, rozdeliť, sú celistvé, integrované, sú len samy sebou. Sú nečakané, nepravidelné ako náhoda. Zákon a poriadok sú nevyhnutnosťou, bez nich by bola len entropia. Ale poriadok, napríklad 2 - 4 - 6 - 8  a tak ďalej donekonečna do nekonečna by bol statický verklík, nudný, netvorivý. Musí do neho nečakane vstúpiť náhoda, nepredvídanosť, vlastne zázrak. Takže to, čo ti teraz žičím, je zázrak alebo aj dva. Žeby úsmev? Alebo zopár bielych lístokov letiaceho snehu.
A ešte dnešný zážitok, ktorý ma zažal. Je to zážeh, zažínanie. Aby sme nezhasli. Keď sa malej a rýchlej poštovej doručovateľke nezmestia zásielky do úzkeho otvoru schránky, položí všetko na prah dverí a pre istotu zaťaží konskou podkovou, ktorú tam mám. Dnes bol pod kovom podkovy Fragment 4/2012 a Mihalkovičove Listové tajomstvá II. Otvorím náhodou knihu a vidím báseň Kto našiel podkovu. Také sú reálne zázraky a tajomstvá.
Tak ten,
kto našiel podkovu,
sfukuje z nej prach
a pretiera ju plsťou, až kým sa nezablyští,
potom
už ju zavesí na prahu,
aby si oddýchla;
a viacej nebude musieť ona vykresávať z kremeňa iskry.
Tvoj Ivan Ivanovič

JÚN 14

Olegu, bratu.
Lietadielko, aeroplán Caproni so slnečným mužom na palube sa vznieslo, vystúpilo smerom k oblohe z centra Rímskej veľríše, preletelo ponad Alpy až k slávnej rieke Danubius na najsevernejšom európskom okraji limes Romanorum, zakrúžilo nad sladkou provinciou Panóniou, zajtrajšok dozrel bleskovo, a náš Milanenko sa stal nesmrteľným. Milan dokázal všeličo, ale starcom by asi nevedel byť. Spadol na svoju kamennú mohylu, ktorá tam ešte nebola, veď aj ja s otcom sme tam zastali až po rokoch, keď ma vodil po správnych cestách a smeroch a naučil ma vyhýbať sa klzkým kravincom. Z Rače sme išli cez pasienky a medzi klapincami na bicykli tak, že otec prešiel zopár sto metrov, oprel bicykel o strom alebo o stĺp a ďalej išiel pešo. Keď som k bicyklu prišiel ja, nasadol som, predbehol pešiaka a zopakovali sme čudný trik. Jedna zo zastávok bola pri betónovom vojenskom bunkri, na ktorom svietil vápnový nápis: Voľte číslo 3. Komunistom je úzko, preto volia Vila Širokého. Neskôr nám bolo úzko všetkým. Neviem, prečo ma otec neposadil na štanglu, ako som vozieval jednu Marienku, dýchajúc jej opojné vlasy a šiju voňajúcu bielym agátom a potom. A potom už nič.
A čo my teraz, Olegu? Krúžime napriek determinizmu gravitácie po stúpajúcej špirále, alebo sa rútime nadol ako naša vyvlastnená vlasť okupovaná hordami barbarov a zhnusená ešte aj televíznymi reláciami typu Milujem Slovensko?
Bude, a preto je, vraví záhada.
Keď som pred sedemnástimi rokmi v Zichyho paláci preberal Cenu Dominika Tatarku, pri klavíri sedel záhadný muž a struny nástroja hrmeli ako hlasivky proroka Jána Krstiteľa. Vôbec sa neprispôsobili ošúchaným paradigmám a algoritmom nášho ucha a rezonovali tajomstvom. Počuli sme neslýchané. Ten muž bol Roman Berger, hudobný skladateľ a filozof. Tak sme sa stretli a stretávame "pred bránami, na ktoré - často s pocitom márnosti - sa pokúšame klopať (niekedy aj búchať päsťou)".
Neraz počúvam, že Berger je patetický, nezrozumiteľný, konzervatívny a pesimistický. Odpovedám si, že on vidí cez zrkadlo, čo je za ním. A pátos? Bez neho ako aj bez lásky nič poriadne na svete nevznikne.
Keď sa mi pred rokmi dostala do rúk Bergerova kniha úvah a prednášok Hudba a pravda, namáhavo sa mi rozšírilo vedomie o bytí.Tam možno nájsť aj smerovky, kde pokusne hľadať signály poslania nielen hudby, ale aj literatúry. Vytrvalo hĺbiť s autorom studňu a nevzdávať sa, aj keby sme vedeli, že na jej dne nič nie je, iba tajomstvo.
Kdesi v diári z rokov sedemdesiatych minulého storočia mám osamelý záznam: "Naša sloboda bude, a preto je už dnes. (Štefánik)" Neuviedol som prameň ani širšie súvislosti a komentáre. Citát ako explózia, zásah bleskom. Geniálne prostá myšlienka, poukazujúca na Štefánika ako duchovnú bytosť s vyššou úrovňou vedomia a inej dimenzie, ktorá ešte len bude. Ide o slobodu kozmologicky univerzálnu, preto ju možno chápať individuálne, sociálne, národne aj ideologicky, ekonomicky aj esteticky. Štefánik je pred nami, nie za. Predbehol nás aj celú našu "demokraciu".
A teraz tú myšlienku ako jednu z centrálnych osí nachádzam v Bergerovom texte Štefánik - "Chopin politiky", ktorý je epilógom knižného súboru článkov z rokov 1969-2009 pod názvom Cesta s hudbou s výstižným podtitulom Od Palacha po Obamu - a po Štefánika (Hudobné centrum 2012).
Romanovo Bergerovo štyridsaťročné myšlienkové a prežité putovanie púšťou najlepšie charakterizuje editorka Michaela Jurovská v doslove: "Cesta s hudbou prináša ďalší dôkaz o autorovom umení i odvahe myslieť. Autor osvetľuje v rôznych textoch ten istý problém vždy inak a v iných súvislostiach. Sám ich označuje tatarkovským termínom písačky. Všetky sú písačkami proti démonom. A to je podstatné."  
Ivan
P.S. Ako vidíš, dnes používam vokatív, aj keď ho jazykovedci zrušili. Nemusí nám tu stále niekto diktovať a rozkazovať, že? Prekonávajme determinanty! Ako ten chorý a telesne slabý Milan. Vraj inklinoval k slobdomurárom, ktorí sa držali pravidla: Chcieť, vedieť, odvážiť sa - a mlčať.
Ahoj, Ivan! Ivan! Ivan! Ivan! Ivan!
(Nezľakni sa, výkričníky niekedy pália ako stará jazva, inokedy švihajú neúprosne hlava-nehlava - tieto v oslovení som si vypožičal od Ivana Mojíka, ktorý takto radostne a kamarátsky kričal v listoch Ivanovi Laučíkovi. Práve som ich zopár v archeologických krabiciach zachovaných, zachránených prepísal z Laučíkovej rukopisnej pozostalosti do počítača.)
Ivan, ahoj!
Dnes v noci som sa bránil pred súčasnosťou divným snom: Ďuro Špitzer viedol ma za ruku nehlbokou vodou, brodom asi. Bál som sa každého kroku, ale on ma utešoval: Neboj sa, nie je hlboká. Prešli sme. Zmáčaní len povyše kolien. Obyčajný sen, bez surreálnych podtextov. Keďže nemám Snár ani vykladača poruke, nazrel som do Hodinového horoskopu, ktorý kedysi, pre radosť nás všetkých, zostavil nebohý Marián Kubica zo Zátureckého slovenských prísloví, porekadiel a úsloví. Čas môjho snívania ukotvený bol v druhej hodine nového dňa, v hodine VLKA: Čo sa raz vlkovi do hrtana dostane, to nikto viac nevydriape. Vlk premení srsť, ale nie náturu. Vlk nepýta, ale chytá. Ťahá sa ako vlk po bruchu. Vrčí ako starý vlk v diere. Toľko Kubica vytiahol zo Zátureckého. Čo teraz? Kto je vlk? S Ďurom Špitzerom túlal som sa neraz po vlčích stopách rímskych légií Marka Aurélia, po bývalých, ešte nezregulovaných brehoch rieky Ister, kde si cisár-filozof ukladal do pamäte slová a vety, ktoré ho preslávili viac ako víťazstvá nad slobodne divými a divnými Kvádmi. Možno je nejaký kľúč k vlčím povedačkám predranného sna v Ďurových Gerulátskych elégiách, povedal som si a prečítal som si:
Samota je lúčavka kráľovská
Rozpustí lacné kovy
Iba ušľachtilý sa v nej zaligotá.
Ďuro, starý vlk samotár, vedie cez nástrahy mútnej vody za ruku mladé vĺča. Možno... Ešte toto z Gerulátskych elégií mohlo by pomôcť vykladačom:
V samote nie sme sami
Bytosti milované ostávajú s nami
V podobe nezmenenej do chvíle poslednej
Chodil som za Ďurom do poslednej chvíle do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, kde umieral. A on teraz leží v hrobe nad Dunajom ako hrdý  vlčí legionár a stráži bezpečný, plytký brod, v ktorom je vody len povyše kolien. Aby sme sa neutopili v spoločnosti zlých klaunov, ktorí falšujú dejiny a šíria apokalyptický strach.
Strih. Koniec snov.
Ivan!
Tri dni som sa brodil v závaloch "snehopádov vlnivých" a z Tvojej Kvantovej teórie pospevoval som si:
Padá sňach
na náš dach
aľe sa ho najebalo
o pou trach.
Od vŕtavého snívania prenieslo ma to k činom a k svalovici. Na lopatovom kríži ukrižované mám kríže. Ale o dva riadky nižšie zakrúžilo ešte toto v Tvojom texte:
Presne uprostred seba
vo vnútri svojich stien
mám srdce okolo
krúžením rastiem.
Ivan!
Keď po bezčasí sa vyčasí, bude ako? Časne?
Vlčím pazúrom krúživým sa podpisujem: Oleg
Oleg.
Medzi toľké výkričníky by sa dalo ísť aj na hríby, keby popršalo a oteplela pôda. Stromy, teraz snehobiele, možno naozaj sú výkričníky, ako aj organové píšťaly, veže alebo minarety. Ale to len tak mimochodom. Ako sen v hodine vlka.
Kdesi u Puškina som si všimol stretnutie slov: hodina medzi psom a vlkom. Ide asi o čas, keď sa začína stmievať v neurčitosti medzi tmou a svetlom. Ingmar Bergman má film Hodina vlka. Je to asi tá hrôza, kúsok pred svitaním, kedy vraj umierajú starci a rodia sa deti. Možno to platí iba v pochmúrnej Škandinávii, osobnú skúsenosť s tým nemám. Nestretol som sa ani s vlkmi, ale napriek predsudkom sú to vraj veľmi inteligentné, ušľachtilé, čistokrvné, nekrížené a vznešené bytosti. Aspoň dovtedy, kým sa nestanú súčasťou ideológie ochrancov ľudských a zvieratkovských a všetkých práv. Veď už chcú hoci aj na európskom súde žalovať horára z Červenej Karkulky, ktorý rozpáral vlkovi brucho a naplnil ho kamením. Takýchto absurdít sa deje stále viac a tak u nás blázni budú všetko usilovne ochraňovať, až neostane kameň na kameni, slovo na papieri. Výkričníky určite zakážu. A sny nám budú monitorovať a riadiť.
Inak sny nemám rád, dokonca ich nenávidím a bojím sa ich. Neprikladám im nijaký význam, mystiku, proroctvá. Je to len práca mozgu, ktorý musí bežať stále, aby v spánku zabezpečil krvný obeh, dýchanie a ostatné funkcie. K tomu nepotrebuje logiku, kauzálne, priestorové, časové vzťahy, nuž vypne centrálne riadenie racionality. Beží akoby na voľnobeh a varechou mieša fazuľu s makom, krúti sa ako kolotoč na mieste s materiálom, ktorý tam má uložený z reality a skúsenosti. Bez kontroly ako zblbnutý počítač.
Pravdaže hovorím len z vlastnej a súčasnej skúsenosti, ovplyvnenej chorobami a liekmi, chémiou. A tak skoro vždy zablúdim v neznámom meste, bez dokladov, peňazí a mobilu, nikto mi nepomôže, s nikým sa nedohovorím, mnohí sú agresívni, ujde mi autobus domov a tak. Ak hrám na organe, spadnú mi noty, chýbajú píšťaly alebo celá klávesnica. Zobudím sa celý vyplašený a okamžite tie deje a videnia gumujem, vymazávam a zotieram. Občas sa mi stane, že sa zmôžem v hrozivých situáciách na pokus o humor alebo obranu, aby som si zachoval ľudskú dôstojnosť a vzdor, zbavil sa depresie a úzkosti. Jeden z takýchto nedávnych snov som si približne zachoval v mysli ako dôkaz, že ešte nie som celkom na dne. Zablúdil som v labyrinte nemocničných chodieb, schodov, dverí a vošiel omylom k nejakému cudziemu doktorovi. Pozdravil som sa a ospravedlnil, že som sa pomýlil. Začal na mňa revať, že som to urobil naschvál, že vraj nápoky, že som podvodník a klamár. Dlho som váhal, vážil riziko, no napokon som sa odhodlal a povedal: Ste kokot ako manderlák (výkričníky!). Pustil som sa do behu, no mladý a vypasený MUDr..za mnou. Bol som rýchlejší a ušiel som mu do skutočnosti, on zostal sám rozzúrený v tej zakliatej krajine mámenia a klamu. Vykladačov snov nepovažujem za hodnoverných. No vlastne chtiac nechtiac som sa aj ja dopustil určitej interpretácie, keď som bol hrdý na svoju odvahu a odpor voči hlúposti a presile.
Toľko dnes o chimérach, proroctvách, halucináciách a víziách. Prísne vzaté, aj to je skutočnosť, realita.
Tvoj Ivan!!!
P.S. A ešte mám radosť z onoho starobylého, praslovanského slova, ktoré som venoval doktorovi. Taký chrapúň ho ani nie je hoden. Veď to slovo, jeho samohlásky a spoluhlásky sa po tisícročia dotýkali perí, jazyka, hlasiviek a pľúc našich predkov, ktorí za mňa prehovorili. Im som vzdal úctu, hold a vďaku za jazyk a reč. Výkričníky sú výkriky a varovania. Varúúúj dušu na doline!!!

MÁJ 14

Ivan, báťuška,
o konci sveta kričí sa zas raz mediálne naplno, ale nechce sa mi akosi toho srdcervúceho humbuku ľakať. O začiatku nevieme nič; tušíme síce, posúvame dátumy od proroka k pápežovi, ale nie a nie zhodnúť sa presne a definitívne. Presilu chmúrnych úkladov a prasilu zvestovateľov záhub zaháňam si spevom hýrivých piesní:
Ja mám kus poľa, v izbici teplý krb,
povalu čiernu od čmudu ťažkých lámp
a na útechu vína práve
vykvaseného vše uštedrím si.
Uštedrujem, utešujem, uctievam sa francúzskym červeným a dušehojivou borovičkou z bohabojného Spiša, ktorá privodzuje mi úľavné motkanie a spríbuzňuje ma s dávnymi vizionármi, ktorí ľavou zadnou - bez tlače, rozhlasu, televízie a internetu - posielali po učenlivých posloch za siedmu horu a siedmy les aj takéto veršované zvestovania o konci sveta:
Snehu a krúpov ľadových už nadmier
nasypal Otec na polia a pravou
ohnivou päsťou sväté bašty ráňa,
až Mesto tŕpne
a tŕpne ľudstvo, že sa vracia hrozný
vek, keď sa čudies naľakala Pyrha
a morské božstvo pásť si pošlo čriedy
na horské štíty,
keď ryby v húfoch viazli hore v breste,
kde hniezdievali hrdličky, a plaché,
vodou vždy vyššie nadnášané,
krotko plávali srnky.
Kamarát môj, ak uvidíš nad Sitnom ryby s hrdličkami šantiť a srnky nadnášané vlnami navrátivšieho sa panónskeho mora krotko plávať, podaj mi o tom správu. U nás len nížinným nekonečnom polí kochať sa môžem a s havranmi na vládu úsporných balíčkov nadávať.
Tvoj priateľ južný, Quintus Olegus Horatius Flaccus
 
Oleg.
Kde sú tie vína a borovičky, čo sme s Hrúzom popili? Čas ich preglgol. Kde je to Sitno, keď ho nevidím? Ľudia hovoria, že tam pevne stojí, ale málokomu už viem dôverovať. Ani už len piť niet s kým. Jednak to nevedia, potrebujú sa len rýchlo a hlučne zložiť a doraziť, nie diskutovať, sporiť sa, robiť si žarty, vymýšľať hlúposti i nehlúposti. A usilovať sa neopiť, chlap bol ten, čo veľa vydrží a veľa znesie. Ale dnes mi je to jedno, lebo alkohol vznešený, zradný a blahoslavený i vrtošivý ma jednoducho zradil, navzájom sa neznášame a neviem prečo. Osameli sme na konci sveta.
Ale svet sa nekončí najmä preto, lebo sa už dávno skončil, približne vtedy, keď vznikol. Zapadá to celkom do "mojej" teórie času. Napadlo mi, že všetci proroci, hlásatelia, vizionári všetkých dôb a veštci katastrof boli vlastne básnici, ktorí videli a cítili a písali o tom, čo je v ich súčasnosti a čo bolo pred nimi. Varovali a upozorňovali a z toho vyplýva, že to treba robiť stále, lebo dianie sa opakuje , vracia - je uložené v čase, ktorý, opakujem, je tu stále ako celok. Čo bolo, to bude a je. A naopak. Vedel to aj starozákonný Kazateľ. Apokalypsa je od nepamäti stále s nami tak ako poézia, ako hlad, ako láska, ako cholera a mor a vojny.
Milý pán brat Oleg. Neviem, ako to vzniklo, ale takto sa oslovujeme s Ivanom Čičmancom v Oslo, s Romanom Bergerom z Bratislavy a s Jánom Mlynárikom v rodnej slovenskej vieske, kde dali jeho popol k predkom. Kde sú tie štamperlíky mysliveckej, čo sme s Janom popili? Čas ich spálil a popol prehltol a nosí ho v bruchu.
Táto apokalypsa nemá a nepotrebuje nijaký kalendár, ani mayský ani iný. No nezdržím sa, abych ti neodcitoval záver článku jedného zo súčasných prorokov Romana Bergera:
"Je zrejme možná radikálna reinterpretácia kategórií tradičnej metafyziky aj teológie. Vyplynulo by z nej azda aj to, že spomenutá "apokalypsa" by stratila svoj rozprávkový náter  a nadobudla reálnu podobu. Ak totiž kvantová teória dospela k pojmom nelokálnosti a nadčasovosti, potom sa našinec (amatér) nevie ubrániť myšlienke, že večnosť nie je čímsi "po čase", ale "za časom", nad všetkými úrovňami času. Že apokalypsa sa deje nonstop. Že katastrofy, ktoré interpretujeme ako ľudské zločiny proti ľudskosti a ľudským zákonom, vyjadrovaným v sociálnych, ekonomických, politických, biologických termínoch, sú de facto zločinmi proti zákonom celku bytia, ktoré boli kedysi spoznané (zjavené) a vyjadrené v dobových pojmoch - či už náboženských alebo filozofických. Umelecké veľdiela sú potom v tomto kontexte symbolickými podobami tejto philosophiae perennis, odvekej filozofie."
Tvoj Ivan Romanov
 
Priateľ môj Za Ozvenou Tichých Hlasov,
snehy k nám sfúklo možno až z Killimandžára, možno len toť zo slepého Važca od vidiaceho Janka Silana: "Keď sneží, jak to, že ožíva to, na čom nezáleží? Je moja obživa Boh. Už len Boh. A keď mi srdce k nemu beží, nezanecháva stopy v závejoch."
Vraciam sa po nezaviatych stopách Tvojej Epištoly, po stopách citátu z Romana Bergera: Áno, páchame a páchané sú zločiny proti zákonom celku bytia, tak sme nastavení, tak sme sa nastavili, tak nás nastavila samoľúba pýcha a znesväcovanie všetkého, čo len o vlas presahuje priemer. A umelecké veľdiela od nepamäti sú v tomto kontexte symbolickými podobami tejto odvekej filozofie, a sú aj - takto mi to vyšlo - symbolickými žalobcami, symbolickými svedkami, symbolickými obhajcami, obeťami i obetovanými. Sme na jednej symbolickej lodi, na Arche, ktorá blúdi a márne hľadá nejaké kotvište, pretože naše srdcia k Nemu ani len nesymbolicky nebežia; bažia radšej v zástupoch po iných mocnárstvach, po iných trónoch.
Z vločiek už sú vlnky závejov, sýkorky ich ornamentmi zdobia sviatočne a ani sa tým veľdielom veľmi nepýšia.
Z belostného juhu si ťa pozdravujem Oleg
 
Oleg, Oleg.
Bytie ma zaguľaťuje, alebo vajíčko je oválne ako vesmír. Vidí sa mi, že čosi podobné napísal Bachelard, ale nie som si istý a musel by som to niekde hľadať. Minule som sa čosi pokúšal vytiahnuť z najvrchnejšej police knižnice a zosypalo sa mi stade na hlavu toľko prachu, až som po druhý raz v živote zošedivel, vlasy mi zosiveli a spopolaveli a oči sa mi opäť zastreli akoby hmlou. Isté však je, že guľatosť znamená nekonečné návratnosti.
A tak sa vraciam a kráčam viac dozadu ako dopredu. Z hľadiska kruhu je to jedno. A tak sa mi aj napríklad stále vracajú rodičia, čím sú starší a mŕtvejší, tým viac mi ožívajú. Akoby som im zostal niečo dlžen - neviem čo a koľko.
Dosť ma ohúrilo, keď pri prezentácii Iskry v studenej pahrebe v KC Dunaj vytiahla tému modranského sirotinca sestra Verony Šikulovej Agáta. A nedávno sa mi v polospánku zjavila Borisova Mihalkovičova báseň, uverejnená dávnejšie vo Fragmente. Len taká narážka, akoby mimovoľná zmienka, kopnutie. Že by tie Múzy naozaj kopali? Ako kone?
"Keď otvorím okno zo svojej izby, vidím Malú Homoľu s hustým lesom, do ktorého bežia vykolíkované pásy vinohradov." Kdesi tam som svoje rané detstvo prežil v sirotinci. Bil som sa i kamarátil so "siroťákmi". Ale mal som tam aj rodičov, otec Bohumil bol dokonca správcom a zanechal tam azda polovicu svojho srdca, básnik by povedal, že "v samom srdci bytia".
Evanjelický sirotinec v Modre bol zázrak trvajúci takmer prvú polovicu minulého storočia. Zázrak milosrdenstva, milodarov, dobročinnosti, obetavosti, súcitu a nezištnosti. Zázraky neprinášajú zisk, ale sú zákonité a nenáhodné, lebo inak by nefungovalo ľudské spoločenstvo. Zázraky protirečia len hlúpym zákonom trhu, chamtivosti a egocentrizmu. Preto som aj použil starožitné a antikvárne slová, zaprášené kdesi na povale. Ak ich nevytiahneme na svetlo, ak ich nevyleštíme a necháme zhasnúť spolu s ich obsahom, súčasná spoločnosť zožerie sama seba.
Nepomôžu náhradné slová ako solidarita, charita, filantropia a najmä, s prepáčením, esemeskové benefičné projekty či aktivity, na ktorých celebrity v žiari svetla a kamier krútia a natriasajú zadkami a čosi ryčia, pri čom tisíce vypasených divákov stláčajú gombíky na mobiloch, na tabuli vyskakujú veľké peniaze na plyšáky pre detičky v detských domovoch. Je to komické a zároveň pokrytecky neľudské, studené a pohodlné, neosobné ako láska na diaľku.
Sirotinec v Modre dokázal bez takéhoto cirkusu vychovať a telesne i duševne do života pripraviť stovky a stovky plnohodnotných ľudí, neraz až osobností, z ktorých uvediem aspoň básnika Janka Smreka. Tieto skutočnosti nie sú dodnes náležite zhodnotené a pochopené. Našťastie je tu intuícia básnikov, ktorí vidia. Boris Mihalkovič v básni Uprostred bytia ďalej hovorí:
"Keď sa rozpozerám z nášho balkóna, vidieť šenkvický kostol s bielym priečelím, aj evanjelický sirotinec postavený za biskupa Samuela Zocha, kde boli chovanci kedysi vedení v prísnej výchove."
Signatár Martinskej deklarácie, bratislavský župan, intelektuál a šľachetný človek Samuel Zoch (1882 - 1928) prichýlil pod svoje krídla mladého absolventa viedenskej teológie Bohumila a zveril mu na dlhé roky vedenie sirotinca.
Všetko bolo a je presne tak, ako hovorí básnik: "Nachádzam sa uprostred týchto dvoch pohľadov, v samom srdci bytia, na ktoré zavše svieti zubaté slnko."
Ivan osirotený

APRÍL 14
 
Drahý priateľu,
ako som bol nedávno sľúbil, oblúkom sa vraciam k špitálovej téme.
Prikazujem zákaz návštev! píše riaditeľstvo na vrátnici nemocnice. A potom: Ujček, stolicu ste mal? počúvam často aj od vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov rezortu zdravotníctva a takmer v tej chvíli neudržím od smiechu a žiaľu stolicu. Kto im dal maturitné vysvedčenie?
Neznalosť vykania je len detailík v systéme vzdelávania, ktorý má vraj smerovať k pragmatickej praxi a nezaoberať sa zbytočnosťami. Škola má vyrábať jednofunkčné roboty napríklad pre montážne haly automobiliek. Naprogramovanému otrokovi stačí stručný vojenský povel. Nepotrebuje históriu, základy kultúry, gramatiky a už vôbec nie poéziu. V predajni otrokov, totiž na trhu práce, nikto nepotrebuje Sládkovičove básničky. Lenže lekár môže byť ešte lepším lekárom, ak číta poéziu. Podobne bankár, advokát, inžinier či počítačový expert, keď má čo najširšie poznanie.
Len tak mimochodom: vynálezca turbín Aurel Stodola, podobne ako lekár Albert Schweitzer, hral na organe, Einstein na husliach, spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj zas používal pri románovej rekonštrukcii napoleonovských bitiek matematickú metódu integrálov. To sú však extrémne príklady, no platia všeobecne.
Ujček, knižnicu ste mal? bolo by sa treba pýtať mnohých našich intelektuálov, ktorí vo svojich bytoch a domoch s knižnicou ani nepočítajú. Viacerí známi mi to s počudovaním potvrdili. Začíname reálne napĺňať katastrofický odkaz autora sci-fi Raya Bradburyho o likvidácii čítania a písania.
Už ako chlapec som si predstavoval svoj písací stôl v miestnosti, ktorej steny sú obložené knižnicou. To sa mi aj stalo. Knihy akoby psychologicky zatepľovali steny, keď vonku zavýja severák. Sú a pôsobia, vyžarujú energiu a ochranu. Je to môj hrad, ktorého papierové tehly a kvádre sú všetky dobré, majú rovnakú hodnotu, hoci každá z nich je iným príbehom, niekedy tajomným a neznámym. V jednej je otcov ex libris, v inej dedov či pradedov podpis či signatúra, v ďalších venovania od priateľov, otcovo drobné písmo.  A rôzne poznámky na okraji, podčiarknutia, znaky.
Čas akoby požieral sám seba vrátane prístrojov, ktoré ho merajú. Od krstného otca som ku konfirmácii dostal hodinky, ktorých kolieska sú už dávno kdesi roztratené. Ale z tých čias mi zostal krásny Zpěvník evangelický s otcovým vlastnoručným venovaním v apríli 1952. Ktovie, čo asi zostane po nás budúcim starcom o šesťdesiat rokov. Spevníky? Alebo smetiská plné elektronického haraburdia? A čas im zožerie pamäť slova.
Prikazujem zákaz nečítania kníh!
Ivan
 
Milý Ivan.
Podpisujem sa pod Tvoje zahromženie: Prikazujem zákaz nečítania kníh!
Ale kto sa už dnes hromžením a príkazmi riadi? Dutou palicou po dutej  hlave márne je búšenie.
Ozývam sa Ti z utlmenia, ktoré - tak mi to vychádza - zapríčinilo vyhasínanie už živoriacej zimy; preč sú chrabré šíky snehov, čvachce to, leje sa zo striech a rín - a mne z nosa ako z vodovodu. Nestačím dutiny preplachovať liečivými kvapkami.
A do toho včerajší rozhorčený telefonát od modranskej Verony: vraj, šikovníci z Ministerstva životného prostredia povolili štátnym lesom, závod Liptovský Hrádok, postrekovať Národný park Nízke Tatry pesticídmi s obsahom cypermetrínu proti lykokazovi sadenicovému a tvrdoňovi smrekovému. Tak. A k tomu ešte jedna ministerská výnimka povoľujúca "zraňovať alebo usmrcovať nasledovné chránené druhy živočíchov"! (Ako James Bond, kráľovnej agent 007 s "povolením zabíjať"!.) Čo všetko môžu naši štátni predátori vykynožiť v národnom parku? Tu je zopár mien z ministerského zoznamu odsúdených: bystruška potočná, fúzač karpatský, bystruška zlatá, krasoň jedľový, fúzač žltočierny, mlok karpatský, mlok horský, skokan hnedý, salamandra škvrnitá, ropucha bradavičnatá, podkovár malý, netopier pobrežný, netopier veľkouchý,  tetrov hôľniak, tetrov hlucháň, orol krikľavý, včelár lesný, sokol lastovičiar, sluka lesná, kukučka jarabá, kuvičok vrabčí, sova lesná, kuvik kapcavý, žlna sivá, ďateľ čierny, ďateľ veľký, ďateľ bielochrbtý, ďateľ trojprstý, ľabtuška lesná, trasochvost horský, trasochvost biely, vodnár potočný, oriešok hnedý, vrchárka modrá, slávik červienka, žltochvost domový, žltochvost lesný, penica čiernohlavá, drozd čierny, drozd plavý, drozd kolohrivý, drozd trskotavý, kolibkárik sykavý, kolibkárik čipčavý, kolibkárik spevavý, králiček zlatohlavý, králiček ohnivohlavý, muchár sivý, muchárik červenohrdlý, muchárik bielokrký, mlynárka dlhochovstá, sýkorka lesklohlavá, sýkorka čiernohlavá, sýkorka chochlatá, sýkorka uhliarka, sýkorka belasá, sýkorka bielolíca, brhlík lesný, kôrovník dlhoprstý, sojka škriekavá, orešnica perlová, krkavec čierny, pinka lesná, stehlík zelienka, stehlík čížavý, krivonos smrekový, hýľ lesný, glezg hrobozobý... (Keď si to čítam nahlas, znie mi to ako oslavná veľbáseň nejakého dávno zaniknutého národa, ktorý sám seba "zanikol", sám sebe strčil hlavu do latríny.)
Nečítači kníh píšu za nás a pre nás zoznamy, rozhodujú o živote a smrti, ničia hodnoty, ktoré nevytvorili, lebo vytvárať nevedia, lebo sa vytvárať nenaučili a nikdy už sa nenaučia. Tu nezmôže nič ani Havran, čierny šklban, to čudo zlovestné. Vyhasíname. Až načisto zhasneme presýtení štátnymi alebo developerskými pesticídmi. Spolu s orešnicou a muchárikom.
Ivan, nejako som asi odbočil, ale asi ani nie až tak veľmi.
Tvoj kuvičok kuvikavý z lužných lesov, ktorý škrieka do prázdna Oleg        
 
Milý kuvičok kuvikavý Oleg,
dostal som Tvoj list plný krásnych slov hodných zlatoústeho Hviezdoslava: bystruška potočná, sokol lastovičiar, kuvičok vrabčí, kolibkárik čipčavý, sýkorka bielolíca, stehlík čížavý... Poézia a zároveň gestapácky zoznam zavraždených, na ktorom sme aj my, básnici, starci, bezdomovci, Rómovia, chorí a chudobní, len pre nás zatiaľ nenašli lyrický názov. Ale už sa na ňom pracuje. Len vyčkať času ako hus klasu.
V správach práve počujem, že ktorási obec musí dať do konkurzu cintorín. Chcem si ho pre istotu kúpiť. Len či mi banka dá úver. Mal by som vlastný maličký cmiter uprostred toho veľkého, ktorým je celé Slovensko.
Aj takéto môžu byť zákruty a letokruhy dejov. Nasledujúci príbeh sa začal pradávno, ale teraz nám stačí rok 1794, kedy sa v Hybiach narodil Matejovi Medveckému syn Samuel, neskoršie farár vo Zvolenskej Slatine. Mal niekoľko synov a dcér.
Krátky strih a je tu rok 1875. Nechajme hovoriť Medveckého dcéru Terezku, v tom čase osemnásťročnú:
"Toho odpoludnia v tuhej februárovej zime apík nebol doma, ja som bola s priateľkou na ľade. Prišla slúžka po mňa, aby som šla domov, že máme hosťa, čo u nás ešte nikdy nebol, ale ako sa zložil, sadol ku klavíru a začal hrať. Prišla som domov, privítala hosťa ako sa patrí. Prišiel aj apík. Hosť sa vyhováral, že ho vlak nechal. Apík sa len uškŕňal, ale neveril."
Citát je z Terezkinej knihy Ján Vansa (Tranoscius 1938), ktorú si pre jej prirodzenosť a jazykovú čistotu zaraďujem medzi skvosty slovenskej literatúry. Táto krehká žena priam hrdinsky, ako to vyžaruje zo spôsobu jej písania, dokázala odolávať všetkým krutostiam, ktoré prináša život.
Vráťme sa však k príbehu februárového dňa, ktorý pokračuje hneď v jeseni sobášom neznámeho hosťa Jána Vansu a Terézie a potom svadobnou hostinou v Lomničke na ženíchovej fare.
"Ráno prišli sme do Popradu. Tu nás čakal koč a ešte jedna brička. Čakal nás tam aj plavnický farár Ján Kadlečík, Jankov dobrý priateľ a budúci kmotor. Do koča sme sa uvelebili my mladomanželia, na druhom vozíku sedeli môj brat Samko a Kadlečík." Cestou necestou sa dobre zabávali, boli to vzdelaní páni, ktorí všeličo vedeli. No Kadlečík nemohol ani len tušiť, že ja sa stanem jeho vnukom. Rovnako ako advokát Samuel Štefan Medvecký nevedel, že jedna z jeho pokrvného príbuzenstva bude dnes v Bratislave predávať časopis Nota bene a napíše vzácnu knihu.
Jela Matuškovičová-Medvecká prešla tŕňovou cestou po viacnásobných pobytoch na psychiatriách. Príčinou bol jej nepovrchný pohľad na svet uprostred necitlivosti, egocentrizmu a pokrytectva okolia. Zachraňovala sa písaním. "Jeden doktor mi raz povedal, že mám prísne svedomie. Nemyslím si, že ho mám prísne. Len ho mám."
Medveckej knihu Zázračné dieťa (Proti prúdu 2012) si pre jej autentickosť, čistotu a otvorenosť zaraďujem ako literárnu hodnotu na knižnú policu k Terézii Vansovej. Nesporne patrí do súčasnej slovenskej literatúry.
Poštový holub krúživý Ivan
P.S. Medveckú sme mohli vidieť v televízii na adventnom benefičnom koncerte 2012 Andreja Šebana, kde prezentovala svoju knihu. Citát z tej knihy svedčí o tom, že do Ingmara Bergmana sa vcítila a prijala ho s porozumením bez akademických úvah a teoretických analýz: "Bergman je šablónovitý? Viete, že sa hovorí, že komici sú väčšinou v súkromí smutní ľudia? Musia sa predsa uvoľniť, zregenerovať svoje sily. Platí to asi aj opačne. Je na tom niečo zlé? To je predsa prirodzené a znamená, že ani Bergman nie je asi šablónovitý. Keby aj v súkromí meditoval, musel by byť chytený, ale je to normálny človek, nemudruje, len aby mudroval. Žije ako každý iný a pritom mu možno stačí nejaký podnet, detail, ktorý ho inšpiruje, v ktorom vidí akýsi symbol, napadne mu myšlienka - a vytvorí dielo. To je umelec. Dielo nemusí byť nabité dejom. A práve Bergman vyhlasuje o sebe, že je optimista. Život je vraj taký ťažký a smutný, že jeho pohľad je vlastne vyslovene optimistický. Možno je to pravda. Pesimistom sa zdá len tým, čo ho hodnotia povrchne, ale keby sa človek dokázal zamyslieť tak hlboko ako on, musel by asi uznať, že je skutočne skôr optimista. Ja z neho nikdy neodchádzam ubitá, skôr vnútorne očistená."

MAREC 14
 
Milý Ivan.
Dnes ráno turnerovský mrak sa vzňal na oblohe mne rovno pod nosom. Nebol to okaklam - a keď, tak veľmi mierny, skoro až pateticky poetický. Tešia ma takéto záživné pokrmy dočasných ornamentov, ktoré sa nedajú ani kúpiť, ani predať. Zjavujú sa zriedkavo a zadarmo, no kto si ich ešte všimne, stihne všimnúť? Ozvi sa. Alebo niečo napíš, trebárs aj do novín, z vlastného svetla, z vlastných vidín sveta.
"Najtiaž začať," sťažuje sa kdesi prozaik slovenský, dnes už dávno zotletý ako pahreba zašlých čias. Začať bez pohnútky, namnožiť len akési táraniny, škrekľavé seriálové kolosálnosti obkľučujúce nás zo všetkých strán, dá sa hneď; na taký výkon netreba povel, netreba sa zneisťovať pochybnosťami o začiatku. Písal si vždy, a píšeš stále o márnotratnom narábaní so slovom a vetou, o vlniacich sa prázdnych banalitách znejasňujúcich výpovede o bytí a nebytí povedaného a napísaného. Nie je to preto, kamarát môj podsitniansky, že u nás v Tatránii len trápime sa a umárame do úmoru a nedokážeme sa povzniesť nad tú odvekú príťaž zakliatu do dvoch slov: Najtiaž začať? Keby sme si tiaže začiatkov prestali všímať, možno by sme svetu ukázali všeličo užitočné, znamenité, prenikavo originálne, neodkukané a neokukané kdesi na sieti sietí, či v akom frase cudzopasníckom.
Ozvi sa. Podaj správu, ak môžeš, čo najskôr.
Tvoj priateľ z Južných Nížin
        
Milý priateľ Oleg z Nížin.
Podávam správu z Vyšných Nížin, kde je čas nehybný, aspoň ten môj. Nič sa nedeje, čo je to isté ako fakt, že sa tu deje všetko, teda aj  to, čo bolo. Podľa kvantovej fyziky čas nie je lineárny, ale mnohorozmerný a priestorový a plynie všetkými smermi a rýchlosťami. Lineárny je len subjektívne, osobne, individuálne. A relatívne. Iný čas má včela, Jupiter, cigareta, sekvoja, zemiak. Aj metaforu možno vidieť a dotknúť sa jej ako slova. Slová sa stávajú, nežijú lineárne. A aby som bol zase hrozne múdry, podľa kozmológie aj mŕtvi žijú a sú tu stále, lebo okamih a večnosť sa nedajú odlíšiť ani izolovať. Sú tu aj v čase, keď zvrátená ideológia tovaru a trhu vyberá nájomné za hrobové miesta a ak chudáci mŕtvi nezaplatia, vykopnú ich na smetisko. Ktovie, koľko im platí Štúr? Alebo aký vlastník vyberá "úhrady" za vodu, vzduch, pôdu za Štefánikovu mohylu? Kto kúpi Bradlo a postaví tam hotel, lyžiarsky vlek a parkovisko? Bojím sa dvadsaťštyri hodín denne. Už ani mŕtvi nemajú právo odpočívať v pokoji. Obchoduje sa s ich orgánmi, vytŕčajú ich na výstavách.
Juh v priestore môže byť severom a naopak. Okraj môže byť stredom. Takže pozdravujem ťa všetkými smermi.
Tvoj brat v duchu a v pravde Ivan spod Sitna
P.S. Najtiaž začať? Na Slovensku platí ešte aj najtiaž vydržať a pokračovať.
 
Milý môj,
písal mi toť nedávno Sveťo Hurban z Krajiny Tieňov - ako vždy - dosť podstatne o tom, čo je podstatné. Citujem Ti ho presne: "Literatúra  nie je hračka, nie je zábava pre tvorivého ducha, je to práca, ťažký duchovný pôrod, je to napruženie síl neobyčajné, často trápne a spojené s mukami a sebazapretím! Len taká práca môže vniknúť do života. Musí ísť od srdca, čo sa dobýva k srdciam."
Teda takto akosi. Ja viem, a ty vieš ešte viac, že nič nové pod slnkom nám nehovorí ten pán z Krajiny Tieňov, len prísnym perom za nás podčiarkuje srdnatý apel, ale komu sa dnes chce sebazapierať, duchovné pôrody podstupovať nad slovom, nad vetou, tobôž nad súvetím? Čo ty na to? Daj vedieť, ak vieš.
Tvoj priateľ a kamarát Južný
        
Milí naši.
Kam sa podejeme v tejto pustatine a neľudskej nevľúdnosti? Ale ešte sa dejeme, konáme, konáme sa a vykonávame, uskutočňujeme, aspoň v neveľkých činných skutkoch. Tatarkov text je virtuózny, brilantný a briliantný a zároveň pravdivý, no nie som si istý, či by mu dnes udelili Cenu Dominika Tatarku. A živoril by kdesi na okraji, jedno či južnom, severnom alebo inom. No čože je nás po svetových a politických stranách, keď máme svoje strany v knihách. Veď nám drobné mince padajú z neba. Zo stromov, z mojich briez  pršia, nuž som volal klampiara, aby mi od nich očistil odkvapové žľaby a ríny. Nepýtal za to veľa a ja mám brezy rád, ich biele fľakaté telo. Je tu s nimi aj Sergej Jesenin.
         Zasnežené pláne v svite belasom.
         Brezy v bielom plačú pred domom.
         Kto tu zhynul, umrel? Vari ja to som?
A tak vôbec nie sme pozabudnutí, sme obkolesení a chránení valom (nie válovom) a hrádzou príbuzných básnikov, žijúcich od nepamäti. Ochránia nás, ak ich ochránime pred súdobými vykrádačmi hrobov.
Zdravím Ťa aj Ľudmilu z domu pod clivými brezami z tej knižnej strany svetla sveta.
Ivan
 
Milý Ivan.
Kde treba ratovať hodnoty všeobecné a - hlavne - hodnoty jazyka pokrkvaného skromnými schopnosťami najsúčasnejších našich ajpodových plazmotvorcov, prichádza od Teba vždy niekoľko Tvojich viet ľahučko odetých do obodrujúcich iskier metaforického šľahu myšlienky. Viem, že v tej plochej každodennej záľahe globálnych táranin je to iba nepatrná kvapka - ale priezračná, čistá ako dnes tak často pohŕdaná slza. Ale dobre aj tak. Zriecť sa plaču nad rozliatou povrchnosťou, nedbajstvom, zlátaninami rozdrážďovačov triviálnych citov a pacitov - bolo by zbabelé.
Takže, priateľ môj, píš, aby sa dalo sem-tam aj niečo prečítať.
Z Juhu na Sever si Ťa pozdravujem

FEBRUÁR 14
 
Ivan, kamarát môj,
cítim sa niekedy viacej "pod" ako "za", a inokedy zas úplne "down". Vševedkami omieľané "in" vyhýba sa mi na sto honov (1 hon = tuším 125 krokov - alebo rokov?). Včerajší numerický hókus-pókus vesmírnych počtárov (21. 12. 2012) prežil som v zdraví pochôdzkami po sopľavopopolavou masou zaprasenej Metropole. Pravé koleno vŕzgalo mi veselo do kroku, ľavé istilo kolembavé posúvanie sa k cieľu. Hlavou prefrnklo mi desivé hvizdnutie zlovestného Varovníka: Toto mesto je tu za trest!
Obsah slov naozaj zhasol a klzko z chodníkov a ciest sa asi už navždy usalašilo v ústnych dutinách tohoto šlendriánskeho národa. A my sme tu za trest: "pod" a "za" a "down". Všetkým esemeskovým celebritám jednodňového milosrdenstva iba na smiech, v lepšom prípade na posmech: komickí komici starožitní hľadajúci antikvárne slová v mobilovej sychravici. O jazykových a iných okypťovačoch napísal som si kedysi do Pavúčích hniezd takéto štvorveršie:
V osirelom tŕní
ortieľ jesene.
Bez nich, ako s nimi -
slová neznelé.
Písal sa koniec sedemdesiatych rokov; jeseň, zima, novoreč znormalizovaná normalizátormi trhala uši: konsolidácia, principiálny, nerozlučne spätý, pravicovooportunistický, široké masy, politbyro, ideologická diverzia, kádrové opatrenia, výčiny kontrarevolučných elementov, konštruktívna kritika, očierňujúco nihilistická kritika, negativizmus a skepsa, revizionizmus, revanšizmus, elitárstvo, privilégiá, previerky, rezolúcie a demagogické nátlakové akcie maloburžoázie, tendencie povýšenectva, imperialistické diverzné centrály, falošná jednota, rozhodné upevnenie vedúcej úlohy... Mnohí si vtedy povzdychli: Táto naša Tatránia je tu za trest! Márne očakávania, nevychádzanie z údivu. Všetko okolo sa prevrátilo na chrbát a kopalo bezmocne nohami do vzduchu. Suché slzy, sucho na jazyku. Iba povzdychnutie ostalo nám navždy básnivé: ...kde mizneš, drahý svete môj... Je to otázka? Je to už odpoveď?
Tvoj z juhu na sever pohľad upierajúci kamarát Oleg, očakávajúci príchod Tvojich znelých slov
 
Drahý spoluobčan sladkej Panónie.
Kapitalistické náboženstvo a jeho veriaci nerešpektujú nič okrem peňazí a seba, čo je vlastne to isté. Oni sami sa stali peniazmi. Keď sme nedávno predstavovali moju Iskru v tom meste, o ktorom píšeš, spýtal sa ma Vlado Petrík, či zostávam alebo hneď odchádzam domov. Hovorím mu, že odchádzam, lebo všetko tam na mňa pôsobí depresívne. Ale veď si to mesto miloval, hovorí Petrík. Ale to bolo dávno, keď tu ešte žili ľudia, pomyslel som si. Človek si mohol sadnúť do tichej kaviarne s popolníkom, v separé boxu debatovať s kamarátmi, alebo ryrákať a hiakať, zahulákať si pod viechou a mať sa kde vymočiť.
Žiť sa dá len tam, kde sa máš kde vyšťať. Zneje to banálne a hrubo, ale z drobností sa skladá večnosť i transcendentno. Je ľudsky ponižujúce, keď nevieš nájsť záchod, keď musíš zháňať kľúče a platiť. A to aj v nemocniciach, kde chodia starí a chorí. Nedávno som bol v nemocnici, kde som už poznal ony potrebné zariadenia. Všetko pozamykané, kľúč si treba žiadať kdesi od niekoho. Urobil som potrebu vonku za rohom. Ak ma chytia, nejaký tupec urobí zo mňa lumpa, lúzera, vyvrheľa. Za toto všetko, teda za spodinu, nás a celú kultúru a umenie spoločnosť považuje aj keď nás neprichytia pri šťaní, ktoré považujem za ľudské a nie za zločin. Aj samo slovo zneje vlastne šťavnato, znelo a zvučne onomatopoicky, dokonca jeho koreň slovný musí byť pôvodom praslovanský. Súdim tak podľa názvov viacerých vodných tokov, prameňov, obcí a miest ako Štiavnica.
Táto krajina je tu za trest, hovoríš. Trochu ma potom prekvapuje medirytina asi Samuela Mikovínyho z polovice osemnásteho storočia. Zachytil som na nej slová cara patria, drahá vlasť, a dulcis, sladká, Panonia. Tá krajina, preliačina medzi Alpami a Karpatmi, ktorú pretína Dunaj. Stará rímska provincia, po ktorej krížom krážom krúžili kopytá keltských, germánskych, maďarských, slovanských koní. Slovania zmäkčili priestor svojím dužinatým jazykom a rečou. Podkovy krúžili určite aj okolo môjho súčasného písacieho stola, občas ich v noci počujem cvendžať, keď nemôžem zaspať. V tejto našej Panónii sa dobre cítil aj Mikovínyho kamarát Matej Bel napriek tomu, že ich ďalší kamarát Daniel Krman sedel za vlastizradu, za "zradu" drahej a sladkej vlasti vo väzení na Bratislavskom hrade. Ten hrad vidno aj na spomenutej medirytine geniálneho Mikovínyho, ktorý pri kartografických prácach a meraniach použil ako centrálnu orientačnú os Sitno - Bratislavský hrad.
Drahú Panóniu nám tu dnes ničia chamtivé kopytá hlupákov a nenažrancov, ktorých tu máme za trest. Musíme si niesť svoj kríž. Akej viny sme sa dopustili, čím sme sa všetci previnili? Prichádza mi na um staroindické poznanie, vyjadrené jasným pohyblivým kruhom: Ja som ty -  ty si ja. Je to ťažké ako kamenný žarnov a zázračné ako hrnčiarsky kruh. Je to otázka? Je to už odpoveď? Keby sme to vedeli, básne by stratili svoj zmysel a nemuseli by sme ani písať slová do vetra, krúžiaceho cez panónske kráže.
Srdečne Ivan
P.S. Vietor duje z juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. Kazateľ 1, 6.

JANUÁR 14
 
Milý Ivan.
Zmes slastí, strastí snov i dúm mi krúži po rozume v poslednom tohtoročnom popolavom rozpomínaní. Počítať straty? Hroby? To iba čísla sa hýbu, násobia a delia počty odchodov, ale smútok neriedia. Siliť sa do úsmevu a radostného očakávania nových nepriehľadných, nepriestrelných čísel? To radšej nie.
Deň je dnes usmiaty, blahosklonne slnečný. Nasypem sýkorkám, stehlíkom aj hašterivým vrabcom, zašpuntujem si uši pred rachotom votrelcov a nalejem si čistého vína.
Oleg
 
Veru, brat Oleg,
Silvester a Nový rok mnou nijako neotriasli, dosť otrasený som aj bez nich. Naozaj ide len o zmenu čísla a kalendára, do ktorého si musím zapísať, kedy mi prídu odviezť smeti a kedy je kontrola u lekára. Napokon mám nutkanie riadiť sa skôr juliánskym kalendárom, ktorý je pôvodnejší a originálnejší a platil od čias Júlia Caesara pred Kristom v panónskej provincii až do stredoveku. Ten spôsob počítania času predbehol aj našich pratatkov, Slovanov, ktorí sem doklusali až po stáročiach. Podkovy ich koní mali svoj základ v kružnici, aj keď neuzavretej. Kruh je teda uzavretý, aj keď nie je.
No meranie času sa deje krúžením - ako hodiny. Ale robia to aj knihy. Napríklad:
Kniha je dávno moja, dostal som ju od starého otca, ale zreteľne a krasopisne si ju podpísal akýsi Sloboda. No toto! A že vraj rok 1847. Dá sa to čiastočne vysvetliť len tak, že knihy krúžia ako vtáci prelietaví. Akoby boli živé a mali svoje tajomstvá. Kde bude o sto rokov?
Daniel Sloboda, švagor Jozefa Miloslava Hurbana, vedec a spisovateľ, bol farárom v Rusave na Morave. Tridsaťosemročný pán farár si dal starostlivo a esteticky zviazať ročník Orla tatranského, ktorý vydával Ľudovít Štúr v dvojtýždňových intervaloch. Pán redaktor Štúr vedel ako sa robia noviny rovnako ako tlačiar a typograf Karol Wigand v Prešporku. Máte sa čo učiť, počítačoví gýčiari.
Otváram si čísla z augusta, presnejšie a krajšie povedané: utorok dňa 11. klasna a piatok 21. klasna. Áno, klasen, potom malý rujen, veľký rujen, listopad...
Na titulnej strane je zvyčajne báseň, 21. klasna 1846 sú to dve Piesne od Jána Kráľa. Druhá z nich je o slobode. Či už mal na mysli neslobodu národnú, sociálnu alebo individuálnu, tento problém je tu vždy, lebo si s ním dodnes nevieme poradiť. Idea ľudskej slobody je posvätná napriek tomu, že aj Kráľa, ako vieme z histórie, onedlho prejdú žarty a optimizmus, žiariaci z posledných veršov básne, ktoré uvádzam v pôvodnej pravopisnej verzii ako výraz úcty a rešpektu k autorovi a k redaktorovi:
Svet je cudzí - nach je cudzí, ňemám ženskú mdlobu,
trebas mi už zazvoňili, ňelahňem do hrobu.
Trebas už hrob vykopali mojej duši jarej,
kdo si kopau ňech si leží - a ja puojďem ďalej.
Ivan
P.S. Zdá sa, že knihy naozaj majú mocné kopytá, čo preletia priestory a časy časov.
 
Milý Ivan.
Staré, generáciami roky potvrdzované "z dažďa do kaluže" včera neobstálo: z dažďa do dažďa pričvachtali traja kráľovskí nosiči a nositelia darov do nevľúdneho, blatom pofŕkaného vlhka najjužnejšej Tatránie. (Keby išli od severu, mohli použiť - ako Divný Janko - spoľahlivé plte z Liptova až po Komárno.)
Bratu, zakrúžil si aj Ty kráľovsky a nedá mi, aby som sa po Tvojej kružnici nevrátil zlomkovito k Jánovi K. - disidentovi nášmu národnému, na ktorého národ náš najnárodnejší zvysoka kašlal a kašle. Vlastní i cudzí priložili ochotne ruku k dielu, aby ho štvali a uštvali a uštvaného zahnali do zlatomoravskej rezignácie, k záhradke (kde si usilovne tabak pestoval) a ku krčme (kde usilovne popíjal až do dna, až do biedneho bieleho rána v krčme Pod sýpkami - a v jej blízkom okolí - a žartovné znelky opilcom na počkanie zveršovával):
Ľúbim hriato, ľúbim vínko,
zahrajže mi, Halabrínko!
Nech mi dneska nie je clivo...
Zahrajže mi, zahrajže mi moju nôtu!
Bárs mi hrobu jamu kopú,
bárs mi režú koreň stromu:
ja nezradím! Kto zradí - beda tomu!
(Pre upresnenie: Halabrín-Halabrínko bol cigánsky gajdoš z Kostolian.)
Vrátim sa strihom k inej patálii Kráľovej, keď ho, buntovníka prvotriedneho, buriča a revolucionára zlapali spolu s Rotaridesom hontianski kolaboranti. Kráľa hneď obesiť chceli na trám vystrčený z príbelskej zvoničky. Len kňaz "dobrotivý" a vyľakaný oddialil jeho smrť, vraj, "nevešajte ho tu, lebo poškvrníte miesto božie; ak si to zaslúži, obeste ho inde!" A potom, nie už "sokol sivokriely", ale sokol sivovlasý a sivobradý, do želiez zakutý, v Šahách čakal na ortieľ. (Po svižnom nasádzaní päťadvadsiatich na holú - mal, tuším, dvadsaťpäť odžitých - z noci na ráno osiveli mu vlasy aj brada.)
Zakrúžim teraz o kúsok východnejšie: Pešť proti Viedni, Viedeň proti Pešti, chaos a neistota v celej uhorskej krajine. Keď cisárske vojská porazili v októbri 1848 maďarských honvédov kdesi pri Schwechate, dovolil si ich veliteľ, chorvátsky bán Josip Jelačič, napísať generalite maďarských honvédov takýto nad slnko jasnejší a v duchu balkánskej neúhybnej čestnosti formulovaný list:
"Nachodiac sa na čele šesťdesiattisíc chlapov na pochode k Pešti, oznamujem so zaručením svojho čestného slova vysokému ministériu, že ak mladý básnik a národovec slovenský Janko Kráľ zmárnený bude, každého Maďara, ktorý mi na pochode padne do rúk, na najbližšom strome dám obesiť. Podpísaný: Jelačič bán."
Našťastie Kráľa nezmárnili, len ponížili, trúfalosť a odvahu v ňom nalomili. A do bezduchej hraničnej pusty "syna pustiny" vystrčili. V Čechách nežiaduca odbojnica, spisovateľka Božena Němcová, manželka vtedy nadkomisára finančnej stráže v Balážskych Ďarmotách, takto píše 17. mája 1853 priateľke do Prahy:
"Návšteva, ktorú mám každý deň poobede, je pán Janko Kráľ. Je to jediný človek, s ktorým sa tu môžem porozprávať, i keď som si musela zvyknúť na jeho "nespôsoby". Ale ja si ich nevšímam a tak sú naše stretnutia zábavné, pretože on toho veľa vie a je to bystrá hlava. Len sa rád háda, je voči všetkému stále v opozícii. Keby si ho niekedy počúvala, mala by si dojem, že je to najestetickejší človek, tak ho uráža všetko surové, chrapúnske, škaredé a nečisté... Teraz nepije - ale sám sa mi priznal, že ešte nedávno veľmi pil a najviac pálenku, ale skončil s tým. Už dlhšie pije len vodu a mlieko. Je to hrozný podivín... Mám taký dojem, že ten človek nakoniec predsa len v blázinci umrie!"
Kruh dožívania básnika s vyrazeným dychom a postrácanými básňami uzaviera sa v Zlatých Moravciach v krčme Pod sýpkami a v iných útulných nálevniach Tekovskej stolice. Už nie balady, už nie dumky, už nie burcujúce znelky, ale pálenkou a vínom nahodené čardášové popevky:
Egy, kettö, három
toč sa, starý Áron!
Nalejže nám tri mieročky
a pridaj k nim tri kôročky,
tri paklíky dohánu -
a do mierok šafránu.
Otrč dlane na grajciar
a strč si ich za kaftan!
(Pre upresnenie: Áron - Jankov kamoš, obycký krčmár Áron Fleischman.)
A potom už len úmrtné oznámenie v maďarčine:
"Kráľova Jánova, rodená Modrányi Mária a deti Vladimír, Mladen, Anastázia a Ján - v mene svojom a v mene detí oznamujú, že jej nezabudnuteľný manžel, respektíve ich otec KRÁĽ JÁN, bývalý prísediaci župného súdu a prísažný advokát vo veku 54 rokov umrel. Táto smutná udalosť sa stala 23. mája 1876 o 7. hodine. Pozostatky zosnulého uložia sa na večný odpočinok na zlatomoravskom cintoríne 25. mája tohto roku o piatej hodine. - Pokoj prachu jeho!"
Dohán dotlel, zhasla fajka.
A Divný Janko na to všetko krúživé vírenie trúchlivé frkol by šťavnatú rýmovanú tabakovú slinu, aby sme si nemysleli, že dnes sme na tom my, nevďační pozostalí a vždy drvivá menšina, o čosi lepšie:
Hnusnosť bez konca, bez kraja,
kde sa zdá sila - tam psota.
Daj, bože, dačo voľnejšie:
na svete žiť je ťažoba.
Kde sa vrhneš - duch plesnivý
a tá najväčšia choroba.
Nuž, milý môj, takto som dokrúžil kráľovsky. Preleteli popri nás, aj nad nami "časy časov", a ani jeden pes národný neštekol, ani na našich námestiach národných petardy netrieskali, svetlice nesvietili minulého apríla na Kráľove narodeniny - stodeväťdesiate... Dobre tak, ako je, ale potom čo bude, kým a čím budeme v tejto hnusnosti plesnivín a nevšímavej arogancie bez konca, kde "kunsthál" a "kunstu" povaľuje sa všade ako nezničiteľného plastu a kde v každej okresnej riti našej Tatránie hrdo týči sa univerzita s. r. o.? 
Pozdravenie Ti posielam z panónskej pustiny; veď "pustina je domovina, jej lože stoky Dunaja".
Tvoj priateľ a stále ešte divný Oleg
 
Predivný Oleg.
Keby som dovidel na teplomer, bola by vonku zima pod nulou. Počasie ako bezčasie. No ja si v teple krúžim perom po papieri, ó, ó, Oleg, odkrajujem písmená a slová ako okruch, okruštek chleba, žena to potom prepíše do počítača. Nado mnou víri čas, miešam ho perom, aby neprihorel.
Otočím pero doprava a je tu 26. máj 1876. Nevidím dobre do diaľky, či na cintoríne v Zlatých Moravciach svieti slnko alebo popŕcha. Nepočuť, či farár správne zaintonoval smútočný žalm v f mole. Nevidím tam svojho starého otca, lebo nemal na cestu, ale Kráľove básničky mal v knižnici. Vidím tam niekoľko tajných policajtov, ale prišli zbytočne, lebo nijaké prejavy provokácie či rebélie sa nekonali - nemal kto, veď pochovávajú len nejakého päťdesiatštyriročného bezvýznamného úradníka Jánoša Krála.
A kde je Oleg? Kde som ja v tých okrúhlych rovnobežkách a poludníkoch času? Niečo sa musí diať, niekde už musíš byť. V čase Kráľovej smrti je už mladý farár v Šariši, môj starý otec, zasnúbený so šestnásťročnou  Emmou Julianou zo Sabinova. Oženil sa 13. januára 1977. To však nie je môj začiatok, iba bod v kružnici. To nekonečno bodov si ľudia ako pomôcku značia a číslujú v kalendároch.     
V kalendári na písacom stole sú ešte roky osemdesiate minulého storočia a v Bratislave prší. Odchádzam so synom z kaviarne, kde sme sedeli s Milanom Šimečkom a inými kamarátmi. V taške mám niekoľko nových čísel samizdatového časopisu Fragment. Pred nástupom do autobusu pristúpia k nám dvaja uniformovaní policajti a že vraj kontrola osobných dokladov. Možno to boli tí z Kráľovho pohrebu alebo ich nasledovníci, potomkovia? Možno to boli klauni, lebo jeden z nich keď videl, že so synom máme rovnaké mená a priezviská, povedal: Ste dvojičky? Alebo súrodenci? Pukol by som od smiechu, keby som netušil, že blízky a utajený tieň bez tváre, mena a uniformy ich poveril zistiť, kto sme. Zajtra ma pozvú na výsluch? So stiahnutým a roztraseným žalúdkom som konečne po niekoľkých hodinách cesty vošiel do svojej pracovne a hodil do seba dve tri vodky.
A rozmýšľal som o slobode. Hovorí sa, že sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť. Nikto nevie, aký druh slobody ho čaká. Sloboda má veľa tvarov a podôb. Mnohé sa príliš podobajú na otroctvo. Niekto sa bojí byť slobodný, iný je slobodný, až má z toho strach, ale inak nemôže. Slobodu si každodenne udeľuje každý sám z úcty k sebe samému, z úcty k človeku a jeho dôstojnosti. Aj za cenu bolesti a strachu a pochybností ako Janko Kráľ alebo jeho druh Rotarides, ktorý po prepustení z väzenia zošalel.         
Úzkosti a strach sa nepominuli. To iba klauni si preobliekli postmodernejšie kostýmy a premnožili sa. Možno aj oprávnene pochybovať, či apokalypticky šialené spravodajstvo televízií vyrábajú normálni ľudia.
Čo nám teda ostáva v spoločnosti plnej zlých klaunov, ktorí hlúpo a falošne šíria zábavu a rehot a falšujú dejiny? Písanie je úcta k životu a súcit. Každý deň sa treba brániť pred súčasnosťou. Zbaviť sa jej, odvrhnúť.        
Tvoj pradivný Ivan zo severnejšej pustatiny
P. S. Ljeta vietor, ljeta volní po širokom poli,
chceu bi skočiť šuhaj mladí, ňemuože v ňevoli.
Ňemuože čobi čo robiu, darmo misel smelá:
Kďe si sa moja sloboda na sveťe poďela?
Kebi si rástla sloboda na zelenej hore,
hladau bi ťa vo dňe v noci o slnci, o zore.
Kebi si mala sloboda hňjezdo sťa tí ptáci,
hladau bi ťa vo dňe v noci o slnci, mesjaci.
Ale sloboda ňerasťje na hore, na poli,
darmo sťenať, darmo plakať v ukrutnej ňevoli.
Ale sloboda ňežije na hore, na skale,
darmo sťenať, darmo plakať, nespomuožu žiale.

Ivan Kadlečík a Oleg Pastier v decembri 2012 vítajú knihu Iskra v studenej pahrebe v literárnom klube Dunaj v Bratislave


Z diára