Lunenie



Život v slove

“Máme tu, Dominik, ľadovú demokraciu bez ľudskej tváre – odkazujem vám dôverne.” (Srdce sa volá ň, 1994)

Po prečítaní odkazu Ivana Kadlečíka do záhrobia niet veľmi čo dodať. Iba ak to, že ľadovú demokracia bez ľudskej tváre trvá aj o štyri roky neskôr, keď sa autor tejto diagnózy, chcelo by sa povedať, že napriek tomu, ôsmeho apríla 1998 dožil šesťdesiatky, ktorá nemá len privátny jubilejný ráz.

Hoci vo svojej generácii je Ivan Kadlečík skôr výnimkou ako pravidlom, predsa len zapadá do toho, čomu vznešene možno hovoriť kontinuita slovenskej intelektuálnosti a charakternosti a čoho v našom prostredí nikdy nebolo nazvyš. Nielen v Kadlečíkovej generácii. Akosi neradi sme totiž hľadali odpovede na otázku, aká trápila skôr výnimočných predchodcov, napríklad Jána Lajčiaka, ktorý už na začiatku storočia anticipoval akoby kadlečíkovskú otázku z jeho konca – otázku “Ako stojíme my v intelektuálnom a morálnom ohľade?” Lebo tento iba zdanlivo luteránsky podivín z vyšnobocianskej fary, v skutočnosti ojedinelý slovenský intelektuál európskeho rozmeru, dobre vedel, že “jedna naša slabosť je slabosť charakteru a bezcharakternosti”. Inšpirujúc sa u neho a ďalších protestantov, Hurbana a Krmana najmä, sa Kadlečíkove svojrázne, autonómne texty stali anatómiou slovenskej duše i patológiou nášho života vôbec.

Ibaže na také texty si treba nažiť, treba zrejme, ako autor hovorí, absolvovať “čo najviac sústredenej osamelosti”, uchovať si cez toto “verbálne bytie”, cez tento život v slove, neroztrieštenú osobnú integritu. Ivan Kadlečík, jeden z nemnohých slovenských intelektuálov poslednej tretiny 20. storočia, sa totiž po počiatočnom pochopiteľnom hľadaní rozhodol žiť v súlade so svojím svedomím. A navyše, tento svoj postoj stelesnil v onom verbálnom bytí, ktoré v slovenskom prostredí nadobudlo priam pečať výnimočnosti, hoci isto nebol prvý, ktorý sa rozhodol pochopiť život ako tvorbu a tvorbu ako život. Lenže aj to najvýnimočnejšie je v čomsi predsa len zákonité a charakteristické. Aj Kadlečíkove postoje, aj jeho písanie o sebe má svoje presahy. Písať o sebe znamená pre neho “priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije – a to si už zaslúži každá doba, aj tá, ktorá si to nezaslúži” (Epištoly).

Slovenský intelektuál v druhej polovici 20. storočia sa už nemusel triasť o národ v jeho existenčnej podobe, a ak aj z trasenia o triedu či triednosť skoro vytriezvel, nemohol sa prestať starať o národ, či skôr spoločenstvo, obec Božiu i občiansku, v jeho existenciálnej, to jest predovšetkým mravno-historickej podobe. A tak sa vymedzoval najmä proti každej oportunite, konformite, amoralite, vymedzoval sa proti väčšine, neraz a natoľko, že zostal – sám.

A to všetko preto, že chcel žiť, nielen prežiť. “Lebo žiť sa dá len autobiograficky” (Vlani ako dnes). Aj v dôsledku toho “písať možno len v prvej gramatickej osobe, všetko ostatné je podvod lepkavý” (Lunenie). Kadlečík vie, že napísané zostáva, že to je tá “chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami zapichnutými do hrdla ako memento svedomia” (Epištoly).

Do takejto autobiografickej syntézy sa Ivan Kadlečík pretesával postupne, ale nezvratne prinajmenšom od štúdií na bratislavskej filozofickej fakulte a od košicko-martinských aktivít v druhej polovici šesťdesiatych rokov (Krok, Matičné čítanie) najprv ako kritik prózy, neskôr, zdanlivo akoby z prinútenia, ako prozaik či skôr prozatér, autor svojráznych, autonómnych textov, miniatúr, epištol, rapsódií, fragmentov, ktoré oslovujú čitateľa čímsi osobitým, neopakovateľným, najmä však naliehavým. Originálne texty, ktoré dnes majú neoddiskutovateľný ráz kadlečíkovského rukopisu, zdanlivo rezignovali na literárnu kritiku a esejistiku, ako ju autor pestoval v prvom decéniu svojej tvorby, ale nerezignovali na reflexiu, iba ju doplnili o čo najhĺbkovejšiu a najosobnejšiu sebaprojekciu. Práve v nasledujúcich desaťročiach, ktoré eufemisticky nazývame nežičlivé (ale ktoréže sú pre ozajstného tvorcu žičlivé, ak len onen “tvorca” nie je úplný idiot, jedno či komunistický alebo nacionalistický), si Ivan Kadlečík naliehavejšie uvedomil potrebu autobiografickosti, a tak v tvorbe z tohto obdobia ustavične krúži okolo svojho najosobnejšieho jadra, uceľuje a sceľuje sa týmto krúžením okolo stále bytostnejších motívov, tém, ktoré prechádzajú z textu do textu, z knihy do knihy, tvoriac tak v slovenských pomeroch architektúru nezvyčajne monolitnej osobnosti, ktorej verbálne bytie je také verifikovateľné aj verejné, že sa chvíľami zdá, akoby autor predstupoval pred čitateľa nahý (hoci nie celkom).

Na takýto typ literatúry, intímny, dôverný, sa mu svojrázny epištolárny žáner hodí nepochybne najprípadnejšie a ak už mám svedčiť, tak vari môžem podotknúť, že sa chtiac-nechtiac naň pripravoval prinajmenšom od čias vysokoškolských štúdií. Spolu s Albínom Baginom boli priam programovými milovníkmi epištolárneho žánru, čo sa im stalo až osudovým, a nebolo to dané len tým, že im, vonkoncom neperiférnym, prišlo žiť na slovenskej periférii (ale čože je to na Slovensku periféria, a kde je vôbec centrum?).

Ivan Kadlečík už vtedy anticipoval čosi zo svojej neskoršej rapsodickosti a luteránskej či lutherskej uvzatosti, ktorú nasal doma a ktorej sa drží (či ktorá ho drží) nielen cez tvrdého Krmana, Hurbana, Lajčiaka, ale i, napríklad, menej uvzatého či mäkšieho Matušku a Rúfusa. Práve epištolárny žáner mu zaručil v neprajných časoch, že neuhol, že nemá kde – ani dnes – uhnúť. Ak totiž chce človek písať o sebe, a myslí to smrteľne vážne, nemá veľa miesta na uhýbanie. “Personalista sa musí napokon potvrdzovať v skúške životom, ktorá je nepretržitá a deje sa každý deň,” hovorí Milan Hamada v súvislosti s Ivanom Kadlečíkom, a dodáva: “Akademický vedec sa jej môže vyhnúť. Ľudia Kadlečíkovho typu sa jej vyhnúť nemôžu, pretože ani nechcú.”

Nekonformný, nepodkupný slovenský intelektuál tu stojí ako náhodný svedok i nenáhodný sudca, ako vľúdny, ale aj karhajúci moralista i moralizátor, ktorý slovami vidí a hovorí k nám prorockým hlasom dejín, ako pútnik s pamäťou a jazykom, ktorý čosi vie o nemravnosti tohto sveta, a napriek tomu hľadá jeho lepšiu podobu – v sebe i v nás. Pokúša sa spojiť zdanlivo nespojiteľné – život s tvorbou, vlastný život s vlastným dielom. To na Slovensku bolo skôr zriedkavé ako bežné. Preto táto neopakovateľná sebatvorba osobnosti ľudskej či občianskej a literárnej či literátskej pôsobí na Slovensku stále ešte zvláštne. Mravný odkaz autora je tu prinajmenšom rovnocenný jeho textom. Život v slove, ktorý si zvolil, predstavuje komunikáciu, ktorá pomáha žiť – autorovi i nám. Ono napísané tu totiž zostáva. Je to naozaj tá chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, ktoré nám Ivan Kadlečík zapicháva do hrdla ako memento svedomia. Kiež mu uvzatosť, s akou tak činí, ešte dlho vydrží! Potrebovali sme to vtedy, takisto dnes i zajtra. V tomto je odkaz Ivana Kadlečíka aktuálny nielen do Dominikovho záhrobia.

Rudolf Chmel

Kadlečíkov kaleidoskop spomienok a myšlienok

Ivan Kadlečík (1938) patrí medzi najsvojráznejších slovenských spisovateľov. Už len žánrovo: je autorom literárnokritických a literárnohistorických statí, próz, básní, esejí, fejtónov, denníkov, epistolárnych posolstiev - niektoré z týchto textov vyšli najprv v samizdate (Kadlečík bol totiž v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zakázaný) - a len potom sa s nimi mohla oboznámiť verejnosť.

Ale aj žáner samotný je u neho skôr hybrid než čistý tvar, akoby sa v každej knihe drali na povrch všetky Kadlečíkove umelecké sklony a naliehavé idey, predtým potláčané a v danom čase nepublikovateľné. Na tento moment som už upozornil v recenzii jeho knihy Hlavolamy roku 1995 a teraz pri opätovnom čítaní reedovaného diela Lunenie (Koloman Kertész Bagala, Levice 2004) sa mi to nanovo potvrdzuje ako jedna zo zvláštností jeho tvorby. Tak trošku tatarkovská.

Kadlečík rád dáva svojim prácam rámcovacie názvy: napríklad Hlavolamy, Vlastný horoskop, Taroky, Lunenie. Vidím v tom okrem hry i úsilie dostať pod jednu strechu pestrú zmes nápadov, reflexií, meditácií, anekdot, príhod, ktoré by si inak vyžadovali určitú systematizáciu. V knihe Lunenie prišiel na zaujímavú myšlienku: známu rozprávku O dvanástich mesiačikoch použil na pomenovanie dvanástich kapitol, pričom ponechal aj staré názvy mesiacov (Veľký sečeň, Malý sečeň atď.) a rozprávkový motív Marušky a Holeny zasa primiešava do jednotlivých odsekov, raz ústrojne, inokedy menej ústrojne. Z čisto formálneho hľadiska ide teda v knihe viac o kaleidoskop než o ucelenú štruktúru. To však vonkoncom nie je chyba a táto pestrosť knihe neškodí, ale pomáha.

Lunenie zahŕňa Kadlečíkove zážitky zo sveta empirického i predstavového, autor píše skôr to, čo si myslel, než to, čo si vymyslel. Fragmentárnosť jeho textov však neumožňuje nejaký enumeratívny súpis problémov, ktoré kniha obsahuje, isté je len toľko, že Kadlečík odhalil svoju duchovnú tvár, svoj nepodkupný charakter. Vidieť to buď v situáciách, keď ešte vládla nesloboda, alebo keď už nastal ten dlho očakávaný výdych.

Hoci je Kadlečík predovšetkým človek ducha a duchovna, prechádzajúceho neraz až do religiozity, dokáže vychutnať aj rozkoše zmyslové, pozemské, ako vysvitá z jeho spomienok na stretnutia s priateľmi (Vaculík, Filip). A v tomto rámci si dovolí aj malé frivolnosti. Na niektorých miestach si Kadlečík zaznamenal len myšlienku, často vo forme sentencie alebo maximy, či už o literatúre ("Tvorba je aj milosť, aj zatratenie"), či o bytí ("Všetko je ubúdanie, len ubúdania neubúda"), či o moci ("Mať politickú moc a úrad: koniec kritického intelektu"), alebo o charaktere ("Dobrého je vždy málo: čoho je veľa, aj podľa zákonov trhu stráca hodnotu").

Inde zasa krátko komentuje nejaké umelecké dielo, zacituje nejakého filozofa, zminirecenzuje nejakú knihu (B. Kováč, P. Vilikovský, J. Patarák), zamyslí sa nad zázračnosťou jazyka a slova vôbec. Nemohol, pravda, vynechať hudbu, lebo tá je pre praktizujúceho organistu vrcholom umenia, ktorým sa poeticky nadchýna a ktorého tajomstvá dokáže preložiť do zrozumiteľných obrazov.

Kadlečíkove "miniatúrky", ako ich sám nazýva, majú zvláštne čaro: pokojne sa v nich znáša všedné so sviatočným, nízke s vysokým, morálne s moralizujúcim, banálne s výnimočným, okrajové s kľúčovým. Okrem espritu je tu aj vtip, humor, sebairónia. Tento neobyčajne vnímavý spisovateľ, ktorý cíti a ctí si svojich predkov (často sa vracia k hrobom), neraz popustí uzdu rétoriky a pátosu až príliš. Viem, že je to zámer a dokonca žáner, no jazykové archaizovanie najmä v slovoslede a v lexike predsa len dosť kričí, na rozdiel od autorovej náruživosti pri slovných hrách, hračkách a hračičkách.

Jozef Bžoch

Naoko voľné oká

Zhruba pred rokom vyšla reedícia postmodernej románovej kompozície Taroky a vydavateľstvo L.C.A. pokračuje v sprítomňovaní Kadlečíkovej tvorby aj druhým vydaním knihy poetických zápiskov Lunenie (prvé vydanie roku 1993). Kadlečík zastupuje v literárnom povedomí predovšetkým hodnoty osobne nepodkupnej mravnosti a intenzívne prežívaného intelektuálstva. Jeho literárny portrét v historickej alebo úvahovej práci o ňom sa vždy spája s nevľúdnym pozadím doby spred novembra 1989. Druhé vydanie knihy však môže navádzať aj k druhému či inému čítaniu, aj takému, ktoré je bližšie už medzičasom novej generácii čitateľov a ktoré pôvodné dobové určenie autora prirodzene v istej miere ignoruje. Z hľadiska čitateľa je to legitímne, no čo je dôležité, takýto vzťah môže spätne a živo ovplyvniť aj pozíciu samotného autora, spravidla vymedzovanú smerom do nedávnej histórie a v spomínaných súvislostiach s normalizáciou už dosť “opozeraného”. My uprednostníme pragmatiku čítania, pozíciu danú významovými možnosťami súčasnosti.

K čitateľom sa dostáva súbor krátkych textov rozdelených do kapitol s názvami staroslovienskych mesiacov (napríklad Malý sečeň, Brezeň, Dubeň) – spolu s persiflážnymi odkazmi na rozprávku o dvanástich mesiačikoch slúžia ako rámcová časová kulisa pre inak dosť mimočasové rozprávanie. V očíslovaných menších či väčších odsekoch kapitol Kadlečík v atmosfére náhlej inšpirácie prezentuje krátke reflexívne útvary: stretáva sa v nich priestor zážitkových reálií s fantazijným priestorom myšlienok a literatúry. Polytematické črty, postrehy, ale aj príbehy či len epizódy, konštatovania a výroky, všetko akoby bolo napísané práve teraz, ešte nehotové, neokresané a neobalené, zachytávané v stave zrodu, vytrhávané z vnútra – voľné oká, ktoré hľadajú zreťazenie až v čitateľovi. Veru, nevedno, či je ešte v našej literatúre knižka s tak umelecky zvládnutou, nástojčivou, no nenásilnou apelatívnosťou: nie štylistickou, ale nevyhnutnou pre to, aby sa z fragmentov stala úplná výpoveď. Lunenie sa otvára čitateľom, ktorí spolupracujú, pretože zrejme vedia, že bez toho sa im nepodarí uzrieť význam a súvislosti, pravdu povediac: Lunenie si vlastne každý dopisuje až sám. Náročná medzižánrová hra autora s výrazným leitmotívom literatúry a vlastného písania, hľadania zmyslu umeleckého vyjadrenia, vťahuje do seba vesmírne hĺbky: “Vesmír je cintorín a smrť od žiaľu neprestáva denne plakať.” (s. 122), obyčajnú ľudskú rozmernosť: “Charakter a tvorivá práca... rastú len tam, kde sa neseje klamný vietor.” (s. 111), ale aj detaily: “Javor sa už postupne vzdialil od svojho lístia, akoby nenávratne.” (s. 17). Je to nehravá, vážna hra na paradoxy: “Na južnom póle je všade sever – okrem nebies.” (s. 90), na osud: “Život je poranené ubúdanie.” (s. 125), je to hra, ktorá sa vlastným nadužitím premieňa na svoj opak. Ilúzia skutočnosti v Kadlečíkovej knihe sa vzpiera konečnému uchopeniu, odmieta vlastnú smrť zabudnutím, chce sa dať čítať, dotvárať. Myslím, že aj dnes si nájde svojich ľudí.

Radoslav Matejov

Život podľa Kadlečíka

V tejto masovo organizovanej spoločnosti (už znie to ťažko) človek cíti zmenšujúci sa priestor pre svoje ja, preto, prirodzene, dobre padne počítať si v knihe, z ktorej cítiť pravý opak. Hovorím o knihe Lunenie od Ivana Kadlečíka (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, 2004). Pretože je komorná svojím chápaním filozofie, vycizelovaný text brúsi vkus, a navyše má tú schopnosť, že neuvažujete pri jej čítaní iba o autorovom myslení, ale vychádzajúc z neho konfrontujete svoju súvislosť s okolitým svetom, úlohu, ktorú ste prisúdili svojmu životu. Nie každý si dožičí taký prepych žiť podľa Kadlečíka a nevykročiť zo stavu sústredenosti na svoje myšlienky, na svoje poznanie a uzávery z toho vyplývajúce. Nám všetkým je vo svojej intimite dostupný iba vlastný svet, naše zážitky a z týchto podnetov vyplývajú aj naše reakcie. Ovplyvňuje ich však aj naša osobná vybavenosť, schopnosť empatie k pocitom a prístupom iných, miera uvzatosti, s akou presadzujeme tento svoj osobný postoj. (Hovorí sa tomu aj charakter – definovali by to tak tí, čo im chýba.) U Kadlečíka všedný život a literatúra sú natoľko spletené, že by bolo nezmyselné ich rozplietať. Axiómu, že literatúra je súlad medzi tým, čo človek žije a tým, čo píše, tu nemožno popierať.

My ľudia sme rozdelení svojou životnou skúsenosťou, tým, čo sme prežili v osobnom živote, čo sme uniesli alebo neuniesli na svojich pleciach a v prípade nejedného spisovateľa je literatúra potom estetickým vyrovnávaním sa s realitou. Ale život podľa Kadlečíka nie je iba o živote, ale aj o literatúre a ľuďoch, konkrétnejšie zopár jeho priateľoch v nej. Aj keď čas odvial čosi z jeho presvedčivosti a zbavil ilúzií (možno aj autora), predsa liečba myšlienkou a slovom z knihy nevyvetrala.

Nepamätám si už, z ktorej Kadlečíkovej knihy som si uchovala jeho vyjadrenie, že keď má literárny život fungovať, mienky treba krížiť. A to sa mi práve zdá, že v živote podľa Kadlečíka táto možnosť absentuje.

Iva Kerná