ČÍSLO 1, 28. 10. 1968, ROČNÍK I


Redakcia: Ivan Kadlečík, Tomáš Winkler

O kvapku ľudskosti
Čas, ktorý ešte nikdy nebol, nazývaný budúcnosťou, nemá pochopenie a rešpekt pred ľudskými zámermi, plánmi a projektmi; naopak: veľmi zlomyseľne ich vie obrátiť hoci v opak. Či potom nie je voči tejto irónii času najmravnejším skutkom nečinnosť? Ale človek, ak nechce stratiť preukaz svojej totožnosti a poznávacie znamienko ľudskosti tak, že ho už nikto nepozná a nerozozná, musí mať svoj čin a dobré slovo. Nemôže ho nemať – i napriek posmievajúcemu sa mu času, ktorý nikdy neprestane naruby obracať jeho túžby, predsavzatia a sľuby. Ak existuje pravda tohto poznania, nevajatajme a chráňme sa bubnujúcich slov.
Vychádza prvé číslo nového časopisu. Nech teda hovorí o sebe ono samo, nech obháji svoju existenciu, keď mu už čas udelil slovo.
To slovo vychádza z Martina, ktorý sa už dávno naučil hovoriť. Bola doba, ktorá ho uvrhla do mlčania, no on sa čušať nenaučil.
To slovo vychádza z Matice slovenskej: nie náhodou. Oživotvorená Matica, ktorej poslaním je nielen chrániť, zhromažďovať a konzervovať, ale aj vytvárať a zveľaďovať kultúru a aktívne zaahovať do jej pohybu, chce vydávať časopis, nadväzujúci na to najlepšie, čo tvorí súčasť jej demokratickej tradície. Časopis, dvojtýždenník novinového formátu zatiaľ v skromnom rozsahu, ktorý by bol poslom a oznamom, že Matica slovenská je celonárodná, živá a do nášho života zasahujúca ustanovizeň, schopná moderne a súčasnou rečou sa prihovoriť k tisícom svojich členov (a nechať ich aj hovoriť) v miestnych odboroch MS, prihovoriť sa celému národu i krajanom; že je schopná svojou duchovnou aktivitou pozitívne zasahovať do kultúrneho i spoločenského života vytváraním skutočných myšlienkových hodnôt. Kontinuitný časopis, opierajúc sa o národné tradície a z nich vyrastajúc, má snahu stáť na úrovni svojej doby a oslovovať dnešok. Chce byť slovenský a národný bez pestovania národnej výlučnosti a izolovanosti, chce hľadať vedomie, zmysel a postavenie malého národa v modernom svete konfrontáciou s ním a kritičnosťou najmä k sebe.samému. Pokúsi sa hľadať skutočné a špecifické hodnoty v prítomnosti i v minulosti. "Lebo keď sa národ po tom ohliada," vedel Hurban, "čo on duchovného stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie, rozumie." Či by bol tento národ dodnes pretrval, keby nemal ducha, ktorý tvorí hodnoty v slove, v kameni, v dreve alebo na plátne? Pohľadajme ich a ukážme; nie pietne, ale oživujúco, aby nás oživili. A tvorme nové.
Ak smejúci sa čas bude k našim zámerom čo len trochu milostivý, podarí sa azda aj Matičnému čítaniu prispieť kvapkou ľudskosti tam, kde jej nie je prebytok. Aby sme boli svedkami pravdy.

Ján Marták, správca Matice slovenskej

Nové obdobie vytvárame
Obnovená Matica slovenská obnovuje i svoju periodickú tlač. Dôležité miesto zaujímalo v nej kedysi Matičné čítanie, jeho zánik súvisel so zánikom členstva a napokon likvidáciou Matice slovenskej ako zariadenia štátnej osvetovej správy. K názvu časopisu vraciame sa po pätnástich rokoch, aby sme nadviazali na jeho dobrú tradíciu, no nie je to návrat mechanický. Treba brať na vedomie kultúrne potreby našej spoločnosti, obrodný pohyb a jeho náročnosť, nové podmienky rozvoja národnej kultúry, jej náväznosti na kultúrne prúdenie v socialistickom štáte a na kultúru vôbec.
Treba opustiť staré heslá i staré metódy osvetovej práce, chápanie kultúry ako len pomocného činiteľa, ako nástroja, ktorý sa ustavične prispôsobuje denným potrebám politiky a ekonómie a netvorí pevný systém cieľavedomej práce a úsilia o rozvoj harmonickej osobnosti. Skúsili sme neraz v našich dejinách, i v najnovších, ako sa takto chápaná kultúra dá zneužiť ako bezohľadný nástroj proti nej samej, proti človeku, použiť ho len za objekt moci, znemožniť mu uskutočňovať seba samého v práci, jeho užšom i širšom prostredí. V takto ponímanej kultúre je zdroj egoizmu, odľudštenia, osobnej izolácie a apatie. Ozajstná kultúra je vec výsostne ľudská, človek je jej tvorcom i konzumentom, pre seba si ju tvorí, nachodí v nej sám seba, uskutočňuje sa v nej a kvôli nej zbližuje sa s ľuďmi v žičlivom dávaní a vo vďačnom prijímaní vidí zmysel života, svoju ľudskú hodnotu i spoločenskú väzbu. Kultúra teda nie je ani slúžka, ani hasičská zbrojnica, ale svojbytný spoločenský činiteľ, bez ktorého je rozvoj spoločnosti nemožný.

Miloš Gosiorovský

Americkí Slováci a vznik ČSR
V tomto roku si slovenský národ spolu s bratským nírodom českým pripomína päťdesiate výročie svojho rozchodu s rakúsko-uhorským žalárom národov, päťdesiate výročie vzniku Československej republiky – spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Významný podiel na národnom oslobodení svojho ľudu mali aj americkí Slováci.

STRANA 1


Štefan Baranovič

Deklarácia slovenského národa
Zastupitelia všetkých slovenských politických strán zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine a organizovaní v Národnú radu slovenskej vetvy jednotného československého národa trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná rada vyhlasuje, že v mene československého národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnemá hovoriť a konať.
 
Zabudnutý kalendár
 
26. 10. Už je po Mitre, už valachom svitne (po sv. Demetrovi valasi prestanú pásť; odtiaľ pochádza aj slovo mitrovať, čiže skladať účty medzi bačom, valachmi a gazdom a veseliť sa pri odlomáši)
28. 10. Na Šimona Judy hájnici von z búdy (je po oberačkách). Na Šimona Judy mrznú v poli hrudy.

STRANA 2


Ivan Kadlečík

Mystérium nezlomnosti slova
Zlatník je zahanbený, lebo falošná je jeho zliatina: niet v nej ducha. Človek je väzňom vo vlastnej klenotnici; hrozivo obkľúčený vecami, ktoré tu boli vždy, ale i tými, ktoré vytvoril, väznený osudom, zákonmi prírody — aj tej spoločenskej (inštitucionalizmus, ktorý je sám sebe cieľom, pravda nepochybujúcich hlupákov, záujmy tupej moci atď.), sizyfovským balvanom, ktorý ho drví, nemôže inak — pretože neujde; kam? — ako to všetko uznať, súhlasiť a prijať. Ak však urobí iba to, začne sa postupne a nenápadne meniť, splývať s tým, čo ho drví, takže čoskoro nebude od toho rozoznateľný; stratil by totožnosť, vlastnú podobu i meno. No on, človek — a v tom je jeho spása — nielen prijíma a uznáva, ale aj nesúhlasí, alebo súhlasí aspoň ironicky, hovoriac svoje veľké pohŕdavé áno; podriadi sa, no jeho duša vzdoruje a chápe. A kým čo len jeden z nás to bude robiť, zostane pravdou, že ľudstvo (národ) existuje. Slepá skutočnosť, tá bezduchá a tvrdá, ide svojou cestou a nevšíma si nikoho, len svoje zákony, nevediac ani o nich. Ale človek, ten najzraniteľnejší spomedzi všetkého, čo existuje, predsa len pretrváva a nič nie je zatratené. Lebo má svoju záchranu i spásu, svoje východisko: zúfalé síce, ale jediné; nič iného mu neostáva. Je inkarnácia ducha — Slovo. Pretože duch žije iba v slove (každé slovo však nie je duchom). Človek má slovo; slovo príbuzné i vlastné.

Ale čo zmôže slovo, to bezmocné chvenie, závan a tieň mesačného svitu, proti hrubej mase; čo zmení tichý hlas (lebo každý hlas, zvaný svedectvo pravdy, je tichý) syna človeka na brutalite vecí; čo uvládze ľudské skučanie a vzdych, keď ani ten najhlasnejší výkrik zúfalstva neprekričí ľahostajné mlčanie hmoty? A predsa len — a napriek — "ľudská úzkosť trie sa pokorne o lem dúfania", vie Milan Rúfus. Zlo je večné a neporaziteľné: poraziteľná je však úzkosť z neho — dá sa odstrániť tým, že sa slovom ozrejmí. Slovo ho ozrejmí, jediná naša "zbroj výborná i sila", hrad náš prepevný. Tak ako praveký čarodej zaklínal démonov, pomenúvame si všetko, aby sme ním vládli. A trieme sa pokorne o lem dúfania a viery. (Áno, vravím vám, viery, t.j. toho, čo neznamená veriť v to, čo sme nevideli, ale znamená — povedal by Miguel de Unamuno — tvoriť to, čo nevidíme, veci ešte neskutočné. A verne si zachovať nádej v dobro, krásu a pravdu — teda chcieť, aby to všetko bolo, bolestne po tom túžiť, i keď to nevidíme, a žiť tak, akoby to už bolo; tak dúfanie predchádza konanie a je jeho vzpruhou. Skrze vieru teda ospravedlnení budeme.) V neľudskej osamelosti, ktorá je jeho tryznou i pýchou, počuje človek slovo svoje i slovo v núdzi bratsky požičané, nosí ho so sebou a v sebe ako talizman. To je útecha. Bez neho je tu pusto. Absurdné veci nedokončeného sveta, hoci tak neúprosne a dobiedzavo existujú, nie sú: nie sú, ak nemajú význam, ak nie sú až do dna presiaknuté duchom, teda slovom človeka, ktoré jediné je schopné dať im zmysel. (Potom sa velmi nemýli ani Platón, ani stredoveký nominalizmus, ba ani Ján, lebo všetko, čo sa stalo, stalo sa slovom, ktoré je na počiatku i všetkého zlého: "Vždy, keď ľudia vedome chcú robiť nejaké veľké svinstvo, nájdu si najprv latinské slovo, akoby im to dávalo oprávnenie na hocičo," všimol si slovenský prozaik Leopold Lahola.) Je teda svet v moci slova, je mu poddaný, dá sa povedať; slovo je slobodnejšie, lebo ono môže dať veciam to, čo samy od seba nemajú. Je síce iba vláknom pavúka, ale tá pavučina dokáže poviazať vesmír.

Ale to všetko, teda nepoddať sa skutočnosti a víťazne ju prekonávať, dokáže iba slovo, ktoré, zostávajúc slobodnejšie ako ona, sa od nej neodtŕha, lež neustále je do nej zahryznuté, nezahľadené len do samého seba ako Narcis. Vo väzbe k skutočnosti, ľudskej i neľudskej, je jeho sila: ak ho ona nechá na pokoji, slovo lenivie a vädne, ak ho pritlačí hrubou mocou, slovo ožíva, silnie. Lebo dôvodom myslenia je bolesť, tragická skúsenosť — to oboje sa stáva stimulom pre stvorenie slova úľavy, ktoré vzbudzuje údiv. Avšak svet našich dní sa nebezpečne rýchlo rúti k dehumanizácii — tá zasahuje aj slovo, ktoré žije, akoby nebolo, stráca obsah a autoritu, ľudská reč prestáva svedčiť, živorí bez ozveny. Slovo prestalo byť sviatosťou ("a beda všetkým, ktorí nemali hodín sviatočných a bez bázne chodili hovoriť do chrámov Slova"); tak ho poznáme ešte u Ivana Krásku, ktorý toho málo napísal: ale ako mnoho je toho mála! A Milan Rúfus. Ale tam, kde niet vášnivej viery, niet ani sviatosti — odstránila sa rozšírením do kŕdľa v bezcharakternej dobe. Slovo zvápenatelo vo fráze novín a stalo sa titulkom na prázdnej väzbe. "Piš krví: a zvíš, krev že je duchem" toľko Nietzsche. A u Krasku: na každom slove je "srdca môjho krv prischnutá".

Ako sa má teda slovo v krajine, ktorú Hurban nazval "rečou reči, jazykom jazyka, slovom slova" — teda v literatúre a jej kritike? Život sa mení na slovo znejúce jak zvon z olova, hriech slovného obžerstva má namiesto cnosti myslenia nahradiť plnosť života, ktorý sa zmenil na znaky letristické a iné: čo stojí za nimi? V súčasnej našej próze i poézii sa slovo — zabúdajúc na službu — maximálne autonomizuje, spité vlastným egoizmom žije len pre seba; je samonosné, povedal by Milan Šútovec, jeden z prozaikov, je oporou a zdôvodnením samého seba a v konečnom dôsledku berie nádej, že i s ním by sa dalo niečo robiť. Vylučuje možnosť medziľudskej komunikácie. Len neďaleko dozadu sa stačí pozrieť — krátko a ostro — na niekoľko kníh z posledných mesiacov: na jednej strane slovo iluzórne oslobodené od skutočnosti falošne triumfuje, na strane druhej je slovo ťažko skutočnosťou zotročené, zostáva v jej vleku. V prvom prípade je to racionálne studená tvorba negatívov, v tom druhom popis skutočnosti; oboje nie je exilom pre uštvaného človeka. Len ojedinelé sú snahy — až toho často iba snahy — dať slovu stratenú vážnosť a váhu; len kde-tu signál úľavy. Niet vari diela víťazne klesajúceho pod ťarchou myšlienky, akoby vymreli mučeníci intelektu. Kde je slovo, ktoré by spláchlo naše roztrpčenie a odoslalo nás tak, že sa nenahneváme na to, k čomu sa vrátime? Kdesi sa všetci potrebujeme vrátiť: oprieť sa kolenami o zem, z ktorej si, prstami sa vnoriť do hlbín jej času, dotknúť sa zástupu pokolení a svojho detstva. Naša súčasná literatúra nehovorí pravdu (alebo ju nevie povedať, a preto si vymýšľa o tom aj teórie, zdôvodňuje svoj nedostatok a robí z neho prednosť; nepáči sa jej skutočnosť, a preto nechce s ňou nič mať: to je ľahšie, ako ju prekonávať), pretože pravda nestojí proti nádeji a ju nevylučuje; pravda nádej v sebe obsahuje. Literatúra nám hovorí iba pravdy čiastkové. Slovo umenia totiž nikdy životu a svetu nepritakáva bez toho, aby súčasne nepopieralo, a nikdy nepopiera, aby zároveň neprisviedčalo — lebo ani jedno, ani druhé nie je pravdivé a definitívne. Nemôže hovoriť pravdu, lebo sa stalo živnosťou (aj literárna história a kritika — to chladné vykladačstvo pri teplom čaji). Veď pravda je vášnivá vrúcnosť a prisvojenie, pochopil Kierkegaard, a vyzerá vždy ako bláznovstvo — vo svete tárania: to je ten náš. Tak teda radšej tárame. Namiesto prisvojenia, vcítenia sa, prežitia a včítania seba do diela. Tárame v kaviarňach a na konferenciách o tom, čo je vlastne vecou mlčania alebo plaču; kto sa odváži o tom hovoriť či písať, pitvať a škatuľkovať? Rozdiel je, pravda, "iba" v predložke: žiť pre niečo — žiť z niečoho. A vôbec: kto môže poznať cestu? Kto je sám cestou. Kto je sám cestou?

Kto nám teda pomôže, keď už aj "slovo slova" zlyháva a nič iné nám neostáva? Iba to puknuté, nalomené, prázdne a ošúchané slovo. Tupá je naša zbraň. The rest is silence; ostáva nám teda mlčanie? (Ale aj mlčanie žije iba na pozadí slova.) Tí najskúsenejší v užívaní rozumu vedia: dionýzovské mystérium slova je v jeho večnom návrate, vo večnej nezmarnosti. Často s prekvapením zisťujeme, že slová, ktoré sme už zabudli, zrazu ožívajú. Myslíme si, že sme ich pošliapali, a ony zrazu vzlietajú z popola. Nastáva preskupenie: to, čo sa tvárilo, že má obsah, zaduní prázdnotou. Vtedy sa ukáže, čo je misijným poslaním umenia: ochraňovať človeka, národ, ľudstvo — ako v tatarkovskej koncepcii: "V slovných a významových asociáciách ktosi je tu stále s nami, ktosi nás sprevádza. Ktosi, kto je stále prítomný ako vaše druhé ja, druhé ja rozumnejšie, citlivejšie, odvážnejšie. Ktosi, koho raz nazývame bohom alebo svedomím." Hľadáme a čakáme slovo, ktoré by od nás nežiadalo iba čítanie a neverné prečítanie. Túžime po slove, do ktorého možno včítať svoju situovanosť vo svete, slovo, z ktorého možno vyčítať seba.

Ale slovo ochraňuje aj tým, že vie byť tvrdé a spravodlivo neláskavé, kritické — čo u nás nie je zvykom: tým viac potrebou. Zameraní takmer neustále na obranu, stávame sa nekritickými k sebe. Tento vajatajúci národ žije viac z emócií (sentiment a pátos) než z pochybností ratia a tvrdej, systematickej práce. A je celkom dobre možné, že náročná tvrdosť k sebe samým nás viac posilní ako ufňukaný súcit a žalovanie sa na nepriazeň cudzích.

Tu je to veľké tajomstvo, pred ktorým sa pokorne kloníme: bezmocné, slabé ľudské slovo má dlhší život — napriek všetkému — než všetko obrovské a hrubé, čo doň neustále naráža silou. Slovo ľudské zostáva naveky. Tomu pochybujúc veríme, čo znamená, že zúfalo chceme, aby tak bolo. Musí to tak byť, lebo: ak ľudstvu bude chýbať Slovo, či potom nebude tejto planéte chýbať ľudstvo samotné?

Jaroslav Rezník

To je môj sen
Taký je môj sen, moje slovo, moja vyslovená viera,
keď očistený dážď očí smútok z líc ni stiera
a pod nohy ho drobí ako vietor lístie,
no je to smútok krásny a ruky jeho čisté
sa po hlinenej zemi ako súmrak stelú,
svoj tvar si hmatajú, svoju nádej bielu
pod brehmi noci a v rosnom hniezde trávy,
keď pahreba pravdy sa ohňom zakrvaví
a príde bez barlí naše srdcia zmerať...
a slovo povie: viera!

Július Vanovič

Neprehovoríš krivého svedectva
Sú to vôbec podivuhodné cesty tej pravdy a tej jej nepriateľky lži; nie ani cesty, ale zákruty, temné miesta, bludiská, katakomby a šachty, nerovnako pozasýpané; ma tých cestách sa nám niekedy zdá, že ideme, a ono sa iba plazíme, kolenačky, vydobýjame každý meter; najčastejšie však blúdime a cirkulujeme, vraciame sa na nulté miesto, odkiaľ sme vyšli. To, pravdaže, až dodatočne vidíme, keď sme najtrpkejšou skúsenosťou zaplatili za neveľké poznanie: že sú to v dnešnom čase cesty bez platných signálov a značiek.
A vezmime si pravdu a lož ako problém každodenného života. Tie naše lži každodenné, drobné, bezvýznamné a podľa nás pravdaže neškodné. Vezmime si situácie pred vypovedaním – tie pochybnosti, či onomu človekú pomôže úplná, nemilosrdná pravda o ňom samom, alebo zamaskovaná, pekne zaobalená lož. Situácie, v ktorých nie sme si istí, kde končí polopravda a začína lož, kde začína polopravda a končí celá pravda. Kde si, neviem po koľký raz kladieme Pilátovu otázku: čo je pravda?
V niektorých chvíľach tušíme, že tu kdesi existuje ako možnosť stavanie akejsi architektonickej etiky sveta. Akoby sme tušili, že nedzi pravdou a lžou existuje zákon akejsi ekonomiky: za každé nepriznanie sa, neprihliadanie k pravde časom platíme – spoločnosť, štát, aj my, individuálne. Presvedčili sme sa o tom, a tušíme, že len ľudskou vinou sa oná etická budova sveta nedvíha, že dejiny človeka sa pohybujú vari preto na tom istom lešení.

STRANA 3


Martin Rázus 18.X.1888-18.VIII.1937

Hlas krvi
Krv má svoj šum a svoju reč, ktorá spája tisíce sŕdc vyjadrujúcich sa jedným jazykom, spája ich v ohromnú rodinu. Tá rodina je národ!
Národný cit, povedomie spolupatričnosti i vonkajšia forma tohto – národ majú svoju oprávnenosť. Keď sa to však dnes často berie v pochybnosť, postavme si otázku takto: mohli by sme my Slováci existovať aj bez národného povedomia? Na to by sme si mohli krátko odpovedať otázkou: mohol by topoľ existovať bez koreňov? Ten topoľ svoje korene nemusí vidieť, nemusí ich ani cítiť, ale živné látky jednako len nimi nasáva zo zeme. A nech mu ich tak odtne niekto, pocíti nielen na výžive, ale pri najmenšom vetre vyvráti sa a padne na hromadu.
 
Sochár a čas
Od týždňov pracoval majster dlhých čiernych vlasov a ešte tmavších očí s dlátom v ruke na veľkom balvane bieleho mramoru. V tej jasnej, priestrannej miestnosti Čas bol jediným svedkom veľkej tvorivej sily a tichej radosti po komsi túžiacej duše, ktorá na svoje “buď” videla presvitať línie pravidelného tela cez priliehajúce záhyby ľahkého odevu a rozoznávala vždy určitejšie strojnú hlávku, ovinutú vencom nadzemskej neviny. Socha podobala sa neveste, čo nepoznajúc muža odišla v kraj svätíc Pánových, zanechajúc tu citné oči, túžiace vidieť ju ešte raz.
Posledný deň práce! Hruď sa pár ráz zachvela obavou... Konečne. Podvečer, keď vošli žiarivé zore rumeňom veľkým oknom a majster odložiac nástroje zahľadel sa na Nevinnosť, akoby čakal, či nezostúpi z podstavca, a pocit nevýslovného šťastia prejal ho tak silno, až sa slzy tisli do tých hbokých temných očí.
Majstre, prevravel vtom Čas s úsmevom, ďakujem ti za ustávanie! Nechápeš? Dielo toto nakoniec nebude ani tvoje, ani múzea, kde ho iste postavia na miesto z najčestnejších. Ono bude mojím ako všetky ostatné a ja, až sa mi zachce, rozbijem ho na drobné lúsky a navrátim zemi, z ktorej si ho vyvolal.
Nech, odvetil vzrušený umelec na tvrdé slová, ale chvíľa, táto nádherná chvíľa ostane už večne mojou, ruzumieš? večne!!!
 
Epigramy:
Vysoký je Kriváň, Mont Blanc ešte vyšší, starý Mont Everest nad nimi sa pýši.
Však i jeho sláva za obrom len kľucká: najvyšší vrch sveta – zášť a hlúposť ľudská!

STRANA 4


Pavel Vilikovský

Slovo o Turčínovi
Narodilo sa dieťa. Tešme sa! Divajme sa iba na to, čo vidno. Hrajme sa, že sa zrodilo iba telo, a nie vedomie; a keď vedomie, že bude vnímať iba to, čo mu vyberieme. Tešme sa z prvého kroku; ale z prvého slova? začiatku utrpenia? Džavot je presnejší, len mu, pravda, nerozumieme; ale nanútiť tieto hotové slová v celej ich približnosri? práve tieto? Lenže byť! nebuďme pokrytci, aká radosť!
Dieťa sa narodilo. O štrnásť rokov sedí na zelenom kopci, a pozerá sa. Zajatá krajina mu leží pod nohami. Dieťa sa pozerá; ako každý, dostalo jedno okno a za ním krajinu so sklonenou  hlavou, nejasný, mylný pocit, že je prvým živočíchom svojho druhu, ktorý sa narodil v zajatí.
Alw nenarodil sa. Ktosi ho uniesol. Azda Turci. Teraz už spokojne žije inde. Len niekedy zacíti zhnité lístie, stopu zabudnutej krajiny.

STRANA 5


Boris Bálent

Výročie tlačiarenskej černe
V Bratislave bola výstava Johannes Guttenberg 1400-1468 na počesť 500 rokov od jeho smrti v Mohuči. Toto jubileum vynálezcu neobyčajného svetového významu bolo hodno pripomenúť.
Treba vítať každú príležitosť, pri ktorej možno významnejšie objasniť závažnosť knižnej kultúry na ktoromkoľvek jej úseku. Okolnosť, že dnes už máme ďalšie masové informačné prostriedky, ako film, rozhlas a televíziu, ešte zvýrazňuje význam tlače, lebo len ňou sa trvale a jednotlivcovi ľahko sprístupňujú aj okolnosti ich pôsobenia.

STRANA 6


Tomáš Winkler

Z príčin i vedeckých i národných...
Počiatky jedinečnej inštitúcie Slovákov – Národnej knižnice boli skromné. Jej základom sa stala osobná knižnica Martina Hamuljaka (+1859) a Michala Rešetku (+1854), ktoré po založení Matice slovenskej prešli do jej opatery. Matica slovenská založená roku 1863 v tom čase ako jediná kultúrna ustanovizeň mohla podniknúť kroky na záchranu dokumentárneho materiálu o živote Slovákov.
Dnešná Národná knižnica vytvára kontinuitu minulého a prítomného, svedčí o našej myšlienkovej veľkosti i malosti, podáva výrazné svedectvo o našej slobode i neslobode. A takýmto svedectvom zostane aj v budúcnosti.

STRANA 7


Pavol Halaša

Uzol rozťaťý
V súvislosti s vojnovými udalosťami, ako je známe, prezident USA Wilson už 8. januára 1918 predložil kongresu svojich desať bodov, v ktorých formuloval zásady uzavretia mieru. Nás sa týkali postuláty zabezpečenia samostatnosti a umožnenia samosprávneho rozvoja, pričom sa územné otázky mali riešiť podľa záujmov patričnej národnosti.
Vo februári sa u nás začali ozývať hlasy, aby Slovenská národná strana, ktorá za vojny zastavila činnosť, vystúpila z pasivity.
Za všeobecnej nerozhodnosti došlo 1. mája k zhromaždeniu slovenského robotníctva v Mikuláši za účasti dvetisíc ľudí. Rečnil Vavro Šrobár, Ján Maršalko a Ján Kasenda a vynesená bola rezolúcia za všeobecné tajné hlasovacie právo, slobodu slova a tlače, za sociálnu strarostlivosť a osemhodinový pracovný čas.
Pod tlakom tejto udalosti zvolala potom strana poradu do Martina na 24. mája a tá rozhodla o rozchode s Maďarmi a o spolupráci s Prahou.
Udalosti sa zatiaľ rútili sťa lavína.
 
Konštantín Horecký
 
Tri stretnutia s Matičným čítaním
Najprv som sa s Matičným čítaním začal stretávať v roku 1949 v Chebe ako jeho čitateľ i jeho kolportér. Uvážlivé, zápalisté a veľmi zrozumiteľne písané články prinášali nám z Matice slovenskej teplo a radostné vzrušenie.
V roku 1952 som si s láskou sadal za redakčný stôl v redakcii Matičného čítania v Martine spolu s Františkom Hečkom a Jozefom Štefkom. Azda najsmutnejší som bol, keď som od neho onedlho musel odísť po nerozvážnom zastavení časopisu.
Prešli roky a znova sa rodí, obnovuje Matičné čítanie. Bude mať trochu inú tvár, no bude pokračovať v národnej kultúrnej publicistike ako priateľ, ktorý nezradí a nikdy zle neporadí.

STRANA 8