ČÍSLO 25, 8. 12. 1969, ROČNÍK II


Peter Repka
Vlastnými očami
Z bohatej knižnice vyberá konzument kultúry knihu, a v tichu, ktoré mu zaľahlo dušu, pokúša sa čítať. Prečíta dva odstavce a knihu odkladá. To nie je tá pravá. Už dlho nie je nič pravé. Povedal by - strata autenticity, keby sa nebál svojich priateľov intelektuálov. A tak bez citu, smutne i veselo, rozpráva o tom, o čom má rozprávať, vidí, čo má vidieť. Dostal sa do mechanizmu vecí, stal sa hovoriacou hmotou bez ducha, teda manipulovateľnou. Zdá sa, že pociťuje hluchotu, slepotu a nemotu odrazu. Aj nehybnosť, v ktorej sa ocitol. Nič nerobí pre svoje pozdvihnutie, pre svoje povýšenie sa, pre ospravedlnenie zmyslu svojho života.
Na prehre nie je trpké to, že iný neprehral, ale uvedomenie si vlastnej bezmocnosti. Neprehral ten, kto sa zdvihne k ďalšiemu boju. Možno, ak človek v mnohom prehrá, príde čas, keď oko človeka bude ako kamera v bezchybnom mechanickom stave, schopné registrovať bez pohnutia, bez radosti, bez smútku, bez pochopenia vnútornej súvislosti a významu.
Čas, pahltník, prijme všetko. Záleží na nás, aké dane odvedieme času, či sa ponoríme a zmizneme bez stopy, a či zostaneme nad hladinou času v hlbokom vzťahu s tým, čo pretrváva. Treba vidieť svet vlastnými očami, byť v ňom, uchopiť ho. Nie, nie rečičky, ale drsnosť pravdy.
Sme odsúdení na vybudovanie nového sveta. Môj život bude mať iba vtedy cenu, keď prispejem svojou časťou na stavbe, ktorej základom musí byť jednota celého ľudstva.
 
STRANA 1

Ivan Šenšel
Ako v ochotníckom divadle?
Stará Matica slovenská vybudovala Ústredie slovenských ochotníckych divadiel. Dnes divadlo ostáva ako samostatný Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku. Zväz má poctivú snahu stať sa pokračovateľom dobrej práce ÚSODu, dedičom jeho najlepších tradícií. Pôsobí, pravda, v iných spoločenských podmienkach. Zakladá svoju činnosť na základných organizáciách, jeho poslanie nie je ani zďaleka spolkárske. Jestvujúce súbory sa môžu, ale nemusia prihlásiť do Zväzu, môžu si zachovať svoju príslušnosť k pôvodnému zriaďovateľovi, alebo vystupovať vo vlastnom mene. Všetky súbory sú zadelené do štyroch kategórií. Do kategórie A sú zaradené vyspelé súbory, v celoslovenskom rámci je to spolu šestnásť súborov. Do kategórie B sú zaradené pokročilé súbory, do základnej kategórie C ostatné súbory. Kategóriu D tvoria detské súbory.
Tohto roku vypísalo Ministerstvo kultúry súťaž vo všetkých kategóriách. Celoslovenská prehliadka vyspelých súborov bude tradične v Spišskej Novej Vsi, pokročilé súbory sa zídu v rámci X. Belopotockého Mikuláša v Liptovskom Mikuláši, detské súbory budú mať celoslovenské stretnutie znovu v Revúcej. V programe nie je prehliadka základnej kategórie. Nášmu Zväzu, ktorému predsedám, však práve na nej najviac záleží, preto sám organizuje celoslovenskú prehliadku v Šuranoch. Prihlášky možno podať hneď, ich termín sa končí 10. januára 1970. Koncom februára budú okresné prehliadky vo všetkých kategóriách.
 

Redakcia

Listujeme
Odbočka v Prievidzi vydala pre svojich členov ďalšie Matičné zvesti ročníka 1969 (číslo 2-3). Číslo venovali moysesovskému jubileu, ďalej sa v ňom obsažne píše o činnosti a zámeroch Miestneho odboru Matice slovenskej. O Jozefovi Cígerovi Hronskom píše predseda odbočky A. Hubač a Valér Mikula
informuje o výstave diela tohto významného spisovateľa. Okrem pravidelných rubrík nájdeme v časopise reportáž z prázdninového tábora francúzskych detí, recenziu na prievidzské vystúpenie speváckeho zboru univerzity v Illinois a podobne. Číslo spestrujú víťazné básne z literárnej súťaže MOMS.

STRANA 2


Peter Horváth

Mestom kráčali dejiny
Akosi v ústraní všeobecnej pozornosti slovenskej verejnosti prebehli oslavy významného jubilea - 200. výročia založenia lekárskej fakulty v Trnave. Priestranné Univerzitné námestie skytá pohľad na množstvo budov, ktoré kedysi v barokovom zlatom veku šírili slávu tohto mesta po celej strednej Európe. Mária Terézia vydala 7. novembra 1769 cisársky intimát a prostredníctvom uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady so sídlom v Bratislave 14. decembra 1769 oznámila svoje rozhodnutie o reforme trnavskej univerzity (založil ju roku 1635 arcibiskup a kardinál Peter Pázmány s dvomi fakultami - filozofickou a teologickou, od roku 1667pribudla aj právnická) a o zriadení lekárskej fakulty na nej, ktorá bola vôbec prvou lekárskou fakultou na území dnešného Slovenska.
Vedecká konferencia v dňoch 9.-10. októbra 1969 v Domove vedeckých pracovníkov v Smoleniciach, ktorá sa konala za medzinárodnej účasti, ako aj vlastné oslavy s odhalením pamätnej tabule v Trnave na budove bývalej lekárskej fakulty, slávnostná akadémia, výstava v budove divadla a niekoľko iných podujatí spojených s týmto významným jubileom prispeli však iba akosi lokálne k dôstojnému rámcu osláv.
Andrej Kostolný
Jubilujúcemu múzeu
Keď som pred druhou svetovou vojnou cez leto študoval potrebný materiál ku knihe o Hviezdoslavovej tvorbe, pobudol som nejaký čas v Matici slovenskej v Martine, ale vedel som, že jedno-druhé nájdem ešte v Dolnom Kubíne. Tam v Čaplovičovej knižnici som sa zoznámil s jej knihovníkom Jánom Smetanaym, ktorého som už predtým poznal aj ako spisovateľa Ondreja Kalinu, autora Dedinských poviedok. Vtedy mi venoval svoj veľký epos Zpěv o utrpení Bohuslavice. Spomínam si, že mi v tmavej knižnici urobil na stole miesto a prinášal mi potrebný materiál.
Aký rozdiel medzi tým, čo bolo vtedy a čo je dnes! Po adaptácii budovy na Hviezdoslavovo múzeum roku 1954 bolo inštalované podľa odborne premysleného libreta Stanislava Šmatláka a Jiřího Hrubeša a podľa architektonického návrhu architekta Zdeňka Rossmana. Na 33. výročie Hviezdoslavovho pohrebu bolo toto múzeum slávnostne otvorené 13. novembra 1954.
A toto múzeum, ktorým už roky sprevádza každú návštevu výkladom jeho riaditeľka Elena Hégerová-Nováková, jubiluje. V týchto dňoch myslia naň aj dlhé rady účastníkov umeleckého prednesu na tradičnom už Hviezdoslavovom Kubíne, ale aj rastúci počet hviezdoslavológov - vedeckých pracovníkov. Pätnáste výročie Hviezdoslavovho múzea vchádza do našich kultúrnych fondov aj odborným seminárom o Hviezdoslavovi.
STRANA 3

Ján Mlynárik

Vzájomné pochopenie
Vieme, že slovenský národ vstupoval do ČSR na štátny život menej pripravený a so slabšími dispozíciami ako národ český. Zdecimovaná inteligencia, v značnej miere odnárodnená, nemohla prevziať plne štátnu moc, vybaviť ju náležitými prostriedkami, ale bola odkázaná na pomoc inteligencie českej. Dokonca na začiatku republiky slovenská politika inklinuje k určitému centralistickému systému, lebo proti maďarofilom a maďarskej iredente očakáva pomoc z Prahy.
Keď sa roku 1960 začalo vládnuť proti Slovensku a reprezentácii Slovákov, fakticky horšie ako kedysi v roku 1920, muselo to vyvolať hlbokú krízu vzťahov medzi našimi národmi. V tom je tiež najväčšia vina minulého kultovného režimu.
Vieme, že bez akcentovania jednoty Čechov a Slovákov by tento štát sotva mohol vzniknúť, že vlastne vznikol na idei jednotného československého národa. Idea jednotného národa a jednotnej kultúry pomáhala Slovákom od začiatku 20. storočia ľahšie znášať maďarizačný útlak. Takisto táto idea sa stala kľúčovou v našom zahraničnom odboji, ktorý mal základný vplyv na vznik Československej republiky.
Celé nešťastie pokrivovania česko-slovenských vzťahov nastáva až vtedy, keď sa už v tomto štáte presadzujú mocenské záujmy jednotlivých kruhov a tried, keď česko-slovenský vzťah dostáva inštitucionálne vyjadrenie, keď sa zo snov a túžob, z určitého romantizmu stáva faktickým vyjadrením. V tom je aj jeho rozpornosť.
Avšak treba vedieť, že český a slovenský ľud, nepodieľajúci sa bezprostredne na politickej moci štátnej, aj česká a slovenská inteligencia, ktorá nemala politickú a výkonnú moc, zachovávali k sebe úprimné bratské vzťahy, ktoré existovali pred vznikom štátu a ktoré existovali za jeho päťdesiatročnej existencie a existujú aj dodnes.

Karol Horák

Dobre mienený spôsob komunikácie
Opúšťajúc Poľsko, opúšťajúc Wroclaw, chcel by som si spolu s ostatnými priateľmi zopakovať ešte raz, na čom sme sa vzájomne dohodli. Zopakujme si aj to, čo podľahlo onej babylománii sveta, ktorý si dal randezvous vo Wroclawi prostredníctvom študentského divadla (II. medzinárodný festival festivalov študentských divadiel, 19.-26. októbra 1969).
Wroclawský festival festivalov chcel informovať a sprítomniť poľskému divákovi v syntéze všetko interesantné a najlepšie, čo sa za dva roky odohrá na svetových študentských scénach. V jednom komplexe chcel zachytiť kvalitatívnu špičku niekoľkých svetových festivalov (Parma, Nancy, Záhreb a ďalšie), ktoré sa snažia o špecifikáciu vlastnej tribúny, vzájomne odlišnú koncepciu svojich súťaží, čím obmedzujú rozsah širokého pojmu študentské divadlo.
Vzhľadom na nebezpečenstvo možných ideologických sporov, ktoré by prípadne mohli pri diskusiách o umení vzniknúť a oslabiť umelecké snaženie festivalu, pokúsili sa organizátori o spôsob komunikácie predovšetkým prostredníctvom umeleckých činov jednotlivých súborov s tým, že diskusie o predstaveniach sa konať nebudú.
Festival sa v prvej časti svojho maratónu zadychčal. Bežci boli zmätení, lebo rozhodcovia neexistovali a medzičasy neboli známe. Jediným, nie najšťastnejším pokusom o hierarchiu festivalových hodnôt bol anonym (značka Zlostník) z bulletinu festivalu Kurier, snažiaci sa o stanovenie poradia najlepších piatich súborov. Aj keď išlo o jasne subjektívny pohľad, bol tento hlas - práve preto, že bol jediný - napadnutý, stretol sa s nepochopením, ostrou kritikou a protestom. Účastníci - pretože nemali možnosť formulovať a obhajovať svoju názorovú koncepciu sveta, umenia i mimo javiska - boli dotknutí. Na prvý pohľad drobné maličkosti však vytvárajú ovzdušie, atmosféru festivalu. Nepatrný moment prerastá v tendenciu, tendencia nadobúda po chvíli charakter konštanty a nepredvídane sa stáva hrobárom myšlienky. A tak suma sumárum: druhým nesporným kladom festivalu bol fakt, že si účastníci vybojovali od organizátorov fórum, na ktorom mohli spoločne, diskusnou formou riešiť otázky úzko a tesne súvisiace s jednotlivými inscenáciami.
Videl som teda wroclawský festival. Nezúčastnil sa ho ani jeden náš súbor.

STRANA 4


Daniel Okáli
Veda a budúcnosť
Prežívame dnes revolučné prevratné obdobie vedy a techniky. Právom ho nazývame vedecko-technickou revolúciou. Veď väčšia polovica vedecko-technických informácií, ktoré používame a uplatňujeme v praxi, pochádza z posledných pätnásť-dvadsať rokov. Nesmierny význam vedy pre všetky oblasti ľudskej spoločnosti zdôrazňoval už Marx vo svojej Grundrisse der Kritik der politischen Ökonomie, keď vedy vznikom veľkopriemyslu považuje za výrobnú silu. Silu, čo sa stáva rozhodujúcim činiteľom nielen kultúrneho, ale aj hospodárskeho rastu.
O týchto základných spoločenských funkciách vedy a techniky diskutovali v roku 1967 dvadsiati šiesti najpoprednejší českí vedci s autormi známej knihy Civilizácia na rázcestí. A výsledky tejto diskusie utriedili a vydali tohto roku v nakladateľstve Symposium v Prahe pod názvom Hovory o budoucnosti. V podstate je to náčrt hlavných smerov, nádejí a perspektív vedeckého pokroku do konca nášho storočia, ako uvádza redaktor diela Miroslav Smetana.
Ani takzvaná slovenská otázka nemôže sa vyhýbať tejto problematike skúmajúcej spoločenské a ľudské súvislosti s vedecko-technickou revolúciou, otázkami mocenského riadenia spoločnosti a tak ďalej. I náš národ je priam existenčne závislý od toho, ako bude vedieť v každodennej praxi plne využiť ten najcennejší kapitál: rozumové schopnosti, nadanie nášho človeka. Pokrokové riadenie v duchu socialistického humanizmu, smerujúce k slobode a šťastiu človeka, je neodmysliteľné bez zreteľa na tú najmohutnejšiu silu vývinu, ktorou je veda a jej praktická aplikácia - technika. Od oslobodenia i naša veda urobila oproti minulosti priam revolučný skok. Mohla urobiť i viac, nebyť zábran a hriešnych chýb päťdesiatych rokov, keď určité odvetvia vedy (kybernetika, genetika, sociológia a tak ďalej) boli považované za buržoáznu pavedu. Dnes sú jej otvorené priaznivejšie výhľady.

- twi - (Tomáš Winkler)

Zaujatie pre modernosť
Naše poznanie modernej slovenskej literatúry, ktorej počiatky kladieme na začiatok tohto storočia, je už úplnejšie. Jedným z literárnych historikov a kritikov, ktorý sústavne sleduje zaujatie pre modernosť, je aj Ján Števček. Svedectvo o tom vydal v knihe Lyrická tvár slovenskej prózy (Smena 1969), ktorá zahrnuje jeho zväčša už publikované štúdie z rokov 1964-1968, venované literárnemu dielu Timravy, Urbana, Hronského, Horvátha, Gráfa, Ťažkého a ďalších.
Števček si jedného autora všíma viackrát a z viacerých pohľadov. Tieto návraty nie sú opakovaním, sú návratmi pre nové poznanie, podnety. To, čo robí Števček, nie je málo, ak si uvedomíme, že k skúmaniu tohto obdobia v literatúre nám zatiaľ chýbajú základné východiská. Števčekova kniha je dobrým kompasom v tejto problematike. Sleduje najmä tých autorov, ktorí sa môžu preukázať zväčša nespornou hodnotou, ale robí to bez sentimentality a so zdravou vedeckou skepsou. Do určitej miery Števčekova kniha dáva aj odpoveď na otázku, prečo naša moderná literatúra predstavuje len torzá myšlienok, prečo nie je pre ňu typická celostnosť. Svoju odpoveď sa snaží predovšetkým demonštrovať na dielach, ktoré sa vyznačujú myšlienkou, myslením, skúma ich filozofickú podstatu. Takýto prístup k modernej literatúre by mal prevládať, zatiaľ však naša literárna veda ďaleko nepokročila od svojej pozitivistickej tradície (aspoň nie ako celok), prípadne postihovala len jednu stránku literárneho prejavu (štrukturalizmus) a ešte do doby nedávnej vyznačovala sa aj pri výskune tohto obdobia vulgárnym sociologizmom. Na tomto pozadí lepšie vyniká Števček-mysliteľ, a dobre, že v poslednom čase nie je v tomto sám.
Práve táto charakteristika chýba Zlatkovi Klátikovi v monografickej knižke Ondrejovov mýtus o slobode (Slovenský spisovateľ 1969). Domnievam sa, že jeho doterajší literárny rozptyl nedovolil mu blžšie charakterizovať Ondrejova v celom literárnom kontexte, ktorý používa viac na ilustráciu ako na hlbší filozofický ponor. I keď sa mu podarilo z Ondrejovovho diela vyťažiť veľa, predsa sa mu ho nepodarilo uchopiť v celej šírke. Na záver zaradil síce kapitolu Dielo v dobovom literárnom kontexte, ale to, čo chýba v celej práci, nedá sa nahradiť stručným a dosť povrchným glosovaním, lebo Ondrejov v porovnaní s ostatnými predstaviteľmi lyrizovanej prózy si predsa len tvorí svet na trochu iný spôsob. Aj Klátikova kniha je svedectvom, že v popredí je záujem o modernú slovenskú prózu, najmä o jej lyrizovaný prúd. Treba ešte poznamenať, že kniha vychádza v edícii Siluety a po jej stagnácii v minulosti znamená spolu so Škamlovou knihou o poézii Vojtecha Mihálika krôčik dopredu.

STRANA 5


P. Klen

Oči
Dve sestry, čo nepoznajú objem. A predsa na každej veci, ktorá sa núka na ceste z tmy do svetla, spočinú spoločne. Dve slnká, čo horia a nevšímajú si zemskú časomieru a nemusia sa znečistiť nijakým dotykom, lebo sú tajomstvom, ktoré ľahko nepochopíš, neobjavíš, neodhalíš; je staré ako život sám. Veci hynú, stvorené a zrodené, ale stála prítomnosť svetla ich očí predlžuje im život. Je v nich večné svetlo a večný nepokoj, večné blikanie; sú nástrojom ponorov do duší, otvorom na prienik do vlastného kráľovstva, do vlastného minisveta, do minisveta druhých. Hľa, tajomstvo očí, tajomstvo videnia, ktorého sa obávam.
Obdivujem oči, čo sa vedia smiať a rozdávať. Oči, čo vedia plakať do kameňa, lebo sú to oči odstrkovaných matiek a zradených mileniek. Obdivujem oči milencov, lebo zažíhajú svetlá, v ktorých sa necháva hovoriť ten druhý. Obdivujem oči modré, hnedé, sivé, čierne, lebo sú dvermi, ktorými vstupujeme do ľudských svätýň. Obdivujem oči, lebo dávajú deň, odvracajú sa od piat odchádzajúcich tieňov, ktoré v podobe mrakov visia nad našimi hlavami a nás osmutnievajú. A my tak vrúcne túžime po svetle.

Ján Haranta

Kajúcnik
Vravieval som si nejedno ráno: dnes budem žiť sväto,
a večer ukladal som pod hlavu kamene mnohých hriechov.
Vravieval som si nejedno ráno: dnes budem žiť družno,
a večer nebolo už priateľa, čo by sa so mnou deliť mohol s chlebom samoty.
Vravieval som si nejedno ráno: dnes budem žiť zdravo,
a večer nestihol som náplasť dať na mnohé rany.
Vravieval som si nejedno ráno: dneska, oj, dnes, to bude život!
Ten život, ktorý celkom iste raz z večera prebudí sa do večného rána.
 
Julo Zborovjan
 
Dva nonety
Ej, Marta, Marta, dala si mu vína
do nôh i do hlavy,
svet rozkoše ťa zvlieka, rozopína -
ej, Marta, Marta, dala si mu vína...
A on je boľavý!
Liečiť ho prišla zbičovaná stryná:
Ej, Marta (pozdraví) -
pod mojou rukou bývala si iná.
Liečiť ho prišla zbičovaná stryná...
 
V pozdrave, básnik môj, v pozdrave si vás chrumkám,
pri snoch i pri strove.
Bodráčik národu, Dobráčik plachým srnkám,
v pozdrave, básnik môj, v pozdrave si vás chrumkám...
Pre rany Kristove!
Takto ho skaličiť! Darmo mu do rán fúkam,
všetko už isto vie.
Sám seba predbieha chodníčkom k božím mukám.
Vietor z hôr češe ho. Darmo mu do rán fúkam...

STRANA 6


Jozef Vongrej

Záhrada fantázie
Sme tvárou v tvár prvej prehliadke medzinárodnej detskej kresby Rozprávka - Pieseň - Porekadlo, zorganizovanej Maticou slovenskou, Pamätníkom slovenskej literatúry a Ľudovou školou umenia v Martine. Prvá budova Slovenského národného múzea (terajšie Múzeum Andreja Kmeťa) sa stáva záhradou života, skutočnou záhradou ľudskosti, poznania i fantázie detí, ktoré v ktoromkoľvek čase vedia vyniesť zrnko pravdy, úprimnosti, nefalšovateľnosti na uši i oči, vedia prekvapiť i potešiť.
Slovenský národ, poznačený krivdami, sa živil ľudovou rozprávkou, piesňou i porekadlom. Do nich ukladal svoju silu i odvahu existovať v pravde, šľachetnosti a úprimnosti, v nich bojovať proti krivde i neprajnosti, vždy sa nádejal, že práca a čistota je to, čo nás môže urobiť schopnými, veľkými, čo nás bude stále živiť. Statočnosť, toto hrdinstvo, bohatstvo i sila ducha je zakotvené aj v téme našej súťaže, ktorú sme nazvali Bienále fantázie a ktorá je prvým vážnym stelesnením tohto úmyslu, ktorého pravá podoba i tvár nie je definitívna, lebo je práve v začiatkoch.
Na túto výstavu sa podarilo sústrediť dostatok materiálu z republiky (56 zásielok) a zo siedmich krajín Európy (NDR, NSR, Poľska, Francúzska, Švajčiarska, Holandska a Juhoslávie). Z 1777 prác vybrala porota na výstavu 448. Sú tu práce determinované textom, potom dielka vznikajúce nezávisle od textu (ktorý bol doplnený dodatočne) a práce, kde sa fantázia uplatňuje v plnej šírke rozletu k výtvarnej činnosti.
V kom sa ozve rozprávka pieseň, porekadlo, ten sa nezľakne mátoh dní budúcich, ten sa nemôže nudiť, lebo bude uskutočňovať sen, víťazstvo svojho ja do konca.
 
Boris Bálent
 
Na slovo o exlibrisoch
Neobyčajný význam knižnej kultúry pre spoločnosť je dnes každému zrejmý. Rozvoj knižnej kultúry sa však neskúma a nepodporuje na tej úrovni, akú si jej význam zasluhuje. Výsledkom je, že vývin ide neraz živelne alebo kŕčovite bez dostatočného uvoľnenia priestoru tým snahám, ktoré rozvoj na zanedbávaných úsekoch napomáhajú.
Po oneskorenom, ale sľubnom rozbehu v rokoch 1946-1947, keď okrem výstav vyšla aj prvá samostatná publikácia o exlibrisoch na Slovensku, ustúpil záujem do úzadia pre množstvo nových úloh a neujasnenosť ich začlenenia do sústavy poznatkov o knihe vôbec. Hovorilo sa o formalizme a buržoáznej únikovosti, ale nevidela sa dostatočne váha výtvarnej stránky knihy a vzťahy jednotlivca k nej v celej šírke.
Všimnime si stručne tri hlavné činitele na poli slovenských exlibrisov: grafikov, milovníkov kníh a konečne zberateľov exlibrisov.
Úroveň slovenskej grafiky v posledných rokoch neobyčajne stúpla, ba dosahuje svetové parametre. Zatiaľ však, čo inde tvorba exlibrisov dosahuje u grafikov oveľa vyšší pomer, na Slovensku len málokto sa im venuje iniciatívnejšie. Na výstave malých grafických foriem v Banskej Bystrici, na ktorej sa zúčastnilo spolu 41 grafikov s 340 exponátmi, z 90 prác jedenástich zahraničných umelcov je vyše polovica (51) exlibrisov, zo 166 prác devätnástich českých umelcov je vyše tretiny exlibrisov (67), pričom z 83 prác jedenástich slovenských umelcov je len osmina (10) exlibrisov iba od dvoch umelcov: Jozefa Baláža a Ľubice Končekovej-Veselej.
Pravda, milovníkov kníh, priam bibliofilov tiež nemáme veľa, ale priateľov kníh je podstatne viac, a tak práve vytváraním knižných značiek by intenzita vzťahu čitateľa ku knihám rástla. Milovníci kníh ako vlastníci exlibrisov sa na Slovensku dosť uzatvárajú, nemajú veľa vzájomných kontaktov, hoci myslím, že ich nie je málo a vzájomnými stykmi by získali.
Maďarský grafik Jenö Kertes-Kollmann napríklad z vlastnej iniciatívy vyhotovil počas dvoch rokov gratis 50 knižných značiek pre Krúžok slovenských exlibristov a bibliofilov, ktorý sa utvoril pred dvoma rokmi v Bratislave a rozvíja výstavnú i publikačnú činnosť. Z výstaviek do sto exponátov spomeniem: Bratislavské exlibrisy, Exlibrisy Martina Benku (vyšiel k nej tlačou štvorfarebný súbor 53 knižných značiek Martina Benku), Exlibrisy Jaroslava Votrubu (vychádza Desať exlibrisov Jaroslava Votrubu), Exlibrisy Jenö Kertesa-Kollmanna. V roku 1970 by mala byť k 75. nedožitému výročiu výstavka a vydanie súboru Exlibrisy Mikuláša Galandu a relatívne úplná retrospektívna výstava Slovenské exlibrisy s vydaním katalógu.
 
V čísle sú uverejnené tri exlibrisy: Aurel Kailich: Ex libris Viera Juríčková, litografia; Jenö Kertes-Kollmann: Ex libris M. Figuli, litografia; Jozef Baláž: Ex libris Antoni Brosz, drevorez.
Rudolf Hassmann
 
Predsa dobré filmy
Po dvoch filmoch Dmitrija Plichtu, hranom filme Láska neláskavá a dokumente Stroskotáme zajtra, ktoré sa premietali ešte na jar a v lete tohto roku, prichádzajú do kín ďalšie dva filmy z tohoročnej produkcie Koliby. Sú to dva debuty, značne odlišného žánru a poetiky. Deň náš každodenný Otta Krivánka a Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu.
Deň náš každodenný je dlhometrážnou prvotinou Otta Krivánka, autora viacerých krátkych filmov. Poznáme už tento druh filmov. Mám na mysli poetiku, ktorú Deň náš každodenný užíva. V šesťdesiatom treťom roku nimi začínal Forman. Hovorilo sa im film - pravda alebo tiež autentický film. Spoločným znakom je predovšetkým používanie nehercov, ich čiastočná voľná improvizácia pri dialógoch či monológoch, zobrazovanie viac či menej autentického životného príbehu či detailu. Krivánkovo pásmo o všednom živote jednej obyčajnej rodiny sa stáva tak všedným, tak obyčajným, že je často už nezaujímavé. Príliš mnoho monológov a dialógov, málo akcie, deja, príbehu, to všetko vyúsťuje v určitú jednotvárnosť, zdĺhavosť.
Havettova Slávnosť v botanickej záhrade prekonala dlhú cestu plnú prekážok, kým sa autorovi podarilo látku realizovať. Tie prieťahy jej akiste pomohli, pretože látka sa vybrúsila, nadobudla pevnejšie tvary a výsledkom je dielo veľmi sympatické, mladícke, svieže, plné bujarej veselosti, radosti zo života, plné optimizmu, smiechu, neočakávaných prekvapení, hýrivých farieb a pekných, až impresionisticky ladených obrázkov. Predovšetkým a hlavne je to však akási oslava rodného kraja, rodnej dediny, krajanov, rodákov, hold tomuto kraju, rodisku, životu v ňom, hold zemi, v ktorej sa tento život rodí a zaniká. Režijne je to dielo zrelé. Moderná filmová reč, ktorou je film komponovaný, je tiež prínosom pre slovenskú kinematografiu. Je to dielo mladistvé myšlienkou, duchom, zrelé remeselnou dokonalosťou.
S Jakubiskom, najmä jeho Kristovými rokmi, je Slávnosť v botanickej záhrade príbuzná svojou uvoľnenou fantazijnosťou, recesiou, bláznovstvom, radosťou z pohybu. To je konečne pochopiteľné. Obaja sú z jednej generácie, spolu študovali, nabrali do seba tú spokočenskú atmosféru, ktorou boli obklopení. Už zvláštnejšia a nepravdepodobnejšia sa bude možno zdať podobnosť s Jasným. Tá je len vnútorná. S tou istou láskavosťou, s akou sleduje Jasný svojich Rodákov, všíma si Havetta svojich Babindolčanov. To spoločné láskavé, hrejivé pohladenie, úcta, jemný úsmev vyplýva z citlivého srdca oboch tvorcov.

STRANA 7


Miloš Majer

Žiara zo Žiaru
Kedysi dávno, keď ešte colníc nebolo, vyšiel si z času na čas Lucifer po zemskom povrchu sa poprechádzať. I zaviedla raz cesta Lucifera až do tých končín, kade rieka zvaná Hron preteká a stretol tu úbohého človiečika sedliačika tak chudobného, že sa na Vianoce chodieval so ženou a deťmi ku kostolným myšiam najesť. To je môj človek, ožil Satanáš a začal úbožiaka peknými sľubmi mámiť, peniaze pred neho znášať. Dlho odolával neborák pekelným zvodom, ale keď si spomenul na tých dvanásť hladných krkov doma, prisľúbil Satanovi svoj podpis. Ale ako sa tak obzeral po nejakom tŕní, ktorým by si krv z prsta vycedil, zočil zrazu Stvoriteľa, ako naňho hľadí smutne, vyčítavo. Uvidel ho aj Lucifer a v tej chvíli pochopil, že stratil nádej na ďalšiu ľudskú dušu. Nuž zamrmlal si teda pod nos kliatbu pekelnú a pobral sa napajedený preč. Nedošiel však ďaleko, lebo sa od jedu na kolomaž rozlial a na tom mieste prestala tráva rásť. Sedliačik na tom mieste, kde Stvoriteľa uvidel, postavil si drevený kríž a chodieval sa k nemu aj s celou svojou perepúťou modliť. Neskôr, aby im nebolo tak ďaleko chodiť, postavil si na tom mieste chatrč a to bol základ osady, nazvanej po nejakom čase Svätý Kríž nad Hronom.
Toľko povesť. Zo Svätého Kríža sa stal Žiar, čo je historicky doložené, a údajne na tom mieste, kde sa Lucifer prepadol, vyrástla hlinikáreň, čo však nie je doložené historicky, ale iba tou trávou.
Žiar je mesto naozaj pekné. Neveľké síce, ale úhľadné, úzkostlivo dbajúce o svoju čistotu. Aj ľudia sa tu zdajú akísi čistejší. Duševne. Z ich očí možno vyčítať vyrovnanosť, vedomie toho, že čo robia, robia dobre. A čo je dôležité, veria jeden druhému. Oprášili aj niečo z tej stariny s úmyslom ukázať, že národná kultúra si nezaslúži, aby zapadla prachom. Pripomenuli si napríklad sté výročie úmrtia prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moysesa (vedeckým sympóziom a odhalením pamätníka v máji 1968). S históriou Žiaru je spätá aj postava prvého tajomníka Matice slovenskej Michala Chrásteka, ktorého pamiatku si uctili na mieste jeho posledného odpočinku v júni 1968.
Stará, veľmi stará je história tohto mesta. Prvá písomná zmienka síce nič nehovorí o Luciferovi, ale zato pochádza už z roku 1075, kedy kráľ Gejza I. daroval opátstvu Svätého Benedika obce Goznicha, Geledna a Keresztúr. Sú to mená dnešných obcí Hvozdnica, Hliník nad Hronom a Žiar nad Hronom.

- lz - (Pavel Hrúz)

Vtip a úsudok
Dôvtip spočíva predovšetkým v tom, že zhromažďuje a obratne a rozmanito usporadúva idey vykazujúce nejakú podobnosť alebo zhodu, a tak v obraznosti vzbudzuje príjemné obrazy a ľúbivé predstavy, hovorí J. Locke v Pojednaní o ľudskom rozume. Súdnosť naproti tomu si počína presne naopak a starostlivo oddeľuje od seba idey čo i len máličko odlišné, aby sa nedala zmiasť ich podobnosťou a pre púhu príbuznosť nezamieňala jedno za druhé.
Ba veru, spočítajte si na prstoch oboch rúk diela, ktoré by na Lockem vyčlenené zložky ľudského ducha slkôr neupozorňovali než by sa v jednote snažili zotrieť ich krajnosť. Zamlčte, že sa o spisovateľoch nepatrného dôvtipu hovorí, akú majú znamenitú súdnosť - a naopak! Nespočítate a nezamlčíte - prečo aj? Keď jedno z Lockeho dvojčiat zostane, načo je potom, ak nie na to, aby čitateľovi pripomínalo, že chýba to druhé.
A preto takéto jednostranné vlastníctvo nie je krokom k dokonalosti, ako si myslia tí, čo nemajúc vtipu túžia - ak je to vôbec možné a uskutočniteľné - vytríbiť sa v úsudku a v správnych záveroch. Rovnako nedokonalí zostanú vyznavači čistého kumštu, v obžerstve ktorým hľadajú náhradu súdnosti. Je vôbec tragédiou väčšej časti nášho písomníctva, že chce byť takmer vždy, a takmer vždy nasilu, vlastníkom aspoň jednej z týchto duchovných ozdôb, keď už na obe nestačí.
Pomer vtipu s úsudkom a ich protikladná jednota nie je akiste najnáležitejším metrom na určovanie literatúrou dosiahnutých výšok, nesporne však príznačným. Supluje alebo aspoň diagnostikuje už na prvý pohľad všetky dialektické napätia: od sprofanovanej jednoty obsahu a formy až po vážky syntézy a analýzy.

STRANA 8