ČÍSLO 2, 20. 1. 1969, ROČNÍK II


Ivan Kadlečík

Aký je zmysel?
Trápia nás niektoré otázky: jednou z nich je všetko to, čo nám z hľadiska prítomnosti a minulosti asociuje a signalizuje pojem Matica slovenská; Matica ako hnutie i ako ustanovizeň. Je to iba symbol čohosi neskutočného, mýtus, neplodná a nafúknutá tradícia, mámenie, sebauspokojujúca idea a potrebná ilúzia, alebo je to činorodá, moderná, živá a tvorivá reprezentantka tohto národa a jeho kultúry?
Aký zmysel má v tieni ohrozenia tohto sveta, medzi lavínovitými pohybmi kozmického dosahu takéto maličké šuchorenie? Domnievame sa, že problém Matice je veľmi široký a je priesečníkom a zrkadlom tohto národa a jeho ľudskosti, že má (alebo mal by mať) svoj hlboký a potrebný zmysel a význam.
Hovoriac o Matici chceme hovoriť o národe, lebo aj ňou, Maticou, sa on definuje: kladne i záporne. O tom chceme hovoriť nielen v niektorých príspevkoch, ale aj formou ankety alebo verejnej diskusie. Anketa nebude, dúfame, akciou jednorazovou, a preto by jednotlivé príspevky nemali vedľa seba existovať paralelne, ale nadväzne, prípadne polemicky, so zhnujúcim záväzným stanoviskom.
Aby sa diskusia rozbehla, obrátili sme sa na niektorých našich kultúrnych pracovníkov, politikov i členov miestnych odborov Matice slovenskej s otázkami, ktoré sú v záujme priblíženia sa k pravde azda trochu jednostranne a vyhranene formulované. Spýtali sme sa napríklad, či matičné hnutie nie je anachronizmom v súčasnom modernom, integrujúcom sa svete. Spýtali sme sa, či matičné hnutie nie je len aktom obrany a prázdneho kriku, či môže vytvoriť pozitívny národný program a skutočné hodnoty. A napokon, aké miesto by táto, podľa názvu a de jure vrcholná kultúrna národná ustanovizeň mala mať - spolu s časopisom Matičné čítanie - v dnešnom našom politickom, vedeckom, kultúrnom a umeleckom pohybe. Teda poctivé hľadanie vlastnej tváre. Prvé úvahy na tieto témy prinášame už v tomto čísle nášho časopisu.

Rudolf Chmel

O nový obsah
Sme jednou z mála krajín s kultúrnou tradíciou, kde k funkcii politika (štátneho, okresného či iného formátu) nepatrila kultúra ako nevyhnutný atribút. Mali sme naozaj priveľa politikov - prototypy kultúrnej či vlastne nekultúrnej arogancie a ignorancie. Nadlho sa u nás udomácnil politik (povedané s Clementisom), na ktorého si ešte aj dnes musíme dať pozor, "ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len nedovoláva slovenských básnikov".
Pre tento národ je jedným z citlivých bodov jeho organizmu už dosť dávno Matica slovenská. Nech už jej osudy i úlohy boli akékoľvek, treba s ňou rátať ako s významnou kultúrno-politickou realitou podopretou nielen storočnou tradíciou a permanentným bojom za slovenskosť a svojbytnosť nášho národa, ale i úlohami, ktoré musí riešiť slovenský národ v modernej epoche. Toto je však platforma príliš všeobecná a ak by sa nenaplnila zodpovedným obsahom, zrelá do múzea alebo archívu.
Uspokojujeme sa s vonkajšou pompou, sestrou provincializmu, tvorivú konkrétnu robotu nahrádzame prázdnym deklarovaním nikdy nesplnených samozrejmostí, pletieme si Maticu ako ústav vedecký a výskumný s Maticou ako celonárodnou inštitúciou a kultúrnou silou s dôrazom na činnosť miestnych odborov, máme veľké plány, ale málo schopných ľudí a tak ďalej.
Hovoriť o prebytočnej kultúrnej centralizácii by bolo načieraním vody do koša, ale takisto beznádejné sa zdá prízvukovanie kultúrnej a inej decentralizácie. Čím menší národ, tým väčšia centralizácia. Sčasti je to i pochopiteľné, keby sa táto centralizácia pomaly, ale iste nestávala i centralizáciou myslenia, uniformitou, nediferencovanosťou, ktorá by nám bola najviac škodlivá. Pomáha jej trestuhodná indolencia väčšiny miestnych, okresných či inak provinciálnych hláv, ktoré s bohorovnosťou sebe vlastnou rozhodujú o všetkom, o riaditeľovi i upratovačke múzea (najradšej o tom, čomu vôbec nerozumejú). Tak - vďaka našskej "jednote" - zanikol Kultúrny život v oveľa väčšom meste na Slovensku ako je Martin. Nedivil by som sa, keby podobne pomohli do hrobu i Matičnému čítaniu.
Na rozhýbanie matičnej roboty by bol potrebný prílev novej ozdravujúcej krvi. Pravda, bude to ťažké, lebo my sme boli vždy radšej za veľké (a prázdne) slová ako za malé (ale dôležité) skutky. Ak teda môžem niečo "odporúčať" Matici v celej jej činnosti, tak je to viac naozajstnej práce, menej slov a viacej - toho nám treba ako soli - otvorenej, nepodkupnej angažovanosti za to, čo je dnes dvojnásobne drahé celému národu i vlasti. "Veľké bohatstvo ľudí zdravej duše a vrelého srdca vytvára morálne vedomie nazývané národ. Pokiaľ toto morálne vedomie dokazuje svoju silu prinášaním obetí, ktoré vyžaduje od jedincov dobro celku, potiaľ je oprávnené a má právo na existenciu. To je národ."

Ján Štrasser

Óda na obecných bláznov
Ó, obecní blázni. Tichí. Poslední pravdovravní. Dobrotiví hrkálkoví králi.
S bakuľou a s tanistrou a s otlčenou miskou absolútneho slova
túlavými psami sprevádzaní obecný potok ešte za tmy prebrodili.
A vznešene blatom kráčajúci
a s lieskovým žezlom a s nahnitým jablkom v ruke
a ticho zvoniac otlčenou miskou absolútneho slova
do obce vstúpili.
S nemou tvárou slovo stratiť. Domácemu vtáctvu porozumieť.
Obecní blázni, túžobne čakaní, deťmi ovešaní, kameňmi zahrnutí, slinami uctení.
Zďaleka došli ticho zvoniac otlčenou miskou absolútneho slova,
medzi svojich vrátili sa.
A svoji ich nepoznali.
A pohuckali psov. A obkľúčili. A poviazali. A odvliekli.
A skôr než svitlo, trikrát zapreli do obecnej kôlne.

STRANA 1


- rch -

Mystifikácia mystifikácie
Leopold Podstupka v glose Mystifikácie ako metóda (Nové slovo 1968, č. 1) sa pozastavuje nad tvrdeniami Z. E. v časopise Reportér (1968, č. 46) v súvislosti s jeho poznámkou k nevychádzaniu Kultúrneho života.
Podiel redakcie na prerušení či zániku Kultúrneho života bude treba tiež bližšie osvetliť, ostáva však skutočnosťou (ktorú, ak nechcel L. Podstupka tiež mystifikovať, treba pripomenúť), že Literárny život, ktorý mal nahradiť Kultúrny život, nevychádza "jednoducho preto, že to nechcú dovoliť zodpovedné stranícke a štátne orgány. Každé iné vysvetlenie je prinajmenšom neúprimné... Po troch nesiacoch márneho čakania je stav približne taký: povolenie Literárneho života viažu spomenuté orgány na jednu podmienku: prepustenie päťčlennej skupiny redaktorov. A to bez bližšieho udania dôvodov." (Pavol Števček v rozhovore s A. Pilátovou v článku Odsouzeni k mlčení, Reportér1968, č. 4).
Zdá sa, akoby sme boli na Slovensku akísi priškrtení; hádam len do svojich interných vecí by sme mali mať ešte čo-to povedať. Len vtedy, keď dostane táto "hra" nejaké pravidlá (ktoré by mali poznať nielen sudcovia, ale aj hráči a diváci), len vtedy môže byť problém postavený nedvojznačne jasne a nie všeobecne. Dnes je v tom nejaký chaos (nie našou vinou), ktorého dôsledkom sú aj globálne invektívy na tlač, rozhlas a televíziu. Bolo by preto dobré, keby sme v týchto otázkach mali jasnú aspoň našu občiansku a ľudskú kompetenciu.

Anna Horáková-Gašparíková

Rozpomienka na T. G. Masaryka
Náš prvý prezident profesor T. G. Masaryk si často pozýval ľudí z iného ako aktívneho politického okruhu, s ktorými sa chcel bližšie porozprávať buď pri čiernej káve alebo pri čaji, buď na Lánoch alebo na Pražskom hrade. Práve na Hrad si raz pozval profesora Karlovej univerzity Josefa Pekařa. Mal rád ako človeka tohto svojho vedeckého oponenta, s ktorým polemizoval o zmysle českých dejín.
Krátky obed sa skončil v malej osemhrannej jedálni, na čiernu kávu sa prešlo na druhú stranu bytu do siene obrátenej k mestu. Spomínali obaja, prezident i historik, na svoj pôvod a mladosť. Tomáš Garyk Masaryk výslovne potvrdil, že od samého detstva necítil rozdiel medzi ľuďmi, ktorí žili na jednej strane moravskej hranice a tými za ňou a že už od detstva prežíval osud Slovákov, keď poznal bratranca, ktorý sa pomaďarčil. Hneď ako prišiel do Prahy, v kruhu profesorov, ktorí sa schádzali v hoteli Modrá hviezda, hovoril o Slovensku, i jeho prvý rozhovor s Riegrom bol o Slovákoch.
Potom sa prezident - vidím jeho ušľachtilú bielu hlavu - zadíval otvoreným vysokým oblokom na šumiace zjasnené mesto a ticho, ale výrazne povedal: Nezáleží na tom být velkým národem, záleží na tom být slušným národem. Bolo to v máji 1933.

Zabudnutý kalendár

21. 1. Keď sa na Vincenta vták na koľaji vody napije, ten rok mnoho vína sľubuje.
Ak bude tento deň jasný, bude víno a chlieb lacný.
25. 1. Keď sa na Pavla vtáča napije z koľaje, bude neskoro jar. Na Obrátenie Pavla sa medveď na druhý bok obráti. Na Pavla čľapky, vyhadzuj, gazda, zedky (zvyšky krmu).
Na Pavla napoly peceň. O Pavle je pol zimy. Ak je na Pavla deň jasný, budú ľudia mať rok šťastný, ak bude sneh s dažďom pršať, bude drahota nasledovať.

STRANA 2


Peter Liba

Moderne organizovaná inštitúcia?
Pôvodný etymologický zmysel pojmu Matice ako úľa, do ktorého každý člen národa prináša svoj diel, i ako veľchrámu, ktorý svojou výstavnosťou podčiarkuje mohutnosť duchovného vrenia, prijímania a rozdávania kultúrnych hodnôt, sa romantizujúco prenáša do súčasnosti, diferencovanej, nestálej, poznačenej deštrukciou ideálov, zároveň však hľadaním pozitívnych istôt. Chce sa jej pririeknuť úloha integračná, aby završovala stavbu národnej kultúry, aby mohla slúžiť všetkým, pričom sa zabúda na to, že slovenským národom hýbu vyššie ideály a idey, ako je národná tradícia, národné uvedomovanie (výchova), ktoré majú byť jej špecifickým poslaním. Konečne národným duchom má byť presiaknutá predovšetkým školská výchova všetkých stupňov, a potom je to otázka štátna a nemožno ju odbaviť len pririeknutím jednej inštitúcii. S týmto tradíčne ponímaným poslaním Matica slovenská dlho nevydrží, ak chce byť moderná, konštruktívna, tobôž nie s tými prostriedkami, ktoré má alebo bude mať.
Jestvujú zhruba tri predstavy o Matici slovenskej: jedna vyrastá z ideálu MS ako všelieku na všetky neduhy národa (predstava zdola), druhá vychádza z náhľadu, akoby MS bola jedným z prostriedkov, ktorým sa dajú ovládať a využívať členské masy (predstava zhora), a tretia vychádza z presvedčenia, že Maticu treba vybudovať ako špecializovanú národnú inštitúciu s vedecko-výskumnou základňou, ktorá by zároveň vytvárala priestor a podmienky pre realizáciu základného moderného programu, ale z väčšej časti sama ho realizovala.

Matej Pätoprstý

Začiatky vo Viničnom
Matičná myšlienka má vo Viničnom hlbšie korene. Už v štyridsiatych rokoch mladí nadšenci, zväčša ešte študenti stredných škôl, si založili miestny odbor Matice slovenskej a pestovali najmä ochotnícke divadlo. Dušou celej vtedajšej činnosti bol Karol Noskovič ml. so svojimi rovesníkmi Rybeckým, J. Kujovičom a ďalšími.
Hlavnou náplňou našej činnosti ostáva naďalej divadlo. Po Stodolovom Svätoplukovi naštudovali sme Urbánkovu hru Kamenným chodníčkom. Predstavili sme sa ňou trikrát doma a raz v Igrame.
Štefan Miko
 
Čo potrebuje ľud
Matica slovenská má veľkú budúcnosť v slovenskom národe. V prvom rade by mala zjednotiť všetkých Slovákov pod slovenskou zástavou, aby sa už viac nedelili na katolíkov a evanjelikov.
Dnes máme veľa Slovákov, ktorí už svojmu národu nevenujú ani hodinku svojho voľného času, starajú sa len o svoje dobro. Národ im nie je nič, len nech sa oni majú dobre.
Od svojho pätnásteho roku som bol členom Matice slovenskej. Hoci mám už teraz šesťdesiatštyri, cítim sa od januára ako znovuzrodený. Nám starým dnes treba pracovať na školách a organizovať dorast Matice slovenskej

STRANA 3


Hilda Kovačovičová

O kultúrnych stykoch s Rumunmi
Kultúrne styky medzi Rumunmi a Slovákmi sú ešte pomerne málo známe, i keď majú už dosť dlhú históriu a z toho vyplývajúcu aj určitú tradíciu.
V roku 1895, ktorý sa zapísal do spoločných dejín Rumunov a Slovákov, sa uskutočnil Kongres sedmohradských Rumunov, Slovákov a Srbov v Budapešti, ktorého sa zo slovenskej strany aktívne zúčastnili dr. Miloš Štefanovič, S. H. Vajanský a A. Halaša. Kongres bol vyvrcholením viacročnej politickej spolupráce príslušníkov nemaďarských národností a jeho ústrednými myšlienkami boli spolupráca národov, ich zrovnoprávnenie, ako aj požiadavky najširších demokratických slobôd.
Na pozadí politickej spolupráce sa už v osemdesiatych rokoch 19. storočia prejavujú snahy o rumunsko-slovenské zblíženie na poli kultúrnom. Nespornú zásluhu má na tom pokrokový slovenský novinár Gustáv Augustíny, žijúci od roku 1883 v Rumunsku, kde pracoval ako redaktor v bukureštských novinách (Universul, L´étoile roumaine, L´expres Orient) a v sibiňskej Tribune. Na Augustínyho podnet prinášali rumunské časopisy články o Slovákoch, o ich národnom hnutí a ich kultúre. Svoje príspevky o Rumunsku posielal zase do slovenských časopisov, predovšetkým do Slovenských pohľadov.
Augustíny má svoj podiel aj na slovensko-rumunskej ženskej kultúrnej spolupráci, ktorá sa rozprúdila koncom minulého storočia medzi Ligou rumunských žien v Sibini (1892) a slovenskými ženami z Turčianskeho Svätého Martina M. O. Horváthovou, B. Mudroňovou, O. Dulovou a v neposlednom rade Teréziou Vansovou, ktorá túto spoluprácu pomocou korešpondencie s Augustínym aj riadila. Národne uvedomelé rumunské a slovenské ženy si navzájom vymenili niekoľko darov: výšivky, kroje, fotografie.
Dodnes neprekonaným prekladateľom rumunskej poézie do slovenčiny zostáva neskoršie známy básnik slovenskej moderny Ivan Krasko, ktorý prišiel roku 1893 ako gymnaziálny študent do Sedmohradska zakončiť svoje stredoškolské štúdium, lebo všetky slovenské školy boli v dôsledku maďarizačného procesu pozatvárané. Mladý Ivan Krasko sa v novom prostredí čoskoro udomácnil, najmä potom, čo sa oboznámil s tamojšou literatúrou a objavil pre seba básnika, ktorého poézia sa mu stala veľmi blízkou - rumunského pozdného romantika Mihala Eminesca (1850-1889). Ako veľmi túto poéziu obdivoval a ako si ju vážil, môžeme usúdiť z jeho starostlivých prekladov.
Oblasť kultúrnych stykov Rumunska so Slovenskom po vzniku Československa riadil Československo-rumunský spolok v Bratislave (1929), ktorý vznikol ako pobočka pražského Československo-rumunského ústavu (1927). Predsedom sa stal rumunský generálny konnzul, senátor Kornel Stodola, podpredsedom popredný český romanista dr. Vladimír Buben, profesor francúzskej lingvistiky na UK v Bratislave, a tajomníčkou dr. Jindra Hušková, lektorka rumunského jazyka na UK v Bratislave, ktorá počas svojej dlhoročnej vedeckej, pedagogickej a propagátorskej činnosti urobila nesmierne záslužnú, v pravom zmysle slova priekopnícku prácu vštepovaním rumunskej kultúry a najmä literárnej tvorby do slovenského povedomia.
Na scéne SND v Bratislave bola ako prvá uvedená dráma obľúbeného rumunského autora Caragialeho Muž zo tmy (1929) v réžii šéfa činohry Jána Borodáča a za účinkovania Oľgy Borodáčovej-Országovej, Andreja Bagara a českého herca Jana Bočka, v roku 1933 komédia popredného básnika I. Minulesca Allegro ma non troppo a za druhej svetovej vojny divadelná hra Stefanesca Kdesi ďaleko. Prvý rumunský román v slovenčine od Gib Mihaesca Ruska vyšiel roku 1936 v populárnej edícii SPKK a v slovenčine si môžemeprečítať aj diela I. Creangu, I. L. Caragialeho, M. Sadoveana, ale aj novších spisovateľov, ako sú L. Rebreanu, M. Preda, Z. Stancu, T. Popovici, E. Barbu i autorov detskej prózy, ktorých reprezentuje O. Panculaši.

- ab -

O pôvode slova Tót
Slovo Tót si priniesli Maďari už zo svojej starej vlasti, ešte pred príchodom k strednému Dunaju, teda pred 9. storočím. Od 9. storočia označovali ním slovanské etnické skupiny, usadené oddávna v Európe, menovite Slovákov, Chorvátov, Slovincov a sedmohradských Bulharov. Slovo Tót vo svojom prvotnom znení "tauti", "touta" znamená usadlé domáce obyvateľstvo, národ. Maďari toto slovo prevzali od Trákov, Ilýrov a Keltov na európskom východe. A tak teda maďarské etnické označenie Tót je veľmi vzácnym dokladom o tom, že Maďari v 9. storočí pri svojom príchode k strednému Dunaju tu našli Slovákov ako organizovaný národ a že s nimi spolunažívali. Hanlivý prízvuk dostalo toto slovo až v časoch násilnej maďarizácie v 19. storočí Že tu ide o slovo veľkej indoeurópskej starožitnosti, potvrdzuje i skutočnosť, že vo svojej etymologickej podstate je totožné so slovom Teut, Teutsch, Deutsch.

STRANA 4


Ivan Kadlečík
Motoristi, na minútku!
Oj, či je len dobre a ľahko prozaikom v tejto krajine! - vzdychne si nejeden. Veď všeličo v našej próze môže byť vtipné a duchaplné. Ak chceme vyjadriť k niekomu vtipný a ironický vzťah, stačí mu povedzme prilepiť opakujúcu sa charakteristiku na spôsob epiteton constans: "pohyblivý literárny kritik menšej postavy" - a už to bude "smiešne". Myslí si to aj známa slovenská figliarka pani Libuša Mináčová vo svojej najnovšej knihe Koniec automobilistky (Slovenský spisovateľ, 1968). A kritik, hoci aj nie je "pohyblivý" a "menšej postavy", keď má povedať, čo si o tejto próze myslí, predsa len ľahko zaváha: lebo kto sa odváži povedať niečo proti takej figliarke? Osmeľme sa teda. Je všeobecne zmáme, že záložky z ako-tak pochopiteľných a známych dôvodov preveľmi zjednodušujú. Ale táto to nerobí. Nezjednodušuje, lebo niet čo; a ak je, nedá sa viac zjednodušiť a devalvovať. Záložka teda vychádza v ústrety eventuálnym čitateľom: ušetria čas, lebo z knihy sa viac nedozvedia. Dozvedia sa, že rodina N.-ovcov si kúpila novú simku. Urobia si výlet do rodného kraja. Pani N., pochopiteľne, chce silou mocou riadiť auto, ale manžel jej, pochopiteľne, bráni, pravdaže. Pánu N. odoberú na rok vodičský preukaz. Pani N. sa dožila svojej túžby - riadiť auto, pravdaže. Pochopiteľne, havaruje. Pán N. sa zarieka, že ženu už za volant nikdy nepustí, pravdaže. Toľko stručný, ale dostačujúci obsah
Ale kritik sa zbytočne pechorí: veď je to všetko pravda pravdivá a v skutočnosti to naozaj tak býva. Býva to tak až príliš často na to, aby literatúra, takto o tom pojednávajúca, nestratila svoje meno a totožnosť. Lebo ona, literatúra, by mala byť novým poznaním, nie komentovaním. Až literatúrou (umením) sa skutočnosť stáva tým, čím je - ale to platí iba o literatúre pravej. Pseudoumením sa skutočnosť - hoci verne a pravdivo zobrazená a odrazená - stáva tým, čím nie je. Bože, a úbohý kritik si naozaj myslí, že literatúra je poznaním, ktoré predmet osvetlí z nejakej novej strany, že osvetlí to, čo je v tieni. Libuša Mináčová sa na skutočnosti priživuje, predmet jej rozprávania je jej všetkým, lebo jej dielu chýba autonómna interpretácia fakticity a existencia svojbytnej, suverénnej a od skutočnosti nezávislej novostvorenej reality. Dojímavo sa autorka vinie k tomu a interpretuje to, čo je dané. Zdanie nezávislosti svojej i nezávislosti svojho diela chce vytvoriť tým, že skutočnosť karikuje, ironizuje, humorizuje či satirizuje. Ale to je naozaj iba ilúzia: autorka nie je schopná prekročiť predmet svojej kritiky (totiž človeka zotročeného technikou a civilizáciou, čo je v nezbeletrizovanej podobe vážny mysliteľský problém), lebo nevytvára novú situáciu, a tým vlastne predmet svojej kritiky potvrdzuje a konštituuje status quo. Nevládze vykročiť do budúcnosti, lebo nevie (možno teoreticky áno), že umenie, s básnikom povedané - ako "oheň ticho kráča zlatou strednou cestou medzi drevom a popolom".
Ale my, čitatelia, kritici i motoristi napriek prečítanej knihe ešte stále naivne veríme, že literatúra môže byť - okrem iného - aj novým, netušeným a prekvapujúcim poznaním, novou skutočnosťou. Veríme srdečne...
 
Breviár myslenia
Do našej súčasnej prózy, ktorá trpí efektným a prázdnym lyrizovaním, prehnaným konštruktivizmom alebo naivne realistickou popisnosťou, znovu osviežujúco zasiahol Ján Lenčo svojou knihou prozaických miniatúr Nepokoj v minútach (Slovenský spisovateľ, 1968). Je to nepokoj intelektuála, ktorý verí v ľudskosť, v možnosť vrátiť svetu ľudskú podobu. (“Na križovatke budeš stáť so svojím chlebom, budeš trpieť a čakať na vyvoleného, ktorého nepoznáš medzi miliónmi nehodných. A pred pokušením ťa bude chrániť len viera, že keď sa vyvolený nasýti tvojím chlebom, strhne svojou mocou zvieraciu masku zo všetkých nehodných a vráti im podobu človeka - zneje to tak trochu rúfusovky.) Verí v ľudskosť, a preto o nej aj pochybuje - a keďže pochybuje, nestáva sa kazateľom a dogmatickým moralistom: Lenčo je pravý epik.
Už jeho prvá kniha (Cesta na morské dno) bola v podstate taká — a hoci jej aj kritika vyčítala odvodenosť z lektúry a akýsi stereotyp vyplývajúci azda z množstva, zaslúži si väčšiu pozornosť a ocenenie, než sa jej dostalo. Má totiž v našej literatúre zvláštne, tak trochu nezvyklé postavenie (obsahom i formou) a netradičný ráz: je to čisté, skoro by sme povedali destilované myslenie. Toho u nás nikdy nie je dosť, skôr naopak: v próze sa chce väčšinou nahradiť slovnou ekvilibristikou, alebo zakryť bombastickým výrazom, sentimentom a pátosom. Lenčovský typ prózy je zvláštnosťou a dovolíme si ešte raz tvrdiť, že pôsobí osviežujúco — napriek tomu, že sa niekedy javí umelo a intelektuálsky sucho: taký je i Lenčov humor, irónia a sarkazmus; nie burleska a buffonáda, ale humor plachý, jemný a trochu vari smutný. A čistota výrazu, formy, bezohľadne smerujúcej k pointe, ktorá je vlastne prekvapujúcim aforizmom. Teda nie pohyb sujetu, vonkajšieho deja, ale pohyb myšlienky cez jej peripetie, vnútorné zákony, cez jej krajné možnosti; logika nekonformná, ale konzekventne dotiahnutá až do konca, po paradox a absurditu, dôsledná až po sebapoprenie; dialektika neplodiaca relativizmus a nivelizovanie mravných hodnôt v syntéze kladu a záporu, ale taká, čo necháva hranice medzi áno a nie ešte zreteľne osvetlené a kontrastné, takže vieme, proti čomu a za čo mobilizuje. Môžeme to nazvať aj ľudskou angažovanosťou, ktorá má väčšiu dotýkavosť než angažovanosť priama, popisná a realistická” — tu symbol, náznak, podobenstvo stojace nad časom a aktuálnosťou je práve eo ipso aktuálne, časové. Stačí si prečítať niekoľko legiend, bájok, rozprávok a historických reminiscencií a je jasné, že pravdivo hovoria o veciach v nás a okolo nás. Preto sú potrebné a múdre ako prosté lámanie a rozdávame chleba poznavšieho.

STRANA 5


Jozef Cíger Hronský

Smiech Rozálie Ďurišovej
Rozália nasťahovala sa k nám do nového bytu hneď v prvý večer, hneď v tú sekundu, keď si matka na novom byte sadla na nízku lavičku, na ktorej sme mávali kupy s vodou a keď vzdychla: Chvalabohu, rada som, že sme už preč z Ďurišovho dvora.
Skoro som sa zasmial, lebo z matkiných slov ľahučko dalo sa vycítiť, že myslí iba na Rozáliu, že sa teší, že je Rozália ďaleko a je isté, že Rozália už nepríde k nám vyobliekať sa do bielych šiat, ani ich zhadzovať zo seba. A Rozália v skutočnosti už sedela u nás a ukladala svoj drobný smiech do úzkeho obloka, do zimného slnka, čo sa na chvíľu oprelo na steny, a do klepkania hodín, čo stáli teraz na stole, lebo sme sa ešte nestačili rozhodnúť, kde ich tu na novom byte postavíme.
Skoro som sa nahlas rozosmial, keď som sa prizrel na matku, aká je naivná a nevie, že Rozália sa viezla k nám na tom istom voze, na ktorom zasielateľ viezol naše haraburdie. Na samom vrchu sedela, pravda, smiala sa, páčilo sa jej, že sa tak vezie, a izby na novom byte boli ešte celkom prázdne, keď vošla do nich.
Ťažká a smutná to chvíľa bola. Musel som ešte dlhé a dlhé roky rásť, aby som ju pochopil vo všetkých podrobnostiach. Ale prišla a nedala sa vylúčiť zo skutočnosti.

Dezider Banga

Čakám
Kedy z oblohy spadne podkova do ružového piesku
a mesiac si pritiahne haluz noci s čerešňami hviezd.
Načúvam, ako tíško vydiera sa med za bzukotu včiel
a ryby v sladkých vodách vyzváňajú
na strieborných kovadlinách kremenca.
Zem si nad hlavu vyhadzuje modré klbko noci.
Čakávam na bielu loď,
kedy sa na hrdle oblohy nedozretá plánka rozhorí.
Do dlane záhrady zadrel sa tŕň slnka,
krv ruží kvapká do ružových kríčkov.
Kováč kuje sekeru,
srnec strechy vystrčil parohy domu.
Čakávam na bielu loď,
aby ma odviezla na ostrov mojej lásky,
ktorý je kašmírovou šatkou mora obviazaný.
Nad plameň luny zvonia zlaté zámky na jeho bránach
a stromy v záhradách posypané rubínmi.

STRANA 6


Zita Kostrová

Tradíccia a súčasnosť
Vlastný vzťah medzi ľudovým umením a moderným umením prechádza viacerými podobami. Od romantického obdivu ešte z konca devätnásteho a počiatku dvadsiateho storočia cez krojové štúdie, cez preberanie ornamentálnej výzdoby ide cesta k objavovaniu jeho princípov, ako to nachádzame napríklad u Benku, Fullu, Bazovského, Galandu, aby sme spomenuli aspoň tie najdôležitejšie príklady.
Po druhej svetovej vojne najproblematickejším obdobím vzťahu tradície a súčasnosti je počiatok päťdesiatych rokov. Za necelých desať rokov sa tomuto vzťahu tak uškodilo, že prakticky dodnes je potrebné očisťovať ho od dôsledkov násilného deklarovania. Očista sa začína u mladých absolventov Vysokej školy výtvarných umení, ktorí v roku 1957 zakladajú skupinu M. Galandu.
Za najdôležitejšiu principiálnu stránku ľudového umenia dodnes nevyužitú pokladám jeho syntetický charakter, ucelenosť životného priestoru, v ktorom sa odohráva. To, že jeho najrôznejšie prejavy sú v obdivuhodnej jednote a harmónii. V celom prostredí, v ktorom sa odohráva život a tvorba ľudu, má svoje zákonitosti a každý ich prejav má svoje dosť presne vymedzené miesto, cieľ alebo účel. Od architektúry, jej zrastenosti s krajinou, vlastnosťami a štruktúrou použitého materiálu, cez drobné sošky, božie muky, predmety dennej, kultovnej alebo zvykoslovnej potreby, cez kroj, rozprávky, divadlo i piesne a hudbu. Výtvarné a estetické cítenie ich prestupuje, napĺňa a povyšuje. Napriek rôznym regionálnym zvláštnostiam poznáme okamžite i na nepatrnom predmete jeho ľudový pôvod.
Iným charakteristickým znakom ľudového umeleckého prejavu je používanie a spracovanie najrôznejších materiálov. Od tradičných, ako sú drevo, kameň, rôzne kovy, textílie, keramika, sú tu i materiály, ktorým v umeleckej tvorbe hovoríme netradičné. V ľudovom umení sa obyčajne uplatňujú pri zvykoslovných obradoch. Často sa používa slama, papier, ale i cesto býva výtvarne tvarované (rôzne slávnostné koláče).
Moderné umenie, jeho podoba, materiál, podmienky realizácie, spôsob realizácie súvisia dnes s celkovým charakterom spoločnosti viac ako kedykoľvek predtým. Umelec sa dostáva do podobnej situácie, v akej je už oddávna architekt. Modernému umeniu narástli rozmery, obraz sa oslobodil z plochy a rámu, sochy sa síce robia aj z odpadu, ale aj z materiálu, ktorý autor často nie je schopný zaplatiť.
Netrúfam si predpovedať zánik komorného umenia, pravdepodobne bude mať vždy svoje opodstatnenie v súkromnom prostredí človeka. Umenie v architektúre však už dnes prechádza rýchlymi zmenami a ešte väčšie sa dajú očakávať.
Peter Mendel
 
Stretávanie s Milošom Bazovským
Moje prvé stretnutie s Milošom Bazovským bolo vo vlaku. Šiel som práve do školy a niesol som rysovaciu dosku, na ktorej som mal napnutý výkres a na ňom kresbu - tatranský Kriváň. Bazovský si výkres prezrel, pokritizoval niečo a predstavil sa mi ako poslucháč výtvarnej akadémie v Prahe. Pozval ma, že o mesiac príde opäť do Turian, aby som prišiel do jeho ateliéru, že sa pozhovárame o umení.
Jeho ateliér, to bola malá izbička pri evanjelickej škole, v kabinete jeho brata, učiteľa. Po skončení pražských štúdií (1924) sa zariadil na pôjde turianskej pošty. Stretávali sme sa už často. V tom priestore, ohraničenom dekami, mal okrem gitary, divána a Beethovenovej masky aj stoličku, na ktorej sedávali modely. Raz portrétoval aj mňa. Najzaujímavejším modelom mu bol miestny hrobár Tomek, ktorý mu sedel za paklíky tabaku.
Keď išiel do Paríža (1929), pamätám sa na jeho návrat. Bol nadšený. A súčasne skoro zúfalý: "Všetko je už urobené! Zbytočné je čokoľvek robiť, lebo všetko je už spravené, namaľované. Škoda sa trápiť, všetko je hotové!"
No - a vtedy začal. Pomaly sa zotavil, rozhliadol a začal kresliť. Boli to väčšinou pastely, ženské profily a rôzne čepce, strih vlasov a krojované osoby z Heľpy. Trošku v tom pocítil Egypt, čo naň zapôsobil v Paríži dokonalosťou.
Po roku 1945 Miloš Bazovský akosi zatrpkol. Začali ho stíhať. Nepriatelia vystupovali proti nemu a snažili sa ho obviniť zo spolupráce s fašizmom, čo však nebola pravda. Rok nepracoval, ale potom sa dal do práce. Nastala epocha jeho vrcholnej tvorby. Všetci, čo sme chápali jeho umenie, sme ho obdivovali. Jeho prácu ocenila cudzina. Prišli turisti, cudzinci a ocenili ho. Všimli si ho na výstave v Slovenskom národnom múzeu v Martine a začalo sa viac a viac o ňom písať, stúpal na cene, neskôr rapídne. Na začiatku päťdesiatych rokov však vyvrcholilo nepochopenie zo strany domácich ľudí. Nemal finančné porstriedky. Len malá hŕstka ľudí, čo sme jeho umenie chápali, neboli sme takí majetní, aby sme mu mnohli pomôcť, aby sme mohli ovplyvniť situáciu. Pomáhali sme mu v nevyhnutnostiach, ale sme ho nezachránili, keď ho chceli deložovať.
A potom - prenasledovali ho so socialistickým realizmom. Bazovský bol už príliš zrelý, príliš svojský, realizmus bol uňho dávno prekonaný. Keď som bol vtedy raz v Bratislave, počul som historku, že Bazovský poslal tam na výstavu obraz a na ňom nebolo nič iné iba jedna veľká kopa hnoja a do nej zabodnuté vidly. Obraz mal nadpis Socialistický realizmus. Komisár sa pohoršoval: Bazovský si z nás uťahuje. Treba ho vylúčiť zo Zväzu! Hovoril som o tom Bazovskému. Povedal mi: Tak predsa ma pochopili.
Posledný raz som sa s ním stretol vlani. Už v Trenčíne. Bol som mu gratulovať k jeho 69 rokom, práve v deň jeho narodenín (11. januára 1968). Tohto roku by sa bol dožil 70 rokov. Na trenčianskom cintoríne 18. decembra 1968 sa zúčastnila slovenská kultúrna verejnosť na jeho pohrebe a snáď celá naša verejnosť s otrasom prijala 15. decembra správu o jeho smrti.
Modernosť Bazovského výtvarného pohľadu spočíva v tom, že na jednej strane sa držal tematicky reality typickej dediny, ku ktorej ho viazal vnútorný vzťah, ale na druhej strane neprijímal do svojho prejavu dekoratívne, vonkajškové folklórne prvky, proti akademizmu a proti mechanizmu staval svoj dojem. Nepateticky vyzdvihol chudobu, biedu a bôľnosť miest, ktoré spoznal: Detvy, Oravy, Heľpy, Liptova, okolia Martina i rodných Turian, farebne a kompozične zdramatizoval tvrdosť toho života.
Ale základný zmysel jeho tvorby, jeho Ahasver, čo prežil celý život na jednom mieste, jeho Samotár, jeho Mier i jeho Nebezpečie sa pre tých, čo takto pochopili jeho dielo, stal akousi istotou, ktorú chcú mať pri sebe. Bazovského dielo sa stalo komorným monumentom duše národa.

STRANA 7


Tomáš Winkler

Kto seje vietor
Ako sa dozvedáme z článku Juraja Baču v časopise Novoe žittja číslo1 z 3. januára tohto roku, uvedeného palcovým titulkom Prvý štrajk v našej histórii, prázdniny sa začali o 11. hodine 20. decembra 1968 tristo učiteľom Svidníckeho okresu.
Požiadavky štrajkujúcich: odvolať z funkcie vedúceho odboru školstva vo Svidníku súdruha Jána Cichého, pretože v oznamovacích prostriedkoch a na verejnosti svojimi extrémnymi názormi urážal národné cítenie rusínskeho učiteľstva a ostatného rusínskeho obyvateľstva; zrušiť požiadavku Matice slovenskej a Povereníctva školstva, že učitelia rusínskeho pôvodu nemôžu vyučovať na slovenských školách, sú povinní vykonať diferenčné skúšky z jazyka slovenského, a vlastivedné predmety na slovenských a národnostných školách majú vyučovať len učitelia slovenskej národnosti.
Štrajk rozbúril hladinu v celom okrese. Situáciu prišli riešiť aj zástupcovia Slovenskej národnej rady. Ako sa to všetko skončí?
Takéto sú problémy s našou školskou politikou na juhu a na východe Slovenska.
Ján Junas
 
Od mágie k medicíne
Vďaka najmä Dobšinskému, Holubymu, Petrovičovi (jedinému lekárovi zaujímajúcemu sa o ľudové liečenie) a v novšom čase Bednárikovi dostalo sa do tlače aspoň zosystemizovanie a sumarizácia (aj keď zďaleka neúplná) najrozmanitejších prejavov ľudového liečenia. Ide o neobyčajne zaujímavý prvok v myslení nášho človeka, ktorý nielenže si vedel svoj život zapĺňať estetickou bohatosťou slovnej, stavebnej či odevnej kultúry, aj napriek ťažkým zápasom o svoje samobytné jestvovanie národného i individuálneho života, ale vedel si tento život aj chrániť, objavovať lieky proti chorobám a fyziologické znaky svojho života snažil sa vysvetľovať svojím svojráznym spôsobom.
Človek poznával prírodu, jej tvary i pôsobenie jej jednotlivých znakov na svoj život a jedným zo základných prvkov takéhoto poznania bolo aj uvedomenie si účinkov rastlín, stromov, ich lístia, kvetov, plodov a koreňov, a to nielen na uspokojovanie pocitov hladu, ale rovnako aj na osvojenie si poznania, že niektoré druhy rastlín, ich semená, listy, plody vyvolávajú pocit sviežosti, ba zažehnávajú nepríjemný stav bolesti, a iné zas vyvolávajú nevoľnosť, ba priam bolesť.
V našom ľudovom lekárstve, ktoré má neobyčajne bohatú tradíciu, sa veľmi výrazne rysujú dva základné prvky. Racionálny, vychádzajúci z osvojovania síl prírody, dokonalého využívania jej zdrojov, hlavne botanických, praktizovaný najmä zelinkárstvom, čiastočne mastičkárstvom a znalosťami naprávania zlomenín a vykĺbenín a vytvorením zvláštneho druhu podomových obchodníkov s liekmi - olejkárov (čo je priam historický lekársky svetový unikát), ktorí sa svojou činnosťou uplatnili aj za hranicami našej krajiny. Druhý prvok je magický, reprezentovaný zaklínaním, čarovaním a čarami s uplatnením bohatej škály povier zo vzťahu k oduchovnenej prírode, plnej dobrých i zlých bôžikov, ako si ich vytvorila bohatá predstavivosť ducha našich slovanských praotcov. .
Slovenské ľudové lekárstvo v zmysle etnografickom tvorí osobitnú súčasť ľudovej kultúry, no aj v smere spoločenskobiologickom a nielen rýdzo medicínskom znamená veľký prínos. Treba ešte objaviť niektoré spisy z tejto zaujímavej oblasti (napríklad kniha J. Carmena Domáci lekár a radca, ktorá vyšla v Pittsburgu roku 1920).

STRANA 8