ČÍSLO 8, 14. 4. 1969, ROČNÍK II


Ján Marták

Bez pocitu skepsy
Šéfredaktor Ivan Kadlečík uviedol v 2. čísle anketu o Matici slovenskej postavením niekoľkých najzákladnejších otázok. V 2.-5. čísle vyslovilo sa k tejto problematike desať autorov.
V tejto úvahe obmedzím sa na pokus urobiť záver z doterajších príspevkov do ankety. Ich spoločným menovateľom je intímny vzťah k Matici slovenskej, statočné hľadanie zdôvodnenia jej novej existencie, snaha prevteliť do konkrétnej podoby pocity, ktoré v nás vyvoláva jej tradícia, pocity, že bez jej existencie a pôsobenia bol by náš národný život a naša kultúra ochudobnené, že by im chýbal koncentračný činiteľ, koncentračná ústredňa a spoločné zastrešenie.
Už pri tvorbe zákona a stanov, najnovšie pri tvorbe organizačného štatútu, sa ukázalo, že otázka vzťahu a väzby Matice slovenskej ako inštitúcie a ako hnutia, konkrétnejšie ústavu, ktorý v Martine existuje podľa zákona z roku 1954, a novovzniknutej členskej základne nie je nijako jednoduchá.
Na otázku, či nie je matičné hnutie anachronizmom, či nie je len aktom obrany a tak ďalej, reagujú temer všetci prispievatelia. Niektoré príspevky dotkli sa problému, ktorý bol boľavo prítomný v celých dejinách Matice slovenskej. Je to obava z jej závislosti na mocenskom byrokratickom aparáte. To je, pravda, aj otázka dôvery. Netreba zabúdať, že vydanie zákona o Matici slovenskej sa uskutočnilo v podmienkach výnimočných, v atmosfére januárového nadšenia, ktoré potom dostalo oceľovú studenú sprchu.
Všetky príspevky do ankety sú k dispozícii ako materiál pre ďalšie úvahy i podnety pre matičnú prax.

STRANA 1


- a -

Konečne REALITA
Dávnejšie očakávaný i ohlasovaný východoslovenský literárny časopis REALITA s podtitulom Revue aktualít, literatúry a talentov sa stal skutočnosťou vyjdením prvého čísla v košickom vydavateľstve (šéfredaktorka Marína Čeretková-Gállová, zástupca šéfredaktora Imrich Sedlák, výtvarný redaktor Tibor Gáll).
Na margo prvého čísla redakcia poznamenala: "Toto číslo malo vyjsť ako nulté 15. decembra 1968. Nepodarilo sa ho však vytlačiť, a preto sa redakcia rozhodla vydať ho ako prvé číslo v roku 1969. Aktuálnosť niektorých materiálov tým, prirodzene, utrpela." Keďže túto poznámku možno považovať za pravdivú, čo svedčí o istej úprimnosti redakcie, nechceme toto prvé (vlastne nulté) číslo posudzovať ako výsledok tvorivých snažení východoslovenských literátov.
Podobenstvo šéfredaktorky o "zmŕtvychvstaní Lazara" uvedené ako programový úvod je sympatické nielen biblickým námetom, ale aj priznaním sa k tradícii košického KROKU, po zániku ktorého sa "publikačná činnosť na východnom Slovensku dostala až k hrôze kritického bodu".
Ak si môžeme niečo želať, je to v prvom rade literárny "rozbeh", aký dosiahol v krátkom období existencie KROK (zaniknuvší v tuposti miestnych pomerov, ktoré postihujú nielen tvorivé podnety, ale aj tvorivé sily - viď prípad košickej vedeckej knižnice). Nulté číslo Reality dosahuje totiž úroveň bývalého Kroku nateraz len výtvarnou stránkou (úplne nevhodný je príspevok Uhorské légie, ba aj niektoré správy i redakčná anketa ako torzá patria skôr do dennej tlače). Doprajme však redakcii čas, o ktorý prosí, a čakajme s nádejou na výsledky tvorivej práce v ďalších číslach.

Tomáš Winkler

Vyhľadávanie cieľov
Dobré zamierenie bolo prvým predpokladom lovu už v praveku. Nemožno povedať, že by sa od tejto zásady upustilo dnes. Vyhľadávanie cieľov, mierenie, nie jje typické len pre lov, rybárstvo, vojenstvo a podobné disciplíny. Typické je aj pre takú disciplínu, akou je politika.
Že sme si namierili vysoko, veľmi vysoko v minulých rokoch, a že náš cieľ sa minul, sme svedkami už dávnejšie. A že sme tak zle mierili (škoda, že strelci sú dnes anonymní), musíme teraz opravovať naše zamierenie. A dôsledky - devalvácia hodnôt vo sfére duchovnej (to najhoršie) i materiálnej. Takéto mierenie, to je takpovediac mierenie strategické, vedecké. Máme na to teóriu, teóriu pokroku. Podľa tejto teórie mali sme byť už vo vysnených výškach blahobytu. Ale akosi sa nám tieto "vedecké predstavy", podľa ktorých sme zamierovali, neuskutočnili. Pozabudlo sa na to, že prvým predpokladom je práca, poctivá práca, a to aj v politike.
Namiesto toho si vtedajší politici, veriaci v dobre prosperujúcu spoločnosť, k vytúženému cieľu samopohybom smerujúcu, vymysleli teóriu, podľa ktorej cieľ dosiahneme rýchlejšie, ak z cesty budeme odstraňovať všetko to, čo neprospieva tomuto pohybu. A tak sa začalo s vyhľadávaním cieľov. Namiesto veľkého mierenia, takzvaného strategického, začali sme vyhľadávať ciele taktické. Mierenie sme začali vydávať za boj. Nepriatelia, na ktorých bolo treba mieriť a vystreliť, boli za hranicami, v republike, mimo strany, v strane, všade. Čím viac nepriateľov, tým rozhodnejší náš boj. A keď ich už bolo konečne menej, údajne boli tým zakuklenejší a zákernejší. (Nuž, nie čudo, že rehabilitácií dnes už máme na desaťtisíce.) Treba rozhodne skoncovať s takými a takými silami. Sú to sily zľava, sprava, uprostred, zvonka, znútra. Sú to sily antisocialistické.
Budem rád, keď mi čas dá najavo, že som sa hlboko mýlil.

Ján V. Ormis

Rodný dom Hany Gregorovej
Vo veľmi užitočnej príručke dr. Pavla Uhrina Literárny sprievodca po Slovensku (Bratislava 1966) čítate pri opise Martina, že rodný dom Hany Gregorovej bol na ulici 29. augusta číslo 10. Upozorňujem na malú chybu.
Hana Gregorová bola rodená Lilgová, pochádzala zo starej farbiarskej rodiny. V dome číslo 32 na uvedenej ulici býva aj dnes rodina jej staršieho brata Milana Lilgeho, už nebohého, ktorý bol posledným farbiarom v rodine. Vo dvore tohto domu, v novovystavanom dome, býva Milan Lilge mladší s rodinou.
O pôvodnom Lilgovskom dome a skutočnom rodnom dome spisovateľky informuje list jej mladšieho brata Ivana Lilgeho (pseudonym Lysecký, lebo aj on bol spisovateľom, ale zahynul v roku 1918 vo vojne), písaný z Martina 19. 4. 1907 sestre Ľudmile a jej manželovi Ivanovi Thurzovi: "Starý dom je už zrútený. Stál 145 rokov. Meškerendu si vezmú do Múzeumu. Keď ho rúcali, našli murári jeden starý peniaz na hrade z roku 1767. Stavba bude stáť 2700 zlatých. Stavia Hlavaj." (Stavba teda stála 5400 korún a staviteľom bol solídny podnikateľ Ján Hlavaj.) Citát potvrdzuje, že rodný dom stál na mieste terajšieho domu číslo 32.

Zabudnutý kalendár

4. 4. Izidor vynáša pluhy na dvor.
24. 4. Ďuro, krivý čaptáň. Juro všetkých z izby von do poľa vyženie.
Čo do Ďura narastie, to po Ďure skape.
Do Ďura môžeš trávu zo zeme aj kliešťami ťahať, nevytiahneš ju,
po Ďure ju môžeš aj kladivom zatĺkať, nezatlčieš ju.
O Dzure už tráva bude rásť, čo by si ju hámrikom pral do zeme.
Do Dzura nesadaj na zem, nech akokoľvek slnko svieti,
po Dzuri môžeš, keď aj ako chladno bude.
Za koľko týždňov žaby kŕkajú pred Ďurom, za toľko po ňom budú mlčať.
25. 4. Na Marka má sa už vrana do oziminy schovať.

STRANA 2


Mišo Kováč

Slávnosti v Martine
Kultúrne slávnosti v Martine sú prehliadkami súčasných tvorivých prístupov v podaní všetkých umeleckých druhov, a to v ucelených programoch postupne podľa ich členenia: literatúra (na jar), hudba (v lete), divadlo (na jeseň) a výtvarné umenie (s vyvrcholením v zime).
Prvým podujatím tohtoročných 83. Kultúrnych slávností bude Slovesná jar 69 v dňoch 25.-27. apríla. Nadväzuje aj na recitačné preteky Stredoslovákov v Martine, ktoré boli u nás prvými a v 20. až 40. rokoch jedinými prehliadkami v podaní literatúry. Má tri časti: Veniec víťazov (prehliadka najlepších amatérskych recitátorov a súborov divadielok poézie), Stretnutie v strede (autorské čítanie a besedy so spisovateľmi) a Recitále srdca (umelecký prednes poézie a prózy v podaní javiskových tvorcov - hercov profesionálnych divadiel).
Druhú a zároveň ústrednú časť slávností tvoria Augustové dni 69 (ktoré tohto roku budú 1.-3. augusta) so zameraním na hudobné konfrontácie súčasných intencií v slovenskej náročnej, tradičnej i zábavnej hudobnej tvorbe. Ich súčasťou bude aj Valné zhromaždenie Matice slovenskej.
V októbri a v novembri sa uskutoční Scénická žatva 69 s programami: 43. Memoriál ÚSODu (od 20. do 25. októbra) ako festival víťazných ochotníckych divadelných súborov a 6. Festival bábkárov (12.-15. novembra).
Celoročnú súčasť a vyvrchoľujúcu zimnú časť tvoria výstavy Výtvarný rok 69: 9. AMFO a DIAFOTO, medzinárodné bienále Fantázia, výstavy knižnej grafiky a súčasných výtvarníkov, akademických maliarov a sochárov i ľudových tvorcov.
 
Nora Baráthová
 
Literárny Kežmarok
Podtatranské mesto Kežmarok je známe svojimi politickými a hospodárskymi dejinami, no takmer úplne neznáma je jeho slovenská literárna minulosť.
Strediskom literárneho života bolo kežmarské lýceum. Začiatkom 18. storočia tu študovali Juraj Bahil a Matej Bahil, neskorší predstavitelia didakticko-reflexívnej poézie obdobia baroka; v polovici 18. storočia budúci osvietenci Matej Šulek, jeden z členov Učenej spoločnosti malohontskej, Ladislav Bartolomeides, budúci historik a zemepisec, Ján Feješ, zakladateľ malohontianskej knižnice; v rokoch 1810-1814 Pavol Jozef Šafárik, ktorý počas tunajších štúdií vydal prvú básnickú zbierku Tatranská múza s lýrou slovanskou.
Na slovenských študentov pôsobili predovšetkým slovenskí učitelia: Ján Chalupka v rokoch 1818-1824, z toho dva roky stál na čele lýcea ako rektor, na začiatku 19. storočia Karol Kuzmány, Ján Benedikti (blízky priateľ Jána Kollára), Daniel Mihályik, Matej Slavkovský, Štefan Kraľovanský.
Z kežmarských študentov, neskôr nasledovníkov Štúrových snáh, sú známi: Samo Chalupka, Daniel Lichard, Ctiboh Zoch, Samo Tomášik, August Horislav Škultéty, Jonatán Čipkay, Janko Kráľ, Juraj Langsfeld (veliteľ hurbanistov v rokoch 1848-1849). Študoval tam tiež Jonáš Záborský, Jakub Grajchman, neskoršie Pavol Országh Hviezdoslav, Samo Czambel, budúci jazykovedec, slovenský biskup Juraj Janoška, etnograf Pavel Socháň, ďalej Martin Kukučín, Janko Jesenský a začiatkom 20. storočia končili svoje kežmarské štúdiá Martin Rázus a Ivan Stodola.
Devätnáste storočie charakterizuje aj rozvoj študentských slovenských spolkov na lýceu. Roku 1821 vznikla zásluhou Jána Chalupku spoločnosť pre študentov všetkých národností, neskôr spolok slovenskej mládeže, ktorého vedúcim bol Ján Benedikti a po ňom Karol Kuzmány. V štyridsiatych rokoch vzniká Slovenská jednota spolku miernosti, v deväťdesiatych pri vrcholnom rozkvete maďarizácie si slovenskí študenti založili tajný spolok Kytka a vydávali časopis Lúč a začiatkom 20. storočia spolok Mor ho! s časopisom Púčky.
Na to, že by si kežmarský literárny život zaslúžil voľajakú pozornosť, sa prišlo len nedávno. Zrodil sa Literárny Kežmarok. Prvý (v roku 1966) bol venovaný storočnici štúdií Pavla Országha Hviezdoslava, druhý 60. výročiu od ukončenia štúdií Martina Rázusa, tretí Samovi Tomášikovi, Danielovi Lichardovi a Adolfovi Medzihradskému. Štvrtý Literárny Kežmarok bude v máji 1969 a bude zasvätený pamiatke Karola Kuzmányho.
Kežmarské lýceum dostane v najbližšom čase dôstojnejší šat - v pláne je jeho oprava, vyhlásenie budovy za národnú kultúrnu pamiatku, odhalenie pamätných tabúľ. A to najhlavnejšie - po oprave sa v lýceu umiestni literárna expozícia kežmarského múzea.

STRANA 3


Július Vanovič

Malá slovenská sebareflexia
Romantická tvár Slovenska sa generáciami značne menila, i keď si to jej vodcovia nie vždy jasne uvedomovali. Tento pojem chce obsiahnuť podstatné črty slovenského hnutia.
Sklon rýchlo meniť základné postoje v akomsi naivizme či emocionálnom neuvedomení, sklon k tvoreniu a prijímaniu mytológie, mýtov a na politickom pláne sklon k demagógii, nedostatok vytrvalosti, zmyslu pre organizovanosť. Od činu, často vysnívaného a spásonosného, áno, jánošíkovského a mesianistického, nebýva ďaleko k rezignácii, pasivite a dume. Neprítomnosť racionalizmu, výdrže a zmyslu pre systém, najčastejšie živelnosť, náhoda, krčmová a lokálna geniálnosť, kaviarenské oblomstvo. Miesto dôkazov a práce gestá, výkriky, krčmové bitky a pitky, alebo zastrájanie sa, vajatanie, vzdychanie: veď my by sme, keby sa dalo, keby nám to naši susedia nekazili, keby sme mali voľné ruky.
Všetko vlastnosti, ktoré starý slovenský roľník a sedliak zrejme nemal: keby bol taký býval, nikdy by sa nebol zachoval.
To, čo sme povedali, vzťahuje sa na nášho inteligenta a polointeligenta a na onú nedefinovateľnú, v posledných desaťročiach rozbujnelú vrstvu inštitucionálnych ľudí v úradoch a funkciách, byrokraciu v závodoch a podnikoch a tak ďalej.
Naše vlastenectvo neprešlo ohnivým krstom kritického myslenia o nás samotných; národ nachádzajúci sa v ustavičnom strehu a sebaobrane nemal čas na "prebytočnú" robotu zametať pred vlastným prahom. Naše Slovensko a slovenskosť, národ a národnosť, slovenské vlastenectvo sú pre väčšinu Slovákov slová a pojmy bez obsahu, slová a pojmy vágne.
Nevieme nájsť novú reč na staré obsahy, a obsahy nové nemáme ešte zafixované. Keď príde na lámanie chleba, dovoľujeme ujímať sa výkonu a moci ľuďom nekvalifikovaným: odborne i morálne. Zakrútili sme valaškou, už sme kdesi v krčme.
Pozmenili by sme známy Hurbanov výrok v zmysle, že slovenský život najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz samí polovzdelanci a demagógovia len opatrovali; pokiaľ Slováci nedostanú na čelo génia vedeckého, racionálneho a demokratického, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedochúdčence.

STRANA 4


Miloš Kovačka
Relatívne zátišie
Brezinova najnovšia básnická zbierka V zornom poli čierny strom (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1969, obálka a titulný dvojlist Ladislav Guderna) je načrtnutá znamením senzitívnej i podvedome slabej odozvy človeka vyvrhnutého do "špirály" nášho sveta, ktorý je nepresne označovaný ako svet moderný a nový a ktorý je vo svojej podstate predsa len svetom obecným, toľkokrát spoznaným, so všetkými starodávnymi a vždy opakovanými nánosmi blenu, bôľu, žiaľu, strachu, ktoré len umocňujú brnenie jeho tlaku znemožňujúceho ľudský pohyb.
Aký vnem, dojem, stopu a či totožnosť zanecháva obsahový kontext básnickej zbierky Jána Brezinu? Možno si odpovedať: nejasná vízia, tušenie kataklizmy človeka, ktoré potvrdzujú základnú dilemu dnešného človeka známou otázkou dánskeho princa.

Ivan Kadlečík

Rok v próze
Aj literatúra je dynamický proces, pohyb a tok - a vytrhnutý časový úsek v ňom veľa neznamená bez súvislostí; ak si ten výsek ohraničíme povedzme rokom, robíme tak len pomocne a orientačne. Určenie výseku od Nového roku do Silvestra nám veľa nenapovie, pretože je nepresné aj z tohto hľadiska: ešte aj teraz, v marcových dňoch, vychádzajú knihy označené v tiráži minulým rokom (1968); to je však zasa iná otázka, súvisiaca s pružnosťou nášho polygrafického priemyslu. Ale nielen z vonkajších príčin nemôže ísť na tomto mieste o podrobný výpočet alebo exaktnú štatistiku či účtovníctvo knižiek próz, ktoré vyšli v danom roku. Cieľom je hľadanie hodnôt, a teda malý pokus o stanovenie ich hierarchie; skôr problémy než úplnosť. Napriek všetkému riziku, ktoré z toho plynie, literárny kritik sa nemôže o to nesnažiť, ak chce byť hoden svojho mena. Navzdory relativite kritických súdov, závislých aj od doby, o ktorej nevieme, aká presne je, tobôž nie, aká bude. A predsa, poznajúc to, nemôže kritika mlčať, lebo ak si hodnoty nepomenujeme, nebudú.
Len kde nájsť kľúč a kritérium? Na trasovisku niet centra, pevného bodu, z ktorého by sme hľadeli na život a svet; a rozdiely vo výške hodnôt sú potom také nepatrné, že ich oko nerozoznáva ani zblízka. Stratili alebo zabudli sme kdesi prostriedok na oddelenie pravdy od lži, lebo aj spoznateľnosť vzťahu literatúry a života, skutočnosti, je v tejto chvíli asi nulová; je ťažko literatúru pristihnúť pri klamstve, keď ušla do abstrakcie, rébusov a šifier. Navyše ešte toto: všetko, čo človek stvoril, má eo ipso nejaký ľudský obsah a subjektívne pravdivý zmysel (pravda je konkrétna a do veľkej miery subjektívna): niet - mohli by sme povedať so spisovateľom - "škaredého obrazu, a kto to nechápe, nech sa ešte učí..." Človek vlastne nemôže, i keby chcel, vytvoriť niečo také, čo by malo ľudský obsah, všetko, čo po ňom ostáva, je stopou a šľakom, odkazom a posolstvom pre blúdiacich pútnikov v prázdnom priestore. Keď teda niet škaredého obrazu, nemôžu byť ani nehodnoty, to znamená, že ani hodnoty. Ak teda chceme, pretože musíme, oddeliť zrno od pliev, nemožno inak než tolerovať všetky diela ľudského umu a srdca a neupierať im právo na existenciu. Ale bezvýhradný a nerozlišujúci súhlas s nimi by bol poprením literatúry: súhlas so všetkým napísaným a vyslovenie slova áno by v konečnom dôsledku znamenalo nie - nie životu i literatúre.
Tak teda kľúč. Tak teda kritérium. Nech je ním vzťah literatúry k človekovej skutočnosti, nech je ním pravda. Zase sme v závoze; lebo kto z nás sa odváži povedať, čo je pravda? A jej staršia, múdrejšia sestra pravda umenia? Áno, pravda umenia, tá neprenosná a nepodkupná, nezmerateľná a nezistiteľná aj preto, lebo ešte nie je v skutočnosti; tá popierajúca to, čo je dané, a teda ním nekontrolovateľná; pravda nie čiastková, ale totálna a komplexná, pritakávajúca životu a svetu, a zároveň dôsledná v ironickom protestovaní. Umelec je ten, ktorý neustále balansujúc kráča na hranici áno a nie, medzi tmou a svetlom udržuje rovnováhu, alebo ju nádherne porušuje tak, aby jedno nebolo pohltené druhým; kmitá a trasie sa medzi konkrétnym a abstraktným, aktuálnym a nadčasovým; stojac v prítomnosti, žije v budúcnosti. Oslobodzujúca a posilňujúca pravda je síce poznanie nezmyselnosti a konečnosti všetkého, je vedomím o chaose a tme, ale aj - bez toho by bola iba čímsi chorým a neúplným - tvorba a protest proti chaosu a tme, smerovanie k svetlu. (Pravda nie je nikdy konečne daná, pravdu vytvárame deň čo deň, pravda sa koná a deje.) Jej súčasťou je teda aj nádej, zúfalé smerovanie k veciam neskutočným, akoby už boli. Len literatúra, vlastniaca túto a takúto pravdu, môže plniť svoje zvestovateľské poslanie v odľudšťujúcom sa svete. Toľko teoreticky a všeobecne; konkrétne a prakticky sú veci trochu zložitejšie.
Predsa však v slovenskej próze minulého roku, ktorá si akosi netrúfla na romány a širšie epické žánre, venujúc sa kratším útvarom, možno pomerne jasne vyčleniť podliterárnu perifériu, ktorá sa pravdy umenia azda ani nedotkla, pretože na vyššej či nižšej úrovni opakuje, reprodukuje alebo konštatuje danú skutočnosť a fakticitu, či už tú kladnú alebo zápornú. Mám na mysli knihy próz (ako príklad) Ruže pre živých Anny Devečkovej, Koniec automobilistky Libuše Mináčovej alebo Buchancovo Námestie pre nahých. Hana Ponická (Bosými nohami) alebo Alfonz Bednár (Balkón bol privysoko) už z hraníc periférie mierne prečnievajú.
Skutočnosť opakuje aj Belo Kapolka (kniha poviedok Strecha) a Ján Beňo (Nad modrým svetom). Oboch však čosi zachraňuje. Beňova túžba po poľudštení skutočnosti, alebo aspoň smútok zo straty a vzďaľovania sa od základného, prvotného života, bez ktorého svet zostáva tvrdý a nezískaný. Ak sa mu miestami darí prekonať nedokončenú pravdivosť daného, je to vďaka jeho zacieleniu na sen, túžbu a melancholickú nespokojnosť - tým dopĺňa nedokončenú skutočnosť. Podobne ako Kapolka, i on sa upína k prírode, ktorá pre človeka znamená to pôvodné a prvotné. Kapolka však nelyrizuje tak otvorene ako Beňo: jeho krátke vety sú vecne konštatujúce a objektívne, strohé informácie o skutočnosti, ktorej transcendentno je v knihe miestami skryté v utajenom morálnom pátose a subtílnej lyrickosti. Okrem konštatovania skutočnosti je v najlepších prózach knihy aj čosi viac a vyššie - to pravdivejšie, tá vzácna neskutočnosť, ktorá by mala bezpodmienečne byť. Smerovanie k ideálu, nová skutočnosť tu atmosfericky vyžaruje a je prítomná v podobe akéhosi "spodného prúdu".
Milan Šútovec a Ján Lenčo sa (pravda, každý iným spôsobom) usilujú dopátrať pravdy predovšetkým cez intelekt, racionálnou analýzou a pitvou, i keď sa nevyhýbajú symbolike, metafore, inotaju a analógii. Šútovec v knihe poviedok Tieňohry je síce vedome, predsa len však jednostranný, pretože buduje na tienistej stránke skutočnosti, na ktorú sa priveľmi spolieha, zabúdajúc na správne osvetlenie tieňa. Chce tým zveličovať negatívne a zjednostranňovať, aby zaostril zrak na javy a veci, ktoré slabo vnímame vo svojom okolí. Je teda v zobrazení ľudského negatívu, človeka skrčenca, nepravdivý napriek tomu, že to robí zámerne, aby nám tak pomohol porozumieť vlastnej situácii: správne vedomie človeka o sebe samom základne ovplyvňuje a určuje jeho správanie (bez poznania záporu nepochopí klad). Asi taká je cena tejto knihy. Chladnokrvná a umná pitva nášho človeka skrčenca, ktorá vzbudzuje nepokoj s úmyslom, aby človek obrátil svoj zreteľ do seba samého. Teda memento: dôležité a potrebné, no nepotešujúce; neobsiahlo dušu človeka v jej totalite, rozpornosti a komplexnosti. Lenčovi vyšli dve knihy: Nepokoj v minútach a Didaktická kronika rodu Hohenzolerovcov. Lenčovský typ prózy je v našej literatúre tak trochu zvláštnosťou, a preto pôsobí osviežujúco, i keď sa niekedy javí umelo a intelektuálsky sucho, odvodene. Pravdu tu poznávame v dejinnej analógii so súčasnosťou. Pravdu, spolu s nádejou, nachádza v dejinnej kontinuite dobra i zla; rozprávajúc o minulosti nehovorí len o prítomnosti, ale odkrýva závoj i tomu, čo bude. Dejiny, napriek všetkému špinavému, obsahujú nádej: že zlo (no ani dobro) nikdy nevíťazí definitívne; a ľudskosť je večná, ľudské pokolenie to všetko pretrváva.
A tak sa vlastne dostávame k prozaickým prácam, ktoré sa už veľmi vážne dostali do blízkosti umeleckej pravdy. Pravdy takej, ktorá ticho v sebe nesie úľavu a posilnenie, ktorá je tvorbou a oslobodením: knihy poviedok Pavla Hrúza (Okultizmus) a Vincenta Šikulu (Povetrie). (K nim sa družia prózy Leopolda Laholu, spoločne nazvané Posledná vec; vznikli však v dávnejšom období, väčšinou v päťdesiatych rokoch, no u nás vyšli až teraz.) Šikulovo umenie už nie je správou o poprave človeka. Jeho človek už nie je taký jednostranný ako Šútovcov skrčenec, ani jeho zvláštny svet sa nepodobá Beňovej či Kapolkovej všednosti. Jazyk - ako aj u Hrúza - je neopakovateľný a svojský; Hrúz vie, pochopil a poznal, preto je on, ironik, trochu smutný; Šikula vytušil a vycítil, a aj keď sa usmieva, je to úsmev melancholický. Obaja o tom rozprávajú bez pretvárky. Ich reč je svedectvom. Jeden lyrizuje (tu však lyrika epické nezabíja, ale oživuje), druhý, Hrúz, sa hrá s významom slov a nádherne, "klasicky" čisto, rozpráva, dávajúc tým tvar rozkmásanej skutočnosti, ktorú zosmiešňuje a odhaľuje v jej banalite, prázdnotě a absurdnosti. Tak ju prekonáva a zaháňa z nej strach, hovoriac: nebojte sa, ľudskí bratia, obklopujúcej vás reality, ktorá sa tvári mysticky vážne, nadprirodzene; treba len strhnúť z nej falošné rúcho, aby sa ukázala ľudskosť, ktorá je všade. Obyčajným, prostým ľudským veciam prepožičiava netušené významy. Šikula i Hrúz sa netvária filozoficky učene, ale významy ich rozprávania filozofické sú; nepredstierajú, že majú patent na pravdu, pravda je tu však prítomná tak samozrejme ako voda alebo vzduch. Pravda odpočúvaná uchom na rodnej zemi.
Ak teda hmatáme po dielach ľudských víťazne klesajúcich pod ťarchou myšlienky, nemôžeme záverom nespomenúť tie, ktoré sa síce žánrovo vymykajú z hraníc našej úvahy, no nedajú sa obísť, ak je reč o hodnotách: Dominik Tatarka Proti démonom, Július Vanovič Antidialógy a predovšetkým a najmä Milan Rúfus Človek, čas a tvorba. Aj ony sú kvapkou čistého vzduchu do nášho nie celkom dobre dýchateľného povetria.
Už iba toľko: zdá sa, že minulý rok v próze predsa len priniesol čosi, čo azda - neumenšené časom - zostane.

STRANA 5


Theo H. Florin

List
Poznám ťa a preto chcel by som mať srdce tvoje vo svojej dlani
Karafiát pripnúť do uspávajúceho slnka blankytnej duše tvojej
Povriesla snov zviazať piesňami večného zblíženia a bratstva
Spevom slávika sfarbiť obzor a vyvolať z komnaty spitú lunu
Beda!
Bojím sa budiacich pocitov šťastia
lebo onemie mi vernosť a umrie milovanie
Dušou smutnej úprimnosti nesiem v sebe
obrazy desu že budem sám
Sedmikráska mojich pier sa ospravedlní
a napíše ti list že mal som ťa rád
Zbohom!
Bez slov očí smädným hlasom idem oproti noci
 
Labutia pieseň o Paríži
Ó mesto požehnané mohutnosťou
Samojediné lebo samé seba stvorilo
Mesto Robinsonov zabudnuvších sa pri náhrdelníkoch
Útočište šialencov cválajúcich krkolomný tanec na lane cirkusovom
Eden kniežat ktorí opustili samých seba v krajine rodných lotosov
Maharadžov čo stratili drahokam bengálsky
Patricijov v letohrádkoch Bois de Boulogne
Petit buržujov v palácoch na Avenue Marechal Foch
 
Ó mesto lásky v pohyboch koní
Nevďačné v nevďačnosti
Silné zavretými mihalnicami
Božstvom dotknuté v zmätených očiach
Nezajakajúce sa
Veľké

Pavla Kováčová

O hrášku
Takmer každé dieťa pozná krásne a poučné Andersenove rozprávky. Pozná tú o škaredom káčatku, o pastierovi svíň, a zaiste i tú o slávikovi v zlatej klietke a tú o cisárových nových šatách. Keď som bola malá, mala som najradšej zo všetkých majstrových rozprávok tú o princeznej na hrášku.
Nedávno som si spomenula na túto rozprávku, lebo sa mi prisnil taký nezvyčajný sen. Ocitla som sa vo veľkej prázdnej palote a tam bolo v kúte naukladaných sedem madracov. Na každom madraci bol štítok s nápisom. Na prvom štítku bolo napísané Deformácie, na druhom Kult osobnosti, na treťom Direktívne vedenie, na štvrtom Byrokracia, na piatom Kontrarevolúcia, na šiestom Normalizácia, na siedmom Konsolidácia. Boli to ťažké, tuho vypchaté madrace. Na nich ležali periny. Z tej prvej trčalo žlté kačacie pierko a bol na nej prišpendlený lístok Informačné prostriedky. Druhá perina mocne privaľovala tú prvú a bola na nej ceduľka Cenzúra, na tretej bol nápis Nátlaková skupina, štvrtá niesla názov Avanturizmus, piata, páperová, mala na sebe kartičku s nápisom Občianske slobody, šiesta, akási riedka, Záruky, a tá siedma najväčšia a najperinovitejšia perina mala na sebe zlatú visačku Večné priateľstvo.
Ukonaná a ospalá som si ľahla na tých sedem masívnych madracov a sedem tuhých perín. Nevyspala som sa. Potvora potvorská, ktosi tam pod tú hŕbu hodil hrášok. Ráno som vstala nevyspatá a dolámaná. Kľakla som si na obe kolená a pravou rukou hľadala hrášok pod tou hŕbou. Hŕba sa pohla a len len že ma neprivalila. Ale hrášok som našla. Bolo na ňom napísané: Pravda.

STRANA 6


Naďa Rappensbergerová-Jankovičová

Atmosféra a podnety
Napriek tomu, že tradičné chválospevy vernisážových návštevníkov nemôže výtvarník brať vážne, som celkom rada, keď si moje grafiky a kresby na mojej štvrtej výstave v Mestskej galérii v Bratislave našli odozvu a pochopenie, ako som to vycítila z návštevnosti výstavy. A najmä to, ak si každý našiel to svoje: pocit, vzťah alebo konrétnu udalosť.
Asi v posledných dvoch rokoch v mojej tvorbe najvýraznejšie vystupuje do popredia motivácia, podnet. To znamená, že sa snažím ísť po stope prvého pocitu a vyhýbam sa podružným momentom, príkrasám a nepodstatným kompozičným atribútom. Také sú moje najnovšie grafické listy v cykloch Superman, Historka, cyklus o ženách. Cyklus Atmosféra bol motivovaný udalosťami na konci minulého leta, teda udalosťami, ktoré naši občania prežívali najsilnejšie, a preto téma tu bola najzávažnejšia. Kvôli tomu som sa snažíila o maximálnu čistotu prejavu. A hoci som sa vyhýbala efektnej hre čiernych a bielych plôch, dramatickému výrazu (kompozície sú vyslovene civilistické), verila som, že diváci pochopia koncepciu mojich prác.
Teším sa na dobré knihy, ktoré by som rada ilustrovala, a som plná očakávania, ako sa uvedie čerstvo založená skupina Graphic Art, v ktorej som spolu s ďalšími priateľmi (ešte od profesora Hložníka, u ktorého som roku 1962 absolvovala grafickú špeciálku VŠVU) - Cesnak, Gajdoš, Horyna, Deák, Szabová-Štefunková. Vynasnažím sa dokázať, že aj medzi výtvarníkmi, z ktorých každý má inú výtvarnú koncepciu, môže existovať spolupráca a priateľská kolegiálna výmena názorov.
 
Jozef Tvrdoň
 
Jan Kubelík a Slovensko
Slávny český virtuóz, "kráľ huslistov" Jan Kubelík sa Bratislave predstavil prvý raz 22. februára 1900. Hral aj v Košiciach a na jeseň ho Bratislava obdivovala po druhý raz. Už vtedy referent dennej tlače označil českého majstra za "najslávnejšieho syna svojej vlasti" a jeho umenie dával do súvzťažnosti s kultúrnym poslaním pražského Národného divadla.
V roku 1916 Kubelík kúpil kaštieľ v Orlovej pri Považskej Bystrici. Tu si pripravoval repertoár pre koncertné zájazdy a komponoval (I. husľový koncert, Nokturno, Melódiu, Starú pieseň). Treskúca zima ho priam z Orlovej vyhnala: v marci 1917 všetok majetok predal barónovi Boworowskému, v júni odcestoval do Piešťan a odtiaľ do Viedne. Keď sa rapídne ukazoval koniec svetovej vojny, kúpil si zámok a panstvo v Bytčici pri Žiline. Tu dokončil inštrumentáciu III. koncertu pre husle a orchester a dal sa do kompozície ďalšieho. Kubelíkovi sa páčilo toto slovenské prostredie a rád tu s dcérami vyhrával našim vojakom. Smrť syna Jána však bola ťažkým otrasom, roku 1920 majetok predal, zastavil sa nakrátko v Trenčíne a odcestoval na dlhotrvajúce turné po Amerike.
V období prvej republiky koncertoval v Bratislave, Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici, Ružomberku, Piešťanoch, Trenčiansykch Tepliciach a v Lučenci.

STRANA 7


Ján Ursíny

Pokračovanie pamätí, ktoré sa viažu k Slovenskému národnému povstaniu. Ján Ursíny v tom čase bol členom predsedníctva SNR. Domnievame sa, že tieto pamäti nie sú len dokumentom doby, ale aj svedectvom o ľuďoch v rokoch neslobody a násilia, nie prvých a nie posledných.
 
Spolupráca pre jeden cieľ
V januári a vo februári roku 1944 sme sa dvakrát stretli v byte podplukovníka dr. Ing. Miloša Marku s plukovníkom Tálskym, ktorého som z poverenia ilegálnej Slovenskej národnej rady vyzval, aby prevzal funkciu veliteľa povstaleckého vojska. No asi o mesiac sme prišli k presvedčeniu, že s Tálskym sa počítať nedá. Nič iného nám nezostávalo ako poveriť touto funkciou náčelníka štábu pozemného vojska podplukovníka Goliana.
Nevedeli sme na predsedu ilegálnej Slovenskej národnej rady navrhnúť človeka, ktorý by vyhovoval nám aj našim ľavicovým priateľom. Tak sme ostali bez predsedu až do vyhlásenia Povstania. V schôdzkach rady sme pokračovali a na nich sa skoro pravidelne zúčastňovali aj vojenskí činitelia.
Začiatkom júna 1944 bola v Rakši hasičská zábava, ktorá sa konala v okrajovom lese Zámok. Považoval som za vhodné využiť túto príležitosť, a preto som menom mojej a bratovej rodiny pozval tých dôstojníkov Hlavného veliteľstva žandárstva, o ktorých som predpokladal, že sa s nimi dá počítať so spoluprácou. Bol medzi nimi i major Plakinger, ktorý mi prisľúbil, že bude pozývať k sebe jednotlivých okresných veliteľov a bude ich inštruovať podľa našich potrieb. A tak aj robil. I prechod francúzskych partizánov z Maďarska k nám na Slovensko on zariadil po dohode s okresným veliteľom žandárstva, ak ma pamäť neklame, seredským, aby im to umožnil.
Chodieval som často do Banskej Bystrice k podplukovníkovi Golianovi. Išlo mi o vybavenie odletu našej delegácie do Moskvy. Oznámil mi, že deň odletu dohodol s kapitánom Kozom, veliteľom letiska Tri Duby a že Koza bude pilotovať lietadlo sám. V stanovený deň odletu mi Golian oznámil, že Koza odletel, avšak Ferienčík nenašiel Jurecha doma, a tak vyslal s vojenskými plánmi nášho vystúpenia nadporučíka Koreckého. Tiež neodletel Šmidke, ale mne neznámy Ing. Fejka a poručík Baláž. Mrzelo ma to, Šmidke bol v Moskve známy činiteľ. V tom nám prišiel na pomoc minister Čatloš, ktorý sa prostredníctvom spravodajského dôstojníka kapitána Staneka obrátil na dr. Husáka, aby s nejakým spoľahlivým človekom, komunistom, dohodol zaslanie jeho posolstva do Moskvy. On že zariadi odlet lietadla do ZSSR. Veliteľom letiska Mokraď bol mladší brat generála Čatloša, nadporučík Čatloš. Ten na základe ministrovho nariadenia dal pripraviť lietadlo. Pilotoval ho kapitán Lisický a Ferienčík so Šmidkem s ním odleteli. Tak sa stalo, že Šmidke bol formálne vyslaný Čatlošom, no fakticky vyslaný nami išiel splniť to, čo bolo v našich intenciách.
Jaroslav Rezník
 
Nebojte sa múrov
Ej, veru s úprimnosťou duše kresťanskej vám vravím, že už dávno som si tak úprimne nepovzdychol ako v utorok 4. marca pri sledovaní televízie. Ak si niekto myslí, že chcem kritizovať televízny program, tak sa veľmi mýli, lebo, priznám sa, nerád nosím drevo z hory, nie to ešte do nej. Môj povzdych vzišiel z túžby mať tú istú schopnosť ako hlavný hrdina filmu Nebojte sa stien, ktorý v spomínaný večer dávali v televízii. Tento muž mohol totiž prechádzať stenou. Ej, reku, vlastniť túto vlastnosť, to by som sa mal! Pri schopnosti prechádzať stenou dal by som sa na veci politické, či ako sa tomu hovorí.
Predovšetkým, teda na samom prvom mieste, by som ako občan tohto štátu odhalil vyše polročné tajomstvo, kto vlastne bol taký politicky prezieravý a žiadal cudziu pomoc pri zachraňovaní socializmu u nás. Potom by som osobne navštívil každého slovenského spisovateľa, prirodzene, vstúpil by som im do svedomia panelovým či tehlovým múrom, a všetkým dohromady by som dokázal, že ich skepsa a mlčanie, ktoré zrejme vyplýva z toho, že sa riadia známym slovenským príslovím: Hlavou múr neprebiješ, sú neopodstatnené, pretože ja, zatiaľ autor len niekoľkých básničiek, to dokazujem na každom kroku.
Nuž chodil by som si všetkými múrmi sveta, ako by sa mi zapáčilo. Pokojne, bez najmenších ťažkostí, dokonca vo fraku by som prechádzal múrmi Bieleho domu, Elyzejského paláca, mohol by som prejsť Kremeľským múrom, poprechádzať sa v egyptských pyramídach, hranica medzi západným a východným Berlínom by pre mňa neexistovala. Chodil by som si čínskym múrom i našimi panelákmi. Len jedno vám poviem: prejsť múrmi kultúrnych pamiatok na Slovensku by som sa nikdy neodvážil. Určite by okamžite spadli celé stavby a zasypali by ma.

STRANA 8