ČÍSLO 21, 13. 10. 1969, ROČNÍK II

Demo Vizár
Všetko zo zeme
Stretávanie sa s fotografickým dielom Martina Martinčeka vyvoláva jednoznačnosť. Cieľavedomé zachytávanie neopakovateľných okamihov je presvedčivé a možno novoobjavenými zázrakmi známej nám prírody a známych nám ľudí z hôr je až príliš jasné. Pre čitateľov jeho publikácií ako aj pre zostavovateľov svetových fotografických ročeniek aj pre návštevníkov jeho výstavy.
Pri priamom stretnutí s Martinom Martinčekom som bol prekvapený: nehovoril o svojich fotografiách, ale o ľuďoch, ktorých fotografoval. Že vstáva každé ráno o tretej hodine, že sedáva nad dedinami ešte za tmy, aby mu neušlo počiatočné svetlo a tiene pri ich zrode, že lovil nevyspytateľné tvary zábleskov svetla vo vode, pričom sám, niekedy aj po pás, musel chodiť v potoku a stáť, že počas osemnástich mesiacov narobil 1600 snímok v hore narezaného dreva z dôvernej blízkosti, aby mohol zostaviť publikáciu Nezbadaný svet zo 61 snímok. Fotografuje nečakané detaily prírody preto, lebo chce dokázať, že v nej je všetka predzvesť fantázie človeka. Že človek i najnepochopiteľnejšou fantáziou sa prírode nevzďaľuje, len približuje. Premyslene to dokazuje preto, aby sa dostal k tváram a zmyslu života ľudí z hôr, ktorí s prírodou obcujú.
Martinček mi povedal, že nostalgicky hľadí len za tvrdo rezanou fyziognómiou drevorubačov, roľníkov či kožiarov, ktorú im určila práca bez pohodlnosti. A za strateným vkusom v dedinkách, ktorý sa prejavuje prázdnou, nepotrebnou, jarmočnými gýčmi prepchatou izbou. Svet srdečnosti, úprimnosti a nerafinovanej prirodzenosti, ktorý u tých ľudí nachádza, chce preniesť prostredníctvom svojich obrazov. Preto nie je cudzím v dedinách a v domoch, do ktorých chodí. Zdieľa s nimi ich osudy a trápenia, pozná ich choroby i to, čo ich poteší a pri fotografovaní sú pred ním svojskí nie preto, že by robil skryté zábery, ale preto, že mu dôverujú a že si naňho tak zvykli, že už jeho aparát ani nevnímajú. A platí preňho čestná dohoda - snímky bez ich súhlasu neuverejní, aj keby boli akokoľvek senzačné.

STRANA 1

Milan Urbanovský
Slniečko pod jesenným slnkom
Vo štvrtok 13. septembra uskutočnilo sa v malebnom prostredí Malých Karpát, na Červenom Kameni neďaleko Častej posedenie mladých čitateľov časopisu Slniečko s jeho redakciou - spisovateľkou Máriou Ďuríčkovou-Masarykovou, redaktorkou Hanou Suchou a akademickým maliarom Miroslavom Cipárom. Na besede sa zúčastnili aj spisovatelia Krista Bendová a Rudo Moric.
Na kvíze Slniečka sa zúčastnili štvorčlenné družstvá žiakov z Budmeríc, Dubovej, Modry, Suchej nad Parnou a z usporiadateľskej školy v Častej. V prestávke medzi hodnotením odpovedali spisovatelia mladým čitateľom na otázky. Besedu zachytával aj mikrofón redakcie pre mládež z Československého rozhlasu, ktorého redaktorky boli spolu s televíznou Lastovičkou tiež prítomné.
 
Pavol Vongrej
Ohník ľúbosti
Miestny odbor Matice slovenskej v Banskej Štiavnici sa pričinil o to, že v roku 150. jubilea narodenia a 70. výročia smrti má aj Sládkovičova Marína - Mária Gerzsová-Pišlová na mieste svojho pochovania na banskoštiavnickom cintoríne dôstojný náhrobok. V nedeľu 28. septembra 1969 sa tu konala milá slávnosť, na ktorej účinkovali recitátori a spevácky zbor štiavnických škôl. Pamätník Sládkovičovej Maríny odhalil zástupca správcu Matice slovenskej Pavol Vongrej, ktorý vystihol zmysel slávnosti najmä slovami v závere prejavu: Marína sa nestala a nie je pomníkom lásky, ale ohnivkom, ohniskom, ohníkom tej tajuplnej žeraviny ľudskej vášne, ktorému sa dalo meno ľúbosť.

Ján Čajak ml.

Svedok najpovolanejší
Slovenské reálne gymnázium v Báčskom Petrovci v Juhoslávii oslavuje polstoročie svojho trvania. Za tento čas vykonalo kus kultúrno-vzdelávacej práce a odchovalo celý rad významných slovenských vzdelancov. Stál som pri zrode tohto gymnázia. Petrovský evanjelický kňaz Samuel Štarke a správca ľudových škôl Július Kubány podpísali prvú pozvánku na poradu, ktorej jediným predmetom rokovania bolo založenie slovenského gymnázia v Petrovci a 27. septembra 1918 sa táto porada aj zišla. Zúčastnilo sa na naj asi 60 osôb rôznych spoločenských vrstiev a rôznych profesií. Samuel Štarke zdôvodnil pottrebu vzniku slovenskej strednej školy, Myšlienka našla pochopenie a podporu aj medzi Slovákmi v iných mestách. Tak sa začala celonárodná zbierka. Môj otec bol poverený, aby informoval vládu o kultúrnom snaýení Slovákov a požiadal Srbov o pomoc.
Na gymnáziu sme začali vyučovať traja, všetci teológovia. Toto prvé obdobie pôsobenia bolo obdobím veľkého romantizmu, veľkej viery a dúfania, že pomôžeme dvíhať úroveň slovenského národa i na Slovensku. Nejeden jeho odchovanec potom posilnil intelektuálne zázemie priamo na Slovensku.

STRANA 2

Dialógy o národe a kultúre

S Albínom Baginom
Pravda je, že naše národné povedomie sa utváralo väčšinou obranne, apologeticky. Je zaujímavé, že ako národ sme sa definovali vždy skôr na základe vonkajších vzťahov .- k Maďarom, k Čechom a tak ďalej, než zvnútra, formovaním vlastnej podstaty a tvorbou pozitívneho programu. To všetko prispelo k istej národnej nedotvorenosti, k hľadaniu minulosti, k mnohým medzerám, ktoré náš spoločenský žovit v sebe nesie a ktoré dnes čoraz ostrejšie, znepokojivejšie pociťujeme, lebo zisťujeme, ako naliehavo nám prichodí doháňať zameškané. Dnešný stav v zodpovednosti k jazyku môže byť výrečným dôkazom.
Naša neschopnosť sebakritiky vyplýva práve z potreby neustále sa obhajovať a zo snahy neupozorňovať na vlastné slabosti. Preto tí, čo sa pustili do takejto čiernej roboty, to nikdy nemali na ružiach ustlané a napokon z tejto príčiny nebolo ich veľa, nebolo ich ani dosť. Apologetickosť sa časom konzervovala, vytvorili sa tabu a stereotypy myslenia a stali sa prekážkou dynamického vývoja. Pretože národ rastie aj poznaním a prekonávanm svojich ilúzií a chýb.
Ako jedna z najdôležitejších úloh na tomto poli sa mi javí borenie mýtov - minulých, prítomných i budúcich. Mýtus má svoje miesto v umení a ako taký začleňuje sa do širších kontextov - života jednotlivca, života národa. Ale operovať ním priamo, nahrádzať ním poznanie a pravdu, to nemôže mať iné dôsledky ako tragické. Mýtmi sú naše dejiny i prítomnosť priam zamorené: mýtus obete, mýtus menšieho zla, mýty najrôznejších spasiteľov, ba hádam aj mýtus písaného slova.
Nedostatok autokritickosti nie je jediným konštantnýnm negatívom našej povahy. Patrí sem nesamostatnosť, spoliehanie sa na iných (mocnejších, šťastnejších), iracionálnosť, nedostatok zmyslu pre humor a mnohé ďalšie. Cesta k ich postupnej eliminácii vedie práve cez sebakritickosť.
 
Ivan Dérer
Nielen roky, ale život
Keď som bol na začiatku tridsiatych rokov ministrom školstva a národnej osvety, tak som dal vypracovať dve osnovy zákona, ktoré sa týkali národného školstva, teda ľudových a meštianskych škôl. Jedna osnova sa týkala špeciálne Slovenska. Predtým bolo na Slovensku v prevahe cirkevné školstvo a - to bolo ďalšie slovenské špecifikum - cirkevné školy boli väčšinou pomaďarizované. Problém cirkevných škôl bol v tom, že sa delili na katolícke, luteránske, kalvínske, židovské, rusínske. A žiadna z týchto škôl nebola príslušne vybudovaná. V spomenutej osnove som mienil zjednotiť národné školy, aby v každej obci bola jediná, dôkladne vybudovaná škola. Druhá predloha zákona sa tiež týkala hlboko slovenských pomerov - bola to osnova o zemskej školskej rade. Ani jedna predloha neprešla, pretože pomery vo vtedajšej koalícii boli také, že bol potrebný súhlas všetkých členov koalície. Republika zdedila byrokratického ducha, nevedela sa ho zbaviť. Nechcem povedať, že by to bol zvlášť strnulý, neživotný duch, nebol to však pravý republikánsky a demokratický duch.
V prvom rade som zaviedol v celej republike - teda aj na Slovensku - obligatórnym spôsobom rodičovské združenia každej školy. Prijímanie českých učiteľov a mizivého počtu školníkov do školských služieb na Slovensku vysvetľujem tak, že iná možnosť nebola mysliteľná. Pretože aj z tých učiteľov na Slovensku, ktorí sa prihlásili za Slovákov, máloktorý poznal spisovnú slovenčinu. A na ilustráciu situácie treba zdôrazniť aj to, že učiteľstvo na Slovensku bolo zväčša nespoľahlivé v československej štátnosti: neverili, že republika bude mať dlhšieho trvania. Českí učitelia boli teda akousi chrbtovou kosťou československej štátnosti i zárukou rozvíjania slovenskosti u Slovákov.
Bol som za svojho života advokátom, sudcom, ministrom školstva, ministrom spravodlivosti a predsedom Najvyššieho súdu. Ale zároveň som bol v "base" za Rakúsko-Uhorska, za nemeckej okupácie aj za Novotného režimu. Za Maďarska s väzňom politického previnenia zachádzali "nóbl". Maďari boli gavalieri. Hlinka, Juriga, Vajanský, Ivanka, všetci boli v "panskom" štátnom väzení: mohli všetko okrem opustenia väznice. Nemci naopak, pre nich bol politický prečin horší ako ktorýkoľvek iný. V roku 1954, keď som sedel po tretí raz, zažil som len veľkú ľahostajnosť, vystupovali sme len ako čísla. Keď som sedel v tých krimináloch, často som si povedal: Prv než sa stane niekto ministrom spravodlivosti, mal by sedieť tiež a vidieť to na vlastné oči.
STRANA 3

Ján Haviar

Najstarší husár sveta
Ladislav Škultéty Gábriš, neskorší c. k. zástavník, sa narodil 27. júna 1736 v Mojtíne, obci, ktorá bola vtedy administratívne spojená s Pružinou. Obe obce sú v Považskobystrickom okrese.
Ešte aj dnes visí vo farskom príbytku v Mojtíne stará zachovaná olejomaľba veľkosti 90x70 centimetrov v jednoduchom pozlátenom ráme, zobrazujúca Ladislava Škultétyho na koni v rovnošate vyšnurovaného husára so zástavou v ruke. Umelecko-historickú cenu dodáva obrazu skutočnosť, že vyšiel spod štetca slávneho maliara Jozefa Klemensa, ktorý na obraz napísal tento text:
Jeho excelencia pán poľný maršal Ján Boroš Kempen z Fichtenstammu, premnohých domácich a zahraničných rodov majiteľ, čestný nešťan c. k. miest Prešpurku, Debrecína, Pešti atď., druhý majiteľ pluku Františka Ferdinanda d´Este Nro 32, predstato c. k. vrchnej polície, vojenský gubernátor Viedne a hlavný inšpektor žandarmérie obraz tento prikázal vyhotoviť 7. února 1857, ktorý predstavuje Ladislava Škultétyho, zaslúžilého zástavníka c. k. pluku Kinumayer husárov Nro 8 za jeho 81-ročnú vojenskú službu a v jeho rodisku Mojtíne novo vystavať sa majúcej škole na večnú pamiatku obetoval.
Buď tím, čím jsi celou duší, dojdeš odmen jakých sluší,
povolaním svojím tak rodáci choďte, svojim čo vzor, cudzím čo príklad ukážte,
cieľ sily ducha rozvinúť je zámer tvorcov vyplynúť. Klemens - maliar
Dva roky predtým, ako Klemens vyhotovil tento obraz, teda v roku 1855, vzdali Škultétyho slovenskí spolurodáci hold jeho pamiatke a vojenským cnostiam. V Pružine, niekdajšej Borošháza, postavili obelisk z prírodného kameňa s týmito nápismi:
na čelnej strane obelisku: 95-ročnému c. k. husárskemu zástavníkovi Ladislavovi Škultétymu, ináč Gábriš, narodenému v Pružinskom Mojtíne 27. júna 1736, zomrelému vo Veľkom Arade 19. augusta 1832, za jeho 81-ročnú vojenskú službu
na ľavej strane obelisku:: Pod šesť panovníkmi si slúžil verne, v sedmiletých vojnách si bojoval pevne, v tureckých, francúzskych zástavu si bránil, tak, že ťa nepriateľ aj často poranil
na pravej strane obelisku: K radostnej pamiatke štvrťstoročného žitia Jeho veličenstva cisára Franz Jozefa I. svojmu národovcovi dali vystaviť vďační Slováci 1885

Ladislav Jurkovič

Päťdesiat rokov
Slávnostné otvorenie slovenskej evanjelickej bohosloveckej vysokej školy v Bratislave 20. októbra 1919 za účasti predstaviteľa vlády doktora Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, bratislavskémho župana M. M. Bellu a generála Mittelhausera v pamätnej budove niekdajšieho lýcea presahovalo rámec cirkvi a právom ho možno priradiť k významným dejinným kultúrnym udalostiam Slovenska.
Generálna rada ev. a. v. cirkvi pod predsedníctvom biskupa dr. Juraja Janošku a dr. Milana Ivanku prevzatím bývalej uhorskej teologickej akadémie v Bratislave a zriadením svojského ústavu poverilo iniciatívneho biskupského administrátora Samuela Zocha (1882-1928), autora osnovy Martinskej deklarácie a potomka významného rodu Zochovcov z Oravy.
Július Bodnár (1870-1935), autor viacerých historických monografických prác a redaktor monografie Myjavy stal sa prvým správcom, respektíve dekanom akadémie a prednášal cirkevné dejiny. Ďalšími členmi prvého profesorského zboru boli: Ján Bakoš (1890-1967), významný orientalista, ktorý po oslobodení prešiel na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, na katedru semitskej filológie a literatúry; Ján Jamnický (1878-1967), čestný doktor teologickej fakulty v Paríži, ktorý najdlhšie zo všetkých učbárov (33 rokov) pôsobil a zanechal priekopnícke diela právneho organizovania cirkvi a jej vnútorného života; doktor Karol Lányi (1890-1947), farár v Šonove v Čechách a člen evanjelickej cirkevnej rady vo Viedni, ktorý sa vrátil ako potomok rodiny pochádzajúcej zo Slovenska hneď začiatkom roku 1919 a pôsobil najprv v referáte ministerstva školstva. Prednášal systematickú teológiu a venoval sa propagácii mravného a sociálneho povznesenia Slovenska ako dlhoročný predseda Krajinského ústredia československého abstinentského zväzu; Samuel Osuský (nar. 1888, žije na odpočinku v Senici), čestný doktor bohosloveckej fakulty v Bratislave. Zaslúžil sa o vydanie diela zabudnutého vedca a mysliteľa doktora Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra a o priblíženie slovenského filozofického myslenia (Prvé slovenské dejiny filozofie, trilógia filozofie štúrovcov, úvod do sociológie a iné); doktor Aladár Hornyánszky (1973-1969), prevzatý z bývalej teologickej akadémie pre svoj tolerantný charakter, autor Hebrejskej mluvnice a čítanky, prednášal biblickú vedu, pôsobil v maďarskej vedeckej spoločnosti a žurnalistike; doktor Pavel Podmanický prednášal len v prvom školskom roku a prešiel do Maďarska; Michal Bodický (1852-1935), čestný doktor Husovej bohosloveckej fakulty, stal sa nástupcom Júliusa Bodnára a zastával viac rokov funkciu dekana, odchovanec rexúckeho gymnázia, sme mu vďační za zachytenie národného života v Rozpomienkach a pamätiach; doktor Ján Kvačala (1862-1934), dovtedy profesor teologickej fakulty univerzity v Jurjeve, ktorý sa po prevrate vrátil na Slovensko, svetovými vedeckými kruhmi uznávaný komeniológ; Po smrti profesora Kvačalu na katedru dejín sa dostáva doktor Ján Oberuč, autor monografie o Matejovi Belovi. Po odchode profesora Lányiho prichádza doktor Michal Lúčanský a doktor Ján Beblavý.

STRANA 4

Ivan Kadlečík

Z českej police
Slováci - malý národ - trpia na jednej strane nacionálnou precitlivenosťou, na strane druhej - najmä pokiaľ ide o činorodé vlastenectvo, sebavedomie a hrdosť- sa im zdá, že cieľavedomé státie na národnej báze, pocite a tradícii je anachronizmom a znakom ich malosti. Pohľad na situáciu v súčasnom svete však dá značne odlišnú predstavu a ukáže, že idea národa je stále jednou z najdôležitejších hybných, často revolučných síl ľudskej spoločnosti - nielen v Európe a Amerike, ale aj v Ázii a Afrike. Význam národa a národnej ideológie v dnešnom svete ako celku nie je menší, ale väčší než kedykoľvek predtým. Chyba sa začína až tam, kde sa v podstate pozitívny vzostup národných vzťahov a ideológií považuje za jediný a konečný vrchol všetkých hodnôt.
O predoslaných otázkach nás dobre poučí práca Jiřího Kořalku Co je národ?, ktorá vyšla v nakladateľstve Svoboda ako desiaty zväzok edície Dialogy.
Kořalkova práca tak prispieva k odromantizovaniu a odmýtizovaniu aj nášho povrchného chápania (vlajky, symboly, odznaky, pomníky a podobne) pojmu národ.
- ra -
Nevieme či nechceme?
Na ulici 1. mája v Kysuckom Novom Meste rastie jediná košatá lipa. V jej tieni je učupený domec číslo 49, tak akosi divne trčiaci do ulice. Vlastne ak si podrobnejšie všimneme domoradie v tejto časti ulice, zistíme, že so stavaním to kedysi nebolo celkom v poriadku. Dom, ktorý teraz nesie číslo 49, postavila rodina Majerovcov. V roku 1888 vyhorela celá ulica, a tak Majerov dom vlastne zmizol zo sveta, pretože bol celý, celučičký z dreva. Majer sa so svojím susedom Vnukom neznášal. Po spomenutom požiari si Vnuk povedal, že on veru v jednej rovine s Majerom bývať nebude, a tak základy domu postrčil kus do cesty. A Majer natruc začal stavať ešte viac do cesty. Dnes vytvárajú tieto domy na ulici zákrutu a málokto sa zamyslí, prečo asi.
V tom dome, v ktorom žil a pracoval starý pán Majer, ináč počestný obuvník, zomrel aj jeho syn, posledný z Majerovcov. Kto nejde celkom zamyslený po tejto ulici, iste zbadá veľkú kovovú pamätnú tabuľu s nápisom: Tu zomrel básnik - kňaz Dlhomír Poľský Andrej Majer 29. decembra 1935. Tu zomrel básnik, náš kysucký básnik, ktorému venoval svoju priazeň sám Hviezdoslav. Tu zomrel básnik, ktorý celý svoj život zasvätil nielen svojmu povolaniu, ale aj veci národnej, ktorý práve pre ňu veľa trpel.
Dnes žije v domci básnikova neter, vyše sedemdesiatročná pani Klačanská. Vzorne sa stará o jeho dedičstvo. Opatruje veľkú debnu, v ktorej sú starostlivo uložené rukopisy básnika, zbierka básní, jeho fotografie, osobná korešpondencia a knihy, vzácne, prekrásne viazané knihy v jazyku latinskom, maďarskom i talianskom.
Aká vzácna pamätná izba by sa dala z týchto vecí zriadiť v tomto dome! Básnikova neter by vďačne uvoľnila jednu miestnosť a poskytla do nej aj jeho nábytok, krásne vyrezávaný. V českých krajoch niet azda mestečka, ktoré by nemalo svoju pamätnú izbu. Často neoplýva bohatstvom zbierok, ale vždy pripomína život, prácu a dielo kohosi, kto v kraji pôsobil a preň čosi urobil. U nás to nevieme, alebo nechceme. Alebo nerozumieme hodnotám našich kultúrnych pamiatok?

Ivan Kadlečík

Chvála vtipu
Nik nevie, kedy a ako vznikol. Nemá vraj autora. A predsa ho musel niekto konkrétny, hoci neznámy a zabudnutý, vymyslieť: aspoň základnú schému, prototyp či archetyp. Sú ľudia, ktorí ho tvoria, respektíve aktualizujú a renovujú staré, večné schémy - a sú takí, ktorí ho pasívne, lepšie či horšie roznášajú, reprodukujú, šíria. Vtip, najkratší a najrozšírenejší dramatický umelecký útvar je starý ako ľudstvo samo: keď pračlovek zoskočil zo stromu, povedal vtip. Stal sa vtedy človekom. Ale hodnota vtipu nie je v jeho starobe: musí byť stále nový, svieži, nepočutý. Nad "starým" vtipom, žartom, frkom, vicom či fígľom alebo anekdotou sklamane mávneme rukou. Vtip sa denne rodí a denne umiera. Jeho obiehanie je periodické ako kométa. Má eliptickú cestu. Možno sa vtipy množia ako nízke organizmy: pučaním; kolujú v hlúčkoch v množstve variantov, vtip nikdy nejde sám.
Vtipy sú dôkazom, že základné historické situácie sa opakujú, vracajú - vtipy to vedia presnejšie a reagujú citlivejšie než história alebo pesimistická filozofia. Vtip je rýchly ako blesk. Hoci sa nešíri modernými prostriedkami, reaguje vzápätí, vynorí sa nevedno odkiaľ a šíri sa technicky staromódne, ale predstihne všetko. Aj preto je vtip často pravdivejší ako história a sociológia a múdrejší než všetky knihy sveta. Je v ňom múdrosť nie chvíle a času alebo jednotlivca, ale skúsenosť ľudstva a večnosti.Vtip je pravda sama v najobnaženejšej a najstručnejšie zrozumiteľnej podobe, nie pravda detailu, ale podstaty. Preto ho mnohí a často prenasledujú, ničia a potláčajú - strmo a márne. Je nepolapiteľný a má najširšiu publicitu.
Je prevahou človeka nad všetkým, čo ho ubíja a ničí: bieda, smrť, úrad, medziľudské vzťahy, choroba, záujmy mocnejších. Vtip sa stáva najúčinnejšou zbraňou, ochrancom ľudskosti, možno ho nazvať hrdinskou rebéliou voči bohom a osudu. Kde ho niet, niet ani ľudskosti. Prázdnota a lož sa skrývajú za posvätnú dôstojnosť, obradnosť, ceremoniál a tabu. Vtip je ich najväčším nepriateľom. Čo je však skutočne silné a hodnotné, nebojí sa smiechu. Len krpatosť a duchovná chudoba sa nedokáže zasmiať i zo seba. Lebo ešte raz: vtip je experimentálne a kolektívne, národným plebiscitom, zástupmi vekov odpozorované poznanie; je to pravda sama. A pravda už nie je žart. Smeje sa ten, kto veľa pochopil. Vtipom sa síce smejú aj tí, ktorí im nerozumejú. Sú však aj takí, ktorí sa nesmejú, lebo im rozumejú až príliš dobre: pre súčasný znehodnotený svet, ohrozený katastrofou, je najpríznačnejší čierny humor, ktorého cynizmus je dobre skrývaným zúfalstvom. Ale vtipy sa rodia a pomáhajú regulovať narastajúcu ľudskú krutosť.
Rodia sa z rôznych príčin a rastú z mnohých koreňov, preto existuje množstvo ich druhov, kategórií, tém a spôsobov, ako dosiahnuť komický účin. Autor prvej slovenskej antológie vtipov Ján L. Kalina ich rozvrhol vo svojom výbere, ktorý nechce byť metodologický, ale najmä tematický, do osemnástich kapitol (vtipy antické, národné, krajové slovenské, rodinné, "rádioaktívne", politické, erotické, židovské, o zvieratách, čierny humor a podobne). Kniha vyšla vo vydavateľstve Obzor (Bratislava 1969) pod názvom Tisíc a jeden vtip - učebnica v´tipológie a ž´artizmu.

STRANA 5

Ján L. Kalina

Z knihy Tisíc a jeden vtip
Gaius Julius Caesar dal po svojom víťazstve znovu postaviť všetky sochy a busty svojho protivníka Pompeja, ktoré ľud zboril. Rimanovi, čo chválil Caesarovu veľkorysosť, Cicero odvetil: To je predsa samozrejmé. Caesar musí myslieť aj na to, čo spraví jeho nasledovník s jeho pomníkom.
 
Werich podával z javiska definíciu maliarskych slohov: realizmus - maliar maľuje to, čo vidí; impresionizmus - maliar maľuje to, čo cíti; socrealizmus - maliar maľuje to, čo počuje.
 
Ráno o siedmej cengá u Aristida telefón. Nezobudil som ťa? pýta sa Tasilo. Nie, aj tak cengal telefón.
 
Kohn príde do neba. Hlavný archanjel si vyžiada od neho osobné údaje. Kohn diktuje: Narodil som sa v Rakúsko-Uhorsku. Do školy som chodil v Československu. Oženil som sa v Maďarsku. Obchodovať som začal v Sovietskom zväze. Typický žid, furt cestuje, zamrmlal archanjel. Was heisst? zvolal prekvapený Kohn. Celý život som ani pätu nevytiahol z Užhorodu!
 
Ponosoval sa úradník predsedovi závodného výboru: Myslím, súdruh predseda, že nedostávam taký plat, aký by som si zaslúžil. To ja viem, hovorí predseda, ale či ťa môžem nechať zomrieť od hladu?

Janko Silan

Prológ ku Trom baladám
Keď budeš sama, celkom sama
a sama debe nebudeš sa páčiť,
spomeň si: taká bola moja mama.
Spievala stále, Spievala i v plači.
 
A ja som toho plaču divného
koreň i lodyha i kvet.
Bol jeden básnik. Pľuli na neho
muži a ženy, celý svet.
 
No keď ma tebe dali do vázy,
o teba chcem sa večne chvieť.
Kto teba hlúpo urazí,
za teba chcem to vytrpieť.
 
Bol básnik - chlapec chudobný.
Zbohatol, keď ťa uzre., Hneď.
Stal sa ti celkom podobný,
keď slávil, smútil, mlčal, keď...

STRANA 6

Martin Martinček

Umierajú v sedle
Istý chlap, ktorého príbeh som spracoval do cyklu Umierajú v sedle, je ochrnutý na obe nohy. Bol privalený drevom, pňami, a od toho dňa - je to už vyše dvadsať rokov - sa plazí po zemi.A tento človek, plný odvahy ďalej žiť, sa pustil napríklad do stavby domu a posediačky kopal základy. Prirodzene, nikto v dedine, kde býva, a ani v jeho rodine už si to voľajako ani neuvedomuje, že sa ten človek už dvadsať rokov plazí po zemi. Ani to si už neuvedomujú, že on potrebuje dakedy aj súcit a že mu dobre padne slovo uznania a obdivu, keď v takej ťažkej a hroznej invalidite nestráca ducha a chce ďalej čo najplnšie žiť, pestuje kvety, sadí v záhrade, chová kury, ovce, má kravu a rúbe drevo.
V meste by sa človek vozil na vozíku, zaviezol by sa do parku a tam by presedel deň ako iní ťažkí invalidi.
Tu chlap v záhrade okopáva, rýľuje, robí pri sene, strihá ovce - a všetko zo zeme. Žije takrečeno normálnym životom a všetko bez pomoci rúk. Je šokujúce vidieť ho napríklad na jar plaziť sa v takej už vyššej tráve, z ktorej mu trčí iba hlava. Keď som ho uvidel prvý raz, nevedel som, čo to môže byť, a keď som zbadal, že je to človek, ktorý sa plazí po zemi, bol som hlboko deprimovaný. Bol to veľmi smutný pohľad. Celý život sa preplazí, omacia každú skalku - a nakoniec vám povie takúto vetu:
To, čo sa mne stalo, sa životu neprieči.
 
V čísle sú uverejnené fotografie Martina Martinčeka: Ale som vybabrala so smrťou, cholera!, žena z cyklu Umierajú v sedle, Vták na hniezde, z cyklu Svetlo na veciach zeme, Chlapský smiech, z cyklu Kamene vstali z mŕtvych, Drak, z cyklu Svetlo na veciach zeme, Jedno z mála potešení.
 
Ladislav Korbeľ
 
Na cestách - necestách
Blíži sa výročie známeho národopisného pracovníka a umeleckého fotografa, nositeľa Radu práce Karola Plicku. Deň narodenia tohto českého etnografa, ktorý dlhé roky pôsobil na Slovensku, je 14. október 1894.
Karol Plicka prišiel do Martina, do Matice slovenskej v čase, keď starý pán správca Jozef Škultéty a tajomník Štefan Krčméry oživovali vzkriesenú Maticu vzkriesenému národu v prvých rokoch vzniku Československej republiky. Mladého a málo známeho českého učiteľa poctili svojou dôverou a dali mu umeleckú voľnosť pre jeho národopisnú činnosť.
Na svojich potulkách s fotografickým aparátom a zápisníkom v ruke dostal sa aj za chrbát Vysokých Tatier, do goralského Ždiaru, dovtedy málo známej slovenskej originality. Raz v Tatrách postretol mladú ženu v trochu odlišnom a predsa príbuznom kroji ždiarskych goralov. Jej tvár pripomínala gotickú madonu starých kostolíkov Spiša. Pochádzala z druhej strany Nízkych Tatier, z horehronskej Heľpy. Plicka navštívil jej domov, ten podhaliu podobný kraj i ľud. Na Heľpe bol Plickovi garanciou dôvery starý pán Herchl, ktorý presvedčil nedôverčivých Heľpanov, že ten vysoký profesor je skutočne "náš človek". Takto sa dostal matičný pracovník Karol Plicka na Horehronie, aby mu zostal verný podnes. Takto sa mohol aj zrodiť jeho najväčší azda národopisný úspech v celovečernom filme Zem spieva, ktorý prešiel nielen domácimi premiérami, ale dostalo sa mu zaslúženého ocenenia aj na medzinárodných filmových festivaloch.
Ešte nie je všetkému koniec, kým žije v nás kmeňový temperament a jednotlivo nachádzame ešte vynikajúce talenty, ktoré v ľudovej kultúre udržujú vrelý tón a sú schopné zdedený odkaz prenášať na ďalšie generácie, kým nevymrela v nás ani vďačnosť k tým, ktorí cestu kliesnili našej prítomnosti. Jedným z tých nemnohých bol aj profesor Karol Plicka, za čo mu ani dnes neprestávame ďakovať.
Juraj Spiritza
 
Dejiny, zvony a my
Najstaršie známe zachované exempláre zvonov u nás pochádzajú zo 14. storočia, ojedinelé zvony pribudli aj v rokoch po druhej svetovej vojne, po ktorej už na Slovensku žiadna zvonolejárska dielňa sústavne nepracovala. Používanie zvonov a zvonolejárstvo má na Slovensku veľmi starú tradíciu, merateľnú na storočia. Zvony sa u nás udomácnili nielen na vysokých vežiach mestských chrámov, ale pravidelne zaznievajú aj z dedinských kostolíkov, kampaníl, malých kaplniek i jednoduchých nízkych drevených zvoníc. Už oddávna sa stali trvalými spolupútnikmi života našich miest, mestečiek a dedín.
Za jednu z najstarších, najdlšie pracujúcich a najznámejších zvonolejární u nás možno nesporne považovať takzvanú gaalovskú lejáreň v Spišskej Novej Vsi. Zakladateľom rodu, ktorému patrila, bol Šalamún Gaal. Spomedzi jeho troch synov sa len Konrád venoval tomuto remeslu, no s veľkým úspechom. Po ňom postupne viedli dielňu Ján Weigel (autor dvoch zvonov na Mariánskom kostole v Krakove), Mikulášovi vnuci Vincent a Pavol, a nakoniec Ján Wagner, od ktorého pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou najväčší zvon na kampanile v Spišskej Sobote. Správy o tejto veľkej zvonolejárni sa strácajú okolo roku 1516.
Najznámejšie dielne v Prešove patrili Jurajovi Wierdovi a Matyášovi Ulrichovi. Obaja pracovali takmer súčasne v polovici 17. storočia. Inú veľkú zvonolejáreň v Prešove založil Šebastián Lecherer, ktorý sa sem prisťahoval z Rakúska okolo roku 1728. Po ňom sa vo vedení lejárne postupne vystriedali Ján, Ignác a František Lechererovci. Fungovala ešte aj v 19. storočí. Naposledy sa v Prešove výrobou zvonov zaoberali už v našom storočí Ján Gedeon a Prešovské zvonolejárske družstvo.
Starú tradíciu malo zvonolejárstvo aj v Košiciach. Už koncom 14. storočia sa tu spomína lejár Juraj. Poslednou zvonolejárňou v tomto meste bola takzvaná buchnerovská dielňa, produkujúca v rokoch medzi poslednými dvoma svetovými vojnami.
Mnohé zvonolejárske dielne pracovali aj v stredoslovenskej banskej oblasti (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica) a v 18. a 19. storočí fungovali niektoré dielne aj v Lučenci (Aebel, Heidenbergerovci, Stephanides). V Bratislave zaniklo toto remeslo v minulom storočí, v Trnave sa vďaka Alojzovi Kurbelovi a bratom Fischerovcom liali zvony ešte aj v prvej polovici nášho storočia.

STRANA 7

Miloš Majer

Všade žijú ľudia
Zemplín. Nížinatý juhovýchod Slovenska, pre ktorý naše predpovede počasia neplatia. Kraj s kedysi popri Orave najväčším vysťahovalectvom, kraj s ľuďmi, ktorých život naučil každú korunku viac ráz v dlani poobracať, s ľuďmi, ktorí sa pred rokmi rozhodovali, kto zostane v rodnej zemi a kto bude musieť ísť hľadať šťastie za hranice. Dnes je to priam povesťami opradené Eldorádo bonov a dolárov, ukazujúce tú druhú, príjemnejšiu stránku vysťahovaleckej mince.
Bieda však zanechala v podvedomí týchto ľudí príliš hlbokú stopu dodnes. Tu skutočne ani kura zadarmo nehrabe. Ak niečo chceš, navaľ! A keď na niečo právo nemáš, navaľ dvojnásobne! Tu sa musí platiť za všetko. Bez výnimky. Každá služba, každý pohyb, každá činnosť.
Deväťdesiat kilometrov juhovýchodne od Košíc leží srdce Zemplína Michalovce. Úhľadné dvadsaťdvatisícové mesto, sídlo okresu so stodesiatimi obcami. Miestne odbory Matice slovenskej boli obnovené v šiestich. V šiestich! Skutočne sa u týchto ľudí národné povedomie, pocit príslušnosti k národu meria množstvom peňazí? Je to pravda, že tunajší ľudia hovoria: zaplať, a budem hoci aj matičiar? A či jednoducho nevedia, ako ďalej?
Cestoval som sem na základe chýrov o zvláštnych podmeinkach, v ktorých sú tu matičiari nútení ťažko pracovať. Je pravda. že sú špecificky odlišné od podmienok v iných častiach Slovenska. Lenže všade žijú ľudia. Dobrí i zlí, ochotní aj menej ochotní. Treba len vedieť nájsť ten správny prístup k nim.
Štefan Gráf
 
Ako som prišiel o krásu
Stalo sa to naozaj čudesným spôsobom. Práve som sa vrátil zo služobnej cesty, ke´d som sa dopočul, že na starom trhovisku rozdávajú Stvoriteľovi adjutanti kolekciu pekných ľudských vlastností. Bežal som ta, lebo by som bol veľmi rád, získal trocha krásy. Pritrielil som ta, a vidím na zemi veľké korytá, pri nich stáli váťni bradatí chlapi v akomsi anticky zjednodušenom oblečení. Ale korytá boli už prázdne!
Ľaľa, tu to máte! Vymetené! A mali sme neúrekom všetličoho, širokým gestom ukázal na prázdne korytá jeden z prorockých bradáčov. Mali sme príkaz porozdávať zo všetkého, koľko kto chce. Rozdávajte samé dobré vlastnosti, povedal náš Pán, nech si ľusdia nežaýkajú. Máte tam krásu, silu, obratnosť, vtipniosť, dobrotu. Dávajte dosýta. Viem, ýe ľudia nie sú dosť rozumní a kaťždý bude chciež čo najviac z tej vlastnosti, ktorí sa mu najviac páči, Ideálne by bol, keby si každý vzal štipku krásy, sily, obratnosti, vtipnosti, dobroty. Akle s tám nerátajte. A tak sa aj stalo. Okrem dobroty rozobrali všetko na ruvačku. Krásu si pobrali ženy, chlapi si zase nabrali sily. Dobroty sa skoro nik nechytil, všetko zvýšilo. Neváhajte, naberte si dobroty, budete bezmála výnimka, čosi celkom zvláštne.
A tak som neodmietol bradáčovu ochotu a nabral som si dobroty. No ak sa ešte dožijem toho, že sa bude znova rozdávať krása, budem azda šikovnejší, dám za krásu na výmenu aj dobrotu. Aby sa mohlo o mne miesto "je to dobrák" povedať "kedysi to musel byť fešák"! Spisovne krásavec.

STRANA 8