Malé prelúdiá



Je hudba taká, akí môžeme byť aj my?

Ivan Kadlečík neprestal písať napriek tomu, že ho prepadáva pocit márnosti a k dvom knihám (Vlastný hororskop a Hlavolamy) pribudla tretia - Malé prelúdiá. Opäť sa opiera o piliere rodu a vždy prítomného Martina Luthera a teraz najmä J. S. Bacha. A matériou, ktorú (svojrázny slovenský dekonštruktivista) ohmatáva, rozkladá i skladá, je jeho milovaný jazyk, živá pulzujúca reč.
 
Striedanie prózy s veršami
 
Oproti minulým písačkám sú tieto o voľačo smutnejšie. Vyskytne sa v nich už aj rozjímanie o starobe. Ba možno povedať, že takmer všetky tie prelúdiá nadobúdajú meditatívny i kontemplatívny charakter a možno ich počúvať či čítať za zvukov Bachovej hudby, ktorá prebúdza v Kadlečíkovi básnika a to ani nie práve v básňach, ale ešte viac v prozaickom texte.
Celé dielko sa začleňuje do romantickej tradície (striedanie prózy s veršami) tvorivým úsilím o to, čo Friedrich Schlegel nazval univerzálnou poéziou. Kadlečíkov "Gesamtkunstwerk" hľadá aj náhradu za neexistujúci univerzálny jazyk v preklade niektorých textov do viacerých jazykov. Kadlečík je vynachádzavý; jeho písanie sa rozprestiera od napĺňania funkcie intímneho denníka po vysoké nadosobné poslanie písaného slova.

Napriek tomu, že rétorika spĺňa u Kadlečíka významnú funkciu, najdôležitejší je predsa len obsah výpovedí. Ide o literatúru "mimo sujetu" (Šklovskij), ku ktorej sa uchyľovali autori sústredení na to, čo chceli pomenovať priamo a bezprostredne ako vyjadrenie svojej jedinečnej skúsenosti. Veľa príkladov na takúto literatúru v našej tradícii nemáme. Popri Kadlečíkovi sa v tom istom čase a z tých istých dôvodov pre rovnaký literárny prejav rozhodol Dominik Tatarka, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou Kadlečíka inšpiroval. Inšpiratívne na neho pôsobil aj Ludvík Vaculík.

Literatúra druhej možnosti

Chcem však upozorniť na dielo spisovateľa, ktorý priamo modelovým spôsobom vytvoril jedinečné dielo mimosujetovej literatúry, pričom uviedol aj príčiny, ktoré ho k takejto tvorbe viedli. Bol to Jan Hanč, člen legendárnej Skupiny 42, ktorú českej kultúre závidím. Tieto príčiny sú totiž výsostne osobné, ale majú nadindividuálnu platnosť.

Teoreticky ich sformuloval Hančov rovesník blízky Skupine 42 Zdeněk Urbánek, ktorý iste nie náhodou venoval pozornosť aj Kadlečíkovej tvorbe. On charakterizoval Hančovu a analogicky aj Kadlečíkovu tvobu ako "literatúru druhej možnosti".

V niektorých ľudských a historických situáciách má človek (spisovateľ) iba dve možnosti: zachovať si jednotu súkromnej a verejnej tváre alebo sa jej vzdať. "Takřka vše může literární výtvor postřádat, krásu, gramatiku i formu, ale nikoli naléhavost a morálnost. Morálnost třeba nepochopitelnou a naléhavost jakéhokoli druhu; bez nich jedná se vždy o potrat, byť se i jednalo o dopis tetičce." Práve naliehavosť a morálnosť sú potrebné na to, aby sa spisovateľ rozhodol pre "druhú možnosť", ktorá je v literatúre javom ojedinelým. Ivan Kadlečík sa pre ňu rozhodol.

A ešte niečo Jan Hanč predurčil pre tých, čo sa rozhodli ako on, keď napísal: "Celý život jsem psal milostný dopis, který jsem nikdy neodeslal." Ako sa to takmer so železnou zákonitosťou uplatnilo v mimosujetovej literatúre "druhej možnosti" u Dominika Tatarku, Ludvíka Vaculíka i Ivana Kadlečíka!
Láska nielen ako eros, ale aj agapé dominuje v ich tvorbe. V tejto súvislosti musím spomenúť ešte nezabudnuteľného fanatika lásky Janka Silana a jeho Dom opustenosti, takého blízkeho tvorbe Jakuba Demla, tiež autora literatúry "druhej možnosti".

Stále proti prúdu

Pri prelúdiách som si však všimol ešte jednu vlastnosť, ktorú jeho písanie malo vždy, ale teraz na seba zvlášť upozorňuje. Napriek tomu, že po novembri nastala nová situácia a úsilie o demokraciu je aj u nás nesporné, Ivan Kadlečík vyjadruje pocit a presvedčenie, akoby sa nič nezmenilo a on tak ako pred novembrom i po ňom musí plávať proti prúdu.

V tejto súvislosti dôrazne pripomína potrebu udržiavať kontinuitu v myslení a zachovať si osobnostnú integritu. Jeho hlas je čoraz skeptickejší a kritickejší, pretože v kultúre nadobúda prevahu masová kultúra šoubiznisu a literatúra stráca základné hodnoty, ako sú transcendentnosť, zmysel pre posvätnosť, vznešenosť a podobne.
Mladá literatúra vraj produkuje poklesnutý postmodernizmus, ktorý sa prejavuje rozkladom hodnôt, estetikou hnusu, degeneráciou jazyka a degradáciou mravnosti. A tu nastoľuje opäť nevyhnutnosť slobodne si vybrať buď cestu tvorivosti, alebo cestu deštrukcie.

Tento kritický pátos i étos je mi blízky. Upozorňujem však aj na potrebu onen patetizmus korigovať poznaním. Treba citlivo rozlišovať medzi hodnotou a nehodnotou. Na rozdiel od minulosti máme naozaj možnosť slobodne sa rozhodnúť. Ak sa v časti našej literatúry presadzuje estetika hnusu, treba ju skúmať. Máme už predsa skúsenosť s odsúdeniami tohto druhu. Starý Hurban svojou nespravodlivou patetickou a moralistickou kritikou tvorby Kolomana Banšela prispel k jeho tragédii. Podobne moralisticky nespravodlivo odsudzoval Vajanský Masaryka, hlasistov a Nietzscheho bez hlbšej argumentácie.

Ak dnes niekto interpretuje Cervantesovho Dona Quijota ako komický román, nedopúšťa sa tým nijakého hriechu. Nám existencialistom bude vždy blízky výklad Miguela de Unamuno, ale nemali by sme preto odsudzovať napríklad výklad Šklovského alebo Russella.

Kadlečíkov mravný rigorizmus taký blízky Rúfusovmu akceptujem, ale necítim potrebu odsudzovať tých, ktorí ho nevyznávajú. Ak napríklad náš mladý filozoficky fundovaný literárny vedec Tomáš Horváth svoju analýzu determinuje "silou, pôsobivosťou, zaujímavosťou a pôžitkom", pričom sa odvolával na Nietzscheho výrok z Genealógie morálky: "Ďaleko majú ešte k slobodným duchom, lebo ešte veria v pravdu," nebudem ho za to obviňovať z amorálnosti a odsudzovať. Veď práve úzkoprsé moralistické postoje Hurbana, Vajanského alebo Mináča a iných spôsobovali tú diskontinuitu v dejinách našej kultúry. Tým, že nahrádzali názorovú diskusiu alebo spor príkazom zachovávať ortodoxiu, ktorá apriórne vylučovala iný názor.

Svoju úvahu o Ivanovi Kadlečíkovi skončím citátom názoru o ambivalentnosti človeka, ktorý vyslovil nemecký filozof hudby H. H. Eggebrecht v súvislosti s Bachovým prelúdiom a fúgou takto: "Pretože sme schopní hudbu prijímať, pustiť ju k sebe a stotožniť sa s ňou, je hudba taká, akí môžeme byť my. A my sme takí, keď nás hudba takými činí. V tej chvíli sa v nás zhromažďuje, aktualizuje a sprítomňuje všetko to, čím sme, pretože tým môžeme byť, a nič iné v nás nie je. Ale v živote, vonku takí nie sme, nemôžeme byť, nie sme takí nikdy."

Milan Hamada
Obsah

Najnovšia knižka Ivana Kadlečíka

Kde sa stratili hodnoty? Aký charakter majú? Čo je to vlastne hodnota? Na tieto otázky sa nikdy nedalo jednoznačne odpovedať. Najmä vtedy nie, ak sa otázka viazala na hodnotu života. Zväčša nás niekto učil, čo to tá hodnota života je, niekomu sme verili, inému zas nie. Každý sa s problémom musel vysporiadať sám a spravil to tak, ako mu bolo blízke.

Riešenie, ktoré nepriamo dávalo aj odpoveď na otázku o zmysle života, mnohí neraz hľadali v umeleckej literatúre. Celkom oprávnene. Ak vedeli, kam mali siahnuť, literatúra im dávala impulzy na individuálne zodpovedanie tejto otázky.

Dnes je to zväčša už inak. Občas sa stretneme s literatúrou, ktorá sa nám pokúša odpovedať aj na túto otázku, ale odpovediam už veľmi neveríme. Najmä preto, lebo sú príliš strnulé a veľmi dobre vidíme, že život ide celkom inou cestou a cesta späť je už dosť neschodná. Mám na mysli literatúru s náboženskými didaktickými cieľmi, ktorej je u nás dnes dostatok. Ale.

Mladá literatúra už na túto otázku neodpovedá. Jej cieľom je zväčša deštruovať a nedávať takmer žiadne alternatívy riešenia. Originálnosť, šok, brutalita a chorobnosť sú zväčša atribútmi takejto literatúry.

A predsa, občas sa zablysne. Poslednýkrát som mal takýto upokojujúci pocit pri čítaní najnovšej knižky Ivana Kadlečíka Malé prelúdiá, ktorá vyšla vo vydavateľstve LCA.

Známy spisovateľ, esejista, prozaik a básnik Ivan Kadlečík už dávno nepatrí medzi mladú literatúru, ale to nevadí. Prežil toho skutočne veľa, vytvoril si vlastný náhľad na svet i na svoje miesto v ňom. Výsledkom životných skúseností a ich intelektuálneho zhodnocovania je Kadlečíkova filozofia humanity opierajúca sa pre niekoho azda aj o trochu konzervatívne etické hodnoty odvíjajúce sa od tradície, pocitu potreby väzby indivídua na rovnako dýchajúcich priateľov, tak trochu i o kresťanské etické normy a najmä o radosť žiť.

Ale ako toto všetko dostal Ivan Kadlečík do svojej najnovšej knižky? Ťažko povedať. Jeho ťažko žánrovo definovateľné texty sú komplikovane vinúcim sa prúdom meditácií, zdanlivo mozaikovitý obraz filozofických momentiek, ktorí navrstvujúc sa na seba pomaly odkrývajú obrysy filozofickej koncepcie sveta.

Je to próza, v ktorej sa prelínajú hudobné motívy, je to hold geniálnemu Johannovi Sebastianovi Bachovi a jeho hudbe, ale aj hold hudbe, ktorej niektoré súčasti charakterizujú rytmus Kadlečíkovho rozprávania, ale aj hudbe ako základu filozofického pohľadu na svet. Práve zmätenosť a neusporiadanosť sveta je Kadlečíkom harmonizovaná hudbou. “Muzika z chaosu vytrháva a vyčleňuje tvar. Vyberá a volí: toto áno, toto nie; rozlišuje, a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne. Hudba je vesmírny signál, znak húževnatého bytia tušený ako zjavenie, oznam a dobrá správa o jestvovaní života zvierat, rastlín, vody, planét, svetla, vzduchu, tepla. Pravdepodobne z toho plynie istá úľava a uspokojenie, až radosť z trvania, bytia, zrodenia, tvorenia.” Sekvencie vytvárajúce konečnú mozaiku majú slabý dejový základ, ale nevadí. To podstatné, čo nám autor signalizuje, sa pomaly zviditeľňuje a postupne dopĺňa a vysvetľuje. Občas však Kadlečík razantne udrie a predloží nám presne až exaktne sformulované myšlienky, ktoré sa vynárajú z jemne štylizovaných meditatívnych pasáží, s nádychom zjemňujúceho lyrična, otvárajúcich široký priestor pre intelektuálne dotvorenie čitateľom. Ale netreba sa báť, nie je potrebné všetko dešifrovať. Je aj možné započúvať sa do hudobnosti Kadlečíkových viet, štylizovaných ako majstrovská hra so slovom a jeho významami.

Ale o čom nám to Kadlečík evokujúci svoju koncepciu sveta rozpráva? O všeličom, o živote už spomínanej široko rozvetvenej rodiny Bachovcov, o zázračnosti organa a hre na ňom, o svojom detstve, o vzťahu k rodine, najmä k starému otcovi, ale aj o svojich disidentských zážitkoch a skúsenostiach. A nesporne a často aj o absurdnosti sveta v minulosti i prítomnosti. A všetko toto je nenápadne poprepletané pocitom prítomnosti existenciálnej determinácie života jedinca, jednoducho pocitom plynutia času, ktorý po čase všetko ukončuje. Ale aj o literatúre, o svojom vzťahu k nej, ale aj o literátoch bez etiky, politických karieristoch v minulosti a zbožňovateľoch rozličných výhod, a teda najmä peňazí v prítomnosti.

A z ničoho nič sa akosi mimovoľne objaví myšlienka, ktorú je možné chápať ako Kadlečíkovo sumarizujúce posolstvo: “Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.”

Kadlečíkove Malé prelúdiá sú životodarnou oázou v priestore odľudštenej púšte súčasnej slovenskej literatúry, vo veľkej miere deformovanej amerikanizovaným poetičnom.

Ladislav Čúzy
Obsah

Slovo samotára je ako zimná hymna

Ivan Kadlečík (1938) je prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník. V posledných rokoch vyšlo viacero jeho kníh esejistickej tvorby lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania. Dvanásť (1989), Tváre a oslovenia (1990), Vlastný hororskop (1991), Hlavolamy ( 1995), Vlani ako dnes (1997), Taroky (1997). Nová Kadlečíkova kniha je literárno-filozofickou hrou s nádychom hudby.

Ak chceme písať o tvorbe slovenského spisovateľa Ivana Kadlečíka, musíme zároveň písať o hudbe, filozofii, literatúre či politike. Tieto všetky a mnohé iné zložky obsahuje jeho nová kniha Malé prelúdiá, zložená zo 46 vzájomne voľne zviazaných textov. Autor v nej mimoriadne citlivo reaguje na všetko, čo prináša nový deň, svitanie, spomienka. Rovnako ho zaujme sen či situácia v literatúre, ktorú nikto nečíta, no píšu všetci. Vzápätí sa obzrie do minulosti, k detstvu. Kadlečík presne pomenúva, no zbytočne neanalyzuje. Jeho voľné, občas denníkové rozprávanie je živým a životodarným tušením súvislostí. Veľmi špecifickými sú Kadlečíkove texty o hudbe, jej interpretácii či o organe, ku ktorému prechováva láskavý obdiv a rešpekt ako ku kráĺovskému nástroju, na ktorý hrával jeho milovaný autor Bach. V týchto pasážach autor doslova rozochvieva písmená do tónov, zhromažďuje a vypúšťa ich energiu. Kadlečík je autorom, dobre zorientovaným v krehkom svete snenia, mlčanlivej meditácie, pokojného plynutia dlhého dňa, keď najdôležitejšou vecou na svete sa môže zdať pohár dobrého vína, cigareta a sviečka zapálená na stole. Rovnako ľahko sa dokáže vrátiť ku korešpondencii s priateľom z disidentských čias, aby so šarmom komentoval a spresnil vážnu hru na vnútornú slobodu a literatúru. V knihe nájdeme aj drobné impresie, náčrty, skice, čerenie reči. Ako krídlo podenky krehkú báseň vystrieda spomienka na detstvo, tú zas temer odborná muzikologická úvaha alebo filozofická poznámka. Veľká samohybná sila a poznanie plynie z Kadlečíkovho štrukturalizovania textu. Autor používa krátke, kryštálovo vybrúsené vety ako výkričník a zároveň predel, aj nimi žiada od čitateľa pozornú účasť. Z Malých prelúdií sa až vo vašej hlave spraví veľká fúga, hudba, do ktorej sa je radosť kedykoľvek započúvať.

Andy Turan
Obsah

Kadlečíkova chvála Bacha

Čitatelia diel Ivana Kadlečíka (1938) vedia, že autor je nielen prozaik, esejista a literárny kritik, ale aj organista, ba dokonca v časoch najhorších – keď ako disident mal zákaz publikovať – sa mu hranie na organe stalo dočasne profesiou. Hudba patrí u neho viac k vášni ako záľube, nanovo to potvrdzuje jeho kniha Malé prelúdiá (Koloman Kertész Bagala, 2002).

Prelúdium znamená v hudbe predohru alebo voľnú improvizáciu a tento odborný výraz vystihuje charakter Kadlečíkových neepických prózičiek a básničiek, ktoré sú polytematické a polyžánrové a ako to už u tohto autora býva, obsahujú aj kus autobiografie. Ak ich niečo spája, je to postava hudobného skladateľa Johanna Sebastiana Bacha a motív organu, čo pre Kadlečíka znamená takmer synonymum. Jedno mu evokuje druhé a naopak. Kadlečík úspešne preložil abstraktnú reč hudby do slov, ktoré nie sú ani vedeckým výkladom, no ani zhlukom neurčitých dojmov, ale pomerne presnou transláciou poslucháčových i hráčových pocitov.

A čo všetko dokáže povedať o organe! Nie je to len hudobný nástroj, ale priam živá bytosť, čosi ako najintímnejší priateľ, dôverný druh. Inde si Kadlečík pripomenie vlastný koncert z Bachových skladieb a v mysli sa mu premietne rad obrazov, v ktorých je okrem smrti vôbec zakomponovaná i konkrétna smrť Marietty, vnučky protinacistického generála von Hammersteina, popraveného po pokuse o atentát na Hitlera. A pointa: prekvapujúce zistenie, že k tomuto Kadlečíkovmu textu sa dostala cez internet aj matka nebohej a nevie sa vynačudovať, ako sa tam meno jej dcéry ocitlo.

Kadlečíkovo krátke zamyslenie je rámcované aj autorovými čítačkami v Rakúsku a študijným pobytom v Nemecku. To však je len vonkajšia príležitosť, aby sa veľmi nelichotivo vyjadril o našich pomeroch vrátane súčasnej literatúry, hudby, masmédií a pod. “Úzkosť a bezradnosť zakrývame hrmotom, cynizmom, neporiadkom, ospravedlňujúc sa postmodernou realitou. V podstate však zase ide o ľudskú hlúposť, ktorá tu vládne namiesto veľkej strany.” V jeho kritickom postoji a filozofických kontempláciách niet moralizátorstva, ozýva sa tu skôr prirodzená morálka slobodného, citlivého, umením zušľachteného, jemného človeka, ktorý pozná cenu mlčania a rozumie jazyku ticha.

Autor vsunul do svojich obsahovo variabilných a rozsahovo nejednotných úvah celé pasáže zo svojej korešpondencie s priateľmi v období totality. Pripomínajú sedemdesiate roky s ich normalizačnými praktikami a praktikantmi. Osobitne si všimol a veľmi pohoršený a sklamaný komentuje článok “zaslúžilého, či slúžiaceho, posluhujúceho umelca Mináča”, ktorý vtedy uverejnil hanebný útok proti Solženicynovi. Jeho pozornosti však neušli ani iní posluhovači, no nimi skôr pohŕda, než ich nenávidí.

Kadlečíkovo preludovanie má v sebe pôvab vážno-hravej premenlivosti, ktoré nadhadzuje témy, kladie otázky, provokuje i upokojuje, otvárajúc tak čitateľovi priestor na rozmýšľanie i domýšľanie. Časti niektorých textov sú preložené do nemčiny, francúzštiny a angličtiny.

Jozef Bžoch
Obsah

Malé prelúdiá

Dvadsať normalizačných rokov čítali texty spisovateľa Ivana Kadlečíka len jeho blízki priatelia a orgány štátnej bezpečnosti. Kadlečík, v šesťdesiatych rokoch jeden z najvýraznejších mladých literárnych kritikov, sa v disente prepracoval k literárnemu žánru, ktorý asi najpresnejšie charakterizoval Dominik Tatarka názvom jednej zo svojich samizdatových kníh – Písačky. Takmer všetky Kadlečíkove knihy majú povahu podivuhodnej kompozície denníkových záznamov, malých esejí, fejtónových postrehov, fragmentárnych úvah, listov, poznámok, veršov... Zúženie či dokonca strata priestoru pre slobodný pohyb myšlienok a slov spôsobila, že tí, ktorí nerezignovali na tvorbu, sa vydali jediným možným smerom – do hĺbky. A stalo sa im to (nech mi je odpustené drsné prirovnanie), čo sa stáva ľuďom, ktorí stratia niektorý zo zmyslov – zjemnia sa a scitlivejú tie ostatné. Fragmenty sa legitimujú ako literárny žáner, nadobúdajú estetickú hodnotu a zvýrazňujú sa ako artefakt – spomeňte si na Deníky Jana Zábranu.

Kadlečíkovo jazykovo svojbytné písanie, pretržité i kontinuitné zároveň, je sugestívnou, intímne verejnou priebežnou správou o jednom ľudskom osude, o jeho napĺňaní i premáhaní. Na jeho knihy sa ťažko píšu recenzie a platí to aj o jeho najnovšej knižke Malé prelúdiá (2002) z vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu. Opäť je to výpoveď, ktorá svedčí o autorovom zápase uchovať si vnútornú integritu aj v tomto čase, tak ako si ju uchovával v čase komunistickej neslobody. Vtedy sa písaním vymedzoval voči režimu, ktorý si robil nárok na jeho telo i dušu. Kadlečík zvolil osobný i spoločenský pobyt na okraji, aby jeho duša mohla pobývať v centre slobodného poznania a rovnako slobodne ho reflektovať. Dnes sa Kadlečík vymedzuje najmä voči neznesiteľnej povrchnosti bytia. Je veľký moralista, ak pod týmto slovom rozumieme testovanie ľudskej existencie na tejto zemi tým, čo ju presahuje. Mravným ideálom mu ostáva Boh, ktorého estetické stelesnenie nachádza v hudbe – najmä v hudbe organovej a predovšetkým v diele Johanna Sebastiana Bacha.

Týchto pár riadkov chce byť pozvánkou do pozoruhodného sveta Ivana Kadlečíka, tak ako sa on javí napríklad v knihách Rapsódie a miniatúry, Vlastný hororskop, Epištoly, Lunenie, Hlavolamy, či v knižne vydanej korešpondencii s Ludvíkom Vaculíkom pod názvom Poco rubato.

Ján Štrasser
Obsah

Úprimne ma teší

Úprimne ma teší, že máme na Slovensku a v Európe aj takých sitnianskych rytierov ako ste vy, pán Kadlečík. Jedna vec je, že aj pri vlastných bolestiach dokážete utešiť a povzbudiť tých, ktorí zmalomyseľnievajú. Druhá, nesmierne vzácna vec je to, čo píšete a publikujete.

Prečítal som si po druhý raz vaše Malé prelúdiá, niektoré ich pasáže som čítal aj viackrát. Je to nádherná vec, už len tým, že je to nesmierne osobitá, autentická výpoveď, nepodobajúca sa na nič z toho, čo poznám, iba ak - jazykom a zanietenosťou - na iné vaše veci, veď - iste sa nebudete brániť tejto charakteristike - väčšina z toho, čo píšete, vytvára súvislý, mnohozvučný, nikdy sa nekončiaci prúd - prúd čoho? Vari najskôr prúd spoznávania a identifikácie rozličných vrstiev sveta i seba samého. O Bachovi píšete ako nikto iný, osobne, poeticky, no pritom s erudíciou znalca. Hádam sa nebudete brániť ani tomu, keď vás označím za najautentickejšieho romantika v súčasnej slovenskej literatúre, pričom pre mňa je romantizmus ako životný, filozofický a estetický postoj jednoznačne pozitívne ladený pojem. Pravý romantik si predovšetkým uvedomuje hranicu medzi umením na jednej strane a remeslom, kopírovaním a poučovaním na strane druhej. Aj keď romantizmus nepatrí k mojim najobľúbenejším smerom v dejinách hudby, podľa mňa najmúdrejšie písali o podstate hudby romantici, napríklad Schopenhauer, Poe, Wagner, Baudelaire a Nietzsche. Vy sa k týmto mysliteľom viac ako čestne priraďujete, na čo v dnešnej utilitaristickej dobe treba nielen rozhľad, ale aj odvahu.

Nesmierne potešenie mi prináša váš spôsob písania, váš autorský jazyk. Je to rýdza, nijakými pseudomodernizmami neskazená slovenčina. Dokážete hrať na jej "píšťaly" tak, ako zručný a nápaditý organista na svoj organ, aj v tomto smere našiel vo vás Bach kongeniálneho interpreta. Pokiaľ ide o prácu s jazykom, sú vašimi najbližšími príbuznými v slovenskej literatúre autori ako Tajovský, Hronský a Tatarka. Podobne ako oni, aj vy dokážete načúvať muzikalite ľudovej slovenčiny a aforisticky ju povyšovať na náročný, mnohostrunný literárny výraz. Tak to robili s tvarovými archetypmi v rámci svojich estetík a národností napríklad Jurkovič v architektúre, Brancussi v sochárstve, Bartók v hudbe, Fulla v maliarstve.

Aj keď sa (ak som vás pochopil správne) dištancujete od "postmodernizmu" (ja sa dištancujem predovšetkým od samotného pojmu, ktorý sa mi zdá byť nezmyselný), patríte podľa mňa doň, nie však tým, že odkukávate jeho módne postupy, ale že ironicky (opäť: irónia je pre mňa jednoznačne umeleckou cnosťou!) hráte na viacerých modernistických klaviatúrach (asociatívnosť, redukcionizmus, hra s citátmi, variovanie uhlov pohľadu, vedomý žánrový eklektizmus...), čím konštruktívne popierate oprávnenosť akéhokoľvek navždy daného estetického kánonu a akejkoľvek konečnosti výpovede. Vy si však, na rozdiel od väčšiny "postmodernistov" zachovávate vieru v autonómnosť ľudského ducha a v samotvornosť jazyka ako metafory sveta v celej jeho zložitosti, zrejme si uvedomujúc, že bez tejto viery, resp. bez tohto predpokladu, by vôbec nemalo zmysel písať, jedinou adekvátnou "výpoveďou" by muselo byť rezignované mlčanie.

Jeden z mnohých pozoruhodných postrehov vašej knižky je, že - citujem voľne - najcennejšou vecou pri cestovaní je možnosť návratu domov. Ste jedným z tých vzácnych autorov, ktorí si nosia svoj vesmír v sebe, ktorí si tvorivé impulzy nemusia zháňať cestovaním po svete. Takí boli napríklad Flaubert, Emily Dickinson, O. Březina, W. Faulkner, no takí boli vari predovšetkým významní slovenskí autori, od Gavloviča a A. Doležala, cez Hollého, Záborského, Hroboňa, Hviezdoslava, Timravu, Maliarika, Švantnera, Silana až po Slobodu, Johanidesa a Kadlečíka. Impulzy zvonka sú samozrejme nezastupiteľné, no vždy som mal pocit, že tí, čo si mysleli, že najrozhodujúcejšiu inšpiráciu získavali cestovaním, klamali sami seba.

Je mi cťou, že som vás niekoľkými drobnými reflexiami a informáciami inšpiroval k napísaniu niektorých pasáží Malých prelúdií a že ste dokonca uznali za vhodné spomenúť moju milú Mariannu a dom jej detstva a mladosti (v súvislosti so zmienkou o nórskom filme Sondatgsengler). Samozrejme, že aj ju to potešilo.

Ivan Čičmanec
Obsah

Preludy prelúdií

Aj knihy majú svoje cesty i svoje chodníčky. Nie vždy sa k nám dostanú priamo z kníhkupectva, lebo poniektoré na nijakom knižnom pulte nenájdeme; nemôžeme ich nájsť, lebo ich vytlačili iba niekoľko.

Ivan Kadlečík vydal roku 2000 v Pukanci svoje Malé prelúdiá v počte 20 nepredajných výtlačkov, čo je zrejme aj hra, žartík, aj recesia, gesto klauna, ktorý vidí a vie, hovorí a očividne preháňa, groteskne ako vo vypuklom zrkadle vyjavuje poznanie o pomeroch v našej knižnej kultúre – nekultúre.

“Z literatúry sa vytráca literatúra a zostáva v nej všetko možné, presne povedané nič,” píše Ivan Kadlečík v texte Osivo. “Literatúru skoro nikto nečíta, ale skoro každý píše: speváci, moderátori, šašovia a komedianti, štátnici, farári a novinári.”

Kniha sa vôbec nie náhodou volá Malé prelúdiá. Malé prelúdiá zložil Johann Sebastian Bach, jeden z najväčších géniov európskej hudby, Kadlečíkova láska a spriaznená osobnosť, ktorý pred 250 rokmi zomrel v Lipsku a ktorého chorál pri tejto príležitosti hral Ivan Kadlečík na organe v pukanskom kostole a ku ktorému sa obracia v nejednom svojom diele. No nielen že sa spolu rozprávajú, Bach ani keby sa prejavil v jeho vnútornej forme, rozpustil sa v ňom, prestúpil ho a z bodu, v ktorom sa stretli polyfónia s harmóniou, sledoval vznik i zrenie nového literárneho textu.

“Škoda to všetko nenapísať, keď práve prší. Nebesia dali rosu aj v ten júlový podvečer, keď sme hrali Bacha pri výročí jeho smrti. Niekoľko dní predtým pochovali Mariettu, aj keď to vôbec nesúvisí. Iba dážď možno všetko spojí, ak bude chcieť, alebo ho prinútime. Alebo budeme tvorivo bezradní, čo je predsa len lepšie ako nebytie, hoci ani smrť nie je statická: minulosť pulzuje, mŕtvi sa mrvia,” hovorí Ivan Kadlečík v Smutnej balade o Johannovi a krásnej Mariette a nič mu nebráni, aby svoje texty neodľahčil, nezmenil ich na voľné fantazijné skladby, aby z “preludu nevylúdil prelúdium”.

Bachove Malé prelúdiá hrávajú začínajúci klaviristi. Kadlečíkove začiatočníci v hre na slobodu, lebo stále znovu začíname, stále znovu musíme brať na vedomie obmedzenia, ktoré sú v našom vnútri, v našom tele, v našej duši, konvencie, ktoré pred nás nanovo vystupujú v novej spoločnosti. Preto si nanovo kladieme otázky o tom, kto sme a odkiaľ sme prišli a čítame najnovšiu Kadlečíkovu knihu, ktorá v podtexte hovorí o slobode.

Kadlečík zahrnul do Malých prelúdií 12 kratších textov smerujúcich od prózy k eseji i k poézii. Aj text Kosti je takáto próza – báseň a práve ona v roku 2000 zvíťazila v literárnej súťaži v Brne a stala sa európskym fejtónom roku 2000. Nuž, nečudujem sa, lebo je to fejtón o sne, metafora o zodpovednosti a o slobode, napísaný bachovsky polyfónne, harmonicky súzvučiaci s tým, čo autor doteraz napísal a prežil, prelúdium a zároveň lístok z Kadlečíkovho literárneho stromu, ktorý stále rastie a ktorý sa v istej chvíli začína podobať rozozvučaným píšťalám na organe. Je hravé a je napísané vtipne, má symbolický význam, ponúka nekoľkonásobné interpretácie, dá sa z neho vyčítať autorovo vnútorné ustrojenie, kus duše. Takže aj cena patrí nielen Kadlečíkovým Kostiam, ale celému Kadlečíkovmu životu a dielu, v ktorom “povrazolezecky kráča po hrane bytia, so zúfalou odvahou nad priepasťou hore i dole”.

No Kadlečíkove Malé prelúdiá sú zároveň aj malé záznamy o živote, keď dni sú pekné i škaredé, no predsa o čosi viac pekné, záznamy o listoch, o snehu, o snoch, o jazyku, o slovách. Je v nich aj potešenie z hry, aj radosť z vytvorenia novej literárnej reality.

Rút Lichnerová
Obsah

Kniha Ivana Kadlečíka ako samizdat

Ivan Kadlečík (1938), spisovateľ žijúci v Pukanci, po ostatných knihách Taroky (1997) a Lístoky (1999) vydal ku koncu roka peknú a zaujímavú knižku, opatrenú svojskou tirážou: Ivan Kadlečík: Malé prelúdiá. V decembri 2000 v Pukanci vlastným nákladom a tlačou v počte 20 nepredajných výtlačkov ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru. Prvé vydanie.

Útla viazaná knižka, graficky solídne upravená, na päťdesiatich piatich neočíslovaných stranách prezentuje dvanásť esejí - "prelúdií", ladených v charakteristickej kadlečíkovskej tónine. Sú to opäť svojrázne úvahy, kontemplácie, reflexie o hudbe, literatúre a umení, svojou lyrickoou podstatou zasahujúce až do básní v próze.

Kadlečík aj vo svojich Malých prelúdiách potvrdzuje vernosť svojmu známemu výroku, že tvoriť sa dá len autobiograficky. Aj v tejto knižke sa stretávame s jeho tematickým tvorivým jadrom, ako ho poznáme z jeho predchádzajúcej tvorby - genealógia rodu, návraty do minulosti, osobné spomienky, literárne inšpirácie a impresie, lyrizujúce fejtóny zo svojho pukanského privatissima, ale aj - a to vo väčšej miere - ironicko-sarkastické komentáre posudzujúce objektívny svet, spoločenskú realitu, jej dobové neduhy. Niekde to zneje až žurnalisticky tvrdo. Napríklad: "A zajtra už zase sivý november, potom okrúhly a zneuctený November. Od toho ruky preč, kultúra klesla do hlbokého suterénu. Akoby November urobili niektorí šašovia na námestiach, nie tí, čo dlhé roky drobnou i väčšou prácou (samizdaty, politickí väzni, Charta 77) mravne a kultúrne podkopávali základy diktatúry: o tých sa takmer nehovorí, nie sú. Dokonca – vraj! – na Slovensku nebol nijaký disent ani podzemná literatúra a kultúra. Toto sa presne hodí boľševikom aj rýchlokvaseným demokratom. Všetci sme boli dobrí, skoro všetci bojovali proti moci, takže vlastne ani nebolo proti komu bojovať. Tak sa znehodnocuje mravný a intelektuálny zmysel vzdoru a rezistencie. Odpor voči moci sa potom ukázal ako boj o moc a prasačie korýtka. Ošípanosť. Váľanie sa pri válovoch. Niečoho sa boja, k ničomu sú smelí" (str. 31-32 podľa poradia). Pri definovaní ľudského údelu v čase sa čosi ujde aj vláde: "Vraj sú ľudia akoby predurčení pre jednu dobu a vek, iní zas žijú mimo, našťastie. A vláda, čo nevládne najmä sama sebe" (str. 30 podľa poradia).

Napokon, Kadlečík nešetrí ani súčasnú literatúru: "Z literatúry sa vytráca literatúra a zostáva v nej všetko možné, presne povedané, nič. Literatúru skoro nikto nečíta, ale skoro každý píše: speváci, moderátori, šašovia a komedianti, štátnici, farári a novinári. Tí už píšu knihy, čo nečítajú knihy. Boja sa jazyka, príštipkári" (str. 12 podľa poradia). A vôbec Kadlečík vo svojej najnovšej knihe ani trochu nezatajuje svoj ironicko-kritický temperament. Naopak, zdá sa, že vystupuje z uzavretého kruhu a narúša doterajšie "prímerie" so spoločensky exponovanými témami. Jeho odpor a rezistencia majú opäť intelektuálny charakter, ale v súvislosti s nimi si takmer nemožno nevšimnúť istú podobnosť s predrevolučnou minulosťou, ktorá pri porovnaní s porevolučnou prítomnosťou nadobúda v kadlečíkovskej optike príbuzné črty a tvary. Aj spisovateľ na podobné reaguje podobne - vracia sa k "vnútorne slobodnej hre na literatúru" - k samizdatu. Je to výsledok porevolučnej dezilúzie alebo skôr typická kadlečíkovská obrana vnútornej slobody?

Škoda, že kniha vychádza len ako samizdat a jej dosah na potenciálnych čitateľov je značne ohraničený. Aj keď knižka ponúka náročné texty komorného charakteru, iste by si našla aj v dnešnej zadychčanej extrovertnej prítomnosti čitateľov, čo vedia oceniť hĺbku myšlienky, pôvab vybrúsenej vety a majstrovského štýlu. Povedzme, už len pre dve originálne viacmenej epicky ladené eseje Kosti (str. 16 podľa poradia) a Smutná balada o Johannovi a krásnej panne Mariette (str. 41 podľa poradia).

Tiež je, hádam, hodno spomenúť, že svojskú knižku zaujímavo uzatvára nemecký preklad úvodnej eseje Trasenie od mníchovského spisovateľa Otu Filipa.

Táto moja recenzia Kadlečíkovho samizdatu, so zreteľom na jeho osobitosť, má síce pre radového čitateľa viacmenej len informatívny charakter, no zároveň sa nazdávam, že potrebným spôsobom, aj na regionálnej úrovni, dokumentuje nový prírastok do bibliografie nášho krajana, ktorého lietarárna tvorba nachádza priaznivú odozvu aj v zahraničí.

Andrej Chudoba
Obsah