Dvanásť



Si, teda píš

Písať odjakživa, pre niekoho, pre nikoho... Jacques Dupin
Písať detským písmom ťahavé šamanské básnické kódy: “...beda ďalším slovám troch anjelskych trubačov, ktorí budú ešte trúbiť.”
Písať na úteku pred rozvodnenenou nečistotou aktuálnosti.
Písať, aby sa zatmelo pred očami.
Písať malý testament o zhasínajúcej iskre, o živých mŕtvych, o dávnoveku nepopísaného papiera.
Písať vo vnútorných vrstvách svojho dvojníka, pretože zázraky a pravda sú nevyhnutné.
Písať nehybné vety otvorené dokorán, vety hľadajúce cestu z obkľúčeného domu.
Písať: “Iba ak vzdoruješ, si.” Alebo: “Som, teda píšem.”
Písať ostrým okom o trhlinách pod viečkom, o neslušnosti ukradnutých dní.
Písať o znameniach na oblohe spálenej trávy, o kozmickom prachu usadenom v dutinách organových píšťal, o vlnivom chvení hmlovín v korpuse huslí.
Písať, prerezávať výhonky starých sporov, nových mlčaní.
Písať, prezimovať ako žlna v ohraničenom priestore kontemplatívnej ríše, kým nevychladne posledný uhlík obdobia úpadku.
Písať napriek nepravdepodobným zmenám okolností; rovnováha váh sa totiž tak ľahko vygumovať nedá.
Písať zavesený na klinci stručnosti neznámym slovenským jazykom. (V srdci služobnícky vernej Európy, ktorá sa rada odieva do hlbokého súcitu parkovej zelene a prázdnych slov výčapných liehovín.)
Písať pokým je fľaška plná, neznelá a matné hlasy rastlín a unavené túžby zvierat hovoria rečou tvojich úst.
Písať na jednej strune o oktávu nižšie, zúrivo hľadajúc seba, svoj tvar.
Písať smerom na juh večné, tisícročné knihy, čo nepodliehajú skaze, šrotovaniu, konzumnej ľahostajnosti štátnych predátorov.
Oleg Pastier

Osem a štyri je niekedy dvanásť

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve L.C.A. reedícia knihy Ivana Kadlečíka pod názvom Dvanásť s doslovom básnika Olega Pastiera. Autorove kamuflované kúzla a čary vychádzajú okrem iného aj z jemne parodovanej numerológie, ktorej významy tvoria jeden z prostriedkov výstavby textu a kompozície. A tak tu máme štyri plus osem samostatných prozaických textov, ktorých názvy, presnejšie ich počiatočné písmená dávajú autorovo meno a priezvisko v zhode s faktom, že staroveké abecedy boli zároveň aj číslicami.

O vzniku textov sa Kadlečík kdesi vyjadril, že ich písal v roku 1988 ako fejtóny – besednice pre pražský samizdatový mesačník Obsah. Z tých materiálov zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii samizdatového časopisu Fragment K v Bratislave. V tom istom roku začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom “disidentské”. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a “postmodernej” deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Texty tak patria medzi prvé signály modernej a experimentálnej slovenskej literatúry v súčasnosti. Súčasná naša literatúra však takúto funkčnosť a zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované a dekomponované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.

Napokon sa ešte žiada obligátny záver, že kniha napriek trom päťročniciam od vzniku nič nestratila na svojej aktuálnosti. Nie je to však celkom pravda. Kniha a jej pomerne komplikovaná výstavba a bohatstvo vnútorných významových vzťahov a asociácií nadobudne plnú platnosť a vyznenie až vtedy, keď oslabne a, dúfajme, zmizne z nášho kultúrneho spoločenstva vymývanie ľudských mozgov zo strany reklám, politickej demagógie a stupídnych “reality show”.

Zuzana Kadlečíková

Hudba slov

Je veľa slov vo svete. Nie všetky sú však rečou. Devalvácia ich významovosti vedie ku klišéovitým frázam alebo k barbarskému bľabotu. Slová, ak majú mať ešte váhu, musia znieť v presných pomeroch, harmonizovať, vydávať tóny; musia zvučať. Dobre tomu rozumie Ivan Kadlečík v knihe Dvanásť. Že slová kedysi mali číselnú hodnotu, to vieme. Že dnes nemajú hodnotu takmer žiadnu, vieme tiež. Struny, z ktorých niekdajší vyludzovali melodické magické tóniny, dnes akosi stvrdli, zhrdzaveli, zleniveli, prestali hrať. Je potrebné vziať do rúk kladivá (nie obušky!) a pekne ich jednu po druhej zbaviť koróznych nánosov. Očistiť, rozzvučať, rozoznieť. Práca hodná Zarathustru hnevlivého.

Napriek tomu všetkému je dobré zachovať mieru. Proporcionalitu. Kritérium? Čítame: “základná merná jednotka: 1 šejkspír, 1 megabach”. Nenamietame. Kto pozná hodnotu slov a písmen (nielen číselnú), vie ich ovládať, činiť z nich organon, nástroj, priam inštrumentál: vie, ako na to s literami. Nuž s pravítkami (či pravidlami slovenského pravopisu?) chodíme hore-dole po izbe a meriame dĺžku, výšku a hĺbku slov. Mnohé sú vykrátené, mnohé skrátené, mnohé krátkozraké. Do výšky vyčnieva len zopár tenkých stĺpcov na okraji týždenníkov a v hlbokých studniach nenájdete skoro nič. Našťastie.

Tak teda, zahrajte na okamih, Majstre: “Na jazyku na reči hrať. Reč píše sama, sa reťazí /slová, vety sú ohnivká/, nesmie byť na reťazi /uviazaná/. Písanie: reťazová jadrná jaderná reakcia erekcia, logická štruktúra ako hlinená strecha /asýrsko-babylonské tabuľky 20 x 30 centimetrov, môžu byť aj v obálke, nežartujem/; škridlová podhorského domčeka strecha nado mnou, čo chráni a pripomína, že hlinou budem aj prikrytý, nech sa potom večný ležiak, nečudujem.”

V tichu počúvame tú búrlivú melódiu a v jej tónoch čítame knihu. Slová sa raz ponáhľajú a hneď nato spomalia, vzdúvajú sa a klesajú, opúšťajú existenciálne konkrétum, aby vstúpili do večných svetov a vzápätí sa ohromným rachotom valia späť do absurdnej reality. Slová pulzujú v presných pomeroch, hoci sa zdá, akoby len šialene poletovali po papieri. Hamletovsky odpovedajú na výzvy a položené otázky, bláznia sa. Je toto spôsob, ako uzdraviť nahnitú spoločnosť? Hniloba a stuchlina sa tvoria na znehybnenom, skostnatenom bytí. Naučili nás, aby sme, keď sa budú pýtať, boli vždy pripravení na tú istú odpoveď. Ak sa nesprávate podľa noriem, ak vybočujete z normálnosti, budete označení za nenormálnych. Ako pochabý dánsky princ. A pritom vám ide len o jedno: skromne protestovať. No to akurát, druhé vám uveria v momente, prvé ani za svet.

Spisovateľ musí byť niekedy človekom nemorálnym, teda nezvyčajným, vymykajúci sa (zlo)zvykom doby a spoločnosti, v ktorej žije. Inak nežil cnostným životom. Ak si spoločnosť zvykla na lož a pretvárku a tento zvyk považuje za normálny, neostáva spisovateľovi iné, než stať sa nenormálnym nemorálnym indivíduom. “Písať – byť sám”, píše v osamelom bytí Ivan Kadlečík. Ale to je práve postať tvorivosti. Pisateľ je človek exkomunikovaný, vylúčený zo spoločenstva zvyčajných ľudí, hlavne vtedy, keď nezvyčajne píše, nezvyčajne žije, nezvyčajne odpovedá na (zlo)zvyčajné (zákerné) otázky. Nebyť taký, stal by sa nám svet jednotvárny, nechutný, bez vyvážených chutí. V kuchyni sa napokon možno dobre naučiť mierkam a pomerom. Kedy koľko pridať, koľko odobrať... Viete zmerať, koľko je to štipka? Soli? Pravdy? Občas postačí vetička odštiepená drobná, alebo osamelý plamienok: “Netreba veľa slov: tie sa zvyčajne menia na živnosť a výnosnú prebendu. Hľa, na toľko zimy – len plamienok lásky. A predsa, a predsa.” Vetu, čo nasleduje, z úcty neodcitujem.

Je veľa slov vo vete. Len štyri, osem, či dokonca dvanásť? Rátajte, merajte, vážte, deľte. Ak budete usilovní, podarí sa vám v slovách započuť skryté tóny, hudbu sfér. A ešte upozornenie v parafráze: Nik negeometrický nech radšej knihu nečíta!

Anton Vydra

Ovievanie zatuchnutou slamou

Nebudeme dlho chodiť okolo horúcej kaše: Kadlečík je výborný autor, ale toto je jedna z jeho slabších kníh. O to viac prekvapuje, že vychádza už tretí raz. Dvanásť krátkych poviedok (ich názvy vytvárajú anagram autorovho mena) tu prezentuje písanie ako liečbu (duševnú autoterapiu), a nie ako ozajstnú literatúru. Banálne jazykové (de)kreačné hry poprerastané pomýleným archaizmom (ktorý Kadlečík asi považuje za tvorenie neologizmov) zrozumiteľným azda len starcom stojacim jednou nohou nad hrobom a prostoduché zlátaniny až priveľmi pripomínajúce infantilné písačky Dominika Tatarku, sú iba samoúčelnými zvukomalebnými ponosami na dobové stavovské organizácie a neexistujúce periodiká, ktoré dnes sotva dokážu niekoho zaujať (iba ak profesionálov živiacich sa písaním o slovenskej literatúre). Slaboduché poetizmy, citácie a parafrázy Biblie, ničota, nuda, výpary alkoholu, tradičná československá disidentská krčmová (kotolňová) literatúra transformovaná do dedinského neoteologického postmodernizmu, autorská postštylizácia (autor v úlohe dobrého spisovateľa), podopretá barličkami zaprdených hornouhorských totalitných humien a lazov, žiadna téma, ani náznak deja alebo zápletky, krúženie okolo ničoho, dezorientovaný kvázipoetický bľabot. Jedným slovom spam. Neviem ako dlho ešte na Slovensku bude hodnotné ovievanie sa zatuchnutou slamou, bohom, národom a jazykom, literárne predvádzanie sa regionálnych podivínov pasúcich húsky pri potôčiku, rozjímanie pri mesiačiku a mudrovanie pri fľaške páleného, vzývanie pravdy, krásy a starootcovských rolí... Naviac si neviem predstaviť, ako sa tento skvost (súčasnej slovenskej literatúry) bude dať preložiť do iných jazykov. Budú to totiž úplne iné knihy, skôr adaptácie ako preklady. Jediné, čo bude možné zachovať, budú autorské (de)konštrukčné postupy, samozrejme, významovo posunuté, a niekoľko autorských gramatických cvičení. Nič viac. Natíska sa aj otázka, či vie Kadlečík vôbec písať. Nepochybujem o tom, že vie, ale táto kniha to určite nedokazuje. Verím, že každý text má právo na vlastný život, len neviem, aký dlhý ho bude mať táto Kadlečíkova kniha...

Patrik Oriešek

Ivan Kadlečík – málo docenený

Už si málokto pamätá na to, že Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako literárny kritik. Pritom v dobovom kritickom orchestri to bol vyhranený a zaujímavý generačný hlas. Kadlečík nechápal text len ako analyzovateľnú štruktúru, ale najmä ako výpoveď o dobe, človeku, jeho morálke; sledoval nielen estetické, ale aj etické parametre. V časoch “klamania” v záujme vyšších cieľov pôsobili jeho kritiky očistne. A keď sa – pod vplyvom vonkajších okolností, no zrejme aj z vnútorných dispozícií – pretransformoval z kritika na prozaika-esejistu, podržal si pôvodný názor na zmysel a poslanie umenia. Teda: umenie nie ako nezáväzné, hoci kultivované vymýšľanie, okorenené rozličnými modernizmami, ale ako vážna a zodpovedná práca, ktorej však nemusí chýbať ani hravosť. Zodpovednosť a hravosť sa zdanlivo vylučujú, no Kadlečík ich dokázal zmysluplne spojiť a dať im punc autenticity.

Oná autentickosť jeho tvorby vyplynula však predovšetkým z faktu, že Kadlečík je nielen subjektom, ale aj objektom textu. Je to jeho život, ktorý sa permanentne pred nami otvára, doložený aj biografickými údajmi a dlhým zoznamom rodových a rodinných faktov. Tak je tomu aj v knižke Dvanásť, ktorá vyšla v tomto roku u K. Kertésza Bagalu v treťom vydaní (predtým na jar 1989 ako samizdat u Olega Pastiera a roku 1991 ako súčasť knihy Vlastný hororskop). Že autor myslel pri nej na seba, dokladá aj akrostich, zložený z prvých písmen jednotlivých kapitol, ktoré dávajú jeho meno: Ivan Kadlečík. Známa je Kadlečíkova sentencia, že žiť sa dá len autobiograficky (použil ju aj ako názov autobiografie, ktorá vyšla vlani). Žiť však znamená aj písať, pretože tvorbou sa ozrejmujeme a dopovedáme. Pritom primárne nejde o biografické údaje a fakty, hoci majú nemalú výpovednú hodnotu. Biografickosťou autor ručí za svoju výpoveď. Jeho vlastný životopis sa v procese tvorenia mení na osud človeka, vhodeného do nepokojnej, dramaticky sa meniacej doby, ktorá prinášala nielen nádej, ale aj utrpenie, ktorá mala o sebe falošné vedomie a ním tĺkla po hlave všetkých, čo ju neuznávali. Doplatil na to aj Ivan Kadlečík. Čiže človek v dobe a doba v človeku. Tá, paradoxne, lebo ju odmietol, rozkmitala v ňom bohaté struny citlivosti a vnímavosti. Viac mu otvorila oči. To, čo začal písať, možno nazvať aktom “prozření” – ako sa kedysi vyjadril Václav Havel o tvorbe Dominika Tatarku, konkrétne o jeho eseji Démon súhlasu.

Byť sám sebe trvalo inšpiračným zdrojom znamená písať stále jednu a tú istú knihu. Bez výnimky to platí aj v Kadlečíkovom prípade. Je tu návratnosť motívov, faktov, reflexií, ale nikdy nie bezduchých opakovaní. Autor je košatá osobnosť a vždy vie začrieť z nového prameňa. Ako literárna postava má viac dimenzií. Je občan – odbojník, ale i človek vrastený do tradície. Naplno – v čase, ktorý popieral minulosť – prežívajúci vedomie kontinuity kultúrnej celistvosti, uznávajúci nielen biologických predkov (všetko vzdelancov), ale aj ideovo príbuzných mužov dejín a kultúry. Je tu Kadlečík disident, podchvíľou sledovaný a vypočúvaný príslušníkmi ŠtB, ale napriek tomu stretajúci sa s ďalšími politicky postihnutými (najmä Čechmi). Je tu Kadlečík kritik a historik, literát a hudobník, reprodukujúci Bacha; otec, manžel a milenec. Človek všetko bytostne prežívajúci, človek s intímnym vzťahom k jazyku, ktorým veci pomenúva, ale sa s ním aj hrá (“Na jazyku, na reči hrať.”), aby ho prinútil k presnejším významom – a najmä aby ním obsiahol naraz viac oblastí. Pre Kadlečíkovu reflexiu je príznačné (a to znamená aj pre poetiku), že dokáže do jednej vety zhrnúť poznanie rozličnej proveniencie.

Spravidla sa to deje tak, že silný osobný zážitok premietne na plochu histórie, kultúrnej histórie či umenia, bohato pritom využívajúc možnosti, ktoré mu ponúkne jazyk.

To všetko mu umožnil princíp asociatívnosti, na ktorom je založený každý Kadlečíkov text. Na asociatívnosť nadväzuje princíp návratnosti, metaforickosť a vôbec poetický arzenál, s ktorým bežne pracuje. Všetko toto poukazuje skôr na básnika ako na prozaika. Metóda, ktorú si osvojil, ruší jednosmernú príbehovosť a bráni rozvíjať sujet do väčších celkov. Výsledný dojem je krúženie nie postup vpred. Ono krúženie je však vždy pohybom dovnútra, takže pocit hĺbky je na mieste. Motivickú návratnosť sprevádza akt symbolizovania (napr. postava Liliany je striedavo konkrétnou osobou, ideálom ale i preludom, víziou a metaforou iného), poetizovanie má mocnú protiváhu v ironickom až sarkastickom a naturalistickom, ktoré radikálne sťahuje všetky motivické okruhy dolu na zem a podčiarkuje ich reálnu existenciu – a to často v tragickom kontrapunkte. Výsledný dojem je, že všetko so všetkým súvisí, v jednom sú zárodky iného, veci nejestvujú oddelene, minulosť sa snúbi s prítomnosťou a budúcnosťou, vízia s realitou. Všetko toto sa viaže na demiurga, teda autora, pretože on je pôvodcom tohto sveta. Je to svet originálny, presvedčivý, myšlienkovo i poeticky produktívny. A v kontexte súčasnej prózy trochu nedocenený.

Vladimír Petrík