ČÍSLO 5, 19. 12. 1968, ROČNÍK I


Ivan Kadlečík

Čo s týmto sviatkom?
Koho neuspokojí vonkajškovosť a ligotavá pozlátka, musí na Vianoce pocítiť čosi čudné, takmer trápne: komu a čomu sa tu vlastne vzdáva pocta, čo si pripomíname a čo tak intenzívne – intenzívnejšie než všetko ostatné – svätíme? Kladiem si každoročne túto otázku, a keďže s narodením boha tu akosi niečo nehrá, ostávam bez odpovede; s otázkami sa však chcem podeliť.
Lebo je tu predovšetkým nejaké pokrytectvo: aj ideológie, ktorým sú cudzie veci nadprirodzené, dávajú všetky prostriedky pre službu tomuto mystickému sviatku – zrejme sa to vypláca. Nuž – biznis. Ostatné sviatky, či dni "pracovného pokoja", v štátnom kalendári majú presne vymedzený obsah a princípy, len tento, najväčší pretrváva formou bez obsahu ako prázdna fľaša, ktorú si pre jej krásu odkladáme na pamiatku čohosi strateného a nenávratného. Masové komunikačné prostriedky sú vždy počas vianočných dní vo viditeľných rozpakoch: čím sa prihovoriť ľuďom? Kŕmia nás sentimentálnymi rečami, folklórom, klasikou a gýčom zasnežených krajiniek (a na ulici je blato) pri preplnenom stole, ktorým si chceme nahovoriť svoj blahobyt. Akoby sme sa všetci niečomu vyhýbali a nechceli si to priznať, mlčky zalezieme pred skutočnosťou do ulity svojich paneláčikov a nevieme, čo si počať – okrem jedenia a pitia, ktoré nás neuspokojuje. A naďalej cítime čosi ako smäd po duchu, ktorého už niet a ktorý sa nás aspoň jeden deň v roku akoby omylom dotkne. Aspoň na Vianoce si o tom povedzme pravdu.
Dni a týždne sa tešíme, aby sa nám potom po štedrej večeri, keď sa naplní miera žalúdka a sviečka dohorí, ilúzia rozplynula. Je to len nezáväzná hraná vec, ktorá nie je? Aspoň chvíľu sme k sebe dobrí, nežní, pozorní, štedrí a ľudskí. Je to tragické a smiešne, lebo mi to pripomína niekoľkohodinové prímerie vo Vietname: aby sme potom, odpočinutí mohli lepšie strieľať. (Vietnam tak vyjadruje iróniu tohto sveta.) Akoby stačilo tých pár povinných dní! Akoby sme tým zadosťučinili svojej ľudskosti tým, že jej prinesieme obeť – najmä finančnú. Nahovárame si mier, pokoj, blahobyt a ľudskosť. Čo teda, preboha, svätíme, keď pre dospelú civilizáciu je Narodenie poverou, Slnovrat primitívnosťou a dva-tri dni pokoja, bratstva, kultu rodiny, štedrosti a nezištnosti sú málo, ba vlastne a skutočne ich ani niet, pretože ich nesvätíme stále?
A tak vari jediné, čo je nepochybné, je sviatok brucha, boha Konzumu, ilúzie, pokrytectva a falošnosti. A ešte: spomíname na detstvo u rodičov. Ale čo my dáme svojim deťom okrem toho, že ich učíme (množstvom hračiek) pasívne konzumovať, lebo nemáme už ani poňatia o pokore, odriekaní, o tvorivosti a sekularizovanej svätosti... Akú štafetu duchovnej tradície a nepretržitosti generácií im odovzdáme, keď sami nič nového nemáme? Budú azda spomínať na to, že my sme spomínali na detstvo? Bude to pre nich sviatok spomínania na spomienky otcov?
Vzácny sviatok sú teda Vianoce: memento našej prázdnoty, prázdnoty tohto sveta, prázdnoty vždy a všade prítomnej, ale najprítomnejšej na Vianoce; i keď sa nám zdá opak – práve preto. A tak vlastne na tomto mieste nejde o Vianoce, ale o pokus zamyslieť sa a pripomenúť si žalostnú úlohu tohto sveta a človeka v ňom. A pri príležitosti sviatku sa aspoň dotknúť podstaty našej ľudskosti, lebo napriek všetkému je tu prítomný akýsi mýtus – akoby sme nechtiac zavadili o kus svojej prapodstaty a ľudského archetypu tak dávneho, že už ani presne nevieme, o čo ide: jeho korene sú asi za prahom pamäti ľudstva. A tak je vlastne aj dobre, že tento sviatok nemá exaktne a rečou merateľných faktov vymedzený obsah, pretože necháva priestor fantázii, tajomstvu a veciam nadrozumovým a mimorozumovým: náš racionálny a racionalistický svet je rozumom otrávený až k smrti. Je teda vo Vianociach aj iskierka nádeje. Čo v nich ešte je?
S podobnými otázkami sme sa obrátili na našich kultúrnych pracovníkov. O odpoveď sme požiadali aj veriacich kresťanov. Pravda, s ich stanoviskom a vysvetlením sa nemusíme vždy a bezo zvyšku stotožniť a uspokojiť, no odpovedajú aspoň bez rozpakov (a ľudia iného svetonázoru väčšinou vyjadrili tieto svoje rozpaky mlčaním). Naviac sa domnievame, že ich životný pocit je nevynechateľnou súčasťou kultúry a tradície tohto národa; aj tento pocit po dlhé veky kultivoval jeho senzibilitu. Odpovede na anketu uverejňujeme vnútri čísla.

Milan Rúfus

Človek, čas a tvorba
I my, ktorí sme absolvovali fascinujúcu historickú skúsenosť, že chlieb môže byť iba dočasným božstvom hladných, nasýtiac sa ostali sme s prázdnymi rukami a obzeráme sa po nejakých penátoch, aspoň domácich, čo by nám nahradili náš stratený siedmy deň. A nejde nám to. Preto mi rok čo rok okolo Vianoc býva ťažko. A najhoršie mi býva, keď mi povedia: Napíš niečo k Vianociam, také hrejivé, ľudské, ale pritom...
Ale pritom, ale pritom... Ale pritom čo? Nedotýkať sa drôtov, ani na zem spadnutých. A v bezpečnej vzdialenosti od toho rozochvieť na kočovnej gitare už dávno rozladenú a zaprášenú strunu domova a spustiť niečo o husom pochode domčekov, nesúcich ťažké biele batohy snehu, o tom, ako v tento čas voniavali koláče v maminej kuchyni a ostrý večerný štekot psov znel v obrovských snehových závejoch odrazu ticho a pritlmene ako chichot detí, ktoré sa večer pod perinou bavia na skrývačku a dlho nemôžu zaspať, rozochvievané magickým časom medzi Luciou a Vianocami. Spustiť niečo bodré a dobré. Ale takýto tón tvárou v tvár tomu potlačovanému a obchádzanému znie nevyhnutne falošne. A smiešne: otŕčať tomu tragickému okrúhlučký a ružovučký detský zadoček spomienky; zahrať diskrétne s nevyhnutným tremolom vo vinárni do uška. Prší, prší, len sa leje a ja chodím tidli-fidli... Zahrať niečo. Aby veľkým konzumentom lepšie trávilo za tie tri dni, čo sa budú zväčša prejedať a mínať svoje oltárne pivo a slivovicu pod obojím (pohlavím).
A mne sa odrazu chce povedať niečo nie do spevu, niečo nie na trávenie, naopak – nestráviteľné, čo by trčalo v hrdle pevnejšie ako kosť z vianočného kapra, čomu by nepomohla ani sanitka a bezplatný zákrok na laryngológii. Ale načo vlastne? Načo ubližovať obetiam? Po Štefane sa aj tak stretneme. Rovnako šediví, rovnako na úteku. Všetci sa budeme trochu podobať deťom, ktorým práve vzali a do skrine odložili hračku, aj tak už ľahostajnú, a mrzí ich to viacmenej iba z trucu. Náš vek si na nás počká za rohom. Vie, že nemôžeme ísť inakade, ako práve cezeň.
A preto, mlčiac celý rok, najpokornejšie mlčím na Vianoce.

STRANA 1


Ján K. Beňadik

Neznámy Slovák
V tomto roku dovŕši šesťdesiaty rok svojho pôsobenia v školských službách Vladimír P. Tvrdý, univerzitný profesor v Odese. Narodil sa 27. marca 1885 v Jerevane, terajšom hlavnom meste Arménskej socialistickej republiky. Má už vyše 83 rokov, ale ešte stále učí.
Jeho otcom bol Peter Tvrdý, významný slovenský národovec, pedagóg a filológ, rodák zo Žiliny, autor významného Slovenského frazeologického slovníka, Slovensko-latinského slovníka, Rusko-slovenského slovníka, prekladateľ Dostojevského, L. N. Tolstého.
Prípad životnej cesty Petra Tvrdého a jeho syna Vladimíra je dôkazom veľkej životaschopnosti, pracovitosti a húževnatosti slovenských ľudí, ale aj ukážkou, ako sa pričinili o rozvoj vzdelanosti v Ruslu.

Zabudnutý kalendár

25. 12. Biele Vianoce, zelená Veľká noc - čierne Vianoce, biela Veľká noc.
Do Hôd (Vianoc) dlhá nitka, krátky deň - po Hodoch krátka nitka, dlhší deň.
Jasné Vianoce, tmavé stodoly - tmavé Vianoce, jasné (prázdne) stodoly.
Do Vianoc haj, od Vianoc jaj!
1. 1. Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále (6.1.) o skok dále, na Hromnice (2.2.) o hodinu více.

STRANA 2


Elena Dubnická

Ikonografia narodenia
K centrálnym a stabilným témam kresťanského umenia od začiatku patrí námet Narodenia Pána. Niet vari toho kostolíka alebo chrámu, kde by sa táto scéna nevyskytovala. Uplatňujú ju v najrozmanitejších formátoch a technikách podľa dobových záľub. Stretávame sa s ňou raz na nástennej maľbe alebo oltárnych tabuliach či olejových plátnach, ale aj na žiariacich sklomaľbách a majestátnych kamenných reliéfoch dómov. Často nájdeme tento motív aj na jemných slonovinových rezbách miniatúrnych oltárov a na zlatých a strieborných relikviách, ako aj na liatych či tepaných reliéfoch krstiteľníc. Ale takisto aj na železných a bronzových chrámových vrátach a napokon aj na drevených sedíliách. A podobne aj v iluminovaných rukopisoch, misáloch a žaltároch zjavuje sa čarokrásne celostránkové Narodenie, alebo miniátor vtesnal tento obľúbený motív do niektorej iniciálky textu. Ba dokonca stretávame tento výjav aj na starodávnych textíliách, cirkevných rúchach, prikrývkach a tapisériách.

STRANA 3


Anketa

Ladislav Ťažký
Je to naozaj "fuška" urobiť z dvetisícročných Vianoc čosi nové, originálne, citové i múdre, spojiť vedu, náboženstvo, ateizmus, tradíciu so značnou dávkou folklóru, definovať šťastie, radosť, pokoj z nekonkrétna, keď Vianoce sú v podstate stáročia alebo tisícročia svojím duchom stále rovnaké a na anketách alebo akomkoľvek inom hodnotení nezávislé. A teraz ma chytíte za slovo. Akým duchom? No sviatočným predsa. Skoro detsko-ľudským, či zbožno-oddaným duchom, svojou nevyhnutnosťou a mierou viery a myslenia. Cíti sviatočne aj komunista-ateista spolu s kresťanom–veriacim? Je viacej naklonený vedecky mysliacemu ako veriacemu? Prepáčte mi, že tu a o tomto sa vyslovím trocha podľa vzoru nášho staršieho a váženého literárneho vedca a kritika, že ani komunista nespadol z duba, ani neveriaci z neho nespadol rovno do každoročných alebo do tohoročných Vianoc. Ako každý, aj oni sa do nich narodili, mali alebo ešte majú rodičov, ich rodičia mali tiež rodičov a tak ďalej, nazháňajú sa nám stovky rodičov a tisícky rokov a s nimi sa nám zrodia a vyvinú aj Vianoce a ich tradícia.
Július Cibulka
Pôvodca ozdobil korunu svojho diela dvoma vzácnymi perlami: rozumnosťou a cieľavedomou snahou konať dobro. Niekto kladie dôraz len na tú prvú, bez ktorej by človek tiež nebol človekom. Z nej sa ako zo zeleného púčka rozvíja obdivuhodná kultúra, sláva ľudského umu a tvorivého ducha človeka. Ale na schopnosti, na bystrosti umu nestojí ľudskosť a darmo by ju chcel ktosi vyviesť z rozumnosti a zakotviť v nej s dôverou, akokoľvek by sa zdalo prirodzeným, že rozumnosť by mala byť oporou, ba dôvodom a matkou ľudskosti. Ľudskosť je cit a pramení z cieľavedomej snahy konať dobro. Z pôvodnej, vrodenej snahy a prirodzenej snahy, tam, kde niet dedičnej zaťaženosti a náklonnosti k zlému. A Vianoce sú sviatkom tejto vznešenej a šľachetnej ľudskej vlastnosti. Od pradávna sú jej sviatkom. Pôvod Vianoc totiž nie je v kresťanstve. Vianoce – sväté noci boli sviatkami radosti snúbiacej sa s dobrom i u našich pohanských predkov. Ich najcharakteristickejším rysom bolo vzájomné obdarúvanie sa, pôsobenie radosti. Teda vari tá istá náplň ako dnes. Aká teda metamorfóza Vianoc? A prečo sa viaže ku kresťanstvu, akoby ich ono bolo zrodilo? Práve táto poviazanosť s kresťanstvom dala podnet k otázke, či je správne, ak svätia Vianoce i ateisti, ľudia, ktorí sa s kresťanstvom a s vierou v Boha rozišli.
Anton Hykisch
Mám rád Vianoce; boli a sú pre mňa veľkým sviatkom, lebo v týchto dňoch je sústredený celý problém človeka vo svete. Slovenské Vianoce sú geniálnym pokusom v hmotnej a obradnej podobe zvýrazniť filozofický problém človeka vo svete, dať príležitosť človeku raz za rok si v špecifických okolnostiach sprítomniť hlavné vzťahy, ktoré určujú jeho ľudskosť. Tieto vzťahy
každého človeka sú:
človek v samote, človek a transcendentno, človek a hľadanie Boha;
človek a druhí ľudia, prekonanie hradby medzi ľuďmi obeťou, darmi;
človek a jeho prirodzený zväzok, človek a rodina, vzťah k deťom;
človek a národ, slovenské Vianoce;
človek a príroda, vianočný stromček.
Svetloslav Veigl
Pre mňa, ako každého kresťana, Vianoce sú milosťou nebies. Svetlom, ktoré mi svieti na ceste a dáva zmysel životnej púti. Večné Slovo zostúpilo na zem, aby osvietilo všetky priepasti a temné zákruty života, našej rieky, ktorou sa plavíme, zmietajúc sa večne medzi pravým a ľavým brehom, medzi svetlom a tmou v daždi prskaviek.
Daniel Veselý
Vianoce sú pre mňa sviatky, ktoré majú postavenie a zmysel v cirkevnom roku, vo vzťahu k iným sviatkom. Ináč vieme, že pre kresťanov bola Veľká noc prvším sviatkom. Známe sú nám aj predkresťanské súvislosti Vianoc s oslavami zimného slnovratu. Ale aj to len zdôrazňuje ich význam. Kresťanstvo tieto svatočné dni naplnilo obsahom, ktorý prevyšuje minulé.
Janko Silan
Patrím do sorty ľudí, ktorí veria v Boha – a Boh je Láska – a Vianoce vždy som chápal ako skutočný, pravdaže tajomný príchod Boha k nám, príchod lásky a nie násilia. Boh prichádza ako dieťa. Je ešte niečo také bezmocné, je ešte niečo bezbrannejšie? A divná vec: len toto dieťatko, narodené v nás, nás zachraňuje.
Milan Kraus
Vianočné čaro dotýka sa zväčša ľudí udomácnených na tomto svete a nad takýmito sa rozprestiera i vianočná moc. Isteže tí jednotlivci, ktorí sadajú k štedrovečernému stolu sú čo najrozličnejší. No vytvára sa tu jedno veľké ľudské spoločenstvo, ktoré si podmaňuje celý kresťanský svet a vyžaruje aj mimo neho, zjednocujúc i tých najrôznorodejších. Ľudia, ktorí svätia iba zo zvyku, ktorí sa prispôsobujú, duše sentimentálne i nadšené, poslušne prijímajúci vierouku i ľudia čistej viery vytvárajú aspoň nakrátko jednu veľkú rodinu, ktorá je v tento čas najviac prístupná počúvať zvesť betlehemského anjelského spevu. Nuž, hľa, hovoríme o Vianociach a myslíme tým vlastne iba Štedrý večer. Keď som sa prepracúval k vieroučnej podstate Vianoc, pobadal som, že tu ide o komplex sviatkov. A čo najviac na mňa zapôsobilo, a pôsobí stále, je fakt, že po prvom sviatku vianočnom nasleduje sviatok mučeníka Štefana. Radosť a utrpenie, svedectvo neba a svedectvo človeka, narodenie a smrť sú v tesnom spojení. Ale práve hlas vianočnej noci nám ponad toto všetko znie: Nebojte sa.

STRANA 4


Albín Bagin

Múdra kniha
Dočkali sme sa vydania esejí Milana Rúfusa Človek, čas a tvorba (Smena, 1968, doslov Július Vanovič). Očakávali sme ju s pocitmi podobnými tým, s ktorými sme dúfali v pokračovanie jeho poézie. Čakali sme na slovo vyťažené z hlbín poznania a času, ktoré tak veľmi práve v tejto chvíli potrebujeme. Poznali sme časti Rúfusovej esejistickej tvorby, ako vychádzali v priebehu dvanástich rokov v literárnych časopisoch (Mladá tvorba, Zlatý máj, Slovenské pohľady, Romboid a iné): teraz poznáme stavbu. Jej celok nie je prekvapením, skôr obohacuje, núti k zostupom do vlastného vnútra, k hľadaniu pravdy, prehodnocovaniu postojov, nie dosť hlboko motivovaných. Tak sa napĺňa poslanie tejto múdrej knihy.
Rúfus vychádza vo svojich úvahách z krízovej situácie súčasného človeka. Rúfus nevidí vývin ľudstva v podobe bezproblémového vzostupu od nižších foriem k vyšším, ale často ako protirečivé blúdenie, kde zisky premáhania prírody a postupu spôsobov ľudskej spolupráce znehodnocuje strata v základnom: strata rovnováhy, duchovnosti, magického pocitu zázračnosti bytia.
Jednou z možností záchrany človeka a ľudstva v krízovej situácii súčasného sveta, možnosťou, ktorá Rúfusa najviac zaujíma, je umenie. Pravda, krízová situácia človeka sa nemohla neodraziť na vzájomnom dotyku umenia a doby: ich protirečenie sa tiahne celými dejinami, napriek tomu, že nastali obdobia ilúzií, keď umelec bezvýhradne dôveroval svojmu času, ochotný obetovať umenie samo, i obdobia, keď čas (teda ľudia v ňom) sa pokúsili za každú cenu získať umelca pre vyslovenie súhlasu so svojimi ideálmi.
Rúfusove eseje vznikli domýšľaním podnetov domácej literárnej tradície a skúmaním otázok nových, pred ktoré postavil umelca komplikovaný a často proti ľudským záujmom pôsobiaci moderný svet. Rúfusovo domyslenie je natoľko hlboké, že jeho výsledná podoba je svojská a neopakovateľná.

Viliam Marčok

1100 sentimentálnych vízií
Zhodou okolností som svojho času recenzoval (Mladá tvorba 1967/3) Suržinov debut Už stúpa prach a dnes zhruba po dvoch rokoch mám v rukách jeho druhú knihu Spi, krásna Verona (Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1968). Naskytá sa tak možnosť porovnať a zistiť, aké pokroky básnik za tie dva roky. urobil.
V súvislosti s debutom som Suržinovi vyčítal prílišné podliehanie čriedovitému pohybu jeho generácie, malú sústredenosť a nesúrodosť básnickej štruktúry, čoho dôkazom bolo aj preberanie protichodných podnetov (Stacho, Kováč, Mokoš), ale za hlavný nedostatok som pokladal básnikov povrchný sentimentalizujúci postoj k nastoľovaným problémom. Žiaľ, ani po dvoch rokoch nemôžem na týchto, pre básnika nelichotivých zisteniach veľa meniť. Podujal sa na syntézu, ktorá je nad jeho súčasné mysliteľské sily a schopnosti.

STRANA 5


Július Barč-Ivan

Cirkus
Vonku sa tíši hluk. Obecenstvo odchádza. Opona sa roztvára. Vchádza staršia pani a niekoľko pánov. Riaditeľ obskakuje okolo nich. Pani starostová, pán starosta a niektoré notability mesta sa prišli pozrieť na malého akrobata, ktorému dnes zomrela matka. Obzerajú ho, obdivujú ako nejaké malé čudné zvieratko a šepkajú si čosi. Odvracia sa od nich, i keď vie, že o ňom rozprávajú. A tu nevidí mamu. Kde je, zaplače zrazu. A vytrhne sa z Dlháňových rúk a beží. Nájde ju vo voze a hodí sa na podlahu pred posteľou.
Na druhý deň podvečer po pohrebe Červenej Susy vydali sa znovu na cestu. Iba kruh vysypaný pilinami ostal tu po nich a v kúte cintorína čerstvý hrob.

Július Vanovič

Spomienka na človeka
Chodil po martinských uliciach, zväčša sám, niekedy s drobnou, zhrbenou matkou, prepadnutý do seba, málo sa obzerajúci a s ľuďmi takmer nehovoriaci. Jemný, taktný a plachý, osamelý, málo hovoriaci. Hovoril pomaly, úsporne a uvážene, jeho slová a vety mali platnosť, vyhranenosť voči okoliu, v rozhovore vždy čosi významovo zhŕňali a čosi dopredu otvárali, nikdy nie neutrálne, skoro ako prehovory v drámach.
Mladý Július Barč-Ivan bol herecky nadaný a chcel sa stať hercom; otcove "železné ruky" poslali ho študovať práva, na ktorých vydržal dva roky; pri voľbe teológie, okrem duchovnej orientácie, spolurozhodovala aj túžba pôsobiť na ľudí z kazateľne herecky: vlastným gestom a hlasom, vlastným umeleckým slovom. Herecké a literárne nadanie nie je jediné: rozšírme ich o nadanie hudobné, o schopnosť vynikajúco na klavíri improvizovať, nenotovane komponovať pre seba, pre intenzívnu, osamelú chvíľu nepotrebujúcu slov.
Človek nevšedne obdarený, zhrýzajúci sa vo svojej samote po celý život ako v zakliatí; vyslovený introvert, egocentrik a subjektivista - plný však účastenstva a blíženeckej lásky, introvert, započúvaný stále do nemej piesne ľudského srdca.
Človek európsky rozhľadený, existencialista pred oficiálnym existencializmom, dramatik, čo objavil prvky absurdity, fatality a nezmyselnosti štvrťstoročie pred tým, ako k nám začali prenikať v podobe módy (Sartre, Dürrenmatt, Camus), človek, čo stvoril slovenskú ideovú, filozofickú drámu, modernú tragédiu (Matka, Neznámy, Dvaja, Veža).
Človek, ktorý zomrel pred pätnástimi rokmi v Martine v noci zo Štedrého večera na prvý vianočný sviatok roku tisíc deväťsto päťdesiateho tretieho.

STRANA 6


Emil Boleslav Lukáč

Pozdrav domovine
Pozdravujem vás, školy naše, chrámy.
Lavice drevené, chcel bych vás pohladkať.
Útulky pre detvu, aby zosilnela v nositeľov svetla.
Kresadlo, z ktorého iskry sršia sväté.
Jediné nádeje v čiernom kontinente.
Kahanček, čo svieti.
Pozdravujem vás, naše cintoríny.
Pokladnice naše, légie spomienok. Živá vlastiveda.
Rad drahých kameňov, ktoré nepredáme.
Studené mramory, ktoré stále hrejú.
Pozdravujem vás, strážni géniovia podtatranskej zeme!
Z nej ste vzišli, ale v prach ste neprepadli.
Vôkol ste a v nás ste, v záhyboch myšlienok, v kútoch našej krvi.

STRANA 7


Pavel Hrúz (-ar-)

Ciferník
Zlaté časy sa ľudstvu odjakživa kamsi podejú prv, než ich ono vôbec stačí mať. Možno práve preto vo veľkých chvíľach radi držíme poháre a upierame pritom zraky na ciferník. Vyvažujeme takto okolnosť, že čas vlastne nikdy neplynie a zároveň sa ani nikdy nezastaví. Aby sme teda mohli mať pochop o nepochopiteľnom, vymysleli sme si hodinky. Snažíme sa teraz podľa nich presne určiť okamihy, ktoré vlastne nejestvujú, ale napriek tomu všeličo symbolizujú. Príznačné je, že symbolizujú zväčša dôležité udalosti, obsahujúce zároveň dobro i zlo.
Nepresnosť - a jej krstná mater dočasnosť - zrejme vládli svetom odjakživa, po plene tatárskom rovnako ako po pléne januárovom. Nebuďme preto úzkoprsí a pri oslavách slnovratu či Nového roku nehľaďme na ciferník ako na jedinú pravdu o čase. Veď nič nie je isté a jednoznačné, rok 1968 je tiež rokom 5729 židovskej éry, rokom 1388 hidžry podľa mohamedánskeho kalendára a podobne.
Preto bez ohľadu na hodiny a kalendár sa nad dočasnosťou veseľme nielen o 24,00, ale vždy a neprestajne - tak isto ako nad ňou žialime - aby sme náhodou ten pravý návrat slnka a ozajstný nový rok neprepásli.
Potom budeme mať právo hovoriť vnukom o starých zlatých časoch.
Pavol Dobšinský
 
Ľudová vianočná veselohra
Pásli ovce valasi pri betlemskom salaši,
anjel sa im ukázal, do Betlema ísť kázal:
Vstaňte hore a choďte, Pána Krista nájdete,
nájdete ho v jasličkách ovitého v plienočkách.
Mária ho kolembá a Jozef mu tak spieva:
na husličkách ju, ju, ju a na gajdách du, du, du.
 
Nuž my teda pastúchovia do Betlema poďme,
pomaličky, potichučky, dieťatko nevzbuďme.
Každý k nemu pekne kľakne a dôverne jemu riekne:
Vitaj, vitaj, králi náš.
 
A ja Fedorík, bystrý pacholík,
oferujem ti také jabĺčko ako mé srdiečko.
A ja Stacho tebe oferujem
hrozna za košíček, medu za hrnčíček,
ešte k tomu takú klobásu,
čo ťa ňou trikrát opášu.
A ja bača tebe oferujem
takého barana, čo ho nezješ od večera do rána,
k tomu ešte celú hrudu syra,
aby teba vychovala tvoja matka milá.
Jezu, Jezu, čo ti dám, keď sám Kubo nič nemám.
Mám tu jeden bačkor nový, čo som vzal nášmu bačovi.
Akže sa ti bude ľúbiť, môžeš s nami na salaš ísť,
budeš tam mať syra dosti i žinčice do sýtosti.

STRANA 8