Listy 2012



V decembri 2012 prierez korešpondenciou zo Španielska - s  Petrom Bilým sa poznáme už vyše desať rokov, aj keď sme sa osobne nestretli, internetové spojenie však funguje a stále si máme čo povedať
 
mail zo Santiaga de Compostela 26. januára 2001
Vážený pán Kadlečík,
srdečne Vas zdravím. Vopred sa ospravedlňujem za moju kostrbatú štylistiku... no keďže ste si dali mejlovú adresu k dispozícii, píšem, veď prečo nie...
Náhodou som si surfoval na slovenských internetových vyhľadávačoch, keď som narazil na Vašu www-stránku s Malými prelúdiami. S Vašou tvorbou som sa už predtým stretal "náhodne": keď som si v Brne niekedy v 1997 vyšiel na dlhšie snorenie po kníhkupectvách a antikvariátoch, v jednom z kníhkupectiev som narazil na Vaše Rapsódie a miniatúry (Atlantis 1992), dokonca aj s Vaším podpisom, neváhal som a kúpil som si ich. Potom neskôr som tiež nezaváhal na Z rečí v nížinách, ktoré som našiel v košickom Artfore. Kým Z rečí v nížinách mi mohli priblížiť Váš pohľad na tvorbu v "zlatých 60", mne tak časovo vzdialených (narodil som sa v 1978), Rapsódie a miniatúry sa mi páčili natoľko, že keď som odchádzal v júli 1998 na niekoľko mesiacov do Talianska, pribalil som si ich ku knihám, ktoré som bral so sebou. Čítaval som si ich nesystematicky, keď mi prišla chuť na jemné literárne improvizácie, otvoriac na niektorej z náhodne vybratých strán.
Teraz, ak Vám to nebude vadiť, rozpíšem sa trochu iným smerom... Okrem toho, že čítam, snažím sa aj písať: kým som bol v Taliansku, poslal som do súťaže Spolku SS Cena Rudolfa Slobodu RUBATO '99 nepublikovaný rukopis básnickej zbierky, za ktorý som získal jednu z troch prémií. Cenu síce za mňa šiel prebrať môj kamarát, no neskôr som vďaka cene a publikovaniu v Dotykoch, Literike a Literárnom týždenníku mohol spoznať pár mladých autorov, ktorým som sa predtým vyhýbal a ktorých som poznal iba z literárnych periodík: napr. Mišo Dzurik alebo Martin Vlado. Martin Vlado mi neskôr pisal do Rima, ako bol očarený Vaším autorským happeningom v Košiciach, dokonca natoľko, že keď písal pre Dotyky recenziu na Kanisov debut Zakaria, "stále sa mu do toho plietol Kadlečík" (recenzia bola uverejnená v jednom z čísel ročníka 2000 v rubrike "Štyri pohľady na"). Minulého roku som zvíťazil s básňami na súťažiach pre začínajúcich autorov ako sú Literárna Senica a Literárny Zvolen a ziskal som prémiu Wolkrovej Polianky, čo mi dodalo nadšenie a povzbudenie k písaniu.
No na druhej strane...: na Slovensku som napriek rozdeleniu "dvoch kultúrnych táborov" vzajomne takmer nekomunikujúcich, predpokladal, že aspoň mladá generácia bude solidárnejšia a nedá sa ovplyvniť spolitizovaním a manipulovaním literárnej scény. Zdalo sa mi, že časopis Dotyky síce vychádza pod hlavičkou Spolku SS, ale udrží si aký taký nadhľad a odstup. Spád vecí nedal na seba veľmi čakať...
Prečo to píšem? Vy máte predsa tiež dobré skúsenosti, aké je to znášať následky za svoje osobné postoje...
Tak zatiaľ asi toľko, prajem Vám  pohodu pri tvorbe.
S pozdravom Peter Bilý
PS: A ešte jedna náhoda: kým som na vaše diela narazil predtým v Brne a v KE, dnes som vďaka internetu mohol čítať Malé prelúdiá v španielskej Compostele. Takže vďaka za www stránku!
 
Compostela 5. februára 2003
Srdečne zdravím,
ďakujem za váš list.
Na Slovensko sa určite vrátim, ale najbližších päť rokov by som chcel ešte požiť v cudzine. Chcem však prísť aspoň na dva týždne toto leto.
Teraz sa učím na skúšky, 6 skúšok z psychológie. Dokončil som prvú skicu novely. Tieto dni som dal nabok literatúru, aby som sa nerozptyľoval, tak sa aspoň dobre uleží a po skúškach sa k nej s relatívne získaným odstupom vrátim.
Moja druhá knižka, ktorej rukopis som vám už dávnejšie poslal, vďaka socialistickému prístupu vydavateľa (VSSS) ešte stále leží v tlačiarni, hoci mala vyjsť najneskôr v polovici decembra. Tak dúfam, že nakoniec predsa len vyjde skôr ako skončí február a že obálka nebude tak zbabraná ako pri debute.
Boli ste sa v Bratislave rozlúčiť s vaším kamarátom Václavom Havlom? Včera som si v compostelskej knižnici požičal španielsky preklad Listov pre Olgu a tiež výber z dramatických diel. Predtým na Slovensku som mal možnosť čítať tri Havlove drámy (to vydanie, v ktorom vyšlo Largo desolato a ďalšie dve veci) a potom ešte takú antológiu rôznych dokumentov. Havlove drámy sa mi ozaj páčia. Je zaujímavé, že aj Havel je vo svojich dramatických kompozíciách ovplyvnený Bachom a jeho umením fúgy. Tak včera som sa pred spaním začítal do Listov Olge, mysliac tak trochu aj na vás dvoch v Pukanci.
Majte sa pekne a držte sa. V Pukanci máte určite teraz riadnu zimu.
S pozdravom zo Santiaga Peťo
 
30. mája 2004
Srdečne zdravím,
vo včerajšej literárnej prílohe denníka El Pais bol článok venovaný Vášmu kamarátovi Ludvíkovi Vaculíkovi. V článku sa spomínal život niekdajších československých disidentov, edícia Petlice, Vaculíkove súčasné názory. Asi dve strany v prílohe boli venované českej, maďarskej a poľskej literatúre. Potom ďalšia strana bola venovaná Malte a baltickým literatúram. O slovenskej literatúre, až na zmienku v jednej vete o najnovšom preklade Rúfusových Zvonov do španielčiny, nič. Škoda, veľká škoda, že o slovenskej literatúre sa nič nevie.
Dúfam, že sa obaja máte dobre. Možno sa uvidíme v októbri, chystám sa na Slovensko aspoň na dva týždne. V septembri by mal vyjsť román vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ: Démon svätosti, tak budem zvedavý aj na váš názor.
Majte sa pekne a držte sa.
S pozdravom Peter
 
Madrid 3. októbra 2008
Dobrý deň prajem,
ozývam sa vám po strašne dlhom čase a oneskorene blahoželám k 70. narodeninám. Dúfam, že sa obaja držíte a máte sa dobre. Želám vám vzájomnú spokojnosť, zdravie a veľa tvorivosti.
Mal som veľa starostí, sťahoval som sa z Viga do Madridu. Naďalej sledujem o vás čo sa dá cez internet  aj občasné úvahy v jetotak.sk.
Srdečne Peter
PS: Minulý týždeň som počúval cez internet Vašu esej v rozhlase.
 
Madrid 13. mája 2010
BLAHOŽELÁM!!! Viem, GEN – Galéria elity národa je cyklus krátkometrážnych televíznych dokumentárnych filmov, ktoré portrétujú významné žijúce osobnosti Slovenska. Rád si to pozriem aspoň cez internet, zo záznamu.
Majte sa pekne! Váš Peter

V novembri 2012 list od Bedřicha Petrika z Mostu, s ktorým sme sa zoznámili takto: Stalo sa mi po Novembri, že ma v Pukanci navštívil český turista a povedal: – Moc se, pane, stydím, ale v nedávnych rokoch som niekoľkokrát išiel po tejto ulici, vedel som o vás, no neodvážil som sa zazvoniť u vás. – Báť sa je ľudské, príliš ľudské, – hovorím mu, – aj ja som sa neraz zachvieval strachom. – Odvtedy sme priatelia, lebo vieme, čo je stud. Žiaľ, v decembri 2012 prišiel odkaz od Miluše Petrikovej, že jej manžel náhle zomrel.
 
Most 15. 6. 2012
Srdečně Vás zdravím, milá Ivo,
a moc děkuji za texty pana Ivana, moc se mi líbí a navíc mám takový poznatek: slovenštinu miluju, považuji ji za takřka liturgický jazyk, nejraději ji ale poslouchám. V psané formě je úžasná, ale zní prostě nádherně. Kdysi jsem ji srovnával s jazykem Vančury. Ty dva jazyky bych nepřekládal, aby nedosáhly újmy.
Ostatně s panem Kadlečíkem jsem "se seznámil" ještě v době, kdy nám tu vládli "bratří  z východu" a nemyslel jsem tím rozhodně ty dva z východořímské říše, ale ten lumpenproletariát, který tu deptal kulturu velmi masivně. Ostatně totéž probíhalo tady u nás - ti zase naopak ničili jazyk svými průpovídkami.
Měl jsem to obrovské štěstí, že jsem se poctivě vyhýbal povinným školením, přesto jsem se vždy neubránil, tak na příklad k absolvování Ústavu soudního inženýrství jsme museli absolvovat školení a vzápětí zkoušky - tenkrát to vypadalo skoro tak jako pár dnů před Hitlerovými posledními narozeninami, kdy docházelo k těsnému kontaktu mezi dvěma socialistickými hnutími, které mělo končit výbuchem. Už zřejmě nebyl čas a zájem mezi soudruhy "lektory" a tak stanovili datum a místo: nejgigantičtější aulu techniky v Brně, kam nás nahnali, trochu to připomínalo konec stavby babylonské věže, spousta kolegů ze všech možných oborů, prezence byla smrtelně důležitá, ti co se trochu znali, se vzájeně poprosili, aby v daný čas je zase odepsali (museli to znát, neb byla řeč o zkouškách, což bylo ireálné, několik mnoho stovek lidí) a šuškalo se, že je nereálné odpoledne okolo 14. hodiny chytit vlak. A skutečně okolo 11. hodiny, když se známí vypovídali, snědli svačinu  a vytvořili obrovskou frontu u presenční listiny k podpisu a prchali (já pořád byl nešťastný, kdyže ty zkoušky budou - bylo to stejné jako s Wunderwaffe - nebylo nic - akurát v indexu přibyly zápisy o absolvování). A když bych dostal do ruky dnes jejich oblíbené brožury a přes všechno se pokusil kus přečíst, zjistil bych stejně jako tenkrát, že po přečtení těch zaklínadel už si opravdu nepamatuju, co bylo tři řádky předtím. Takže i tak bylo možno znetvořit jazyk.
A teď zpět k řádkům pana Kadlečíka. Já jsem pořád "doma" a rozumím všemu, ale s hrůzou zjišťuji, že mé okolí začíná pohlížet na tu nádhernou řeč jako na lehce se vzdalující cizí jazyk, že zcela běžná slova, přímo základní slovní fond, jim začíná být cizí. Chodím každé dva dny do boudy za roh pro chléb, mouku atd. - scházíme se tam z okolí. Mezi nimi  jedna krajanka z Nitry. Oba se vybavujeme slovensky a zjišťujeme, že ostatní musí velmi bedlivě sledovat, aby alespoň zčásti rozuměli. A tak jsem se rozhodl postupně vytáhnout knížky, které jsem si vždy kupoval a číst znova. Ne že bych něčemu nerozuměl, ale musím mít ten dojem, že stojím na louce v mateřídoušce a ostatních bylinách (žel, slovenskou terminologii rostlin jsem si nikdy nepamatoval komplet, zrovna tak jako červen a červenec je moje achilova pata - proč, to nevím). Zato před časem v mých sítích zůstala vězet maďarština - tu používali rodiče jako "tajnou řeč" a hodlali mne ji naučit později, ale líbila se mi už jako malému zvukomalebně, takže můj otec mi musel předčítat pohádky. Moc a moc Vám děkuji za čtení pana Kadlečíka. I když jsem jako malý bral jako trest číst opakovaně něco, tak tentokrát s potěšením si vše přečtu znova.
Nevíte, zda už kvetou na louce  kartouzky? Ty miluji nade vše. Ještě vloni jsem jich pár balíčků koupil u Starkla, žel, letos při těch dvoudenních mrazech do jednoho vymrzly. Měl jsem teď obtížnou dobu, asi před 14 dny jsem byl přesvědčen, že budu muset vrátit lžíci - a to týden před třídní slezinou - byl jsem přesvědčen, že Šéf mi neprodlouží pracovní poměr - a to zrovna teď, když se mi začíná život líbit, když jsem schopen sednout do zahrady a koukat na tu nádheru. Nádhera je u mne zelená tráva, sem tam trs, žel, nejsem schopen nic udělat. A to ještě ke všemu když žena byla celý měsíc v USA za dcerami a hlavně vnoučaty, já jsem tu měl a zatím mám svého a její dva kocoury a měl jsem fixní ideu, co že budu dělat coby bývalý člověk, že mne tu potom najde v dost všelijakém stavu. Přežil jsem, jsem rád, takže kartouzky jsou vzpomínkou, ale z ničeho nic mi tu vyrost stvol velikého modrého zvonku a mám tedy na co koukat.
Moc prosím, opatrujte se co nejvíce, zůstaňte zdrávi a pokud by bylo možno poslat střik vodičky z náměstí, byl bych moc vděčný. A moc děkuju panu Kadlečíkovi.
Bedřich

V októbri 2012 ešte jeden list z Nemecka a tiež od prekladateľky, tentoraz je to Ute Raßloff, ktorá ma v roku 2003 láka na čítačku v Goetheho inštitúte v Bratislave

Lipsko 25. apríla 2003
Milý pán Kadlečík,
posielam Vám pozdravy z jarného Lipska. Jar sa tu začala pred Veľkou nocou, keď v Thomaskirche spieval Thomanerchor. Počúvali sme s rodinou. Aj keď jeden šestnásťročný pozemšťan frflal, celkom mu dôverujem. Má totiž veľmi dobrú pamäť, ešte aj proti svojej vôli si zapamätá, že sedel v Bachovej blízkosti, a to ani nevedel, že som si hneď spomenula na Ivana Kadlečíka...
Ozývam sa ale preto, lebo v pondelok 5. mája chceme v Bratislave v Goethe-Institute krstiť Passauer Pegasus a Die horen, tie slovenské čísla, ktoré obe poznáte. Spomínali ich aj v denníku a v ktorých máte aj texty. Peter Zajac nám sľúbil laudatio. Potom bude čitateľská revue, ktorú chceme začať Vaším textom Nüsseknacken, to je o orechovi Jozefovi. Nemáte chuť prísť? V tom prípade by sme Vás aj poprosili, aby ste niekoľko riadkov prečítali v slovenčine. Okrem toho chceme (ale len krátko) čítať: Dušeka, Hvoreckého, Maczovského, Ružičkovú, Vilikovského, Marenčina, Štrpku, Ondrejkovú, Laučíka. To je maximálne, možno ešte niečo zmeníme. Máme len štyridsať minút, bude sa čítať po nemecky s malými slovenskými vsuvkami. Okrem toho tam bude možno aj hudba (Bassklarinette). Príde aj Sylvia Geist a prídu aj chlapci z Passau, čo nám spravili Pegasusa. Asi budú aj čítať tie preklady. Hm, viem, že neľúbite tých mladých. Ale čo mám robiť, keď sme ich už prekladali...
Pošlem do Goethe-Institutu Vašu adresu, aby Vám poslali pozvánku. Ale radšej som Vám už teraz napísala, aby ste mali časový predstih v informácii...
Pekne Vas pozdravujem ako aj pani Ivu
Vaša Ute Raßloff

V septembri 2012 list od prekladateľky Renaty SakoHoess, ktorá preložila Vlastný hororskop do nemčiny a keď písala o Slovensku, zastavila sa aj v Pukanci

Mníchov March 03, 2008
Milá Iva, milý Ivan,
odkedy som od Vás v tú nedeľu 20. januára odišla, sa k Vám dvom v myšlienkach vraciam, spominala som aj rôznym ľuďom - napríklad Kornelovi Földvárimu a Tomášovi Janovicovi v Bratislave, Agi Kalinovej a Volkrovi Streblovi tu v Mníchove - že som Vás navštívila. Od návratu domov Vám chcem poslať tie fotky (síce som mienila v papierovej podobe, ale to som stále nestihla, preto teraz aspoň takto mailom).
A hlavne som Vám chcela ešte raz povedať, ako dobre a rodinne som sa u Vás cítila, ako sme bezprostredne nadviazali reč, aj keď sme sa osobne dlhší čas nevideli. Takže ešte raz vďaka za Vaše srdečné prijatie.
Týždeň na Slovensku bol dosť namáhavý, ale aj veľmi výkonný, mala som šťastie s tou paňou, ktorá ma vodila po zaujímavyých miestach pre moju knihu, bola poctivá a dobre organizovaná, naozaj som tomu skoro nemohla uveriť, že predsa sa takáto cesta uskutočnila pomocou slovenskej inštitúcie (a ja som takmer nič za to neplatila). Potom som tri týždne tvrdo pracovala na manuskripte, aby som tam aj všetko to zahrnula, čo mi ukazovali, minulý týždeň som ho odovzdala… (uvidím, aké korektúry prídu späť).
A ešte som chcela Ivanovi povedať, že sa mi jeho článok v OS veľmi páčil (dostala som sa k tomu až vo vlaku z Viedne do Mníchova), aj keď od Mináča skoro nič nepoznám (akurát to Dúchanie do pahrieb a možno niečo iné krátke) a som iba počula všelijaké reči okolo neho. Jeho vlastné texty mi ešte ležia na nočnom stolíku…
Dúfam, že sa nehneváte, že sa až tak neskoro hlásim, ale dúfam, že ste občas cítili, že som na Vás myslela (a to nie len so zlým svedomím). Prosím, povedzte mi, čím by som Vám mohla spraviť radosť - nejaké cedečko?? ale aké??, aby som sa poďakovala za pohostenie a Ivanove dary.
Veľa mníchovských pozdravov (aj od Christiana, bez ktorého by som bola technicky bezmocná - fotky - takže sa dozvedel, že Vám idem písať)
srdečne Vaša Renáta

V auguste 2012 jeden z umelecky hodnotných listov, ktoré posiela dodnes z Nemecka, kam emigroval z Ostravy, priateľ Ota Filip, spisovateľ, autor mnohých kníh vydaných v češtine aj v nemčine

Murnau am Staffelsee Freistaat Bayern 27. 2. 2003
Milý Ivane,
Iva mi před několika dny poslala ohlasy a Tvůj diár na február.
Co k textům napsat, aby z mých řádků nečišela upřímná závist? Závidím Kadlečíkovi jeho vyrovnanost, jeho milosrdný jazyk a jeho milosrdnost.
Kdosi, jakási zlomyslná Slovenka starší bratislavského data, mi nedávno v Mnichově, když jsem začal řeč o Kadlečíkovi, s ohrnutými rty sdělila, že je to spisovatel vela zahledený do seba, píše a kreslí drobnokresby, miniatury obsahově i literárně, jazyk jeho že je vyumělkovaný, že je to slovní mimosa, chvíli zavoní, ale rychle vadne.
Tak mě to rozrušilo, že jsem v prvním okamžiku nebyl schopen Kadlečíka hájit a v druhém jsem jej už hájit nechtěl, protože jsem měl sto chutí té afektované ženské slovenského jazyka skočit na krk a zahryznout se do jeho zvadlé kůže. A až později mě v autě cestou domů napadlo, že Kadlečík patří k básníkům, které člověk ani hájit nemá, když jej má rád, a chválit nemusí, když jeho texty čte s dušou rozechvělou a vnímá je jako ozvěny, které by rád - mluvím o sobě - slyšel, ale nikdy je zcela neuslyší, protože - zase mluvím o sobě - je často hluchý, má ucpané uši - mluvím zase len o sobě - zvláštním a neutuchajícím hřmotem, který vydává jeho zloba, když se v něm - mluvím o sobě - rozpadá v prach.
Když jsem Kadlečíkův diár z februára četl, tak jsem se zase zastyděl za svůj napsaný a teď už zapřený román Sousedé a ti druzí, výbuch zlosti, zloby, nekřesťanské krutosti k pokleskům mých bližních, ve srovnání se mnou vlastně asi světců, jimž jsem nedokázal odpustit, že jsou v mnohém lepšími než já. Neměl jsme právo těch 270 stran napsat, ale na druhé straně: Kdo je tak mocný nebo by byl tak drzý, aby mi to psaní, ten nečekaný výbuch, to provalení hnisu, zakázal? 
Závidím tedy Kadlečíkovi, že v něm podobné a zákeřné nálože, miny, které jsem si sám do sebe uložil, nikdy nevybuchnou, protože v něm nejsou, že v sobě slyší Bachovy fúgy, vlastně neustálé varianty na vyznání víry, při čemž nemám na mysli ani katolickou ani evangelickou, ale víry, jak se německy říká "an sich", tu v nás rozeznělou touhu po bohu s malým b i po Bohu s velkým B, to vlnobití tónů a jejich zpěv, když narazí do našich hlav.
Dnes mě napadlo, že bych měl odejít. Sbalit kufr, sednout do auta a odejet a teprve na světly řízené křižovatce kousek pod námi se rozhodnout kam. Přesněji řečeno přenechat to rozhodnutí dopravu řídícím světlům: Zabočit tam, kde nejprve blikne zelená, světlo naděje. Jenže - jsem zbabělec. Odcházím, čili utíkám svázán do vět jen do snů, vymýšlím si příběhy, v nichž bych se mohl usadit, kdyby se přihodily. A jelikož vím, že se mi nepřihodí, že si nikdy nenapíšu záchranný břeh, chce se mi křičet k Bohu o pomoc, ale raději mlčím, protože nevím, co bych si počal, kdyby mě Všemohoucí skutečně vyslyšel a zachránil.
Kadlečíkovi se však vždy všechno přihodí, on nemusí odcházet, protože ta krása slov, ta naděje ze všech nejnadějnější, sedí vždy po jeho levici nebo po pravici a našeptává mu obsahy pevných životních jistot a kouká jeho, Kadlečíkovýma očima - ať mi Ivan nenamlouvá, že má slabý zrak, vidí jako ostříž! - a dohlíží, aby vše, co mu jazyk a srdce z věčnosti našeptávají, přesně zapsal a vytvořil tím pádem v Pukanci ostrov, na němž lze ještě žít a vyplatí se tam třeba i umírat.
Housle jsem ve vile Waldberta nikdy neslyšel. To jen básník Kadlečíkova zrození vládne sluchem slyšícím i neslyšitelné.
Pokusím se zadržet dech, kouknu jako včera o tom čase na stopky, abych věděl kolik vydržím, včera třicet pět vteřin, přičemž mi tlak vyskočil na 200/115, skoro na mrtvici, která však kolem mě přešla s ohrnutým pyskem, protože spěchala k dálnici, kde se v té chvíli v autě zabili tři.
Mám po ruce prášek, lisinopril, mám brát jen jeden, řekla doktorka, vrazím do sebe dva. Na dobré odpoledne, na dobrou noc a na špatné sny, pro mě tak akorát dobré, že se z nich někdy nechci ani probudit.
Ota

V júli 2012 dva listy od Borisa Štěrbáka, bývalého spolupracovníka Rudolfa Schustera, s ktorým sme sa zoznámili vo Feldafingu, keď bol v Mníchove českým konzulom

Košice 26. 09. 03
Milý pane profesore,
děkuji Vám za laskavé pozvání na Vaši prezentaci do Prahy. Jel bych nadšeně, setkal bych se po letech zase s Vámi, Ludvíkem Vaculíkem, Jánem Mlynárikem, ale... Jenom tento týden su už zase v práci po dovolené - a já ještě stále pracuji na plný úvazek - všechno na mně počkalo + další nové. Nejde to a je to škoda.
Měl jsem milou návštěvu z Kanady a vozil ji týden po Slovensku. Bylo nádherně, takže Tatry (Vysoké i Nízke - bydleli jsme v Litovském Jánu), Roháče (byli jsme na roháčských plesách), Velká Fatra (Vlkolinec), Choč (Kvačanská dolina) se nám vydařili úplně pohádkově. A Donovaly, Tajov, Králiky, Banská Bystrica - všechno jako z reklamního turistického žurnálu. Nestačil jsem poslouchat: tohle kdyby bylo v Ontariu, tak na tom zbohatneme. Ano, kdyby to bylo tam a ne tady. Na zpáteční cestě z Nitry jsem vážně uvažoval, nepojedeme-li "spodní" cestou a nepřepadneme-li Vás v Pukanci - ale už jsme byli tak unaveni, že jsme se vrátili bez zajížděk do Košic.
Nakonec ještě omluvu: už dávno jsem Vám chtěl gratulovat k vysokému státnímu vyznamenání Rad Ľudovíta Štúra II. triedy - hned jak jsem se to dozvěděl od Dr. Leikerta, ale stále jsem "výkon" odkládal. Činím tak až teď a upřimně blahopřeji. Moc mně potěšilo, že i takto se Vám dostalo právem uznáni.
Pozdravujte, prosím, milostivou paní, a ať se Vám ta pražská událost dobře vydaří.
Srdečně Váš Boris Štěrbák
 
Košice 3. července 2009
Milí Kadlečíkovi,
my jsme byli v máji 14 dní v Moskvě u Natašiných příbuzných (tam ji hezky říkali Natalia Lvovna) a běhali po muzeích, galeriích atd. Bylo to náročné, dennodenně jsme byli "na nohách", ale velmi zajímavé. V Moskvě jsem nebyl 27 let a udělala na mně velký dojem. Je překvapivě čistá, WC mají evropskou úroveň, v metru nás okamžitě pouštěli sednout (senioři mají tuto výhodu), knihkupectví jsou ohromující, galerie nově instalované, nové výškové budovy mají zajímavou architekturu, na Arbatu jsou nové sochy (Bulat Okudžava, pricezna Turandot, Puškin a jeho žena Gončarova), mají Muzeum Gulagu (Natašina tatínka zastřelili při represích), výtečné muzeum Michaila Bulgakova (Mistr a Markétka), Muzeum Andreje Bělého (román Petrohrad), nové Darwinovské muzeum, majíi osvícené oligarchy (Viktor Vechselberg koupil v USA zbírku carského zlatníka Fabergé a věnoval ji Rusku), viděli jsme výstavu Epocha Fabergé, Oružonnaja Palata v Kremlu je nově instalovaná, taktéž Tretjakovka se z hlediska muzejního výrazně modernizovala, postavili sochu Vladimírovi Grigorjeviči Šuchovovi (1853 - 1939), což byl geniální inženýr a matematik, podle jehož vynálezu (ocelové konstrukce tvaru hyperbolického paraboloidu) se staví nejvyšší budovy světa ("šuchovovské věže"), uvolnili prostor kolem domu Le Corbusiera a opravují ho atd. Taky je Moskva drahá - ceny dvakrát až třikrát vyšší než tady - a úplně ucpaná auty. Kdyby nebylo metra, tak se život zhroutí. Ale žít bych tam nechtěl, je příliš velká a příliš "megapolis". Bylo by to na dlouhé povídání.
Srdečně vaši Košičané Boris Štěrbák a Natalia Pliešovská

V júni 2012 list kolegu z vysokej školy, novinára Mira Dobrovodského, neskôr redaktora Hlasu Ameriky, s ktorým sme sa náhodou "stretli" po rokoch na internete

Washington 14. 9. 2000
Nuž, milá Iva a Ivan,
je to milé, že ste to vy a že si sa ozvala. Vedel som, že žijete niekde na strednom Slovensku, ale nevedel som kde. Vedel som iba, že Ivan pracuje v Slovenskej knihe a idú po vás. Napokon som pred 1989 niečo Ivanove vysielal, najlepšie si pamätám - bolo to lamentovanie nad Vajanského hrobom (?) z Tigridovho Svědectvi.
S Tigridom sme napokon boli v spojeni a potom aj s Prečanom. Tigrid mi ešte v 1991 z New Yorku volal skoro ráno, že predsa len do Washingtonu nepride, lebo ho Havel okamžite zavolal do Prahy. No a tam to už potom skončilo.
Pospomínal som si, keď som čítal to Ivanovo interview z Národnej obrody, na Šimečku staršieho. Boli sme roky v spojení, v roku 91 (?) sme sa v Harmónii doslova objali so slovami: Tak to ste naozaj vy? Pozval ma na Hrad, keď som mu povedal, že idem do Prahy, potom prišiel jeden štvrtok, boli sme na Hrade aj so ženou (ona je z Prahy), otvoril moravskú slivovicu, ostaňte ešte, inak by som zase len musel pracovať a o siedmej je štátna večera s predsedom Európskej únie, ostaňte, už tomu Vaškovi hovorím, že by nás niekoho mala klepnúť pepina, aby ľudia uverili, koľko pracujeme... A v pondelok bol mŕtvy. S Kusým sme debatovali, kto ho videl živého posledný, ale Kusý má pravdu, on s ním bol v piatok, ale ja pred jeho odchodom do Bratislavy, v Prahe, vo štvrtok. V sobotu mal mať nejaké davové zhromaždenie, snáď v Imce alebo kde. Stihol som ešte jeho pohreb v krematóriu na Železnej studničke či tam za ňou kdesi.
Kvôli Šimečkovi a mne padla v Prahe jedna alebo dve hlavy, údajne. Boli sme na telefóne, nahrával som jeho poznámky k eseji u Tigrida o Orwellovi. Nikdy nezabudnem, že v 2. minúte 37. sekunde nás ŠtB "cvakla"... Čo robiť? Vysielal som to o hodinu neskoršie aj s tým cvaknutím a s poznámkou, že nevieme, čo sa stalo. Každý vedel... Išlo o to, prečo nás súdruhovia nestrihli hneď v piatej sekunde, a dovolili taký malér.
S Tatarkom mám ešte dodnes v archíve pár rozhovorov. Ivan, Ty si bol akosi ďalej a vôbec mi nenapadlo, že by mi mohli dať vaše číslo napríklad Šimečka alebo snáď Ponická, Kusý, Čarnogurský alebo prípadne náš Jolyon Naegele, ktorý rád cestoval do ČSSR, aj keď mu tam ŠtB pichalo pneumatiky.
Z toho rozhovoru som vyčítal, že Ivan slabšie vidí a že najmenej on je už v penzii. Mám pre to zvláštne porozumenie, lebo moja mama, ktorá zomrela v Žiline v 1996, posledných 15 rokov nevidela a žila sama na Hlinách v malom bytíku.
Ja mám starosti s chrbticou, "nechodi mi to", musím mať palicu a na dennú bolesť som si už zvykol. Keď už nemám s Elizabeth Taylorovou spoločné tie milióny, tak aspoň to bolenie. Deti tiež vyrástli, syn je v Kalifornii a dve dcéry tu vo Washingtone. A mám dvoch vnukov.
Tá najmladšia je jeden z najmladších politických utečencov na svete. Utekal som s ňou, keď mala 14 dní a vo vlaku do Viedne na ňu mierili Rusi so samopalmi. Ale po zastaveni vlaku nás predsa len pustili. Vlak stál asi 20 minút na hraniciach a ja s troma malými deckami a trochu znervóznenou ženou. A mali sme aj fungl nový kočík. A načo vám je kočík, súdruh, keď idete len na tri dni? Ale mnoho sa o kočík nikto nezaujimal a slovenský pohraničiar tvrdil, ešte sme tu stále pánmi my, ale hovoril to pre istotu ticho, lebo mal za chrbtom troch Rusov. Bola nedeľa, sychravá polovica októbra večer o ôsmej. Kočík sa o dva týždne veľmi hodil. V kanadských mestách a mestečkách sú vzdialenosti veľké a v novembri už aj pol metra snehu.
Nuž a od 1975 som tu v USA. Teraz mi v marci vzali vlny, sme len na internete a ráno a večer na FM Lumen a KIKS a ešte tuším v Skalici... A de facto zatvorili český, poľský, maďarský servis... a nevie sa, či ich po voľbách nebudú obnovovať...
Úprimne povedané, už som dosť unavený, od 1985 stále niečo človek musí dirigovať (volá sa to management), potom mi dali šéfredaktora československej redakcie, zase štlmovať hrany, ten stroj musí bežať, čo na tom záleží, že ten chlap s olejničkou sem-tam kvôli tomu nespáva a rieši nejaký prúser.
Dúfam, že som vás oboch už dosť unudil. Keď budete mať čas a chuť, napíšte pár riadkov, kde ste to naozaj vy. Radšej by som išiel na kalváriu k Funusovi pri Horskom parku, dal si pivo a jeden rum za tri koruny. Alebo do viechy, už bude tuším burčiak.
Iva, Ivan, všetko najlepšie. Boli tu kedysi Rudo Chmel aj Feldek a Fedor Gál... Jediné, čo je tu dobré, sú naše kraby zo zálivu Chesapeake, kde bývam. Mitchener napísal o tom 300-stranový román, ale tuším v slovenčine nevyšiel. Volal sa Chesapeake.
Pošlem si tieto riadky aj domov do počítača, to je moja ďalšia adresa email.
Váš Miro D.
(a pod pseudonymom roky aj "Oravec")

V máji 2012 dva krátke elektronické listy Milana Pálku, ktorý, žiaľ, už vo svojich vzácnych genealogických výskumoch nemôže pokračovať, kým žil, stihol zistiť, že sme bratranci alebo podľa inej vetvy som jeho synovec

Bratislava 14. 4. 2010
Pozdravujem Vás oboch, 
vďaka za informáciu: GEN.sk – Galéria elity národa.sk je cyklus krátkometrážnych televíznych dokumentárnych filmov, ktoré portrétujú významné žijúce osobnosti Slovenska. Vybrané osobnosti pokrývajú všetky oblasti spoločenského života: vedci, umelci, predstavitelia kultúry vrátane menšinovej, pedagógovia, manažéri a podnikatelia, športovci, atď. Reláciu o Ivanovi Kadlečíkovi vysielame v piatok 16. 4. 2010 21:05 na Dvojke - premiéra, v sobotu 17. 4. 15:05 na Dvojke – repríza
rozošlem ďalším - blahoželám.
Pozdravuje Pálka
 
Bratislava 17. 4. 2010
Dobrý večer, milý bratranče (synovče), majstre!
Blahoželám. Bolo to (bez pochlebovania) skutočne brilantné. Realita, história, postoje, myšlienky zabalené do umenia, podané  v skratke - moderným štýlom. Profil človeka, spisovateľa, umelca, mysliteľa. Nechýbala človečina. Naši predkovia môžu byť a zaiste sú na Vás hrdí.
Avizovanú informáciu o podujatí som rozoslal asi na 40 adries. Z dvoch som dostal informáciu, že rozosielajú ďalej. Včera som si reláciu pozrel v kľude doma a dnes reprízu v spoločnosti, pre ktorých nie ste neznámym, ale  osobne Vás nepoznajú. Bol som zvedavý na ich reakciu. Zapôsobili obsah i forma relácie.
Pozdravuje Vás oboch  Pálka

V apríli 2012 dva listy bratranca mojej mamy Samka Adamčíka, ktorý mi pomáhal zvládnuť hru na organe a mnoho iných vecí

V Bratislave 5. VII. 1974
Ivanko môj milý!
Tvoj list ma dojal skoro k slzám - aj Oľgu. V živote som ešte nedostal taký zvláštny a hlboký list. Ani sa nedá prečítať len tak napochytre, povrchne. Treba sa k nemu vracať a dolovať v ňom skryté myšlienky v symboloch.
Teší ma, že ma vidíš svojím vnútorným zrakom, akoby intuíciou, ako človeka pekného zvnútra, čo nikdy neútočí, ale nikdy z dobytého územia neustúpi a nevie starnúť atď., atď. Ale slová Tvojho listu nútia ma premýšľať: som naozaj taký, akého ma vidíš Ty? Aj to je klad Tvojho listu! Núti človeka premýšľať!!
Pri významných jubileách, ako aj na pohrebných slávnostiach (o mŕtvom len všetko dobré!) povyťahujú zo života človeka všetky pekné a dobré stránky a ukazujú ich na obdiv. Pekné je to aj príjemné do určitej miery. Keď je toho však priveľa, myslím, že sa to ľuďom sprotiví.
Nikdy som nepestoval oslavy narodenín. Na svoje som veľmi často celkom zabudol, hádam aj preto, že padnú na letné prázdniny. - Toho roku sa mi nepodarilo udržať inkognito. Zosypali sa na mňa znenazdania chvály z viacerých strán, až ma to, aby som tak povedal, začalo unavovať. (Ľutujem tie hviezdy na západe obťažené veľkou popularitou.)
A teraz trochu o Tebe. Všetko potrebuje svoj čas, aby dozrelo a čas neodvratne postupuje do večnosti. A ja som skoro celkom pozabudol, že aj Ty si časom dozrel a vyspel. V svojom mužnom veku stal si sa cennou osobnosťou. Dozrel si na vyhraneného človeka, nepoddajného, neoblomného, na človeka tvrdého charakteru, kritika a spisovateľa, čo vie hlboko načierať do psychiky ľudí, ale človeka, čo sa nevie ani trochu ohnúť; ale ohnúť sa niekedy treba, aspoň do určitej miery, aby víchrice človeka nedokaličili. Ale Ty si sa ohnúť nedal. Do krajnosti brániš ľudskú dôstojnosť a slobodu ducha a preto si Ťa veľmi vážim.
Takto zase hľadím na Teba ja,
Ďakujem za Tvoju milú pozornosť, za Tvoj originálny pozdrav k mojej sedemdesiatke.
Majte sa dobre a úspešne plávajte na búrnych aj tichých vlnách života.
Bozkáva Vás Samko
 
V Bratislave 4. X. 1982
Milý Ivanko!
Istotne Ťa veľmi prekvapí táto moja zásielka. Budeš sa čudovať, čo sa mohlo stať, že Ti posielam tento balík.
Dozvedel som sa od Tvojej sestry Oliny Bošánskej, že Ťa senior Ponický požiadal, aby si prevzal kantorstvo v pukanskej ev. cirkvi. Hneď som si spomnel, že mám Kutzkého, dosť zachovalú, partitúru, ktorá pre mňa už nemá nijaký význam. Načo by mala u mňa zaháľať, keď Tebe môže prípadne poslúžiť. Máš vraj rád hudbu a rád si zahráš na organe alebo pianíne. Prikladám preto aj niekoľko prelúdií. - Mne Kutzkého harmonizácia bola vždy akosi milšia ako zmodernizovaná Bateľova. - Partitúru som dostal z pozostalosti V. Mišíka, zaťovho otca. - Neviem, či dobre robím. Hádam som sa mal najprv opýtať, či Ti to môžem poslať. Ak to nepotrebuješ - daruj cirkvi.
Často myslievam na Pukanec, na Vás, na všetkých... Ako sa máte... ako sa Vám vodí... Verím, že sa mi raz podarí, pri vhodnej príležitosti, zavítať do Pukanca... pozhovárať sa, podozvedať o všeličom.
Obdivujem Tvoju húževnatosť, s akým optimizmom prekonávaš životné ťažkosti.
Želkina i Vladova rodina sa nateraz majú pomerne celkom dobre, hlavne, že sú zdraví.
Nám sa už neodvratne blíži osemdesiatka a to aj náležite pociťujeme. Ubúda životný elán, hlásia sa všelijaké ťažkosti, či už zdravotné, či psychické nálady... Ja sa ešte akotak držím, ale teta Oľga sa často ponosuje. Raz na nevoľnosť od srdca alebo od chrbtice, ťažko znáša atmosferické zmeny atď.
Od júna už v divadle nič nerobím. Sem-tam, keď ma zavolajú, urobím nejakú maličkosť v televízii, v rozhlase i vo filme. Zvládol by som hádam i viac,ale čo robiť... Všade vládnu akési čudná pomery... Hovorí sa, že všetkého veľa škodí. Aj prebytok voľného času ubíja.
Tak som Ťa zhruba stručne o nás poinformoval a dúfam, že ak  budeš mať trochu času, napíšeš mi pár slov.
Nakoniec Ťa srdečne pozdravujem a bozkávam aj celú Tvoju rodinu, taktiež rodinu Ľubice Cibulkovej, Darinu, Milicu, zaťa, deti...
Tvoj ujo Samo Adamčík

V marci 2012 jeden z mnohých pradávnych listov Jána Mlynárika, ešte netušiac, že 26. tohto mesiaca odíde do večnosti
Praha 22. III. 1979
Vážený pán brat,
hoci mi žena vraví, že Vám nechodia listy, teda, že Vám ich naša najspravodlivejšia pošta nedoručuje, neodradzuje ma to od toho, aby som Vám napísal. Podľa toho, ak sa ozvete, budem vedieť, či list došiel, alebo sa kdesi stratil. Aj teraz mám také nedorozumenie: čakal som Jara Šolca, mal prísť na sympózium, sám mi to bol dávnejšie sľúbil, avšak neprišiel. Keď som poslal telegram, odpovedal, že je nemocný a dávnejšie že mi poslal list. Dodnes prichodí.
Isteže narobiť nedorozumenie medzi priateľmi, aby sa rozložilo ich spoločné úsilie, patrí k starej taktike imperátorov. Pozvali si ma na vysvetlenie – napokon napísal som o tom Ludvovi čosi ako fejtón a tak sa dočítate, o čo  išlo. Ale aspoň toľko: rozdelili si nespokojencov na tri grupy: provokatérov, rozumných a na "mozgy". Zatiaľ čo provokatéri odvádzajú pozornosť, mozgy pracujú, a zaplaťpánboh (terminus fízlicus) za to, že v tej CH sú aj rozumní ľudia. Počítajú tam síce aj Ludvu, lebo sa bojí basy a verejne to vykričal, aj Pitharta, lebo ten sa zas bojí Müllera a napísal  podivný traktát o demokracii (všakže, koľko demokracie nás obklopuje), a napokon aj Hübla, lebo aj napriek tomu, že ho jeho priateľ nechal smrdieť v base čajsi päť rokov, predsa o ňom hovorí pekne a s obdivom. Spomínam si tu na Dominika Tatarku, ako mi kedysi povedal, že čože je to za mentalitu, a dokonca u básnika (myslel tým Novomeského), keď tomu, kto mu hodil po papuli, slúži. Slušný človek obyčajne má pred sebou dve alternatívy: buď facku vráti, ak má na to, alebo sa všelijakou inou formou postará o odvetu, alebo sa – ak na to nemá – odvráti od násilníka; ale v žiadnom prípade mu  neslúži. Zdá sa, že naši niektorí kolegovia aj napriek vysedenému utrpeniu budú ochotní slúžiť, ak sa naskytne možnosť. Možnože počítajú s tým, že trom generálnym tajomníkom (okrem nás v Poľsku a Maďarsku) osud utkal takú životnú niť, že k vrcholu moci sa dostali cez väzenie. Takže si aj oni vysedeli tajomníctva a teraz čakajú na príležitosť: lebo niet vernejšieho služobníka než toho, kto zabudne na krivdu, a prejaví ochotu k službe. A tak mi je z toho nanič: lebo dostáva sa nám to aj do historiografie, kde sa zaujímajú stanoviská nie z hľadiska historickej pravdy, či akejsi vedeckej etiky, ale z budúceho koryta – podívajte sa na mňa, činitelia, vážená vrchnosť, však ja nie som neposlušný, ja som s vami zajedno, aj keď ste ma kopali. Odporné je, že sa to balí do akejsi vedeckej metodiky a zatiaľ nejde o nič iné než vystrkovanie tykadiel k budúcej moci.
Nie je to nič nové. Však to z dejín poznáte. Ak sa vymení garnitúra, tak mnohí z prenasledovaných budú túžiť po korýtku, a ak sa k nemu dostanú, v dobrej myšlienke, že sú to oni, čo majú a budú čosi zachraňovať, budú takí istí ako ich predchodcovia, ak nie horší, lebo vševládna moc si ich uspôsobí podľa svojho obrazu. Nie moc im, ale oni budú slúžiť moci.
Teraz sa, aspoň to tak vidím, špekuluje, intriguje, preskupuje vo veľkom: tuší sa, že sa čoskoro bude niečo diať, a tak sa nám rodia tí "rozumní" a provokatérov, ku ktorým sme kedysi patrili všetci, je čoraz menej, ich húfec sa zmenšuje.
Možnože, pravda, nič z toho nevyjde, veci sa môžu zvrtnúť na inú stranu, ale mám  taký dojem, že keby sa čokoľvek stalo, bez základného ozdravenia spoločnosti všetci naši súčasníci budú ovládaní mocou, a jej slúžiť budú bez ohľadu na ich dobré úmysly. A tak si myslím, že mali pravdu tí, čo tvrdia, že keby sa naša reforma bola konsolidovala, sotva čo by sa bolo zmenilo: nová garnitúra by bola vládla o čosi humánnejšie, ale predsa vládla ako jej predchodcovia, nemôžuc prekročiť vlastný tieň.
Takže napokon zostáva človek osamotený, stojaci proti smrti, biedam, hlúposti, hľadajúci svoj večný ideál pravdy a spravodlivosti, nikdy ho nenachádzajúci.
Bol som po desaťročiach na bohoslužbách Českých bratov vo Veleniciach (pri Městci Králové, za Podebradami), odviezol ma tam priateľ, ktorý odtiaľ pochádza. Bolo nás tam málo, ale bolo nám dobre. Posedeli sme spolu, pomodlili sa a najviac spievali. Obcovali sme, ak si pripomínam Dominika. Vari toto má zmysel. Na druhý deň som bol so ženou u Karla Kosíka. Mali sme diskotéku: počúvali sme Mozarta. Iba večný nespokojenec a romantik Vaculík si vynútil Schubertovu  Nedokončenú. Bol tam aj Saša Kliment so ženou. A tak sme opäť obcovali. Bolo nám dobre a v noci sme sa rozchádzali so vznešeným pocitom. Škoda, že nie ste bližšie, medzi nami.
Bol by som rád, keby ste zavítali do Prahy, a ak sa Vám to nepodarí, tak aspoň Váš posol, pani manželka, alebo obaja naraz, spolu. Všetky takéto dni sú pre nás sviatkom.
Objíma a zdraví Vás Váš Ján Mlynárik
P.S.
Úprimný pozdrav pani manželke a deťom. J. M.

Vo februári 2012 jeden z mnohých pradávnych listov Michala Gáfrika

Bratislava 1. 1. 1980
Ivan!
Dávnejšie som sa chystal napísať Ti aspoň pár riadkov, potom hoci len pozdrav k Vianociam, neskoršie nepochybne aspoň zopár slov ešte v starom roku, lenže na moju životnú realitu aj to bol prílišný luxus. Z akejsi "pomsty" k samému sebe (pre nemožnosť dostať sa z čoraz silnejších chápadiel každodennej primitívnej ľudskej živočíšnosti) robím tak však hneď v prvý deň roku nového, historického vari v tom (viď udalosti v svete blízkom i ďalekom), že je prelomom z obdobia veľmi nedobrého do obdobia ešte horšieho. Vlastne ten prelom sa započal už v uplynulom roku, ostaňme však radšej v súkromí (či v jeho blízkosti).
Voľakedy som si myslel, že časy, keď človek mohol byť "doma" v celom svojom odbore, už dávno pominuli, že už iba na našom milom Slovensku ľudia sa môžu vyznať vo všetkom (totiž vyznať tak po našom, "hĺbkovo"). Primerane tomuto presvedčeniu (i kriticky posudzovanému osobnému formátu) som sa snažil neupriamovať svoju pozornosť na široký okruh problémov. Ako však napísal klasik (z tých menej pravoverných, ale keďže je už dávno mŕtvy, kedy-tedy môže byť predsa len klasikom): "čím kto hrešil, tým trestaný býva", nuž aj ja svoju pestovanú "obmedzenosť" musím teraz splácať osvojovaním si  radu rozličných odborností. Veď nás Slovákov je tak málo: každý sa musí rozumieť všetkému! (Je to ostatne najistejší spôsob, aby si nikto neuvedomil, že málokto rozumie aspoň voľačomu!)
Z dávnych čias si spomínam, ako dáky Krasko hovoril o obrovskom nervovom vypätí a zaťažení, spôsobenom tým, že si stredoškolskú učebnú látku musel postupne osvojovať v troch cudzích vyučovacích rečiach (v maďarčine, potom v nemčine, napokon v rumunčine). Nuž vidíš, dnešný človek, u nás, prinajmenšom rovnaký počet odborností zvládne aj za kratšie časové obdobie ako kedysi Krasko stredoškolskú látku v cudzích vyučovacích jazykoch! Že by preto, že tamten bol vtedy chalan, kým tu ide o človeka značne pokročilého veku?
Nech by sa veci mali akokoľvek, faktom je, že odkedy si navykám na nové odbornosti (uplynulo už päť mesiacov!), na nijakej literárnohistorickej práci som neurobil ani čiarku a nič som z tejto oblasti ani nepreštudoval! Že nevidím ani nijakú možnosť, že by tomu v dohľadnej dobe mohlo byť aspoň trochu inak! Že teda blbnem, "ako zákony kázali nám"!
Iný klasik (tentoraz pravovernejší!) preklínal "nový rok, i všetky blbé tróny, i ten najvyšší trón" atď. a kadečo inšie! Tak nejako si to pripomínam a prichádzam na to, že vlastne mal pravdu, keď nový rok posielal do čerta, že nijaký nový rok netreba brať ani na vedomie!!!
Mišo

V januári 2012 list (úvodné slovo na slávnosti, kde som nebol) Ludvíka Vaculíka
 
Praha 10. prosince 2011
Ivanovi a Ivě
Podmínky pro udělení této ceny mají sedm bodů: první je, že držitel musí být starší než 18 roků. To tento Ivan Kadlečík vidítelně splňuje. On splňuje i další body, což ale ví jen ten, kdo ho zná. Já ho znám pětačtyřicet let. Jeho i jeho ženu Ivu, kterou tu jmenuju hned na začátku, protože ona s ním nesla všecko, co si zasloužil nebo zavinil. Někdy za něj musela i hrát na varhany. Nepsala za něj, ale teď už za něj musí číst.
Se jménem Ivana Kadlečíka jsem se setkal, když v letech 1966-67 vydával v Košicích literární časopis Krok. Potom odešel do Martina, kde se stal šéfredaktorem Matičného čítaní. To byl časopis, který začal vycházet symbolicky 28. října 1968, na paměť roku 1918. Tam jsme se poznali osobně a já jsem tam cosi i publikoval, co jsem jinde už nesměl, ale myslím pod šifrou. Matičné čítanie skončilo v roce 1970 jako tehdy všecko, a Kadlečík se přestěhoval do Pukance. Tam vedl knihkupectví a hrál v kostele na varhany. Pěstoval i víno.
Začalo mu období, které popisuje takto: "Mal som šťastie, že sa mi akosi požehnane podarilo zamiešať sa medzi "skrachovaných" disidentov, najmä v Čechách, ale aj tu. Ďakujem im za veľa, apoštolom ľudskosti. Aj oni mi pomohli zachrániť sa pred zúfalstvom a surovou osirelosťou." Jeho první knížky vyšly v Petlici. Psal recenze a besednice do našeho měsíčníku Obsah. Jezdil do Prahy, kdy mohl. U něho v Pukanci se v dubnu 1989 konal náš tzv. kvartál, maskovaný před StB jeho narozeninami.
Kadlečíkovo psaní, to byl hlas tehdejší střední Evropy. Jeho práce vycházely v exilových nakladatelstvích a také v překladech. Já jsem z jeho prostorného a hlubokého psaní cítil, jak se vymyká ze slovenských mezí, přičemž ale potvrzuje význam národního původu. On o tom píše: "Som Slovák z jazyka a reči. Ako by som tú reč vymyslel sám. Ako by som ja sám bol tou rečou a ona mnou. Skoro by sa dalo povedať, že táto reč vytvorila tento národ, hoci platí možno i opak... Národné ostane hodnotou vždy, v akejkoľvek globalizácii." Toto si říkám naléhavě i já sám: Evropa musí zůstat útvarem národů, protože národnost je půdou a zárukou osobního práva na individualitu každého z nás.
Po převratě roku 1989 jsem od Ivana brzo slyšel tóny zklamání: dřív, než jsem je pocítil já sám. On píše: "Vraj na Slovensku nebol nijaký disent ani podzemná literatúra a kultúra. Toto sa hodí rýchlokvaseným demokratom. Všetci sme boli dobrí, skoro všetci sme bojovali proti moci, takže vlastne nebolo proti komu bojovať." (Malé prelúdiá)
A co s tím? Podle Kadlečíka musí se psát. "Písanie je úcta k životu a súcit. Každý deň sa treba brániť pred súčasnosťou. Zbaviť sa jej."
Ivan Kadlečík se však skládá kromě jazyka i z hudby. A to tak, že někdy si sám ani nevšimne, že zapomněl, o čem chtěl psát původně, a píše o hudbě.  Čímž se u něj rozumí vždycky Bach. "Bach je taký dobrý, ľudský a milosrdný, že pomôže každému... Keď som v čase živorenia zahral na sobáši nejaké Bachovo prelúdium, dostal som pol deci, zopár svadobných zákuskov a stokorunáčku. Ale Bachova hudba pomáha aj psychicky, mravne a intelektuálne." (Chronoskop, str. 91)
Ivan Kadlečík má už několik vyznamenání: od nakladatelů, a také státní cenu Ľudovíta Štúra. Za Hlavolamy dostal Tatarkovu cenu. A byl by jistě dostal u nás i Seifertovu, jako ji předtím dostal Tatarka. Ale rozdělením republiky z toho sešlo, protože by to vypadalo, jako bychom to rozdělení neuznávali. Tedy považujme za pěknou věc, že si i pro slovenskou cenu Jána Langoše přijel k nám. Tak ho tu máme po ruce, abychom mu hned mohli gratulovat.
Ludvík Vaculík