Matka všetkých slov



Kadlečíkove haiku z jeho vlastnej záhrady

Čo dodať k haiku. Je to plachý vták, veď sotva znesie ľahké tlesknutie. Sám nie je viac než presný, vzdušný posunok, to malé čosi medzi prvým a posledným výkrikom, geometria zablysnutia, ticho v ozvenách.

Hľa, haiku, japonský Fénix tejto sekundy, pristáva práve v Ivanovej hlave, v jeho záhrade, vznáša sa ľahko z hrany jeho upracovaného stola.

A ozaj, zázrak. Prehovára to jemne rozčerené ticho medzi dvomi tichami. Prehovára nás na kúsok mlčania. Vníma to. Zurčiaci poryv, malý postreh kútikom oka ako navečnosť, pocit, zážitok, zážeh, záblesk. Posunok, ktorý myslí. A Kadlečík ho preto tak rád násobí. Rád obýva aj ozveny. Pridá. A ešte pridá a neuberie svetu ani smietku. Aha, myslí to. Ľahko prúdi ten správny krátky dotyk, ktorým sa rozkotúľa koliesko. Posunok, ktorým vážne dieťa ukazuje na slnce a rozosmiaty starec na dieťa. Pozorne pri tom na nich hľadí ticho a voda – matka všetkých slov.

Nehovor, zmĺkni, zadrž výdych. Pridaj len prázdny posunok, urob to svoje ticho pre haiku.

Ber si z tej skvelej rozžiarenej úrody, ktorá sa vie hneď v okamihu rozplynúť. Letná ka(dlečíko)ligrafia mysle.

Tak vďaka, Ivan. Poviem to ľahkým úklonom. Dýcha to s nami. Je to. Nie v slabikách. Je to presne tak.

Ivan Štrpka

Haiku ako príkaz na zamyslenie

Najnovšia Kadlečíkova kniha Matka všetkých slov je čarovnou hrou so slovom i zamýšľaním sa nad podstatou bytia. Ivan Kadlečík (1938) je ako prozaik, básnik, esejista a literárny kritik, nositeľ Ceny Dominika Tatarku, člen korešpondent Akadémie umení v Mníchove, výraznou osobnosťou v našom kultúrnom, literárnom dianí. Najnovšou knihou tohto produktívneho autora je básnická zbierka Matka všetkých slov.

V knihe nájdeme Kadlečíkov životopis s bibliografiou i doslov (Haiku z jeho vlastnej záhrady) vo forme básne v próze od Ivana Štrpku, kde na krátkej ploche vyslovil o Kadlečíkovej poézii nesmierne veľa. Podľa Štrpku haiku “je to plachý vták, veď sotva znesie ľahké tlesknutie. Sám nie je viac než presný, vzdušný posunok, to malé čosi medzi prvým a posledným výkrikom, geometria zablysnutia, ticho v ozvenách.”

Štrpkovej charakteristike žánru sa zvláštnou podobou prispôsobil i jeden z formových znakov knihy: listy sa dajú otáčať iba po dvoch naraz – doslova prázdny dvojstránkový priestor medzi jednotlivými haiku akoby naznačoval postátie, akýsi imperatív na pauzu, zamyslenie, pozitívnu pomalosť vnímania výpovedí. “A ozaj, zázrak. Prehovára to jemne rozčerené ticho medzi dvomi tichami. Prevráva nás na kúsok mlčania.” (Štrpka)

Každá báseň v knihe je označená žánrovo – haiku. Forma zodpovedá téme, jemnej, ale silnej myšlienke (“Súzvuky vzduchu / harmónia hry hromu / sviatok svitania // Sťa stúpanie stôp / aj ostrie striebra brní / slák klesá klasom.”).

Na rozdiel od prevažne prírodnej jemnosti, subtílnosti a prchavosti pôvodných japonských haiku sú Kadlečíkove svojou sémantikou zväčša prísne, kritické, často vyčítavé, bolestné, hľadajúce oázu v domove, u blízkych. Autor ide do podstaty bytia (“Rozhovor s bytím / kontakt bez slov a pojmov / prosba milosti // Pravda dotyku / beľ byle začernela / bol bôľ a bál sa.”), hovorí o pokore, pripomína základné a podstatné v protiklade s dočasnosťou, premenlivosťou, pominuteľnosťou matérie.

V Kadlečíkových haiku je obsiahnutý celý svet, resp. svet jednotlivca, ako ho on vníma: relatívnosť postoja, vecí, možností, chcenia, plánov. Autorove haiku treba čítať pozorne, aby z tých málo slov nezaniklo ani jedno, ani hláska, lebo potom je už po myšlienke – odletí ako haiku.

Verše sú nasýtené nezvyčajnými asociáciami, je v nich hra so slovom i jeho čiastočkami a jemné prírodné impresie nevzbudzujú len pocit krásy a dobra, ale i ťažké myšlienky o podstate bytia a jeho zániku. (“Premena mena / sneh ozelenie hlinu / a má lupienky // So žltým peľom / svieti v pálenej pôde bytosť vo váze.” “Nekonečno je / práve nedokončená / vôňa líp a slov.”)

Kadlečíkovo slovo je opora, posolstvo, chaos, poblúdenie, skepsa, nariekanie, nesloboda, nezabúdanie, vytriezvenie, zachovanie, ale aj opak toho všetkého, slovo vyjadrené subtílne, formovo minimalisticky.

Gabriela Rakúsová

Otvárať slová ako knihu

Vydavateľstvo F. R. & G., knižná edícia Fragmentu, obohatilo našu literatúru o malú zbierku poézie Ivana Kadlečíka Matka všetkých slov.

V čase, ktorý priemyselne vyrába duté slová ako plastové obaly, prichádza takmer sedemdesiatročný autor s mimoriadnou úspornosťou. Knižka obsahuje štyridsaťdva básní vo forme haiku. Táto prísna forma troch krátkych riadkov má len sedemnásť slabík a vylučuje všetko zbytočné, takže je virtuóznou previerkou možností aj nášho jazyka. Vyjadriť myšlienku, cit, dianie, vzťahy, estetiku, zvukomaľbu, obrazy, metaforu na takom miniatúrnom priestore je takmer nemožné. Umenie je vždy nemožné, a predsa jestvuje.

Husľová struna
na lôžku natiahnutá
bojím sa snívať

Naozaj netreba veľa slov, skôr úsilia a námahy od autora i čitateľa. Ale výsledok stojí za to a už nie stovky strán, ba ani viet a slov, ale obyčajné slabiky začínajú hustnúť, oťažievať, menia našu komunikačnú prázdnotu na diamant, ktorý rozreže slová, otvorí ich a dovolí aspoň na okamih nazrieť do ich jadra.

Strhnúť pokožku
skalpelom metafory
rozpíliť kosti

Časť zbierky bola priebežne publikovaná v periodikách, časť tvoria najnovšie neuverejnené verše z posledného roka. Autor tak dokazuje, že popri brilantných esejach a kritických fejtónoch, s ktorými sa stretávame v literárnych časopisoch i v pravidelnej rubrike denníka SME Dnes píše, vie básnickou drobnokresbou vidieť náš život a svet aj pod mikroskopom.

Zuzana Kadlečíková

Pokorný vzdor nepokoreného

Verím, že najvydarenejšie básne človek napíše v okamihoch šťastia (zharmonizovania sa s večným bytím). Je v nich všetka kladná energia tých chvíľ. Takéto básne bývajú obyčajne krátke a jednoduché. Klasickým, a myslím, že neprekonateľným príkladom sú japonské haiku. Táto trojveršová, originálne sedemnásťslabičná forma očarila mnohé generácie západných básnikov. Iste, súčasné západné haiku môžeme čítať úplne autonómne, bez toho, že by sme poznali čo len jediné japonské. No keď ich poznáme, dokážeme oceniť odvahu, s akou sa súčasní básnici do tejto miniatúrnej formy púšťajú.

Niet sa čo čudovať, že haiku vyprovokovalo aj Ivana Kadlečíka, aby v tejto forme napísal celú knihu. Tento spisovateľ mal vždy blízko k zovretému, básnicky nabitému výrazu. V jeho Matke všetkých slov je 42 básní, tvorených jednou až štyrmi trojveršovými strofami. Hoci teda nejde vždy o klasické haiku, Kadlečík každú báseň zbierky predsa len takto nazýva.

Autor v celej knihe "dýcha" v rytme haiku a pritom, ako to sám vyjadruje v Haiku poetiky, "nazerá dovnútra, hmatá vášnivý pokoj, v pokornom vzdore". A zároveň "zariekavo" hrá na slovách, komponuje z ich akordov, čaruje s pojmami a náznakmi, ako mág magnetizuje čitateľovu pozornosť nepokojnou magmou, prelievajúcou sa v hĺbkach mysle, zmyslov.

Mimochodom hudba. Ak je pre Kadlečíka matkou všetkých slov voda, tak hudba je iste ich pramatkou. Aj v tejto knihe sa prejavuje ako znalec a obdivovateľ Bachovej hudby, ktorou sa dáva inšpirovať. Jeho haiku majú bachovskú mohutnosť akordov (keď je každý tón, každá chvíľa horou), no pritom si zachovávajú pôvodnú japonskú lakonickosť a akoby paradoxne i ľahkosť.

Je to tak, ako to v záverečnom stručnom a jasnom konštatovaní, hodnom japonského haiku, napísal v doslove Ivan Štrpka: "Je to. Nie v slabikách. Je to presne tak."

Áno, tak: bije to ako nepokorené srdce. Je to, prebýva to v človeku básnicky.

Rudolf Jurolek

Chvíľa, ktorú nečakáte

Dlhé roky umlčovaný literárny solitér Ivan Kadlečík (8. 4. 1938) je špecifickým zjavom slovenskej krásnej spisby. Jeho písmenková púť, akokoĺvek kĺukatá, mierila vždy k podstate, k jadru bez ozdôb. Možno aj preto je dodnes tak dlhotrvajúca, citlivá, "hodinársky" vycibrená a netrpí nadprodukciou. Poriadne skúšaný životom si tento estét slova svoje finálne skúsenosti prozaickej, básnickej, esejistickej a literárno-kritickej tvorby dokázal prekvapujúco komprimovať do nového "esemeskového" útvaru -vlastnej varianty japonského haiku.

V poetickej a duchovnej tradícii krajiny vychádzajúceho slnka je kult chodenia a putovania mimoriadne dôležitý. V posvätnom pohorí Jošino na juh od Kjóta pôsobil v 7. storočí legendárny svätec Gjódža (Chodec), ktorý založil sektu horských askétov Jamabuši. Dodnes sa tam dajú stretnúť ich "dediči" - chodci v bielom rituálnom úbore. Všetci veĺkí básnici haiku boli takými mníchmi pútnikmi, či už formálnou konverziou alebo vnútornou podstatou. Pútnik japonský a slovenský sa až tak neodlišujú - princípom je cesta, ktorá môže byť aj cieĺ a všakovaké duchovné nálezy počas nej. Niekto iba kráča, iný putuje a píše... Ako hovorí sám Kadlečík: "Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, čo sa cestou k niečomu (alebo na úteku od niečoho?) pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia učitelia a kňazi, čo nesedeli dlho na jednom teplom mieste."

V jeho denníkových záznamoch sa dá prečítať asi najkonkrétnejší úvod ku knižke s obsahom 42 míĺnikov životnej cesty vo forme mikrobásní, do ktorých vtisol pečať svojej interpretácie a chápania sveta s akčnosťou a pohotovosťou zberateĺa myšlienok: "Drobnosť haiku je obrovská vo výhodách: efektívnosť, sústredenosť ako laser, priestorová, časová a materiálna úspornosť, pamäť mikročipu, hustota gravitačnej energie, matematická presnosť a exaktnosť, nukleárna údernosť. Praktický básnický útvar sa hoci z nemocničného lôžka alebo z lietadla či ponorky pošle rýchlo a kdekoĺvek. Okrem iného sa tým rieši aj problém publikovania, prístupnosti, čítavosti a sledovanosti poézie. Slovenský spisovateĺ, ak chce a trochu porozmýšĺa, predbehne aj Japonca."

Zbierka je famózna svojou úprimnosťou a čistotou, jazykovou virtuozitou, schopnosťou presne a úsporne pomenovať zásadné, s pokorou mieriť do živého. Nie je taká prejemnená ani vláčne subtílna ako japonské útvary, skôr má ostrejšie hrany a kritický pôdorys pre silu nezvyčajných asociácií v zapísaných riadkoch, vyslovených (či vymyslených) medzi hlbokým nádychom a výdychom pri zastavenom pohĺade, s obsahom esencie posolstva (ne)očakávanej chvíle.

Pavel Malovič

Mysliteľsky britká knižka

Osobitným postavením básne v kontexte života i jazyka sa dostávame k nekompromisne filozofujúcej a miestami mysliteľsky britkej knižke Ivana Kadlečíka (1938) Matka všetkých slov (F. R. & G.). Autor využil haiku, formu, ktorá má v našej poézii v jednotlivých dielach za posledné roky azda viac mínusov ako plusov a budeme sa jej venovať aj ďalej v texte. Kadlečík zdanlivo posunul jej možnosti, keď pochopil haiku ako strofu a radí ich za sebou v rámci básne, inde zostal pri pôvodnom chápaní. Haiku získava umeleckú silu dobrovoľným minimalizovaním parametrov formy (3 verše, 5, 7, 5 slabík), v ktorej sa protipólne prozaicky hovorí o niečom neohraničenom – v tom je čaro haiku. Ak Kadlečík v básni radí haiku za sebou, čaro sa stráca. Pritom ide o výsostne koncentrovaný spisovateľský typ, takže si toto divné formové rozvíjanie nevieme dobre vysvetliť. Píše: „Nazrieť do vnútra / hmatať vášnivý pokoj / v pokornom vzdore“ – zjavné rozdielnosti („znak / ostro dvojsečný“) rieši samým jazykom, jeho skrytou dispozíciou byť prítomným aj bez slov, teda vravieť, povedzme, celou stranou, nielen vysádzanými veršami. Znamená to neurčovať sa len sémantickými možnosťami slov a viet, ale cez ne vchádzať do neplynutia, do nemoty, späť do matky všetkých slov. Kadlečík prepája viditeľné s neviditeľným ako následok s príčinou, fundamentálne, vo svojom filozoficko-meditatívnom postoji opierajúcom sa nielen o jazyk, ale aj o hudbu, no takisto aj o tao a zen.

Radoslav Matejov

Piatimi vetami

Haiku je žáner, ktorý zvádza k čítaniu pred spaním. Kratučké básne, zopár slabík a môžu sa vám spokojne zavrieť oči. Ak náhodou vlastníte výtlačok číslo jedenásť a dostali ste ho na Vianoce od Marty Šátekovej z kníhkupectva Ex Libris. Lebo každý je iný a všetky sú rovnaké; nie je to podmienkou. Haiku je žáner, ktorý zvádza k zachyteniu najkrehkejších okamihov - ak sa podarí; v tomto prípade je to viac než to.

Peter Krištúfek