ČÍSLO 2, 9. 11. 1968, ROČNÍK I


Pavol Vongrej

Myšlienka, slovo a čin
Na matičnú tému sa povedalo a popísalo tohto roku už veľa slov. Bolo to pre všeličo, čo si možno ani dnes neuvedomujeme, dobré a na čase. Vyvoláva to však už pri nových úvahách skoro obavu z inflácie slov. Ak ale predsa naberie človek odvahu na nové úvahy o matičnej téme, nech mu je ospravedlnením situácia poaugustových tragických dní, nech mu je rozhrešením atmosféra októbrových osláv vzniku a trvania tejto republiky aj v marazme časov, nech mu je povzbudením rozžívanie tohto národa v novom, spravodlivom federatívnom usporiadaní Československej republiky. Lebo všetko toto znamená aj pre myšlienku, slovo a čin Matice slovenskej nové pozície, nové cesty a realizácie jej účinkovania.
Delegácia Matice slovenskej si práve tieto momenty mohla výrazne uvedomiť v minulých dňoch, keď 16. októbra 1968 odovzdávala v Prahe diplomy čestných členov Matice slovenskej prvému tajomníkovi ÚV KSČS Alexandrovi Dubčekovi a predsedovi Národného zhromaždenia Josefovi Smrkovskému.

Július Vanovič

Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní.
Počúvame tú pieseň a cítime sa mocní: podávame si v nej ruky s pokoleniami pred nami aj s tými, čo ju spievajú a počúvajú, s piesňou donedávna umlčanou – ako vidíme aj ona prepukla, ožila teraz ako zvesť, ako občianske a národné evanjelium – s tou piesňou, ktorou sa hŕstka udržiavala pri dúfaní a práci, ktorá prebúdza už sto rokov vzájomnosť a stotožnenie Slovákov najrozličnejších pováh, konfesií aj strán, pieseň ľudská a zároveň božia, pieseň výnimočná, slávnostná a svätá – a v ľuďoch sa prebúdza to, k čomu ich nik nenúti, za čo sa neplatí, čo je dokonca, alebo čo ešte len bude veľmi riskantné; vlní sa to v ľuďoch, bijú im v tepnách údery akéhosi veľkého duchovného zvona, pri ktorom sa rozpomíname, vstupujeme do spoločenstva so všetkými, ktorí na tomto kúsku zeme, pod týmito hviezdami robili čosi, za čo sa neplatí, čo je nepohodlné, nepríjemné, ba nebezpečné, v ktorých žil onen nádherný prebytok, čo sa volá Duch, Myšlienka, Charakter alebo Ideál alebo Národ, alebo Sloboda, Spravodlivosť, Pravda, Demokracia a Humanita, to, čo sa najnovšie môže volať Obcou božou.
A, priatelia po myšlienke a po duchu, keď táto pieseň zneje dnes, keď ju spievajú naposledy hlásatelia v rozhlase, keď sa táto pieseň spieva po uliciach a námestiach, cítime s prekvapením a zachvením, že je vlastne mocnejšia ako vojaci, ako ich tanky, že vytvára nad nami a pred nimi, v ich bezprostrednej blízkosti ľudskú, mravnú a štátnu autonómiu, prevahu spoločenstva, akúsi veľkú duchovnú zvrchovanosť, suverénnosť a verné ubezpečenie; prebúdza ona, verná, mocná slovami i nápevom, bezmocná však bez nás, bez našich hrdiel a toho, čo v nás prebúdza; sila tejto piesne je v tej tradičnej, ubezpečenie šíriacej stabilite, ale v obdivuhodnej pružnosti, ochote jej slov prijímať obsahy a pátosy nové, s novou situáciou, novými a novými stavmi ohrozenia - a tak pred hlavňou jej hrdla, jej hlasu a nápevu ocitá sa všetko, namierené proti tomuto spoločenstvu, ocitá sa všetko neľudské a násilnícke; každé, aj najväčšie zlo.

Ľudovít Novák

Pravda o slovenskom pravopise
Akademik Daniel Rapant uverejnil v Kultúrnom živote ročník XXIII, číslo 33, strana 8-9 rozsiahly článok pod honosným titulom Logika dejín. V zásade, keďže akademik Rapant je historik, nemožno mu uprieť právo, aby nepísal aj o dejinách slovenského pravopisu. Ibaže s jedinou podmienkou: písať podľa pravdy. Proti jeho elementárnemu popieraniu prostých historických faktorv musíne však vzniesť začerstva námietky.

STRANA 1


Peter Liba

Prvá v zajatí Tálie
Nemáme napísané dejiny slovenského ženského hnutia, ani dejiny slovenského ochotníctva za minulé storočia. Ukázala by sa v nich nejedna svetlá stránka našich národných dejín, dejín mestečiek a dedín, ukázalo by sa, ako sa vlastný národný prejav udržiaval, živil a tradoval v rodinných krboch a ako sa postupne dostával na verejné pole, ako potom strhával národne vlažné a o materiálne starosti zaujaté meštianske a dedinské obyvateľstvo.
Medzi prvé slovenské ženy, ktoré s plným vedomím svojej ženskej misie v národnom zápase dali sa do služieb národnej výchovy, patrí Marína Miloslava Hodžová, najstaršia dcéra Michala Miloslava Hodžu. Štefan Krčméry o nej povedal, že bola prvou ženou, videnou z celého Slovenska. Stalo sa to tým, že Marína Hodžová v čase rastúcej aktivizácie slovenského národného hnutia – začiatkom 60. rokov 19. storočia – a v čase nového rozkvetu divadelného ochotníctva vystúpila na ochotnícku scénu v Liptovskom Mikuláši.

Zabudnutý kalendár

19. 11. Svätá Alžbeta za plný košík sviatkov prináša.
25. 11. Katrena hudcom husle berie (začína sa advent, obdobie bez zábav a svadieb). Keď na Katarínu stojí hus na ľade, na Vianoce bude stáť na blate. Na svätú Katarínu schovaj sa pod perinu.

STRANA 2


Rudolf Chmel

Rozčeril stojaté vody
Nebolo na Slovesku nikdy veľa duchov, ktorí sa mu nebáli siahnuť až na podstatu, do drene, odkryť všetky jeho stránky. V romantickom ošiali, ktorý pretrval dodnes, nás prevažne zaujímala ideálna povaha veci – u obrodencov tak ako u Vajanského či iných.
Malý národ musí byť dvakrát múdry, počúvali sme v nedávnych dňoch. Musí však mať aj múdrych. A nielen múdrych,.ale i odhodlaných dať svoj život do služieb myšlienky. Do prevratu bola takáto skutočnosť spojená u každého slovenského inteligenta s obeťou. S obeťou, ktorá však prinášala i svoje plody. Jedným z mála, ktorí obetovali svoj život a dielo národu, stanúc sa napokon sami obeťou nepriazne, bol i Ján Lajčiak.
Rodák z Pribyliny, po základných štúdiách a teológii v Prešove a Erlangene nadobudol si doktorát filozofie (v Lipsku) a teológie (v Paríži). Až na krátky čas kaplánovania v Pešti pôsobil do smrti na Vyšnej Boci.
Stúpal do svedomia sedliakom, farárom, politikom, spisovateľom, nečinil rozdielu, bil do ľahostajnosti, hlivenia, volal k činorodosti, ale zväčša sa nedočkal ozveny.

Štefan Krčméry

Za hranicami Slovenska
V tisícosemstotridsiatych rokoch prešporskí evanjelickí študenti schystali boli zborník literárnych prác a uverejnili ho s názvom Plody. V úvode tohto zborníka tak ako nikdy predtým, na každej strane i po viackrát ozývalo sa meno Slovensko. Ten politický útvar, v ktorom teraz žijeme, vtedy dostal svoje meno. Neskoršie, roku 1861, na memorandovom zhromaždení pod martinskými lipami vyznačili mu v zásade i hranice. Ján Lajčiak, idúc za svojím štúdiom, dostal sa ďaleko za tie hranice.

Ján Lajčiak

List Jozefovi Škultétymu
Je pravda, že u nás sú pomery také smutné, že sa človek skončivší štúdiá svoje s prospechom naskrze uplatniť nemôže. Mne moje štúdium dosaváď len prekážkou bolo k dačomu prísť. Následkom toho som častokrát odhodlaný rozlúčiť sa s národom, rozlúčiť sa s rodinou a do cudziny sa vybrať. Ale predsa tie zväzky, ktoré ma viažu k národu slovenskému, sú také mocné, že keď by vec na lúčenie prišla, ťažko by mi bolo národ svoj utrápený opustiť. Preto chcem ostať na Slovensku a chcem sa venovať práci v prospech toho ľudu, ktorého som synom. Chcem byť slovenským kňazom a v tej kvalite chcem aktívnu účasť brať na dvíhanie zaostalého ľudu slovenského.

STRANA 3


Dominik Tatarka

Z myšlienok
Zaprisahajme sa, že aspoň odteraz budeme si hovoriť pravdu. Nijaký mýtus. Pravda, hoci nemilá. Zodpovednosť za seba na nikoho zvaľovať nemôžeme, na otcov, dedov, komunistov, tých tamhore, ani na sedem rán egyptských, ani na kult. Oslobodzujeme sa dnes už iba sami. Oslobodzuje nás dnes iba ten, kto nám hovorí pravdu.
 
Pravda je štátnym tajomstvom. Áno, bola, je, ešte je. Poznanie pravdy nie je iba otázkou rozumových schopností jednotlivca, ale aj otázkou prístupu k informáciám, otázkou zasvätenosti. Tie sú štátom chránené, prístupné iba niekoľkým málo zasväteným jednotlivcom. Kmene,
národy, štáty, hemisféry ešte sa nevymanili z položenia vzájomného nepriateľstva a ozbrojenia.
Preto s pravdou, ktorá sa dala vždycky využiť i zneužiť, vždy boli a ešte dlho budú ťažkosti.
 
Tiež si niekedy myslím, že výraz "hľadanie" je už v kultúre trochu devalvovaný. Hľadať znamená rozhliadnuť sa na všetky strany. Teraz by bolo možno treba sústrediť sa skôr na to, čo človek pri všetkej skepse a zúfalstve uctieva.
 
Ťažkú hlavu nám nerobí občan, ale vládcovia, nositelia, užívatelia či zneužívatelia moci. Je u nás priveľa miestnych vládcov, zdá sa, že čím ďalej, tým viac je miestnych byrokratov moci, komárov.

Tomáš Winkler

Zamyslenie namiesto recenzie
Vladimír Clementis v jednom zo svojich článkov, uverejnených v Dave v roku 1936, ktorý nazval Vzduch našich čias, napísal: "Prežívame obdobie, v ktorom sa zase rozhoduje na dlhé časy o cestách vývoja, ktorými bude ľudstvo kráčať. Je to doba zlá a ťažká. Ale práve preto nemalo by byť nikoho, kto stojí bokom. Malo by byť ctižiadosťou každého, kto sa cíti byť členom malého slovenského kolektívu, aby tento jeho kolektív nestál obďaleč toho miesta, kde sa bojuje o budúcnosť. Aby nebol príveskom alebo objektom tohto diania, ale jeho aktívnou zložkou."
Dominik Tatarka je spisovateľ, ktorý nenapísal nič, čo by mohlo svedčiť proti nemu, nespreneveril sa nikdy pravde a o problémoch etiky literatúry píše z týchto aspektov.
V Tatarkovej knihe Démon súhlasu (vydal Slovenský spisovateľ 1968) je veľa myšlienok, ktoré sú aktuálne i dnes, aj keď vznikla z článkov napísaných v rozpätí tridsiatich rokov. Je to kniha kritík, úvah, glos o národe, kultúre, výtvarnom umení, ale najmä o literatúre.

STRANA 4


Ján Beňo

Ukrajinci
Je veľa krajších domov ako Fabov.
Lenže Fabov dom je hneď pri potravnom družstve, a to hodne robí.
Pred Fabovým domom a vo Fabovom dvore sa pristaví veľa ľudí. Najdôležitejšia je podstena: celkom obyčajná, nízka, zo skál a z udupanej hliny, obrúbená starými trámami. Kadekto si na nej postojí alebo posedí. Cez obed tam fajčieva aj Ukrajinec v čižmách a v klobúku, ktorý cvičil s partizánmi na lúkach.
V sobotu predobedom ide Martin kúpiť droždie a vidí na Fabovej podstene plno neznámych ľudí. Je ich tam hádam aj tridsať, niektorí sedia na kameňoch okolo studne. Jeden chlapček vo veľkom zimníku len tak na zemi.
Čo sú to za ľudia? – spytuje sa Martin Paľa Trnku. – Dáki Cigáni... – To nebudú Cigáni, však vyzerajú ako normálni ľudia. – Tak čo ja viem... Opýtajme sa dakoho!
Hore na schodoch vraví jeden partizán, že sú to Ukrajinci.

Milan Zelinka

Lety
Keď som lietal, bolo mi smutno za zemou. A keď som pristál, spomínal som na let.
Niekedy, keď som letel nižšie, videl som na zemi rýchle červené záblesky a potom som počul ozvenu. Vtedy som odušu mával rukami a úzkostlivo som sledoval obe plochy svojich krídel, či cez ne neuvidím modré guľôčky neba. Alebo potulní havrani, ktorí sa len raz za čas zjavujú v našom kraji, zhromažďovali sa okolo mňa a žiadali, aby som bol ich kráľom.
Ale najhoršie bolo vtedy, keď som raz zamieril nad našu dedinu a začal som krúžiť nad krčmou. Bol som dosť nízko, bol čistý vzduch a zazrel som, ako zvnútra šedej budovy vybiehajú na cestu malé postavičky s krígľami a dlho, dlho vyvracajú za mnou svoje červené hlavy.

STRANA 5


Demo Vizár

Oslavy po nitriansky
26. októbra 1968 bola v Nitre slávnostná premiéra Matky, ktorú členovia divadla pripísali matke Alexandra Dubčeka. Režisér Karol Spišák a výtvarník František Perger sa rozhodli v poňatí hry podčiarknuť diskusiu, teda pre tradičné poňatie. Je jasné, že v dnešných dňoch takéto predstavenie nemôže byť hra sama o sebe, že oveľa silnejšie sú podtexty, tlak skutočnosti, že je to aj pre hercov v určitom zmysle akýmsi happeningom, ale aj nebezpečenstvo, že Spišákova koncepcia núti hercov príliš sa podriaďovať Čapkovej rétorike a zjednodušenej logike namiesto toho, aby žili na javisku svojím životom.

STRANA 6


Michal Kocák

Národ nezanikne
Vzácne pamiatky dávnej i blízkej minulosti slovenskej tvoria jedno zo základných ohniviek našej národnej kultúry, nášho národného povedomia a našej hrdosti. Národ v nich žije, uchováva svoju históriu, a tak si ju upamätúva po celé storočia.
V roku 1954 vzniká a buduje sa v Matici slovenskej Literárny archív ako samostatný odbor, ktorý od roku 1960/61 sa rozčlenil na tri oddelenia: oddelenie literárnych rukopisov, oddelenie hudobných pamiatok a oddelenie obrazových pamiatok a dokumentov. Funkciou ústredného literárneho archívu je prednostne získať, ochraňovať, dokumentovať a cieľavedome sprístupňovať materiály kultúrno-dokumentárnej povahy, dôležitých pre poznanie slovenskej národnej kultúry, Slovákov a Slovenska. Lebo národ, ktorý má literatúru, nezanikne! Takému bude pomáhať celý vzdelaný svet!
Bude na nás všetkých, aby sme získali aspoň správy o rukopisoch, významnej korešpondencii, hudobninách a obrazových pamiatkach, vzájomnou dohodou (kúpou i darom) získať, zachrániť, uchovať ich, rozmnožiť doterajšie vzácne zbierky.

STRANA 7


Pavel Hrúz (-ar-)

Osmička
Vplyv osmičky na naše dejiny sa prejavuje už odjakživa. Inak to ani byť nemôže, veď onú obdivuhodnú číslovku tvoria dva nekonečné závity. A naša história – akiste uznáte – nie je ničím iným než stálym preplietaním sa medzi slučkami. Práve tá nekonečnosť preplietania naznačuje, že úloha osmičky v našich dejinách nepočala až v roku 1618 a neskončila už jeseňou 68 – ako si to kdekto myslí.
Dvadsiate storočie nám vypálilo poznávacie znamenie rovno na čelo: 1918, 1938. V poslednom zatiaľ meruôsmom roku sme tradíciu udržali už sami. Aj neskôr. Roku 1955 sme si podpisom na Varšavskej zmluve po prvýkrát v histórii zaručili slobodu a nedotknuteľnosť – ak by sa niekomu zdalo, že za absencie nášho numera nie príliš pevne, mýli sa. Signatárov bolo osem. A napokon tohto roku sme osudovým symbolom začali priam hýriť: 68, august, osemmesačný plod. Vzápätí sa naše čísielko stalo opäť súčasťou všenárodnej rulety – ako už vždy.
Nič nám už zrejme nechýba. A keďže symbolom ničoho bude vždy len nula, máme cestu otvorenú i k viacmiestnym numerám. Pritom vždy stačí nulu prekrútiť, aby sme sa mohli vrátiť k starému číslu. A ak aj prekrútené nič padne, ostane všetko ostatné ako predtým: ležiaca osmička bola, je a bude symbolom nekonečnosti. Osmička je večná.

STRANA 8