ČÍSLO 22, 27. 10. 1969, ROČNÍK II


Tomáš Winkler
Mali sme na mysli
Po období, keď kultúra mala slúžiť všetkému, keď sme jej mali plné ústa, vytratil sa z nej ľudský obsah, stal sa z nej nástroj, s ktorým - tak ako so všetkým - dalo sa dokonale narábať a prispôsobovať ho. A takto nám vznikol pravý jej opak - nekultúra.
Prestal sa hľadať zmysel človeka, ktorý naplňuje aj kultúra, s odôvodnením, že cesta, po ktorej ideme, tento zmysel už obsahuje. Kultúra stratila svoje opodstatnenie, právo na existenciu. Jej tvorivý charakter bol umŕtvený, petrifikovala sa do nemennej podoby, do podoby kameňa, ktorý v podobe chleba bolo treba rozdávať všetkým
Myslím, že chápem správne, ak pod kultúrou rozumieme tvorbu, tvorivú činnosť, v ktorej sa prejavuje človek, cestu za poznaním. Proti logike je, že sa takémuto poznaniu kládli prekážky a určovali ciele, ku ktorým takéto poznanie malo prísť. Akosi neprijateľné a ponižujúce bolo z týchto aspektov pristupovať aj k jednej najpodstatnejšej zložke kultúry - k umeniu. V mene týchto kritérií zvykli sa prísne, tak ako colníci na hraniciach, vyhlasovať definitívne a neodvolateľné súdy, rozhodnutia. Nemám tu na mysli len to, čo nám z našej literatúry, výtvarného umenia či z ostatných druhov umenia zostalo, ale čo sme mohli či nemohli prijať zo sveta.
Ľudský rozmer tvorby presahuje dobové hranice vymedzené systémami, preto ak hovoríme, že umelec tvorí aj pre budúcnosť (a nevyhnutne každý tvorivý akt tento prvok obsahuje), musí tieto obmedzenia preklenúť, dostať sa k ľudstvu celému. Tento prvok obsahuje každá tvorba, každé umenie, v dnešnej dobe dokonca i to, o ktorom staré nemecké príslovie hovorí, že "hercom potomstvo vence nevije". Z tohto kultúrneho stvoriteľského aktu by malo plynúť, že tvorba by sa mala realizovať vo vlastnom rade, systéme, vo vlastnej náväznosti. To znamená, že by nemala slúžiť spravodlivej, pokrokovej myšlienke, humanizmu. Práve naopak, v tom je zmysel ľudskej tvorby. Za takouto myšlienkou či myšlienkami sa však môže skryť aj nespravodlivosť, násilie a nekultúrnosť.
Každá moderná spoločnosť pre svoje optimálne fungovanie potrebuje inštitúcie, ale to nám neuberá právo na to, aby sme sa poznávali a realizovali sami v kultúre, tvorbe. Človek príjemca alebo tvorca práve v tejto oblasti ľudskej činnosti sa prejavuje najautonómnejšie, a preto autenticky.
Takúto tvorivú činnosť mal na mysli náš kultúrno-spoločenský dvojtýždenník, ktorého prvé číslo vyšlo minulý rok v tomto čase. Ak sme adresáta hľadali najmä medzi matičnou pospolitosťou priaznivcov a tvorcov národnej kultúry, robili sme tak vedome, lebo sme vedeli, že takéto myšlienky nie sú nášmu adresátovi cudzie - práve naopak; ak chce preukázať svoju životaschopnosť, musí žiť kultúrou, tvorbou.
Ivan Kadlečík
Súkromné poznámky
Etika trávy
Je slovo, idea a znak - a je dianie a skutočnosť. Aký je ich vzťah? Predošlime, že v prítomnej civilizácii a storočí popletený naruby: slovo, správu o skutočnosti alebo jej interpretáciu zamieňame nemarxisticky za skutočnosť samotnú. Uznávajúc teoreticky prvotnosť skutočnosti, chováme sa v dennej praxi tak, akoby jej nebolo. Nutnosť: aby sa dalo ako tak orientovať v tom, čo človeka po celý jeho čas obklopuje, aby sa nezastavoval príliš zbytočne a dlho na svojej rýchlej ceste, musí si pomôcť a uľahčiť interpretáciu toho všetkého, čo stretáva. Prekročil však hranicu dobrého zmyslu a pokornej múdrosti: interpretácia a výklad zatienili, ba zakryli a nahradili všetko, čo je za nimi. A za nimi je naozaj všetko. Čo nám teda ostalo? Nezvýšilo nám ani len na skepsu, hoci sa ňou chválime. Pretože neveríme v možnosť pravdy, neveríme ani v potrebu pochybovať.
Nemáme dosť skepsy neveriaceho Tomáša, ktorý sa prstami musel dotknúť skutočnosti! Naše dotyky sú sprostredkované. Vnímame cez silonové rukavice konvencií, fráz, dogiem, myšlienkových klišé, cez rozkmásané zvyšky cudzích myšlienok. Pravda je potom to, čo je oznámené a čo bezbolestne dostávame hotové v rôznom balení, ktoré je zvyčajne reklamne pestro pomaľované, aby dobre išlo na odbyt - bez útrap kritického myslenia a osobnostného skúmania.
A tak aj samotnú skutočnosť prehandlujeme, aj čin, aj dianie a skutok. Ako si inak možno vysvetliť jav, že všade na svete, kde nejaká potreba očakáva svoj skutok a čin, najprvšou vecou pre nás je založiť nejakú komisiu, združenie, výbor či kolégium a podobne, a najmä dať im to najdôležitejšie: pomenovanie, názov. Ním potom mávame a toto mávanie a šuchorenie nazývame činnosťou. Komisia vytvorí plán a píše výkazy o činnosti - ak sa skutočnosť a fakty s nimi nezhodujú, tým horšie pre fakty, tým horšie pre skutočnosť! My ju prinútime, napravíme, pietne prikryjeme, ba celkom zrušíme vyhláseniami, slovami, heslami. A slovo opäť zastupuje dianie. Dianie sa stratilo, sú iba reči. Ale my môžeme byť spokojní, lebo tak si voľkáme - počas hnutí tohoto sveta prezimujeme v ohrade nejakého spoločenstva, dobre a teplo prikrytí jeho názvom.
Aj človeka poznáš po reči - a my to berieme naozaj doslovne. Namiesto neho vidíme jeho symboly a znaky, ktoré nám stačia. Taký je, ako diskutuje, čím hlasnejšie a dlhšie, tým lepšie. (A veľké veci sú nenápadne tiché, a dianie neprebieha za predsedníckym stolom.) Hodnota človeka je potom daná množstvom zástupných a jeho zastupujúcich znakov v podobe farbičiek a plieškov, alebo znakov písaných a slovných. Akademické tituly a funkcie žijú samostatne, chodia a verejne hovoria za človeka, ktorý je skrytý doma alebo už dávno zomrela jeho ľudskosť. Vystupujú v jeho mene, hovoria za neho. Ale nevydávajú svedectvo.
Taká je strašná pravda tohto veku: namiesto ozajstného stavu vecí je viac alebo menej presná informácia o nich, namiesto pohybu je jeho názov, namiesto človeka maska. Iné si ani neprajeme vidieť.
Čosi však, trochu podobné nádeji, bude vari v tom, že tráva rastie napriek svojej hluchonemej slepote. Keby aj noviny celého sveta písali opak, neovplyvní ju to v jej pokoji a mlčanlivej múdrosti. Jej rytmus nie je kŕčovitý. Má svoje vnútorné zákony; čerpá ich z vnútra. Zo zeme. Zo seba.
Etika vína
Čo je kultúra a duchovná tradícia? Táto otázka by sa nám mala neúprosne vnucovať. Je podivné, že sa na ňu nielen neodpovedá, ale sa ona ani neobjavuje. Stačí nám, že kultúru - ako si nahovárame - máme, pričom jej akosť a skutočná existencia nie sú dôležité. A tak žijeme spokojne v zmiešanine kultúry a nekultúrnosti, lebo nám zasa stačí slovo, pomenovanie, ktoré môže zakryť pravú podstatu veci.
Možno azda všeobecne povedať, že kultúra je rozmýšľajúca sila smerujúca k pokroku, teda k etickej nadvláde rozumu a myslenia nad prírodou predmetnou, ľudskou. Lebo keď sa aj človek dávno vymanil z prírody, zostal trčať v prírode ľudskej - ďaleko od humanity. Uspokojuje nás, že kultúru máme. Máme však len jej pomenovanie, prípadne znaky, ktoré ju zastupujú. Máme vínovú fľašu, polepenú rôznymi nálepkami natoľko, že nevidno, či v nej niečo vôbec je.
Stačí sa povedzme pozrieť, ako chápeme duchovný odkaz našej národnej minulosti. To, čo nazývame napríklad štúrovskou tradíciou nepremietame do súčasnosti a ďalej vpred, ale vzhľadom na nás dozadu, neuvedomujúc si, že oni, štúrovci, stáli k svojej minulosti i prítomnosti v polemickom vzťahu. Nebáli sa vykročiť smerorm k budúcnosti. Popierali minulosť v mene budúcnosti, proti prítomnému postavili novú koncepciu v mene toho, čo bude, čo by malo byť. My sa defenzívne sťahujeme späť, akoby minulosť vyriešila a zodpovedala otázniky žitého dňa; minulosť poučí, ale nič nevyrieši. Najmä ak, a to je najhoršie, táto naša orientácia zotrváva pri nepodstatných detailoch (biografických, faktografických a iných), alebo sa uspokojuje s učebnicovými citátmi, pamätnými doskami, uctievaním pomníkov, s oslavou jubileí pri slávnostných frázach, pri pive a párkoch. Rozmýšľajúca sila, kritické hodnotenie a kritické prisvojenie sa stratilo.
Tak umŕtvujeme duchovnú tradíciu, lebo nehľadáme zmysel minulosti pre dnešok, nedolujeme to, čím môže živo prehovoriť; pýšime sa jednoducho tým, že to bolo, že vôbec niečo bolo, nevediac, že by to nebolo bývalo, keby sa vtedy uvažovalo tak ako dnes. Tradícia, ani tradícia Matice, nie je opakovaním toho, čo bolo: ak opakujeme minulosť, v najlepšom prípade môžeme byť iba epigónmi, ktorí veci dávno vykonané znehodnocujú. Tradícia štúrovcov, ale aj Moysesa, Kuzmányho či Krčméryho je asi v tom: vytvárať novú tradíciu, byť neúprosne súčasný, tak ako boli oni, byť otvorený kultúre, mysleniu viac ako oni, lebo kultúra, to je myslenie bez brehov; my sa však snažíme uplatňovať mysliacu energiu len v rámci povolenýxh pojmov, daných spolkov a utilitaristických záujmov. Pravé myslenie láme všetko dané a zaužívané, tradičné, a teda pohodlné. Zavrieť sa do minulosti je bez rizika, ale aj bez zmyslu. Kultúra nemá nič spoločné s pohodlím; je nepohodlná. Kultúra znamná etický pokrok a skutočné kultúrne hodnoty, ktoré tento národ (národy, ľudstvo) vytvoril, smerujú k takému pokroku len vtedy, ak ich prežitie, precítenie a oživotvorené konanie nezameníme za citáty, frázy a sprostredkované symboly. Ak si víno nepredáme za akokoľvek navonok krásnu prázdnu fľašu.

STRANA 1


Bohuš Klein
Laugaricio - Trenčín
Vnútornému rozkladu a nakoniec aj zániku Rímskej ríše nemohli zabrániť ani mnohé výrazné osobnosti, vzdelanci, myslitelia a geniálni vojvodcovia, ktorých dal Rím svetu a svetovej civilizácii. Jedným z nich bol aj Markus Aurélius, rímsky cisár, vzdelaný mysliteľ, filozof. To on na hlavu porazil za spolucisárstva svojho syna Kommoda germánske kmene Markomanov a Kvádov v krutej štvorročnej markomanskej vojne. Jeho légie prenikli až na naše územie a svoje víťazstvo nad Germánmi zvečnili v pamätnom rímskom nápise na trenčianskej hradnej skale roku 179 nášho letopočtu. Nie je dokázateľné, že by Markus Aurélius bol býval aj v Laugariciu - Trenčíne. Dejiny však hovoria, že tento popredný, hlboký mysliteľ a vojvodca kdesi u nás, práve pri čistých vodách Hrona (apud Granus) filozoficky hĺbal o zmysle a náplni ľudského života.
Nápis, o pravosť a autentičnosť ktorého sa v minulosti viedlo mnoho sporov s protichodnými vedeckými argumentáciami, v preklade znie: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré v počte 855 vojakov II. légie táborilo v Laugariciu, dal zhotoviť Maximilianus, legát (veliteľ) II. pomocnej légie.
Rímsky nápis na vápencovom brale Trenčianskeho hradu bol známy už v stredoveku. Za jeho prvého objaviteľa sa pokladá Ján Dernschwan (1494-1567), vzdelaný obchodný faktor Fuggerovcov. Medzi prvými ho aj publikoval vo svojej zbierke starých epigrafov. Nápis sa podarilo správne prečítať až po druhej svetovej vojne, keď sa našiel (v severnej Afrike) kamenný podstavec sochy s textom, ktorý doplnil a upresnil správne prečítanie rímskeho nápisu v Trenčíne. Doplnil ho o dovtedy sporné meno veliteľa II. pomocnej légie - bol ním Markus Valerius - a spresnil ho v tom zmysle, že légia prezimovala roku 179 v Laugariciu, dnešnom Trenčíne. Rimania sa v Laugariciu dlho nezdržali, lebo po uzavretí Kommodovho mieru (po smrti cisára Marka Aurélia ) v roku 180 museli svoje légie stiahnuť do vzdialenosti 7,5 kilometra od obrannej línie, limes romanus, na Dunaji.
1790. výročie nie je okrúhlym jubileom. Ale Odbor kultúry Okresného národného výboru v Trenčíne v spolupráci s Trenčianskym múzeom a Socialistickou akadémiou usporiadal v septembri tohto roku cyklus vedecko-populárnych prednášok k problematike Rímskej ríše a rímskeho nápisu v Trenčíne.

Štefan Atila Brezány.

Jeden brat môj palmy sadí
S radosťou cestujeme do Slovinska. Je nám rečovo blízke, veď tu ženy sú Slovénky a tiež majú Slovenskú Maticu. Sme na území, kde podľa Vajanského jeden brat môj palmy sadí. Uvedomujeme si, s akými pocitmi sa tento národovec v roku 1908 zúčastňoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády anektovania Bosny-Hercegoviny.
Na rozhraní slovinských miest Piran a Portorož bol od roku 1966 zriadený Dom spisovateľov, ktorý je spoločným majetkom zväzov slovinských, českých a slovenských spisovateľov. V krásnom prímorskom prostredí nachádza zotavenie každoročne vyše šesťsto spisovateľov týchto národností. V máji tohto roku konalo sa tu medzinárodné stretnutie, sympózium na tému Koniec či začiatok umenia, na ktorom sa zúčastnili juhoslovanskí, rakúski, českí a slovenskí spisovatelia. Tu si vymenili názory na súčasné svetové umenie a konfrontovali jeho vývin v zúčastnených štátoch.
V Portoroži žije predseda Zväzu slovinských spisovateľov prozaik Cyril Kosmač, ktorý je často hosťom tamojšieho domu spisovateľov. Jeho román Jarný deň vyšiel u nás v preklade Jána Siráckeho. Dobre pozná našu literatúru. Ich zväz už siedmy rok vydáva štvrťročne rozsiahly informatívny bulletin Le livre Slovene, vyplneý francúzskymi, anglickými a nemeckými textami. V prvom tohtoročnom čísle sa stretávame s diskusnými príspevkami Hany Ponickej a Jana Trefulku, ktoré odzneli na minuloročnom spoločnom stretnutí v Dome spisovateľov v Portoroži.

STRANA 2


Jozef Telgársky

O starých knižniciach a knihách
Historické knižné fondy sú predovšetkým knižnice, ktoré vznikli v minulosti na území Slovenska a svoj vývin a rast v podstate aj zavŕšili z rozličných dôvodov v minulosti, takže tvoria uzatvorený celok, ktorý svojím obsahom, usporiadaním i vybavením reprezentuje i charakterizuje kultúrnu vyspelosť bývalého súkromného alebo kolektívneho vlastníka.
Sú to napríklad knižnice bývalých feudálov, z ktorých sa nám nezachovalo veľa. Patria medzi ne knižnica Apponyiovcov v Oponiciach, Zayovcov v Uhrovci, Andrássyovcov v Betliari a ďalšie. Skoro ani jedna nie je úplná, bez strát. Ale oveľa viac týchto knižníc sa zničilo cez stáročia rozličným spôsobom, rozpredalo i rozkradlo. Najcennejšie rukopisné i tlačené pamiatky z Apponyiovskej knižnice boli predané na dražbe v roku 1882 v Londýne!
Ďalej sú knižnice biskupstiev, z nich najvzácnejšia je Diecezálna knižnica v Nitre, kde bolo najstaršie naše biskupstvo, s počtom asi stotisíc kníh.
Cenné sú aj knižnice bývalých kláštorov, tie sa však málokde zachovali ako pôvodné celky, pretože v päťdesiatych rokoch boli zvezené na hromady a až potom sa ich ujali knihovníci a začali spracovávať. Najväčšie celky sú sústredené v Bratislave (okolo štyristotisíc zväzkov) a v Jasove (asi stotridsaťtisíc zväzkov).
Medzi tieto historické fondy patria aj lyceálne knižnice, z ktorých najvzácnejšia v Bratislave bola pridelená Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied, knižnica lýcea v Kežmarku, Prešove, Banskej Štiavnici a ďalšie. Prešovská je spracovaná, v kežmarskej sa pracuje.
Nemožno obísť ani rozličné súkromné knižnice slovenských zberateľov. Z nich najväčšia je Čaplovičiana v Dolnom Kubíne. Mnohé takéto knižnice splynuli s jestvujúcimi knižnicami. Hamuljakova sa stala základom národnej knižnice Matice slovenskej, po nej aj Rešetkova knižnica Chalupkovcov, Andreja Kmeťa a ďalšie.
Nikto si ani nevie predstaviť, čo všetko sa už na území Slovenska od najstarších čias dodnes zničilo, odviezlo a rozkradlo. Dnes už nie je pravda, čo sa nám snažili vtĺkať po stáročia, že územie Slovenska nemalo svoju kultúru. Nemalo svoj vlastný politický organizmus, štát, ale od najstarších čias tu prekvital bohatý kultúrny život. Ale kde sú knižnice takých slávnych benediktínskych kláštorov zakladaných už od 11. storočia na našom území? Kde je knižnica Academie Istropolitany, kde dominikánske, kde je knižnica palatína Thurzu a ďalšie a ďalšie?
Kedy už pochopíme, že k dokumentom našej minulosti musíme mať kladnejší vzťah ako doteraz, že i to je svedectvom našej vyspelosti alebo zadubenosti.
STRANA 3

István Käfer

Slovenčina v Budapešti
Slovenský jazyk vyučujem druhý rok, v tomto polroku už v štyroch skupinách, organizovaných Československou kultúrou a Maďarskou vlastivednou spoločnosťou v Budapešti. Spolu máme štyridsať poslucháčov.
V Budapešti naozaj mnohí hovoria po slovensky. V prvom rade tí, ktorí pochádzajú zo Slovenska, ďalej tuzemskí Slováci. Až na malé výnimky z týchto sa grupujú kurzy poslucháčov, ktorí si chcú doplniť už zabúdané jazykové vedomosti a hlavne vymeniť takzvanú kuchynskú slovenčinu za literárny jazyk. V Budapešti existuje gymnázium a základná škola so slovenským vyučovacím jazykom a slovenský odbor je aj na Filozofickej fakulte budapeštianskej univerzity. Základná stredná slovenská škola je aj v Békeščabe, vo viacerých oblastiach existujú základné slovenské školy, a ak na území so zmiešaným obyvateľstvom niet školy s vyučovacím jazykom slovenským, slovenčina sa vyučuje ako riadny učebný predmet.
Podľa mojej mienky sotva sa nájdu v stredovýchodnej Európe ďalšie dva národy, ktoré by boli také blízke zvykmi, kultúrou, spoločnou minulosťou ako slovenský a maďarský. Rozpory minulého storočia nevychádzali z ľudu, ale takéto predsudky vštepovala do ľudí obyčajne v prvom rade publicistika, slúžiaca záujmom iných. Máme oveľa bližšie k sebe ako ku hociktorému národu v Európe, ale oveľa menej sa poznáme ako hociktorý národ v Európe alebo vo svete.
Z maďarskej strany treba uznať a uviesť názor, že slovenský národ je organickou súčasťou uhorských dejín a kultúry. Treba priznať ťažké chyby maďarského nacionalizmu v rokoch 1840-1918. Zo slovenskej strany treba sa zbaviť nepravdivej predstavy o tisícročnom maďarskom útlaku a treba priznať chyby slovenského nacionalizmu v rokoch 1918-1948. Všetko toto treba uskutočňovať vedeckými a publicistickými metódami, súbežne zo slovenskej i z maďarskej strany, so zreteľom na historické podmienky a odlišné národné pomery.

STRANA 4


Miloš Kovačka
Tri zbierky poézie
Meno Stachovo, Šimonovičovo a Kondrótovo je zárukou špecifikovaných poetických kvalít, a ak sa zjavuje na rozvravenom slovenskom poetickom trhu, siaha sa po ňom predovšetkým reflexom pamäti na poetické prostredie ich doterajšej tvorby.
Zbierka Jána Šimonoviča Belavá z helénskeho sveta (Smena 1969), realizovaná podľa discplinovaného kompozičného plánu, predovšetkým mozaikou metafor, pripomína galériu portrétov, krajín a rôznych výjavov s motívom všadeprítomnrej vody, rosy, kvapky, rieky, mora.
Vojtech Kondrót, priraďovaný aj nepriradeny k osamelým bežcom, prichádza so svojou druhou zbierkou Stromy s nami tromi (Smena 1969), ktorá je poskladaná z poetických formových elementov. Po formálnej stránke čerpá z klasickej básnickej poetiky a vytvára tradičné poetické figúry (anafora, epifora, antiklimax), ktoré sú nosníkmi filozofických provokácií.
V básnickom prostredí zbiery Jána Stachu Apokryfy (Smena 1969) necítiť poeticky hluchý priestor, poeticky nečisté a hluché miesta. Stacho priniesol medzi nás atmosféru nepremenlivosti základných vitálnych východísk človeka, atmosféru vedomia i podvedomia súčasného človeka, ale i atmosféru menlivosti, vývinu jeho individuálneho poznania.

Albín Bagin

Z českej police
V posledných rokoch zintenzívneli v Čechách nielen špeciálne výskumy v oblasti jednotlivých umení, ale i v oblasti všeobecnej estetiky. Práce tohto druhu jednak syntetizujú výsledky umenovedných disciplín, jednak im poskytujú dôležité, najmä metodologické podnety.
Jaroslav Volek v knihe Kapitoly z dějin estetiky (Praha, Panton 1969) sa podujal načrtnúť prehľad vývoja európskeho estetického myslenia od antiky cez stredovek, renesanciu, klasickú idealistickú estetiku, romantické teórie až po hlavné prúdy estetického myslenia v druhej polovici 19. storočia.
Sáva Šabouk v práci Jazyk umění (Praha, Svoboda 1969) siahol nie do dejinnej, ale do vlastnej estetickej problematiky. Vychádza z kontextu estetických názorov 20. storočia a dokumentuje svoje zistenia na materiáli výtvarného umenia.
Spomenuté dve práce sú dôkazom, že i v tejto oblasti prekonávame vákuum z päťdesiatych rokov. Estetická teória sa vyrovnáva s problémami, ktoré prináša vývoj tejto disciplíny vo svete a zložitá cesta moderného umenia v našom storočí.
- d -
Teória výrazu a štýl
Skutočne vedecký a analytický prístup k práci s literárnym textom nepatrí medzi silné stránky našej literárnej teórie. Ukazuje sa však, že estetično v literárnom diele i jeho vnímanie nie sú skutočnosti vopred dané, ale že to, čo nazývame estetickým pocitom, je nejakým spôsobom včlenené do výrazového materiálu - jazyka. Spoľahlivým východiskom pri skúmaní estetickej tvárnosti literárneho diela môže byť len všeobecná štylistika. Každé poznanie je vlastne analýza. Už aj v tom najjednoduchšom čitateľskom zážitku nájdeme prvky porovnávania, a teda analýzy. Vnímanie umeleckého diela je vždy do istej miery aj jeho analýzou.
Do tejto zanedbávanej oblasti našej literárnej vedy hlboko začrel František Miko svojou knihou štúdií Estetika výrazu - Teória výrazu a štýl, ktorú vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo (1969) v Bratislave ako záujmový náklad pre Pedagogickú fakultu v NItre - Kabinet komunikácie.
 

Jarmila Hlinická

O knižnici MÁJ
Pri vytváraní celoštátnej knižnice MÁJ sme si všetky tri zakladajúce vydavateľstvá - Smena, Mladá fronta, Naše vojsko - kládli za cieľ vydávať pre mladých ľudí také diela, ktoré predstavujú najlepší výber zo svetovej i domácej klasickej a súčasnej tvorby.
Edičný program nášho slovenského radu na rok 1970 obsahuje zaujímavé tituly. Veľmi si zakladáme na vydaní nového románu Alfonza Bednára Za hrsť drobných. Bednár sa v ňom nezaprel ako autor scenára vynikajúceho filmu Slnko v sieti. Výber s názvom Láskou zotročení obsahuje ľúbostné poviedky Maxima Gorkého z jeho ranej tvorby. Rozmarný Le Sageov román Krivý čert vydávame pre jeho nestarnúci humor. Via mala preslávila Johna Knittla v mnohých krajinách. U nás ju prvý raz vydala Matica slovenská v roku 1943. Domnievam sa, že tento nevšedný román o láske, odohrávajúci sa v drsnom, no krásnom alpskom prostredí so silnou dramatickou zápletkou a s jej ľudským rozuzlením i po rokoch zaujme našich čitateľov. Milovníci životopisov s radosťou privítajú román Mária Antoinette od Stefana Zweiga o tragickom živote a smrti mladej nešťastnej francúzskej kráľovnej. Kto má rád vzrušujúce a drsné čítanie bez príkras a sentimentality, príde si na svoje pri knihe Pištoľníci a kovboji. Sú to príbehy z amerického Divokého západu - od indiánok cez ľúbostné kovbojky a westerny až po napínavé príhody z prérií.

STRANA 5


Marína Čeretková-Gállová

Na deň Jolany, patrónky mojej sestry
Je pondelok, prichádzam od vlaku, s kufrom a neistým cieľom, pretože som podľahla neovládateľnému impulzu, zabalila pár vecí a nasadla do vlaku. Moje šťastie, že som na ceste k rodnému domu, od mosta k úpätiu viničového vrchu sa napĺňa bolesťou ako pohár vínom, žičlivo až po samý okraj. Tak ste mi chýbali, tak ste mi chýbali, jachcem potichu a náruživo voňavému povetriu. Je atramentová tma, blíži sa k polnoci, pred rokmi som o takomto čase chodievala od vlaku raz do týždňa, v sobotu, tmu som párala ako perie a rozháňala som sa pravou rukou, v ktorej som zvierala kameň.
Dom, ešte vždy nedokončený, okolo neho dvor, pastvisko osudov všetkých otcových detí, miestnosti v prízemí, v suteréne i hore v podkroví, koľko už bolo takýchto príchodov, koľko odchodov nasledovalo! V dome sa zapáli svetlo, pohýbu sa akési tiene, otec vychádza v bielych dlhých spodkoch, je rozospatý, hlasno zíva, prišla som, hovorím otcovi, kto je doma?
Nie som sám, vyhŕkne rozhodne a nahnevane, ja ešte nemôžem byť sám! Tak sa nezmieril, myslím si, dodnes je urazený, že mu mama porodila pol tucta dievok a pobrala sa z tohto sveta bezstarostne a ľahostajne. Keď sa smiala, vždy jej vyčítal, ľahkomyseľnica ľahkomyseľná. Svojím smiechom, ktorým dokazovala svoju nezávislosť od neho, ho udržiavala v stave ustavičnej rozhorčenosti. Zvykol si na ňu a na svoj životný postoj a teraz mu to chýba a uráža zároveň.
Znova cítim slabosť, nohy mám studené, na čele rosu. Rozkazujem si mlčať, lebo keď ma otec vyvedie z miery, to býva pre mňa najhoršie. Či sa ja do smrti nenaučím zabúdať na to, čo človek neznesie?

Július Vanovič

Jesenné reflexie
Bude to tento nevýslovný čas jesenný, keď leto, horúce a materiálne, senzuálne leto pominulo, a prišli september s októbrom a rozšírili diaľky, oddialili slnko, schladili a prečistili vzduch: zduchovnili krajinu, ktorá sa na nás díva nefalšovaným, akýmsi pravejším, priezračnejším okom. V tej "větrnosti čistej" zhliadame sa vari ako v nepomíjavom, s príchodom jesene len obnovujúcom sa zrkadle. Akoby tvár jesene živá, staronová, prinavracala dávne, kedysi prijaté, potom zasypané, ale ako zaklínadlá driemúce v nás slová: slová času vracajúce sa k nám ponad čas. Bude to jeseň, no nebude to len ona: slová, čo spadli do nás, rozvlnili tam nové duchovné vlny, uviedli do pohybu nové energie, nesledovateľným žiarením či prelínaním stvorili nové obsahy: naštepené z cudzieho, no živiace sa z nášho kmeňa, stali sa vlastníctvom naším, pracujúcim v skrytej duchovnej miazge. Skutočnosť literárna premenila sa na životnú, zážitok z diela na majetok vlastnej duše.
A nad jazerom klenie sa čosi ako duchovná dúha a po nej ako po moste prichádzajú k nám dávni mŕtvi, ľudia a spomienky neživé, neznáme už desiatky rokov. Magickým svetlom svietia ich tváre, zasutou hĺbkou fosforeskujú gestá, hudobnejú ich slová. A človek vidí s úžasom, aká pochybná je skutočnosť, v ktorej mu je dožičené žiť, aká je to všetko ríša tieňov, neskutočnosti, mihajúcich sa klamov a mamov, ten každodenný život, jeho povinnosti, denervovania, intrigy, zlá a márnosti.
A tak chodíš po jesennej krajine, vidíš nádherne, akoby oddane, uzrozumene umierať prírodu, krúživou dymovou vôňou vňati prerušuješ čas a usídľuješ sa vo svojej znovuvydobýjanej vnútornej krajine. Chodíš a noríš sa do tváre krajiny - starej, ale stálej, nie meniacej sa, iba opakovanej. Počuješ ju pod nohami, ako ubezpečuje svojou stálosťou:
Nezabúdajte, že nad všetkým, v čom vám je nanútené žiť, dennodenne vychádza a svieti na vás slnko, nezávisle od vašej skutočnosti pravidelne štyrikrát do roka prezlieka príroda svoje zázračnosti. Vaši básnici vám lžú, ak vás vovádzajú, čiže zavádzajú len do odprírodneného, aj pre nich samých odcudzeného a nezrozumiteľného sveta. Ja som obchádzaná, ale životadarná studňa, rezervoár možností, stability a krásy, aj zázračný, ak chcete, utešiteľský prameň.

STRANA 6


- a -

Nevšedný zážitok
Sympóziá umožnia nielen osobné stretnutia. Vytvorí sa navyše aj stála galéria na miestach ich tvorby (sochári-kamenári v Ružbachoch, drevosochárske sympózium v Moravanoch). Príležitosti, ktoré sa takto vyskytnú, neznamenajú len čisto akademický efekt. A nie je to len porovnávanie rôznych národných predpokladov, čo voľakedy poskytoval iba Paríž. Súčasné moderné výtvarné cítenie stiera rozdiely medzi tradičnými technikami - medzi maľbou, plastikou, sochou - a navyše prenáša samotný proces tvorby do konkrétneho prostredia, do prírody.
Tohtoročná náplň Medzinárodnej výstavy plastík, skulptúr a objektov Socha piešťanských parkov 69 (hoci v tomto prípade išlo o stretnutie nie autorov, ale priamych výsledkov ich práce) vznikla pomerne spontánne, pretože po Soche piešťanských parkov 67, venovanej slovenskej plastike organizátori usporiadali vo vlaňajšom roku prehliadku plastiky českej a tohto roku zahraničnú, európsku. Komisárovi výstavy Ľubomírovi Károvi sa v spolupráci s Kultúrnym a spoločenským strediskom v Piešťanoch (Anton Pastírik) podarilo pozvať do Piešťan reprezentačné osobnosti sochárskeho sveta.
Výber autorov bol zameraný na takzvaných modernistov v súčasnom kontexte výtvarného prejavu. Táto schválnosť - okrem záruky kvality a okrem čistého profilu výstavy - mala svoj účel: dokázala, že vychádzanie z nevďačných, netradičných materiálov (polyester, umelá hmota, oceľ, hliník, betón) ponímajú autori nielen ako únik od tradície, ale aj ako úprimnú snahu "oživiť" tieto dosiaľ mŕtve materiály, produkty posledného storočia, texchnizácie a mechanizácie.
Medzi autormi tridsiatich šiestich vystavených objektov boli Alexander Calder, 71-ročný Američan žijúci v Paríži, Marta Pan z Francúzska (ktorá v Luxemburgu vyhotovila plastiku pre Európsky parlament a pre piešťanské jazierko Plávajúcu plastiku), Francúzi Viseux, Sanejouand, Angličan Philipp King (získal prvú cenu), Nemci Lenk a Uecker, Alina Szapocznikowa, v Paríži naturalizovaná Poľka a ďalší.
O vystavené sochy prejavili záujem Slovenská národná galéria v Bratislave i Národná galéria v Prahe. Je to fixovanie aktuálnych podnetov tejto udalosti výtvarného diania u nás, i povzbudenie.
 
V čísle je uverejnených päť objektov z medzinárodnej výstavy plastík, skulptúr a objektov Socha piešťanských parkov 69: Nicolas Schöffer, Maďarsko (Paríž): Chronos 8. B, oceľ, 1968; David Lamelas, Anglicko: Element osoba, zviera alebo predmet, kov, 1968; Getulio Alviani, Taliansko: Textúra, zinkový plech, 1969; Utz Kaupmann, Švajčiarsko: Farebný objekt, farebná oceľ, 1966; Mark Brusse, Holandsko: Okupácia priestoru č. 7, environment, 1969.
 
Pavla Kováčová
 
Dvadsaťročný SĽUK
Slovenský ľudový umelecký kolektív vyrástol v roku 1949 z povojnovej pôdy, skyprenej nadšením. Národ sa zahľadel sám na seba, uchvátený vlastnou krásou. Zhliadal sa v zrkadle ľudovej tvorivosti. Páčil sa mu ten obraz, rozumel mu, súzvučal s ním. Preto myšlienka vytvoriť profesionálne folkloristické teleso sa s úspechom ujala.
Pri zrode telesa stáli traja zápalistí mužovia: profesor Tonkovič, skladateľ Alexander Moyzes a povereník školstva a kultúry akademik Pavlík. Prvý z nich zorganizoval nábor ľudových talentov, druhý skomponoval hudbu pre prvý program a tretí vymohol pre teleso úradné požehnanie. Súbor získal ďalších odborníkov: choreografa, dirigenta, zbormajstra, navrhovateľku krojov. Prvým domovom súboru boli kúpele Sliač, druhým Piešťany, tretím, už definitívnym, sa stali Rusovce. Novorenesančný kaštieľ maďarského grófa sa premenil na pracovné a reprezentatívne sídlo SĽUK-u.
Počas dvadsaťročnej činnosti videli programy súboru štyri milióny československých divákov. V zahraničí to boli dva milióny divákov v dvadsiatich ôsmich krajinách štyroch svetadielov. Členovia súboru uvideli svet z okna autobusu a z paluby dopravného lietadla. A z javiska.
Dosiaľ sa v súbore vymenilo osem riaditeľov, osem zbormajstrov, trinásť dirigentov, štyria choreografi a traja umeleckí šéfovia. Vystriedalo sa v ňom vyše tisíc ľudí.
Z jeho tvorivého kvasu vyrástli krásne a nezabudnuteľné javiskové diela: Dupák, Zbojnícky tanec, Trávnice, Kuruci, Vlachiko, Povesť o Jánošíkovi a mnohé iné. Skutočné umelecké dielo sa vymyká móde, času i prostrediu. Vždy znova rozochvieva a dojíma domácich aj zahraničných divákov.

STRANA 7


Marián Bednár

Na fluidum už času nebolo
V trojtisícovej obci Máni, okres Nové Zámky, sedíme v krčme, pijeme hurbanovské pivo, zhovárame sa a spomíname.
V rokoch nihilizácie a očierňovania aj napriek všakovým pripomienkam, viseli v Máni tabuľky: Štefánikova ulica. A nikto nesmel na ne siahnuť. Bola by mu ruka odpadla!
Na Štefánika sa táto dedina dobre pamätá. Najmä z čias horthyovskej okupácie južných častí Slovenska. V rokoch 1939-1945 aj Máňa patrila do zabratého územia. Že Štefánik už vtedy nežil?
Chlapci moji, vy trt viete, privráva sa nám ujček. Mali sme Milanka! A ešte čosi, o čom sme vedeli, že znova príde, že nás to určite neminie... Hen na dolný koniec chodili sme sa kukať na taký velice vzácny a čudný obraz. Keď si sa naň kukol spredu, videl si Masaryka tak dobre, akoby prišiel z Topoľčianok. Z pravej strany mrdkal fúzkami Beneš, zľava stál v pozore náš fešáčik Milanko Štefánik. A ten bol podľa mňa z nich najakurátnejší. Generál! Jedným slovom fešácky chlapík. My doma sme mali len taký obyčajný, papierový obrázok Milanka. Tak sme ho po krstnom mene volali v celej dedine. Opatroval sa obyčajne v modlitebných knižkách. Alebo v koperde spolu s písmami o zaplatení porcie či asekurácie. Milankov obrázok nám voňal zimnými jablkami a hruškami, fajnovým mydlom, lebo to všetko sa odkladalo obyčajne v prednej izbe.
Však viete, taký zvyk nebol len v Máni, ale aj po okolí. Povedzme aj v takých Komjaticiach, na Černoku (dnes Černík), vo Vrábľoch to nehovorím, ale na Ďoroku (dnes Kmeťovo) už áno. A určite aj na Fedýmeši (dnes Úľany nad Žitavou), Fíši (dnes Trávnica), Valkázi (dnes Valkas), v Izdegu (dnes Moyzesovo, predovšetkým nevedomé úrady ju najčastejšie píšu Mojzesovo, ale aj Mojsesovo či dokonca Mojezosovo, aj keď je dedina pomenovaná po prvom predsedovi Matice slovenskej Moysesovi), v Senči (najprv Svätuša, dnes Podhájska), no a iste aj v Šuranoch.
Tak sme sedeli v máňanskej krčme, rozprávali sa, spomínali. A vtedy mi napadla aj taká otázka: Čo tvorí alebo aspoň spoluvytvára duchovné fluidum v takejto dedine v dnešných časoch?
Anonym zo 16. storočia
 
Alžbeta Báthory v Čachticiach
Brodil sa kôň sivý podľa panské nivy, na nem sedel Janko všecek žalostivý,
že mu jeho milú do Čachtíc zaviedli, na tom panském zámku v svetlici zavreli.
Mňa koníček sivý do vojny ponese, ale ma nikdá víc domú nedonese.
A keď budú Turci Belgrad dobývati, zabijem jančára, vezmem mu pás zlatý.
A keď budú Turci Budín dobývati, zabijem ja bašu, vezmem paloš zlatý.
A keď budú Turci Vídňu dobývati, zajmem im zástavu aj ten mesiac zlatý.
A keď budú Turci Nitru dobývati, budem sa rúbati, až ma smrť zachváti.
Rúbajte sa, chlapci, ja sa už nebudem, ja vedľa mej milej v hrobe ležať budem.
 
O Jágri a niektorých víťazoch
Škoda sa jest stala v tej Uherskej zemi, neb již pominulo rozkošné veselí.
Neb vítezský hejtman na zem jest poražen, mlékem také medem tekoucí vzata zem.
Ej, zlatá koruna dolu z hlavy spadla a jich všeliká moc jest ich opustila.
Kde Horní Belehrad? Kde Dolní Belehrad? Kde Huňady, Matiáš, dobrý obránce náš?
Toto nám zrobila veliká nestálost, mezi Uhry, Nemci veliká nesvornost.
Pane Bože, dej nám lepší čas dožíti, uherského krále v Budíne videti.

STRANA 8