Hlavolamy



Hlavolamy nie sú hlavolamy

Kadlečíkove Hlavolamy vyšli prvý raz roku 1995, teraz vychádzajú v druhom vydaní. Nezostarli za tých osem či deväť rokov? Zrejme nie, keď sa ich vydavateľ Koloman Kertész Bagala odhodlal znovu uviesť na knižný trh. Treba povedať, že Ivan Kadlečík, dvadsať rokov absentujúci v oficiálnej slovenskej kultúre, koncipuje svoje texty uvážlivo (vari aj po trpkej osobnej skúške) tak, že sa síce vyrovnávajú s časom, a to jednak s jeho plynutím, jednak s jeho konkrétnou ľudskou (a spoločenskou) náplňou, no nesplývajú s ním, nemajú len aktuálnu, teda časovú platnosť. Je v nich obsiahnutá existenciálna, bytostná skúsenosť, ktorá nezávisí od chronológie, nemá teda nijaké časové obmedzenie. Môžeme to formulovať aj tak, že Kadlečík je nad časom, ale presnejšie bude povedať, že je slobodný, nezviazaný, nepripútaný k ničomu, čo by mu kládlo prekážky pri artikulovaní, pri zaujímaní postoja. Toto postavenie – treba ho len obdivovať – je kľúčom aj k jeho tvorbe.

Ivan Kadlečík vstúpil do literatúry v úrodných šesťdesiatych rokoch (ktoré však skončili katastrofou a tá postihla aj jeho) ako literárny kritik, prebojúvajúci viac priestoru pre tvorbu, najmä prozaickú, a pripomínajúci jej, aby sa neusilovala byť len modernou, ale aj etickou. Na tento moment, na étos upozorňoval vtedy, ba už predtým, napríklad Milan Rúfus, ale málokto (z nás) na to dbal. Ako sa ukázalo neskôr, stala sa nemravnosť takmer celospoločenským javom. Proces normalizácie (už sám tento pojem je nemravný, pretože znamenal čosi opačné) zaostril Kadlečíkov zrak práve týmto smerom. Pravda, mal k tomu predpoklady v dlhom rade predkov, aj ideových, ktorých si sám vybral. I kritickej reflexii zostal verný, nestratil záujem o literatúru, len si tento záujem rozšíril o dimenziu žitej skúsenosti. Z jeho textov vznikol útvar, ktorý môžeme nazvať esejou alebo nesujetovou prózou. Demonštruje sa v ňom ľudská totalita, ba širšie totalita života, vitalizmus a panteizmus, zahrnujúci všetko, čo žije a hýbe sa či vydáva zvuky: ľudia, zvieratá, stromy, rastliny, zvony, vežové hodiny, organ, písací stôl, príroda a kultúra ako jeden celok. Tento životný názor, táto povedzme filozofia života sa rozprestiera na ploche celého Kadlečíkovho diela.

Dá sa vyabstrahovať aj z Hlavolamov. Aký repertoár tém a problémov táto kniha čitateľovi ponúka? Jednotlivé kapitoly (hlavy, odtiaľ názov hlavolamy) sa týkajú literatúry (D. Dušek, D. Mitana, A. Chudoba, E. Kantůrková, L. Kundera). Kadlečík hľadá v literárnom diele mravný postoj (Kantůrková, Vanovič), ale oceňuje presný výraz, vetu, poetiku, ktorá nesie význam alebo priamo poslanie (Dušek). Ďalšia – a veľmi frekventovaná téma v Hlavolamoch, pretože vošla do krvného obehu všetkých Kadlečíkových textov, je história; história ako to, čím sme určovaní, čo si však často ani neuvedomujeme. Minulosť ako kontinuita, rad generácií predkov, ktorí sú v nás, ktorí sa rozplynuli v našich génoch (a atómoch). Ak priestranstvá živého (i neživého ako produktu ľudskej tvorivosti) sú horizontálou Kadlečíkovho názoru na svet, tak preciťovanie a premýšľanie histórie, jej vstrebávanie, je jeho vertikálou. Spojitosť, vzájomná prepojenosť všetkého a každého (“tečúca pamäť kultúry”), súvis všetkého so všetkým vraďuje Kadlečíka človeka i autora (a nás s ním) do štruktúry kozmu ako jeho organický prvok. Organizujúcou silou tu je (alebo by mala byť) harmónia (vo svete ľudí láska a súcit), nie nápor, ktorý plodí protinápor. V tomto rozmachu a geste, pre Kadlečíka charakteristickom, je každé obmedzenie (i nacionálne) negatívne. Kadlečíkovi bratranci a sesternice (i naši a naše) sú roztrúsení po celej strednej Európe, vradení do iných etník a kultúr, ale predsa len sú to jeho (a naši) príbuzní, naši blížni, sme to takmer my sami. Ide o človeka, nie Slováka, Nemca, Maďara, Čecha.

História evokuje (a provokuje) súčasnosť. Hodnoty a pseudohodnoty prítomnosti Kadlečík vníma na pozadí vlastného osudu, ľudskej skúsenosti a mravného imperatívu. V jeho názore na dnešok prevažuje skepsa. Napájaný silnými prúdmi minulosti vidí ostro plytkosť dnešných úsilí, konzumnosť, bezprincipiálnosť (včerajší držitelia moci sú znovu na výslní, len zmenili farbu zástavy), malosť; málo práce na budovaní integrálnej osobnosti, skutočného umenia. Ale dnešok, to sú aj Kadlečíkovi blízki, jeho rodina, jeho záhrada, strom, ktorý zasadil, priatelia, s ktorými popíjal, občania Pukanca, ktorých stretá, priatelia, s ktorými si píše, ktorých navštívil a získal v cudzine; to sú knihy, ku ktorým sa vracia (Biblia, Nietzsche), ktoré nosí so sebou. Dnešok, to sú aj jeho rodičia a pradedovia, ktorých nosí v sebe, myšlienky, ktoré si zo starých osvojil (Vajanský a i.) a ktoré sa stali súčasťou jeho duchovnej výbavy. T o všetko bolo a je veľkým impulzom k rozviazaniu jazyka, k tvorbe.

Tvorba, tvorivosť, to je ďalšia téma, ktorou nás autor vytrvalo sprevádza. Jeho dialógy s poéziou, často nepolapiteľnou, neuchopiteľnou, neprítomnou, vovádzajú čitateľa do problému, s ktorým sa každý autor vytrvalo mocuje, pretože to je pre píšuceho človeka problém základný. V tejto súvislosti by bolo treba hovoriť o Kadlečíkovom jazyku, médiom ktorého všetko vzniká. Je poetický (miestami prechádza do žánru básne) i aforistický, je v ňom vtip aj irónia, ale nie je ľahký, nepoletuje vo vzduchu. Je prišitý na Kadlečíkovu kožu, je to on sám, s tvorivým úsilím vysloviť všetko, čo vysloviť treba. Je presný až do novotvarov a zároveň má dynamiku asociatívnosti (často podobu krúženia), ktorá nesie celé Kadlečíkovo uvažovanie. Aj v rovine jazyka sú najdôležitejšie spojivá, preskakovanie iskier, odkrývanie nečakaných významov a tvarov. Spojivá približujúce odľahlosti a dávajúce im konečný zmysel.

Dostredivosť Kadlečíkových textov, upnutosť na vlastný subjekt, nie je subjektívnosťou. Hovorí najmä o sebe, ale nevylučuje sa z kontextu, je v ňom ponorený, pretože oň mu práve ide, on dáva ľudskému životu a tvorivému gestu oprávnenie. V pukanskej samote, v samote svojej pracovne zaľudnenej vecami, je účastníkom celosvetového diania. Prizýva nás k sebe a my sa radi pridávame.

Vladimír Petrík

Z literárneho zápisníka

Poézia kvitne často aj na tých najneočakávanejších miestach. Napríklad v diele autora, ktorý mal pôvodne ambíciu byť kritikom. Po svojej – do oných čias vrcholnej – práci Lunenie (1993) a po zbierke Srdce sa volá ň (1994) pozdravuje Ivan Kadlečík čitateľa novou knihou Hlavolamy (1995). Je to kytica pestrých a prudkých vôní. Vnímame ju ako sugestívnu polytematickú báseň, ktorá má – napriek svojej rozmanitosti – aj niekoľko návratných motívov, známych z autorových predchádzajúcich diel. Jedným z nich je ponorná rieka dejinnej (i jednoducho rodinnej) kontinuity, pulzujúca pod povrchom jeho textov. Teda: nie vypätý, nietzscheovský titanizmus, ale pokorné zaradenie sa do láskavej reťaze (i náruče) predkov, súčasníkov a potomkov... Krása. Zapaľujúca i zabíjajúca. Kadlečíkov ďalší návratný motív: umenie. Zohráva v autorovom živote dôležitú úlohu, nie iba ako nevyčerpateľný zdroj potešenia. Skôr ako štít, dvihnutý proti besnému prúdu času, proti vlnobitiu zmarov, beznádejí a ničôt.

Ivan Mojík:

Hlavolamy z Pukanca

Kniha Hlavolamy Ivana Kadlečíka vyšla pôvodne v roku 1995 a v apríli 1996 bola za ňu autorovi udelená Cena Dominika Tatarku za rok 1995. Náklad bol vtedy veľmi rýchlo rozobraný, takže reedícia možno poteší aj tých, ktorým sa knižku v prvom vydaní nepodarilo kúpiť. Rozdiel medzi prvým a druhým vydaním je vo väzbe a forme – v pôvodnom vydaní bola každá “hlava” na jednej samostatnej strane, čím získali jednotlivé texty väčšiu údernosť.

Podľa mienky viacerých je knižka aj určitým prierezovým (reprezentatívnym) dielom Ivana Kadlečíka a vhodná napríklad pre tých, ktorí sa s dielom autora ešte nestihli zoznámiť. Sú v nej všetky hlavné témy z  tvorby autora – literárna kritika, história a prihlásenie sa k odkazu predkov, autobiografia, etika a úcta k životu. Všetky tieto okruhy sú citlivo a vtipne prepletené so skutočnosťou do jedného organického celku.

V profilovej publikácii Pavla Matejoviča o Ivanovi Kadlečíkovi (vyd. Kalligram 2001) sa ocitli Hlavolamy mimo hlavného záujmu skúmania. Každý autor má právo na svoje videnie skutočnosti a každá analýza (nielen literárna) je viac či menej subjektívna. A je nakoniec na čitateľovi, aby si sám urobil svoj názor, alebo sa priklonil k tomu uhlu pohľadu, ktorý je mu najbližší.

Ivan Kadlečík patrí k tým (málo?) slovenským autorom, ktorí sa dokážu pohrať s jazykom a jeho výrazovými a významovými prostriedkami. Slovenčina v jeho podaní má výraz a hĺbku klavírnych či skôr organových tónov. Autor dokáže rozohrať zaujímavú partiu s dielami historickými a ich autormi, ako aj s tými súčasnými. Ak základnou charakteristikou internetového (alebo postmoderného) hypertextu je kontext, je z hľadiska vyššie spomínaných čŕt Ivan Kadlečík určite aj autorom postmoderným.

Hlavolamy boli slávnostne uvedené do života 5. apríla v  Banskej Štiavnici. Určite majú čo ponúknuť čitateľovi hľadajúcemu hlbšie významy a súvislosti medzi našou minulosťou a prítomnosťou v kultúrnom priestore slovenskom a súčasne stredoeurópskom. Je to knižka pre každého, kto má rád inteligentné čítanie.

Igor Zmeták

Veľmi iskrenne

Veľmi iskrenne, aby som použil toto pekné slovanské adverbium, vám ďakujem za ďalší mimoriadny čitateľský zážitok z čítania vašich Hlavolamov, ktoré ste mi v marci láskavo podarovali..

Vcelku som mal pri čítaní tejto knižky podobné pocity ako pri Malých prelúdiách, preto sa mi sčasti tisnú do mozgu podobné myšlienky ako vtedy. Nesporne najimponujúcejšou stránkou vášho písania je Sloboda (s veľkým S), ktorá vyžaruje z vašich textov ako jarné slnko z oblohy nad pukanskými vinicami a nachádza svoj výraz vo vašom inštinktívnom i uvedomenom odmietaní podriaďovať sa akémukoľvek literárnemu kánonu, vo vašom zvrchovane osobnom spôsobe vyjadrovania sa a pomenúvania, vo vašom neustálom oscilovaní medzi poéziou a myslením, vo vašich neraz prekvapujúcich myšlienkových i štýlových skokoch, ktoré však nijako nenarúšajú celistvosť a jednoliatosť výpovede.

Tatarkovu neskorú tvorbu som svojho času nazval surrealistickou esejistikou. Voľačo z tohto surrealizmu nacháduzam aj u vás, pričom ten váš vari väzí predovšetkým v jazykovej (sémantickej i muzikálnej) asociatívnosti, ktorá je podľa mňa výrazným charakterom živej slovenčiny, ako si ju pamätám z rozprávaní múdrych ľudí na slovenskom vidieku. Surrealizmus však nie je surrealizmom bez hĺbkovej dimenzie. Videné z tejto perspektívy sa mi Tatarkove ponory javia ako kombinácia freudiánstva a jungiánstva, kým vaše texty majú podľa mňa jednoznačnejšie jungiánsky charakter. Mám tu na mysli predovšetkým Jungov a váš dôraz na kolektívne archetypy.

Musím iba zopakovať, že veľké potešenie mi spôsobuje váš jazyk, ste jedným z tých nemnohých, ktorí dnes udržujú ohník tej čistej staro-modernej slovenčiny a dávajú nám staromilským modernistom nádej, že tento skvost, slovenčina našich starých rodičov, predsa len azda prežije. Druhé veľké potešenie pre mňa je vaše neustále uvedomovanie si všetkých civilizačných podhubí a vrstiev, tradičných i moderných, slovenských, stredoeurópskych i svetových. Ako jeden príklad za mnohé uvediem vaše viacnásobné poukázanie na Vajanského, túto vari najnepochopenejšiu a najobchádzanejšiu z našich veľkých kultúrnych osobností. Je to smutné, ale na to, aby sa dnes slovenský spisovateľ priznával k Vajanského odkazu, treba aj dosť odvahy. Pritom práve napríklad novela Husľa, ktorú spomínate, ale aj iné jeho veci v rozličných žánroch svedčia o tom, že znalosť jeho diela je pre pochopenie Slovenska spred sto rokov, a tým aj Slovenska dnešného, nepostrádateľná, vo viacerých ohľadoch kľúčová.

Ivan Čičmanec