Listy 2011



V decembri 2011 spomienka s názvom Oči sokola od Miroslava Zikmunda
 
Ve Zlíně 23. května 1989
Ivanovi Kadlečíkovi přátelsky a s úctou
V půli dubna mi došel dopis s bratislavským razítkem: Hana Ponická. Dominik je zase v nemocnici, ale o pár dní možno ho zase pustia domov. Lekári tak hovoria Vierke, to už iné nebude, len raz tu, raz doma. Oni ho neradi už púšťajú, stále viac opatery potrebuje i liekov... Od teba som Dominika pozdravila, živo spomínal na návštevu u teba, Zlín sa mu veľmi páčil – a tie vaše filmy...
Však už to budou v srpnu čtyři roky – vysoké jiskřivé léto, seděli jsme na zahradé pod starým jilmem, mluvili o Pasternakově Doktoru Živagovi, o nádherném překladu Zory Jesenské, který ještě Slováci stačili včas vydat, o současné české a slovenské literatuře, o Zlíně, o podnikavosti Tomáše Bati – a zajeli pak k jeho hrobu na lesní hřbitov na Kudlově. A večer jsme si promítali šestnáckové filmy z našich cest, řadu let běžely v Československé televizi, od časů normalizace jsou kdesi pod zámkem. Ekvadorští lovci lebek, pygmejové z Konga, hinduistické a budhistické obřady ohňochodců v cejlonské Kataragamě, zrození sopky v srdci Afriky... Boli ste statoční, odvážni, na všetko len dvaja – ale boli ste mladí, chválil Dominik.
Teď ležel na nemocničním lůžku v Podunajských Biskupicích, kam jsme za ním přijeli s Mirem Kusým rovnou od Ivana Kadlečíka, z Dérerovy nemocnice na opačném konci Bratislavy, kde Ivanovi předešlého dne operovali šedý zákal na pravém oku. Připojila se k nám Lucie Žáryová, znala prostředí nemocnice. Snad minutu ji Dominik soustředěně pozoroval, levé oko přimhouřené, pravé zpytavé, pak najednou řekl: Ty si Lucka! Lucie zářila. Místa u lůžka nebylo mnoho, Miro i Lucie postávali, mne posadili. Dominik mě popadl za ruku, pocítil jsem nečekanou sílu jeho stisku. Vieš, Mirku – Mirečku, zjihle se sám opravil, ešte vidím tie filmy, znamenité boli, objavné, ale tie komentáre – niektoré – bili blbé... Pokusil jsem se argumentovat dobou, poplatností době, kdy vznikaly, dnes bychom je jistě napsali jinak. Asi máš pravdu – otevřel i přimhouřené levé oko, ale – boli blbé, trval na svém neoblomný Tatarka.
A povedz, je pravda, že Jura Hanzelka má pilotné skúšky? Ako to? A tak jsem začal vyprávět, jak jsme se nad ekvadorským pralesem málem zabili, když pilot jednomotorového Stinsonu, Indiám, začal ťápat po páčkách a knoflíkách, zatímco motor zkomíravě blafal a my se řítili vstříc pralesním obrům, pod nimiž se skrývali nejen lovci lebek, ale i všelijaká havěť, anakondy, krokodýli, piraně. Nakonec se pilot strefil do správného budíku, přepojil rezervní nádrž, a nám se vrátila barva do tváří. A tehdy Jirka slíbil, že se naučí lítat, pro jistotu. A slovo splnil.
Pozoroval jsem Dominikovy oči. Soustředěné, bystré. A zdálo se mi najednou, že jsou to oči toho desetiletého pasáčka krav z jeho Písaček. Před úsvitem se vydrápe na vrchol tajuplného Manína, kam se děda Adamec nikdy neodvážil, a teď, teď v koruně suchého buku zahlédne upřený pohled hnízdícího sokola: Viem, že si sadneš presne sem, ale ja ťa pre svoju večnú slávu nezabijem, moja pšeničná kaša mi je dobrá, chcem sa stretnúť, iba stretnúť s tvojím pohľadom... Sokol ma obletuje, prisadá čoraz bližšie, až napokon, neverte, prisadne na miesto, kde som upretý pohľadom. Prisadne, krásny, ale ponechá si krídla, letky nastrežené, tvári sa, že pohybom očí dozadu počúva, či som peň, či človek, či boh...
Vieš, Mirku, dívá se teď na mne Dominik z nemocničního lůžka upřeně, pronikavě, jako by snad hleděl do budoucího prostoru. Keď za mnou prídu, aby som ich tu zabával, chcel by som ich niekedy vyhnať... A ty si nikdy nefajčil? zeptá se nečekaně. Ale kouřil, ale dávno, naposled na Sahaře. Vzduch horký, nač si ho ještě otravovat kouřením. A tak jsem zašlápl vajgla do Sahary – a od té doby konec.
Opět ten pohled, pohled sokola. Pak se Dominik zvolna obrátil na bok, zašmátral v zásuvce nemocničního stolku, vytáhl cigaretu a chvíli čekal, až mu ji někdo z nás tří zapálí. A pak labužnicky, dlouze vtáhl kouř do plic, beze slova. Mlčeli jsme a pozorovali, jak rozechvěle odklepával popel na misku. Dokouřil a zničehonic nám poděkoval za návštěvu, jako by na něj padla tíha.
Necelé dva týdny nato pohasly Dominikovy oči navždycky.
Mirek Zikmund 18. 5. 89

V novembri 2011 list Ivana Laučíka     
 
Liptovský Mikuláš 28. 7. 2000
Milí priatelia,
pozdravujem Vás v pamätný deň 28. 7., keď Majster opustil údolia – ale už 11. 7. v mrákavách temného leta som zvlášť na Vás myslel pri divozeloch, ktoré skvitli na leme sivého snehového poľa pod Pachoľaťom. Tie stĺpiky žltého svetla som v silnom vetre zasvätil Vám obom. V zápisníku som našiel všetko potrebné pre predstavu o chráme sv. Tomáša: "medzi lešeniami a ochrannými sieťami druhý hrob Majstra" – teraz už iste bez lešení a s kyticou od spolkového kancelára, hádam tam zaznelo aj Vor Deinen Thron trett ich...? Ale aj my môžeme položiť kvet na balvan pod Pachoľaťom a predstúpiť... Tak sa aj stalo!
28. 7. na koncerte (v našom večernom prevlhnutom chráme) sme nedovideli na Annu Predmerskú Zúrikovú, ale nakoniec – nehlučne – zbehla z chóru, prebehla uličkou medzi lavicami, aby sa poklonila publiku. Ako hovorím, cesta bola dlhá a nebezpečná, prebehla ju nádherne rýchlo a objavila sa pred nami ako inkarnant. Pocty pre energiu organistov, aj pre ich vytrvalosť! Áno, ďakujeme za zručných výhybkárov, ktorých nepremôže ospalosť!
V tejto chvíli, milí Kadlečíkovci, Vám obom patrí vďaka za dlhodobú príchylnosť k Johannovi Sebastianovi Bachovi, za udržanie plamienka v krajine s prehánkami. Prská to v ohníku stále. Ani obetina tu nemôže zhorieť do tla!
Pokiaľ sa mám spomenúť v tomto liste – tak len ako „poškvrnený školským prachom,“ lebo až 26. 7. sa mi prestalo snívať o škole. To sú veru nie dlhé prázdniny, a ešte ich skracujú dažde.
Váš Ivan Laučík

V októbri 2011 dva listy Hany Ponickej – v našej vzájomnej korešpondencii jeden z prvých a jeden z posledných
 
Lukavica 30. 11. 1975
Milá Ivka,
dostala som Váš list a hneď odpovedám: prídem teda do Martina v stredu 10. decembra.
Ja sa už hanbím, ale robím stále, naozaj to bolo málo dejové i vôbec slabé, tak to gruntujem riadne nanovo, len ma mrzí, že ste veľa zbytočnej roboty prv spravili, keď ste tú prvú verziu opravovali, ale nebolo to zbytočné, lebo veď popud potom k prerobeniu vyšiel od Vás vo Vašej nesmelej poznámke, že hádam je tam menej zábavy ako v prvom dieli, nuž mne to nedalo pokoja, a som rada, že nedalo. Viete, ono je to vždy dlhšia záležitosť, keď človek nechce len peniaze – a najmä ak natrafí na redaktora, ktorý má cit i mieru (sympatií i kritičnosti), tak má tým väčšiu chuť.
Nuž ja som sa po návrate z matičky Prahy pustila do prepisovania svojho Štoplíka – školáka neškolovitého. Prepísala som, pustila som sa opravovať – len tak – a vyšlo z toho, že som zase škrtala alebo pridávala atď. A teraz som v tejto bohumilej činnosti už pomaly pri konci. Zase je všetko doškrtané, niečo budem musieť znovu prepísať, niečo už nechám tak (čo je ako-tak priehľadné). Zase sa to bude potom prepisovať – aby ste mohli opravovať – prosím, povedzte už niekomu, kto by bol ochotný to robiť, aby Vám čím prv prepísal. Počítam, že po mesiaci-dvoch, kým Vy to zapretujete, i ja Vám prinesiem nové vlastné zapretovanie (ako i pri l. dieli) – a potom ešte raz dáme prepísať.
Ďakujem Vám za vyzdvihnutie mojej osôbky v súvise s tou radosťou zo života. Kedysi som mala taký cieľ, že mi postačí byť plamienkom, ktorý pomáha majstrom vypaľovať v ich hrnčiarskych peciach dobre urobený riad. Nevyšlo to, neviem, kde bola chyba. Ale nebanujem tie dni a noci, čo som na toto a nie priamo na svoje písačky strávila na takej plamienkovej robote. Ostal z toho napokon aj istý sklon, či vlastne náruživosť – takže nič sa na svete nestratí. Ani to, čo človek márne robil.
Viem, čo je to mnohodetná rodina, každodenné povinnosti – aj ja som bývala unavená ani nie tak z tej roboty ako z toho opakovania všednosti, práve z nespokojnosti s opakovaním, v akejsi vzbure proti automatičnosti toho každodenného verklíka som si práve z neho spravila sviatok – zafixujúc ho tu i tam po večierkoch, aby som nezabudla, aby ostalo živé všeličo, čo ma i tešilo pri tom verklíku pri deťoch, a tak vznikli Halúzky, neviem, či sa mi vydarili, ale mne urobili radosť.
Ivanovi blahoželám, že mu uverejnili poviedku. Dozvedela som sa to od kohosi. Isteže by jeho i nás všetkých väčšmi tešilo, keby to bolo u nás, vo vlasti uverejnené, no pokiaľ niet inej cesty, aj taká forma poteší človeka, vzpruží ho, že ešte počítajú i s ďalšími prácami, a tak pracuje potom povzbudený ďalej, nevypustí svoje nástroje z rúk, čo je veľmi dôležité, a až sa naskytne i doma možnosť preňho, nájde ho pripraveného. Naozaj som sa potešila, že sa jeho práca uplatnila, len ľutujem, že som ju nemohla čítať. 
Teším sa na Vás, dúfam, že ste doma všetci zdraví. Pozdravujem Ivana a chlapcov, Zuzanku, prababičku niečiu ryšavú, tá už bude pomaly na klavíri hrať, keď prídem. A najmä Juraja (viem, že ma pri najbližšom stretnutí zase očarí svojimi novými nápadmi), Vášho Rozprávajka, Vševedka (teraz som vymyslela meno novej rozprávkovej postavičky, vidíte, ako ma ten Jurajko inšpiruje). Majte sa pekne, zdravím ešte raz srdečne Vás, Ivana i celú perepúť.
Vaša Hana Ponická
 
Lukavica 24. 10. 1989
Milý Ivan,
posielam Ti list – kópiu od Uhdeho – nedávno som dostala v Prahe, dúfam, že ešte vec nie je príliš oneskorená. Ja to prijímam, prihlasujem sa, hoci sa mi to vidí byť dosť efemérne, napriek všetkému, čo pokračuje a beží.
Sama nemám už od roku 1977 pas, a keď som oň nedávno žiadala, odmietli. No uvidíme. Ako sa máš po tej operácii? V tom čase sem bola chorá. Aj keď som mala ísť do Pukanca, som ochorela, aj na Bradlo som sa vydriapala v horúčke – aj teraz ma rafla chrípka – stále jedno a to isté – možno mi nerobí dobre premiestňovanie – a to ústredné v paneláku v Bratislave, v mlyne je zdravšie, len keď prídem po čase, víta ma chladný, namosúrený, má pravdu. Ale sú tu až aj roky.
Takže neviem, kedy sa stretneme, hoci by sme sa mali, nie je nás ani päť disidentov slovenských spisovateľov, a treba sa nám brániť i ďalej kdečomu. Dúfajme v šťastné ďalšie riadenie osudu; rozhodne som si zaumienila, že musíme sa stretnúť. Tvoje práce všetky vždy sledujem a už by si žiadali pokračovať i v tom, čo stálo na začiatku Tvojich záujmov, i vôbec, aby ich poznali i mimo našich kruhov. Vôbec žiada sa už od nás zase viac. Toto všetko Ti píšem ako druh druhovi, spisovateľ spisovateľovi, Tvoja priateľka Hana Ponická.
Milá Ivka,
dúfam, že si mi odpustila všetky hriechy – a to ako nesplnené sľuby príchodov do Pukanca, tak nezodpovedané pozdravy. Ďakujem vlastne Vám obom, ale iste hlavne Tebe ako realizátorke všetkých povzbudení, ktoré prichádzali ku mne v posledné roky do Bratislavy a tuším i do Lukavice. Vždy som si pri čítaní tých riadkov, z ktorých vanula priateľská láska i uznanie mojej práce (neľahkej) zhlboka vzdychla, tak predsa, predsa len nie je márne nič, čo robíme, o čo sa snažíme s láskou.
Milí obidvaja,
hocikedy budete u mňa doma, len napíšte dopredu. Dúfam, že ste zdraví, nastokrát pozdravujem aj všetkých chlapov v chalupe aj slečnu Zuzku a všetko dobré prajem.
Vaša Hana

V septembri 2011 dva listy literárneho vedca a kritika, redaktora, spisovateľa Jána Poliaka (1929-1977) ako svedectvo pomerov a doby po auguste 1968
 
Bratislava 28. januára 1975
Milý Ivan!
Bol som minulý týždeň nakrátko v Martine a po návrate našiel som medzi poštou milý novoročný darček od Teba. Som vo veciach hudby (ako aj vo všetkom inom) diletant, aj keď ju mám rád, no usudzujem, že Tvoja esej o Bachovom prelúdiu je rovnako bystrá a hlbokomyseľná a štylisticky brilantná ako Tvoje veci o literatúre, ba že je v nej aj ďalší tón a rozmer, ktorý pocíti najmä ten, kto vie, v akých okolnostiach žiješ a s akými problémami zápasíš. Keď raz znovu prídem do Martina, budeš mi musieť to prelúdium zahrať.
Inak, ja už bývam na novom byte (vedľa Petra Glocku), kruto sa vyrovnávam so samotou a opustenosťou.
Keby som veril, že si schopný pociťovať cudzie nešťastie ako úľavu vo vlastných trápeniach, odporúčal by som Ti, aby si si časom pomyslel na mňa; lebo na mňa sa to zrazu zrútilo zo všetkých strán a sú okamihy, keď nevidím nijakého východiska. Myslím, že najväčším nešťastím spomedzi všetkých nešťastí je to, keď nemáš vedľa seba človeka, ktorý by Ti bol oporou, ktorý by Ťa vedel podržať. A Ty takého človeka vedľa seba máš. Nech Ti je aspoň to útechou.
Pozdravujem Ivu i celú Tvoju rodinu.
Maj sa aspoň relatívne dobre!
Tvoj Jano
 
Bratislava 29. februára 1976
Milá Iva!
Vypadla mi už z pamäti Vaša martinská adresa (najmä číslo ulice). Preto tento list, hoci patrí hlavne Ivanovi, adresujem k Tebe do vydavateľstva. Nie, nejde o obavu a strach adresovať vec Ivanovi, hoci aj v tejto súvislosti kolujú tu všakové poplašné správy.
Ivanovi chcem oznámiť, že ma vyhľadal Vanovič a chcel odo mňa jeho esej o Bachovom prelúdiu, ktorú mi poslal pred rokom. Nemal som ju pri sebe v robote, a tak sme sa dohodli, že si príde v stredu po ňu.
Zhodou okolností žila Bratislava v týchto dňoch v znamení Bacha. Vo štvrtok a v piatok predviedli v Redute Bachovu omšu h-mol s maďarskými sólistami, a dnes sa konal v Redute organový koncert Karla Richtera z NSR (dirigenta omše h-mol) z Bachových prelúdií, fúg atď. Dokonca i mne ako vyslovenému muzikantskému diletantovi sa to páčilo.
Bol som tam s Petrom Čačkom, ktorý je, ako iste viete, priam fenomenálny hudobnícky samouk. Hovoril som mu o Ivanovej eseji a on prejavil veľký záujem si ju prečítať. Nuž mu ju zajtra požičiam a až potom ju dám Julovi V. Julo vraj chce o Ivanových esejach niečo napísať.
A keď už píšem, pochválim sa, že striedam  pobyt v civile s pobytmi v nemocnici. Z posledného polihovania v špitáli som sa vrátil v utorok, hoci som tam strávil aj takmer celý október. Najsmutnejšie na celej veci je, že moje deti ma tam neprišli navštíviť ani raz. Buďto im v tom ktosi bráni, alebo sa mi už načisto odcudzili.
Aby som mal aspoň aký-taký dojem roboty, pripravujem pre dokumentáciu Matice sériu rozhovorov so spisovateľmi, z ktorých niektoré aj publikujem a chcel by som z toho pripraviť i knižočku. Mám z tej roboty všakové humorné aj trápne zážitky. Ale o tom niekedy ústne. Do Martina už takmer vôbec nechodím, iba v najnutnejších prípadoch; ostatne, už takmer všetci moji známi a priatelia sa odtiaľ vysťahovali. Teraz sa chystá sťahovať Milina, lebo jej dcéra tam by sa vôbec nedostala do gymnázia. Kiež by ste sa aj Vy nejako mohli stadiaľ dostať!
V robote sedím s Paľom Vongrejom a ten mi raz spomínal, že u veľkého Vladimíra Mináča videl Ivanovu zbierku esejí v strojopise.
Po troch rokoch márneho usilovania mám ísť konečne koncom marca na kúpeľnú liečbu do Piešťan, ale dovtedy sa azda ešte dostanem do Martina a zastavím sa aj u Vás. Zo dvakrát som bol u Milana Rúfusa a pýtal sa na Ivana. I s Milanom Hamadom sme ho nedávno spomínali.
Ale už končím. Srdečne vás pozdravujem.
Jano

V auguste 2011 list Štefana Druga k 65. narodeninám
 
Bratislava 8. 4. 2003
Píšem vám, majstre, ak dovolíte...
prepáč, Ivan, idem sa Ti prihovoriť Tvojimi vlastnými slovami – Vyrvanými z večnosti a zo Zakrvavených dejín, v ktorých si sa stal Diagnostikom slovenského života, Svedkom a poslom pravdy, Človekom v porážkach víťaziacim.
Začal si Krokom, ale s otázkou: Kam kráčaš slovesnosť slovenská? Blízke Ti bolo Tušenie možností, cítil si, kde ide o Pohyb či šuchorenie, iba o Šumenie, o Variácie na slovo a o Opakovanie skutočnosti. Chcel si Nielen senzácie. Prozaickým dezidériom Ti bolo byť Na tepe doby, odpovedať na Otázky dneška, záležalo Ti na Obsahoch, ktoré nás nesú, na Etike epiky. Išlo Ti o Dramatično rozprávania, ale aj o Čistotu tvaru. Vedel si už vtedy, že Pre umenie nejestvujú hranice. Hľadal si Poéziu v nás a mimo nás, ktorá vytvára Kvety z popola, Sny a básne krehké, Báseň ako slovo božie, dožadoval si sa Múdrosti metafory.
Prirýchlo však nastal Chaos chaosu, Vychýlenie z poriadku (akého-takého), Skutočnosť neskutočnosti, Strašenie vo veži, Krutosti. Pre Teba a málo podobných – Hra na skrývačku. Netajil si sa: Všetko je inak, Trepeme sa v sieti, lebo Niet dôvery a viery. Kládol si Otázky sebe samému: Ako sa máš, človek? Quo vadis, človek? I Odpovede sebe samému si dával: Nespreneveriť sa sebe samému, zachovať si Statočnosť, nestať sa Vyvrheľom – radšej byť Odsúdený na večnú túžbu, prijímať Rozkoše a muky života so skepsou a mať čoraz viacej Jaziev na srdci. Dal si sa na Cúvanie hore riečkou, na Útek k svetlu. Presvedčený, že Dobré slovo ešte žije – rozhodol si sa celý svoj Duchovný vesmír a Bohaté videnie sveta zasvätiť Volaniu o pomoc, Tajným správam spod hladiny, prorockým Predpovediam počasia na zajtra. Nešpekulovať O hruškách a transcendencii ani o Rehabilitácii orechov, ale šíriť Pravdu o Sizyfovi, rozvíjať Breviár myslenia, presviedčať ľudí, že Je aj svetlo!, že Sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť, aj Keď (dočasne) príde utrpenie.
Majstre (ktorý tak dobre vieš, že Bez hudby niet ticha, lebo Mlčaniu predchádza hudba) – drž sa naďalej Vlastného hororskopu, netaj sa, S kým by si nešiel na pivo, ale posielaj ľuďom svoje Epištoly, Reči z nížin, Rapsódie a miniatúry, ba i Lunenie a Hlavolamy s Tarokmi. Nie preto, že Srdce sa volá ň – skôr preto, že potrebujeme Dnes ako vlani (prepáč prešmyčku) vedieť O dobre a zle, vnímať Plač dovnútra zvaný tvorba, utvrdzovať sa v Mystériu nezlomnosti slova, dávať Oflinok škulibe, Bolesti zaháňať (Tvojím) rozprávaním. Aby sme mohli definitívne konštatovať: napriek Popáleniam Zase je nedeľa, hoci nás ešte riadne omína Ľadová demokracia bez ľudskej tváre...
Ale už dnes, Majstre, je jasné – Tvoje Životné dielo: charakter nebolo márne!
Vďaka Ti!
Štefan Drug

V júli 2011 dva listy Sergeja Machonina (aj s reakciou na prvý)
 
Praha 2. dubna 1991
Milý Ivane,
myslím kromě Tebe taky na baránka, je velikonoční čas. To je zvláštní, budu na toho baránka vzpomínat a myslet už pořád co budu živ.
Píšu Ti, protože mi vadí, jak se ze Slovenska i od nás teď pořád píše jen z politických aspektů a samá politická úvaha. Napadlo mě, když jsem si představil Pukanec, Tvůj a váš dům, Tvou ženu, městečko, kostel, varhany, kopřivy a divou zahrádku, že by se v Literárkách krásně vyjímalo něco jako obyčejné, skoro beletristické psaní o každodennosti Pukance, něco v poloze mezi Zvonokosy a (možná ne moc radostnou) kronikou všedního cvrkotu jak tak cvrčí všude, kde jsou lidi, závisti, lásky, kariéry a občas i radosti, skromné, na které se těšíme: večer bude bramboračka, kluk se dostal na školu, obecní zastupitelstvo rozhodlo o něčem rozumném atd.
Rozumíš co myslím? Napsal bys mi něco takového? Něco, aby tomu rozuměl baránek v naší duši.
Tvůj Sergej
 
Epištoly kapitola XXI v nedeľu Cantate
Sergejovi Machoninovi
V novinách čítam, že prišla opäť jar. Trochu som zvedavý z povolania, nuž sa idem na to pozrieť, iste to bude zaujímavé. Nuž teda, aj keď som v prírode dva či tri razy už za živa bol, vybral som sa tam opäť, risknem to. Nevyznám sa v nej tak dobre ako vo svojej knižnici, v budoári alebo v kuchyni, preto blúdim ako Maďar v kukurici. Ale prírodou je aj vinohrad – tam sa už trochu lepšie vyznám. A tam ktosi kedysi, zabudnutý a nemenovaný, do stuhnutej lávy kamennej vydlabal v strmej juhovýchodnej stráni, vykopal dieru pre sudy a pre človeka, hlbokú pivnicu a chladnú – aj ona, našťastie, je súčasť tej božej prírody.
Aj od Teba, milý priateľ, som sa dozvedel, že je tu jar, keď píšeš: "Myslím kromě Tebe taky na baránka, je velikonoční čas. To je zvláštní, budu na toho baránka vzpomínat a myslet už pořád co budu živ." Neviem, či som Ti zvestoval, ale ten baránok krotký, ten baránok bezbranný Miško, čo nám tu pred dvoma rokmi poskakoval a stál medzi nohami, keď ste tu boli, ten uhynul náhle a neuveriteľne. Kým ho syn pochovával pod rozkvitnutú broskyňu, k jej koreňom, aby dobre rodila a mala veľké, dužinaté a šťavnaté plody, vymýšľam si nový Lomonosovov zákon zachovania tekutej hmoty a premeny energie: čo zo suda vytiahnem, hneď aj naspäť do neho naplačem – a tak je večne plný, nič z neho neubúda.
Tú citlivosť som možno zdedil po predkoch, je to genetická choroba v duši po Keltoch mystických, ktorí tu pod Sitnom kutali zlato, striebro, ametysty pradávno. A mám to aj od nemeckých kolonistov, baníkov pracovitých, od temperamentných Maďarov, od statočných českých bratríkov, aj od Slovákov divých... Vidíš, Sergej, ten zadumaný smutnooký baránok v našej duši sa nekončí nikde a nikdy, ten baránok je nekonečný.
Kým takto dumám nad nekonečnosťou toho baránka v našej duši a sledujem unikavosť času, svalnatí a úspešní mladší mužovia strihajú vinič, kopú vinohrad alebo tvoria sudy – nezaujíma ich tyrania Histórie. Ten drobný život ("dužina z dýně, z meruňky, z třešne, stálé a dobré věci," ako píšeš), ten maličký život je víťazný, magicky zachováva prastaré hodnoty aj v neutešiteľnej obludnosti tejto civilizácie.
A ešte, keď sa ničím unavený vraciam domov z tej prírody, stretnem naozajstného Cigána, poznáš ho iste. Je to primáš Gejza Bombulai, pán vedúci kapely, ktorá nám tu hrala, bzučala aj na base, na jednom disidentskom stretnutí. Úctivo sme sa pozdravili v rómskom jazyku. A pýta sa ma, kedyže zasa prídu tí dobrí ľudia, čo tu vtedy boli. Reku, dúfam, že ešte prídu a že sú ešte dobrí. A naozaj boli až z Prahy? spytuje sa ďalej. A ja mu na to: Čože z Prahy? Ale až z Brna, smejeme sa.
Teda Ťa, milý priateľ, čakám, ak jar časom zmúdrie a dobre dopadne, ak sa jeseň uskutoční, keď hroznové plody nové víno vyplačú zo svojich guľatých modrých očí. Rómovia sú pripravení, už si ladia (štimolinel) zlatisté medové husle (lavuta), štimolinel i cimbalma. A zaspievame si aj s Ludvíkom starodávnu pieseň o súčasnosti: Keď si zbojník taký pán, vypriahaj si kone sám, vypriahaj si kone sám!
 
Praha 29. dubna 1991
Milý Ivane,
napsal jsi to krásně, neboli, jak se cituje jedna slavná hra: "Pane Sadílku, oni to provedli dokonale!" Přečetl si to Vladimír Karfík, šéfredaktor a Ivan Wernisch, redaktor beletrie a až Tě honem pozdravujou, jak se jim to líbilo.
Napadlo mě, že bych měl někdy sebrat ženu a ty z dětí, které náhodou uvízly doma a nejsou někde bůhvíkde, například v Litvě anebo na nějaké cizí chalupě u Berouna, a rozjet se v létě do Pukance. Tak krásně jsi tu vyvřelou vinorodou krajinu popsal a tak vlídně mi zůstala v duši. Ty tamburáše pozdravuj moc a Tvoji paní ještě víc.
Tvůj Sergej 

V júni 2011 reakcia anonymného čitateľa na text Volanie z hlbokej studne v rubrike Dnes píše (Ivan Kadlečík) v denníku SME (september 2010)
 
Musí byť šťastné spoločenstvo, kde každé volanie, hoci aj z hlbokej studne, nájde pochopenie v dušiach pripravených..., a nezanikne trebárs v bútľavej vŕbe. Čo sa to deje s našim okolím, nami vospolok, že nami už ani burácanie hromu nezalomcuje - hoci iba na výstrahu!
Spomínam si na dobové obrázky z dediny na južnom Slovensku, neďaleko Váhu, kde starešina kočujúcich Cigánov prišiel za richtárom s prosbou o povolenie výrubu topoľa, tróniaceho na okraji pažite za dedinou. Bola to udalosť. Dve kočujúce rodiny po vyťatí topoľa sa hneď dali do roboty - vydlabať korýtka na miesenie cesta, vyrezať varešky, lopáriky, ba aj píšťalky pre šarvancov, čo sa po škole navôkol vždy obšmietali. Po večeroch pri ohni bolo počuť často tklivé, aj veselšie nôty. V chyži richtára dlho po odchode Cigánov na ďalšiu štáciu visela na stene drevorezba znázorňujúca ruku s dlátom v začínajúcom sa korýtku a v dedine desiatky ďalších výrobkov spod rúk Cigánov. Po rokoch v tej dedine neďaleko obecného domu vyrástol kultúrny dom, sčasti na mieste bývalého "cigánskeho vŕšku", ktorý postupne mizol - jeho obyvatelia si nakúpili, aj postavili domy medzi dedinčanmi - pôvodný "vŕšok" zapadol do obvyklého koloritu typickej južnoslovenskej dediny. Už iba pamätníci spomínajú, aké to bolo, keď v dedine boli tri slušné krčmy a v každej vlastná cimbalová muzika a primáš so zopár hudcami nezabudol na sviatky, meniny či dokonca aj narodeniny zavítať do domu a zahúsť veselú nôtu či zádumčivú "Akátovú cestu"!
Boli iba také časy a aj naši ľudia boli trochu inakší? Mali v časoch väčšej tvŕdze k sebe bližšie, citlivejšie vnímali svet vôkol seba?
Čo sa stalo s dobou, s nami - že už nemáme Cigánov, ale plno Rómov. Už niet korýtkárov, vareškárov, kováčov, konských "handliarov", hudcov, povozníkov...? Aj od tých handliarov veru nejeden sedliak dokázal vyhandlovať schopné koníky. Že zo západného Slovenska vymizli Cigáni a na východnom Slovensku sa zrazu odkiaľsi vzali nevítaní a preklínaní Rómovia.
Čosi sa muselo porobiť aj s nami gadžami. Náš zrak sa vari zahmlil viac ako by bolo rozumné. Naše myslenie a city ustrnuli, či si len nenašli ten pravý jarok, aby ďalej zmysluplnejšie plynuli krážami spolunáležitosti či prostého ľudského pochopenia?
Prečo pred neveľa rokmi musel na východnom Slovensku, na krásnom šarišskom vidieku objaviť bohatú obrazotvornosť, talent a tvorivosť malých Cigánčat, pardon, už rómskych detičiek, až čierny protestantský misionár z ďalekej Ameriky. Očarený ich tvorivosťou, živosťou, mnohorakosťou a farebnosťou ich života a citlivým videním okolitého sveta zostal tu na dlhší čas - podnietil celú komunitu k niečomu, čomu nebola táto komunita v "šedi a nezáujmu" gadžov navyknutá. Podnietil ich k aktivite vnímania a tvorbe. Zozbieral "umelecké dielka" rómských detí, vycestoval s nimi do sveta a tento veľký svet ohúril výtvormi detí z neznámeho Slovenska a z ešte neznámejšej malej dedinky Jarovníc kdesi na Šariši?!
Veľa k tomuto "zázraku" napovedali aj dobré slová autora článku, známeho slovenského spisovateľa.

V máji 2011 list vo forme denníka Olegovi Pastierovi
 
Pukanec 1. mája 1991
Oleg,
ak si zvedavý, ako sa asi vodí ľudskej duši uprostred tohoto času, čítaj, prípadne uverejni, zopár marginálií, niekoľko čriepkov môjho vreckového zrkadla.
Akosi adekvátne dobe, priliehavo existencii: za oknom prší (v izbe zatiaľ nie), hmla predo mnou i za mnou, šero, ticho ako v snehu (už sa naň teším do budúcna), chladno, uhlie minuté, prihrievam sa elektricky; takéto počasie je spravodlivejšie, lebo keď všetko žiari a jasá farbami a svetlom, zdá sa to akési nepravdivé, nepravdepodobné, akoby ma ktosi podvádzal. A pomaly. A pomaly si – za písacím stolom väčšinou – azda slepnem, očami potemnievam, zvedavý, čo budem potom robiť, akým spôsobom jestvovať; neodvratnosť, zdá sa, ako antický osud alebo predestinácia Kalvínova – kde je tu potom nejaká sloboda od Boha udelená a prisľúbená? Ale je: v tom, ako ten osud prijmeš: poserieš sa, obesíš sa, rehotať sa môžeš, milovať, piť, písať a tvoriť, slobodných možností je nekonečno. Nikto nevie... Nik nevie, aký druh slobody ho čaká.
Vždy som sa vyhýbal fotografovaniu – ako senzibilný neurotik alebo austrálsky divoch (pozri Freud: Totem a tabu), dokonca nerád vyslovujem svoje meno: aj to je príznak neurózy; fotografovanie: akoby mi niekto nazeral do duše a privlastňoval si ju, ukrádal – to ti potvrdí každý pralesan. Okrem toho som mal strach, že sa raz nebudem chcieť na bývalého seba pozerať: a už je to tu. Len som nakukol na pár starých fotografií a prišlo mi špatno, človek sa nemá pozerať nazad, je to proti prírode a proti Bohu. Pochytila ma ešte aj žiarlivosť: na seba krásneho, na toho, čo bol. Dnes som už nie taký háklivý na fotografovanie, nevadí mi to, ktovie prečo, no svoje meno ešte aj teraz mám zábrany, neurotik, vysloviť, lebo ono je súčasť duše a nemá sa brať nadarmo, je to mágia, svätokrádež. Podobne je to s cudzími dotykmi... Ja som to tušil: fotografie sú fixovanou tragikou, lepšie je zabúdanie, ja som to tušil: keď otec zhromažďoval rodinku na fotografovanie, robil to rád, skoro vždy som ušiel. Chránim si svoju dušu, nijako ju nechcem dať napospas nikomu, alebo to neviem či nevládzem – a potom som... A potom som krásne a krásne až vo vesmíre sám a šťastný – a niekedy je to hrozne kruté až po zošalenie. Chvíľu to azda ešte vydržím, to prekliatie, tú výsadu, to vyvolenie, tú odmenu, ten trest, to... Vesmíru natruc.
Znáchylnieva sa k prvoradosti.
2. mája                                                   
Identita, sám seba vlastniť, vlastniť televízor – aký je v tom rozdiel?        
Rezanie viniča: plače (ako pravda) – od radosti?
Sedieť celý deň pri stole a pozerať na vŕbu pod oknom, ako prútik kedysi prinesená z Martina pustila korene.
Vnútorný sujet – čo sa deje vonku, je málokedy zaujímavé.
Jar sa často opakuje, nudno.
3. mája
Vyšla mi kniha. Vietor a súčasná poľná tráva vždy zaujímavejšie ako kniha (udalosť, kultúrny čin), tehlička do katedrály národného dómu. Skutočné udalosti, tie pravé, sú vždy tiché, temer ich nevidno, len grafomani ryčia – a čo veľmi počuť a vidieť, to vlastne ani nie je. Človek píše pre budúce storočie, azda. Nie pre manželky, milenky a priateľov?
Reálne nie je pravdivé?
Chlapi v šenku pri prenose z parlamentu: hádžu do televízora papuče (aby ho nerozbili).
Pri organe v kostole ma často zastupuje žena v poslednom čase. Hudba je príliš abstraktná. Konkrétniem k smrti.
Po dokonalosti (literatúra, hudba...) mám len túžbu, námahu, sebatýranie; tí šťastnejší vedia hneď všetko perfektne – aspoň tomu neochvejne veria (príklady si nechám pre seba lakomo). Nezávidím im to, iba nechápem a je mi odporne.     
Mnohí dnes nemajú vraj čas: ale čo by s ním robili, keby ho mali? K životu v duchu a pravde netreba mať čas, treba mať ducha. Aspoň desať gramov duše si odkrojiť – z čoho? Zo sadla na pupku.
Píšem venovania do kníh, posielam kamarátom, aj to je niekedy tvorba, literárny žáner. Niekedy len podpis. Sused priniesol demižónik vína, aj taká je reálna hodnota literatúry či autogramu.
Prítomnosť kultúry ako prítomnosť usilovného počasia, alebo danosť vlastnej kože – u niektorých z mála. Väčšina nosí literatúru ako kravatu: občas do spoločnosti, na sebaokrášlenie, no dá ju rýchlo dolu, lebo škrtí; ľahostajnosť – no dobre, keby len to; ale nevšímavosť, nepotreba, až nenávisť skrytá, utajená, nepriznaná k ozajstnej hudbe, literatúre, výtvarnému... aj k ich tvorcom (závisť?), vidím to blízko i ďalej v spoločnosti (v dejinách?). Nevidia si ani na nos – vtedy je samota, keď sa musíš s nimi zhovárať, počúvať ich, len vtedy. Tú pravú samotu si zabývaš, osídliš vecami nemlčiacimi, tie netárajú, najviac mi majú čo povedať dve brezy pred kuchynským oknom. Ani len trochu nie som osirený, keď tu nikoho niet – práve naopak. Veci začnú hovoriť, ohlásia sa, prevravia, keď mlčíš – len potom, potom možno čosi povedať nesmelo. Bľabot, bľabot, bľabot. Tá istá svetlá samota: len vtedy, donedávna vnútená, dnes dobrovoľná radšej.
Závisť. Čo nám závidia netvoriví? Slávu? Zúfalstvo, drinu, úzkosti, depresie, honoráre, nespavosť duše? Nezdá sa, že závidia dušu, keď im je bez nej dobre. Po skôrnatenej pokožke bez nervových zakončení stečie rovnako dážď, štiny i slzy bez stopy.
Slová sa dejú – kde sa končia? Dejú sa ako smrť a tak ďalej...
Všetko je inak, našťastie.
Zôkol vôkol len faloš dôverná ako kvet stojí a kvitne. Ozdoba našich dní. Páchne. Menej páchne prefajčená izba zamknutá. Hmlistý deň sa stmieva, možno bude večer.
4. mája
Výročie sobáša, tridsiate.
Brezy pred domom sa dejú vonku, mimo mňa a mlčia, prehovoria významom, keď ich pozvem dnu, do svojho vnútra, až sa stanú súčiastkou duše.
Nestačia brezy, keď niet ducha.
Tvorba je vlastne láska. Je viac: o pravdu.
Ak Pán Boh dá.
Ivan

V apríli 2011 tri listy od Milana Šimečku krátko pred jeho smrťou
Bratislava 6. 4. 1989
Milý Ivan,
tak sme sa dobre mali, že na to neviem zabudnúť. Ja už si niečo pamätám, a až na pár výnimiek si nemôžem spomenúť, že by naše stretnutie bolo tak vydarené, srdečné a priateľské. Je to vaša rodinná zásluha a dejiny literatúry o tom iste vydajú svedectvo. Ale aj smútok ma trochu prepadol, keď som na zázname kukal na tie starnúce tváre, čas sa do nás vpisuje. Zo všetkých najkrajší bol baránok Mišo. Nikto ma nepoveril, ale veľmi ďakujem, za všetkých.
Pôvodne som chcel pred ženou zatajiť, že som spadol do pivnice, lebo by ma nechcela nikde pustiť, lebo sa raz prizabijem. No vyzliecť som sa musel a tak zbadala odreninu na rebrách, musel som si vypočuť litánie.
Pri všetkom tom ruchu som akosi nezaznamenal presne, kedy máš v úmysle podstúpiť operáciu. Bola nejaká reč o utorku, ale neviem presne o ktorom. Neviem ani, či som ti povedal, že by si mal docentovi najprv zavolať alebo napísať. Nemusí byť práve dosť miesta alebo niečo podobné. Adresu aj telefónne číslo máš na prepúšťacom liste. Oni vždy to prijatie na lôžkovú časť musia mať nejaký deň vopred ohlásené. Aby Ti prípadné čakanie nešlo z dovolenky. Keby bolo treba niečo zariadiť, nech mi Tvoja žena zasa zavolá.
Cesta bola dobrá a aj nejaké dobré správy sa objavili, nie že by zasa až tak moc dobré. Z Moskvy volali Mirovi o nejaké informácie v súvislosti s ruským vydaním Dominovho Démona. Niečo sa predsa len hýbe.
S živými a peknými spomienkami všetkých pozdravujem
Milan
 
Bratislava 3. 6. 1989
Milý Ivan,
odpusť, že až teraz odpovedám na Tvoj list z 23. 5. Ale taký bol akýsi smutný, že som najprv ani nevedel, ako Ťa potešiť. Aj besednica je smutná a ja si viem predstaviť, že Ťa tá buzerácia deprimovala, my sme tu na to ináč zvyknutí a ja už také veci ani neregistrujem. Nuž, čo narobíš, oni sú za to platení a musia vykazovať nejakú činnosť. Len dúfam, že chlapec bez ťažkostí urobil na škole štátnice a že Vy sa z toho  tešíte. Viem si predstaviť, že sa Ti veľmi nechce vracať sa k tým muchám za výkladom, ale však ešte vydrž.
Paľo je tiež akýsi otrávený, lebo jeho správy o schôdzi nie sú veľmi objektívne. Iní vravia, že takto sa už nehovorilo dvadsať rokov alebo viacej. Z rečí síce bič neupletieš, ale predsa sa len voľačo prebúdza. Všetci títo ľudia majú ťažkosti so svedomím a vŕtať sa v ňom je zrejme naozaj bolestné. Paľo by lepšie urobil, keby sa prihlásil do diskusie a niečo povedal, lenže on je zrejme veľmi napajedený a odmietavý. Ten, ktorý ho nepoznal, bol po Dominikovom pohrebe u Mira a rozprával sa so mnou celkom revolučne. Takže sám ani neviem, kto je kto. Po pohrebe sme boli pekne pokope a bolo to dobré. Ale chápem, že si váhal. Najprv to vyzeralo všelijak, zaváhali aj Pražáci a tak ich bolo pár. Ale neodvážili sa pri pohrebe niečo robiť a tak tu vládla sloboda.
Hlavu hore, Ivan. Ak počúvaš rádio, musíš čerpať nádej z pohybu vo veľkých dejinách, tam sa to pekne vyvíja. Len hrôza ide na mňa, keď vidím v televízii obrázky skrvavených tiel na Námestí nebeského mieru, pekný názov pre masaker. Ale ináč sa to pohýna a ktovie, ako to v tej Číne ešte dopadne. Vyhral som vo Václavovom prípade francúzsky koňak s Mirom, ten neveril, že ho pustia. Aj sme sa už stretli, bez fúzov vyzeral Václav mladší, ale po tých pár dňoch bol taký ustatý, že si želal vrátiť sa na pár dní zasa do basy. Ťažko tomu, koho chce odrazu vidieť tisíc ľudí a poklepať ho po pleci.
Dostaneš správu, čo a jak bude, zmenili sa propozície, ale bude ešte lepšie. Tak sa drž, brat môj, slnko svieti, všetko je zelené a ja by som dal neviem čo za to, keby som si vedel zahrať niečo povznášajúce na organe. Pozdravuj celú svoju rodinu, žena už je iste doma a chlapcovi že gratulujem. Želám aj dobré okuliare.
Zdraví Milan
 
Bratislava 10. 11. 1989
Milý Ivan,
ďakujem za list. Vykašli sa na spleen aj na splín a hlavne na ruskú chandru. Veď vidíš, čo sa deje. Neviem, či vy tam chytíte ORF, ale to, čo som videl včera, totiž ako ľudia liezli z oboch strán na múr v Berlíne a tam sa objímali a plakali, to bolo naozaj niečo, o čom som si myslel, že sa nemôže stať. A to som známy optimista.
Dostal som tiež list od Honzy Š. Bude dobré, ak si premyslíme vlastnú slovenskú edíciu, ako normálne pokračovanie Fragmentu, ktoré by v Atlantise tlačili. Vyzerá to všetko utopicky, ale mnohé ešte pred týždňom vyzeralo tiež utopicky a dnes je to skutočnosťou. Myslím, že je to dobrý nápad, aby sme zaangažovali PEN, ak tí chlapci chcú vôbec voľačo robiť. Už sme plánovali, ako to bude, zatiaľ sú starí kamaráti istí a uvážime, koho zoberieme so sebou. Keby sa aspoň udržalo také počasie, ako je teraz, teplúčko a slnko svieti ako v lete, určite je to už ten skleníkový efekt.
Kamarát môj, ináč s očami mi nie je do smiechu, včera som bol na prehliadke a že vraj už mi nie je vidno na pozadie, tak mám zakalené šošovky. Takže ma čaká operácia a z toho nemám veľkú radosť. Skurvené dejiny ma oklamali, dali sa do pohybu až neskoro, takže ich poriadne ani neuvidím. Ty máš výhodu, zavrieš oči a hráš na organe.
Pozdravuj ženu a deti a píš, lebo neskoršie nebudeš mať čas.
Ahoj Milan

V marci 2011 marcový fiktívny list Otu Filipa vydavateľovi svojho románu Osmý životopis
 
Mnichov 12. března 2005
Vážený nakladateli,
rozepsal jsem se o tom, jak jsem si nedávno vylámal vpředu dole tři náhradní korunky a jak jsem dopadl při odhazování sněhu od výjezdu z garáže jen proto, abych vám připomenul, jaké významné role sehraje i v literatuře všední náhoda, někdy velká mrcha, jindy zase milá společnice, že může rázem změnit i dramaturgický záměr autora, který neměl vůbec v úmyslu psát o vylomených zubních korunkách nebo o přetrhaných vazivech v levém koleně, ale o věcech pro jeho osmý životopis podstatnějších, ale přece se k nim oklikou přes vylámané korunky a poničené koleno dostal.
A dnes ráno v devět hodin pět minut dne 12. března 2005, kdy jsem se chystal popsat jednu ze závažných, už od včerejšího večera a dnes brzy ráno promýšlenou příhodu z mého osmého životopisu, mi udělal přítel Ivan Kadlečík, slovenský básník z Pukance – jak se říká – škrt přes můj dnešní literárně-dramaturgický záměr.
E-mailem mi totiž Ivana, Ivanova manželka, poslala dne 23. září 1906 v Hošťálkové u Vsetína vystavené "Vysvědčení chudoby Bohumila Kadlečíka, žáka I.. třídy gymnasia ve Valašském Meziříčí k podporování za osvobození od školního platu, čili k uděleni stipendia".
Z toho dokladu se dovídám, že Jan Kadlečík, evangelický farář v Hošťálkové u Vsetína a jeho žena Ema Kadlečíková měli osm dětí, z toho sedm děvčat ve věku od čtyř do šestadvaceti let, z nichž jedna dcera byla již zaopatřena, druhá studovala gymnasium ve švýcarském Schaffhausenu a desetiletý Bohumil začal od 1. září roku 1906 chodit do gymnasia ve Valašském Meziříčí. Roční příjem evangelického faráře Jana Kadlečíka činil 1800 korun, což byl za službu Bohu plat skoro ubohý, takže jeho jediný syn Bohumil, otec dnešního slovenského významného básníka Ivana Kadlečíka, měl nárok na podporu.
Zajímavé na tomto vysvědčení  chudoby – a to mi vyrazilo dech – je skutečnost, že žádost evangelického faráře o stipendium pro svého syna Bohumila dne 23. září 1906 doporučil a podepsal  člen představenstva obce Hošťálkové, radní Antonín Filip, můj dědeček, otec mého otce, který se jmenoval  stejně jako syn evangelického faráře Bohumil. 
Bohumil Kadlečík, žák první třídy gymnasia ve Valašském Meziříčí, syn evangelického faráře Jana Kadlečíka a otec slovenského básníka Kadlečíka, nemohl mého otec však znát, protože v září roku 1906, kdy desítiletý Bohumil Kadlečík zasedl do lavice první třídy valašsko-meziříčského gymnasia, dosáhl můj otec Bohumil, narozený dne 13.  července 1905, teprve věku jednoho roku a dvou měsíců. Ale naši dědové, evangelický farář Jan Kadlečík a stolařský mistr Antonín Filip, hošťálkovský obecní radní, se jistě znali.
A možná za dalších sto let, nebo dokonce později, najde někdo, student nebo literní vědec, v archivu Bayerische Akademie der Schönen Künste – v Bavorské akademii krásných umění mé obsáhlé dobrozdání z 11. března 2004 (text mého dobrozdání je uložen i v mém archívu v Bayerische Staatsbibliothek v Mnichově pod číslem 12171), jimž akademii doporučuji, aby slovenského básníka Ivana Kadlečíka přijala za svého člena-korespondenta. Na zasedání akademie v květnu 2004 byl Ivan Kadlečík hlasy všech členů Bavorské akademie krásných umění přijat.
Jistě, vážený nakladateli, uznáte, že jsem příhodu, která mě s Ivanem Kadlečíkem spojila, aniž bych do dneška tušil, už před sto lety, nebo uzavřela do tajemného kruhu,  nemohl ze svého osmého životopisu vynechat, že jsem ji ale nemohl popsat až o několik desítek stran později. Uznávám, že příhoda kolem sto let starého vysvědčení chudoby ruší dramaturgii čtrnácté a poslední kapitoly mého osmého životopisu. Ale když už jsem závěrečnou kapitolu začal popisem banálních událostí – myslím na tři vyvrácené zuby a na poničená vaziva v levém koleně – které mě doslova vyprovokovaly k úvahám o událostech zdánlivě nesouvisejícími s mými třemi zuby vpředu dole a s oteklým kolenem, tak jsem přece nemohl zamlčet nebo na pozdější dobu odložit pro mě a pro přítele Ivana Kadlečíka podivuhodně zázračný, sto let starý příběh, který nás pojil už v době, kdy jsme v minulé věčnosti čekali na naše zrození.
Ivan Kadlečík si k podivuhodné příhodě s vysvědčením chudoby vymyslel a poslal mi e-mailen následující text:
Přijde chudý evangelický farář v Hošťálkové u Vsetína za mým dědou Antonínem Filipem, obecním radním.
Tož, Antoníne, praví, kdybyste laskavě podepsal tohle lejstro chudému Slovákovi.
Tož  podepíšu, pane faráři, odpoví děda Antonín, vždyť o sto let později ogaři, naši vnuci, budou spisovatelé a kamarádi…
Ota Filip

Vo februári 2011 februárový list Albína Bagina
 
Košice 8. februára 1975
Milý Ivan,
srdečne Ťa pozdravujem a práve tak úprimne Ivu aj deti. Posielam Ti priložene kópiu hesla Vladimír Miro, ktorú som pre Teba urobil. Všetko dopadlo dobre, tj. tak, ako som predpokladal. Ozvala sa pani Horníčková s biografickými údajmi; niektoré som využil v prvej časti hesla. Zareagovala zrejme na úradný list K. Rosenbauma. V poriadku som dostal i Tvoju zásielku a – ako vidíš – takmer bez zmeny som ju začlenil do príslušného celku. Nie je pravda, že by to nebolo dobre napísané a "objektívne" podané, ako sa v poslednom liste obávaš; naopak – potrebný tón si presne utrafil. Nuž, kto vie, vie; aj "objektívne". Heslo, samozrejme, bude v pravú chvíľu pripísané Tebe, lebo Tvoja je interpretácia spisovateľovho diela, tj. ťažiskovej časti. Ja som bol iba vykonávateľom.
Po Edovi som sa dozvedel posledné novinky. Dostal som aj Ivin odkaz o detskej zbierke Jozefa Sabola. Dnes som sa telefonicky spojil so Šmatlákom a prisľúbil mi, že posudok "na počkanie" napíše. Veď aj išlo v tomto prípade o to, aby vec zaradil prednostne do svojich osobných plánov, lebo inak posudkov má doma na tisíce. Treba mu teraz už len materiály (zbierku a zmluvu) z vydavateľstva poslať s odvolaním na môj telefonický rozhovor s ním. Možno by bolo najlepšie do konca tohto týždňa, lebo leží doma so zápalom priedušiek a mohol by to vybaviť naozaj obratom. Hana Bacigálová to urobí rada a expresne.
Od Jana Lenča mi došla minulý týždeň kniha historických próz Hviezdne okamihy s látkami zo starého Egypta, Grécka a Ríma. Jedna novela – Stavba Cheopsovej pyramídy – bola otlačená svojho času v Slovenských pohľadoch. Knižku poznám z rukopisu, je zaujímavá a dve tri veci vskutku výborné. Po nebohom Mirovi je to tuším jediný autor, ktorý pestuje historickú beletriu na vážnej umeleckej úrovni. Ivu by som pri tej príležitosti chcel ešte upozorniť na jedného breznianskeho autora tohto typu, ktorého možno aj pozná – p. Františka Kreutza. Vydal svojho času v Bystrici knižku o muránskom hrade, a ako mi rozprával pri zechenterovskej konferencii, má doma viacero historických próz v rukopisoch (adresovaných možno skôr mládeži ako dospelému čitateľovi, tj. s istým výchovným akcentom). Je to veľmi kultivovaný starší pán; on a dvaja traja podobní vytvárajú solídnu kultúrnu atmosféru tohto mestečka (za posledné štyri roky tri literárne konferencie: Švantner, Chalupka, Zechenter, to je na slovenské pomery veľmi dobré).
Edo Vám asi rozprával o mojich starostiach, nuž nejdem nadávať ešte aj v liste. V poslednom týždni sa k tomu pridružil u Táničky zápal slepého čreva, takže ju predminulý piatok operovali. Prebehlo to všetko našťastie bez komplikácií; teraz bude asi do stredy ešte v domácom liečení. Dúfam, že sa tým uzavrie dvojmesačné priam katastrofické obdobie v mojom živote. O nejakú biedu nikdy nie je núdza, ale aby sa tak zhŕčili dokopy, to je predsa len zvláštnosť.
Trochu mi to vyvažovalo dobré čítanie, na ktoré som mal v tomto období šťastie. Najprv to bol vynikajúci 1500-stranový román (či vlastne trilógia) Johna Dos Passosa USA, potom Päť belgických noviel (jedna od u nás neznámeho autora J. Daisneho je brilantná: Vlak zotrvačnosti); teraz zasa čítam Rothov román Radeckého pochod o posledných dňoch c. k. monarchie. Medzičasom som recenzoval výborný výber z poézie Američana Williama Carlosa Williamsa Asfodel v Mihalkovičovom preklade pre Revue svetovej literatúry.
Takýmito vecami sa aspoň chvíľami – našťastie – zaoberám. Tento týždeň sa už priberám do prípravy prednášok a seminárov zo súčasnej slovenskej literatúry, ktoré som zdedil po Imrovi Vaškovi. Od budúceho pondelka sa začína semester, v ktorom budem učiť reálnych 16 hodín týždenne a s konzultáciami 19 hodín, teda úväzok stredoškolského profesora. Sú to, myslím, už maximálne obrátky, ak chce človek popritom doma niečo napísať a má byť v tom aj onom dobrý. A uznanie je pritom iba morálne, lebo o inom škoda hovoriť; no kiež by aspoň toho prvého bolo.
Srdečne Ťa zdravím a prajem všetko dobré
Tvoj Albín

V januári 2011 tri listy Karola Plicku o spolupráci na knižke, ktorá vyšla až teraz
Praha 10. 11. 1975
Vážený a milý příteli,
děkuji za obě zásilky, myslím, že si budeme dobře rozumět. Odpusťte, že jsem Vás o tom dříve neuvědomil, ale do konce tohoto měsíce jsem takřka spoután celou řadou akcí, z kterých se nelze za žádnou cenu vymanit.
Doufám však, že se přece jen podíváte sem, bylo by to více než prospěšné. Váš příchod samozřejmě v mé režii. Mohli bychom tu na "živých příkladech" prohovořit některé momenty.
Základní zásada, která Vás dobře povede: tato próza budiž především pro poslouchání, nejenom pro četbu očima. I četba potom přijde na své: bude příjemnější a lahodnější, vyhovíme-li tomuto požadavku. Vzpomeňte jen na Čapkovy pohádky. Ideál i pro nás. Tady je myslím tajemství pohádky, která by časem měla znárodnit. Sám jsem to praktikoval tak, že jsem si vždycky několik řádků sám pro sebe vypravoval tak dlouho, až se mi ukázalo, kde přece jen proud zasekl, třeba že jen sotva zřetelně. I lidový vyprávěč je ovlivňován prostředím, v kterém vypravuje a to nebývá vždycky ideální. Proto jsem uvítal, že jste sem tam upravil i slovosled, který bohudík jen zřídka bývá narušen. Sám potom ještě projdu stránku dějovou. Ale o tom až ústně.
Alespoň toto nejpodstatnější. Těším se, že Vás tu uvítám.
S pozdravy Váš Karel Plicka 
 
Cvikov-Martinské údolí 8. 8. 1977
Milá paní redaktorko,
srdečně Vás zdravím. Snad jste ještě v Martině a mimo dovolenou a dopis Vás stihne.
Prosím o úpravu přiložených stránek, je to k Valíčkovi, a kdybyste se do korektur podle možnosti pustila naplno. Rád bych ještě za svého života viděl věc hotovou, a víte, jaké jsou při tom průtahy a komplikace ze strany vydavatelství, tiskárny, vazby atd. Dodatečná korektura detailů bude vždy ještě možná. Vím, vidím a uznávám, že ten Valíček dá hodně přemýšlení a práce, ale on mnoho zná a stojí to za trpělivost. A za tu trpělivost Vám děkuji.
Tato věc by uzavřela jednu část, měl bych ji už rád doma, abychom z tohto základu  mohli znovu vycházet v eventuální další spolupráci – ovšem podle Vašich dispozic a chuti. Vzhledem ke svému už vysokému věku musím vážně pomýšlet dát věci do pořádku. Pomozte mi v tom, prosím. Bude to velmi zodpovědná práce, ale právě tak zajímavá. Když si v duchu propočítám, kdy asi bychom při dnešním tempu pravděpodobně došli k pátému svazku, stávám se pesimistou: jak se mám dočkat závěru ještě za svého života? Můj čas ubíhá totiž mnohonásobně rychleji než lidem mladým, to nemusím ani vysvětlovat!
Sdělte mi, prosím, Vaše plány, s čím a kdy mohu počítat.
Zdravím Vás a Vaši rodinu Váš K Plicka
 
Praha 28. 3 .84
Milí přátelé Kadlečíkovi,
jak se daří naši práci? Když se rozběhne podle mých představ, mohlo by jít "do nekonečna".
Jsem si plně vědom, že Vám chystám úkol nemalý, k jeho zvládnutí bude třeba nejen času bez odměřování, ale také mimořádné pečlivosti a přesnosti. A navíc čapkovského stylizačného nadání (chvála prostého a přece svěžího a bohatého vyjadřování). Vřele Vám doporučuju, dnes jako kdysi už: otevřete si kteréhokoli Čapka, aby se Vám tento svět stal blízkým. Dělají to dnes mnozí spisovatelé, aby se inspirovali. Dílo, na kterém budete pracovat, si toho všeho plnou měrou zaslouží.
Přeji Vám hodně trpělivosti, která se nakonec jistě změní na radost z účasti na úkolu, který možno považovat za jedinečný. Jde přece o slovenské pohádky! A pohádky jedinečné! Myslím, že čas pracuje příznivě i pro Vás: nebude třeba anonymity Vaší práce. Vaše jméno se bude pojit s dílem nejvyšších kulturních hodnot.
Srdečně Vás zdraví Váš oddaný Karel Plicka