ČÍSLO 15, 21. 7. 1969, ROČNÍK II


Dialógy o národe a kultúre
S Jánom Uhrom
Zmysel dejín každého, nielen nášho národa, bol vždy problémom. Osobne chápem zmysel dejín národa ako čo najplnšie uskutočňovanie sa ako národa, ako zápas o jeho maximálnu sebarealizáciu. Za najvážnejší produkt problematizácie tohto procesu považujenm skepsu v možnosť vlastného vytvárania svojej histórie. Ako národ sa včak nechceme izolovať, i keď internacionalizmus starého vulgarizovaného razenia sa už prežil.
Pokiaľ ide o filozofiu našich dejín, často si túto otázku v posledných rokoch predkladal najmä kolektív autorov, usilujúcich sa o systematickejšie spracovanie dejín slovenskej filozofie. Keď sa pred sedemnástimi rokmi začínal neveľký kolektív vedeckých pracovníkov podujímať na túto úlohu, niektorí ľudia boli veľmi skeptickí (čo prosím? dejiny slovenskej filozofie? mali sme my Slováci vôbec dajakú svoju filozofiu?). Dnes sú už aspoň Kapitoly z dejín slovenskej filozofie a Prehľad týchto dejín niekoľko rokov vonku. Jedno je však isté: aj tu sa výrazne zračí špecifická úloha malých národov v dejinnom dianí ľudstva. Preto, lebo bývali zväčša utláčané, skúsili, čo je ponižovanie a útlak, prinášali do humanizačného vedomia ľudstva zvyčajne oveľa viac trvácnejších hodnôt a vkladov. Už samo ich položenie nútilo ich odjakživa do aktivity v tomto smere a zároveň podnecovalo do odbojného odporu proti krivdám a bezpráviu. Dozaista sa v nich nájde aj všeličo temné, neľudské, malé a triedne diferencované. No národu, ktorý sa nemohol a nechcel prebíjať svojou vojenskou silou, ktorý sa nemôže vykazovať ani svojou osobitnou ekonomickou zdatnosťou a mocou, iné ani neostáva, ako jeho vynaliezavosť a um, sila jeho morálnych a kultúrnych hodnôt. Ak na tom založíme svoje počínanie, máme možnosti i nádeje. Ak by sme na to zabudli, neviem, čo by nám ešte zvýšilo.
No popri kultúre ako dôležitej bašte a záštite národa je potrebné nezabúdať na ostatné naše reálie, predovšetkým na využívanie prírodného bohatstva a na národné hospodárstvo. Pri zdôrazňovaní svojich špecifík je čoraz dôležitejšie, ako obstojíme vo svete. V normálnej a tvrdej súťaži. Podľa toho zaujmeme aj prislúchajúce miesto, primerané našim výsledkom. Aj z individualít a činiteľov obstojí z dlhodobejšieho hľadiska a pri náročných kritériách iba ten, kto bude včas prichádzať s podnetnými myšlienkami a nasledovaniahodnými činmi. Kto bude vedieť zjednocovať a nie rozoštvávať tvorivé sily národa, pestovať v nich ušľachtilé vlastnosti a nie roznecovať nižšie pudy. Kto bude inšpirovať spoločnosť k veľkolepým činom a nie iba stáť na stráži frázerského doktrinárstva a brojiť proti úchylkám.

STRANA 1


- ári -
Oj, slovenčina moja
Keď Bernolák a neskôr Štúr dosiahli pre Slovákov spisovaný jazyk, iste ani netušili, koľkí ich nasledovníci a dedičia ostanú k materinskému jazyku macošskí a nevšímaví. Nemám pravdaže na mysli pracovníkov jazykovedných ústavov ani učiteľov slovenčiny, tí sú hádam jediní, čo venujú pozornosť jej použitiu a rozvíjaniu.
Mám na mysli tých, ktorí sa za Slovákov prihlasujú, no reč ktorých je často veľmi vzdialená od toho, aby ich tvrdenie podoprela. Nie je zvláštnosťouu - a ani sa už veľmi nad tým nepozastavujeme - že pri rôznych besedách, rozhlasových alebo televíznych, na prednáškach a inde vystúpi diskutér, ba i rečník, z ktorého úst počujeme čosi, čo síce spisovnú slovenčinu pripomína, ale iba matne. Človeku sa prichodí čudovať, ak takáto slovenčina znie z úst ľudí, ktorí majú pred menom i za menom kopu titulov.
- pč -
Slovakisti v Juhoslávii
Už niekoľko rokov prejavovali odborní pracovníci z oblasti jazykovej kultúry záujem o vytvorenie spolku sovakistov. Takýto spolok si utvorili v apríli tohto roku v Novom Sade, ktorý združuje vojvodinských slovakistov. Cieľom spolku je odborne sledovať potreby zveľaďovania slovenskej jazykovej kultúry vo Vojvodine, navrhovať koncepciu výskumu v oblasti slovenského jazyka, sledovať problematiku uvádzania slovenského jazyka a dvojjazyčnosti v školách, spoločenských organizáciách a ustanovizniach, podnecovať riešenie terminologických slovníkov, vyvíjať jazykovú kritiku a publicistiku, poskytovať odbornú pomoc redakciám časopisov, rozhlasu, televízie, vydavateľstvámspolupracovať s podobnými ustanovizňami v Juhoslávii a v Československu.
Úlohou Spolku vojvodinských slovakistov je ďalej odborne sledovať problematiku literárnej tvorby slovenských spisovateľov v Juhoslávii a všetko, čo s tým súvisí.
Spolok si považuje za povinnosť dokumentovať činnosť v slovakistike, starať sa o odborné spracovanie kultúrnych a historických pamiatok, sprístupňovať ich záujemcom a podnecovať vedecký výskum.
 

Igor Thurzo

Predvídavosť nezaškodí
Veľké mestské celky sa tvoria pôsobením gravitačných síl. Dnes už sa berie na vedomie, že nielen "Veľká Bratislava", ale aj priľahlé mesto Podunajské Biskupice a mestečko Vrakuňa a iné tvoria jeden organizmus. Medzi Trenčínom a Dubnicou je intenzívny pohyb a dosť husté osídlenie, je tu však umelá zábrana administratívneho rázu. Medzi Martinom a Vrútkami sú tesné vzťahy už dávno, ale iba v poslednom čase sa začína tento priestor riešiť komplexnejšie a veľkorysejšie, no úzke chápanie ešte pretrváva. Banská Bystrica a Zvolen už dávnejšie propagujú svoje zrastenie do jedného celku. Aj Ružomberok hľadá možnosti rozvoja obytného pásma, hrozí však (ako aj v Martine) nebezpečenstvo, že sa poruší jeho charakteristická, neopakovateľná tvár a zaniknú historické priestory aj jednotlivé pamiatky.
Optimálne polohy na bývanie v okolí našich miest možno využiť lepšie, keď sa uvažuje komplexne, bez administratívnych zábran a úzkeho ohraničenia z hľadiska dnešného stavu. Veľkorysosť, preverenie priestorových možností, rešpektovanie charakteru centier a preklenutie rozporov medzi mestom a priľahlými obcami umožňujú správnejšie, hospodársky menej náročné a menej zložité riešenie problémov rozvoja miest. Treba rešpektovať aj charakteristiku priľahlej obce, jej tradície, atmosféru, brať do úvahy sociálne skutočnosti a nechápať tieto obce ako periférnu oblasť a voľný exploatačný terén. Nejde o ich pohltenie mestom, ale o koordináciu priestoru.

Zabudnutý kalendár

25. 7. Jakub, chleba kúp!
Jakub, chleba kúp, pálenky nalej, pôjdeme ďalej.
Dnes máme Jakuba, zajtra svätej Anny, krúťteže sa, krúťte, moje milé hlavy (kapustné)!
Dneska je Jakuba a zajtra Anny, bodaj ste sa v tejto mojej kapustičke toľké zavíjali hlavy!
26. 7. Svätá Anna - chladno zrána.
Keď je po svätej Anne, hneď si sedliak klobúk nahne.
V psie dni najviac muchy štípu.

STRANA 2


Ján V. Ormis

Rodinné a iné údaje o Ľudovítovi Kubánim
Storočnica tragickej smrti Ľudovíta Kubániho vzbudzuje záujem nielen o básnikovu osobu a jeho dielo, ale aj o jeho rodinu a všetky okolnosti, ktoré s ním v akomkoľvek smere súviseli. O rodine informujú zápisy jeho nevesty, Anny Kubány, rodenej Malinovej zo Záriečia pri Púchove, manželky syna Ľudovíta (bol učiteľom na Myjave a neskôr mal zamestnanie v Bratslave), ktoré mi poskytol ich syn Dušan Kubány. Básnik sa písaval Kubáni, ale jeho syn a vnukovia sa už dôsledne písali a píšu Kubány.
Rodina Kubány pochádza z Oravy, z Horného Kubína, kde žil Peter s manželkou Annou. Mali tri deti: Imricha, Alžbetu a Katarínu. Roku 1693 získali zemianstvo a erb, ktorý bol v Orave a v Komárňanskej stolici publikovaný. Novohradská vetva sa začiatkom 19. storočia osadila v Dolných Strhároch, kde Ľudevít, evanjelický farár, roku 1890 zomrel. Syn jeho Ľudevít je maliarom a žije ešte dnes (1917) v Dolných Strhároch.
Starý otec Samuel Kubány pochádzal z Novohradu, narodil sa v Liptove, bol evanjelickým učiteľom a organistom v Drienčanoch v Gemerskej stolici. S Barborou Droppovou z Banskej Bystrice mal dcéru Milinu a synov Jána, Rudolfa Rodomila a Ľudovíta Samuela Pavla, ktorý sa narodil 16. septembra 1830 a zomrel 30. novembra 1869. Jeho syna Ľudovíta Dobromíra Blahoboja (narodil sa 27. februára 1868 na Kraskove, zomrel 7. marca v Bratislave) krstil 4. marca 1868 na Kraskove Ondrej Antalík, ten istý nehodný kňaz, ktorý nasledujúceho roku, náruživosťou posadnutý, preklal jeho otca pri kartovaní v krčme v Rimavskom Brezove. Antalík bol uväznený a zbavený kňazského úradu. Vo výročnej správe slovenského revúckeho evanjelického gymnázia v školskom roku 1871/1872 čítameo základine: Mzda krve za Ludevíta Kubániho 44 zlatých Toľkú sumu bol povinný podľa uhorského práva zaplatiť vrah rodine zavraždeného. Kubániho vdova Zuzana, rodená Malatinská, ju neprijala a obrátila ju na základinu v prospech revúckeho gymnázia.
 
Alexander Križen
 
Hľadanie tvaru
Možno povedať, že Večery pri Vajanskom si už našli definitívny priestor medzi kultúrnymi podujatiami v Martine. Potvrdil to aj posledný, IV. Večer, ktorý zorganizovala Matica slovenská - Pamätník slovenskej literatúry 26. júna tohto roku. Večery dostali svoj názov podľa miesta, kde sa uskutočňujú, a tým je nádvorie najstaršej budovy Matice slovenskej pri Úprkovej soche Svetozára Hurbana. Dominujúcou zložkou aj tohtoročného podujatia bol autorský prednes našej najmladšej literárnej generácie (Ján Šesták, Milan Lechan, Rudo Čižmárik, Vlado Šmihula, Štefan Moravčík, Ján Gľonda a ďalší)..
 
STRANA 3

Ľudovít Čečetka

Nehaňte ľud môj!
Malý národ, ktorý, ako to napísal Vladimír Mináč, nemá takmer nič okrem svojej túžby po spravodlivosti, býva okolnosťami skoro nepretržite nútený brániť sa. Neraz mu prichodí brániť samotný koreň svojho bytia. Vyzerá to takmer, akoby obrana bola hlavnou formou jeho existencie. Nie sú to ideálne životné podmienky, aj keď, ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Tam, kde je bytie tak tesne zviazané s bitím, kde na národ dopadá toľko rán, ako sa nám ušlo v dejinách, popri túžbe vypestuje sa v ňom aj cit pre spravodlivosť: sebe i druhým. Už Kollár hlásal: Sám kdo svobody hoden, svobodu zná vážiti každou. A Hviezdoslav volal: Svoboda všetkým sveta národom!
S malosťou sa spájajú vo svete skôr nevýhody ako výhody. Ak cesta vykladaná nevýhodami býva životným osudom malého národa, jedna z nich sa mu môže stať skutočne osudnou. Je to postoj k samému sebe, ktorý si vytvára v spŕške rán a neraz i slín, postoj, kotrý sa formuje v neustálom ponižovaní a ústrkoch. Hľadajúc ho neraz bezradne osciluje medzi dvoma protiľahlými pólmi bez toho, že by našiel rovnováhu, pevný bod, prameň sily a sebadôvery. Obidva póly máme pevne zafixované v našej poézii. Jeden z nich vyznačil Sládkovič v básnickej výzve: Nehaňte ľud môj! Druhý, bez prorockého daru vidieť ďaleko za realitu biednej súčasnosti, no s tým ostrejším zmyslom pre túto realitu, Koloman Banšell v parafráze Sládkovičovej básne: Nechváľte ľud môj!
Pýcha moci je azda daň, ktorú platia veľkí. My sme platili inú: daň malosti. Zo strachu, aby sme si sami neublížili, aby sme prípadne nevložili do neprajných nám rúk ďalší tromf proti sebe. Tam, kde bola prvotná potreba hojiť, tíšiť bolesť, drsnejší kritický tón videl sa byť takmer previnením. V oscilovaní medzi "nehaňte" a "nechváľte" ľud môj sme namiesto jasného štúrovského slova došli k akémusi všeodpúšťajúcemu, zmierlivému dobráctvu.
Z dilemy vedie jediné reálne východisklo. Nehaňme ľud svojimi skutkami. Aby sme neprivolávali hanu na to, čo je sväté. Teda aby každý bol napred príčinlivý, vzdelaný, čestný človek a až potom vlastenec. Nechváľme sa svátým menom ľudu bez vlastnej zásluhy. Neprikrývajme jeho cnosťami vlastnú nahotu. Inak povedané, aby sa nikto neschovával za národ, ale každý stál sám za seba. A nedávajme sväté meno ľudu ani tam, kde si ho nezaslúži. Radšej sa zamyslime s Vierou z Timravinej novely Všetko za národ, ktorá si kladie v duchu pochybovačnú otázku: Či aj opitých treba zbožňovať, len nech je to ľud?

STRANA 4


Rudolf Chmel
Umenie otázky
Nedávno vydané Antidialógy so slovenskými spisovateľmi (Slovenský spisovateľ, 1968), ktoré na vydanie pripravil Július Vanovič, sú pomerne mimoriadnym titulom na našom knižnom trhu. Rozhovor, dialóg, interview je náročná forma výpovede zo strany opytujúceho sa i opytovaného. Formulácia, výber otázok pre tridsaťdeväť popredných slovenských spisovateľov tak, aby boli šité na telo a nezľavovali z náročných kritérií, je neľahká práca.
Rozhovory podávajú širokú škálu problémov slovenskej literatúry, umenia, kultúry, otázok súvisiacich s vývinom jednotlivých literárnych druhov, žánrov, hľadania kontinuity slovenskej literatúry s tradíciou domácou i inonárodnou, s postavením slovenského spisovateľa, intelektuála v dnešných časoch, otázok spojených s diferenciáciou literárnej vedy, organizovania literárneho života i problémov, z ktorých vyrastá individuálna tvorba každého z opytovaných autorov.
Zostavovateľ dôvodní - hádam oprávnene - že vedomie, že viacerí takzvaní spisovatelia slovenskí, aj keby im dnes zlato vytekalo z úst, bude mať vždy iba cenu a zvuk hrdzavého plechu, nás napomínalo, aby sme vo výbere boli radšej osobní ako jednotne a národnefrontoví. V každom prípade však tieto rozhovory (pre informáciu aspoň menoslov opytovaných: Bakoš, Bednár, Beniak, Blažková, Bunčák, Buzássy, Bžoch, Fabry, Felix, Figuli, Florin, Hamada, Horov, Hykisch, Karvaš, Kot, M. Kraus, Kupec, Kusý, Kužel, Lukáč, Marták, Matuška, Mihálik, Miko, Mináč, Novomeský, Pišút, Rúfus, Smrek, Stacho, Šikula, Šmatlák, Tatarka, Turčány, Ťažký, Urban, Válek, Žáry) sú nielen dobovým dokumentom, ale knihou s historickou i nadčasovou hodnotou, svedectvom myslenia slovenského spisovateľa tohto decénia.
 

Vlado Uhlár

Súpis pamiatok
V záplave rôznych publikácií si osobitnú pozornosť zasluhuje dielo vlastivedného charakteru Súpis pamiatok na Slovensku, ktorý pričinením Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody vydalo vydavateľstvo Obzor (I. diel 1967, II. diel 1968). Tretí diel sa zaiste dostane do rúk našej verejnosti koncom roka 1969, štvrtý diel budú tvoriť fotografie pamiatok.
V abecednom poradí tu defilujú všetky slovenské obce. Vlastný súpis pamiatok (zachycujúci opis a zaradenie pamiatky, určenie jej umeleckej hodnoty a aj jej osud, súčasné umiestnenie) prechádza v stručný zemepisný, archeologický, historický a urbanistický opis obcí a miest.
Každého, kto miluje náš ľud a túži poznať Slovensko, jeho výtvarné pamiatky, hrady a zámky a mestské architektonické objekty, napĺňa prehrabávanie sa v tomto diele povznášajúcim pocitom. Pocitom radosti z kultúrneho rastu a napredovania. Súpis pamiatok Slovenska patrí ako základné vlastivedné dielo do každej knižnice v každej slovenskej obci.

STRANA 5


Theo H. Florin

Staré hodiny
Tie staré pendlovky, starootcovské hodiny, bijú ako sa im zachce. Keď otec môj žil, išli presne ako Slnce, ale ako Tône ho pojali so sebou, idú a bijú podľa svojej vôle. Otec môj priviezol ich z Transylvánie. Mama ich dostala do výbavy. Visia medzi dvoma oknami, z oboch strán záclony ich lemujú. Sú krásne vyrezávané, mosadznými plieškami vyzdobené a majú hlas hlboký ako zvony našej veže.
(Taký prenikavý smútok vo mne spieva, keď bijú.)
Po matke a otcovi iba hodiny mi zostali. Spomienka na dobré časy. Bol som mamin miláčik a otcov syn po mene. Syn, ktorý zaclonil jeho oči v onej mrazivej noci marcovej. S jeho posledným dychom hodiny zastali a záclony sa zachveli. Noc sa prevaľovala, pohár s vínom sa prevalil a nerozbil.
(Do zbláznenia mi bolo a bol som úplne sám.)
V mojej izbe, v ktorej telo prebýva a Duch lieta ďaleko, je všetko starootcovské. Požehnané ruky z dreva vyrezali nábytok. Pieseň dreva počúvam za podvečerov, keď sa Slnko bozkom lúči s mojím domom. Mesiac žiarlivo nakukáva. Mačička moja spí na diváni ako vykúpaná žena. A hodiny tikajú a ich hlas je hlboký, akoby bol zasnúbený s tými, ktorí voľakedy dávno tu prebývali. Ich dych cítim stále.
(Pavúci tkajú a z povaly spúšťajú zázrak v sieťach.)

Jaroslav Rezník

Chlieb
Muž zeme si každý večer
pod smutné ruky
tvrdé dosky stola ustieľa.
Prichádza žena
a medtzi ruky muža a telo stola
biely obrus ako mlieko rozlieva.
 
A ruky driemu ako sviece,
kým muž zeme ich
plameňom noža nerozsvieti.
Vtedy berie
a krája chlieb, v ktorom ešte
ozvena zrna zostala.
 
Chlieb náš kadodenný
a ruky naše každodenné
smerujúce od vekov k zemi!
Muž berie hlavu do dlaní
a z toho poznania
sa mu na tvári zapaľujú vrásky.

STRANA 6


Martin Benka

Ako som ilustroval
Po prvej svetovej vojne roku 1918 znovu ožilo Slovensko v spolupatričnosti prvej Československej republiky. Ožila na všetkých poliach práca budovania, spevňovania republiky, zakladanie a otváranie nových škôl, znova ožila aj Matica slovenská v Martine, obnovila svoju činnosť znovukriesenia slovenského národa, začala vydávať knihy vedecké a najmä sa venovala základným školám ako prvej a naliehavej práci po znovuzrodení Slovenska. Boli potrebné školské čítanky a neskoršie i časopisy pre mládež.
Ako povereník Matice slovenskej prišiel ku mne do Prahy profesor doktor Rudolf Klačko, navštívil ma v ateliéri a tlmočil mi želanie, aby som sa podujal ilustrovať školské čítanky pre základné naše školy. Dôvodil som, že ilustrovanie nie je môj odbor, že môj odbor je maľovanie obrazov, že nemám k inému príslušný vzťah a patričné školenie, ani skúsenosti s tlačiarňami. Nakoniec ma však predsa presvedčil, že ide o národnú vec, aby som žiadosť neodmietol, ani naše deti, až som napokon pristal a želanie splnil.
Roku 1927 cez prázdniny odobral som sa do Martina, kde v podkrovnej izbičke hotela Slovan som začal svoju prvú ilustračnú prácu. Sem mi nosil profesor Klačko rukopisy, mnohé, aj korigované, iné hala.bala rukopisy som musel riešiť samostane a vyberať z nich motívy na ilustrovaie. V mnohých prípadoch to bola práca milá, vrátil som sa do mojich detských čias, vžil sa do mnohých hier a zábaviek detského veku. Farebné obrázky posielali do Brna, kde tamojšie tlačiarne vyhotovili štočky na farebnú tlač obálok a podobne. Perovky sa tlačili v tlačiarni v Martine. Celá práca bola súrna, ale zmohol som ju, takže čítanky ku školskému roku vyšli.
Priebehom rokov ilustroval som knihy pre mládež i za pobytu v Prahe vo vydavateľstve slovenských kníh Leopolda Mazáča. Keď Matica slovenská vybudovala novú tlačiareň Neografia, bol som s ňou v styku. Spomínam si na ilustrácie Sládkovičovho Detvana v uhľokresbách a hĺbkotlačou, tie vôbec považujem za najlepšie.
 
Josef Glivický
 
Lyricky prebásňuje skutočnosť
S Mikulášom Galandom som sa zoznámil v roku 1929 po jeho návrate zo štúdií na pražskej Akadémii výtvarných umení. Vtedy dostal umelec učiteľské miesto na dievčenskej meštianskej škole na Edlovej ulici (po krátkej dobe sa stal profesorom na novozriadenej, neskoršie známej škole umeleckých remesiel v Bratislave).
Už v roku 1930 vydal Joža Pospíšil svojím nákladom Dvanásť exlibris Mikuláša Galandu, krátko potom vydáva s tlačiarmi Krylom a Scottim edíciu cyklu Básne v kresbách a súbor ôsmich kresieb Žena s košeľou (Krásna kniha, Bratislava, 1931). Pre prvý zväzok Pospíšilom založenej edície Záhrada získal zbierku básní Fraňa Kráľa Balt, ku ktorej vytvoril Mikuláš Galanda prekrásne farebné linoryty. V roku 1934 sa Pospíšil zaslúžil o vydanie prvej monografie o Galandovi (text napísal s básnikom J. Zatloukalom). V roku 1938 vydal s K. Pavelkom bibliofilsky Máchov Máj v Galandovej úprave a so štyrmi dokonalými medirytinami.
Joža Pospíšil, rodák z hanáckych Klopotovíc pri Prostějove (12.5.1890-2.6.1953), mi už v roku 1934 obetavo pomáhal uskutočniť v Prostějove prvú improvizovanú expozíciu Galandovho diela vo výkladnej skrini prostějovského kníhkupectva a nakladateľstva J. F. Bučka. To všetko pripravilo cestu k usporiadaniu väčšej výstavy z Galandovho diela vo februári 1937 v pekných výstavných priestoroch poľnohospodárskej školy. Výstava mala nebývalý ohlas a úspech nielen morálny, ale aj hmotný. Mesto kúpilo jednu z najkrajších Galandových Madon. Mikuláš Galanda s manželkou sa zúčastnil vernisáže, bol návštevníkmi milo prijatý a predniesol tu i svoje výtvarné krédo. Okrem iného povedal:
Výtvarník obyčajne má celkom iný pomer k svojim obrazom ako obecenstvo alebo výtvarný kritik. Umelec vlastne stojí v centre vecí. Obrazy sú mu láskou a posiela ich do sveta ako svoje deti, či obstoja, či nezapadnú v dennom zhone života. Keď maľuje pre obecenstvo, stráca kritiku, keď maľuje pre kritiku, stráca obecenstvo. Výtvarník musí si uvedomiť svoju cestu a nesmie na seba nechať pôsobiť. Pri svojej výtvarnej práci často lyricky prebásňujem skutočnosť. Niektoré svoje obrazy prebásňujem do výtvarného hovoru; strácajú realitu viac, niektoré menej. Hľadisko je však jedno, len temperatúra vyjadrenia je iná.
 
V čísle sú uverejnené dve Farebné kresby (1935) Mikuláša Galandu a jeho ilustrácia ku knihe Ivana Horvátha Vízum do Európy (1930) a ďalšie knižné ilustrácie a obálky kníh: Emila Makovického (k Selankám Jána Hollého, 1944), Albína Brunovského (k Andersenovej Malej morskej panne, 1967), Ľudiovíta Fullu (k Beniakovej zbierke Žofia, 1941), Jaroslava Vodrážku (k Smelému zajkovi J. C. Hronského, 1938), Hlava starca od Jána Mudrocha.
 
Mišo Kováč
 
V znamení tlačiarenskej černe
Po prvej väčšej výstave krásnych kníh na Slovensku, uskutočnenej v októbri (po pražskej expozícii v máji minulého roku) aj v Martine na počesť jubilea spoločného štátu Čechov a Slovákov pod názvom Päťdesiat rokov československej krásnej knihy, otvorili koncom apríla tohto roku v Martine druhú premiérovú výstavu krásnej knihy na počesť stého výročia vzniku prvých národných kníhtlačiarní: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok -Tlačiarne SNP - závod Neografia. Výstava má názov Storočnica knižnej tvorby v Martine a je prístupná do konca septembra v priestoroch Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa.
Zakladateľmi modernej, najmä ilustrovanej slovenskej krásnej knihy na úrovni 20. storočia sú starší grafik Andrej Kováčik a vtedy mladí výtvarníci Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla, ktorí hneď po prevrate 1918 začínajú spolupracovať s martinskými tlačiarňami. K nim pristupuje od roku 1924 grafik Jaroslav Vodrážka, dotvárajúci ilustráciu aj adekvátnou úpravou knihy, ktorý sa na podnet matičného redaktora Rudolfa Klačku začína (a po ňom i Ján Hála) trvalo venovať ilustrovaniu slovenskej literatúry pre mládež a nadlho určuje jej podobu. Zásluhou vtedajšieho tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho sa do ilustrácií zapájajú i ďalší výtvarníci: Janko Alexy, Martin Benka aJozef Hanula.
Druhú fázu skvalitňovania slovenskej knihy podnecuje škola umeleckých remesiel v Bratislave pôsobiaca od roku 1928, na ktorej účinkovali aj Mikuláš Galanda, %Ludovít Fulla, Zˇeněk Rossmann a iní. Martinská tlačiareň i v tejto etape naďalej vytvára dobré podmienky pre skvalitňovanie úrovne kniťnej kultúry (najmä rozširovaním strojového parku a zdokonaľovaním písma. Prelom v jej pôsobení pri tvorbe krásnych kníh nastáva spôsobil aj práchod Jozefa Cincíka do Matice slovenskejktorého prácou snahy o krásne vcvydania vyvrchoľujú. Jozef Cincík a Dušan Šulc sú zakladaetľmi svojráznej a modernej grafickej úpravy na Slovebsku. O dobrú úpravu, najmä obálok a väzieb slovenských vydaní sa v tom čase usiloval aj Leopold Mazáč v Prahe zásluhou redakčnej práce Jána Smreka. V tejto druhej fáze dopstal vrcholné ocenenie slovenský grafik Mikuláš Galanda na svetovej výstave v Paríťi v roku 1937, kde získal striebornú ,edailu za knižnú grafiku.
Postupne sa rozširuje škála slovenských výtvarníkov, ktorí aspoň sporadicky zasahujú do sféry knižnej grafiky, ku ktorým patrí Karol Ondreička, Koloman Sokol, Štefan Bednár, Eduard Massányi, Aurel Kajlich a ďalší. Na konci tridsiatych rokov sa prihlásila o slovo aj skupina nadrealistov, ktorí sa usilovali spolupracovať s výtvarníkmi, najmä s Jánom Mudrochom, J. Kostkom, J. Gudernom, V. Chmelom, J. Šturdíkom a Vincentom Hložníkom.
Slovenská moderná krásna kniha po roku 1945 sa dostáva do ďalšej, už omnoho členitejšej fázy svojho vývinu. Len jednotlivými dielami zasiahol do knižnej grafiky Koloman Sokol, grafik prevažne žijúci v cudzine. Karikatúram sa venujú maliari Štefan Bednár a Viliam Weisskopf a v svojráznu osobnosť ilustrujúcu najmä detskú literatúru a klasické diela zo slovenskej literatúry vyrástol Emil Makovický. Z generácie, ktorá vstúpila do slovenského výtvarného umenia vo vojnových časoch, sa ilustráciám venuje Orest Dubay, Ernest Zmeták, Ladislav Guderna, Štefan Cpin, Alojz Klimo a ďalší. K dosiaľ spomínaným ilustrátorom sa neskoršie pripojili aj Ferdinand Hložník, Miroslav Cipár, Emil Bačík, Róbert Dúbravec a iní. Nové, kvalitatívne zlepšenie v slovenskej ilustračnej tvorbe nastáva po roku 1957, keď vzniká na Vysokej škole výtvarných umení oddelenie voľnej a ilustračnej grafiky, ktoré vedie profesor Vincent Hložník. Z tejto školy vyrástli svojrázne diferencovaní členovia, medzi nimi vyniká tvorba Jána Lebiša, Viery Bombovej, Viery Gergeľovej, Ireny Tarasovej, no najmä Albína Brunovského. K nim sa priraďuje L. Čunderlík, Milan Laluha, Rudolf Fila a ďalší.

STRANA 7


Rudolf Thurzo

Vážne rozhodnutie
V nedeľu 20. júla 1944 pobehávalo na ceste z Rakše do Štubnianskych (dnes Turčianskych) Teplíc a ďalej do Čremošného nenápadné osobné auto. Za volantom sedel Miloš Ursíny: mal v tom čase od mošovského urbáru prenajatý revír Romžiarka v Žarnovickej doline, asi tri kilometre od hradskej, ktorá sa cez Malý Šturec vinie z Turčianskych Teplíc do Banskej Bystrice. Šiel do svojho revíru, kam v ten deň pozval jeho starší brat Ján hostí z Bratislavy a z Banskej Bystrice.
Bolo pekné nedeľné predpoludnie, sedelo sa von i dnu v malej zrubovej chate s verandou. Z Rakše doviezli aj občerstvenie. Hostia sa rýchlo udomácnili a rozhovorili. Bolo ich dvanásť ako Jánošíkových hôrnych chlapcov. Trinásty stál s puškou v rukách na stráži. Tváre účastníkov posedenia zvážneli, ich reči boli trochu iné ako býva na poľovačkách. Slová sa nesypali, ale kládli predvídavo vedľa seba, nemárnilo sa zbytočne časom. A predsa bol už večer, keď sa začali rozchádzať.
Takto sa odohralo najdôležitejšie stretnutie vedúcich politických a vojenských činiteľov nášho domáceho odboja z obdobia druhej svetovej vojny. Zúčastnilo sa ho osem členov ilegálnej Slovenskej národnej rady: Karol Šmidke, dr. Gustáv Husák, Laco Novomeský, dr. Ivan Horváth, Ján Ursíny, dr. Jozef Lettrich, dr. Matej Josko, Ing. Jozef Styk, a štyria vojaci: podplukovník Ján Golian, podplukovník Mikuláš Ferjenčík, major Jozef Marko, kapitán Milan Polák.
Porada v Žarnovickej doline (známejšia ako porada pri Čremošnom) upevnila jednotu všetkých zložiek Slovenskej národnej rady v spoločnom postupe, dala v kritickom čase všetkým pevnú líniu a odhodlanie začať s celonárodným bojom proti fašizmu, za žiadnyxch okolností pred nemeckou okupáciou nekapitulovať a pripravovať ľud a armádu na blízky boj.
(oBa)
 
Zajatí matičiari
Ej, veru, nemajú to ľahké naši matičiari! Všeličo si musia vytrpieť, všeličo skúsiť. Ako napríklad tí zvolenskí. Miestny odbor vo Zvolene v snahe sprítomniť svojim členom pohnutú históriu mesta, zorganizoval exkurziu do novoupravených priestorov Zvolenského zámku. Bolo to zaujímavé, pekné a osožné stretnutie s históriou.
Čo sa však nestalo!
Keď členovia Matice obdivovali krásu nádvoria zámku - možno si práve pripomínali vpády nepriateľov na Zvolen a udatných obyvateľov mesta, čo sa bránili za hrubými múrmi - práve vtedy sa do zámku vovalili noví "nepriatelia", skupina mladých Cigánov, ale aj ich bielych chuligánskycvh rovesníkov. Hulákaním a nemiestnym správaním matičiarov rušili. Nuž nečudo, že sa ohradili proti vpádu votrelcov. A to robiť nemali, lebo mladá krv vzkypela a po ústupe za bránu zámku nasledoval čin. Chuligáni matičiarov v zámku zamkli. Privreli ťažkú bránu a od vonkajšej strany ju podopreli mocnou kladou. A tak sa z obrancov stali zajatí. Zajatí matičiari na Zvolenskom zámku.
Mladí výtržníci však pri ústupe zabudli jedného zo svojich v zámku. Bol medzi zajatcami a pykal aj za hriechy svojich nerozumných kamarátov. Po hodnej chvíli prišla spásna ruka, čo bránu otvorila a pustila väzňov na slobodu.
Táto epizóda, naoko veselá, a predsa vážna, znovu pripomenula aj členom tejto organizácie, kde všade nás všetkých ešte čaká tvrdá výchovná práca.

STRANA 8