ČÍSLO 24, 24. 11. 1969, ROČNÍK II


Rudolf Chmel
Len s čistým charakterom
Dnes tak ako v minulosti stáva sa postavenie kultúry zrkadlom intelektuálnej potencie národa, zrkadlom národného charakteru, jeho premien a skokov. Zrkadlom nie jediným, ale vysunutým a viditeľným. Pravda, pripisovať kultúre nejaké výsostné duchovné či charakterotvorné vlastnosti môže byť niekedy neskromné, takisto ako nahováranie si nejakých fikcií o svojej - teda národno-kultúrnej geniálnosti a zároveň zatrpknutosti z údajnej nevyužitosti tejto geniality, ktoré sa stalo u nás takmer národnou obyčajou. A vždy, samozrejme, nám tú nadanosť a genialitu nedovolil voľakto iný prejaviť, rozvinúť (raz Maďari, inokedy Česi, potom katolíci, židia a čert vie kto všetko), vždy sa máme na koho a na čo vyhovoriť, čakať, že nás voľakto odkľaje z našej vrodenej letargie; vlastným pričinením sa nechceme dostať k ničomu a nikde, uspokojujeme sa s omrvinkami, nadávame na druhých, len nie sme schopní priniesť obeť na spoločný oltár, nie sme schopní preklenúť ten osudový protiklad medzi želaním a skutočnosťou, medzi snom a realitou; a vedomie týchto čias káže kultúrnemu tvorcovi stotožniť sa s progresom, pojmom síce vágnym, ale aj tak zrozumiteľným pre toho, ktorý chce rozumieť, kto sa chce stotožniť s najlepšími výdobytkami kultúrneho frontu. To neznamená uniformitu, to značí diferencovane podporiť všetky kladné kultúrotvorné elementy našej spoločnosti.
Často sme počuli, že náš národ môže niečo znamenať len svojím čistým charakterom, výsledkami svojho umu, ducha, kultúry, umenia, práce statočných rúk. Bolo to napokon vždy vlastné tej lepšej stránke nášho človeka, nášho národa, jeho vývoja, aj keď tento vývoj nebol priamočiary, ale často kľukatý, prevrátený aj vo svojej kultúrnej sfére. Dnešnej žijúcej generácii stačí malá reminiscencia na posledných pár decénií a na metamorfózy kultúry, umenia ako takého i na metamorfózy a skoky jednotlivcov. Tento retrospektívny pohľad nemusí byť vždy povzbudzujúci. Skôr naopak, dáva satisfakciu mnohým prelietavcom. Dnes však, tak ako predtým, je pre najčestnejších predstaviteľov kultúry i národa jediná alternatíva: poctivá práca - nepodkupný charakter. Znie to jednoducho, možno ako fráza, ale bude vyžadovať celého, nekompromisného človeka a takú istú spoločnosť.

STRANA 1


Jaromír Bázlik
Vydarený večer
Miestny odbor Matice slovenskej v Banskej Bystrici spoločne s Divadlom Jozefa Gregora Tajovského usporiadal 15. októbra v sále divadla spomienkový večer pri príležitosti 95. výročia narodenia J. G. Tajovského. Po otváracom prejave doktora Ivana Plintoviča hovoril o Tajovskom zástupca riaditeľa Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied doktor Karol Rosenbaum. Nebolo to ani zďaleka vypočítanie časových a miestnych dát zo života spisovateľa, ani výpočet prác a kníh ním napísaných, ani hodnotenie zručnosti jeho pera, ale prednášateľ s veľkou sugestívnosťou priblížil poslucháčom ľudské vlastnosti Tajovského, premietajúce sa v jeho literárnych postavách, kde všade preniká myšlienka pravdy, dobra, statočnosti a poctivosti.
Potom nasledoval umelecký program členov činohry aj spevohry divadla. Pekne zostavenú montáž z poézie Tajovského, pre väčšinu poslucháčov neznámej, verše buditeľsko-vlastenecké i ľúbostné, pútavé čítanie spomienok Tajovského na jeho dobrú matku, úryvok z hry Ženský zákon - to všetko plne zaujalo prítomných. Na spestrenie zaspieval dve melancholické zbojnícke piesne Ján Hadraba a niekoľko vokálnych skladieb úspešná sopranistka divadla Edita Grúberová.
 

Milan Jurčo

O potrebe časopisu
Ak sa zamyslíme nad súčasným stavom, ale aj nad doterajším vývinom slovenskej literatúry pre deti a mládež, udrie nám do očí nepopierateľný fakt: jej najslabším ohnivkom od čias jej vzniku podnes bola jej teória a kritika, o histórii ani nehovoriac.
V posledných rokoch sme konečne (po prevahe primitívneho pedagogického a spoločenského utilitarizmu) svedkami vyrovnávania sa najlepších diel slovenskej literatúry pre deti a mládež - uznaním primárneho postavenia ich estetickej funkcie - s vrcholkami celonárodnej literatúry. To isté sa však nedá povedať o teórii a kritike tejto literatúry. Bola a je dodnes jej popoluškou, alebo azda až niečo podobné ako piate koleso na voze. Vezie sa, vezie v kufri ako rezerva, aby sme si uvedomili jej potrebu až v čase havárie.
Domnievam sa, že tento problém nebude možné riešiť bez založenia vlastného slovenského časopisu pre teóriu, kritiku a metodiku detskej a mládežníckej literatúry. Celoštátny časopis Zlatý máj je pre slovenskú kritiku barličkou, o ktorú je veľmi pohodlné sa opierať a chrániť si od úrazu obe nohy. Jeho akčný rádius je na Slovensku naozaj primalý. Veď aj funkcia takzvaného hosťujúceho recenzenta (Ján Poliak) v teritóriu detskej tvorby mohla a musela vzniknúť i preto, že dodnes nebolo a niet na Slovensku časopisu, kde by mala domovské právo.

STRANA 2


Michal Nadubinský

Popradská iniciatíva
Napriek všetkým nepochybne možným výhradám môže nás potešiť skutočnosť, že sa nemusíme príliš sťažovať na nedostatok ochoty a obetavosti aspoň na vyššej úrovni, pri celoslovenských stretnutiach a prehliadkach, ktoré dnes majú nielen tradičné folklórne súbory, divadelníci a recitátori, ale aj básnici, prozaici, výtvarníci, speváci populárnych piesní, hudobné súbory a podobne. Jedným z takýchto stredísk so skúsenými kultúrnymi pracovníkmi, ktorým účinne pomáhajú aj miestne orgány a inštitúcie, je aj Poprad, kde sa od tohto roku budú stretávať nielen mladí básnici a prozaici, ale aj kabaretné súbory z celého Slovenska.
Prvý festival kabaretného divadla, ktorý sa uskutočnil v dňoch 16.-18. októbra tohto roku, treba hodnotiť ako iniciatívny čin Popradčanov, aj keď sa na jeho usporiadaní podieľali okrem Mestského národného výboru v Poprade, Závodného klubu ROH Vagónky Poprad a popradského Domu kultúry a vzdelávania aj Združenia klubov mládeže Slovenska a Osvetový ústav v Bratislave aj so svojím košickým kabinetom. Zúčastnilo sa na ňom šesť súborov, ktoré usporiadatelia vyzvali a všetky (okrem bratislavského divadielka Úsmev): Ex lex z Bratislavy-Nivy, Reflektor z Gymnázia v Levoči, Spektrum z Okresného domu detí a mládeže v Martine, Divadelná scéna pri Klube mladých v Radošine, ako aj mimosúťažné vystúpenie divadielka Oko z Gymnázia v Poprade prišli s programom na vlastný text alebo aspoň s podstatnou časťou vlastného textu a s pôvodnou piesňovou a hudobnou tvorbou. Dnešné kabaretné divadlo má len máločo spoločné s tradičným kabaretom, ale zato veľmi veľa s tradíciou, ktorú založili Suchý a Šlitr, Lasica a Satinský a vôbec celé bratislavské Divadlo na Korze.
Prvé vavríny z popradského festivalu si odniesol súbor Divadelnej scény pri Klube mladých v Radošine, ktorý získal nielen Hlavnú cenu, ale jeho vedúci Stanislav Štepka aj cenu za pôvodný kabaretný text a mimoriadne poetické slová k pôvodným pesničkám. Súbor prekvapil, a to nielen odvahou byť absolútne originálnym v textovej aj hudobnej zložke, ale aj organickým zladením oboch prvkov a pomerne vyspelým hereckým umením celého kolektívu.
Ján Struhár
Nedocenený a zabúdaný
Stodvadsiate výročie narodenia (11. augusta 1849) učiteľa a kníhtlačiara Karola Salvu by mohlo a malo byť impulzom, aby si naša historiografia splnila svoju povinnosť, komplexnejšie zhodnotila jeho dielo a určila mu v našich dejinách miesto, ktoré mu právom patrí.
Narodil sa v Liptovskej Sielnici v rodine kováča, v sielnickej škole ho učil Adolf Peter Záthurecký, revúcke gymnázium dokončil po smrti otca s podporou strýca Augustínyho, potom učil v Hornej Lehote, rodnej Sielnici a v Klenovci. V roku 1885 začal vydávať časopis pre učiteľov a rodičov Dom a škola, pre mládež Priateľa dietok a pre ľud Domový kalendár, ku ktorému neskoršie pribudol Tranovského kalendár. Za článok Čo Slovák - to človek! uverejnený v Domovom kalendári na rok 1887 ho biskup Czékus nariadil suspendovať a svojím vplyvom dokázal, že aj napriek nevine Salvu a chrabrej obrane Daxnera a Klenovčanov všetky stupne konventov navrhli zbaviť Salvu učiteľského úradu.
Keď ostal s rodinou bez chleba, Daxner mu poradil, aby sa vyučil za kníhtlačiara a u Zocha v Osieku mu zariadil bývanie. Takmer štyridsaťročný Salva sa v Osieku učí u Laubnera a v roku 1888 zakladá v Ružomberku tlačiareň, ktorú stavia celkom do služby svojmu národu. Prvou vytlačenou knihou boli Pamäti veľkorevúckeho ev. a. v. gymnázia a za nimi nasledovali kalendáre, časopisy, lacné náučné knižky, potom diela A. H. Škultétyho, Podjavorinskej, Kukučína, Tajovského, Vansovej, Sasinka, Záthureckého, Buriana a iných. V roku 1898 začal vydávať aj politicko-spoločenský týždenník Slovenské listy, redigovaný v demokratickom duchu, a v roku 1905 ilustrovaný spoločenský časopis Slovenské ľudové besedy, keď predtým obnovil vydávanie Lichardovho Obzoru.
Napísal Pohrabné verše, Klasy, Ružomberský medveď, V horách nad Folkušovou. Zostavil Národný spevník, pre deti Nezabúdky, pre slovenské potreby prepracoval Szirmaiho učebnicu maďarčiny. V spolupráci s Karlom Kálalom zostavil Slovník slovensko-český a česko-slovenský a zborník venovaný česko-slovenskej vzájomnosti Od Šumavy k Tatrám. Ťažko pochopiť, ako mu zostával čas ešte aj na prednášky o Slovensku na Morave i v Čechách, na vystúpenia na rozličných zhromaždeniach, na vedenie spevokolu v Ružomberku a na organizovanie divadelných predstavení.
V prvom desaťročí nášho storočia sa hospodárska situácia jeho podniku zhoršuje. Vrchnosti ho neustále vláčili po súdoch, v tlačových záležitostiach stál pred súdom 78 ráz a odsedel si dva mesiace v štátnom väzení v Bratislave. Často mu nežičili ani vlastní, škoda, že aj martinskí národniari videli v ňom predovšetkým konkurenta. Dlhy rastú a niet práce.
Salva odchádza do Ameriky, doma necháva ženu a sedem detí (po dvoch rokoch aj oni odídu za ním), len najstaršieho Milana berie so sebou. Rovnianek mu ponúkol prácu v redakcii Amerikánsko- slovenských novín a Slovenského týždenníka. Denne popri redakčnej práci píše úvodník, v ktorom glosuje udalosti v Uhorsku alebo život krajanov v USA. Organizuje kultúrny život svojich rodákov. Spravil si aj kňazské skúšky a stal sa farárom slovenskej ev. a. v. cirkvi v Pleasant City a neskôr v Clevelande. V roku 1913 21. januára zomrel, pochovaný je v Clevelande, kde mu vďační rodáci postavili nad hrobom pamätník so slovenskými veršami.
STRANA 3

Ľudovít Čečetka

Ako pracujeme?
Slováci v drvivej väčšine žili skutočne v takých drsných podmienkach, že by sa bez pracovitosti neboli udržali ani jednu generáciu. Pravdu mal Hviezdoslav, keď si povzdychol: Čo natrudí sa, ach, náš ľud! Ale pravdu mal i Kukučín, keď vykreslil jedinečnú figúrku pána Aduša, ktorý sa vo všetkom na svete spolieha na chvíľu, keď báčik z Chochoľova umrie. Pravdu mala i Timrava, keď nám predstavila klasicky netrebnú postavičku panskými manierami trochu šibnutého cestára Ondreja Karmana, i keď sa svorne s príčinlivou dedinou vysmiala murárovi, ktorému vraj, kým si odskočil od roboty, sliepky múr rozhrabali. Nemožno neprisvedčiť baťkovi Škultétymu, keď v polemickom ohlase na Lajčiakovu kritiku vypočítava dlhý rad mien: Dionýza Štúra, Šafárika, Bernoláka, Doležala, Šuleka, Andreja Kmeťa i ďalších, ktorí by to bez silnej vôle a vytrvalosti neboli nikam priviedli. Ani tieto príklady však neoslabujú Lajčiakovo konštatovanie, že na Slovensku panuje netečnosť, ľahostajnosť, lieň; že chýba "intenzívna práca a racionálny život".
História preveruje národy aj podľa ich vzťahu k práci, ich pracovitosti aj umenia pracovať, teda podľa toho, čo by sme sumárne mohli nazvať kultúrou práce. Otázky o práci, ktoré si dávali už štúrovci a jednostaj sa stretáme s nimi aj v prenikavom Lajčiakovom rozbore Slovensko a kultúra, písanom v druhej dekáde nášho storočia, sú dodnes živé. Nestrašia medzi nami ako nejaký fantastický prelud: signalizujú neúprosnú skutočnosť, poznačenú materským znamienkom minulosti aj súdobými problémami nášho rozvoja. I dnes bývame neraz lepšími chlapmi pri poháriku ako v robote. I dnes je nejednému najdôležitejšie poskladať skúšky a dosiahnuť diplom: to je konečná stanica na ceste za vzdelaním. Ani dnes sa ešte u nás nečíta dosť odbornej literatúry, neštuduje sa tak náročne, ako vyžaduje doba i vývoj. Dodnes nevieme dobre šafáriť s časom. I dnes nám ešte citeľne chýba zmysel pre sústavnú systematickú prácu.
Len sebe škodí, kto svoje vlastné chyby zvaľuje na iných: na vonkajšie okolnosti, na nepriazeň osudu alebo, ako sa to teraz hovorieva, na objektívne ťažkosti. Isteže by bolo naivné dávať naše dnešné nedostatky (korupciu, protekcionárstvo, úplatkárstvo, zlú pracovnú morálku, rozkrádanie spoločného majetku) do priamej a bezprostrednej súvislosti s akýmsi "mravným hungarizmom". Ale rovnako naivné by bolo predstierať, že sme sa už bezo zvyšku zbavili po dlhé desaťročia pôsobiacich vplyvov a návykov, že sme od nich čistí sťa ľalia, sme ako po zázračnom znovuzrodení, bez najmenšieho materského znamienka minulosti. Že nás už nezvádza ľahtikársky spôsob života, práca sa nám stala vecou cti a prvou životnou potrebou, duchovnú prázdnotu panských spoločností i ubíjajúci pach krčiem poznáme už len z histórie, že už sme stihli dokonale sa zbaviť mentality a zlozvykov, čo sa kedysi na nás nalepili, ba že nás netiahne už ani pohodlný úradnícky ideál. Slovom stal sa zázrak, stali sme sa celkom inými ľuďmi.
Prvým príkazom je teda: nevytvárať nový priestor pre staré neduhy, naopak: podporovať všetko nové, kladné, pokrokové, najmä v ekonomike. Tak si totiž (možno laicky) myslím, že najlepším liekom proti povaľačstvu i príživníctvu, proti zlej pracovnej morálke i ďalším nešvárom je racionálne usporiadaná ekonomika, ktorá takéto javy jednoducho nestrpí. Nedá sa nimi nahlodať, ako sa nedá choroboplodnými zárodkami rozrušiť zdravý organizmus.

Tomáš Winkler

Z Čadce do mesta
Ale nie, oni budú ešte o päťsto rokov takí akí sú a akí boli pred päťsto rokmi. A keby boli starci a niekde pánubohu za chrbtom, ale nad hradskou a sotva 35-40-roční chlapi! Idúc dolu ja som si zúfal, že títo ľudia vari nikdy nebudú vedieť, že okrem toho, že sú katolíci, sú ešte aj ľudia, Slováci, občania. Železnica nedoniesla im ešte za grajciar vzdelania a behá tade už vyše tridsať rokov.
Tak napísal o Čadčanoch Jozef Gregor Tajovský roku 1904 v poviedke Z Čadce do mesta. Zaujímavé by bolo zisťovať, ako v tomto kraji prijímajú sám fakt kultúry. Títo ľudia väčšinu svojho času presedia na cestách do práce a späť. Tou železnicou, ktorú spomínal nebohý spisovateľ, odchádza do Ostravska a jeho okolia za prácou okolo pätnásťtisíc ľudí z Kysúc a v poľnohospodárskej sezóne chodia za prácou aj ženy a školopovinné deti.
Ale ako je to v Čadci, ktorá vraj stačí uživiť všetkých, čo tu žijú? Bola tu spoločenská miestnosť v Palárikovom dome, kde sa hrávalo divadlo, boli spoločenské posedenia. Pred dvanástimi rokmi tu spravili širokouhlé kino a tak odpadla ostatná kultúra.
Neviem, či mal pravdu Tajovský, že ľudia tohto kraja sa nezmenia ani za päťsto rokov. Ani naša spoločnosť nedokázala prevratnejším spôsobom urobiť zásadný obrat v živote týchto ľudí. Nezmenili sa ani ich pohľady na život. Ľudia tohto kraja si svoje domy stavajú ďaleko od železnice, obchodov, žijú na kopaniciach, život im dáva málo, skoro nič. Oni však ťažkou prácou prispievajú k dobru všetkých. Je to tak teraz a ktovie, ako to bude ďalej?

STRANA 4


Ivan Kadlečík
Cúvanie hore riečkou
Neúnavný a stále niečo vydávajúci Theo H. Florin opäť zredigoval a do tlače pripravil pre účastníkov 15. Hviezdoslavovho Kubína niekoľko bibliofílií, ktorých kultúrny význam ďaleko presahuje rámec tohto podujatia. Dve z nich sú reedície: Hviezdoslavov cyklus Sonety (pôvodne uverejnený v Slovenských pohľadoch 1886) a útla, no sympatická básnická prvotina Márie Jančovej Blahoslavení (1940). A do tretice všetkého dobrého to najcennejšie. Najcennejšie preto, lebo Životopisné legendy (1969) Margity Figuli nemožno vari inak ani označiť než - naozajstná duchovná hodnota. Čistý tón v kakofónii perverzných pazvukov. Duch nepotrebuje veľa šramotu, ani množstvo potlačeného papiera: stačí jeho krehký dotyk a závan, aby ho svoji spoznali a uverili. Tak Milan Rúfus v úvodných ôsmich vetách knižky vyslovil všetko, čo bolo nevyhnutné vypovedať o chvíli, keď sa človekova pamäť v nepokoji "pohne proti toku rieky a začne tiahnuť k prameňom. Margita Figuli cúva hore riečkou, sama seba sa spytujúc, kto vlastne držal pero v jej ruke, keď písala svoje čisté a krehké príbehy". Tým sa povedalo všetko. A to, čo ďalej rozpráva Margita Figuli, sú nádherné legendy, báje a mýty o prítokoch, ktorými po stáročia pretekala a pritekala ľudská krv do jej rodu. Nie je to všetko asi pravda z hľadiska merateľných a tak ľahko sa za pravdu vydávajúcich povrchných faktov, ale je to prinajmenšom pravda z hľadiska najvyššieho, teda mravného a duchovného. Že totiž človek, zmiesený z tisícov neznámych i známych, ktorí v ňom žijú, nie je sám ani v spojnici minulého a budúceho, že ho nevytvára a nerozkazuje mu iba chvíľa a dnešok, ale - dalo by sa povedať - večnosť, ktorú poslúcha; stojí teda nad chvíľou a prítomnosťou, nežije a nečerpá iba z nich a pre ne; ony ho môžu doráňať, ale nie zničiť. Ľudskosť je večná. A najvlastnejšia je vyhnancom, pútnikom a bludárom, "ktorých hnal život, lebo od života niečo chceli". Upieranie zraku na to neskutočné, čo bude a chce byť, sa nezaobíde bez hlbokého prežitia a precítenia toho, čo bolo; a potom nie je vôbec paradoxné, že vpred možno ísť aj (alebo len?) cúvaním. Cúvaním k prameňom, nie nechať sa niesť prúdom. Inak chaos dňa zastrie pohľad na hodnoty Času.

Tomáš Winkler

Na poučenie
Akú kultúru a umenie potrebuje nová spoločnosť? Na túto otázku v publikácii Kultúra a revolúcia (Epocha 1969) dávajú odpoveď dvaja autori: Anton Markuš a Ladislav Grešík. Prvý tento jav skúma v ruských reláciách, druhý v našich, všímajúc si krátke obdobie v rozpätí jedného roka: jeseň 1944 - jeseň 1945.
Šťastnejší prístup k problematike si zvolil Anton Markuš. Nielen z toho dôvodu, že si tu neohraničil sledované problémy časovo, ale najmä tým, že sa sústredil na umenie po roku 1917. Citlivo cez umenie pristupuje k ruskej avantgarde, i keď si definíciu požičal od Maria de Micheliho, ktorého podnetná kniha vyšla pred niekoľkými rokmi u nás. No mal zásadnejšie povedať, čo je to dekadencia, keď už o nej hovorí, pretože tieto dva pojmy pred niekoľkými rokmi boli totožné. Čierno-biele mu vyšli hodnotenia slovenskej medzivojnovej literatúry, pričom mám pochybnosti o originalite niektorých formulácií.
Ladislav Grešík si všíma inštitucionálnu sféru kultúry. Proti vecnosti argumentov sa nedá namietať, v nich je prínos publikácie. Možno však namietať proti spôsobu, akým sa fakty interpretujú. Pomerne plocho vyšli autorovi časti, v ktorých sa dotýka literatúry, lebo namiesto umeleckých kritérií na literatúru kladie politické. Ako to dopadlo s literatúrou, je známe.
Ale i napriek týmto obmedzeniam je publikácia podnetná a vhodná na poučenie.

STRANA 5


Jozef Mokoš

Vináreň na Hlavnej triede
Sú také ťažké hodiny, ktoré človeka často zohnú nad sychravý jesenný stôl k poháru trpkého vína. A vtedy človek niekomu musí ukázať svoju trinástu izbu, tú, čo ju tak starostlivo zamyká len preto, lebo je prázdna, musí vám vtedy vyrozprávať svoje trápenie až do dna, až do dna tej svojej druhej fľaše, lebo je taká hodina v živote človeka, hodina úprimných, ťažká hodina, hodina záverečná.
Vieš, Jozef... ph...c... ej, nó, nono, ech, ach, och... jujuj, ojojój... oné... ajajajajáj, jaj!
Vtedy treba človeku otvorene položiť ruku na rameno, druhou objednať ďalšiu fľašu a chápavo čakať, s čím sa vám človek ešte zdôverí.

Peter Liba

Detské reflexie
Je lúka a je trotoár. A po nich sa chodí. Na boso i v topánkach. Voľne i viazane. Ľutujem deti trotoárov. Svoje deti, deti našich detí, skleníkové deti, činžiakové deti - deti mesta. Beda nám, lebo sme účastní na pohrebe Slnka, ktoré spravodlivo rozložilo teplo do vesmíru a na všetky veci zeme položilo svoje prsty. Ľutujem deti trotoáru, lebo má šedivú farbu, lebo má jednotvárny zvuk, je uzavretý, opakuje sa bez premien, nemá vôňu, je náhražkou so všetkým parkovým, uličným príslušenstvom. Je to zlá napodobenina, štrbavá.
Ľúto mi detí trotoárov, lebo nepoznajú pravú lúku, ktorá má farby, vôňu, zvuk, ktorá má pieseň ladenú podľa obrátenia Slnka, ktorá má prebúdzanie, tragiku i víťazný exodus. Ona hmýri životom, pestrotou, čistí, voľneje, obohacuje, rozširuje dimenzie priameho poznania i škálu citového bohatstva.
Tu kdesi sa zrodila a permanentne sa obohacovala a zdokonaľovala citová výchova: vnímavosť, zapojenie duše a všetkých zmyslov na celý komplex curiculum vitae. Tu sa začala permanentná škola duševnej hygieny, tu sa dotváralo dieťa ako báseň, ako harmónia, keď sa ona dotkla živej prírody: blata jari, ktoré sa podarilo na slnku, snehu, čo vŕzgal pod gumenými baťovkami, prachu, ktorý sa zvíril za každým rozbitým palcom, kvetov, ktoré málokto vedel pomenovať, živice, ktorá horela a voňala, stromov, tých rovných i nerovných ako ľudia, ježatých hrív trávy, kameňa, ktorý si poznal dokonale, lebo bol tvojím bratom.
Živá príroda, obmieňaná, živelná i pokojná, janusovská či rozprávková, zdroj života i nástroj smrti, darkyňa i krutá vládkyňa. To ona vstupovala do dieťaťa, aby dotvárala to, čo stálo nad ňou, čo bolo treba dotvárať. Tu kdesi na priesečníku týchto stretávaní sa rodili vlastnosti: vytrvalosť, húževnatosť, pracovitosť, tvrdosť, pocit sociálnej spravodlivosti, túžba po poznaní, pokora i plachosť, túžba zameniť fyzickú prácu za duševnú. Tu kdesi sa duša zachvievala a každý poryv bol novým obrazom sveta, ktorý obohacoval, čisto a trvale.

STRANA 6


Dušan Šulc

Vodrážka a podnety
Výtvarný tvorca modernej slovenskej knihy, najmä pre deti a mládež, výtvarný autor postavy i príbehov Smelého Zajka, literárny autor niekoľkých pôvabných detských kníh, výtvarný tvorca časopisov pre deti Včielka a Slniečko (1925-1936) dožíva sa akosi pozabudnutý svojich sedemdesiatich piatich rokov pracovitého života (narodil sa v Prahe-Karlíne 29. novembra 1894) spoločne s priateľom Karolom Plickom v Prahe, odkiaľ sa už na Slovensko po vojne nevrátili.
Obaja svoj styk so Slovenskom pritom nijako neprerušili, u Vodrážku povojnový počet slovenských kníh, ktoré prešli jeho rukami, skoro sa rovná predvojnovému. Pravdaže, jeho predvojnová práca bola bohatšia o základný reštaurátorský príspevok slovenskej typografii, o učiteľskú činnosť na martinskom gymnáziu i v typografických kurzoch.
Nemožno v krátkosti zhodnotiť Vodrážkov dar Slovensku. Národný umelec Janko Alexy napísal o ňom v Slovenských pohľadoch (1932): "Svojimi ilustráciami zvierat okúzlil pohádkový svet našej mládeže, obohatil slovenskú spisbu, okrášlil slovenskú knihu." V roku 1929 Vodrážka uverejnil v prvom ročníku Slovenskej grafie (redigovanej dr. Antonínom Hořejšom a vychádzajúcej zdarma pre priaznivcov a záujemcov krásnej tlače) úvahy Typografická úprava kníh (kde prispieval aj Vlado Clementis: Sovietsky plagát, Jožko Rybák: O novú knižnú formu, Štefan Krčméry: Typografická stránka matičných vydaní). V roku 1955 robil grafickú úpravu a ilustrácie do knihy Eleny Chmelovej Slovenské rozprávky, hádanky a rečňovanky, ktorú vydalo Slovenské nakladateľstvo detskej knihy v Bratislave.
(V čísle sú uverejnené dve ilustrácie z tejto knihy.)
 
Jaroslav Vodrážka
 
Podnety
Každý človek, ktorý má svoju prácu rád, vie a môže o ňu zainteresovať ľahko aj okolie. Tak to bolo azda aj so mnou, učil som rád a súčasne som chcel porozumieť svojim žiakom, a tak v triede, či už na martinskom gymnáziu alebo neskoršie v Prahe na grafickej a potom výtvarnej škole, vznikalo prostredie, všetkým nám vyhovujúce. Žiaci prijímali tak všetko, s čím som prišiel medzi vyučovaním, a pravdaže s porozumením počúvali vysvetľovanie o práci tlačiarenskej na plagáte, akcidencii či na knihe.
Spolupráca s Maticou mi dávala možnosť usalašiť sa aj v oboch martinských tlačiarňach, kde nielenže som sa priateľsky zblížil so všetkými pracovníkmi, či už sadzačmi, strojmajstrami alebo vedúcimi podnikov, ale získal som si ich záujem o všetky moje práce na knihách, diplomoch, účastinách a podobne natoľko, že keď sa mala na ručnom papieri tlačiť moja Štôla, správca, starý pán Juraj Novák sám navrhol, že to skúsia na vlhčený papier.
Som nenapraviteľný tvrdohlavec s presvedčením, že pre kultúru tlače, tvorivosť a experiment by mali malé tlačiarne žiť, hoci ako družstevné, že by nielen od nikoho nijakú pomoc nepotrebovali, ale že by zachraňovali a do života privádzali mnohé, na čo v továrenských podnikoch niet ani času ani chuti. Na odborných školách výtvarného smeru sú niekde aj pomocné tlačiarne. Táto zásada, ba takáto skutočnosť mala by sa nevyhnutne preniesť i na všetky vysoké školy, a to tak, že by používanie školských tlačiarní nebolo len náhodné alebo sporadické pre žiakov, ale prísne stanovené na celé semestre pre robotu v tlačiarni alebo s ňou, ako to bolo vždy napríklad na grafickej akadémii v Lipsku a je aj inde. To by potom takto vyškolení výtvarníci či už pri zadávaní vlastných prác tlačiarňam, vlastne vydavateľstvám, či už v úlohe výtvarných redaktorov pri nakladateľstvách mali oveľa ľahšiu robotu, zabezpečenejšiu lepšiu kvalitu, úspešnejšie výsledky svojho úsilia. Tlačiarne by mali menej nedorozumení s nimi a takto by sa utvárali bezpečné podmienky pre spoluprácu všetkých, od ktorých závisí v tlačiarenstve dobrý výsledok.
V nakladateľstvách aj v kníhkupectvách vonkajšia reprezentatívnosť veľmi často neharmonizuje s tovarom. Často tu vidím rozpor medzi zariadením interiérov a knižným sortimentom. Vo vznešených predajniach sa slušne alebo ledabolo ospravedlnia, že toho alebo onoho niet a v dohľadnom čase ani nebude. Ponúknu iné, moderné, alebo za moderné sa vydávajúce knižky, kde čudné formáty, lepkavé obaly a divé ilustrácie by som tiež ťažko zadelil do služby človeku.
Igor Vajda
 
Klenot hudobnej minulosti
Tak možno bez zveličovania nazvať Vianočnú omšu Edmunda Paschu (1714-1772), ktorá sa v týchto dňoch dostáva v mono i stereo nahrávkach do predajní Supraphonu. Presnejšie: ide o klenot hudobného baroka československej proveniencie, v ktorom sa organicky prelínajú rozmanité prvky vtedajšej vysokej i ľudovej kultúry slovenského aj moravského etnika. Nie div: sám františkánsky hudobník a kazateľ Edmund Pascha sa narodil v Kroměříži, väčšinu svojho života však prežil na Slovensku - určite sa vie o jeho činnosti v Prešove a v Žiline. Poznal zrejme veľmi dobre diela svojich predchodcov a súčasníkov, ale aj slovenský ľudový folklór, hlavne vianočné zvyky, spevy a tance, a moravskú hudobnosť mal doslova v krvi. A tak vytvoril dielo nevšednej krásy, ktoré sa určite stane v krátkom čase prinajmenšom európskou senzáciou, doslova hudobným bestsellerom.
Paschov opus zapôsobil na mňa ako zjavenie svojou sviežosťou a originalitou výberu slohových prvkov. Nájde sa v ňom všeličo: od vrcholného hudobného baroka (až bachovskej hĺbky) až po raný klasicizmus, od slovenskej lýdickej modality až po moravskú durovú diatoniku, nechýbajú ani techniky ranej polyfónie (hoketus) ani bujará ľudová hudba so zvýrazňovaním synkop. A predsa nejde o konglomerát, ale o veľmi vydarený celok.
Paschova Vianočná omša F dur (nachádza sa v zborníku Harmonia pastoralis, ktorý je spolu s Prosae pastorales a rukopisnými pašionálmi Prešovským, Pruštianskym a Žilinským sa zachovala vo forme takzvaného organového particelu, v ktorom sú vypísané len vrchný hlas a číslovaný bas. Presne sú označené nástupy klarinetov, fláut a pastierskych trúb, ale okrem koncertantných organových medzihier, sólových duet a vokálneho trojhlasu bolo treba všetko vypracovať, rekonštruovať. Tejto neľahkej úlohy sa ujala pracovníčka historického oddelenia Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied doktorka Mária Jana Terrayová a dvaja pražskí hudobníci Miroslav Venhoda a Jaroslav Krček. Venhoda diela i naštudoval, kým Krček bol spolu s Františkom Burdom režisérom hudobnej nahrávky na Pražskom hrade v kaplnke U všech svatých 9.-12. septembra tohto roku. Hlavné sóla spievali Ondrej Malachovský, Jozef Raninec a Štefan Nosáľ, ktorý hrá aj na fujare. Spievajú a hrajú pražskí madrigalisti.

STRANA 7


Jaroslav Rezník

Pristupuje k nám ticho
Keď Gutenberg objavil kníhtlač, určite ani vo sne ho nenapadlo, aké následky to bude mať. Nemohol vedieť, že jeho objav v zdokonalenej forme raz vyvolá potrebu celých tovární, že raz bude ľudstvo hovoriť o polygrafickom priemysle, dokonca že vzniknú nové povolania, bez ktorých si už dnes civilizovanú spoločnosť ani nevieme predstaviť.
Práve tohto roku sme si pripomenuli výročie tlačeného slova na Slovensku. Pred sto rokmi bola totiž v Martine založená tlačiareň, takzvaný Kníhtlačiarsky účastinársky spolok. Z tejto neveľkej tlačiarne vyšiel celý rad najlepšej slovenskej spisby. Pôsobnosť tlačiarní, ktorých budova dodnes slúži svojmu účelu, je spojená s menami Svetozár Hurban Vajanský, Ambro Pietor, Jozef Škultéty, Fedor Thurzo a ďalšími. Už menej nám história pripomína mená obetavých a na všetko ochotných martinských tlačiarov, preto nezaškodí pripomenúť si ich aspoň pri tomto okrúhlom jubileu.
Pre tlačené slovo ľudia aj trpeli, o príklady nemáme núdzu ani v našej histórii. Nuž vytrpeli si preň nielen redaktori, ale aj tlačiari. Ako? Dnes sa nám to bude zdať už takmer neuveriteľné, ale bolo to takto: Národnie noviny ako jediný slovenský politický denník veľmi často prinášal na svojich stránkach články, najmä úvodníky, ktoré sa z politických príčin vtedajšej rakúsko-uhorskej vrchnosti nepáčili. A často bolo zle-nedobre. Úrady zažalovali redakciu a redakcia mala súd na krku. No a súd sa môže skončiť jedine rozsudkom. Rozsudkom odsudzujúcim alebo oslobodzujúcim. Ľahko si domyslíme, že v našom prípade išlo najčastejšie o rozsudky toho prvého typu. Lenže kto mal ísť do väzenia, keď politický článok bol nepodpísaný a vrchnosť sa meno jeho autora nikdy nedozvedela? Rozumie sa, že väzenie čakalo šéfredaktora alebo niektorého redaktora. No ak by sa boli redaktori ocitli v chládku väzenskej cely, kto by bol robil noviny? A národ noviny potreboval. Teda ako? Východisko sa našlo. Najčastejšie medzi martinskými tlačiarmi sa našiel muž, ktorý zobral autorstvo proskribovaného politického článku na seba a putoval do väzenia. Takýmto fingovaným autorom sa vtedy hovorilo štrómani. Pravdaže, vec mala ešte jeden háčik. Čo ak štróman bol otcom rodiny? Čo s rodinou počas väzenia ich otca? I tu sa našlo východisko, lebo obetavosť slovenských národovcov nepoznala hraníc. Ľudia vytvárali finančné zbierky, ktorými obetavým štrómanom nahradili ušlú mzdu. Kto neverí, nech sa príde pozrieť do Matice slovenskej v Martine. Zvláštne diáre, do ktorých sa zapisovali finančné príspevky pre štrómanov, sú zachované dodnes. Čítame v nich mená: Tóno Novák, Ondro Obuch, Jožo Cipár, Paľo Ursíny...
Listujem v Národných novinách, v Orlovi, v Zore, v Černokňažníkovi, v Slovenských pohľadoch, s úsmevom spomínam na Slniečko. Prezerám si výstavu Storočnica knižnej tvorby v Martine a nachádzam tu diela štúrovcov, Vajanského, Dobšinského, Tajovského, Podjavorinskej, Timravy, Šoltésovej a ďalších klasikov slovenskej literatúry. Všetky nesú značku KÚS.
Prednedávnom sme mohli objaviť na knižnom trhu dva zväzky krásnej knižky Jeana Effela Stvorenie sveta. Smiali sme sa nad rozkošnými figúrkami našej pramatky, praotca i stvoriteľa. Ani sme si neuvedomili, že tieto obrázky vnímame po prvý raz vo farbách. Áno, z martinskej tlačiarne vyšlo toto dielo farebne po prvý raz. To sme už v najsúčasnejšej súčasnosti. Závod sa rozširuje, pribúdajú moderné stroje, ako je hĺbkotlačový stroj Rembrandt alebo štvorfarebný ofsetový stroj Roland-ultra. Tunelom popod cestu, ktorý spája oba hlavné areály závodu prechádzam z Tlačiarní SNP do Neografie. V knihárni práve viažu Revue svetovej literatúry a núkajú mi prihlášku na odber novej edície Tatranu Eros.
Koľko len bolo rečí okolo kultúrnych pamiatok v Martine, ale aj inde! Vraj rušia novú architektúru, nehodia sa do nej. A tu je predsa názorný príklad: prvá budova národných tlačiarní Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku je ideálne zakomponovaná do celého areálu závodu. Nikomu by ani len nenapadlo ju zrúcať. Hja, tlačiari mali odjakživa blízko ku kultúre!

Peter Petiška

Úvahy
O živote
Pár rôčkov práce, zopár žien a kníh.
Hľa, život (riekol som si), krátky ako vzdych.
Takým sa pýšiť? Ach, ty lichá pýcha.
Veď človek ani nežije. Len vzdychá.
O smrti
Smrť je (vraví sa) iba sladký spánok.
Nôcka. Po ktorej vraj hádam príde ráno.
Len tie ľudské dietky, neposedné včielky
nie a nie a nie a nechcú do postieľky.
O sebe a ľuďoch
Čo to vlastne (uvažujem) mňa a môjho brata
odlišuje (prepytujem) od zvieraťa?
Predovšetkým asi viera. Viera tá,
že (aspoň my dvaja) nie sme zvieratá.
O poplachu
Udri na zvon, udri, nemaj strach,
keď je požiar, udri na poplach!
Len keď horí v noci, keď chcú ľudia spať,
búchaj tichšie. Národ bude rád.
O poľných prácach
Nesej (sa), kde netreba - neostaneš bez chleba.

STRANA 8