ČÍSLO 18, 1. 9. 1969, ROČNÍK II


Vladimír Clementis
Slovenské národné povstanie!
Statoční a uvedomelí synovia Slovenska, partizáni a väčšia časť príslušníkov slovenskej armády - dnes už všetko vojaci armády československej - za sympatie a podpory slovenského ľudu nastúpili cestiu, ktorá vojde do histórie ako druhé povstanie národa slovenského (prvé bolo v roku 1848). Slovensko šlo do tohto boja politicky zrelé, vyzbrojené dobrými i trpkými skúsenosťami posledného štvrťstoročia a vedené veľkými ideálmi morálnymi a národnými. Svojím postavením sa zapälo do borby celého ľudstva proti najpríšernejšej pliage, aká ho kedy ohrozovala - proti znacizovanému germánstvu. V skutkoch povstalých bojovníkov prehovorilo všetko to najkrajšie a najšľachetnejšie, čo robí Slováíka Slovákom.
Človek podľa kamaráta a život podľa skutkov sa posudzuje - povedal včera Jozef Tiso. Slovensko posudzuje Tisa a jeho kumpánov podľa ich nemeckých kamarátov a podľa ich vlastných skutkov - a nedá sa pomýliť ani ich sladkými rečami ani vyhrážkami.
Slovensko vykročilo rozhodným krokom a získalo si obdiv a úctu sveta i lásku veľkej rodiny slovanskej. Na svoj bojový štít napísalo si očistené Štúrovo heslo: Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí! To napred, to je slobodné a šťastné Slovensko v novom a spravodlivom Československu, to je svet, v ktorom už nikdy viac a nikto nebude si môcť zahrávať s osudom slovenského národa.
Rozhlasové reči, 31. augusta 1944

STRANA 1


Peter Repka
Otvorený list pánu Tatarkovi
Vážený pán Dominik Tatarka, prijmite moje pozdravenie z tejto časti sveta, kde sa ešte prastaré domy dávnych moreplavcov zdobia červenými muškátmi v oknách a kde sa ľudia veselia zo sviatku svetla na vode v predvečer prvého ľudského kroku na Mesiaci. Píšem vám prvý raz a list adresujem preto na vás, lebo vy ste prvý na Slovensku hovorili o obci Božej a ja vám chcem oznámiť, že som zažil to, o čom vy snívate, že som tu týždeň žil v obci Božej, ktorá, ako sa zdá, je nielen možná, ale aj potrebná v dnešnom svete hladnom nielen po chlebe, ale aj po spravodlivosti, v svete, ktorý sa chce obnoviť a pozdvihnúť, lebo je to jeho jediná možnosť.
Píšem vám teda: obec Božia je možná. Dá sa vybudovať aj z mála, aj holými rukami, treba len začať a vytrvať. Jedna z prvých obcí Božích na svete je v strednom Taliansku, na kopcoch, v Loppiane. Ľudia sa tam usmievajú. Stačí zatelefonovať a ktosi z nich príde po vás na stanicu. Ciao! Prv, ako sa ma niekto spýtal na meno, dali mi jesť, prv, ako by sa ma spýtali, čomu verím, pripravili mi posteľ. Čičo zo Sicílie priniesol svoje pyžamo, mladý Nemec mi podal holiaci strojček, ktosi z Francúzska mi dal kus čokolády. Rozprávali sme rečou plných sŕdc, rečou úsmevov a žiarivých očí - podobne, ako sme to dokázali všetci doma ešte pred rokom.
Na záver by som rád (hoci sa vystavím podozreniu, že zo snobstva citujem módnych autorov) pripísal myšlienku Teilharda de Chardina: Svet bude patriť tomu, kto rmu na tomto svete bude môcť ponúknuť najväčšiu nádej.
Váš v úcte oddaný jeden z Osamelých bežcov, Venezia 20. júla 1969
 
Ján Petrikovich
Niečo o radvanskom jarmoku
Radvanský jarmok sa datuje od roku 1645, keď šľachtická rodina Radvánszkych dostala od kráľovského dvora výsadné právo usporiadať na území obce Radvaň a susednej Banskej Bystrice jarmoky trikrát do roka, a to v dňoch 5. a 6. mája, 8. až 10. septembra a 30. novembra na Ondreja. (Neskoršie si Banská Bystrica vybojovyla jeden z troch jarmokov - Ondrejský.)
Dávno pred prvou svetovou vojnou tiahol sa rad stánkov (šiatrov) vo vyše dvojkilometrovej dĺžke od takzvaného železného mosta v Banskej Bystrici nad potokom Bystricou až po kaštieľ Tihanyovcov v Kráľovej. V Banskej Bystrici stáli stánky pernikárov (medovnikárov) a už pri Mýte pokračovali normálne stánky, ktoré postavili pozdĺž Hradskej (terajšej Sládkovičovej ulice) až po takzvaný Ihráč a potom dole kopcom cez Dolnú Radvaň až po Kuklov. Od Ihráča smerovali stánky aj smerom na Jamu (teraz podnik Kovodrevo), po potôčik Uderná (vedľa Fončordy), v Radvani išli cez Prieloh (vedľa terajšej pošty) a vedľa potoka Malachovky smerom od pošty ku Bielenisku.
Hlavné stánky na objednávku dala stavať obec Radvaň. Doštené stánky stavali najatí tunajší tesári a potrebné staré klince z úsporných dôvodov vyberali naši Cigáni, ktorí opotrebené klince narovnávali.
Cirkusov bývalo niekoľko, najmä na Uhlisku (teraz ČSAD). Tu bol veľmi často aj zverinec a panoptikum. Na každom čo najmenšom priestore sme vídali verklikárov, harmonikárov, muzikantov na husliach. Všetko to boli väčšinou chudáci alebo žobráci. Ľudí bolo hrúza. Hemžili sa po jarmoku a ešte aj dnes sa hovorí, že bolo toľko ľudí ako na radvanskom jarmoku. Chýrečné radvanské jarmoky pred prvou svetovou vojnou navštevovalo veľa obchodných firiem nielen zo Slovenska, ale najmä z Maďarska, Rumunska, Juhoslávie, Rakúska, Poľska, a samozrejme z Moravy a z Čiech.
 

Anton Habovštiak

Výskum nárečí
Vonkajšiemu vplyvu je osobitne vystavená slovná zásoba našich nárečí. Rozličné činitele ju narúšajú, vnášajú do nej kvalitatívne iné prvky, ba zapríčiňujú aj zánik celého radu starších slov.
Náš záujem sa musí sústrediť na výskum slovnej zásoby ako celku. Osobitnú pozornosť venujeme aj viac či menej ustáleným spojeniam slov (hlúpe zemiaky - čiže nemastné), zapisujeme ustálené prirovnania (sedí ako hríb, ako klobúk na hlave), zdvorilostné frázy (šianam vašu poctivú hlavu), príslovia a porekadlá (žena nosí klobúk v dome). Pozornosť treba venovať aj ľudovej terminológii, najmä však tej skupine slov, ktoré odumierajú so zánikom reálií, hlavne v domácej výrobe a v remeslách (čipkárstvo, voštinárstvo, košikárstvo).
Cieľom zbierania slovnej zásoby je pripraviť rozsiahly a relatívne úplný materiál pre slovenský nárečový slovník. Túto úlohu plní nateraz Dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Zabudnutý kalendár

September: Z poľa ber!
8.9. Mara - chleba dala. Štedrá Mara chleba dala.
Malá Mara (15.8) chleba dala a veľká (8.9.) ho popratala.

STRANA 2


Dialógy o národe a kultúre

S Karolom Rosenbaumom
Krízová situácia, do ktorej sme sa dostali, zachytila pomerne veľký počet príslušníkov našej spoločnosti, ktorí si ju uvedomujú a vytvára im istú atmosféru. Iná je otázka, kto a ako sa usiluje túto krízovú situáciu prekonať, kto a ako sa zúčastňuje na jej prekonaní. Predovšetkým treba pravde pozrieť do očí. Ináč ju prežíva ten, čo pracuje na úseku aktívnej politiky, inak pracovník menej angažovaný. A nemôžeme obísť ani večne pasívnych, večne pokojných, trvalo súhlasiacich, natrvalo pasívnych až k úplnej pasívnej otrlosti.
Osvetliť filozofiu slovenských dejín je zložité. Som presvedčený, že existuje, i napriek pochybnostiam vysloveným v minulosti. Možno jej však dať iný názov. Možno v tejto filozofii je prevaha etických princípov, princípov obrany. Na etiku a mravnosť myslí najmä ten, kto ju potrebuje, a my sme vždy potrebovali etiku a mravnosť. Mnoho z filozofie dejín je uložené v krásnej literatúre, najmä počnúc Kollárom a Hollým. Som hlboko presvedčený, že "ľudský človek" Michala Miloslava Hodžu je slovenský človek. Je aj u iných našich autorov, je v ľudovej slovesnosti. Myšlienky humanity, demokracie, slobody sú piliermi v koncepcii našich dejín. To je tá lepšia stránka našich dejín. V týchto dejinách však máme zarátané aj negatívne pôsobiace myšlienky. Nemáme analýzu vývinu nášho spoločenského vedomia, nepostavili sme sa dôkladne a ani dnes sa dôsledne nestaviame proti slovenskému konfesionalizmu, ktorý môže byť až smiešny, ale ktorý žiaľ existuje. Nestaviame sa proti slovenskej provinčnosti, proti slovenskému fašizmu. Áno, odpúšťať môžeme ľuďom, ale protihumánnym ideológiám nemožno odpustiť ani bodku. Máme mnoho neduhov, a tie akoby neodchádzali z národného organizmu, skôr dostávajú nových susedov. Ideály ľudského šťastia sa obnovia, realizujú sa v pominuteľných veciach, nechávame sa obkľučovať vecami, pomaly nám skôr rozkazujú autá ako my autám. Deformovaný človek nemá čas ani vôľu stavať sa proti totalitarizmu, možnej zlovôli moci.
Žijeme dlhé stáročia v strednej Európe, v onom často a honosne citovanom srdci Európy. Samozrejme, neboli sme bez vzťahov k susedným národom a bez vplyvu ich kultúr, ich mentality na náš život. Cítime to, keď sa s príslušníkmi týchto národov stretávame, keď sa navštevujeme, keď sedíme v kaviarni, vo vinárni, keď sme v rodine a podobne. Cítime zhody i rozdielnosti. Nachádzame sa v častom porovnávaní. Niektoré prejavy dokonca odmietame. Ak chceme, aby sa iní rozlúčili definitívne s pojmami malého utláčaného Slováčika, musíme sami ním prestať byť všetkými prostriedkami, ktoré su po ruke a sami sa rozlúčiť so zjednodušenými predstavami Maďara, Nemca, Čecha, Poliaka a tak ďalej.
 
Michal Gáfrik
Akú váhu bude mať kultúra?
Vážnosť a postavenie kultúry v tomto národe sa napriek priaznivej personálnej konštelácii na miestach, kde sa o všetkom rozhoduje (Zväz slovenských spisovateľov má dvoch svojich členov priamo vo vláde Slovenskej socialistickej republiky a ďalšieho vo federálnej vláde, o poslancoch v Slovenskej národnej rade a zastúpení členov spisovateľskej organizácie v najvyšších straníckych orgánoch ani nehovoriac), prakticky v ničom nezlepšilo. Oproti situácii spred roka-dvoch práve naopak. Kultúra v širokom zmysle slova je poslednou z posledných, keď si jej záujem vyžaduje nejakú podporu, naopak prvou na rade, ak načim "snímať hriechy sveta".
V Bratislave ostali aj architekti a pamiatkári, usilujúci sa o kultúrnejšie riešenie dopravnej trasy, veľmi vážne narušujúcej organizmus starého mesta, bez pomoci zástupcov kultúry v kompetentných orgánoch. Predminulého roku uplynulo päťsto rokov od založenia prvej univerzity na území Slovenska (Academia Istropolitana). Toto výročie sa pripomínalo pri tohtoročných oslavách päťdesiateho výročia založenia bratislavskej Univerzity Komenského. Významným hosťom osláv skoro z celého sveta, vzácnym návštevníkom z domova aj z cudziny bola prístupná aj pôvodná, pravda rekonštruovaná, budova Academie Istropolitany, no poskytli sa im fakticky len ruiny tejto významnej kultúrnohistorickej pamiatky.
V súvislosti s federáciou utvorila sa v Bratislave koncom minulého roka celoslovenská hudobná agentúra Slovkoncert. Začiatkom tohto roku ju starostliví otvcovia hlavného mesta Slovenska deložovali z miestností, ktoré dočasne užívavla. Okrem symbolického protestu ministra kultúry nik im ich "kultúrny" skutok neskomplikoval. Na druhej strane "zabúdajú" uvoľniť priestory, už dávno určené a "uvoľnené" pre prestavbu Slovenského národného divadla. Súčasná premena opery a baletu na akési kočovné divadlo v poloprevídzke necháva zaslúžilých a národných umelcov, ktorí boli vybraní, aby dohliadali a rozhodovali o otázkach národnej kultúry v najširšom zmysle slova, hluchými.
Uvedené štyri konkrétne prípady by sa dali mnohopočetne doplniť, výpočet nekultúrnych zásahov by sa dal rozšíriť aj na oblasť školstva, ale v zásade ide o dva okruhy problémov: Po prvé: Nemožno očakávať, že v existenčných otázkach národnej kultúry budú iniciatívni napríklad špecialisti z priemyslu, baní alebo z poľnohospodárstva, keď zástupcovia kultúry, ktorí požívajú dôveru vrchnosti, nesignalizujú zo svojho úseku nijaký stav ohrozenia. Po druhé: Riešenie, vlastne hrubé zaznávanie životných záujmov národnej kultúry celoslovenského charakteru bude príkladom pre podobné zaznávanie a odstrkovanie "dolu", v oblastiach a v okresoch, pravda, v podstatne hrubšom vydaní.
STRANA 3

Ján Marták

Stavajme si dosiahnuteľné ciele
Obnovenie spolkovej základne Matice slovenskej prišlo v osudových chvíľach pre náš národ, pre náš štát a pre našu spoločnosť. Pred rokom boli sme svedkami priam výnimočného slávnostného aktu, pri uvádzaní nového zákona o Matici slovenskej do života. Udalosti, ktoré nasledovali, sproblematizovali mnohé podujatia. Ukázalo sa, že hľadanie východísk a ciest nie je jednoduché ani pre Maticu slovenskú.
Máme na ústach plno vedy, máme vedecký svetonáhľad, vedeckú politiku, epiteton vedecký pridávame pomaly na heslá, ktoré sa už stali zaklínacími formulami a skloňujeme vedu vo všetkých pádoch. Hovoríme o vedecko-technickej revolúcii a píšeme o nej v novinách ako o skutočnosti, a náš človek je na ňu načisto nepripravený. Ak sa nespamätáme, tak nám ho vedecko-technická revolúcia prekvapí, ocitne sa nepripravený vo všetkých nástrahách konzumnej spoločnosti, kde ho ohrozí jej kultúrna sterilita, rozrušenie ľudských vzťahov, neprítomnosť spoločenskej etiky, odcudzenie. Tu by sa Matica slovenská mala ujať iniciatívy na prekonanie tohto vákua. Vykonala by priam prevratnú vec.

Danuta Abrahamowiczová

Jan Baudouin de Courtenay - zabudnutý priateľ
V pamäti učencov zostal vynikajúcim jazykovedcom. Ale pre tých, ktorí ho poznali osobne, bol originálnym, večne mladým nadšencom, bojujúcim ateistom, a predovšetkým - pravým človekom. Články, ktoré sa čoraz zriedkavejšie objavujú pri príležitosti výročí smrti tohto veľkého vedca (tohto roku je to štyridsiate výročie), obsahujú tiež nepatrné zmienky o jeho mimovedeckej činnosti. Kdekoľvek bol, búral múr náboženského fanatizmu, národnej nadutosti, nestatočnosti a temnoty. Usiloval sa vybojovať právo vlastnej hodnoty človeka, nezávislej na tom, či je členom veľkého alebo malého národa. Kliesnil cestu vláde rozumu, tolerancii i verejnej spravodlivosti.
V roku 1989 sa Jan Baudouin de Courtenay (spolu s A. Sygietyňskim) zúčastnil na augustových slávnostiach Živeny v Martine. Hneď po príchode sa ohlásil u starostu mesta Ujhelyiho (ten plnil zároveň aj funkciu šéfa polície) a informoval ho o cieli svojho pobytu, pretože okrem účasti na slávnostiach chcel robiť v okolí mesta dialektologický výskum. Na výskum chodil s redaktorom časopisu Slovenské pohľady, neskorším profesorom Univerzity Komenského v Bratislave a čestným členom Poľskej akadémie umenia Jozefom Škultétym. Práve sa chystali do Záturčia, keď pre poľského hosťa poslal starosta drába. Ujhelyi totiž nemohol pochopiť, ako možno byť profesorom najprv v Rusku, potom v Rakúsku, a nemať pritom skryté úmysly. Napriek nepríjemnostiam "s panslavizmom" zostal v Martine tak dlho ako plánoval. Verejne nevystúpil, ale sledoval všetko pozorne, veľa diskutoval a pýtal sa. Stretol sa so Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Andrejom Hlinkom, s Jánom Franciscim, Andrejom Kmeťom. Bol prekvapený, ostatní Poliaci tiež, ako možno v takých skromných podmienkach a pri pozbavení všetkých práv dosahovať na poli kultúrnom a národnom tak veľa.
Po návrate do Poľska často prosil Jozefa Škultétyho o doplnenie historických i štatistických údajov. Chystal sa napísať vážnejšiu prácu o Slovensku a zároveň reportáž o pobyte, ktorú potom publikoval v petrohradskom časopise Kraj. V novozaloženom slavistickom časopise v Prahe Slovanský přehled uverejnil väčšiu prácu pod titulom Slováci a koruna sv. Štefana.

STRANA 4


Imrich Vaško
Pri prameňoch avantgardy
Publikácia Mikuláša Bakoša A 38, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ roku 1969, obsahuje súbor autorových štúdií, článkov a ostatných dokumentov o tejto problematike a je venovaná 30. výročiu A 38. Na prahu knihy v úvodnej štúdii Slovenská avantgarda tridsiatych a štyridsiatych rokov Miloš Tomčík správne poznamenáva, že štúdium avantgardy a živý záujem o ňu dnes úzko súvisia s celkovou orientáciou našej literárnej vedy na výskum literatúry 20. storočia, ktorej vývin nemožno oddeliť od moderného európskeho kontextu.
Prínos a pravé poslanie Bakošovho súboru sa črtá v tom, že odkrýva skryté hodnoty nášho domáceho avantgardizmu, zasadzujúc ho súbežne do širších súvislostí v rámci slovenského i českého literárneho procesu aj na pozadí vývinu inonárodných literatúr (v tomto prípade najmä francúzskej). Je známe, že výstižné označenie A 38 v sebe spája symbióznosť a autonómnosť jednotlivých avantgardných princípov, koncepcií avantgardnej tvorby konkrétne vo vedeckom myslení (štrukturalizmus), výtvarnom prejave (generácia 1909 na čele s Cypriánom Majerníkom, Jánom Mudrochom a ďalšími) a v samotnom slovesnom umení (slovenská nadrealistická poézia).
Bakošova kniha spomienok a úvah, príležitostných článkov i dokumentov, rozhovorov i príloh podáva autentické svedectvo hlavne o nich. Avantgarda mala u nás svoje vlastné, vnútorné opodstatnenie, opodstatnenie vnútorným vývinom slovenského umenia, literatúry. Nadrealizmus tvorivo nadväzoval na poetizmus, ktorý objavoval nové lyrické svety v našej poézii už od druhej polovice dvadsiatych rokov. V niektorých príspevkoch je položený dôraz na objektívnu historickú rekonštrukciu širších umeleckých javov a súvislostí (nástup básnického nadrealizmu v roku 1939, stať o vyhlásení manifestu socialistického humanizmu v roku 1949), v iných zasa je výrazná črta portrétovosti, sklon k monografickému spracovaniu špecificky literánej problematiky (poézia Janka Kráľa, Vladimíra Reisela), v ďalšej časti (Prílohy) sú rôzne predslovy, prenášky, príhovory, state a dokumenty, ktoré vhodným spôsobom dotvárajú celkový profil publikácie. Faktorgrafická časť obsahuje biografické, bibliografické a vecné údaje (Chronologický prehľad - Kronika A 38) a menný zoznam príslušníkov A 38 - literárov, teoretikov a publicistov, výtvarníkov a obrazovú prílohu.
Vypovedá svedok i bádateľ, rovesník a tvorca.
 

- er -

Stanice slova
Oneskorene, ale predsa k šesťdesiatke Atilu Štefana Brezányho (narodil sa 11. 1. 1909) vyšla bibliofília Moje Kysuce, ktorú pre Okresný osvetový dom v Čadci vydalo nakladateľstvo Epocha. Brezány je básnik, ktorý svoju sociálne ladenú poéziu zasvätil službe utláčaným a pokoreným. Začal tvoriť v dvadsiatych rokoch. Dve básnické zbierky Krvavé kulisy (1932) a Dom v ceste (1939) sú výsledkom umeleckého smerovania, konfrontácie hodnôt, aby sa uistil v tom, že pre neho ako pre básnika najväčšiu istotu a hodnotu predstavuje kraj, s ktorým bytostne zrástol - Kysuce.
V povojnových rokoch uverejňoval svoje verše v antológiách a časopisecky, no v päťdesiatych rokoch sa jeho meno z nepochopiteľných dôvodov zjavilo medzi prohibitnými básnikmi. V posldných rokoch začal znova publikovať. V tomto roku pre svojich priateľov súkromne vydal bibliofíliu Stanice slova, ktorá obsahuje jeho najnovšiu tvorbu. Jeho tvorba, ako vidno z tejto bibliofílie, dostáva nové rozmery. Slovo nadobúda na imaginárnosti, z veršov žiari iskrivá metafora. Básnikovi nie je cudzí moderný spôsob vyjadrenia, pristál "na planéte čarovného slova".

František Slza

Svedectvo o básnikovi
Vo vydavateľstve Smena vyjde na sklonku tohtoročného leta nová zbierka básní Emila Boleslava Lukáča Parížske romance. Básnik svojou poéziou prenikol nielen do dejín slovenskej literatúry, ale aj do vedomia slovenského človeka. Je to prienik hlboký, zodpovedajúci náročným umeleckým vzopätiam básnika-humanistu, ktorý vo svojich veršoch od Spovede (1922) až po najnovšiu zbierku spojil osobné so všeľudským, domov so svetom, v ktorom nielen pre seba, ale i preň hľadal a ešte i dnes hľadá a nachádza priateľov.
Básnik Emil Boleslav Lukáč načrel hlboko do prameňov vedomia i svedomia človeka. nášho veku. Hovoril v jeho mene, ale i varoval ho. Keď bolo treba povzbudzoval i burcoval. Poskytoval mu útechu, ale predkladal mu i otázky na hranici bytia a sebazáchovy. A ako sám život obsahuje v sebe všetko, čím je človek bohatý a veľký, ale i zranený a trpiaci, tak aj Lukáčova poézia ako autentická výpoveď o živote obsahuje v sebe všetky jeho metamorfózy a variácie, znejúce v tichej hudbe domova a kozubu, ale i v crescende búriaceho sa svedomia, kedykoľvek váhy osudov a dejín klamali spravodlivosť.
Záverečný náčrt Keby ho nebolo je osobným krédom, výstrahou pred nezmyselnostným pohľadom na tok života, a vari aj ďalším básnickým východiskovým archimedovským bodom.

STRANA 5


Emil Boleslav Lukáč

Skaly z Bastilly
Len hřba skália. Kameň na kameni,
čo zostalo tu. Pamäť ponurá.
Víťazný brečtan na tom tichom tlení.
Zvyšok už anjel dejín rozbúra.
 
Tam hore veže boli nedobytné,
i strážne delá medzi cimburím,
i veliteľské sály nenásytné
a púdrované panstvo malo prím.
 
A dolu kdesi uzavreté jamy,
kde slnka niet, čas neexistoval,
mŕtvoly hrali sa so spomienkami.
 
Hnev ľudu zaburácal nad delami
a všetko do základov rozrúcal.
Z mučiarní zbudne iba hŕba skál.
Paríž 8. 8. 1968
 
Keby ho nebolo
Maškarný ples mendelejovský,
bláznivá karmagnola prvkov,
kolotoč mrzutých molekúl,
centrifugálna komédia,
ropušie zhluky plynov,
konská hlava hmlovín,
anarchické tohuvabohu,
zániky zvetešených nov,
horda hmôt bez koordinácie,
hlúpy hurhaj gigantov,
Slovensko bez dejín.
1968

Blažej Belák

Prepitné
Gergeľ mi bičom ukazoval polohu kraja. Protivný breh sa skokom zväčšoval. Blížili sme sa k mostu. Statný jelšovník priclonil oblohu, akoby dymový mrak zaľahol nad dedinku po večierni. Gergeľ povedal: Hijó, osoba! Kôň sa roztrpčil, obzrel sa jedovato do ucha. Potom mykol hlavou späť a rovným pohľadom sa zaryl do diaľky. Pod kočom konečne zahrkotali zle otesané agátové klady. Boli sme na moste. Gergeľ si odpľul do stojatej vody:
Ťpfuj! Fraternizujú sa všetci s okresom, a podaromnici. Už sme ho mohli dávno vycifrovať. - A cementu máte dostatok? Myslím na ten čas. - Sťa hnoja. Robiť nemá kto. Ešte tak vinšovať alebo spisovať. Sme v loji. So všetkým. V takom capom. - Sme. V takom capom. - V capom, povedám.
Otvorila sa pred nami celkom iná krajina. V rozličných stupniciach vyhrávali nám a najmä koňovi okolo ušú roje miestnych, zle živených múch. Gergeľ bol inteligent:
Topíme sa. A tá námaha bez chosňa a bez úžitku. Udám príklad: teliec nadbytok, ale síce bez ceny. - A akože to, čože to? - Všade už prišli na fígeľ. Začalo byť hospodárov ako múch. - Čo neprejdete na rastlinnú? - To sa povie. Keď je zem hnilá.
Kolesá sa nám naozaj začali zabárať do ťažkej fialovej hmoty. Nepriateľsky sa nám ovíjala okolo osiek. Osiky za plytkou priekopou neuroticky potriasali listami. Keby aspoň práchnivý kameň bol pod ráfikom zaškrípal.
Pošibte ho, lebo utonieme. - Nech, žiaru mu východnú! Aj tak ťahá z predposledného. - Ide aj o nás. Nechcel by som osobne v tomto veku zahynúť. - Ba!
Gergeľ bol očividne vyrovnaný s osudom. Dýchal bez osobitného napätia a miestami sa ponáral do driemot. Konečne sme uviazli. Koňa ani nepohlo. Zvesil hlavu a mlčal.

STRANA 6


Dominik Tatarka

Tiché plesanie
Hovoríme si, že kultúra, naša národná a všeľudská kultúra je náš hrad prepevný, naša hlbina bezpečnosti, je raj srdca. No rozšírený názor i postoj je takýto: naša národná kultúra v súčasnosti, tvorba kultúrnych hodnôt je otázkou špecialistov, je vecou malej hŕstky básnikov a umelcov, ostatok, vlastne celok národa sú konzumenti. Celok národa vlastne konzumuje, prežúva to, čo sa mu predkladá. Architekti, urbanisti, výtvarní umelci uvažujú o tvorbe, ako sa hovorí, o tvorbe životného prostredia. Národ i v skromnosti, ba dokonca i v hospodárskej tiesni, ba v krajnej núdzi, ktorú máme česť poznať dôverne už z minulosti, musí mať nielen strechu nad hlavou, ale musí mu záležať aj na tom, ako jeho obce, nové sídliská, dopravné tepny vyzerajú. Bol by som šťastný, keby v našich nadaných architektoch, urbanistoch, sochároch, výtvarných umelcoch videl vekových básnikov miest, sídlisk, priestorov, organizátorov pohybu, styku, obcovania. Bol by som šťastný, keby tento národ dal im aj pri všetkej svojej skromnosti či obmedzenosti svojich prostriedkov krídla, dal možnosti. Aby národ, ktorý v svojich kazateľoch slova božieho, v svojich básnikoch a spisovateľoch videl svojich zástancov, duchovných vodcov, svoje záujmy rozšíril o výtvarnú kultúru.
Týchto veľa slov úvodom uvádzam len preto, aby som ako len viem naliehavo upozornil na sochárske dielo Andreja Rudavského, na výstavu diela tohto sochára v Bratislave v priestore starej radnice a medickej záhrady.
Vojnové udalosti vytrhli Rudavského z poľsko-slovenského etnického pohraničia a odniesli ho ďaleko na východ. Mládenec, ktorý dosiaľ výrazne vyslovuje po poľsky slovo iný ako inny, mládenec s nebeskými, ako by povedali Poliaci, blankytne modrými očami a s ľanovo-belavou šticou, sa nám, ďakovať Bohu, nestratil, usadil sa s rodičmi a bratom v Biskupiciach, v predmestí Bratislavy.
Rudavský tvorí hlavy. Hlavy mužov. Hlavy kozmonautov, prometeov, podobenstvo svojho železného veku, Andrej Rudavský stvoril, našiel, jeho sochárske dielo obsahuje množstvo hláv. Sú to odťaté hlavy akoby na kláte, hlavy plávajúce v prázdnote, hlavy kozmonautov, hlavy neprebudené, hlavy zabudnuté, hlavy počúvajúce v kuklách a skafandroch, sú to hlavy obrnené a vyzbrojené najnovšou technikou, hlavy znásilnené, prevŕtané kľúčmi a skrutkami, hlavy zdivočené nepriateľstvom, hlavy vražedné, hlavy prázdne, hlavy labyrinty, hlavy vízie, sú to hlavy echá, hlavy života.
Pod goticky lomenými oblúkmi priezorníkov kozmonautovho skafandra objavila sa madona, kvetina, povedomá zvonica - Rudavský začal kresliť zvonice, kaplnky, ľudové architektonické monumenty. Rozumie sa, neodkresľoval, kreslil spamäti, spamäti kreslil tie svoje zvoničky, dokreslil sa do svojho strateného detstva, dokreslil sa do zabudnutia, do nepamäti, do slasti, do rozkoše. Má plné náčrtníky tých svojich zvoníc a zvoničiek, našich slovenských a vôbec karpatských, vrchárskych zvoničiek. Jednu z nich, z tých svojich projektov, realizoval, konštruoval, obliekal do riasnatého rúcha šindľov. Sochár sa premenil na architekta, staviteľa, našiel v sebe predka, prvotného výtvarníka, tesárskeho majstra, staviteľa. Stvoril celý rad zvoníc, zatiaľ miniatúrnych, bronzových, zreteľne ženského pohlavia, a čím ďalej zreteľnejšie ženského pôvabu. Stvoril pre seba, pre nás svoje zvonice, ktoré, ak sa nemýlim, v tejto krajine majú večnú funkciu moderných ochrankýň, družných a združujúcich.
 
V čísle je uverejnených päť diel Andreja Rudavského: Nedeľná ozvena, 1968, drevený šindeľ, Postava, 1968, bronz, Kaplnka, 1967-68, bronz, Mechanizmus X, 1963-65, zvárané železo, Pútnik, 1965-66, bronz.
 
Marián Vanek
 
Tri deci vína
Tvorivá umelecká skupina Interdegenerácia vznikla predovšetkým preto, že si to vyžadovala doba, v ktorej žijeme, teda vznikla z potrieb spoločnosti. Každá tvorivá výtvarná skupina vzniká obyčajne preto, že sa zídu ľudia blízkych názorov. A pretože táto skupina má iba jedného člena, táto jednota názorov je absolútna. Na akčnom programe skupiny momentálne pracujem.
V Bratislave trvala nedávna výstava tejto skupiny až dva dni a navštívilo ju 2300 ľudí, čo je aj vzhľadom na august pomerne dosť. Z toho súdim, že mala veľký ohlas a pravdepodobne preto bol čas jej trvania obmedzený. Bol by som rád, keby táto posledná výstava skupiny, ktorá trvala dva dni, mohla trvať dva dni aj v iných slovenských mestách - v Banskej Bystrici, v Martine, v Košiciach a inde.
Moja prvá knižka má názov Hurá! V dohľadnej dobe mi mali vyjsť dve knihy. Jedna vo vydavateľstve Smena, druhá vo vydavateľstve Tatran. Tá prvá bola pozastavená, ako som bol informovaný, stalo sa to priamo vo Východoslovenských tlačiarňach v Košiciach. Touto cestou by som sa chcel poďakovať niektorým bystrozrakým a ostražitým pracovníkom týchto tlačiarní, že ma včas upozornili na jeden z najvážnejších omylov v mojom živote. Tá v Tatrane vyjde. Nie sú to politické kresby, ale je to čierny humor, sexuálne kresby a perverzné kresby. Ináč - osobne si myslím, že od politických kresieb k perverzným je tak blízko, že človek zrakom nemôže rozoznať tie hranice.
Ľubomír Mrňa
 
Niekoľko slov o kúpeľnom prostredí
Rôzne archeologické i historické pamiatky dokazujú starobylosť kúpeľného spôsobu liečenia, ktorý ľudstvo poznalo, využívalo a zdokonaľovalo už od pradávna. Systematický hydrogeologický prieskum uskutočňovaný v posledných rokoch zdokumentoval na území Slovenska okolo 1150 prameňov minerálnych vôd najrozmanitejších typov. Z predvojnového počtu 45 kúpeľov na území Slovenska, v ktorých bolo dovedna 164 prameňov, zostalo dodnes v ústredne riadenej prevádzke iba 16: Bardejovské kúpele, Bojnice, Brusno, Číž, Dudince, Korytnica, Kováčová, Lúčky, Piešťany, Sliač, Smrdáky, Vyšné Ružbachy a Rajecké, Sklené, Trenčianske a Turčianske Teplice, a ešte 4 klimatické kúpeľné miesta: Lučivná, Nový Smokovec, Štós, Štrbské Pleso.
Bola doba, keď práve v našich kúpeľoch realizovali hádam najvýznamnejšie zo svojich diel architekti takých mien ako Jurkovič, Krejcar, Fuchs, Belluš a ďalší. Práca architekta zanechá svoju pečať na obraze našich kúpeľných miest. Tento obraz je porovnávateľný s tým, čo zanechala minulosť a bude porovnávateľný i s tvorbou budúcich pokolení. Je porovnávateľný so súčasnými výsledkami dosiahnutými v cudzine. Ak je snahou, ba priamo nevyhnutnosťou za dnešného stavu rozvoja modernej civilizácie budovať kúpeľné prostredie ako rezerváciu kľudu a pohody, ako oázu výnimočnosti vo všednom životnom rytme, potom treba dôkladne poznať život človeka v tejto civilizácii. Tvorba kúpeľného prostredia, ktorá usiluje o obnovenie biologickej rovnováhy človeka a prostredia, o harmonizáciu životného rytmu, vyžaduje spoluprácu širokého tímu odborníkov: architektov, lekárov, balneológov, balneotechnikov, sociológov, klimatológov, geológov, pracovníkov ochrany prírody, záhradných architektov a tak ďalej.
Prospech, ktorý má ľudstvo z kúpeľov, má nadštátne dimenzie, teda aj investície do kúpeľného prostredia a úroveň tohto prostredia by mali zodpovedať medzinárodným kritériám.

STRANA 7


Ján Chrastina (1729-1789)

Rozprávka o Taubmanovi
Když se chtěl ženiti v městě Wittenberku,
jednoho měšťana žádal mladší dcerku,
kteroužto přijda tam, když sobě namlouval,
otec, jak nejlépe věděl, se vymlouval,
řka: U nás obyčej ten se zachovává,
že se prve starší nežli mladší vdává.
On pak dí: Když dítky chtějí do postele,
víte, že se mladším prv než starším stele.
.
Alfonz Böhm
 
Strach
Strach je v podstate choroba všeľudová, vysoko nákazlivá, ťažko diagnostifikovateľná a ešte ťažšie liečiteľná. Podľa niektorých odborníkov sa zdá, že je to ochorenie nevyliečiteľné. Má toľko podôb, vzájomne sa nevylučujúcich, že lekárska veda, ak bude chcieť víťaziť, bude musieť požiadať o pomoc sociológov, psychológov a iných odborníkov, a ešte nie je celkom jednoznačné, či zvíťazí.
Strach je totiž ako najmenej dvanásťhlavý drak. Každá papuľa mece blesky a chŕli oheň, každá podoba strachu je živá. Jeden sa bojí zlých duchov, iný zlých ľudí. Niekto sa trasie pred ohňom, niekto sa desí vody. Strach je nesloboda. Práve tak ako každá normálna choroba. Možno sa zbaviť zlých ľudí, zlých duchov, zlých chorôb a zlých nálad. Strachu z neznámeho sa však ľudia zbavujú len veľmi ťažko. Zbrane naháňajúce strach sú rovnaké, pretože sú na svoju dobu primerané. Z kamennej sekery možno utvoriť atómovú bombu práve tak dobre ako z jednoduchého klamstva vybudovať systém klamsteiv a poloprávd, podnecujúcich obavy, neistotu a vyvolávajúcich strach.
Zhubnosť choroby sa meria veľkosťou úsilia venovaného jej ničeniu. Na likvidáciu strachu sa vydalo veľmi mnoho peňazí, energie a zdravia. Strach je ako burina. Rastie aspoň dvojnásobne rýcheljšie než čisté kultúry plodiny, ktorá nás živí a ktorú pestujeme, nebezpečenstvo netušiac.
Nedá sa nič robiť, treba sa naučiť kultivovať. Usudzuje sa totiž, že zatiaľ jediným liekom proti strachu je poznanie. Je to veľmi drahý a veľmi cenný liek. Má len jedinú nevýhodu - dosť ťažko je prinútiť chorých, aby ho pravidelne užívali a už vôbec sa nedá pomyslieť na to, aby sa užíval masovo a preventívne.
Medzi prírodné katastrofy sa počíta: povodeň, fujavica a víchry, zemetrasenia a iné otrasy, kobylky, hladomor, ľudská hlúposť a nedostatok informácií, ľudská lenivosť, parazity a paraziti a atómová vojna. Ako vidieť, ešte je dosť toho, čoho sa musíme báť. Šťastie, že toho, čoho sa už báť nemusíme, je ešte viac.
Velikášstvo
Ide o dosť známu chorobu, ktorou trpia poväčšine malí. Predpokladom k pochopeniu pôvodu choroby je znalosť sociológie, politiky a psychiatrie. Velikášstvo sa totiž v mnohých ohľadoch javí ako genialita, prípadne takzvaná neuznaná genialita.
Chorých by bolo treba liečiť na náležitom stupni - to značí, že okresného génia by mal liečiť okresný prokurátor a okresný psychiater, krajského a celoštátneho génia štátny.
Žiada sa ešte dodať, že pravého velikáša rozoznať od postihnutého velikášstvom tak, že skutočný génius býva až neľudsky skromný. Ak by predsa, najmä v okresnom meradle, bolo ťažko rozhodovať, odporúča sa nechať podozrivému vypočítať niektorý z jednoduchých počtových výkonov. Diagnóza je okamžite jasná.

STRANA 8