ČÍSLO 26, 22. 12. 1969, ROČNÍK II


Ivan Kadlečík
lIba kométa?
Odjakživa trápil človeka v ňom prítomný rozpor medzi zvieracím a božským. Starí Gréci a Rimania si v mytológii stvorili bytosti, ktoré zvýrazňovali nielen spojenie človeka s božstvom, ale aj súvis človeka a zvieraťa. U Rimanov človekovu túžbu po vyššom najtesnejšie vyjadrovali duchovia predkov, géniovia – individuálne osobné božstvá zobrazované v podobe mládenca, ktorého sošku ľudia na svoje narodeniny zdobili vencami a prinášali mu zápalné obete. Tým vlastne každý sám uctieval v sebe čosi mravne vyššie, to, čo ho presahovalo smerom k lepšiemu ako bol, smerom nad seba – k božstvu. Ale človek, poznavší, že je v ňom aj čosi nižšie, než on je, vytvoril si bytosti, ktoré zjednocovali svet zvierat a ľudí. Satyrovia a fauni mali rohy a kozie nohy, kentaurus bol lesný démon poloľudskej a polozvieracej podoby. Kentauros je súhvezdie a Centauri je jednou z množstva dvojhviezd; sú to dve hviezdy obiehajúce okolo spoločného ťažiska; z diaľky ich však vnímame ako jednu premennú, nestálu, svoju jasnosť meniacu hviezdu. Človek je asi boh i zviera v jednom: je dvojhviezda.života.
Kde sa končia hranice človeka, začína sa prázdno. Ale to prázdno nie je mimo nás – je tu denne viac alebo menej medzi nami, lebo hranice nie sú presne stanovené, majú trhliny a póry, cez ktoré prázdno – opak fyziky – vsakuje, nasáva, tlačí sa do ľudskosti. Aby sme nestratili život tejto planéty kentaurov, potrebujeme mravné normy, tie pevné hranice, nepopukané, tesné a nepriepustné – inak tu začne nahlas zívať prázdnota, pohltí nás. Smutno to vieme. No naše konanie je k tomu mimobežné. Jediné možné východisko, totiž mravnosť s pevnými a záväznými normami, sa nám nehodí do bežnej praxe; potrebujeme mravnosť, aby sme nie pretrvali, ale iluzórne prezimovali – a na to sa hodí len taká morálka, ktorá má nejasné, neurčité, menlivé a protirečiace si predpisy, aké sa dajú uplatniť vždy, lebo dovolia dnes schvaľovať konanie, ktoré zajtra vyhlásime za ohavné, a dnes umožnia odsúdiť to, čo včera bolo cnosťou. Z tejto dialektickej pružnosti kvitnú príjemné výhody. A preto, ak sa aj dovolávame cnosti a vyžadujeme ju, je to tak ako s pravdou: ľudia si ju žiadajú, ale s tou podmienkou, že budete dosť opatrní, aby ste ju zamlčali. Máme teda strach z prázdna, horror vacui, ale sa utešujeme, že prázdno je ďaleko, že príde až po nás, a naopak – oveľa bližšie je nebezpečenstvo straty pohodlia a chvíľkových výhod. Keby mor mal schopnosť, upozornil v 18. storočí mysliteľ Helvetius, udeľovať podväzkové rady, vyznamenania a penzie, nájdu sa teológovia dosť podlí a právnici natoľko skazení, aby tvrdili, že mor je právom božským a že sa previňuje ten, kto by sa chcel chrániť pred jeho zlými účinkami. Lenže mravný zákon, aký potrebujeme, musí byť kantovsky nezávislý od akéhokoľvek účelu, a tak, ako sa noetika pýta, čo je pravda, etika sa musí spytovať, či pravde slúžime tak poctivo a cele, ako treba. Naša hra o život potrebuje pravidlá. Máme ich? Aké? Je v tomto ľudskom pralese nejaká orientačná smerovka?
Blížia sa dni sviatočné, v ktorých ľudský kentaurus svätí svoju schopnosť konzumovať. Ale uctieva aj svoju lepšiu časť, osobného ochranného bôžika tak, že prináša - on, egoista - obete svojim blížnym. Ako Rimania v čase svojich narodenín oslavovali božstvo v sebe, ľudstvo v týchto dňoch slávi narodeniny mravnosti a ducha, vzdáva česť idei, ktorá ho na spojnici od zvieraťa k božstvu posúva smerom k tomu druhému. Lenže rok je dlhý a sviatok ľudskosti, dobra, pokoja a lásky trvá krátko - ako výnimka, žiaľ. A človek, mihotavá dvojhviezda, sa tu potom javí skôr ako vianočná kométa s ročnou periodicitou obehu, iba chvíľu žiariaca v blesku humanity. Po Štefane zhasne a "náš vek si na nás počká za rohom. Vie, že nemôžeme ísť inokade, ako práve cezeň," toľko Milan Rúfus.
Zvyšuje priestranná otázka: čo je teda mravnosť, etika? Je ľudskosť v nás stálicou, dvojhviezdou alebo kométou?
Nad tým sa chceme zamyslieť v prítomnom čísle.
Alfonz Böhm
Naše rozpory
Je kríza medziľudských vzťahov skutočnosť, alebo je to len výmysel nášho podráždeného podvedomia, ktoré neznieslo priťažké bremeno tvrdej skutočnosti civilizácie a vzoprelo sa? Potrebuje sa spoločnosť vôbec ešte zaoberať problematikou interpersonálnych vzťahov?
Človek je výnimočný aj preto, lebo až doteraz vcelku úspešne dokázal odoláavť záhube, ktorú si pripravoval sám, a to len vďaka svojej vášnivej láske k životu, ktorú si tiež sám udržiaval. Po veky z tohto napätia vychádzal víťazne život.
Môžeme pridať ďalšiu otázku. Je dnes hrozba záhuby reálnejšia než je veľkosť našej vášne? Lebo v odpovedi je skrytý jeden z variantov riešenia krízy.
Ak súdime, že medziľudské vzťahy sa zhoršujú, musíme hľadať príčiny aj v narastaní nerovnováhy medzi reálnou možnosťou svetovej katastrofy a prirodzenou túžbou zachovať sa. Nerovnováhy v prospech záhuby. Skoro by sa dalo povedať, že ten, kto nájde čas, trpezlivosť a odvahu zrátať rozsah škôd, ktoré denne vo vedomí človeka pácha samotná existencia hrozby a ktoré ešte našťastie vo väčšine prípadov stačí vedomie posúvať do oblasti podvedomia, ocitol by sa tvárou v tvár odpovediam na mnohé, čo dnes deformuje vzťahy medzi ľuďmi. Objavil by podzemie spoločenskej diverzie, ak sa to dá tak nazvať.
Lenže nás nerozvracia len hrozba katastrofy. Viac ako sa zdá pracujú rozpory. Rozpory v nás, vyvolávajúce konflikty medzi nami. Dívam sa na problém medziľudských vzťahov z hľadiska konfliktu generácií. Vidím odpovede v potrebe pravdy, vzdelania, v potrebe umenia a skúseností.
Základným rozporom v nás je rozpor slova a činu. Fráza. Zdá sa, že je večná, nezničiteľná. No múdri odmietajú veriť, že by sa fráza mohla považovaž za argument. Vďaka technicko-vedeckej rebolúcii. Zodpovedajúci stupeň vzdelania je vždy ten, ktorý zodpovedá úrovni techniky a štandardných vedeckých poznatkov v súčasnosti. Sloboda človeka spočíva v možnostiach poznania. A poznanie je výsledok vzdelávania a výchovy. Výchova a vzdelanie formujú bytie človeka.
Umenie je potreba, ktorá očisťuje a posilňuje. Hraničí s nutnosťou. Potreba prijímať a rozdávať sa. Ako zem, na ktorej sme. Často sa tvárime, že to tak nie je. Sme smiešni v tej našej povýšenosti. Už sa ozvali hlasy hovoriace, že konzumný socializmus nie je náš cieľ. A predsa mnohé tak vyznieva. Obhajoba úžasného rozkvetu a možnosti netušeného rozvoja zovšednela práve preto, že nijaká práca človeka neoslobodzuje, ak nevyviera z potreby realizovať sa, ak prestáva byť potrebou prejaviť sa. A prejav je predsa podstata umenia. Prvky premieňajúce ľudskú prácu na súbor úkonov, ktorých výsledkom je produkt, môžu prehĺbiť už aj tak dosť hlboký pás odcudzenia a musíme pripustiť aj to, že toto prehlbovanie krízy sa odrazí najsilnejšie vo vedomí mladých. Musíme sa za každú cenu vyhnúť zjednodušovaniu. Aby sme neboli smiešni aj vo svojom velikášstve. Chvíľami sa zdá, že nás vôbec nerozčuľuje, že sme smiešni predovšetkým sami pred sebou.

STRANA 1


Milan Resutík
Ring voľný
Z času na čas zadíva sa čitateľ do polemík (pravdaže ostrých a hlavne jednostranných), ktoré v posledných týždňoch na stránkach najrôznejšej tlače vedú podaktorí naši publicisti i spisovatelia. To je už taký zvyk - keď niet o čom, tak je aj literatúra dobrá.
Skúsil teda publicista Topľanský (zrejme pseudonym), čo to spraví, ak parádnym spôsobom nabrúsi knižku Milana Ferku, ktorá síce získala cenu v súťaži vydavateľstva Epocha k 50. výročiu VOSR v roku 1967, ale k čitateľom sa nedostala! Musí mu stačiť, že si prečíta, že Milan Ferko je taký a onaký a jeho knižka ešte onakvejšia.
Iný, ten zas z rodu básnikov, sa vrhne do nového odboru, do filozofie. Presnejšie: do marxizmu-leninizmu. Tak počúvajte: Umenie je to a nie ono. Marxizmus je to a nie ono. Ty robíš to a nie ono. Marxizmus je humanistická filozofia, ale tebe a tebe a tebe treba napriek tomu zavrieť hubu,, lebo si hnusne písal o mojej knižke a o knižke môjho priateľa. No nielen vám treba zavrieť hubu, ale aj tým, ktorí vám dovolia o nás takto písať! Tak veru! Inak ja nič, ja básnik-muzikant.
Polemiky sa teda rozmnožujú. Rastú kopy hanopisov. Sú to akoby hovory o literatúre. Ale najmenej sa hovorí o literatúre. A ešte menej sa používa slovník literárnej slovenčiny.
 

Michal Gáfrik

Pristavenie pri Jesenskom
V predposledný deň tohto roku uplynie 95 rokov od narodenia Janka Jesenského, príslušníka generácie, ktorá v mladosti prežila najchmúrnejšiu víziu blížiacej sa národnej smrti, neskôr perom i zbraňou pripravovala národné zmŕtvychvstanie, formovala život a tvár poprevratového Slovenska, od malička vychovávaná demokraticky s obavami sledovala vzrast protidemokratických, totalitárnych síl vo svete, ktorý vyústil až v druhú svetovú vojnu, aby sa napokon dožila porážky fašitmu. So všetkým týmto je pevne spojené aj meno Janka Jesenského, či už ako spisovateľa alebo občana.
Obávam sa, že ani o päť rokov, pri Jesenského storočnici, nebude náš výskum života a diela Janka Jesenského tak ďaleko, aby sme sa s ním mohli vyrovnať po každej stránke seriózne, na odbornej, materiálovo konečne vyčerpávajúcej úrovni. Vychádzam z presvedčenia, že v osobnosti a tvorbe Janka Jesenského je a ostane všeličo živé, podnetné a provokujúce - len to treba poznať! Že by sme bez jeho nezmieriteľnosti ku konvenciám a dogmám, bez jeho ironického posmechu z nesmierne vážne sa tváriacich a autoritatívnych slabomyseľností boli oveľa, oveľa chudobnejší.

STRANA 2


Ladislav Novomeský

Z publicistiky
Kultúrna história našej krajiny je skutočnou históriou kríženia sa vplyvov Východu a Západu z čias, keď takéto geografické rozlíšenie kultúrnych podstát malo svoje oprávnenie. Kultúrnemu životu slovenskému by sme vytýčili, aby pre svoju úroveň, pre svoju budúcnosť zachoval túto tradíciu svojho zemepisného miesta. Môže nájsť čestný zástoj v onom splývaní Východu a Západu a môže sa stať obrazom rodiacej sa syntézy nových myšlienok vyjadrujúcich podstatné túhy človečenstva Východu a kultivovanosti Západu. (1938)
 
Je pravda, že už proces zjednocovania národa k odboju predpokladal prekonávanie rozličných reakčných myšlienok a hľadísk, avšak tým, že sme sa dostali na stranu pokroku, kde naše národné potreby a predstavy sa budú rešpektovať, dostávame ďalekosiahle predpoklady pre to, aby sme sa zbavili časom i posledných zvyškov reakčnosti v národe samom. Bude s ňou dosť trápenia na všetkých poliach nášho života. (1944)
 
Chceme nesporne splatiť veľký dlh slovenskému ľudu, ke´d na jeho vzdelávanie predovšetkých orientujeme našu pozornosť. Vzdelanosť i kultúrnosť rastie v atmosfére politickej slobody, hospodárskeho a sociálneho blahoybtu. Avšak tvorcami a udržiavateľmi politickej slobody i hospodárskeho rozvoja môťu byť len ľudia vzdelaní a kultúrni.- (1946)
 
Je našou povinnosťou v našom vlastnom záujme úzkostlivo dbať na slobodný rozkvet a rozvoj národov, najmä národov nám najbližších a menovite českého národa, pretože naozaj nie je prázdnou frázou básnikovo zvolanie, že "sám svobody kdo hoden svobodu zná vážiti každou". Ak teda naliehame, aby bola dopriata nám, nevyhnutne musíme dbať, aby podielnikmi slobody mohli byť aj iní.. (1968)
Stanislav Šmatlák
Čítanie v Novomeskom
Čas básne i čas básnika sa merajú inak, nie mierami poveternostných sezón. Áno, vo všeobecnosti o tom vždy čosi vieme, lenže bohvie prečo práve nad Novomeským a nad jeho poéziou si musela tak často zakrúžiť nejedna ochotná korúhvička, ktorá sa tvárila, že odmeriava básnikov čas, aj keď pritom zmenou svojej polohy nesignalizovala nič iného, len prevládajúci smer vetra? Pravda, ak tejto poézii neuškodili najťažšie odsudky, sotva jej môžu ublížiť najnovšie chvály.
Mlčanie večerov a smutné oči kráv,
hlboké jazerá a lesy v ťažkej tme,
lesk dejov pradávnych a nepoznaných správ:
nebesia neznáme.
Toto môžete čítať v básni, ktorá sa mi zdá jednou z najsugestívnejších u Novomeského. Volá sa Noc na stráni a je v zbierke Otvorené okná. Citovaný text mi pripomína akýsi hmotný objekt, budovaný z pevných, solídne rovnomerných kvádrov. Jeho štruktúra je skôr skulptúrna než maliarska. Vznikol auditívnym navŕšením gramaticky rovnorodých syntagiem, zložených z podstatného mena a prívlastku, bez jediného sponového slovesa. A predsa i pri svojej znehybnenosti vyžaruje tento text do priestoru básne stajenú energiu významového pohybu, dokonca pohybu po osi historického vývinu slovenskej lyriky. Symbolistická technika básnického pomenovania dáva tomuto textu podobné sémantické napätie, podobnú vibráciu zmyslového vnímania, akú cítite v konštrukcii Kraskových motívov večerných súmrakov.
Ak sa dávny detský sen o kráse premenil po rokoch na múdrosť uzmierenia s bolesťou, sotva je v tom len hojivý účinok času. Myslím, že to treba pripísať k dobru práve poézii, ktorá vedela aj bolesť prijať ako jeden z vlastných zdrojov svojho ľudského vyžarovania. Preto jej ani čas, hocí "letí jak vtáci nedozierni", nemôže ublížiť.
 
Ján Marták
 
Pozdrav správcu Matice slovenskej
Predseda Matice slovenskej Ladislav Novomeský dožíva sa v týchto dňoch 65 rokov. Desaťročia trvajúcou tvorivou účasťou v poézii, hlbokou zainteresovanosťou v kultúrnom, sociálnom i politickom úsilí o prekonanie slovenskej malosti, neúnavným zápasom o pokrokové myslenie naplnený život zasluhuje si uznanie a úctu. Ladislav Novomeský dostal sa do úzkeho spojenia s Maticou slovenskou roku 1945, keď si ho jej valné zhromaždenie zvolilo za predsedu. Pravda, nedalo sa predvídať, že namiesto toho, aby sa proces rozvoja Matice slovenskej vychádzajúci z povojnovej politickej reality podporil v prospech novej spoločnosti, umelo sa zastavil likvidáciou jej spolkovej záíkladne a že i jej nový predseda dostane sa pred nespravodlivý súd. Prichodí nám s úctou a vďačnosťou konštatovať, že pri obnovení spolkového života Matice slovenskej roku 1968 Ladislav Novomeský znovu prijal predsednícku funkciu a že ho dnes môžeme ako predsedu pozdraviť. Robíme to naozaj neformálne za všetko členstvo Matice slovenskej a za všetkých jej pracovníkov.
 
Theo H. Florin
 
Pozdrav básnika
Buď pozdravený, Človek, Básnik, Revolucionár, ktorý si prežil nejeden smutný deň, ale vždy si veril a veríš, že raz príde deň:
Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh i mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.
Milý Laco Novomeský, prijmi môj pozdrav z rodnej mojej Oravy. V deň tvojich 65. narodenín vezmen do rúk tvoju veľkolepú báseň Do mesta 30 min. a spomínať budem na teba i na Voloďu súdružsky, priateľsky a rád. Buď pozdravený a dobrý deň.
STRANA 3

Milo Urban

Bez mravnosti to nepôjde
Etika, morálka a či mravnosť...
Od nepamäti bola s ňou galiba. Už pod horou Sinaj musel Mojžiš svoje zbrusu nové Desatoro otrepať židom o hlavu, lebo sotva vyložil päty z domu, obrátili naruby jeho poriadky. A odvtedy... Svet sa poriadne rozrástol, skomplikoval. Pokrok v tomto smere neveľmi pomohol. Naopak. Znásobil možnosti. Ľudia sa v podstate nezmenili. Ostala v nich stará náklonnosť prekračovať šteblíky. Preto si nerobme ilúzie ani do budúcnosti. Človek aj uprostred ohromujúcich vymožeností vedy a techniky pravdepodobne ostane taký, aký bol od začiatku: slabý, krehký, náchylný na kadejaké lotroviny.
Našťastie je tu ešte rastúca vnímavosť k mravným excesom a napokon i obmedzený akčný rádius zla. Ľudia cítia, ba uvedomujú si. že v narušenom, nezodpovednom spoločenstve sa žiť nedá, a naostatok aj tí, čo sa neveľmi oduševňujú za mravnú stránku veci, budú musieť volať po poriadku, po obrode. Zlo zas má svoju katastrofálnu logiku. Len čo dosiahne určitú hranicu, zákonite hynie vo vlastnej šťave, vo vlastných plameňoch.
Hriechy a hriešky tu boli odjakživa a budú, pokým svet svetom bude. Sú v ľudskej povahe. S tým sa treba zmieriť. Ide len o to, aby sa nestali pravidlom, zákonitosťou, akousi naruby obrátenou normou ľudského spolunažívania a aby nám zo života nerobili peklo. Aby sme sa po zotmení nebáli vykročiť z domu, aby sme nemali skľučujúci pocit, že nás na každom ktorku niekto klame, okráda, špehuje, aby sme netŕpli, že nás uprostred noci vytiahnu z postele a nič pre nič zmlátia do bezvedomia ako zločinca. O to ide. O nič iné.
 
Samo Adamčík
 
Nepodliehajme egoizmu
Všeobecne ľudia nie sú ani dobrí ani zlí. Každý človek nosí v sebe mnoho dobrých a pekných vlastností, ale je v ňom skryté aj mnoho zlého. A na povrch vychádza raz toto, inokedy zase viacej ono. Podľa toho, v akom prostredí sa človek ocitne a do akých okolností sa dostane. Príležitosť robí zlodeja. Pravdaže, sú aj jednotlivci, ktorých ani dar nezvedie, ani hrozba neskloní, ale takýchto je pomerne málo. Rovnako je málo takých, ktorí sú vyložene nebezpeční a škodliví, čo hádam za to ani nemôžu, lebo sú nenormálni, chorí.
V našej spoločnosti je vypuklé zaostávanie etického myslenia človeka v súvislosti so zospoločenštením vlastníctva. Mnohí si zjednodušujú pojem spoločného vlastníctva. Hovorí sa: Je to naša továreň? Je. Nuž prečo by som si nemohol zobrať nejakú tú súčiastku, ktorú potrebujem?
Naučili sme sa akosi podceňovať individualitu. Skrývame sa za slovko my, za kolektív, pretože jednotlivec je iba podradným ohnivkom v kolektíve, nie je vlastne vôbec dôležitým. Nikoho nezaujímajú jeho myšlienky a názory, najmä ak vybočujú z predpísaných medzí. Jeho nadmerné nadanie, snaživosť a iniciatíva sú mu skôr osobne na škodu, lebo začína nepríjemne vyčnievať z kolektívu a zobúdza voči sebe nevražiívosť a závisť.
Veľmi často sa spomína skoro ošúchané konštatovanie: v dnešnom svete veda a technika urobili zázračné pokroky a rapídne napredujú. Naproti tomu kultúra ducha, kultúra srdca, kiultúra spolunažívavnia sa nevie z miesta hnúť.
Myslím si, že najväčším nepriateľom a škodcom správnych spoločenských ľudských vzťahov je nezdravé sebectvo. Náš dnešný život je poznačený večným zhonom, mnohými povinnosťami, šturmovčinou, z čoho vyplýva naša povrchnosť, plytkosť, nezodpovednosť, nervozita medzi ľuďmi, neúcta k druhým, nedisciplinovanosť a tak ďalej. Raz musí prísť zdravá disciplína vyvierajúca znútra, z presvedčenia, nikým nenanútená.

Milan Rúfus

Niet práva rezignovať
Ako sa mi veci javia? Uisťujem vás, že niet dôvodu, ba dokonca niet práva rezignovať na etiícké princípy. Sú presné tak ako kedysi a platné tak ako vždy. Ich presnosť zachádza do maximalizmu, ale treba si uvedomiť, že neboli formulované pod zorným uhlom toho, či ich ľudský jednotlivec vládze splniť, ale skôr pod zprným uhlom toho, či pri ich absencii je život v ľudskej spoločnosti znesiteľný alebo nie, či spoločnosť pri ich totálnom negovaní sa udrží alebo bude skôr či neskôr explodovať. Táto jemná, ale presná zákonitosť trvá a naozaj nevidím dôvod popierať ju.
Netreba absolutizovať takzvané pomery z hľadiska ich vplyvu na etické. Hranica medzi ľudskosťou a neľudskosťou sa nikdy nekryla s hranicami teritórií alebo systémov.
Tam, kde človek nemôže zastaviť beh dejín, ktoré sa na neho valia ako zosýpajúca sa hora, stavia im do cesty aspoň svoju ľudskosť, morálku, sizyfovstvo, aby zabrzdil ten katastrofický posun. Avšak tam, kde možno beh dejín meniť a človek to nerobí, iba moralizuje, ten sa skrýva v húští a vôbec to nie je húštie raja, i keď sa mu na prvý pohľad podobá. Ak nám teda naše telo povie, že niečo mimo nás z hľadiska ľudského, etického nie je v poriadku, pýtame sa svojho rozumu, prečo je to tak. Nikdy nemáme právo ponechať tieto signály bez povšimnutia. Či už zmôžeme niečo proti nim alebo nie. Tie signály sú presné a nevymyslel si ich nijaký šarlatán. Ľudstvo si na ne nažilo.
 
Peter Repka
 
Môžeš pokojne spať?
Položiť otázky súvisiace so súčasným stavom mravnosti znamená zároveň obviniť, a ja obviňovať nemôžem, lebo ani ja nie som bez viny - hoci za svoje mlčanie.
Viem, že láskou preukázanou jednotlivcovi sa spoločnosť ešte nezmení. Zmením sa ja. Zmením svet, ak zmením sám seba. Ale musím sa dobre poznať a neustáíle zisťovať, ako postupujem na svojej ceste. A tak sa chcem každý večer pýtať:
Potreboval ma niekto dnes a ja som preňho nebol doma? Miloval som nezištne? Mohol som potešiť a nepotešil som? Mal som pravdu a zradil som sám seba? Mohol som o niekom dobre povedať a nepovedal som?
Vyhýbal som sa všetkému zbytočnému? Bol som spravodlivý a zmužilý? Hanbil som sa za svoju vieru a nádej? Chválil som nečestnosť iných? Nenávidím? Som pyšný? Lakomý? Závistlivý? Nestriedmy? Hnevlivý? Lenivý?
Otváral som dnes cudzie listy? Odpočúval súkromné rozhovory? Podlizoval som sa? Pretvaroval som sa? Po horšom som si vysvetľoval skutky a slová iných? Robil som dobro iba preto, aby ma chválili?
Môžem pokojne spať?
Môžeš pokojne spať? Môžeme pokojne spať? Dobrú noc, spoluvinníci:
 
Cyprián Kopáč
 
Nedostatok dobra
Človek ako bytosť hmotno-duchovná je v dvojakom vzťahu k ľuďom: človek k človeku navzájom a človek k spoločnosti. Názory o vyššej a nižšej rase, o mužovi ako o človeku, o žene ako o človeku, ktorému niečo chýba, o nadradenosti a podradensoti sú protirozumové protiprirodzené a nemorálne. Vzťah človeka k človeku má byť vyjadrený formou: čo chceš, aby ľudia robili tebe, rob aj ty im: pomoc v biede, osamotenosti, v utrpení, chorobe, srdečnosť, úprimnosť, skromnosť, veselosť. A nie opak: ubližovanie na tele, číhanie na žiovot, okrádanie, rozvracanie rodiny, získavanie ženy, zvádzanie sestry, vierolomnosť, pretváračnosť, pätolizačstvo, karierizmus - toto vie raniť iného tak isto ako teba.
Každá bytosť smeruje za tým, čo zodpovedá jej prirodzenému sklonu. Kto sa hýbe za dobrom, je dobrý. Zlo je nedostatok dobra. A ideálom človeka je dosiahnuť najvyšší stupeň dokonalosti. Dejiny nás učia, že každá skúška budovať život bez rešpektovania všeobecnej platnosti mravného zákona bolo monštrum, chiméra, ktorá sa na ľudstve kruto pomstila. Oslabovanie morálky ako jav celospoločenský je v najširšom meradle v dôsledku vzrastajúceho pôsobenia konzumnej spoločnosti. Po uliciach chodia mladí starci s pocitom nedostatku hodnôt, ideálov, charakterov, mravných osobností. Tento nedostatok sa stane javom trvalým, ak hodnoty, ideály, mravné osobnosti budeme hľadať bez dodržiavania prirodzeného zákona a nebudú organicky zapadať do štruktúry spoločbnosti.
 
Ján Štrasser
 
Nič o tom neviem
Veľmi sa teším, ako si začítam v odpovediach na túto anketu, ako sa z nich dozviem, čo je to etika a mravnosť, kde sú korene a príčiny tých našich bied. Pretože ja o tom neviem nič - keby som vedel, tak nepíšem do časopisov, neskrývam sa celý svoj krátky život za slová, nesedím na zadku, ale bežím do ulíc hlásať nové náboženstvo, novú ideológiu, získam prívržencov, založím Slnečný štát, dám sa vyhlásiť za Zakladateľa I. a budem sa všemožným spôsobom starať o svoju vládu. A potom jeden časopis usporiada anketu o etike...
Teda ešte raz: neviem o tom nič. Viem čo-to o sebe, ale o tom nepotrebujem písať. Azda je užitočnejšie aspoň na okamih nebyť ľahostajným, ako byť a písať o tom traktáty. Verbálna etika sa mi hnusí. Umožňuje totiž páchať svinstvá a potom sa z nich kajať: v básničkách, románoch, esejach... Je to to isté, ako po preklamanom, preintrigovanom, preegoizovanom týždni korumpovať svoje svedomie korunou, hodenou do kostolníkovho zvončeka.

STRANA 4


Michal Gáfrik
Tŕnisté osudy poézie
Rúfusovu knihu básní Triptych (vyšla nedávno v edícii Kruh milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ) by mali čítať mnohí, veľmi mnohí. Vonkoncom nie iba tradiční "milovníci" poézie. A hádam ani nie oni predovšetkým, hoci Rúfusa, pri všetkej možnej subjektivite úsudku, považujem za najvýraznejšiu osobnosť novej, povojnovej poézie slovenskej.
Triptych sa skladá z troch častí, fakticky z troch samostatných zbierok, z ktorých však iba jedna, v poradí druhá, nazvaná Až dozrieme, dostala sa pred rokmi na verejnosť (roku 1956). Prvá zbierka nazvaná Chlapec bola pripravená už roku 1952, ale nenašla milosť mocných.
Súčasník by mal vedieť, že ani zďaleka nie všetko, čo sa kedysi "vo veciach" poézie, literatúry, umenia a kultúry vôbec popáchalo, sa popáchalo "z moci úradnej", to znamená ľuďmi, ktorí boli určení rozhodovať o problematike kultúry. Temer vždy mali totiž ako príklad radikálny postoj dajakého umelca-predstaviteľa, o ktorých novodobá slovenská literatúra nemala, žiaľ, núdzu, a ktorí inštruktívne a nemeniteľne zamietali všatko, čo v dačom prekračovalo ich umelecké obzory, schopnosti a skostnatelé názorové dogmy.
Pre mnohých bolo Rúfusovo mlčanie po zbierke Až dozrieme nepochopiteľné. Mlčanie básnika, na slovo ktorého sa čakalo. Málokto mohol vedieť, že nešlo o mlčanie, ale o umlčanie. Pod rukami sa mu začala rozsýpať jeho tretia knižka (tretia časť Triptychu), ktorá vznikla potroche od roku 1957.

STRANA 5


Július Vanovič

Brat náš staroveký
Patriarcha Abrahám! Je z vyvolených, to jest uvrhovaných na miesta, kde nič nie je isté, všetko je na váhach (ktorých miery nie sú známe), na miesta hraničné, na ktorých ide o všetko, kde nič neplatí, len dovtedajšia skúsenosť, zdedené svetlo vnútorných očí a vlastná, malá alebo veľká odvaha. Odvaha k voľbe, ku skoku do tmy, do neistoty.
Ľudia Starého i Nového zákona, ľudia povedomí, ponad ďaleký čas blízki, spriaznené, vzrušujúce naše analógie! Tie isté hviezdy svietia nám, pod ktorými ste sa vy mučili a potievali, starí, starovekí bratia v sandáloch, s prehodeným, zvráskaveným plátnom a pútnickou palicou, po tej istej nepremennej zemi kráčate s nami!
To mlčanlivé kráčanie neistotou a provizóriom je rozkaz, ktorý sa ozval, povel dobrý a boží, alebo maska a lesť satanská? Čí bol hlas, ktorý sme počuli v sebe? Čoho sa držať? Kráčate v mlčaní a my sa noríme do neho s vami. Ide s nami náš dovtedajší život. Nepomáha nám: dáva aj odvoláva odpovede. Radí a vzápätí ruší.
Rozhodnutie je len v našich rukách. Nás jediných a dotýka,. my jediní si zodpovedáme. Nie Hospodina, len seba samého má pri sebe človek.

Milan Rúfus

Matka a syn
Zapadané je miesto na lone,
kde sedávalo dieťa.
Skrotla neha.
 
Už bojazlivo, ako zvieratko,
deň čo deň chodí v kruhu za ohradou,
medzierku hľadá v čase.
(Vymedzenom pre samé drsné veci.)
 
Chvíľkami prestrojí sa do hlasu
a v jeho maske vyzná, čo sa nedá
povedať naplno a za dňa,
čo spolu krútia mlynský kameň chleba.
 
Tu iba mlčí, prišliapnutá,
priezračná ako voda v pohári.
A jeho pot jej tečie po tvári.
 
Kornel Smržík
 
Epištola
Už je čas po odlievaní studní,
už neposypú popolom ani zvony.
Tak bdej, básnik, a nezabudni,
kde pravda trpí, krása roní.
 
Míňajú dôživeň všetky žľaby
a poznanie je ako smäd dolípavé.
Do sváru doby svoreň zabi
a svedomie volaj po záplave.
 
Inak si drevienku nevydlubeš,
čas o svoje neodbytne dranká:
tak si múdrosť skryješ v zube
ako trpkosť v plode plánka.

STRANA 6


Demo Vizár

Umenie prijímať
Alina Ferdinandy je sochárka a do vedomia verejnosti prešla v posledných rokoch najmä ako tvorkyňa šperkov a závesov. Zhotovila šperky pre Sieň inšpirácie na Expo 67 do Montrealu aj putovnú reťaz pre Miss ČSSR.
Mystika tvaru jej drobných kovových plastík a závesov, predovšetkým z anglického cínu a niekedy aj zo striebra, nie je mystikou samoúčelnou. Možno, že ju k tomu predurčila predchádzajúca tvorba portrétov a plakiet. Stavia ju na literárnych asociáciách (Krasko - kovová plastika Mesačný svit ako náhrobok na jeho hrobe, Dante, Švantner, Jašík, Rilke, ľudová povesť či balada). Štruktúry šperkov (Vločka snehu, Víchrica) alebo rekonštrukcie kovových mreží, brány a lucerien v Rusovciach sú logickým východiskom jej stavebných prvkov. Detaily štvorcov, obdiaľnikov, kosodiaľnikov, kruhov, ktoré vystupujú na pozitíve drobnej plastiky, vystavené leskom svetla alebo zdrsnené, sú podkladom pre "hudbu" tvorby. Hra svetla a tieňa, ktorá sa v nich opakuje je zoskupená v cite pre rytmus i pre jemné nuansy. Nie náhodou prirovnáva Ferdinandy svoje plastiky k džezu.
 
Číslo je ilustrované prácami Aliny Ferdinandy (liaty anglický cín).
 
Igor Vajda
 
Umelecký testament
Operu Bohuslava Martinú Grécke pašie (skladateľ ju dokončil v januári 1959, osem mesiacov pred svopjou smrťou) uviedlo 9. a 11. novembra Slovenské národné divadlo v Bratislave. Tak sa po inscenáciách v Brne, Prahe a v Ostrave udomácňuje toto nádherné dielo aj na slovenskej reprezentačnej hudobnodramatickej scéne. Pravda, v priestoroch Hviezdoslavovho divadla, hoci bolo plánované ešte do budovy dnes rekonštruovanej opery a neskôr malo uzrieť svetlo sveta v bratislavskom Parku kultúry a oddychu.
Martinú v tomto svojom poslednom dokončenom scénickom diele chcel zdôrazniť večný konflikt dobra a zla, lásky a nenávisti, obetavosti a sebectva - a vyznať sa zo svojej viery v konečné víťazstvo pravdy a spravodlivosti.
Hudobne sú Grécke pašie jedným z vrcholných diel českej klasickej moderny vôbec. Prelínajú sa v nich prvky východnej ortodoxnej liturgie, gréckej ľudovej hudby, českých a moravských motívov, ba aj Stravinského ruského obdobia. Orchester pod taktovkou Oskara Málka podal jeden zo svojich najlepších výkonov.
Scéna je výsledkom návrhu Petra Máriu Gábora, kostýmy Ľudmily Pukrkyňovej sa zameriavajú na kontrastné odlíšenie obyvateľov Lycovrisi a utečencov - u jedných prevláda čierna, u druhých biela. Réžia Miroslava Fischera zdôrazňuje staticko-oratoriálny charakter opery, precízne modeluje zborové výjavy a veľmi nápadito používa rozmanité svetelné kolory. Z protagonistov vyzdvihujem Gustáva Pappa v úlohe pastiera Manolu, ktorý v jeho podaní prechádza veľmi pôsobivo stelesneným vývojom. Podobne rozohráva svoju hriešnicu Katarínu aj Marta Nitranová.
Pavla Kováčová
 
Spaľovač mŕtvol
Herzov film o spaľovačovi mŕtvych je hyperbolou zla. Hyperbolou v tragicko-grotesknej podobe. Uhladený, sporiadaný občan, vzorný manžel a otec rodiny (iba raz do mesiaca navštevuje bordel a lekára, ktorý skúma, či má zdravú krv), človek tak mäkkého srdca, že nedokáže zabiť ani vianočného kapra (len stojí za dverami kúpeľne a napäto čaká, kedy dopadne smrteľný úder), zamestnanec krematória, v ktorom vidí ušľachtilú a humánnu inštitúciu posledných vecí človeka - pri dotyku s čiernou ideológiou uvoľňuje v sebe nazhromaždené sadistické pudy, bezbrehú ctižiadosť a odpor k blíížnym.
Zvrátenosť a sadizmus spaľovača mŕtvol kontrastuje s jeho vonkajšou uhladenosťou. Je to fanatik svojej profesie, ideológia mu ponúka predtým netušené možnosti. Svoju kariéru začína udavačstvom. Nájde si preň mravné zdôvodnenie, pomáha na druhý svet tým, ktorí by trpeli. O všetkých nepohodlných sa postará, spopolnením ich zbaví životného utrpenia.
Je to príbeh človeka, ktorý nepochybuje. Nepozná pochybnosť ako mieru hodnôt. Prijíma bezvýhradne to, čo mu vnucuje moc. Stotožňuje sa s mocou bezo zvyšku, dokonca ju prevyšuje svojou horlivosťou. Prispôsobuje sa volaniu moci. Spočiatku iba zdráhavo dvíha ruku na fašistický pozdrav, ale po chvíli sa s ním stotožní. Moc brnkla na jeho vnútornú strunu a on našiel svoj tón. Celý ním rezonuje.
Ochráň nás, bože, pred takou poslušnosťou. Amen.

STRANA 7


Edmond Pascha

Prosae pastorales
Do lesa, do hori walassi,
snad hori w tom nassim salassi.
Jasnost welka se zjevuje
a nebe sa oswicuje.
Adamko, Stefanko, bezte tam,
az uwidite, pridte k nam.
 
Čosi noweho, neslichaneho
tejto noci jest sa stalo,
w meste Betleheme pridalo.
Čujte, bratrowe ti weci nowe.
 
Pravdaže pospicham
pospolu do domu
a čo sem tam počul
nevim, zdaliž tomu,
jestli wam to powim
wsseci uverite,
nebo mne za lhara
lechko posudite.
 
Tam lezi na sene
w jeslach ten Jezissek mali,
trase sa od welkej zimi
w chudobnej masstali.
 
Primi dari te prosime,
pozehnej nas časne,
a po smrti otvor w nebi
nam salasse jasne.
(1770)

Pavel Hrúz

Ťažký oriešok slnovratový
Už slávny český vedec Jára da Cimrman sa niekoľkokrát zmienil o tajomnom zástoji orechov pri štedrovečernom stole. Vlani jeho predpoklady sčasti potvrdili bádatelia z viedenskej Jara da Zimrman Gesellschaft - filiálky pre Slovensko. Rozborom orešanského vína zo štedrovečernej tabule dokázali, že jeho pravlasťou je ríša rímska a pôvodným patrónom domáci bôžik Corsius. Z tohoto mena vznikali časom názvy Krs, Karas, Karácsonyi a napokon Kračún, ktorý je pre nás dodnes symbolom vianočných sviatkov.
Pri všetkej úcte k JDC a jeho nasledovníkom treba však jasne povedať, že náhodnými a neúplnými zisteniami sa táto problematika zďaleka nemôže vyčerpať. Autori hypotézy napríklad už nejdú ďalej a nepokračujú v genéze vzniku terajšieho názvu našich sviatkov. A pritom u nás každý deviatak vie, že toto pomenovanie k nám importovala jedna zabudnutá stotina z Radeckého vojsk - bolo v nej šesť Slovákov, ktorá pri úspešnom ústupe vyhrala na Štedrý deň bitku pri veronskej Orechovej ceste (Via noce). Českí chválenkári však tento názov spodobili do svojej reči, čím umožnili viacerým čechoslovakistom dokazovať prioritu Vánoc pred Vianocami. V návale nacionálnych vášní tvrdili (medzi nimi paradoxne aj zakladateľ orechoznalectva JDC), že na začiatku bolo slovo vánice (chujavica).

STRANA 8