Listy 2010



V septembri 2010 listy adresované starému otcovi Jánovi Kadlečíkovi
 
Píla 12. augusta 1898
Drahý brat môj!
Tvoj list z 12. 7. som dostal. Vďaka za rozpomienku – potešili sme sa z neho i posmútili s Vami a zadumali sa nad neblahými pomermi tu a tam.
Odpovedám však veru pozde, a už počujem, ako si si párkrát netrpelive zabručal do brady: et tu...? No ale ako vidíš, robím pokánie a ponáhľam sa zameškané a opozdené dohoniť. Výhovoriek – ako obyčajne – bolo by nadostač. Spomeniem len jednu. Mám pisára, ktorý ma v písaní listov veľmi horlivo zastupuje, takže som sa – i tak lenivý v písaní – už takmer odučil od correspondencie. Tento pisár je – moja žena. Kým ja jeden, ona iste desať listov napíše. Jej to ide ľahko, mne to už akosi vŕzga, ako Blaho v Hlase v Národných novinách vraví.
Tu hľa hneď téma k rozpisovaniu sa: naša stárež a mládež a ten boj, ktorý sa medzi oboma stránkami strojí vypuknúť. Pravda, trošku viac ohňa, konkurencie, podnet k novým ideám i opposicie nám treba, lenže nech sa to všetko slušne a riadne deje. Dôstojnejší a slušnejší tón naproti našim starým – ktorí dľa možností a svojho spôsobu bojovali – by tej nádejnej mladej čate nezaškodil. To je nie dľa Tolstého. Ten proti záhubnému systému i proti svojim protivníkom rozhodne, ale veľmi slušne a hladko píše a zo slov jeho dýcha naozaj láska Ježiša Krista. Kritizovať, boriť je ľahko, ale pracovať, stavať je ťažko.
Že ideš vydať Život Pána našeho Ježiša Krista je snaha veľmi pekná a chvályhodná. Dobré dielo o tomto je nám potrebné ako kus chleba. Na začiatku tohto roku som o potrebe tohoto písal Baltíkovi biskupovi ako predsedovi Výboru Zpěvníkových základín – aby spolok určil honorár za a na takúto prácu, tak ale ako Ty od Tvojich, tak ja od môjho Pappenheymera nedostal som vzhľadom tohoto žiadnej odpovede. Keď je ale dielo Tvoje dobré, tu sa čo úd výboru zpěvníkového všemožne pričiním, aby tento výbor aspoň sto výtiskov Tvojho diela odkúpil. A dúfam, že sa to i stane. Posledné výborové zasadnutie mali sme v apríli tohto roku v Budapešti v Lutherovom dvore. To je ako snáď vieš veľký komplex domov, ktoré asi po 65 rokoch do majetku cirkvi evanjelickej slovenskej prídu. Reprezentuje to asi jeden million, čo by sa veru evanjelickej slovenskej cirkvi zišlo, lenže sa vysoké mocnosti už teraz stavajú o to, aby slovenská cirkev i s jej miliónčekom zmizla z površia zemegule našej. No či tak alebo tak, veríme, že je niekto, kto sa konečne predsa len postará, aby stromy do neba nevyrástli.
O našom živote pílanskom Ti písať? Tu by som skoro mohol povedať s mojím švagrom – šeredným Nemcom, ktorý sa ale za Maďara v Salgótarjáne dal zapísať – a hovorí po maďarsky tak, že keď ho počuješ, dostaneš hryzenie v bruchu – s ním teda by som Ti mohol tú jeho stereotypnú odpoveď dať: "bei uns nichts Neues!"
Žijeme si dosť ticho a hľadíme sa čím diaľ tým viac vzďaľovať sa od "sveta a jeho žádostí". Lenže je to tak ťažko! Toho hostinkárstva je u nás mnoho. Mnoho pijeme za národ! I na zajtrajší deň je povolaná veľká spoločnosť k Viestovcom na Hrachovo. My sa jej veru nezúčastníme. Veď len nedávno urobili sme výlet na muránsky zámok, potom bola u nás grandrybačka, kde sa v Rimave s dvoma sakmi chytilo zo 60 pstruhov, mrieňov a jalcov. Zase v ktorýsi deň u Manicov v Tisovci bola v záhrade zbojnícka pečienka, od ktorej som sa tiež absentoval navzdor kriku, že už aj ja so "svatými" držím. Misionár Ján Chorvát, teraz vari agent pri Modrom kríži, založil krúžok pietistov v Tisovci, ktorí sa u Šturmana schodia a vysvetľujú si Písmo a slúžia Bohu. Nevystúpili ale z cirkvi. Pravdaže zle nedobre na nich – sú nenávidení – preto že nie sú zo sveta. Pravdaže pri tom lovení duší dopúšťajú sa veľkých nejapností. To opovrhovanie a vysmievanie ale zo stránky našej spoločnosti dovedie ich konečne k tomu, že stiahnu na seba výpoveď Pavla: "oddeľte se od pokolenia tohto zlého". Od takéhoto separatizmu k sektárstvu je už len krok.
Ľud tunajší, ako vieš, je veľmi chudobný, zbedovaný. Po veľkom ohni zbudovali sa síce, ale už i tak nadmieru zadlžení zadlžili sa ešte väčšmi – takže neznať, aký to koniec vezme. Cirkevné poplatky zaviazli celkom. A cirkevné vrchnosti len mňa duria. Kurátor úbohý spomôže si momentálne tak, že vypožičia zo sporiteľne 100 zlatých a zapchá dieru a ústa kričiacim. Ako dlho to ale potrvá? 
Úrody sme mali obstojné. Ja som cirkevné zeme zväčša na lúky premenil, drahým semenom zasial, ktoré dávam z čiastky kosiť z 1/6 i 1/4 i z 1/2, t. j. ja dostanem 2/3 sena a spolkári 1/3 atď. Vynáhradu za cirkevnú prácu dostanem 240 zl. Tohto roku budem mať i s vlaňajším zaostalým vyše 500 centov sena, ale čože, keď to nemá ceny. Dnes mi dával jeden z Hnúšti 1 zl. za metrický cent. Žitka sme pritom mali asi zo 4 posiatych kíl 16 kíl – to je u nás úroda hrdá! Ovsíka tiež bude niečo málo – i kromplí by bolo, ale čože, keď ich veľmi kvária – na zápust! Ovociny dosť hojne – pomerne k mojim mladým stromkom. Včelstva mám 64 úľov – medu pomerne málo. Nuž ale ďakovať Bohu za všetko, za málo i mnoho, radosť i kríž!
So zdravím sme len tak tak. Steneme často, hneď moja, hneď ja.
Dennica sa radostne zmáha. Má už vyše 500 faktičných predplatiteľov. To je vraj najčistejší podnik Salvov. Redaktorka by mala dostať od neho 50 zl. Nuž ale čože, keď Salva vždy ešte laboruje. Chudák Kálal učiteľ z Frenštátu – poznáš? – šľachetná duša – nazbieral mu na pomoc od záložní atd. do 1000 zl. A to všetko nestačí. Ach Bože, veruže máme tej milej národnej biedy! – Prosím o ďalšie rozširovanie a odporúčanie Dennice – podľa možností. 
Na martinských slávnostiach zúčastnila sa i moja ako gardedáma dvoch tisovských dievčat. Teraz už budeme dlho doma sedieť, kým takéto a podobné výlety nevyheverujeme. – A tak hľa, odpusťte, že i návšteva k Vám predbežne vystane – nemožno, a čo by ste nám i hneď dve vykŕmené husi a k tomu ešte jedno prasiatko pripravili. "Daleká cesta má, marné volání!" No ale "kojme se blahou nadějí...!"
Nuž a Ty starý, prečo že Ty už raz tiež nezabočíš z toho Tešína k nám? Ani si nám len tešínske jablká neposlal a vieš, že som ja pomológ. Pani kmotra ako sa má? A Emka, tichá, dobrá dušinka – a ostatné deťúrence? Plní sa na Vás: "viel Kinder, viel Vaterunser – viel Segen". Naša Olga je už hodná a Janík sa učí klavír, ale badám, že nebude z neho Mozart ani Haydn.
Nuž tak pán Boh Vás len opatruj a pomáhaj to ťažké bremä života mužne a trpezlivo znášať v tej viere a nádeji, že "milujícím Boha všecky veci napomáhají k dobrému!"
Srdečný pozdrav i od mojej všetkým malým i veľkým!
Tvoj úprimný brat Ján Vansa
V Sobotišti 11. 11. 1900
Dvojictihodný pane!
Prv ešte, nežli ste ma osloviť ráčili, zaoberal som sa myšlienkou dielo Vaše Život P. J. Krista aspoň v niekoľkých výtiskoch dať doniesť a rozšíriť v mojej cirkvi. Objednal som skorej sám. Čítal, a vidiac, že sa s prospechom a dobre dá čítať, ponúkal som ho mnohým, vyzýval, aby si ho zaopatrili, vlastne ponúkal sa sám, že im ho dám doniesť, a pri každom temer dostal som tú stereotypnú odpoveď: A keď tých penez neni. Nášmu ľudu je to privysoká cena. Za Tranoscius zaplatí dva aj štyri zlaté, každá ale druhá kniha čo jak dobrá za zlatovku je mu už pridrahá. Náš ľud keď dá 30 krajciarov za knižku, už mu je to mnoho. U nás je Kadlečíkov asi dvadsať – proboval som u nich, z ktorých mnohí by to i mohli urobiť. Nič som nevykonal, nevyzískal ani jednoho. Škoda by bolo teda porto platiť, keby sa knižka nemala rozpredať. Môžem však povedať, že škoda knižke nerozpredanej ležať. Keď si ju ale nekúpi taký (jako sa žalujete cele oprávnene), ktorý by mohol, jako že zaplatí za ňu ten, ktorému exekútor odpredá posledný krajec chleba. Biedne to vyzerá s nami evanjelickými kresťanmi. Mám síce i teraz niekoľko kníh, ktoré mi doposlali, aby som ich rozpredal, i bez pýtania. Mám z toho však len trápenie a omrzlosť, ba veru i ostudu. Práve čo Vám toto píšem, pošta mi doniesla upomienku a vyzvanie vyrovnať konto, ktoré keď som i nespravil, ale mi ho mravne nanútili, vzdor tomu, že som ho vyplatil, žiadajú ešte raz. A to sa mi nestalo po prvýkrát, že som z môjho doplácal. Neráčte teda mať za zlé, že úprimne s Vami nielen hovorím, ale i myslím.
Som Váš oddaný spolubrat Pavel Beblavý

V októbri 2010 dva listy od Milana Rúfusa
 
Bratislava 12. 10. 1990
Milý Ivan,
dva razy ste ma prekvapili a obidva razy príjemne: že ste sa ozvali Vy a že sa ozýva Tranoscius. Ozýva, keďže ožíva, avšak umelé dýchanie trvalo veru dlho. Cirkev je jedna vec a kultúra, respektívne priamo literatúra, vychádzajúca z kresťanskej interpretácie bytia, je druhá vec. Nemôžu ju suplovať cirkevné časopisy (Cirkevné listy, Posol), tie majú inú úlohu.
Posielam Vám čosi z toho, čo ste žiadali, naložte s tým podľa potreby, len ma potom informujte. Ak poviem, že básne sú z posledného obdobia, netreba to brať doslova, ani jedna z nich nemá menej ako dva-tri roky. Tú prvú recitoval Dušan Jamrich na Krmanových oslavách v Myjave. Vyznelo to ako robené na tú príležitosť, ale to už viete, že základné body v ľudskom údele sa opakujú. O tom svedčí aj dedikácia druhej básne. Pred nedávnom sa mi ozval z ďalekej Ameriky Koloman Sokol, poslal mi aj reprodukciu nádhernej litografie Pieseň umierajúceho vtáčika. Tento jeho obraz sa tak zhodoval s duchom mojej už existujúcej básničky, až ma to zamrazilo. Tak som mu ju dodatočne dedikoval.
Takže v pravom zmysle nová, tohotoročná, je len úvaha o obaľovačovi. Držím palce tomu projektu a Vám tiež. Dúfajme, že tá starodávna pahreba ešte celkom nevyhasla, že sa uhlíky ešte vznietia. Nebola to hocijaká pahreba.
Až budete vedieť niečo konkrétnejšie, ozvite sa. A majte sa dobre, ak sa to len trochu bude dať.
Váš Milan Rúfus
 
24. 10. 1990
Milý Ivan, 
pochopiteľne, nemám námietky proti tomu, aby ste vo svojej Epištole citovali z môjho súkromného listu. Tak to akosi celkovo vychádza, že moje súkromie je verejným, keďže verejné je mojím súkromím.  Naopak, za Epištolu ďakujem.
Pokiaľ ide o reprodukciu Sokolovho obrazu: Šlo by to, ale bolo by lepšie ofotografovať originál. Mal by totiž visieť v Mestskej galérii v Bratislave. Sokol mi o tom píše: "The song of the dead bird – Pieseň mŕtveho vtáčika... Dvadsať rokov bol u vás v Republike ČSR stratený a keď sa potom horko-ťažko našiel, dosiaľ neviem, ako sa dostal do bratislavskej mestskej galérie. Celkom akoby ma ani nebolo, nik ma neinformoval o ničom, nik sa ma nepýtal, čo sa má s obrázkom urobiť, len si ho zrekvirovali zadarmo pre seba. Kto?"  Je to skľučujúce . Ako aj celý jeho prípad. Do písmenka sa po druhej vojne zopakovalo s ním to, čo sa stalo po prvej vojne s Kukučínom. Kukučín v oslobodenom Slovensku nemohol dostať ordináciu a o štvrť storočia Sokol v oslobodenej Bratislave nedostal byt. V Bratislave, ktorú museli opustiť tisícky režimových prominentov a Nemcov. Lenže do bytov po nich sa hrnuli pseudopartizáni, mávajúci v rukách dvestopäťdesiatpäťkou. Život je nepoučiteľný, Slovák v ňom dvojnásobne nie.
Ankety nemám rád, prepáčte, neodpoviem na otázky, radšej pomôžem inak.
Pozdravujem Vás i vaše sýkorky
Milan Rúfus

V novembri 2010 pri spomienke na zosnulých dva listy Pavla Hrúza

B. B. 14. 3. 04
Starý brachu,
mal som teraz poriadne netvorivú dovolenku, vysedával a hrešil som po čakárňach v Zajacovom kráľovstve. Ako dobre vieš, volajú to predoperačnými vyšetráciami, ale keď ma konečne v špitáli uspali, len mi nazreli do gágora a urobili punkciu. A tak som už doma, predlaktia mám modré ako narkoman, a čakám na výsledky z histológie. Keďže niet peňazí ani matriálu, čakať budem ešte iste dáky týždeň. Brat vdovec mi teraz vyvoláva a ako starý zaslúžilý rakovinár ma nabáda, aby som sa nevzrušoval a sral na to. Čo pravdaže robím aj bez jeho rady, horšie však je, že som lenivý ako voš, a robiť na chlebík každodenný sa nútim len so zaťatými ďasnami. Nič neviem, nič nečítam, ani sa mi nič nechce vidieť či čítať. Z Dada Nagya mi je zle, proboval som to v telke aj v rozhlase, ale tá slizká povrchnosť je desivá. Zaznamenal som akurát, že Oleg sa definitívne prestal hrať na underground a chce po nezmysloch a táraninách z posledných ročníkov trochu povzniesť časopis. Pochybujem, že sa mu to podarí. Syn si myslel, že mi urobí radosť a vydal sa po stánkoch zháňať Romboid. Bol dosť prekvapený z tých začudovaných predavačských pohľadov (neskúsil, či poznajú aspoň Pohľady), ba na jednej destinácii mu akýsi chlap povedal, že by nemal používať také slovo, lebo by ho mohli počuť Cigáni a bolo by zle. Nuž tak sa veci majú.
V januárovej Hronke som už nefiguroval, ale počul som, nevedeli nájsť nikoho do Okienka mladých autorov, tak Kršňák zaradil Teba. Elixír mladosti teda azda naozaj jestvuje.
Inak sa veľa nemení, sneh sa topí pomaly a víno nenápadne, ale vytrvalo dražie. Aj nájomné mi zodvihli o tretinu. Hľadím teraz do všelijakých papierov, od daňového priznania až po pozvánku na referendum a šek za smeti, a zunovaný som už z tých celoživotných pretekov za peniažkami. Nikdy som nič nemal, hovno mám aj teraz, a len stále ma nútia robiť. Dlabem na takú jeseň života.
No nič, nech sa Vám jar vydarí!
Palo
 
B. B. 19. 9. 04
Kedves barátom,
pokúšam sa stihnúť odpoveď ešte v lete, aj keď už len úradnom. Vavrinec namiesto toho, aby mi na nebi vyronil slzy, sa zase len vyšťal do vody, a tak som nevidel – vari po prvý raz v živote – ani jedon meteorit. Ale treba si zvykať – všetko je inak a všeličo nevidím, čo by som mal. Úfal som sa, že teraz, keď už nemôžem na poslednú chvíľu diktovať po telefóne, ale pekne v pokoji pošlem text, sa stav vytlačeného zlepší, ale osral som sa. Sú to doslova ignoranti. Niežeby nechceli, nechceli rešpektovať, čo majú napísané na papieri, ale vôbec nestoja o to, ako to bude vyzerať. Ja pravdaže nemôžem chcieť, aby dnešní poznali pojem "pätnásťročný kapitán" tak, ako to bolo kedysi v redakcii Čitateľa, ale zmeniť kapitána na kandidáta môže len nedbajské hovädo. Nehovoriac o ďalších tlačových chybách. Samozrejme tak mi treba, keď to zakaždým viem vopred a predsa len vždy sľúbim, že niečo pošlem. Nemám teda právo ťažkať sa – a s ťažkým srdcom sa teraz týchto nárekov vzdávam. Bohvie, čo to človek vlastne má v sprostej kotrbe; ako keby som sa cítil poctený, že odo mňa vôbec slávna redakcia voľačo chce.
Ty si s Olegom obišiel lepšie, zdá sa. Až teraz som dostal do rúk dvojku Romboid s Tvojím "myslím si, že" a čítam si pomaly. Zajac je tradične dobrý, ale esej O Swedenborgovi ma nepotešila, lebo akákoľvek cirkev je semeniskom hriechu, aj tá jeho, a nebaví ma hĺbanie nad jeho mesiášstvom. (Podobne som sa zdesil pred týždňom nad televíznou podobou pátra Pia. Bol to rovnako ako Swedenborg predovšetkým senzibil, jasnovidec a telepat – na ktorého krista treba do toho stále miešať Krista?).
Už to bude pol roka od gágorovej obriezky, ale stále len chrčím a nikto ma nerozumie. Je to nespravodlivé, človek získal schopnosť hovoriť s tvrdou daňou, je jediným živočíchom, ktorý sa dokáže zadrhnúť potravou. A ja nielenže neviem kvákať, ale denne sa dusím podobne ako ten dramatik z antiky, ktorého meno mi nemôže prísť na um (odmrdalo ho zrnko z hrozna), či napríklad Šaňo Matuškovie. Navyše mi to mení realitu, keď sa mi sníva, že hovorím nahlas a zrozumiteľne, som nadšený, že to všetko bol len zlý sen, a keď sa zobudím, je to dupľom v riti. Sem-tam, keď nechodia autá, sa ešte dohovorím, pri trafike, v krčme – ale vysvetliť, že opravár, ktorý reparoval strechu, mi ukradol kľúč od bytu, lampáš, a aj tak nechal dieru o veľkosti škridle, je nad moje sily. A tak len na padláši naďalej podkladám lavóry, kýble a hrnce – nikdo nic nikdy neví. Ešteže je malá ukážka babieho leta, keď sa rozprší, už inšô vari ani robiť nebudem, len ratovať spolubývajúce tetky pred potopou – aj keď hurikán Ivan z toho aždaj nebude.
No nič, majte sa a držte sa!
Palo

V decembri 2010 niečo neobvyklé: pozdravné listy k sviatku knihy Malé prelúdiá v decembri 2002 v pukanskej knižnici

BACH V PUKANCI
 
Je tu čas večne predvianočný
Opája nás jeho nevyčerpateľný vínny Potok-Bach
Hĺbka starootcovského vína sa snúbi s plnosťou roztúžených tónov
A s ich tajomne vírivým zoraďovaním sa
Na perách hodovníkov rozkoš z telesnosti
Na prstoch organistu úľava z pokračovania
 
Sólo spomienky na pukanské letá v detstve
Exulantom si bol vari už aj vtedy
Ba azda
Aj osamelou ovečkou
Stratenou v labyrinte protirečivých ideálov
Teraz však tíško seď a načúvaj ako
Ivan K. lúšti tajomstvá nesmrteľnej sfingy z Leipzigu
A vedz: s peklom v žilách si sa zrodil na svet
Nebo si však musíš tvoriť sám
 
Bezbrehá a preto božská je hudba našich nadvedomí
Aerodynamických ako píšťaly anjelského organa
Celistvých ako vlnivé pratichá z vesmíru
Hviezdne harmonických ako nikdy nevypovedané slová

Teší ma veľmi, že vám levický sused Koloman Kertész Bagala ide vydať dve knižky, z ktorých jedna je dokonca reedíciou. Celé toto "vidiecke" vydavateľstvo je vlastne jedným z malých (ba možno aj nie celkom malých) zázrakov dnešného Slovenska. Teším sa na bachovské Malé prelúdiá, už aj preto, že o Bachovi sa akosi málo povolaných odvažuje písať osobne a básnicky, zväčša sa o ňom uvažuje alebo sucho vedecky, alebo s uslzeným diletantizmom. Želám vám, aby sa vydanie vydarilo a aby vzbudilo aj primeranú pozornosť.
Celkom bezvýhradne podpisujem vašu myšlienku, že Bachova hudba by mohla byť vesmírnym logom našej planéty. Keď som sa o tom zmienil pred mojou ženou, pripomenula mi, že zrejme niečo podobné si myslel geniálny ruský filmový režisér Andrej Tarkovskij, ktorý vo svojom filme Solaris, ktorého námetom je práve cesta skupiny ľudí kozmom a s ňou súvisiace gnozeologické problémy, urobil jednu z Bachových organových skladieb ústredným hudobným motívom, ktorý mal ozvláštňovať ale aj relativizovať pocit príslušnosti hrdinov filmu k planéte Zemi.
Najsrdečnejšia vďaka aj za pozvanie na privítanie Malých prelúdií v Pukanci. Strašne rád by som tam s vami bol, neviem si ani predstaviť krajšie strávený predvianočný podvečer, ako práve pri takejto príležitosti.
V každom prípade budem 14. decembra v duchu s vami a určite si budem vtedy púšťať Bachovu hudbu.
Mimochodom: je to zrejme náhoda, ale súčasne priam neuveriteľný fakt, že privítanie vašej knižky sa bude konať v predvečer 115. narodenín môjho starého otca, ktorý bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia organistom v pukanskom evanjelickom kostole. Čiže aj jeho duch sa možno v onen podvečer bude vznášať nad vami.
Všetkých vás srdečne zdravím a posielam ešte báseň Bach v Pukanci
Ivan Čičmanec, spisovateľ a prekladateľ, Oslo

Milý Ivan,
ďakujem vám za žiadosť o moju aspoň virtuálnu prítomnosť pri adventnom privítaní vašej novej knižky.
Vašu pozvánku mi doručila pošta sotva hodinu po tom, ako som vyklopkal na stroji svoj vstup do rozhlasovej meditácie o nedeliteľnosti umenia, ktoré je, podľa mojej skúsenosti, celistvým Božím darom. Malo by to v rozhlase odznieť cez vianočné sviatky.
A čo z toho urobila náhoda: je to ako ušité na to, k čomu ma pozývate – na sviatok knižky, v ktorej človek Slova komunikuje s géniom Hudby. Už dávnejšie viem o vašej fascinácii Bachovou hudbou, takej pochopiteľnej u toho, komu od rannej mladosti bol organ čímsi ako materinským mliekom.
A tak vám k  vítaniu Malých prelúdií posielam onen rozhlasový vstup. Ak sa vám hodí, prečítajte ho tam spolu s týmto listom. A pozdravte odo mňa všetkých, ktorí tam budú.
Milan Rúfus, básnik, Bratislava

Inu zase Ivan Kadlečík, trochu zasněný, v naší blbstvím a necitlivostí znečistěné krajině jasně vidící a s takovou v dnešní době už neuvěřitelnou jistotou píšící básník, že mám někdy dojem, že jeho věty jsou i chirurgickými zákroky proti nádorům dnešní civilizace krátce předtím, než ji zničí námi produkované barbarství.
Závidím Kadlečíkovi, že je ještě schopen přijímat knihu a literaturu jako nejkrásnější svobodu. Možná, že bych byl schopen jeho optimismus sdílet, kdybych nežil tady, kde žiji. Možná, že jeho úvaha o knize a literatuře coby nekrásnější svobodě platí dnes už jen v uzavřeném, asi už jen exotickém kruhu píšících intelektuálů, kteří už dávno rezignovali na představu, že by mohli spasit svět a hodlají teď už jen spasit sebe.
Je-li kniha a literatura nejkrásnějším výrazem svobody, tak se dnes musím zeptat: Pro koho? Pro lid? Pro Ivana Kadlečíka určitě, pro mne snad, ale pro okolí, v němž žijeme, určitě ne. Etos, patos, mystérium… co si s tím má dnešní člověk počít? Bachovy fugy jsou pro jeho uši a duši - nudné.
Dnes nemám náladu na Bacha.
Jsou dny, kdy je mi bližší Janáček nebo Mahler, někdy dokonce i Wagner, nikdy však ne Smetana. Dnes si přehrávám Wagnerovu Valkýru. Bacha si dám až při čtení Malých preludií.
Jinak se mi vede špatně, leč snesitelně.

Bolo by mi cťou, keby som v sobotu 14. decembra prišiel do Pukanca na pohár vína – a tak ďalej – ale pacient liečený ortopédom, lýtko voľné, nebolestivé, bez varixov, lokálny nález na kolene – kontrola o desať dní – a tak ďalej.
Ale poznanie nemá len vedecký charakter. Umenie ma v tom utvrdzuje ako nedávno pri návšteve Viedne, kde som videl výstavu maliara El Greca, človeka s  neuveriteľným videním a nádhernou maľbou. Áno, poznanie je zjavením celistvosti.
Napriek tomu a práve preto pohár vína rád s vami vypijem. Verím, že táto "podlžnosť" sa niekedy udeje, aj keby to bola len metafora. Metafora je krásna, ak chceme, aj pravdivá je, ak sa nebojíme.
Marian Mudroch, akademický maliar, Bratislava

Veľmi som sa potešila, keď som otvorila obálku s pečiatkou Pukanca. Ešte väčšia radosť, keď som zistila, že ste opäť dokázali, že hrivny vám zverené tak jedinečne zúročujete. No a radosť vôbec nie menšia bola, keď som si čítala, že mňa a nás na slávnosť vašej knihy pozývate. Vďaka vám veľmi úprimná!
Ani neviete, ako rada by som v tej slávnostnej chvíli a iste aj atmosfére bola medzi vami. A nielen ja osobne, ale aj viacerí z nášho zboru, teda z vášho rodného zboru modranského. Termín je však pre nás ťažko prístupný – už doba adventná, sobota, a pomerne neskorý čas. Aj keď som sa pokúšala to nejako zariadiť, nedarí sa mi. Je mi to ľúto. Ale čo, hlavná vec je, že sa taká milá a vzácna príležitosť bude konať!!! Budú tam s vami a s vašou milou a vzácnou manželkou a vašimi blízkymi aj vaši tiež vzácni priatelia; iste by som aj ich rada osobne spoznala, ale zrejme budem iba spomínať. Privítanie vášho nového diela spomenieme aj na službách Božích v nedeľu 15. decembra a možno aj s nejakým prelúdiom...
Nech teda žijú Malé prelúdiá – a kiež avizujú nasledujúce diela; nech žije ich autor a tí, ktorí si ho vážia a majú ho naozaj radi, nech žije každý, kto tvorí a je šťastný, že vie a smie tvoriť. Blahoželám vám osobne, ale aj za celý modranský cirkevný zbor. Nech sa vám vydarí – všetko, čo krásne, požehnané a ušľachtilé konáte!
Úprimne vás a vašich drahých i milých hostí pozdravujem!
Anna Adamovičová, evanjelická farárka, Modra

Vďaka za pozvanie na prezentáciu bachovskej knihy.
Stále som totiž presvedčený, že – obrazne povedané – naša cesta do Európy vedie cez Lambaréne, kde lekár Schweitzer uprostred africkej džungle šíril milosrdenstvo celkom v súzvuku s Bachovými fúgami, ktoré každý večer hrával na harmóniu.
Ide o premenu vedomia. Neviem, či nie je neskoro, napriek tomu treba všetko robiť v tomto smere. Teoreticky je to možné, lebo človek je v podstate tvorivá bytosť, len nesmie uveriť, že je konzument-živočích.
Verím v zázraky. Vedecká synergetika je v istom zmysle teóriou zázrakov. Preto ešte stále mám nádej, že sa snáď stane zázrak a že nad gravitáciou a determinizmom hmoty-hmotárstva-smrti zvíťazí Život-zázrak.
Roman Berger, hudobný skladateľ, Bratislava

Ďakujem za pozvánku na krst vašej najnovšej knihy v Pukanci. Škoda, že tam u vás nemôžem byť, ale prajem vám a všetkým, čo prišli s vami oslavovať, príjemné chvíle pri čítaní, rozhovoroch a aj klebetách, čo prirodzene patria k ľudským stretnutiam.
Preambulum a Sonátu pre Annu Magdalenu som prekladala na terase dovolenkového domčeka pri Atlantickom mori vo Francúzsku. Odtiaľ som vám ho poslala do Pukanca. Po návrate domov putovala kópia do Berlína, aby text vyšiel v časopise Die Horen, v decembrovom čísle.
Počas besedy budem v predvianočnom Mníchove a rada si spomeniem na vás a budem sa tešiť, že mi sem napíšete, ako bolo, kto všetko prišiel, kto poslal telegram.
Renata SakoHoess, prekladateľka, Mníchov

Milé krstiteľky a krstitelia,
novorodeniatko sa naučilo chodiť už v samizdate – či ako sa dnes vydanie pre úzkokruhových volá. Podobne ako kedysi Juro prišiel na krst v Devičanoch po vlastných, nech aj dielko toto tájde samo, netreba ho držať za ručičky. Veď ho z diaľky vyprevádzam s náležitými vinšami.
Môj prípitok však patrí dive Ive. Tak som sa v ostatnom čase (slušne povedané) nasrdil na redaktorských nedoukov, že musím verejne vyzdvihnúť jednu z posledných mohykánok upravovateľských, jazykobrusičských a po zániku zelených štítkov aj korektorských.
Prerušiť, vyzdvihnúť aj poháriky: Nech sa dievča drží pri sile a hojnom zdraví!
Neviem veru koľko stárež vydrží, ale pokúsim sa tu pri adventnej sviečke držať s vami krok pri ďalšom popíjaní na počesť Ivana a Kaliho; stihnime to skôr, než ich vyctí nedouctvo recenzentské a kritické. A ráno potom láskavo myslite aj na presluhujúceho Hrúza, ktorý sa hniezdi ešte stále na redaktorskom sicli a márne čaká, že mu dačo pošlete, vážení inde veselo píšuci priatelia! (A stačilo by 10-11 kedysi normovaných strán!)
V Banskej Bystrici po Lucii (preboha, nedajte to čítať koktavému) roku Pána 2002 sa pokúša s vami veseliť
Pavel Hrúz, spisovateľ, Banská Bystrica

Včera jsem se vrátil z Puly v Istrii. Měli tam mezinárodní knižní veletrh, extra hostem byla česká literatura - zastupoval jsem ju já a Viewegh, ale ne současně. Nebudu líčit nic. Jen jedno zjištění: ptal jsem se, kdo bude příští rok hostem, pravili že asi Polsko, ptal jsem se, proč ne Slovensko... Odpověděli, že ze slovenské literatury se tam nepřekládá, nikdo nezná autory, a mne popadla lítost! Protože, Ivane, je to kruté, nespravedlivé a pravdivé. Žádný Sloboda, Tatarka ani... Přitom poměr slovenské literatury a chorvatské je, dle počtu obyvatel, 1:1. Napadlo mi, že když jsme byli Československo, byla literatura také více společná.
Já nemůžu k Tvé slavnosti přijet, ale přijedu na jaro, tak si ten krvný tlak hlídej. Mně ho zatím pilulky drží. Ale cítím na srdci a hlavně na kloubech, že "telo sa nemá až tak veľmi premiestňovať v priestore". To jsou moudrá slova, a pro paní Vaculíkovou stálá výmluva, ona nechce už vůbec nikam. Před měsícem se mnou nebyla ani v Brumově.
Tělo teda ne, ale duch ano. Proto si v ten svůj sváteční den na chvilku mysli, že jsem tam s vámi!
Ludvík Vaculík, spisovateľ, Praha

Malé prelúdiá, 2002xxxxKrst ohňom v Pukanci  2002 - Ivan Kadlečík, Andrej Chudoba, Tomáš Janovic, Koloman Kertész