ČÍSLO 20, 29. 9. 1969, ROČNÍK II


Ľudovít Čečetka
Otváranie okien
Nie bez príčiny videl Štúr základnú podmienku národného pozdvihnutia Slovákov v slobode, vzdelanosti a vo vlastnom spisovnom jazyku. Učené spoločnosti, bernolákovci, Štúrovo pokolenie sú historické stupne v otváraní okien, v prekliesňovaní ciest k duchovnému prúdeniu doby i k prebudeniu vlastného národného ducha. Štúr, kriesiteľ a organizátor s prenikavým zmyslom pre materiálne, sociálne i kultúrne potreby ľudu bez ustania pripomínal: Musíme byť všetkému otvorení, všetkému prístupní, na všetko pozorní, so svetom sa zaoberajúci a život tvoriaci Slovania.
Ale vezmime i skupinu hlasistov, davistov, možno si predstaviť ich účinkovanie bez zdravých duchovných podnetov zvonka? V storočí technického superpokroku dostávajú sa, prirodzene, i duchovné kontakty medzi ľuďmi a národmi do novej polohy. Na prvý pohľad vo veku telekomunikačných družíc ani nemožno mať zatvorené okná. Svet sa nám priamo tlačí do nich, aj keď sa pred ním zatvárame. Lenže informovanosť, túto základnú podmienku poznania, nezaručuje ani najväčší príval informácií. Ich výber, zoraďovanie a významové ladenie ľahko zmení aj najlepší technický prostriedok na nástroj dezinformácie.
Ľahnúť si na pec a zadebniť okná nie je riešenie, ale útek, prehra. Prehra môže stihnúť národ aj pri otvorených oknách. Nie je totiž jedno, čo prijíma a ako prijíma. Rozhoduje výber, vlastné duchovné zveľadenie.
Jediný logický záver: nekapitulovať pred vlastnou malosťou, ale prekonávať ju s vypätím celého intelektuálneho potenciálu národa. To znamená maximálne sústredenie síl, racionálnu organizácu duševnej práce i nadväzovanie a rozširovanie nadnárodných kontaktov predovšetkým v socialistickom, ale i v širšom spoločenstve národov. S tým ide celý rad praktických požiadaviek: dôkladnejšie jazykové znalosti, lepšie využívanie dostupných prameňov i študijných možností, dokonalejšie formy tímovej práce a všeličo inšie.

STRANA 1


- a -
Opäť nekrológ?
Piate, májové tohtoročné číslo východoslovenskej revue aktualít, literatúry, talentov Realita (šéfredaktorka Marína Čeretková-Gállová, zástupca šéfredaktora Imrich Sedlák) bolo pozastavené, pretože niektoré príspevky tohto čísla boli v rozpore s platnými zákonmi. Redakcia si už iste z toho vyvodila poučenie pre svoju činnosť a čitatelia môžu očakávať ďalšie čísla, zdá sa. Zdá sa. Lenže nám sa zdá čosi iné (kiež by sme sa mýlili): že na východnom Slovensku, ktoré niektorí neinformovaní a zaujatí nevýchodniari považujú za menej kultúrne, sa naozaj nájdu aj vplyvní ľudia, ktorí kultúru považujú za čosi ak nie škodlivé a nepriateľské, tak aspoň za zbytočný prepych narúšajúci dobré trávenie a spánok. Preto miestni a krajskí závistlivci, miništranti a horlivci, ktorí sa boja čo len náznaku myslenia, našli v uvedenom zákonnom opatrení príležitosť pre rozkrútenie kolotoča intríg, ohovárania, výpadov a podozrievania. Na kolotoči sa vezie - akože inak - šéfredaktorka. A nám neostáva nič iné než čakať, či sa podarí v Košiciach pochovať ďalší kultúrny časopis, tak ako sa im pred dvoma rokmi podarilo pochovať časopis Krok.
 
Jozef Bartoš
Studia Academica Slovaca
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave organizuje každoročne v letných mesiacoch Letný seminár slovenského jazyka a kultúry pre zahraničných slavistov a iných kultúrnych pracovníkov. Tohto roku to bol už piaty ročník seminára. Konal sa v čase od 3.8. do do 31.8.1969. Zúčastnilo sa na ňom sedemdesiatdeväť slavistov a iných kultúrnych pracovníkov z pätnástich krajín Európy a zámoria (Juhoslávia, Nemecká spolková republika, Taliansko, ZSSR, USA, Francúzsko, NDR, Bulharsko, Poľsko, Anglicko, Maďarsko, Rakúsko, Japonsko, Rumunsko a západný Berlín).
Zo slovenskej literatúry bolo prednesených desať prednášok. Ďalej odzneli prednášky zo slovenských dejín, kultúry a umenia. Na lektorských cvičeniach sa frekventanti zdokonaľovali v praktickom ovládaní slovenského jazyka. V rámci exkurzií navštívili vedecké, kultúrne a umelecké inštitúcie a pamätné miesta a zoznámili sa so súčasným politickým, vedeckým, kultúrnym a umeleckým životom na Slovensku.

Zabudnutý kalendár

29.9. Michal všetko z poľa spichal.
Po Michale tráva čo bys ju kliešťami ťahal, neporastie.
Do Jána miska, po MIchale nitka rastie.

STRANA 2


Pavol Vongrej

Skutočná potreba a záujem
Vedecké a špecializované ústavy Matice slovenskej znamenajú vo svojom komplexe významný informačno-dokumentačný fond slovenskej národnej kultúry. Ich základné činnosti v oblasti knižničnej, knihovedno-sociologickej (Národná knižnica), bibliografickej, biografickej (Biografický ústav), literárno-archívnej, literárnomúzejnej (Literárny archív) a vo výskume života zahraničných Slovákov (Ústav pre zahraničných Slovákov) sú zamerané na dokumentáciu, výskum a organizovanie slovenského národného a kultúrneho hýbania.
Osobitnou formou kultúrno-výchovnej spoločenskej činnosti je aj matičná vydavateľská práca. V neperiodickej produkcii sme vydali 18 tlačených a 35 rozmnožených publikácií. V časopisoch popri odborných - Čitateľ, Knižnice a vedecké informácie, bibliografické katalógy - kladieme dôraz najmä na Matičné čítanie, ktoré od októbra 1968 až doteraz pravidelne orientuje a umocňuje národno-kultúrnu činnosť členstva.
 
- du -
Prirodzene a potichu
Kuzmányho vnučka pani Anna Langová má osemdesiatsedem rokov. Univerzum jej starého otca, z piatej generácie po meči pána farára, ju láka. Bujnákov výrok na margo Kuzmányho (písané roku 1916): Oživenie slovenského národa príde prirodzene a potichu, ju presvedčil.
Pani Langová býva v Prahe v domove pre starších ľudí, ktorý dala postaviť dcéra Jana Evangelistu Purkyně. Je tu už dvadsať rokov. Po starom otcovi nemá ani lampu ani rukopisy (tie mala údajne jej sesternica Lujza Kuzmányová vo Viedni, ktorá Anne písala, že sa všetko zničilo za vojny, keď im zborilo dom), ale má knihy a články o Kuzmánym. Poznáva ho cez životopisy Pavla Bujnáka alebo Milana Pišúta, cez oslavné reči Juraja Janošku (vedľa ktorého sedela na recepcii pri oslavách v Banskej Bystrici roku 1927), Jozefa Škultétyho. Venuje sa tomu celý život. Podčiarkuje si červenou ceruzkou vety, ktoré jej objasňujú nejaký nový fakt o starom otcovi.
Karol Kuzmány v apríli 1848 v Orle Tatranskom uverejňuje správu o Spolku všeobecnej vzdelanosti v Banskej Bystrici a na záver pieseň Sláva šľachetným. Pani Langová nezabudla: kto nad krivdou biednych... ani za slobodu milú... Aj keď na Slovensku sú z rodiny už len mŕtvi. Neter sesternice Lujzy Elfrída je v Mníchove herečkou. Najstarší syn Kuzmányho Karol sa stal lodným inžinierom v Terste, mladší Pavel riaditeľom Živnobanky v Prahe, najmladší Peter obchodníkom v Brezne. A najmladšia z detí Flóra sa vydala za pána Langa, majiteľa veľkého obchodu v Příkopech v Prahe. Jej dcéra Anna Langová ostala slobodná. Neľutuje, lebo precestovala Slovensko,.Taliansko, Francúzsko, Nemecko. V roku 1963 bola na Národnom cintoríne v Martine pri hrobke starých rodičov a matky.
STRANA 3

Marián Bednár

Kolieska dejín
Prehľadná mapa o postavení cisárskych a povstaleckých vojsk za Rakúsko-uhorskej vojny ešte ku dňu 5. februára 1849 zakresľuje veľkú časť Medzibodrožia ako súvislú vodnú hladinu, ako jazero Blatto. Mesto Kráľovský Chlmec je na jej pokraji. Kedysi slávne mesto (dnes obec so 600 obyvateľmi), ktoré privilégiá získalo presne pred 700 rokmi roku 1269, sídlo župy Zemplín, osídlenie, ktoré spomína už Anonymova kronika, bolo baštou medzi močiarmi, ktorá mala ochraňovať pôvodné obyvateľstvo napríklad pred Tatármi. Chlmec dostal prívlastok Kráľovský pre svoju usilovnosť a s ohľadom na božie požehnanie, ktoré dozrievalo po okolitých kopcoch. Hrozno... Víno... Rieky Bodrog a Tisa boli povedzme ešte v polovici 14. storočia splavné. Z týchto končín dostával kráľovský dvor produkty tekuté, ale aj taký rozprávkový a nad zlato cennejší artikel, akým je soľ. Medzibodrožská obec Solnička bola ešte aj v roku 1358 soľným skladom, soľ sem vozili po Tise z Marmaroša.
Kráľovský Chlmec, ako sa to dnes zdôrazňuje, je strediskom Medzibodrožia. V roku 1960 odišlo zo stáročného mesta sídlo okresu. Ľútosť, hnev, bezmocnosť, písomné i osobné intervencie... všetko márne! Kráľovskochlmecký okres je minulosťou. Preklínaný valal Trebišov je novým sídlom.
V roku 1968 sa znova pohli kolieska dejinných hodín. Ako-tak zabudnuté a s osudom zmierené sa odrazu vyplavuje na povrch. Oprašujú sa aj kroniky, tradície, programujú sa perspektívy... Hrací stroj sa vylaďuje raz na hlučný čardáš, potom na rezký odzemok, ba aj polku. No zaprášená a zablatená je prítomnosť južného Zemplína. Rovina počúvajúca o industrializácii, ktorá dielničku s 20 či 30 zamestnancami pokladá za spásu z neba! Kráľovský Chlmec a jeho okolie je mikrooblasťou patriacou medzi tie, kde je v republike najmenej pracovných príležitostí.
Kráľovský Chlmec oslavuje tejto jesene 700 rokov trvania svojich mestských privilégií. Oslavuje sa parádne a bujaro. Bude tu stáť nábytková továreň. Surovina sa sem, prirodzene, bude dovážať. Dosť dôležitú prevádzku tu zriaďujú i Východoslovenské železiarne. Perspektívne tam bude vyúsťovať i jeden kanál ropy a zemného plynu - žilky pre tunajší chemopriemysel.
Treba dúfať, že prekrúcacie hodiny histórie sa stanú anachronizmom.

Zoltán Pásztor

Vzácna škola
Otvorila svoje dvere práve pred päťdesiatimi rokmi v "dvojobločnicovom" prízemnom domci na ulici Janka Francisciho v Martine. Najvzácnejšou zo všetkých škôl, ktoré v školskom roku 1919/1920 začali svoju činnosť, stala sa nielen preto, že bola prvou a jedinou svojho druhu na Slovensku, ale najmä zápasmi predchádzajúcich päťdesiatich rokov, ktoré o ňu zvádzali s nepriazňou doby naši predkovia. Polstoročie zápasov o jednu.jedinú slovenskú školu vyvoláva v dnešnej mladej generácii pocity obdivu, ale aj údivu, považujúc súčasné možnosti štúdia za akúsi samozrejmosť. Je to však skutočne len päťdesiat rokov, čo mohla prvá skupina slovenských dievčat u nás (bolo ich 36) získavať odbornú kvalifikáciu na slovenskej škole - dievčenskej škole pre ženské povolania Živeny v Turčianskom Svätom Martine.
Mikrosvetom prvých žiačok Živeninej školy bol prízemný dom prenajatý od H. Weissensteina, dosť priestorný, umožňujúci zriadenie troch tried, kuchyne, jedálne, riaditeľne a zborovne. Vnútorné zariadenie školy realizovala továreň na nábytork v Turčianskom Svätom Martine podľa návrhov architekta Dušana Jurkoviča. Žiačky boli ubytované v jednotlivých martinských rodinách, pričom Živena nejednej hradila časť nákladov na ubytovanie, stravovanie a rôzne školské poplatky počas štúdia.
Prvé organizačné a učebné osnovy boli odpisom osnov, ktoré používali dievčenské školy brnenskej Vesny na území Moravy a Čiech. Boli prijaté 15. augusta 1919 riadnym školským výborom Živeny, podpísané Elenou Maróthy-Šoltésovou (starostka Živeny), Elenou Vančovou (tajomníčka Živeny), M. Pietrovou (členka školského výboru Živeny) a M. Štechovou (riaditeľka škôl Živeny).
Prvá dievčenská škola Živeny patrila už vo svojich začiatkoch k progresívnym javom vo vtedajšom spoločenskom dianí nielen Martina, ale i širšieho slovenského okolia.

STRANA 4


Daniel Okáli
Je to epos
Po prečítaní románu Jána Čajaka ml. V zajatí na holíčskom hrade (Slovenský spisovateľ 1968), ktorý v minulom roku stál v znamení čitateľského úspechu (vyšiel v náklade 6000 a teraz vychádza v druhom vydaní), nevdojak vynárajú sa slová Karla Čapka z Marsyasu alebo na okraj literatúry: Je to epos. Jeho témou je boj. Boj na život a na smrť, krv, úklady, stopovanie, štvanice, prehry a víťazstvá. Robte si čo chcete - jediné, čo človeka bude zaujímať do skonania sveta, je boj. A láska.
A literatúra takéhoto druhu, nech sa jej nadáva do románov pre slúžky, nech sa označuje ako ľudové čítanie, Trivialliteratur alebo podobne - prináša čitateľovi vzrušenie. Vytŕha ho z neurotického súčasna. Zo zhonu a tragického napätia epochy. Dáva prežívať dobrodružstvá nahrádzajúce každodennú šeď normálneho života.
Lenže román Jána Čajaka nechce byť púhym triviálnym románom. Je to dielo, ktoré má nielen hodnoty kultúrno-historické, ale i výrazné klady estetické. Utváral sa na základe dlhoročného usilovného štúdia a výskumu historických archívov, dokumentov, historických diel a pamiatok a usiluje sa umelecky utvárať dobovú atmosféru konca 16. a začiatku 17. storočia. S historickým detailom narába autor na základe estetického princípu: koncentrácie rozhodujúcich elementov života s cieľom utvoriť jednotu v rozličnostiach. Dobový kolorit a kultúrnu atmosféru zvyšuje aj tým, že hrdinovia jeho diela hovoria diferencovanou, individuálnou rečou (na rozdiel od osôb románov Jozefa Nižňánskeho, kde hovorí iba rozprávač - autor). Diferencovanosť jazyka zvýrazňuje i tým, že ľudové postavy používajú nárečie. Autor volí slovný výraz, obrazy, vetnú skladbu a podobne podľa toho, z akého sociálneho prostredia a vrstvy osoba pochádza.
Čajak v tej záplave našich prozaických experimentov dejove málokrvných znovu oživil dej, vytvoril dielo, ktoré vie i vzrušiť i obohatiť kultúrne obzory človeka.
 

Ján Štrasser

Z českej police
Slovo je viac než kategóriou lingvistickou, slovo je kategóriou etickou, vedel Karel Čapek, keď písal svoj súbor glos Kritika slov, ktorý sa spolu s ďalšími "metajazykovými" privátnymi poznámkami dostáva do rúk čitateľom v knihe V zajetí slov - kritika slov a úsloví (Svoboda, Praha 1969). Podľa reči poznáte ich - aj to vedel. A do tretice vedel s filozofom, že reč bola daná človeku na to, aby zakryl svoju myšlienku.
Preto napísal svoju kritiku slov - dokázal v nej iróniou sebe vlastnou, že sémantika slova a logika syntaxe celkom presne usvedčuje tých, ktorí sa schovávajú za slová, ktorí si z frázy urobili štít, aby zastreli neprítomnosť životnej a inej koncepcie, neprítomnosť analytického myslenia, neprítomnosť pravdy. Proti vyprázdnenému slovu, ničnehovoriacemu symbolu, proti klzkej fráze, proti anonymnému plurálu stavia človeka jednotlivca, jeho praktický, uchopiteľný, hodnotiteľný život, zodpovednosť jednotlivca za svoje idey, činy, za celý komplex svojho ego. To je Čapkov príspevok k očisťovaniu, poľudšťovaniu a odanonymizovaniu slova.

Teodor Rosinský

Máme frekvenčný slovník
Kniha docenta doktora Jozefa Mistríka Frekvencia slov v slovenčine (Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1969, 728 strán), plod viacročnej práce, ba doslova driny autora a jeho menovaných i nemenovaných spolupracovníkov, je činom, ktorým sa slovenčina dostala medzi pár jazykov, ktoré sa môžu chváliť dokonalými frekvenčnými slovníkmi.
V úvodnej časti podáva autor, vychádzajúc zo svojej habilitačnej práce o matematicko-štatistickej analýze jazyka, okrem prehľadu o frekvenčných slovníkoch iných jazykov a metodiky ich zostavovania aj vyčerpávajúcim spôsobom základy štatistickej analýzy textu. Vlastným jadrom diela sú dva slovníky: vlastný frekvenčný slovník spracovaný z jedného milióna slov z textov všetkých žánrov, teda z plne reprezentatívneho súboru. Slová sú tu usporiadané podľa relatívnej frekvencie od najvyššej po frekvenciu trikrát v milióne. Druhý slovník, abecedný, udáva pri každom slove jeho frekvenciu v jednotlivých vzorkách rôznych žánrov. Na záver uvádza autor pre porovnanie frekvenčné zoznamy najfrekventovanejších slov angličtiny, češtiny, francúzštiny, nemčiny, poľštiny, rumunčiny, ruštiny a španielčiny.
Isteže to nie je dielo, ktoré by malo byť súčasťou knižnice každého vzdelanca, je však potrebná pre všetkých ľudí od pera, pre slovenčinárov a pre budúcich pracovníkov strojového prekladu. Úvodnú teoretickú časť by som však odporúčal preštudovať si každému záujemcovi o slovenčinu a o modernú jazykovedu vôbec.

STRANA 5


Štefan Balák

Jesenná reflexia
Horou už vyzváňajú nažltlé hlasy rastlín
a vietor vykrúžil kovovú hlbinu.
Do hliny sa semienka jesene zavinú,
neovocnosť je v špirále komína, neovocnosť stní.
 
Po cestách usadá popolavé lístie jak vtáci.
To lístie je koberec a vtáci spev nad ním.
Rozzúr sa, štep spevu vychutnaj a sním.
Kopijou myšlienky stúpla si mi na cit.
 
A hmla už usadá, na lesk si jeseň dýchla.
Ryba - ten plamienok v októbrových vodách,
ostrosť noža mi ťa pripomína.
 
Sú dlane iskriace. Je namodralý chlad.
Už žeravie mi krv, holý je strom jak bodák,
vylietol do hrude, strelený z komína.
 
Margita Figuli
 
V údolí sivastý dym
Dolu v dedine poza úvaly a strechy domov vyvieral z hĺbky sivastý dym, krúživé kúdoly dymu. Vyvieral z družstevnej vyhne. Vedela, že v tom čase kováč Adam Gavora poslal učňov na obed a od tej chvíle v dvoch hodinách samoty kuje tajne podkovy šťastia. Tajne kuje, aby si zachránil tajomstvo výroby, ktoré mu dala do vena príroda, ako to dávala do vena povestným a slávnym pustovníkom v odľahlých horách. Jeho obdarovala v strede, v samom prúde života, nemusel utiecť od ľudí do pustých hôr. On vtedy vždy posielal iba učňov na obed, aby nemal svedkov.
Nasýť sa slnka a rozvi sa, kvet, rodí sa láska. Vstupuje do mňa ako hrejivý lúč i zráňajúci osteň. Viem, že blaženosť a bolesť odjakživa sú sestrami lásky. Všetko je dobre tak. Niesla v ruke kvet, odtrhla ho cestou z Dzurovho lazu a s ním vošla do Adamovej vyhne.
Kým hrial nad rozpálenou pahrebou železo, položila i s kvetom ruku na buchar a zdlha sa na neho zahľadela. Cítila, že kováč má jej osud v moci. Jedine on môže premôcť obludné sily, ktoré ju sputnali povojníkom kliatby hneď pri jej zrode. Jedine on. Hľadela na neho túžobne i ľútostivo a keď pridlho a nevšímavo zohrieval železo nad plameňmi, odhodlala sa mu prihovoriť, zobudiť ho slovami. Povedala žiadostivo: Ukuj mi, kováč, podkovu šťastia.

Juraj Andričík

Úloha
My iba preložíme začiatky vecí
z miesta na miesto,
z času na čas.
 
Zrno nám samo pri nohách prestrie zelený obruštek,
vstúpi do skupenstva koreňa, stebla a klasu,
keď tuší chlieb.
 
My iba kosou vstúpime do života pšeníc,
vrátime do sýpky požičané
a vápnom vlastných kostí pohnojíme zem.

STRANA 6


Demo Vizár

Zoskupenie
Výsledky skupiny grafikov Graphic art nemôžeme ešte hodnotiť. Len jej nástup, prvú akciu, ktorou je výstava ukážkových prác všetkých šiestich členov. Inštalovali ju v Bratislave, potom v Martine a teraz v Dolnom Kubíne. Skupina sa zlúčila na základe reagujúcom už na lichotivejší stav mladej slovenskej grafiky, teda na individuálnej rozdielnosti členov. Na jednotlivých autoroch v kruhu skupiny to možno demonštrovať skôr a radikálnejšie než v porovnaní s inými grafikmi na Slovensku.
Najvyhranenejší, predovšetkým námetovo, je prístup Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej. Bez umelého vyvyšovania jej poňatia (jej litografická technika je vlastným vizuálnym dojmom mimo klasického grafického výrazu) je to odkryté vyjasňovanie literárnej myšlienky, výtvarne rozložené do kompozície postáv a hlavne tvárí.
Dojem z prác Jána Gajdoša je priliehavý svojmu nadreálnemu záberu, i vďaka technike negatívu, ktorý umožňuje citlivejšiu, až intímnu drobnokresbu. Ivan Horyna ostáva len pri jednom námete - pohľade na krajinu. Zaujímavú kvalitu v rámci skupiny predkladá Jozef Cesnak. Jeho metafora je jednoduchá - prirovnávanie, čo spôsobuje výsledok remeselného zvládnutia, ale nepokoj, o ktorý mu ide, je ukrytý v samotných figuráciách. Juraj Deák kaligrafickými prvkami dopĺňa skupinu, jeho ornamentálne fantázie sú však objavom predovšetkým v tom, že sa v jednotlivých listoch neopakuje napriek opakovaným prvkom. V jeho vystavovaní tróni čistota, takže stačí detail, náznak farby, respektíve slepotlač, aby list bol inou kapitolou. V jeho vyjadrení je orientálna duchaplnosť.
Zhodu okolností, že v skupine ženská časť prináša originálnejšie aspekty ako mužská, potvrdzuje aj Alžbeta Štefunková-Szabová. Aj keď jej vývoj je krátky, je to skonkrétnené i striedaním techniky (na výstave linoleoryt a suchá ihla). Jej listy prezrádzajú kultivované hĺbanie nad dejotvornými detailami v prírode, pričom symbióza živého a neživého, respektíve racionálneho a živelného je vyjadrená kompozíciami na hranici abstraktnej kresby. Je to prakticky výtvarná definícia citu, kamuflovaného čierno-bielou fantáziou. V agresivite skromnosť a z nenápadnosti dynamika.
 
V čísle sú uverejnené štyri diela členov tejto skupiny: Ivan Horyna: Krajina I, litografia, 1968, Jozef Cesnak: Rovesníci, linoleoryt, 1968, Alžbeta Štefunková-Szabová: V znamení Blížencov, linoleoryt, 1969, Alžbeta Štefunková-Szabová: V znamení Býka, linoleoryt, 1968.

STRANA 7


Theo H. Florin

Z časov snivej mladosti
Dovoľte mi to potešenie zaspomínať si na časy snivej mladosti, keď ako malý chlapček v drevených sandáloch poklepkával som ulicou rodného mesta Dolného Kubína. Malého síce, ale útulného a sympatického. Náš dom, starý dreveno-kamenný dom stojí pri potoku pod tôňou košatých líp v Kohútovej ulici. Má malú záhradku s dvoma jabloňami a jednou slivkou. Zarastený chabzdou nedovolí zvedavému oku z ulice do nej nazerať. V tejto divokej záhradke sedávam, keď sa zvečerieva a oravské slnko zachodí za osirelé hory. Na tvrdej lavici tak dobre sa mi sedí, keď sa okolo všetko ukolembáva v driemoty a len ja ako obvykle vždy sám zaháňam samotu spomienkami.
Ako je mi len ľúto, veľmi ľúto, že už mi nežije matka. Ako devätnásťročného ma navždy opustila. Spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé, náš denný hosť a lekár, volal ju peknou ženou. Ňou i bola, i v tvári i v povahe. Bola jemnocitná a láskavá. Sedával som pri nej a počúval jej rozprávanie o jej rodnom kraji Transylvánii. Rozprávala mi clivým hlasom o svojej matke, o svojom bratovi, o dobrých ľuďoch, čo ich opustila a žijú ďaleko. Mojej matke - učiteľke bez učiteľského diplomu - ďakujem, že žijem, že ma naučila poznať bájky a rozprávky fantastického sveta. Naučila ma tiahlym a clivým piesňam svojho rodného kraja. Naučila ma poznávať dobro a krásu a najmä pracovať.
A keď sa mladému šuhajovi do roboty nechcelo, prísny otec pohrozil korbáčom a bolo koniec nechuti a lenivosti. Hej, veru, moji rodičia boli mi najlepšími učiteľmi. Ako takí žijú vo mne a sprevádzajú ma všade. Cítim ich blízkosť. Žijú vo mne.
Od óvody prebíjal som sa školami maďarskými. Vynára sa mi pred očami útla žena, ktorá malého plačúceho chlapca prijímala do óvody. Bola to teta príjemná, červenkastej tváre, večne usmiatej. Zelenka nénikou som ju volal. Od prvého dňa vedela zaujať moju detskú dušičku rozprávkami, pravda, v maďarskej reči.
Až koncom roku 1919 dostal som sa do slovenskej školy. V Dolnom Kubíne žilo iba niekoľko národne uvedomelých slovenských rodín: Stykovci, Kňazovičovci, Trnkócyovci, Hroboňovci, Ballovci, Bujnákovci, Radlinskovci, Dzurekovci, Smetana-Kalina a Nádaši-Jégé. Nebolo ľudí, ktorí by slovenčinu tak ovládali, že by ju mohli učiť. Tí "poslovenčení" Kubínčania ani potom nehovorili dobre po slovensky, aj vtedy boli "fele magyar, fele tót". Na naše školy prišli teda českí profesori, ktorí sa za krátky čas naučili dobre po slovensky a zapojili sa do kultúrneho života Oravy.
Do slovenského školského života sa prihlásila aj bývalá maďarská učiteľka, kubínska rodáčka Mária Bullová. Bola učiteľkou každým cólom. Elegantná vo vystupovaní a dôstojná. Na pozdravy odpovedala vždy pekne. Bývala v peknom Bullovskom dome na Radlinského ulici s matkou, s ktorou hovorila len po slovensky. Po otcovi mala veľkú knižnicu, v nej knihy slovenské, francúzske, nemecké a maďarské. Pochádzala zo slávneho rodu Bullovcov z Ústia. Jej starým otcom bol Antom Bulla, známy zberateľ slovenských ľudových piesní, otcom básnik Jur Zvestoň Bulla, štúrovec a tvorca piesne Bratislava, Bratislava. Jej strýkom bol Blažej Bulla, známy architekt a hudobný skladateľ v Martine. Jej brat bol maďarským županom Oravy, doma hovoril po slovensky a v ťažkých chvíľach vojny chránil Hviezdoslava. Táto pani učiteľka ma po vojne učila slovenčinu. Pekne a dobre učila. Ovládala niekoľko rečí. Nikdy sa nevydala. Hodne cestovala a po rokoch mnohým nezbedným žiakom pomohla do zamestnania.
Pre mňa boli pôžitkom jej hodiny slovenčiny a literatúry. Na tieto hodiny prinášala zo svojej bohatej knižnice v krásnych väzbách Sládkoviča, Bottu, Chalupku, Hviezdoslava, čítala nám ich verše a od žiakov žiadala, aby čím viac básní vedeli naspamäť. Priam nás trápila s Hviezdoslavom, jeho Hymn vzkriesenia a Zuzanku Hraškovie sme museli vedieť bez chyby. Prízvukovala nám, že tým si cibríme svoju slovenskú reč.
Bola postrachom všetkých žiakov, aj tých, ktorých neučila. Báli sa jej dlaní, ktoré vedeli aj zauškovať. Bola nekompromisná a keď bolo treba aj veľmi zlá. Pre túto prísnosť ju žiaci, samozrejme, nemali radi. Priznám sa, že ani ja. Po mnohých rokoch pobudnutých v cudzine vrátil som sa domov. Stretol som Máriu Bullovú, zostarnutú vekom i starosťami. Žila v úplnej samote v jednej izbičke svojho domu. Opustená ľuďmi a známymi aj zomrela. Pohreb mala veľmi skromný. Niekoľko starších ľudí ju vyprevádzalo na poslednej ceste. Zo žiakov azda iba ja som ju vyprevádzal do hrobu opustenosti a zabudnutia.
Za mohých i za seba aspoň touto spomienkou viažem veniec vďaky na hrob opustenej ženy, nielen v živote, ale aj na cmiteri dolnokubínskom, kde jej nikto na dušičky ani len sviecu nezapálil.
Matica slovenská
 
K sedemdesiatinám esperantistu Ľ. Izáka
La 9-an de oktobro 1969 festos en Martin gravan jubileon - la 70-an naskigtagon elstara kaj sindona fakkuracisto, vera amanto de sia nacio, organizanto kaj redaktoro, literatura aganto ne nur la lingvo slovaka, sed ankau kiel konata esperantisto - d-ro Ľ. Izák. Malgrau siaj 70 jaroj li restas ciam anime kaj korpe fresa. Al la jubileanta esperantisto d-ro Ľ. Izák ni kore gratulas kaj deziras sanon, forton, felicon, kaj multnombrajn, fruktodonajn jarojn.

STRANA 8