Vlastný hororskop



Hudba proti zabúdaniu

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Nie som si tým celkom istý, ale ak je to pravda, potom by sme azda mohli “vstupu bratských vojsk Varšavskej zmluvy” a následnému normalizačnému procesu pripísať k dobru, že napomohli zrodu výnimočného a osobitého prozaika. Dobovou terminológiou by sa dalo povedať, že boli jeho “pôrodnou babicou”. Pravda, pôrod to bol ťažký a krutý, slovenská literatúra pri ňom prišla o nádejného mladého kritika, ale človek, ba ani literatúra nemôže mať všetko a domnievam sa, že zisk v tomto prípade prevažuje nad stratami.

Tým náročným a rozhľadeným mladým kritikom bol, ako ste už iste uhádli, autor tejto knihy, a aby sme nepreceňovali vplyv vonkajších udalostí na úkor vnútorného diania, pripusťme hneď, že prozaického bacila nosil Ivan Kadlečík v sebe od samého počiatku, ibaže bez prispenia bratských armád a ich domácich prisluhovačov by sa možno nebol dostal k slovu, aspoň nie tak rázne a bez zábran. Kritik sa totiž, aby plnil svoje poslanie, musí zúčastňovať na aktuálnej verejnej diskusii, a mladému kritikovi Kadlečíkovi tí druhí spomínaní akékoľvek vystupovanie na verejnosti zakázali. Ich vlastnou terminológiou by sa dalo povedať, že ho “zrušili ako triedu”. Ba pre istotu zrušili aj verejnú diskusiu a namiesto nej zaviedli oslavné prejavy.

Prozaik pracuje s iným časovým horizontom a inou perspektívou; ak sa môžem vyjadriť nadnesene, hovorí nie z hľadiska chvíle, ale z hľadiska večnosti. Možno nie každý, ale o prozaikovi Kadlečíkovi to platí na sto percent. Niežeby sa vyhýbal prítomnej chvíli – napríklad vo Vlastnom horo(r)skope zachytáva prostredníctvom znamení zvieratníka priebeh práve plynúceho roka – ale nepodlieha jej prepudrovaným a primaľovaným pôvabom. Jeho prítomnosť siaha hlboko do minulosti i do budúcnosti, lebo, ako sám hovorí, “zajtrajšok sa začína pradávno”. Preto sa správa o jednom roku stáva v jeho podaní kronikou dvadsiatich rokov vyhnanstva, a vlastne úvahou o vyhnanstve vôbec. Kadlečík hovorí zdanlivo o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrét doby: veď spoločnosť už len tým, koho odmieta, zapiera a umlčuje, vydáva výrečné svedectvo o svojom charaktere.

Autobiografickosť leží v základoch všetkých Kadlečíkových próz. Mohli by sme povedať, že si píše denník, skôr ako záznam bežných denných udalostí je to však denník myšlienok. “Vymýšľam také krásne klamstvá (pravdy), že niet na svete právd (klamstiev), ktoré by sa im vyrovnali,” opisuje svoju metódu vo Vlastnom horo(r)skope. Tak ako jeho prítomnosť presahuje hlboko do minulosti i budúcnosti, presahuje aj on sám hranice vlastnej konkrétnej osoby. Vyvrheľ Kadlečík, vyvrhnutý do samoty na okraji spoločnosti, sa obklopuje vlastnou spoločnosťou príbuzných a predkov – po meči, po praslici, no najmä po duchu – ba prizýva aj tušených potomkov a nasledovateľov. “Počúvam tých, čo budú, načúvam tým, čo boli,” vraví o tom sám, no nezostáva iba pasívnym poslucháčom, ale zapája sa do ich rozhovoru a stáva sa tak jedným ohnivkom v dlhej reťazi strážcov, chrániacich odveké platidlá ľudského rodu pred dobovými razičmi falošných mincí.

Prozaik hovorí nielen z inej perspektívy ako literárny kritik, hovorí aj iným jazykom. Možno nie každý, ale Kadlečík určite. Ochutnáva a vychutnáva rozličné tvary i významy jazyka, a ten mu zasa na oplátku šepká do ucha svoje tajomstvá, prezrádza svoju skrytú melódiu. Asi pozná Kadlečíkovu lásku k hudbe a najmä k Johannovi Sebastianovi Bachovi, no myslím, že aj tí čitatelia Vlastného horo(r)skopu, ktorí o tomto vrúcnom vzťahu nevedia, môžu ho vycítiť z toho, ako autor pracuje s motívmi, ako ich zľahka naznačí a potom sa k nim vracia a rozvíja ich v čoraz bohatších súvislostiach a orchestrácii. Je to jeden zo základných kompozičných princípov, ktorý z jeho próz vytvára rozsahom azda neveľké, ale významovo sýte symfónie.

Čas rýchlo plynie a svet sa mení. Medzičasom vyrástla nová generácia čitateľov, ktorá už to, o čom hovorí prozaik Kadlečík, nepoznala na vlastnej koži a možno sa domnieva, že pri zmenenej konštelácii hviezd jeho horoskop stráca platnosť. Lenže každá doba plodí svojich peňazokazcov, v každej dobe treba chrániť a opatrovať rýdze zlato ľudskej skúsenosti. Próza Ivana Kadlečíka nám pomáha nezabúdať. Aby sa náš horoskop nezmenil opäť na horo(r)skop.

A mimochodom, kto čítal pozorne, iste postrehol, že nádejný mladý kritik nezmizol v nenávratne, len sa zameral na iný predmet: namiesto literatúry teraz kritizuje priamo život.

Pavel Vilikovský


Bilancia nádejí

Súbor esejí Vlastný hororskop od svojho vzniku v pamätnom roku 1989, naplnenom predzvesťou konca komunistického režimu, má za sebou nielen vyše desaťročie neblednúcej slávy, ale tiež nemeckú mutáciu (1995), no a teraz už aj reedíciu.

Gorbačovovská perestrojka bola iba posledným chabým pokusom o zreformovanie režimu, ktorý nevládal držať krok v súťaži so Západom. Pocit, že sloboda je na dosah, silnel. Ivan Kadlečík vo svojom "hororskope" zhrnul udalosti a výroky, ktoré tomuto bezprostredne predchádzali. Jeho postrehy majú nezvyklú existenciálnu hĺbku, ktorá však nie je iba o tragike, ale aj o sile viery v konečné víťazstvo pravdy a slobody ako nevyhnutných podmienok tvorby. Práve v zápase za ne, z prvotného hľadania skuliniek a chodbičiek, nakoniec vyvstal priestor pre nový život a tvorivosť, ktoré zrodili toto nesmierne košaté dielo.

Protestantské rodové pozadie sa v Kadlečíkovi spája s húževnatým charakterom intelektuála, ktorý nemohol pritakávať a povinne ospevovať, pretože by tým zrádzal seba samého.

Pri opätovnom čítaní knihy nepochybne naďabíme na skutočnosti, na ktoré sme akosi pri budovaní novodobého samostatného štátu pozabudli. A tak zisťujeme, že sme si chyby z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych, a neskôr šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, vďaka nášmu opojeniu bezdôvodnou dobroprajnosťou, v nasledujúcich deväťdesiatych rokoch viackrát odtrpeli znova.

Martin Gajdoš

Oneskorený vlastný hororskop

Nadpis sa nie náhodou podobá jednému názvu knihy. A hoci pôjde práve o ňu (z čoho plynie aj moja oneskorenosť, keďže je napísaním aj vydaním už takmer “neaktuálna”), zároveň chcú byť nasledujúce riadky výpoveďou o čomsi inom. Tento text vznikol (aspoň v mysli) ako intermezzo medzi prvým a druhým nestíhaním tohto leta. Je náhlym vyrušením rovnako ako to, čo bolo jeho dôvodom. Je momentom stretu dvoch protichodných síl Leva a Raka. Kým jeden sa vrhá dopredu, druhý nachádza svoj zmysel v ceste "späť".

Občas sa každý z nás ocitne v bode, keď život ide náhle dvomi smermi, dozadu aj vpred, niečo sa končí, aby sa niečo iné začalo, či už hovorím o malých ľudských alebo väčších dejinách. Bilanciu minulého sprevádza nános citovosti, vyplývajúcej z bytostne prežitého. Stojíte na hrane a moment zastavenia je len výrazom dvoch protichodných pohybov, ktoré sa snažíte urobiť.

Stáva sa len zriedka, že sa vás kniha "dotkne". Aj keď máte k nim vzťah akokoľvek hlboký. Mať z knihy zimomriavky aj radostný pocit zároveň. Hneď na začiatku, celý čas, až do konca. Pocit, že čítate čosi silné. Umelecky alebo výpovednou hodnotou. Alebo: zároveň. Ale aj to sa stáva.

Bolo to v jeden augustový utorok na obed, keď som si ju kúpila. Bolo to potom, ako som dala zviazať diplomovku, v ktorej sa písalo, že Ivan Kadlečík bol disident. Teda presnejšie, ja som to písala. S trochou opatrnosti... Lebo s Kadlečíkom som sa dovtedy poznala iba v úlomkoch (ak meriame "poznanie" hĺbkou "načítanosti").

Keď sa nad tým zamyslíte, aj knihy majú u človeka svoje dejiny (ale to už som trochu sentimentálna, v tomto duchu ich zrejme majú aj papuče, hrnčeky či záclony. Napokon však, prečo nie?). Jedny sa k vám dostanú takmer omylom, iné cielene obzeráte už mesiace. S odporúčaniami, bez, s nevôľou, očakávaním, z nudy. Po každej siahate s istým predpokladom. Moja cesta ku Kadlečíkovi bola ako mozaika, ktorá sa len po kúskoch skladala už dlhší čas. Aj to skôr z "klebiet" (ktoré mi sem-tam šepli nejaké P/pohľady, cudzie eseje či recenzie). Že si písal s Vaculíkom. Že žil izolovaný v Pukanci, v kníhkupectve plnom ne-kníh tej doby. Že ne-mohol písať ani publikovať. Že tomu všetkému predchádzalo ne-vydanie jednej knihy na začiatku. Toľko ne- za sebou predpovedá aj tým menej znalým, že s tou dobou ne-bolo všetko v poriadku. Viem, že aj iní, na ktorých vkus verím, ho majú radi. Nuž takto nejako sme sa obchádzali. On stál na poličke v kníhkupectve, ja sa, chodiac okolo a bez peňazí, tešila na stretnutie, ktoré raz príde...

A teraz, po tej diplomovke to bolo takmer nevyhnutné. Z rečí v nížinách sa mi dostalo do uší, že už je ten správny čas. Už len pre tú "človekostrednosť", vypožičanú od neho v mojej práci, s ktorou som do nej vnášala aspoň trochu "zakázaného esejizmu".

Nechcem hovoriť o obsahu, ani o kompozícii, nie je to cieľom, každý má inú hranicu toho, čo prečíta a čo už je zaťažko. Odporúčania toho, čo je dobré, miestami potrebuje zúžiť publikum, čo v tomto prípade nie je možné (alebo predsa, "internetisti" všetkých krajín, spojte sa?). Okrem toho, môj vkus je v istom ohľade subjektívny, už len zaťaženosťou na "vetičky" (prečo inak Dušek, Vilikovský?), hoci bez skrytého espritu, niečoho "za tým" by sa ani najpremyslenejšie vety neujali. Že aj Kadlečíka možno zaradiť do môjho zoznamu "majstrov viet", nemusím asi vravieť. Ak hľadáte niečo, čo je hĺbkové, s určitým vzťahom ku skutočnosti, no zároveň v obale spisovateľského jemnocitu, tak ste na správnom mieste.

V ten deň sme si teda sadli, ja a Kadlečík (vo formáte A5 s poskromným počtom strán) na schody u nás v škole, čakajúc na školiteľa, s prácou, v ktorej bol Kadlečík zatiaľ iba kritikom... Náhle sa mi v rukách začal meniť na Kadlečíka-spisovateľa (a disidenta zároveň) a ja som bola svedkom magickej premeny (bez výčitky voči kvalite Kadlečíka-kritika). Bola to kniha na jeden dych, na jedno prečítanie, na jedno vytrženie, ktoré trvalo od prvej strany po poslednú. Náhle sa Rak a Lev stretli v jednom okamihu, i keď podľa kalendára s oneskorením, a váš pohyb sa zastavil. Diplomovka o záujme v prózach, ktoré ohraničovali práve dvadsaťročie bezčasia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, bola dokončená a môj záujem zrazu pohltila kniha, ktorá práve túto medzeru vyplnila vlastným rozprávaním.

Občas mám také myšlienky. V koho by som vyrástla, keby som mala terajší vek o pár desaťročí skôr, ktorá časť ľudskej povahy by vo mne prevážila, na čiu stranu, pre aké hodnoty, vedela by som to? Lebo v tých rokoch bol "víťaz" ten, kto bol na opačnej strane. (Ale hovoriť o "víťazoch" či "stranách", neblamujem sa už len takou vetou?) Alebo ten, kto si písal veci skôr iba do šuflíka. A vedel, za čím si stojí. Alebo mu to do istej miery predurčili. Ale podnet vždy vychádzal z vás. Nebáť sa myslieť. Aj za cenu vlastnej slobody. Lebo sloboda je napokon aj tak len tá, ktorú ukrývate sám v sebe. Našťastie alebo nanešťastie, nemám odpoveď. Akákoľvek by bola len mojou fikciou. Asi sú to úvahy čudné. A zdanlivo som odbočila...

Kadlečíkov horo(r)skop je kronikou roka a súčasne dvoch desaťročí, časovou aj nadčasovou, pohybuje sa do dvoch strán - minulosti a budúcnosti, a predsa v akomsi cykle opakujúceho sa zverokruhu, s básnickou tvorivosťou, presnosťou prozaika a záťažou osobnej skúsenosti. Ale to je len zjednodušená veta môjho kostrbatého jazyka, ktorý ešte nemal čas dozrieť na to, aby dokázal popísať veci presne. Napokon, úžas (a do istej miery dojatie) sa aj tak ťažko opisuje. A to boli moje pocity v ten deň.

Zdanlivo som ešte len na začiatku, ešte som nič o knihe nepovedala, no v skutočnosti, paradoxne, už je tento text v svojom konci. Nechcela som hovoriť o obsahu knihy, iba o pocite. Lebo Vlastný hororskop je kniha výsostne citová. Na svoje opísanie vyžaduje len jedno - vašu osobnú účasť.

Hana Tichá

Obsah