ČÍSLO 23, 10. 11. 1969, ROČNÍK II


Rudolf Lesňák
Kam s kultúrnou tradíciou?
Chrániť a všemožne zveľaďovať kultúrne bohatstvo patrí medzi prvoradé múdrosti národa, tobôž takého, ktorý neoplýva veľkosťou ani hmotnými bohatstvami. Je pravda, nemálo z folklóru a z produktov "kultúrnej tradície" sa dosiaľ u nás prezentovalo i prezentuje rôznymi spôsobmi od cituplných ľudských spevov pri poháriku až po ospievané expozície na svetových výstavách. Napriek tomu ešte ani zďaleka nemôžeme hovoriť o nejakej premyslenej koncepcii vo využívaní národnej kultúrnej tradície. Prvou požiadavkou by teda malo byť: spoznávať a uchovávať, kým ešte možno uchovať. Každé zmeškanie znamená na našom konte stratu nenahraditeľnú a márnotratnosť neodpustiteľnú. Aj preto nám z kultúrneho dedičstva odumiera alebo sa stráca toľko hodnôt a tým sa ochudobňuje duchovný potenciál tohto národa. Podobne je to aj s pamiatkami hmotnej kultúry. Niektoré nehnuteľné objekty pretrvali iba preto, že ich ani prírodné sily dosiaľ nestihli zničiť.
Avšak rovnako škodlivé následky ako ignorantstvo môže mať aj oficiálny folklorizmus, úradná ornamentika na fasáde a na balení nášho kultúrneho života. Nezodpovednosťou je aj obchodnícke kalkulovanie s masovou výrobou a vývozom takzvaného ľudového umenia a povyšovanie momentálneho zisku nad perspektívny záujem národnej kultúry. Po vlne obligátneho folklorizmu v posledných desaťročiach azda ani nečudo, že o "ľudovú umeleckú tvorbu", vrátane národopisných súborov, u nás doma silne poklesol záujem a všetko to sa ďalej vyrába predovšetkým pre export.
Pretrvávajú a národným bohatstvom zostávajú aj naše prírodné krásy. Je iste potešiteľné, že v rámci osláv dvadsiateho výročia založenia Tatranského národného parku otvorili v Tatranskej Lomnici novú, modernú budovu Výskumného ústavu TANAP a v nej aj stálu výstavu muzeálnych zbierok o Vysokých Tatrách. Vedľa expozícií o prírode a o histórii Vysokých Tatier je tu aj rozsahom neveľká, no obsahom bohatá a významná expozícia o národopise tatranskej oblasti. Expozícia je mimoriadne cenná bezpochyby aj preto, že nie je dielom naplánovanej kampane ani zhody okolností, ale dlhoročnej odbornej a obetavej práce. Treba za ňou vidieť predovšetkým skúseného etnografa doktora Jána Olejníka, kandidáta vied, ktorý je vedúcim spoločenskovedného oddelenia ústavu. Prvý tematický výskum sústredil na dokumentovanie ľudového transportu v oblasti Vysokých Tatier a prvým predmetom pre budúce zbierky stali sa vysokohorské nosidlá, takzvané šrogy. Potom nasledovali ďalšie tematické výskumy: výskum ľudového staviteľstva v oblasti Spišskej Magury, ľudového odievania, povier a poverových predstáv v ľudovej slovesnosti podtatranského ľudu, výskum pastierskej mágie, uctievanie stromov a liečivých rastlín, kultu medveďa a tak ďalej. Z každého takéhoto výskumu pribudli do zbierok rôzne predmety, obrazové, zvukové i textové materiály. Ján Olejník si s vďakou spomína na ľudí v každej z podtatranských dedín, od ktorých "z prvej ruky" získaval autentické poznatky a materiály. Medzi najcennejších odborných poradcov a informátorov patrili ľudová poetka, maliarka a bylinárka babka Pastrnáková z Batizoviec, ľudová speváčka babka Matonoková zo Spišských Hanušoviec, ďalej rodiny Pitoňákovcov a Olekšákovcov zo Ždiaru, Lizakovci a Budzakovci z Lendaku a ďalší.
Spomedzi ďalších hodno spomenúť napríklad cennú prácu Antona Habovštiaka so zbieraním, rekonštruovaním a vydávaním slovenských ľudových povestí. Duchovné dedičstvo otcov stalo sa integrálnou zložkou poézie Milana Rúfusa, ktorá spolu s umeleckou fotografiou Martina Martinčeka zrodila jedinečnú publikáciu Ľudia v horách a sľubuje ďalšie podobné. Čo možno urobiť s ľudovou piesňou aj celkom modernou formou, ukazujú niektoré nahrávky Traditional Clubu. A napokon nanajvýš svojský spôsob moderného využitia tradície na vysokej úrovni prinášajú posledné unikátne filmové diela Juraja Jakubiska.
S našou kultúrnou tradíciou treba nám prejsť z periférie príležitostných akcií do centra národnej pozornosti, od jednotlivostí k integrálnej podstate národnej kultúry, od ochotníčenia k profesionálnej odbornosti, od krátkozrakej ziskuchtivosti k dlhodobým duchovným tradíciám, od reprezentačnej okázalosti k životu nášmu každodennému, no a napokon od abstraktných rečí k celkom praktickým činom.

STRANA 1


Elena Bolčíková
Oravská jubilantka
Ešte nezvädli kvety na pamätnej tabuli na budove Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Dolnom Kubíne, venovanej študentke tejto školy, hrdinke in memoriam Alžbete Csillaghyovej, ktorá obetovala svoj mladý život v boji proti fašizmu, ktoré položili pri príležitosti osláv 25. výročia Slovenského národného povstania - nedávno k nej pribudla ďalšia. Na priečelí budovy odhalil 20. septembra 1969 predseda vlády Peter Colotka, oravský rodák a absolvent gymnázia tabuľu na pamäť 50. výročia gymnázia Pavla Országha Hviezdoslava.
Na slávnostnom zhromaždení profesorov, žiakov, absolventov školy (dnešní štyridsiatnici - päťdesiatnici) a priaznivcov školy odovzdal predseda vlády z poverenia prezidenta republiky a za prítomnosti ministra školstva Mateja Lúčana Rad práce gymnáziu a dvom profesorom P. Lettrichovi a J. Halašovi vyznamenania Za vynikajúcu prácu.
Básnicky vzletne sa prihovoril Theo H. Florin, ktorý prítomným oživil deň, keď si ako jedenásťročný chlapec zapamätal Hviezdoslava, ako trasúcou sa rukou drží biely hárok papiera a číta pozdravnú báseň v rovnako krásny slnečný septembrový deň - ibaže pred polstoročím. Dnes sa s uspokojením díva zo svojho žulového podstavca.
 

Katarína Habovštiaková

Škola s významnou tradíciou
Práve pred 150 rokmi bol otvorený nový učiteľský ústav na Slovensku v Spišskej Kapitule. Dňom 18. novembra 1819 začalo sa v ňom vyučovať. Ústav založil spišský biskup Ladislav Pyrker ako dvojročnú vyššiu školu pre vzdelávanie učiteľov ľudových ("normálskych") škôl. Hoci oficiálnym vyučovacím jazykom bola v ústave latinčina, predsa hneď od jeho založenia používala sa v ňom ako pomocná vyučovacia reč i slovenčina. Prvý riaditeľ ústavu Juraj Paleš vydal už v nasledujúcom roku učebnicu pedagogiky v bernolákovskej slovenčine pod názvom Paedagogia slowenská pre triwálské školy biskupstwa spišského. Vyšla v Levoči roku 1820. Je to prvá slovenská učebnica pedagogiky. Od školského roku 1919/1920 zavádza sa v ústave ako vyučovacia reč slovenčina. Pri terajšej spomienke stopäťdesiateho výročia založenia prichodí nám ľúto, že táto škola bola roku 1949 zrušená. Škoda veru bolo takto narušiť starú kultúrnu tradíciu najstaršej slovenskej strednej školy.

STRANA 2


Miloš Tomčík

Spisovateľ medzi domovom a svetom
Na deň 26. júla pripadajú nedožité šesťdesiate piate narodeniny spisovateľa Ivana Horvátha. Petril k
literárnemu pokoleniu, ktoré malo ako celok veľmi vzrušený, rapsodický vývin. Viacerí jeho rovesníci ešte žijú, ale mnohí už odišli za rozličných okolností do nenávratna. Jedni v ranom, takmer mládeneckom veku, ako napríklad Andrej Guoth a Ján Igor Hamaliar, iní na vrchole svojich najlepších síl, keď už mali ustálenú predstavu o svete, ako napríklad Vladimír Clementis, ďalší v predvečer zúčtovania s celoživotnou tvorbou, ako literárny historik, kritik a priateľ Ivana Horvátha Andrej Mráz. Rok 1960 predčasne uzavrel dielo a predčasne ukončil život aj Ivana Horvátha.
Vstúpil do literárneho života ako prvý spomedzi svojich rovesníkov. Veď debutoval knihou krátkych próz Mozaika života a snov ako stredoškolský študent, keď mal iba osemnásť rokov. Hneď sa pustil po nevychodených cestách, alebo lepšie povedané vedome sa vzdával známych vecí, stokrát zopakovaných tém a námetov, stokrát vyskúšaných umeleckých postupov, usilujúc sa prehovoriť jazykom svojej generácie a svojho vlastného umeleckého presvedčenia. Popri básnických debutoch Emila Boleslava Lukáča, Jána Smreka a časopiseckých veršoch Ladislava Novomeského už sa tu hlásila nová estetická podoba literatúry. Mladí spisovatelia žili nielen literatúrou, ale zaujímali sa aj o výtvarné umenie, hudbu, divadlo, film. Keby sa nebolo na knihu Mozaika života a snov pozabudlo aj preto, že vyšla bokom od kultúrnych centier, ani v Bratislave, ani v Martine, ani v Prahe, ale na Myjave u Pažického, bola by staršia kritika určite obvinila autora z neúcty voči otcom, voči tradícii, národnému duchu literatúry a tak ďalej.
Ivan Horváth by bol prijal takéto obvinenia, lebo chcel byť vedome iný ako jeho predchodcovia. Pustil sa smelo do sveta v umeleckom i životnom zmysle slova. Vo svojej túžbe za vzdelaním sa ocitol po maturite nielen na právnickej fakulte v Bratislave, ale prvé dva semináre štúdia práv absolvoval v Prahe a v rokoch 1924-1926 pobudol v Paríži na École libre des sciences politiques, kde absolvoval diplomatickú sekciu a získal aj diplom.
Nebol vo svojej tvorbe človekom bez domova a bez domácich koreňov. Bol spisovateľom dvojdomým. Lebo tak, ako sa nemohol vyčleniť z domáceho spoločenského a kultúrneho diania, tak isto sa nemohol vzdať ani presvedčenia, že človek je celým človekom a spisovateľ celým spisovateľom len vtedy, ak hľadá zdroje poučenia i mimo svojej krajiny. Už v čase stredoškolských a potom aj vysokoškolských štúdií ho očarila Bratislava a hlboko v srdci nosil ustavične so sebou i odliatky slovenskej prírody. Nebyť toho, nebol by mohol s takou spontánnosťou a vančurovskou jazykovou virtuozitou načrtávať napríklad v novele Laco a Bratislava také impresionistické skice Lacovej cesty zo slovenského vidieka do Bratislavy. Navštívil viaceré európske krajiny nielen kvôli vzdelaniu - napríklad univerzitu v Paríži a v Drážďanoch - ale i preto, aby poznával, akými otázkami tam žili ľudia jeho čias. Neobstaral si - a tu musíme parafrázovať názov jeho tretej knihy "Vízum do Európy" nadarmo. Zo zahraničia si prinášal veľa dojmov, pričom sa mu celé rozpätie západoeurópskej kultúry koncentrovalo hlavne na Francúzsko a v ňom zase na Paríž. Tam našiel svoj druhý domov. Ale tak, ako mal Vítězslav Nezval svoju zbierku veršov Sbohem a šáteček, ako mal Emil Boleslav Lukáč svoju knihu Dunaj a Seina, musel Ivan Horváth napísať svoj Návrat do Paríža. A nie sucho, nezáživne alebo čisto reportérsky, ale s celým citovým akcentom, aký môže prejaviť len človek, ktorý vie, že kultúra nie je dielom náhody, ani momentálnej objednávky, ale že kultúra sa rodí tiež v bolestiach, že sa na seba v historickom slede času navrstvuje i diferencuje, že podmieňuje mentalitu národov, že ich myšlienkovo, morálne i eseteticky stvárňuje.
Z domácich spisovateľov pôsobil naňho Ivan Krasko, Ivan Gáll a Martin Rázus svojimi lyrickými prózami, kotví aj v niektorých zložkách českého dadaizmu a poetizmu. Domnievame sa, že Horváth má nielen svojich predchodcov, ale aj hodne pokračovateľov v estetických a myšlienkových intenciách jeho diela. Už v štyridsiatych rokoch rozvinul reflexívne zložky jeho tvorby vo svojich prózach Dominik Tatarka, nepriamo k nemu inklinoval predčasne zomrelý prozaik z rokov druhej svetovej vojny Ján Červeň a s veľkou časťou jeho experimentátorských úsilí korešponduje dnes viac mladých spisovateľov z generácie 1956.
- tz - (Igor Thurzo)
Staviteľ Národného domu
Pripomíname si päťdesiate výročie smrti architekta Blažeja Bullu, ktorý patril medzi ľudí so širokým kultúrnym záberom. Zomrel v Martine 1. novembra 1919, pochovaný je na Národnom cintoríne.
Narodil sa asi roku 1852 v hornooravskom Ústí, dnes už presídlenej dedine. Jeho starší brat Anton bol vedúcim kubínskeho speváckeho spolku, jeho strýko Juraj Bulla bol autorom piesne Bratislava. Gymnaziálne štúdiá začal Blažej Bulla na banskobystrickom katolíckom gymnáziu. Ako ostrihomský oktaván mal verš v Dennici. Po skončení štúdií sa mienil odovzdať duchovnému povolaniu, ale miesto toho šiel na pražskú techniku, kde dosiahol staviteľský diplom. Po štúdiách v Prahe, v druhej polovici sedemdesiatych rokov, pôsobil v Kubíne.
Od roku 1884 začal pôsobiť v Martine. Bol tu autorom Pivkovského domu, neskôr Sporiteľne. Bol aj autorom martinského Národného domu, stavali ho podľa jeho výkresov a pod jeho vedením. Táto stavba bola vtedy istotne najvýznamnejšou spoločenskou budovou slovenskou, tu sa po dlhé roky sústreďoval spoločenský život slovenský. Budova bola viacúčelová. V nedávnych rokoch ju prestavali na divadlo a veľmi ju zmenili zvonka i zdnu; myslím si, že na škodu, pretože sa tým zásadne zmenila podoba tejto významnej pamiatky. Možno tiež spomenúť, že Blažej Bulla postavil evanjelický kostol v Dolnom Kubíne a niekoľko kostolov v Liptove.
Prejavil sa aj ako scénický výtvarník: bol autorom viacerých dramatizácií pri vystúpeniach Slovenského spevokolu (vtedy vlastne národnej divadelnej scény). Pri predstaveniach sa zúčastňoval aj ako dirigent. Účinkoval aj ako divadelný herec. Zbieral slovenské ľudové piesne, zdramatizoval niekoľko slovenských ľudových povestí (Zlatovláska) i Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Zložil Pochod amerických slovenských Sokolov a dostal zaň prvú cenu Slovenskej telocvičnej jednoty Sokol v Amerike. Spolu s Karolom Ruppeldtom sa zúčastnil pri vydaní zbierky slovenských spevov, spolu s M. Lihoveckým vydal zdramatizovaný spevníček slovenských piesní a s J. Meličkom harmonizáciu slovenských národných piesní. Bol osobnosťou všestranne spoločensky činnou.
STRANA 3

Slová na zamyslenie o slovenskej literatúre a jazyku v škole

Daniel Okáii, pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV
Súčasný trend modernej pedagogiky preferuje technické vedy. Čo sa vzťahu k výučbe materinského jazyka týka: slovenčina by mala mať dôležité postavenie spolu s literatúrou, estetickou výchovou, filozofiou a podobne tak, ako sa to začína robiť. Malo by sa upustiť od tendencie informatívneho vzdelávania.
Milan Rúfus, básnik a vysokoškolský učiteľ
Vyučovanie literatúry na vysokých školách je podmienené aj úrovňou študentov zo strednej školy - a tá je zase daná úrovňou učiteľa na strednej škole. Je to okruh, do ktorého by bolo treba vojsť, lebo úroveň vyučovania literatúry je nízka. Je v tom aj charakter doby: myslenie sa uberá technickým smerom, niet nijakých základov filológie, ako to bolo voľakedy v prípade latinčiny.
Treba prebudovať hierarchiu spoločenských vzťahov, aby žiaci vedeli, že učiteľ je autoritou. Ako sa život správa k ich učiteľom, tak sa aj oni správajú k nim.
Do študentského času vstupujú rušivé momenty - kino, televízia, rozhlas a podobne. Táto generácia je dôvtipná, inteligentná, informovanejšia, než sme boli my v ich veku - a predsa menej vedia. Chyba nie je len v nich. Ich čas sa preplňuje, treba niečo robiť so spôsobom vyučovania, lebo pribúda predmetov. Zo škôl vychádzajú žiaci slabo podkutí v humanitných predmetoch, ale moji kolegovia z techniky sa sťažujú, ako málo vedia z matematiky a fyziky. Pravdepodobne jedna látka blokuje druhú. Nedá sa povedať, že by sa deti neučili, práve naopak, sú preťažené. Výsledky sú neadekvátne úsiliu.
Július Špánik, inšpekltor
Žiaci sa potrebujú stretať, aby sa spoločne porozprávali, povynmieňali si náhľady. Nemajú sa však kde stretnúť - architekti totiž s miestnosťami pre samovzdelávacie krúžky nerátajú.
Andrej Kostolný, pedagóg a literárny historik
Literárna výchova bez čítania diel nemá nijaký zmysel.
Darina Krivá, profesorka
Úlohou učiteľa je predovšetkým prebudiť cit k umeniu, k literatúre. Práca s umeleckým textom by mala byť prvoradá.
Michal Nadubinský, redaktor
Kto vychodí strednú školu, mal by byť kultúrnym človekom. Avšak takým ho nespraví len slovenčinár a slovenčina. Túto úlohu musia vziať na seba aj ostatné predmety, a vlastne celá škola.
Keď už sa nebudujú dostatočne školské knižnice, čo by mala byť samozrejmosť, tak aspoň tam, kde je stredná škola, by bezpodmienečne mali byť slušné okresné či miestne knižnice a s nimi by škola mala mať tesný kontakt.

STRANA 4


Peter Liba
Medzi prúdmi
Andreja Mráza v mladšom i staršom veku podstatne determinovalo vedomie postavenia literatúry v živote národa i jednotlivca ako agensa pozitívnych činov a sprostredkovateľa tvorivého hnutia národa. Z glosátora slovenského kultúrneho a literárneho života sa stáva koncom dvadsiatych rokov vedúcim kritikom medzivojnového obdobia, tej generácie, ktorá ruší mnohé literárne tradície, otvára okná do sveta, ktorá vyvíja a vytvára aj jeho pričinením nové tradície, diferencuje sa ideovo a umelecky. Mrázov literárnokritický profil dopĺňa profil literárnohistorický. Lebo Mráz obsiahol takmer celý slovenský literárny vývoj, čo ho zrejme podmieňovalo v kritických postojoch, súdoch.
Karol Rosenbaum a Vladimír Petrík vybrali najvýznamnejšie Mrázove práce (v dvojzväzkovom súbore pod názvom Medzi prúdmi vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ 1969) a ukázali ho ako kritika zásadového i protirečivého, cieľavedomého i podliehajúceho dobovým ideovopolitickým tlakom. Oba zväzky sú doplnené záverečnými úvahami editorov (Ustavičné vedomie súvislostí je najcharakteristickejším príznakom kritika Andreja Mríza, hovorí Vladimír Petrík) a bibliografiou článkov, kritík a recenzií Andreja Mráza od roku 1926 do roku 1964. Výber sa v určitých súvislostiach javí byť viac ako len dobovým dokumentom, stáva sa súčasne jedným zo základov poznania literárneho života medzivojnového a povojnového.

Tomáš Winkler

Z českej police
O tom, že surrealizmus v Čechách nie je uzavretým smerom presviedčajú nás viaceré publikácie, predovšetkým však zborník Surrealistické východisko UDS (1938-1968) vydaný v Československom spisovateli (1969) a kniha Vratislava Effenbergera Realita a poézia (Mladá fronta 1969). Obe publikácie svedčia o tom, že surrealistické myslenie vyvíja sa programovitejšie a kompaktnejšie ako na Slovensku, že menej naň pôsobia vonkajšie nepriaznivé zásahy, pod ktorými by sa surrealizmus nielen mohol deformovať, ale aj likvidovať. Preto kým na Slovensku oprašujeme surrealizmus už len ako literárnohistorický fakt, ktorý chabo pretrváva v poézii, v Čechách pozorujeme zosilnenie jeho aktivity. Zborník vyšiel ako súborný dokument tvorčieho usilovania skupiny autorov, ktorým ide o sledovanie vývinovej kontinuity zameranej k súčasným otázkam. Usporiadali ho Stanislav Dvorský, Vratislav Effenberger a Peter Král. Okrem zostavovateľov do zborníka prispeli Zbyněk Havlíček, Karel Hynek, Josef Istler, Ludvík Šváb, Ivan Sviták, Václav Tikal, Prokop Voskovec ml. a ďalší.
Jeden zo zostavovateľov zborníka Vratislav Effenberger dôsledne celú problematiku surrealizmu aj rozpracoval v citovanej publikácii o poézii a skutočnosti. Kým Mikuláš Bakoš pokladá slovenskú avantgardu a vôbec avantgardu za jav historický, ktorý už splnil svoju úlohu tým, že jej prínos sa už stal vlastníctvom dnešného moderného umenia, Effenberger ju chápe dynamicky, nie cez ideológiu, ale cez tvorbu a kultúru.

STRANA 5


Peter Jaroš

Marakova prsť, Marakova zeleň
Keď prídu k rieke, Marako sa podiví, že lavice spájajú obidva brehy práve v mieste, kde je voda najhlbšia. Poniže je predsa široký brod, povyše zase plytčina, z ktorej civejú skaly vyše polovice z vody. Túto zvláštnosť v preklenutí rieky si Marako všimol prvý raz dnes, hoci aj predtým tu bol niekoľkokrát, najmenej päťdesiat. Chce sa i zmieniť o svojich podivných dohadoch ohľadom lavíc cez rieku pred Branom, ba by sa ho už už aj spýtal, prečo je to tak a nie onak, keď sa mu tu odrazu rozjasni tvár a šťastím mu zaihrajú oči.
Tu ti je, Brano, bisťubohu rieka najužšia!? skoro vykríkne, tľapne Brana po pleci, ulapí zábradlie a povyskočí. A keďže je uprostred lavíc, aj sa na nich pohúpe. V čistej vode pod ním začnú na všetky strany bzíkať splašené pstruhy a lipne. Raky nevidieť a grimbaje a plže sú skoro, ak nie celkom na dne.
Postoj trocha, prevraví Marako po chvíľke, keď sa utíši, ale vidieť, že tá náhla radosť z neho ešte nevyprchala. Pofajčíme si tu nad vodou, navrhne švagrovi a hneď aj vyťahuje cigarety.

L. Vlk (Ludvík Vaculík)

Měkká jeseň
Hned druhého dne vypravil jsem se na místo hledat a případně pozbírat stopy děje. Čítal jsem přeci tak často, že bystrý sledovatel vždycky nějakou stopu najde a vysoudí z ní něco o osobách či o pohnutkách jejich jednání. Šel jsem tedy úhorem do stráně pod žlutým lesem, hleděl k zemi, ale na úhoru nebylo žádných stop. Polehlá tráva, ušlapaná zvěří i lidmi, nenapovídala ani kudy ti dva, muž a žena, prolezli šípkovou mezí. Zastavil jsem se nerozhodně u té hradby trní, abych jen tak, hrubým odhadem, vybral některou mezeru k přechodu. S bystrou úvahou nemělo to nic společného, věděl jsem, že někudy k tomu lesu museli.
Nad mezí bylo zaseté pole. Nebylo však ne něm žádné zřetelné šlápoty, protože dávno nepršelo a hlína se za každým krokem zasýpala. Protože ti dva museli tudy projít, snažil jsem se v množství důlků na poli odhalit rytmus jejich kroku. Něco jsem viděl, ale důkaz to nebyl žádný, pro nic. A tak bez důkazu, jen s přesvědčením došel jsem k louce pod lesem. Nikdo ji léta nekosil, rostly po ní už břízky a malé borovice, ve staré trávě pelešili zajíci a bažanti. I ti dva, které jsem sledoval, zanechali tu po sobě vyležené místo, neboť že tu deset minut leželi, jsem věděl. Ale to místo se nedalo spolehlivě určit. Zkusmo jsem si asi třikrát lehl do suché trávy, a dokonce podle místa na obloze snažil jsem se rozpoznat, kde to bylo. A jednou jsem i trochu usnul, probudil se a představil si živě, co řekla žena muži: Tys usnul tak krásně!

STRANA 6


Milan Resutík

Tmelené strachom
Málokedy sa stáva, že by mladý výtvarník dva roky po absolvovaní školy urobil samostatnú výstavu. Ak sa to stalo sochárovi Dušanovi Králikovi, do istej miery sa to môže zdať síce prekvapujúce, nie však nepochopiteľné. Pretože - napriek svojmu veku (narodený v roku 1941) - už dávno chcel niečo povedať, hľadal iba spôsob svojej sochárskej reči. Svoj vlastný tón, svoj vlastný prízvuk.
Ešte ako študent sa vo svojich prácach zamýšľal nad životom. V tom období ho však viacej zaujímali dva hraničné body života. Začiatok a koniec. Alfa a omega, ako nazval jednu zo svojich starších plastík. Alebo aj to, čo bolo pred alfou a čo po omege.
Strach, ktorý nás vlastne všetkých svojím spôsobom poznačil, je jeho hlavným motívom a predmetom, či skôr uhlom pohľadu na to, čo je okolo nás, čo sa okolo nás deje. Preto aj jeho sochy, ktoré v podstate pôsobia na diváka dosť neprívetivo, s hodnou dávkou hrozby ľudského ohrozenia, sú nám predsa len samozrejmé a pochopiteľné. Sú zhmotnením abstraktného strachu.
Moment strachu je, myslím si, najcharakteristickejší a najintenzívnejší zo všetkých pocitov, je to najľudskejšie v nás, je to čosi ako dlhá a ťažká choroba, ako mor. Bojíme sa v každej chvíli a o všetko, lebo od - takmer - alfy máme dosť motívov na nasávanie strachu až po tú záverečnú, po omegu. Je to taký celkom obyčajný, no pritom neznámy strach. Obnažený a vytrhnutý z akýchkoľvek kontextov. Auitor mu dáva také isté obyčajné názvy: Strach, Pred zrkadlom, Stopa, Nedopovedané, Prízrak a tak ďalej. Také polopatistické. Nikomu nechce bombastickým názvom nič nanútiť. Každý má možnosť sám si nájsť svoj obsah.
 
V čísle sú uverejnené fotografie sôch Dušana Králika z výstavy v Galérii Cypriána Majerníka: Žena pod kolesom, Lis, Prízrak I, Nedopovedané, Na odchode, Prízrak II, Na odchode (iný záber), Vták, motýľ a kvet.
 
Demo Vizár
 
Prečo nie radosť z hry
Pamätník slovenskej literatúry Matice slovenskej zorganizoval v rámci 83. Kultúrnych slávností v Martine Divadelný festival, na ktorom sa predstavili víťazi niekoľkých ochotníckych prehliadok (Spišská Nová Ves, Revúca, Hronov, Nový Targ). Medzi týmito súbormi, ocenenými na predchádzajúcich prehliadkach, chýbal, žiaľ, súbor z Radošiny, víťaz Týždňa humoru a satiry v Bratislave a festivalu kabaretných divadiel v Poprade, alebo iný podobný súbor.
Výber autorov, ktorých mená sa na Divadelnom festivale v Martine stretli, prezrádza určitú strnulosť v repertoári slovenského ochotníctva: Moliére, Goldoni, Ferko Urbánek.
Na súbor z Prievidze ako víťaza celoslovenskej ochotníckej prehliadky platia predovšetkým výhrady k nedostatku hereckej invencie. Režijne (Milan Kuchárik) jednotiace nápady, ktoré predstaveniu Goldoniho Sluhov dvoch pánov udržujú dych a vtip, stačia zachraňovať sviežu úroveň a text. Herci T. Cigánek (Truffaldino) a E. Lančaričová (Smeraldina) však bojujú o elementárnu presvedčivosť. Obaja trpia na to, že goldoniovský text chcú brať vážne. Preto oveľa lepšie pôsobí Blaškovičová (Beatrice), ktorá sa lahodne od vytváraného typu dištancuje, alebo Z. Černý (Silvio), ktorý s mierou preháňa.
Moliérov Tartuffe, ktorým sa predstavil martinský súbor Domu kultúry TS bol predsa dramaturgickým experimentom: režisér Igor Galanda (nemôžem zamlčať, že je dramaturgom Divadla SNP v Martine) skrátil hru na 50 minút, čím získal celkom nové predstaevnie - zľahčením deja vyznela údernosť myšlienok.
Osobitnou kapitolou bolo vystúpenie hostí - najlepších dvoch divadelných súborov Slovákov v Poľsku s dlhšou tradíciou, z Nedace a z Podvlku. Hry Ferka Urbánka Pytliakova žena v réžii Žofie Bogačikovej, zdravotnej sestry a Kamenný chodníček v réžii Hermíny Kovalíkovej, roľníčky, neboli vybraté náhodne, pretože im svojou jednoduchosťou sedia.
Detský súbor z Revúcej prišiel s hrou Sekoru a Maláta Ferdo Mravec. Režisér Paľo Škerdiak, súčasne aj výtvarník, vytvoril zaujímavú hodnotu z tohto predstavenia. A anglický mládežnícky divadelný súbor z Haveringu pod vedením pedagóga H. Lovergrova, ktorý propaguje drámu na anglických školách, vytvoril s úspechom atmosféru, ktorá vťahuje divákov do hravosti.
Vo výborných a pohotových bulletinoch Podanie a Festivalový denník organizátori zdôrazňovali 130. výročie prvých divadelných predstavení v Martine, blížiace sa výročie Slovenského spevokolu, výročie založenia Ústredia slovenských ochotníckych divadiel a tak ďalej (až nám to pripomenulo slová Jiřího Voskovca: Náš zavilý odpor k jubileům, výročím, vlajkoslávám, fáborům a korouhvím, k veškerému hujajá a priškumopré a sláva mu, on je pašák, revolta proti Slavínům, Památníkům, Panteonům, Pantátům, Potentátům a Paprdům.)
Zmysel ochotníckeho divadla nebol síce nikdy v technickej, remeselnej náročnosti, ani v dramaturgickom originálčení. Bola to vždy predovšetkým radosť z vlastného prejavu. Ale kultúrna náročnosť prostredia sa zvyšuje, preto nielen festivaly a nielen obecenstvo - ale sebarealizácia samotných ochotníkov by mala byť zakotvená v snahe o väčšie uvoľnenie sa od autorov a od autorít, od klišé, gest, názorov a zvykov, teda v divadle vlastných textov, vlastných nápadov a improvizácií.

STRANA 7


Pavol Repa

Na záver Novohradských dní
Novohradské dni 1969, ktoré sa konali v Lučenskom okrese v dňoch 17., 18. a 19. októbra, znova potvrdili, že sú to slávnosti ľudu a že ľud sa chce na nich podieľať. Na literárnych večeroch v Lučenci, Poltári, Lovinobani, Fiľakove, Rapovciach, Velikej nad Ipľom a v Ľuboreči sa stretli občania - dospelí i mládež s našimi poprednými literárnymi činiteľmi a členmi výboru Matice slovenskej (Daniel Okáli, Ján Marták, Pavol Vongrej, Alojz Kuruc).
V Lučenci sa konal 17. októbra vedecko-populárny literány seminár na tému Slovenská lyrizovaná próza - Ondrejov, Chrobák, Figuli, Švantner. Hlavný referát mala doktorka Anna Šebestová-Fischerová. A 19. októbra pred budovou Strednej všeobecnovzdelávacej školy odhalili pamätník národnej umelkyne Boženy Slančíkovej Timravy - sochu sediacej ženy, dielo akademického sochára Alfonza Gromu a Ing. architekta Jozefa Chrobáka. Zadumaná skromná postava upiera zrak do neodmysliteľnej studničky Cimravy v ábelovskom drsnom prostredí, kde písala svoje diela. Životné dielo Timravy zhodnotil riaditeľ Ústavu slovenskej literatúry SAV Ivan Kusý a potom na cintoríne Alexander Matuška.
V Točnici, na rodnom dome, bola odhalená Kolomanovi Banšellovi pamätná tabuľa. Slávnostný prejav mal doktor Ivan Kusý a vystúpil Spevácky zbor slovenských učiteľov, ktorý účinkoval aj v Českom Brezove na slávnostnom večere pri príležitosti 200. výročia narodenia slovenského osvietenského básnika Bohuslava Tablica. Slávnostnú reč predniesol doktor Rudolf Brtáň.
- ort -
 
Na umeleckom okraji?
II. trienále insitného umenia je medzinárodná výstava zaberajúca dve poschodia Bratislavského hradu. Usporiadala ju Slovenská národná galéria.
Je to estetický zážitok. Z farebných kompozícií zaujme napríklad výrazná červeno-zelená kombinácia Španielska krajina od Stephanie de Wilde (Belgicko). Známa Juhoslávia tu má krajinky s jemne prepracovanou vegetáciou a tiež napríklad Korytárov od M. Mehkeka, obraz s jemným farebným ladením pravdepodobne z cigánskeho prostredia. Takéto obrazy môžu mať - okrem hodnoty výtvarnej - aj význam národopisný či vlastivedný, význam pre štúdium prostredia vôbec, podobne napríklad domov so slamenými strechami od L. Procházkovej (Československo).alebo z obrazov západoeurópskych krajín možno získať predstavu o priestorových, urbanistických kvalitách tamojšieho vidieka. Z prirodzenej krásy každodenného života vychádza prirodzený výtvarný prejav pôsobiaci podivným pokojom. Ako v ľudovom umení i tu nájdeme námety biblické i Koncil od Neervoorta z Holandska. Materiálovo originálne a vtipné sú viaceré diela z Československa: portréty Márie Doškovej z handier (vlasy z pančúch), Valdštejn na koni od Antonína Paříka (so širákom zo zvlnenej brezovej kôry) i pekne štylizovaná Madona z drôtu od Ladislava Jurovatého.
Prehliadka insitného umenia (aspoň európskeho) je v prúdoch moderného umenia akousi oázou, popri chcene špekulatívnom charaktere supertechnickej a rafinovanej civilizácie akýmsi milším, ľudskejším a sviežejším zážitkom.

STRANA 8