Iskra v studenej pahrebe



Demokratické šťastie a sloboda sú len tam, kde sa nekradne a neklame

Okrem zdôrazňovania času a lásky sú Kadlečíkove texty aj oslavou umenia, knihy, čítania a dobra
Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení. Takúto skúsenosť mohol vysloviť Ivan Kadlečík po tom, keď bol "nežiaducim autorom, nepriateľom socialistického zriadenia", o čom píše v jednom z takmer štyridsiatich textov svojej najnovšej knihy Iskra v studenej pahrebe (KK Bagala 2012), ktorá vyšla ako 3. zväzok edície Literárne soirée. Autor dal knihe podtitul Besedy a besednice, v skutočnosti však ide o rôznorodé útvary, i hybridné, čím sa stávajú pre čitateľa ešte zaujímavejšími.
Eseje, reflexie, novinárske stĺpčeky, reminiscencie, verše (haiku), citácie z kníh, impresie, úryvky z korešpondencie, napríklad s Václavom Havlom či Ludvíkom Vaculíkom. Korešpondencii ako aktu pripisuje dôležitú funkciu. "Korešpondencia je umelecké dielo, ktoré môže mať viac výpovednej autentickej hodnoty než umelé fikcie." Alebo "Keď si ľudia prestanú písať a posielajú si len elektronické tiene, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať." Do publikácie sú zaradené i tri rozhovory. Hneď v úvode s názvom Literatúra je aj hľadaním pravdy Ľudovít Petraško veľmi zainteresovane vedie rozhovor o postavení autora a literatúry v nedávnej, pre Kadlečíka nepriaznivej situácii. Kniha je ukončená rozhovorom (Česť nezávisí od toho, koľko je hodín) – debatou medzi Ivanom Kadlečíkom a Alexandrom Baloghom, kde mapujú politickú situáciu v čase normalizácie i po novembri.
Silný fenomén lásky
Publikácia sa voľne člení na dva celky, ktoré sú oddelené rozsiahlym a obsahovo bohatým rozhovorom (Nemlčanie) s Ľubošom Juríkom. V prvej časti knihy sa odkrýva predovšetkým autorovo najvnútornejšie "ja" vo vzťahu k všetkému a všetkým, v druhej časti prevažujú spomienky na iných tvorcov, hodnotenia ich diel a činnosti. Zástup osobností, mená, ktoré sú a boli súčasťou vnímania skutočnosti, zasahovali či zasahujú nejakým spôsobom do života Ivana Kadlečíka, je rozsiahly: Ján Mlynárik, Oleg Pastier, Karol Plicka, Vladimír Clementis, Milan Rúfus, Albín Bagin, Ján Johanides, F. K. Veselý, Pavel Hrúz, Andrej Šeban, Rudolf Chmel, Michal Gáfrik a mnohí iní.
Texty prvej polovice sú viac poetické, sémanticky hlboké, leitmotivicky sa v nich objavuje pojem relativity času a silný fenomén lásky. Kompozične sú Kadlečíkove výpovede v obidvoch častiach podobné: majú svoj jemný príbeh, lyrické vyjadrovanie sa v nich prelína s prozaickým, umelecký štýl s novinárskym, história so súčasnosťou, ja s my, aby napokon vyústili do generalizácie a sentencií, na ktoré sú všetky Kadlečíkove texty bohaté. ("Jazyk každého a všetko prezradí." "Demokratické šťastie a sloboda sú len tam, kde sa nekradne a neklame.")
Pamäť a spomienky
V druhej časti knihy sú aj rôzne pozoruhodnosti a pravdy z umenia, je v nich autorova pamäť a spomienky. Kadlečík nepriamo charakterizuje dobu od 1. ČSR po súčasnosť prostredníctvom osudov niekoľkých osobností. V nadčasových témach stavia svoje tvrdenia na prazákladoch prírody, tradícií, na rodoch a národnej kultúre; spojenie s prírodou a históriou je v nich famózne, lebo "čas je tu stále celý a všetok".
Kadlečíkove zamyslenia majú dvojaký ráz: sú jemné, s prevahou poetického vyjadrovania, inokedy majú charakter ironicko-sarkastických próz i ostrý postoj k niektorým prejavom dnešnej doby. Podľa autora nie všetko moderné a módne je príjemné, skôr naopak. Polemizuje s paradigmami, ustálenými systémami aj v literatúre, jeho názory sú často svojské, neodchyľuje sa však od svojho stáleho presvedčenia, najmä od jednoznačného – nie mať, ale byť.   
I v tejto knihe nás upúta typická Kadlečíkova rozhľadenosť v humanitných sférach života, ale aj dôraznosť pri posudzovaní politického diania v histórii i v súčasnosti. Okrem zdôrazňovania času a lásky sú tieto autorove texty aj oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. A hoci sme sa s mnohými už mohli stretnúť na stránkach periodík, v takejto súhrnnej podobe je dobre sa spolu s Ivanom Kadlečíkom zamýšľať napríklad nad "postmoderným a postkapitalistickým egocentrizmom spoločnosti existujúcej bez zajtrajška" alebo nad tým, že "žijeme v posthumánnom štádiu civilizácie, ktorá nielenže kultúru a etiku ignoruje, ale ju priam programovo a ideologicky nenávidí".
Gabriela Rakúsová
 
Iskra
Eseje a tri rozhovory (na úvod, v strede a na záver). A názov, evokujúci Mináčovo Dúchanie do pahrieb. Aktuálna zbierka textov Ivana Kadlečíka je ostrou, povrch vecí a javov prenikajúcou kritikou dnešnej doby. Autor ju vníma ako uponáhľanú, sploštenú, vyprázdnenú, otupenú, povrchnú, barbarskú, vlastné korene si nevážiacu, konzumnú... Áno, áno, to hovoria mnohí. A, áno, aj Ivan Kadlečík občas zovšeobecní aj to, čo by malo zostať individuálne, sem-tam sa mu pestré farby sveta zlejú do nezáživnej sivosti a on sa diví, kde sa podeli. Napriek tomu je čítanie jeho iskier (lebo čo esej, to iskra), hlbokým, dušu napájajúcim zážitkom. Nielen pre krásu jazyka (Kadlečík totiž píše tak, ako hovorí a hovorí tak, ako žije – múdro a rozvážne), aj pre ten kadlečíkovský pesimizmus, ktorý nebúra a neničí, ale dvíha, osvetľuje, zneisťuje a obohacuje. Nepritakáva realite. Spochybňuje ju. Aj takáto nahnevaná veta sa v knihe nachádza: „Namiesto sebapoznania a sebavedomia je tu strata identity, neznalosť spoločenstva, celoživotná adolescencia a komplex menejcennosti, ktorý sa navonok prejavuje napríklad aj v ustavičnom nestavaní, alebo stavaní a odstraňovaní sôch, pamätníkov, budov a stromov, a najmä búraním seba samých ako plnohodnotných ľudských bytostí." Aj vďaka iskrám Ivana Kadlečíka nie je pahreba úplne studená.
Juraj Kušnierik
Vzdorovať úzkosti z bytia
 
Autor dal svojej najnovšej knižke, ktorá vyšla ako tretí zväzok edície Literárne soirée, podtitul Besedy a besednice. Iskra v studenej pahrebe sa voľne člení na dve časti oddelené dlhším rozhovorom, v ktorom Ivan Kadlečík odpovedá na rôznorodé otázky Ľuboša Juríka. Na začiatku knihy je rozhovor s Ľudovítom Petraškom najmä  o  vzťahu autor a  politická situácia; v závere je multitematický rozhovor-debata, beseda s Alexandrom Baloghom predovšetkým o literatúre a o žičlivom i nežičlivom historickom čase.
V knihe nájdeme besedy a besednice, ale i novinárske stĺpčeky o aktuálnych problémoch, pôsobivé eseje, reflexie, reminiscencie či impresie. Najmä tam, kde sa Kadlečík zahĺbi do úvah a spomínaní, je prítomná obdivuhodná rozhľadenosť v humanitných sférach života, ale aj dôraznosť pri súdoch o politickom dianí. Takmer v každom texte sa kríži lyrika s epikou, objavia sa aj verše (haiku) a množstvo sentencií, čo je pre tohto autora typické: "Bytie bez včerajška a zajtrajška sa stane iba akýmsi živočíšnym vegetovaním bez sebareflexie." Práve sentenciami spravidla ukončuje jednotlivé útvary, v ktorých často nájdeme aj jemný sujet, úryvky z korešpondencie, citáty z kníh a množstvo mien osobností a osôb, ktoré dotvárali a dotvárajú historický i osobný čas Ivana Kadlečíka. Autor nás sprevádza prítomnosťou, ale aj obdobím pre neho vysoko neprajným, časom normalizácie, dokonca načrie aj do dávnejšej minulosti: "Bol som nežiaduci autor, nepriateľ socialistického zriadenia." Umožní nám nahliadnuť do svojich "tajných" polemických názorov na skutočnosť, ktorá sa niekedy nesprávne interpretuje. Usiluje sa veci a javy hodnotiť na základe relativity času, ale najmä pomocou fenoménu lásky ku všetkým a ku všetkému, čo si ju zaslúži a potrebuje: "…len ľudskou láskou naplnená vec trvá…"
Hoci mnohé texty knihy boli už publikované, hodno si ich prečítať v takejto súhrnnej podobe ešte raz – pre múdrosť a obhajobu dobra: "Žijeme v otrockých okovách, obkľúčení spleťou lží a presýtenej ľahostajnosti, mocenského egocentrizmu, chamtivého a vulgárneho materializmu." Ivan Kadlečík nám opäť pripravil zaujímavé a hodnotné čítanie, pri ktorom sa budeme mať nad čím zamýšľať. A môžeme sa aj pokochať v príťažlivej obálke knihy s ilustráciou Rudolfa Sikoru a s fotografiou Ivana Kadlečíka od Petra Procházku.
Gabriela Rakúsová
Slová ako kresadlo
 
Počas dlhých zimných večerov ľudia akosi prirodzene siahajú po filmoch, knihách, nápojoch,..., ktoré hrejú dušu. Túto požiadavku spĺňa posledná kniha od známeho autora slovenskej literatúry z okruhu samizdatu Ivana Kadlečíka (1938) Iskra v studenej pahrebe (2012, Koloman Kertész Bagala) iba z časti. Približne v pomere, ktorý evokuje názov, tu okrem motívov a tém navodzujúcich teplo, čitateľ nájde predovšetkým také, ktoré ho schladia a zneistia.
Iskra v studenej pahrebe je zbierkou esejí, ktoré dopĺňajú tri pomerne rozsiahle rozhovory (na začiatku, v strede a na konci). Tak ako v mnohých jeho doterajších dielach, ani v tomto sa autor striktne nepridržiava jednoznačného žánrového zaradenia a tak sa tu esej prelína s epištolárnou literatúrou, filozoficko-estetickou reflexiou či poéziou. Poetickosť je dosiahnutá nielen metaforickým jazykom textu ako celku, ale tiež občasným využívaním formy tradičnej japonskej poézie haiku. Verše tu a tam prerušujú plynulý tok prozaických častí a zdôrazňujú lyrickú atmosféru jednotlivých úvah: „Smútok ako tok / útok stonov a tónov / sútok potoka
Ivan Kadlečík vystupuje aj v tejto knihe ako nástojčivý moralizátor a kritik doby, v ktorej žiť znamená predovšetkým konzumovať, podľa možností čo najviac a čo najrýchlejšie. Rezolútne poukazuje na ľudskú povrchnosť, nenásytnú honbu za všetkým novým a neustálu negáciu toho, čo bolo. Takýto prístup (dnes vnímaný ako pružnosť alebo flexibilita) v konečnom dôsledku vedie k tomu, že človek napokon neguje aj sám seba: „Neznášame vlastné dejiny, nechceme ich, je to príťaž a záťaž pri naháňačke a poľovačke na peniaze a zisk. Namiesto sebapoznania a sebavedomia je tu strata identity, neznalosť spoločenstva, celoživotná adolescencia a komplex menejcennosti, ktorý sa navonok prejavuje napríklad aj v ustavičnom nestavaní alebo stavaní a odstraňovaní sôch, pamätníkov, budov a stromov, a najmä búraním seba samých ako plnohodnotných ľudských bytostí. V neprestajnom popieraní seba. Potom začíname od nuly, veď stačí častá zmena režimu alebo hoci jedného ministra a kolotoč sa začína. Bez včerajška. Bez idey, ideálu a vízie. Tma predo mnou a tma za mnou. Ako v zrúcanine.“ (str.30). Všetky charakteristické znaky postindustriálnej spoločnosti ako morálny relativizmus, diskontinuita, neukotvenosť ukazujú na to, „že totiž žijeme v posthumánnom štádiu civilizácie, ktorá nielenže kultúru a etiku ignoruje, ale ju priam programovo a ideologicky nenávidí.“ (str. 21). Naproti tomu autor stavia rodinu, prírodu, jednoduchý život (v tom najpozitívnejšom zmysle slova), tradíciu, pravé hodnoty a mravný zákon, ktorého trvalá platnosť nemusí byť nutne záležitosťou väčšiny, pretože "večnosť mravného je nie v jeho dodržiavaní alebo ustavičnom popieraní, ale v tom, že sa vždy nájde – nepochopiteľne, nečakane, čudne – aspoň jeden, ktorý ho postojom, činom a slovom pripomenie." (str. 22).
Veľmi dôležitým motívom, ku ktorému sa autor vo svojej tvorbe neustále vracia, a táto kniha nie je výnimkou, je motív hudby. Ako obvykle spomína svojho obľúbeného skladateľa J.S. Bacha, vzdáva uznanie slovenskému muzikantovi Andrejovi Šebanovi. V eseji s názvom Aram Chačaturjan v našej obci variuje pytagorovské poňatie hudby ako zvukovej realizácie večného poriadku sveta: „Život, existencia, bytie, teda pohyb musí zapríčiniť zvuky, vlastne hudbu, ktorá je všade. Hrá kameň, voda, oheň, vzduch, rastliny aj živočíchy. Napokon zemiak, gitara, sýkorka, človek sú z tej istej matérie ako hviezdy. Z kozmu nevyskočíme.“ (str. 50).
Kadlečíkove názory a postoje netvoria ucelenú myšlienkovú koncepciu. Fragmentárnosť teda necharakterizuje iba formálnu stránku knihy, ale rovnako tak jej obsahovú náplň. To, čo však preniká každým jej slovom je úprimnosť a prežitá skúsenosť vysloveného, ktorá vyvažuje aj autorov niekedy iritujúci kazateľský tón. Čítanie Kadlečíka sa tak stáva zážitkom, ktorý robí z tejto chvíle sviatok bez ohľadu na dátum v kalendári.
Alena Zavocka
Iskra v studenej pahrebe
 
Nie predovšetkým mať, ale byť, existovať. Takto stroho frommovsky by sa dala vyjadriť hlavná myšlienka najnovšej knihy Ivana Kadlečíka. V knihe nájdeme aj úryvky z korešpondencie, okrem iných aj s Václavom Havlom. „Keď si ľudia prestanú písať a posielajú si len elektronické tiene, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať,“ píše Kadlečík. Upozorňuje na strácajúci sa osobný dialóg, stretávania sa a rozprávania. V knihe nájdeme aj rozhovory, z ktorých by som vyzdvihol dialóg medzi Ivanom Kadlečíkom a Alexandrom Baloghom o spoločensko-politickej situácii v čase normalizácie, ale i po novembri 1989.
Autor svoje texty rozdelil do dvoch celkov. V prvom sa do popredia dostáva jeho osoba a názory. Druhý celok je už stretnutím s rôznymi obdobiami i osobnosťami, napríklad s Milanom Rúfusom, Pavlom Hrúzom, Jánom Johanidesom, Rudolfom Chmelom či Andrejom Šebanom. Je to viac historicky ladená časť, prierez desaťročiami od prvej ČSR až po súčasnosť. Autor lyriku strieda s prózou, históriu so súčasnosťou, žurnalistický štýl s beletristickým. V kontexte faktu, že Kadlečík bol „nežiaducim autorom, nepriateľom socialistického zriadenia,“ rozumieme aj jeho otázke, ako a kde možno žiť skutočne slobodne, i jeho odpovedi, že žiť naozaj slobodne je možné iba v umení.
Béla Susla