Lístoky



Doslovne

S pôvodcom tejto knižky sme sa po prvý raz zišli pri takmer žeravej liatinovej peci v martinskej vinárni U čiernej panej. Ešte novinárčil v Košiciach, ale už chystal únik a prišiel si do Matice obzrieť budúce pôsobisko. Praktický manžel a otec dvoch synov mal jasnú predstavu o budúcnosti, ale ani slovka o tom neutrúsil. To mi veľmi hovelo, lebo som bol flákač bez pevného zamestnania a nemal som ani šajnu o tom, čo ma čaká.

Predstavy nepredstavy – o dva roky neskôr vypukla a po chvíli krachla pražská jar a vedno s Ivanom sme zrazu sedeli v redakcii Matičného čítania. Len blázon by robil časopis v predokupačnom duchu, a my sme takými bláznami boli. Takmer dve sezóny, až do konečného hvizdu normalizátorov.

Na jar 1969 robil Ludvík Vaculík svoju poslednú reportáž do Literáriek a medziiným sme ho vtiahli aj k Čiernej panej. Krčmár dal Ivanovi k dispozícii svoj telefón, aby náš hosť nestratil zicflajš a morózny antialkoholik musel konštatovať “až přímo neslovenský smysl pro organizaci”. Tu niekde sa začínalo ich kamarátstvo – a drží dodnes.

Boli sme jediným československým časopisom, kde ešte Vaculík publikoval pod svojím menom. Po čase sa scvrklo do podoby L. Vlk a napokon navždy zmizlo aj z Matičného čítania. (To isté čaká aj šéfredaktora a jeho poskokov.)

V čase literárnej ilegality sa karta obráti: Kadlečík je prvým slovenským autorom v Ludvovej edícii Petlice. Ako uznávaný kritik píše síce aj recenzie, ale odklon k esejistike je už zjavný. Navyše dostáva z Prahy frčku do nosa: “Měl jsem trochu podezření, že nechceš být aloyální. Nebylo by to správné, kdybys bral na něco ohled jen proto, že jsme v mimořádné situaci. Uznáváš, že je třeba myslit a jednat jako za normálních poměrů, pokus se tedy tak jednat i ty.”

Pravda je taká, že Kadlečík ukončil svoju literárnokritickú oficiálnu éru bez ohľadu na priateľstvá. V súhrnnej analýze na začiatku sedemdesiatych rokov označil mladú prozaickú generáciu za poriadne starú, lebo takmer bez výnimky nevie vykročiť z dedičstva kritickorealistického štýlu.

Mnohých, čo sa pokladali za veľkých novátorov a experimentátorov, to dožralo. Nevedeli sa dočkať – lebo bolo už zjavné, že podpichovač sám mieri do beletristických vôd – kedy mu odsudok vrátia. Viem o svojich mstivých pocitoch; karhavé: “Lebo umenie je aj disciplína a tvar” vyslovil nad mojím debutom už v roku 1966, odvtedy som sa veľmi tešil, ako mu loptičku odpálkujem.

Niekdajšie mladé pokolenie však počas normalizačného dvadsaťročia nielenže zostarlo, ale v bohapustom realizme uviazlo až po krk. Ineditná literatúra ich nezaujímala a tak príležitosť na pomstu prišla až s naším neokapitalizmom. Viacerí to využili a využívajú dodnes.

V základnej veci nám zorrovcom Kadlečík ubzikol. Vymyslel si svoj osobitný medzižáner a hoci s chuťou pestuje zemité slová, nemá s realistickými maniermi nič spoločné. A pritom je to stále v uhorskom žánri besednice, ktorý vzkriesil a stále zveľaďuje. Ba aj do poézie zabŕdol, hoci to slovo nerád v tejto súvislosti používam. Poézia je širokoritná, sedí ako kvočka na všetkom ľudskom a nemali by si ju neoprávnene prisvojovať len pisatelia nerovnakých riadkov. Nuž teda: Ivan píše aj verše, ale poetickosť nechýba ani v  jeho besednici na pokračovanie.

Ako mu teda požičané vrátiť? Najľahšie je obviniť ho z moralizovania. Veď koho už dneska baví čítať o domove, koreňoch, orechoch a sýkorkách, prosím vás! Staromilstvo ako vyšité... A to jeho pohŕdanie všetkým novým a módnym, hoci my ostatní si bez toho už nevieme život ani predstaviť!

V tomto bode sa literárne osudy starých kamarátov pozoruhodne stretajú. Ak nad Ludvíkovými fejtónmi neraz počujem: “Toho Vaculíka už serie naozaj všetko!”, tak Ivanove texty vyvolávajú podobný ohlas. Je to na počudovanie, lebo Kadlečík nič neodsudzuje ani sa neťažká, popudzuje akurát tým, že do omrzenia pripomína veci pravé, nefalšované, odolné voči hnilobe.

Z krčmy U čiernej panej po desiatkach rokov zostali len prízemné miestnosti nového vyčačkaného penziónu. Stihol som si odtiaľ ešte včas ukradnúť dve kreslá s prúteným výpletom. Sú navždy poznačené obhoreninami zo sálajúcej pece, ale je to dôkaz pravosti: v nich sme sa zoznamovali.

Aj Kadlečíkove knihy chcel ktosi zapáliť do zniku, je to však márna snaha, sú žiaruvzdorné. Vzdorné ako autor sám. Opatrujem ich a čítam, zoznamovanie sa nikdy nekončí.

Banská Bystrica 21. júna 2003

Pavel Hrúz

Ten, ktorý vidí viac

Nová kniha Ivana Kadlečíka je z grafického hľadiska zrejme najnenápadnejšou vydavateľskou aktivitou roka 1999. Sivo-sivá obálka a ešte skromnejšie písmenká na nej diskrétne Slovensku pripomenuli, že jeho spisovateľ nezaháľal a ani neopustil literatúru, čo je dnes módne.

Lístoky, ktoré vyšli vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu L.C.A. (prvé vydanie), možno považovať za ekologickú beletriu hneď v niekoľkých významoch: počnúc názvom, cez usporený priestor až po dominujúce témy. Kedlečík písaním prózy šetrí papier. Jeho texty by sa dali pokojne mechanicky prepísať na poéziu, stačilo by skrátiť dlhé riadky, vymedziť verše a kde-tu spraviť strofu. Ďalším prejavom "ekologizmu" je miesto, aké si v spisovateľovej tvorbe dokázal vydobyť vidiecky priestor, v ktorom žije. O čo je v ňom menej nadbytočných ľudí, o to viac miesta dostávajú veci a iné formy života, popri pochybnej s spochybniteľnej ľudskej faune je to hlavne flóra.

Spisovateľ sa síce navonok vyhlasuje za luterána, v skutočnosti je jeho božstvom Príroda (a aby sme neboli jednostranní, aj Žena). Lístoky sú podľa neho najkrajší a najslobodnejší literárny žáner, "sú čistý spôsob jestvovania". Listy vymýšľa a posiela sám sebe, no tento jednočlenný listový cyklus maskuje fiktívnou adresátkou, Sládkovičovou Marínou, ktorej posiela lyrizované ľúbostné traktáty i odpovede na menej poetické otázky a témy, akými je čítanosť slovenskej literatúry či mnohoznačnosť jeho tvorby. Kadlečík je výrazne autobiografický, čo nazýva životopisnosťou, zneužívaním vlastného bytia na literatúru. Miestami robí sám so sebou rozhovory, alebo sa dokonca sám recenzuje: "Nuž veru nič nové ani zaujímavé som ti nenapísal, ale napísal som to aspoň inak a krásne." Druhá časť výroku je pravdivá, prvá skôr skromná. Platonický vzťah k neexistujúcej žene je produktívny, neháda sa a neskáče do reči, podnecuje fantáziu a nedráždi žlč.

Bonusom k všetkému je použitý bohatý jazyk, kontrastujúci so sivou obálkou a ilustráciami Mariana Mudrocha. Autor pred zavedenými slovami dáva prednosť vlastným novotvarom, sympatickým spotvoreninám a slovným hračkám. Takéto dielo býva pre prekladateľov buď pohromou, alebo veľkou výzvou. Čitateľ to má ľahšie, dilema medzi výberom obyčajného a originálneho nepatrí medzi tie najťažšie.

Ján Gregor

Poznámky

Ivan Kadlečík tentoraz siahol po netradičnom žánre v literatúre. Píše lístoky, veľké ako lipový list. Píše ich svojej múze, Sládkovičovej Maríne; oslovuje ju "Sladká nemoja..." Píše jej básne v próze, úvahy, poznámky a komentáre, prostredníctvom ktorých výstižne odhaľuje dianie. Píše nielen svedectvo o velikánovi našej poézie, ale zároveň aj o sebe a o ľudskej existencii vôbec. "Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Vďaka svojej vnútornej štruktúre a mravnému posolstvu sú Lístoky výnimočné rovnako v kontexte autorovho životného diela, ako aj súčasnej slovenskej literatúry.

Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia Rudolfa Juroleka, Krutokradma Stanislavy Chrobákovej a predovšetkým dielo Ivana Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a iné. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou).

Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne.

Kadlečík 90. rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu.

Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Ján Gavura