ČÍSLO 5, 3. 3. 1969, ROČNÍK II


Cyril Kraus

O novom v literatúre
Listujeme stránkami časopisov s titulom "nový" a len málokde "nový" je obsažným pojmom, takže neraz žiadalo by sa nám premenovať nový za isté výstiižnejšie názvy. Skutočne, to nové, čo prežilo svoju dobu a čo posunulo vývin dopredu vyskytuje sa len vo veľmi skromnej miere. A nie je ani zriedkavým prípadom, že skutočne nové umelecké koncepcie a programy sa hlásili o slovo bez hluku, bez sebapropagovania, skromne.
Nepochybujeme o tom, že dnešné úsilie o nové koncepcie literatúry sa líši od predchádzajúcich proklamácií nového umenia. Formovanie a kryštalizovanie literatúry sa začína chápať ako ustavičný a nepretržitý proces zrodu novej kvality. V tomto procese sa naozaj čosi formuje a vyvíja, badáne zápas o koncepciu literatúry a života..
Je isté, že nové sa rodí a formuluje v polemike so starým, takže jednou z jeho čŕt je protikonvenčnosť. Rovnako si uvedomujeme, že nové neprichádza z jedného dňa na druhý, že je to neustály vývinový proces, v ktorom sú i dočasné neúspechy. Ide však o to, aby sa na základe iba niektorých ukazovateľov nového nehovorilo ešte o nových koncepciách a nepovyšovali sa programy a ciele za výsledky.

Július Vanovič

Kdož jste Boží bojovníci a zákona Jeho,
prostež od Něho pomoci a doufejtež v Něho,
že konečně s Ním vždycky zvítězíte!
Čo zostáva nám, ako prebúdzať hrdinské časy a počúvať ich slová, nám nehrdinským, už len dívajúcim sa, pozorujúcim; nám odsúdeným na čakanie v bezmoci a nádeji stále menlivej? Každodenne počúvame slová, ktoré musia uhýbať, slová netriafajúce, pretože musia nevidieť cieľ; reči chytrácke a chladné, prejavy záhadnej sofistiky, vo svojej podstate nijaké, no najnebezpečnejšie, pretože bez priamej výpovede, záruky.
Počúvame slová zo starých čias, slová piesne, pred ktorou nepriatelia utekali, slová epochy príliš hrdinskej, aby sme sa odvážili podrobiť jej výzve: Človek, jednotlivec odvažuje sa povedať inštitúcii a moci nie!
Nepřátel se nelekejte a na množství nehleďte! To, čoho sa tu odvažuje človek, vyviera z bezpečnej pravdy jeho svedomia; rodí sa boží bojovník, ktorý pochopil, vlastní pravdu, preto sa nebojí; netrpezlivý chytá do ruky meč, aby zrazil spravodlivosť z nebies na svoju zem; tá prvý raz nie je smutnou vdovou po duchu, dostáva ducha ustavičného protestu a nepodriaďovania sa, ducha vzdelania, slobody a rovnosti. Nie mystika inštitúcie, ale ľudské indivíduum, jeho pravda a právo, svedomie a jasný rozum; nie kolaborácia s mocou, ale jej popieranie; nie zhnitá autorita a zmŕtvená dogma, ale pravda skutočnosti a ducha života dynamického, večne mladého, roztískajúceho strnulé konvencie, príkazy a dogmy, vyzývajúceho k večnému uchopovaniu.
Pripatetické? Nedostupné? Pre nás, božích bojovníkov, veľmi zriedkavých alebo doživotne nijakých; pre nás, ktorí nebojujeme, už sa iba dívame? Ale my, odcudzení, bezperspektívni, pasívni na jarmoku sveta tohoto, zažili sme minulého roku čosi, čo nebolo iba dívaním. Aj dívali sme sa, lebo sa rozhodovalo za nás; keby sme sa však boli iba dívali, boli by rozhodli inakšie. Prežili sme, objavili, nahmatali - obnažili sa v nás i okolo nás staré elementárne hodnoty, základné, nepohnuteľné ako prvky prírodného sveta. Existujú. Nezasypali sa. Kdesi v základoch sveta sú a pracujú; to len pre hĺbku, čo ich ukrýva, sú akoby ich nebolo, akoby splynuli s oficiálnou mytológiou, čo ich obaľovala, okolo nich sa vrstvila. Žijú, a je v moci božích bojovníkov, či v plnosti alebo priškrtene, či priamo alebo sprostredkovane.
Rok, čo nastúpil, donesie iste príležitosti na kompromisy, nebude skúpy na ponuky kamuflovať život v duchu a v pravde so životom pretvárky a ústupkov už už nedovolených. Slovenský federalizovaný život - hoci taký čakaný - ľahko môže skĺznuť do federalizovaného priemeru, zápasu malých mozgov a duší o veľké funkcie a platy, do federalizovaného provincializmu a familiárneho zápecníctva, no najmä do federalizovanej totality. Lebo sklon k totalite drieme v tomto národe, v jeho mase i politikoch ako dedičstvo stáročnej prikrčenosti, ako jeho dedičná choroba. Demokracia vyvolená, jediná a slovenská - príležitostí na jej obranu bude i v tomto roku asi dosť; len zbraňou božích bojovníkov nie je už palcát, ani cepy a kosy, ani spanilá jazda; je vzdelanie, dobré nervy a jasný rozum. Stálosť v protestovaní.

STRANA 1


Michal Gáfrik

Zdiskreditujú národ aj slovenskú národnú myšlienku?
Možnosti a potreby minulého roku, napriek počiatočnej slovenskej iniciatíve, zastihli Slovensko v nie príliš priaznivej situácii. Kto sa raz bude chcieť dopátrať skutočných príčin chabej - a k tomu ešte jednostrannej - aktivity slovenských kultúrnych a vedeckých pracovníkov, nebude to mať ľahké. Na výsledku sa krížilo a ešte stále kríži veľa objektívnych faktorov, podmienených naším historickým vývojom, ale veľa aj subjektívnych: osobná urazenosť a márnomyseľnosť ľudí, od ktorých sa čakalo najviac, radšej intrigánstvo ako trochu veľkorysosti pre celonárodné a celospoločenské záujmy, a ak pevnosť v charaktere, potom pevnosť v omyloch (ktorým raz možno celkom náhodne a možno celkom ľudsky podľahli), pohodlné pokračovanie v nich a v rozklade práve pre neochotu alebo neschopnosť priznať sa k svojim chybným krokom a k svojej starostlivo vypestovanej samoľúbosti - na druhej strane prílišná, až naivná dôverčivosť k idolom,
nadraďovanie osôb nad ich novšie, súčasné skutky a prejavy.
Technické, ekonomické a prírodovedné vzdelanie národa (k tomu takého ako je náš) bolo by po čase nebezpečné, ak by ho nesprevádzalo, nedoplňovalo a nevyrovnávalo vzdelanie spoločenskovedené a umenovedné. Umenie (najmä literatúra) a spoločenské vedy najcitlivejšie a najskôr reagujú na deformácie a choroby spoločnosti, jej klamné, krátkodobé lákadlo. Bez náležitej účasti literatúry, umenia, spoločenských, humanitných vied na verejnom živote nevyhnutne sa zvrhne aj každá národná myšlienka. Náznaky takéhoto procesu prejavujú sa, domnievam sa, napríklad už v časopise Nové slovo.
Ako to, že redakcia ešte vždy jediného slovenského týždenníka pre politiku, kultúru a hospodárstvo, navyše vydávaného Komunistickou stranou Slovenska, uverejňuje nehorázne lži a osočovanie, motivované nepochybne aj silnou národnou zášťou a obávam sa, že aj nenávisťou k tvorivej inteligencii?

Henrich Janus

Zabudnuté výročie
V celom rade výročí, ktoré u nás v poslednom čase oslavujeme, akosi sa pozabudlo výraznejšie spomenúť sté výročie vzniku učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej, ktoré bolo zriadené pri tamojšom slovenskom gymnáziu.
Výuka v semenisku trvala tri roky. Za žiakov do semeniska sa prijímali žiaci, ktorí mali ukončené štyri triedy nižšieho gymnázia s dobrým prospechom. Seminaristi mali so žiakmi gymnázia spoločne náboženstvo, reč slovenskú, maďarskú a nemeckú, počty a merovedu a prírodopis. Miesto latinskej a gréckej reči sa učili a cvičili osobitne po10 hodinách týždenne v znalostiach a umeniach pre ich budúce učiteľské povolanie obzvlášť potrebných.
Vyučovanie jednotlivých predmetov na semenisku aj na gymnáziu sa dialo podľa rukopisov príslušných učbárov, lebo tlačených kníh spočiatku nebolo. Časom sa tomuto nedostatku odpomohlo tým, že učbári pripravili do tlače svoje rukopisy. Predovšetkým roku 1871 vyšla Výchovoveda pre seminaristov a rodičov, ktorú napísal Samuel Ormis. Druhý diel, Učboveda, vyšiel roku 1874. Profesor dr. I. Branislav Zoch vydal Návod k telocviku a v rukopise je v Matici slovenskej uložená jeho Psychológia. Ako ďalšie knihy sa používali Návod k metodickému vyučovaniu počtov od G. Kordoša, Zemepis od Tilleho český, k vyučovaniu hospodárstva slúžil Malý gazda od Daniela Licharda a Ovocinár na Slovensku od Penzla.
Zriadením semeniska naskytla sa možnosť poskytnúť slovenským chlapcom potrebné vzdelanie a prípravu pre učiteľské povolanie. Možno povedať, že úspešný rozvoj semeniska a gymnázia bol tŕňom v oku mnohým neprajníkom a po ich zámerných útokoch a známych opatreniach semenisko aj gymnázium v roku 1874 zaniklo.

Igor Thurzo

Štúdia z Viedne, poloha Bratislavy a nielen to
Koncom roku 1966 vyšla vo Viedni publikácia dr. Wiganda Rittera z Inštitútu pre urbanizmus z Vysokej školy pre svetový obchod vo Viedni s názvom Výstavba hlavného mesta Európy v Rakúsku z hľadiska geografického. V publikácii sa veľa hovorí o integrácii Európy a z toho vyplývajú úvahy o jej mestskom centre.
Nás bude zaujímať najmä úvaha o lokalite Hainburg - Porta Hungarica, pretože leží v bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Ide o územie pri vtoku Moravy do Dunaja, uvažuje sa tu s plochou najmenej tridsať kilometrov štvorcových pre niekoľkomiliónové mesto. Pri rozbore dopravných možností sa poukazuje aj na kedysi jestvujúcu elektrickú železnicu Viedeň - Bratislava.
Predtým, v roku 1946 vyšiel v piatom čísle časopisu Architektúra ČSR článok Eugena Bartu O budúcnosti veľkej slovanskej Bratislavy. Autor článku tvrdí, že geopolitická poloha Bratislavy bola a je výhodná tak isto ako poloha Budapešti a Viedne, resp. Prahy. Tvrdí, že najcennejšia a najbližšia poľnohospodárska pôda v okolí Bratislavy je na juh od mesta medzi Dunajom, Neziderským jazerom a Hainburským pohorím a spomína, že vraj na ľavom brehu Dunaja nie sú ani zďaleka také súce terény pre výstavbu ako na jeho pravom brehu - poukazuje na vzrast Petržalky.
Keď porovnáme obe štúdie, vidíme, že v podstate ide v oboch prípadoch o ten istý priestor. Uvedomujúc si medzinárodný význam bratislavského priestoru pre prítomnosť aj pre budúcnosť, bude záležať od nášho citu pre spravodlivosť, ako si to v našich pomeroch zariadime.

Zabudnutý kalendár

Marec: Ide marec, poberaj sa, starec.
Keď brezeň orie, dubeň odpočíva. Marcový prach je zlatý.
Marec suchý, apríl mokrý, máj studený dávajú rok úrodný.
Suchý marec, mokrý máj, bude žitko ako háj.
12. 3. Na svätého Gregora idú ľady do mora. O Gregore leňoch sedliak, čo neore.
Hrehor ešte bradú trasáva.

STRANA 2


Ešte anketa o Matici

Mišo Kováč
Živý organizmus
V Matici má slovenský národ prvý model demokratického usporiadania verejných vecí, a takýto odkaz nemožno mať len v úcte ako nehynúcu historickú hodnotu, ale v prvom rade rozvíjať ho, ale aj preverovať vlastnou a sústavnou činnosťou.
Členenie Matice na odbory hnutia (miestne i záujmové) s dôrazom nielen na organizáciu členstva podľa priestorového princípu, ale aj tvorivých zoskupení (najmä vedeckých a umeleckých), v rámci celej pôsobnosti Matice zároveň so stálymi pracoviskami - vedeckými ústavmi a vydavateľstvom vytvára z Matice organický celok.
Bieda bude nielen s Maticou, ale s celou našou kultúrou, keď budeme mať len okyptených, jednorukých či jednookých, ktorým sa každý plastický stav mení na jednoplošný priestor. Zdôrazňovanie iba jednej časti či potreby, napríkad ústredia, môže byť a zväčša aj býva vyhovujúce vzhľadom na tú jednotlivinu, ale zároveň nie je aj výstižné voči celku.
Nemusíme už, chvalabohu, bojovať o uznanie spisovnej slovenčiny, ale netreba nám kultivovať našu reč aj mimo školy? Stačia centrálne inštitúcie na záchranu rôznym ohrozeniam vystavených pamiatok, keď neraz tie orgány, ktoré majú hodnoty konzervovať, ich zámerne ničia? Netreba nám záujmy znalého a súťaživého činiteľa voči vydavateľským monopolom? Netreba nám ozdraviť osvetovú prácu zamorenú usmerneným pôsobením a tlakmi na vedomie ľudu bez poznávania a rešpektovania potrieb a záujmov občanov?
 
Ondrej Grieč
Kde ju najviac potrebujú
Matica slovenská chýbala najmä nám Slovákom presídleným v rokoch 1947-1948 z Maďarska, ktorí sme vari najviac pociťovali kruté odnárodňovanie zo strany maďarských úradov. Ak sme nechceli zahynúť ako národ, museli sme uposlúchnuť volajúci hlas našej pravlasti a s radosťou sme privítali presídlenie. A práve v tých najťažších chvíľach, keď sme začínali poznávať, že aj tu práve tak musíme bojovať o svoju existenciu, zostali sme osamotení. Preto sme na jar roku 1968 boli medzi prvými, ktorí vysoko zdvihli plameň znovuvzkriesenia Matice a spontánne sme sa prihlasovali do jej radov.
Uvedomili sme si, že svoju Maticu potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým, aby sme celkom nezahynuli, neodnárodnili sa tu doma v Československu, keď sme si dokázali zachovať svoju národnosť za viac ako 250 rokov v Maďarsku.
 
Ján Návoy
Organový koncert v Brezne
Dňa 2. februára konal sa v preplnenom (vyše päťsto návštevníkov oboch konfesií) evanjelickom kostole v Brezne prvý organový koncert na Horehroní, na ktorom súčasne oslávili 120. výročie narodenia P. O. Hviezdoslava. Predseda miestneho odboru Matice slovenskej Július Petráš privítal prítomných a otvoril koncert spojený s oslavou. V programe striedavo nasledovali hudobné čísla a recitácie. Majster ing. Július Letňan predniesol na jednom z najväčších organov na Slovensku skladby Viliama Figuša Bystrého, C. Francka, B. Marcellu, G. B. Händla a Johanna Sebastiana Bacha. Prednášku o živote a diele Hviezdoslava predniesol prof. Ján Grexa a odzneli ukážky z básnikovho diela.
 
Jozef Staško
List spoza mora
Sledujeme vývoj doma a tešíme sa tým politickým úspechom, ktoré vari umožnia slovenskej kultúre preniknúť do cudziny. Tu je priam hlad po slovenskej a českej prekladovej literatúre. Americká verejnosť naklonená výbornými filmami z ČSSR je ochotná prijať aj iné umenie z Československa. O to by sa mala Matica slovenská starať. Koľko pekných článkov tu vyšlo o Matici v auguste 1968. Aké nádeje!
Sme tu v New Yorku synovia Tatier, čo máme radi svoj rod a cítime pulz doby. Domnievam sa, že uvedenie slovenského ducha na scénu je naša úloha, a môžeme pomôcť aj my osamelí havrani, vyhnanci.

STRANA 3


Spisovateľ a spoločnosť

Pod týmto spoločným titulom uverejňujeme výťahy podstatných častí niektorých diskusných príspevkov na aktíve slovenských spisovateľov, ktorý sa konal 13. decembra 1968 v Bratislave. Dokončenie zo 4. čísla.
 
Dominik Tatarka
Podstatou veci je, že spisovatelia, publicisti sú umlčovaní, tak ako umlčovaní aj boli. Umlčovaní, ako viete, sú nielen nepovoľovaním časopisu, ale aj absurdne malými nákladmi kníh a sú umlčovaní výrobnými lehotami kníh. Náklady kníh neurčujú čitatelia, ale obchodníci byrokrati.
A čo teraz vyčítam sám sebe a nám ako obci, to je to, že spisovatelia sú stále naivní. Prepáčte mi tento dosť nelichotivý názor. Sú naivní a myslia si, že im ktosi dáva slobodu, že im ktosi dáva časopis, že im ktosi dáva popularitu a cez popularitu že im dáva mravnú autoritu, že im dáva slávu nebeskú, slávu pozemskú a tak ďalej. Dnes si spisovateľ naivne myslí, že treba čakať: strana a vláda nám niečo pridelí, ako nám prideľuje, povedzme, nejaké objekty na obývanie a na iné účely.
V myslení spisovateľov, v myslení členov výboru ako celku nedozrela základná myšlienka, že táto obec musí neustále z kroka na krok vyvíjať tlak, a keď nevyvíja tlak, začína všetko zahnívať.
Tá pasivita, vnútorná rozháranosť je v nás všetkých. Je v nás všetkých určitá únava, určitá rozbitosť a najmä politická nezrelosť, že sa kymácame od veľkých nádejí, ilúzií zasa do stavu rezignácie, pasivity, a to práve z toho, že do našich mozgov, do našej nervatúry nepreniklo poznanie.
A náš výbor sa dal opiť rožkom, blahou nádejou, že teraz už zavládne pokoj, idyla, slovenská idyla. No a vyzerá to tak, že keby sme takto pokračovali, vznikne tu fantastický slovenský pašalík, rezervácia neslýchaných blbostí, rezervácia najhoršieho vkusu, najhoršieho rodinkárstva, najhoršej ohľaduplnosti k tým najodpornejším javom.
 
Milan Rúfus
Chcel by som najprv upozorniť, aby sme nemiešali kategórie. Časopis je vec, ktorú v totalitnom systéme niekto niekomu nemusí povoliť alebo povolí. Sloboda je vec, ktorej má jednotlivec toľko, koľko si jej vybojuje sám na sebe predovšetkým. Tieto veci by nebolo treba miešať.
Je to skutočne absurdné, tragické a nenormálne, ak Zväz slovenských spisovateľov nemôže mať svoj časopis a ak toto zabraňujúce gesto je prvým kultúrnopolitickým gestom garnitúry, ktorá bola volená na takmer ilegálnom zjazde za veľmi osobných a riskantných situácií ľudí, ktorí ju volili.
Hraničným a interným bodom tejto situácie je pre mňa fakt, že za tie tri mesiace, čo tento časopis nemohol existovať, kultúrne rubriky ostatných časopisov sa nezväčšili ani len o pár riadkov. Nezväčšili sa ani o ten minimálny priestor, do ktorého slovenský spisovateľ, teda nielen jeho vedenie, ale vy, ja, všetci, ako sme tu, jednoducho musel čosi povedať. A tak si myslím, že všetci sme vinníci. Nechce to byť obranárstvo. Mal som z tejto diskusie nepríjemný pocit, ako keby vznikalo akési purgatórium, pri ktorom však vinný netrpí, ale kompenzuje si to systémom obete. Tak sa mi zdalo, že sme tu často vystupovali jednoducho ako príslušníci národa, ktorý príliš dlho slúžil a ktorý už aj svoje vlastné viny si zvykol zvaľovať na vchnosť. Neočisťujem vrchnosť a beriem na seba podiel viny ako člen tohto výboru, v ktorom i proti svojej vôli zatiaľ som. Ale prosím vás, aby sme aj svoj podiel viny uznali v zmysle toho, čo som povedal na začiatku, že sloboda je interná kategória, ktorú nám nikto nemôže ani darovať ani vziať, a máme jej presne toľko, koľko si vybojuje každý sám na sebe.

STRANA 4


Pavol Plutko
Slovenská poézia 1968
Slovenská poézia sa v roku 1968 rozrástla o nové básnické zbierky i o nových autorov. Inak, pravdaže, ani nemohlo byť, lebo aj literárny proces podlieha prísnym a presne vymedzeným zákonitostiam vývinu, zmeny, pohybu. S kvantitatívnou stránkou slovenskej poézie v roku 1968 by sme teda mohli byť spokojní. Iná je však už situácia s jej hodnotou, to znamená s tým, do akej miery dokázala rozšíriť a prehĺbiť estetický obraz sveta a života súčasného človeka. Aspoň vo väčšine básnických zbierok, ktoré som si vybral za predmet týchto úvah. bolo totiž, ako sa nazdávam, viacej snahy a hľadania než výsledkov, ktoré by znamenali neproblematickú estetickú kvalitu.
Zbierky nových autorov nezasiahli do vývinového procesu slovenskej poézie, stali sa iba jeho viac či menej úspešným (poprípade neúspešným) odrazom. A tak sedem básnických debutov (Ivan Laučík: Pohyblivý v pohyblivom, Blažej Belák: Poľahčujúce okolnosti, Štefan Šmihla: Jazda na hojdacom koni, K. Belnayová: Spln dažďov, Peter Gregor: Potreba visieť, Andrej Šimiak: Lámanie bleskov, Ján Štrasser: Odriekanie) nevytvorilo v slovenskej poézii ono ovzdušie generačného napätia, signalizujúceho nový vývinový stupeň básnického procesu.
Svoje druhé, prípadne tretie zbierky vydali Jozef Šimonovič: Obrazotvorná lúka, Vlastimil Kovalčík: Médium, Ivan Mojík: Blahoželanie ohňu, Štefan Bittmann: Konštelácia, Kamil Peteraj: Kráľovná noci, Ján Ondruš: Posunok s kvetom, Milan Rúfus: Zvony. Naliehavosť básnickej výpovede autorského subjektu (Albín Bagin ju nazýva posadnutou naliehavosťou) pociťujem u Ondruša a Rúfusa. Rúfus sa znova a znova pokúša uvedomiť si svoju determinovanú životnú a ľudskú situáciu, podobne ako Ondruľ ambivalenciu ľudského jedinca.
Z básnikov staršej generácie vydali v minulom roku symptomatické básnické zbierky dvaja: známy Ján Kostra: Len raz a, najmä pre mladú generáciu takmer neznámy Svetloslav Veigl: Mesto na návrší.

Ivan Kadlečík

O niečom inom
Dávno pred narodením nášho letopočtu, no najmä v prítomnej životnej forme, ktorú nemôžeme pociťovať inak ako nesprávnu a “hriešnu”, dostane po hube vždy ten, ktorý si to najmenej zaslúži. Nevinnosť a čistota úmyslov sa chápe ako najviac vinná, pretože je zriedkavá a nepochopiteľná: tým dráždi a uráža; uráža najmä tých, ktorí sú prázdni tak, že niet v nich miesta pre dobro ani pre zlo. Ich je však kráľovstvo tohto sveta, žijú si v ňom kráľovsky a tak si aj počínajú. Nemajú kapacitu pre všetky farby spektra, a preto delia ľudí na čiernych a bielych. Lenže skutočné kritérium je iné - podľa rozpätia. Je rozmach od blata po nebo, amplitúda od zvieraťa po anjela v jednej duši, ktorá musí toto všetko so sebou vláčiť, a sú takí, ktorí nič nepochopili a poznajú iba jednu farbu spektra - šedivú; preto ich desí východ slnka rovnako ako tma najhlbšej ľudskej priepasti. Ktoré z týchto dvoch plemien človečenstva má uznášaniaschopnú a rozhodujúcu väčšinu na krútiacom sa glóbe? Dobre sa obzrime okolo seba, no pomlčme: veď načo ubližovať obetiam? Umenie zotročovať človeka sa neustále rafinovane kultivuje, od obyčajného zaucha po kopnutie do ksichtu bagančou, vyrobenou dokonalým priemyslom. Toľko o próze Chresterion, ktorá mi dala tento úvod.
Sú ešte takí, ktorým spomínané veci nedajú spávať, zatiaľ čo nasýtení spokojnosťou so sebou samými spia chrapotom spravodlivých. "Trpíte nespavosťou, ktorá je hodna úcty" - hovorí lekár v jednej Čechovovej poviedke - a to je lepšie, ako keby ste boli spokojní, dobre spávali a nazdávali sa, že je všetko v najlepšom poriadku... Človek je pomýlený tvor. "Jeho svedomie, ktoré patrí k duchu, nebude vari nikdy možné čisto zharmonizovať s jeho náturou, s jeho skutočnosťou, s jeho spoločenským stavom, a navždy sa bude vyskytovať nespavosť hodna úcty u ľudí, čo sa z nejakého temného dôvodu cítia zodpovední za ľudský údel a život.” K slovám Thomasa Manna o svedomí a duchu si dovolím pripísať ešte slová ako hriech a vina, pretože hriech je len tam, kde svedomie a duch. My totiž bývame priveľmi ochotní pripisovať hriechu iba negatívny príznak. Lež správnym meradlom mravného zdravia je aj čosi iné: to, koľko zla, hriechu a špiny uvládze, dokáže a môže na seba vziať, uniesť, a tým vlastne premôcť. Zdravý je ten, kto prekonáva choroby; nie ten, kto nie je chorý - a umrie pri prvej nádche. Hriech teda očisťuje a podnecuje k aktivite, k tomu, aby človek zobral na seba bremeno (pozri prózu Via crucis). Len svätec pozná veci najnižšie, ale práve on to je, ktorý nikdy nepovie, že sa ho netýkajú, že je nad nimi. Čosi podobné hovorí stredoveký mysliteľ: aby sa kresťan nebál hrešiť, aby hrešil statočne (pecca fortiter!) a aby sa takým spôsobom vysmial zlu, diablovi, ktorý si myslí, že človeka si získal a zotročil. Človek mu ujde a - zdôrazňujem toto slovo - vysmeje sa mu. To je kľúč k spisovateľovej, epikovej a epickej irónii. A k tvorbe, k rozprávaniu, ktorým sa umelec zmocňuje skutočnosti - rozpráva o nej, a nech by bola akokoľvek mocná, absurdná a chaotická, on ju tvaruje, povýši sa nad ňu skrze iróniu; skutočnosť sa podrobuje jeho vôli, on jej môže dať zmysel, víťazí nad ňou, a hoci skutočnosť ho zničí, umelec sa jej vysmeje. Človek je silnejší. Hriech je teda choroba, ktorá môže mať pre čistého a duchom zdravého podnecujúci význam. Ženie k tvorbe, ktorá pokáním očisťuje, a smeje sa diablovi, čiže realite, moci, lži, zradnej podlosti, inštitúcii a všetkej špine. Lebo tento diabol sa tvári nesmierne vážne, dôstojne, tajomne a hrozivo ako strašidelná mystika - a nemá rád smiech. Nuž spisovateľ urobí povedzme toto: známu, bežnú, napríklad kultickú a kultovskú skutočnosť, ktorá nás nevýslovne zviera a desí, postaví do konfrontácie s iracionálnym, nadprirodzeným, okultickým javom, aby strhol z reality zdanlivý závoj tajomnosti: demaskuje ju "klasicky" čistým, prostým ironickým rozprávaním, hovoriac: nebojte sa jej, nebojte sa diabla. Skutočná tvorba je teda vyháňaním diabla, forma modlitby a hľadanie Boha, čo nepochopia tí, ktorí si myslia, že ho už dávno našli (možno ho majú práve tí, ktorí si myslia, že ho nikdy nenašli).
Umelec "z nejakého temného dôvodu cíti zodpovednosť za ľudský údel" - a preto on, smejúci sa ironik, plače. Johann Sebastian Bach plakal, keď písal, ale v máloktorej hudbe je toľko oslobodzujúceho plesania; akoby sa preplakal k radosti. Najväčšie veci ľudské sú kdesi na rozhraní smiechu a plaču; aj v smrti sa skrýva trochu humoru a komiky: a koľko smútku a skrytej tragiky vie byť tam, kde sa veselia a rehocú. A najsmutnejší je práve ironik (aj ten vulgárny, "neadekvátne" tvrdý a hrubý vo výraze, cynik, sarkastik), pretože ironik je ten, ktorý pochopil, poznal a vie. Pravda je vždy ironická a umenie, to svedectvo o nej, musí byť - aspoň pre krátkozrakých - nihilistické. Inak by nebolo tvorbou, ale zachovávaním a potvrdzovaním neznesiteľného status quo. Umenie popiera, lebo je túžbou, ktorá musí mať v sebe prvok deštrukcie; je nepriateľom tých, ktorí majú - z rôznych dôvodov - záujem zachovať dané, ale je bratom tých, ktorí trpia túžbou po krajšom a lepšom. Pravda o prítomnosti, no osobitne pravda o tom, čo ešte nie je, vo svete, ktorý pravdu vydáva za táranie, vyzerá ako táranie a ľahkomyseľné reči. Lebo ešte raz: je nepríjemne ironická a radostne vyslobodzujúca. Ale kto má odvahu preplakať si k nej cestu?
Umenie, naozajstný umelec - na rozdiel od iných, ktorí všetko vedia, ba vydávajú o tom aj záväzné smernice a uniformné inštrukcie - odpovedá na človekovu otázku: čo mám robiť? ako žiť? asi takto úprimne: na moju česť a svedomie, neviem. A predsa (nech zasa vraví T. Mann) "pracuje, rozpráva historky, stvárňuje prácu a zabáva tým biedny svet v temnej nádeji, skoro s istotou, že pravda a veselá forma pôsobia asi duševne oslobodzujúce a môžu pripraviť svet na lepší, krajší, duchu primeranejší život".
(Poznámka: Spomínaná próza Pavla Hrúza Chresterion bola uverejnená v Mladej tvorbe 1968/4. Inak som hovoril na niektoré témy druhej Hrúzovej knihy próz, ktorá pod názvom Okultizmus vyšla v Slovenskom spisovateli roku 1968.)
 
Viliam Marčok
Nežná kopija poézie
Z hmloviny začínajúcich autorov, nevediacich, či nechcejúcich, a najnovšie aj bojacich sa (!) dôsledne sa vyhraniť ako básnické osobnosti, a preto sa prikrádajúcich v pláštikoch avanturizmu, vynoril sa básnik! Tým básnikom je Ivan Štrpka, lebo napísal knihu Krátke detstvo kopijníkov (Slovenský spisovateľ 1969).
Kto sleduje Štrpkovo účinkovanie v Mladej tvorbe (manifesty, verše, prózy, Táravého Tristana), bude knihou na prvý pohľad prekvapený: nenájde v nej známu osamelobežeckú recesiu, ale naopak úpornú snahu básnika vysloviť svoj životný pocit a postoj, svoju skúsenosť, ako sám hovorí, tichej skrytej vojny, v ktorej odumiera osobnosť.
V tom najvšeobecnejšom zmysle je kniha záznamom dospievania, záznamom vzopretia sa mladej duše proti prijatiu človeka nedôstojnej spoločenskej zmluvy. Svet, do ktorého vstupuje saint-exupéryovský princ s potrebou čistoty, ľudskej rýdzosti, víta ho svojou existenciálnou drsnosťou a chladom. Drámu stretania sa so svetom rozložil básnik približne do štyroch dejstiev, tomu zodpovedá aj členenie zbierky na oddiely. Po obrane detského sveta rozpoznáva nutnosť vydať sa na odysseovskú púť za zmyslom života. Jej výsledkom je smrť princa a znecitlivenie, a tak napokon básnikovi-princovi zostáva "samoreč", v ktorej niet (?) odpovedí, a nádej, ktorou je láska.
Štrpkovi sa nepodarilo obhájiť ostrov detstva, ani zmeniť svet na obraz svojho srdca. Kopija jeho poézie je príliš nežná na to, aby ju bolo možno vraziť do boku doby, aby sme sa dočkali jasného svedectva vody a krvi. Štrpka je priveľmi básnikom na to, aby nútil svoj verš do tejto polohy. Podal svedectvo o prijatí sizyfovského údelu, a to je, zdá sa, to maximum, čo možno dnes od poézie očakávať. V tejto knihe dominuje originálne básnické cítenie a videnie. V tomto zmysle je Štrpka vzhľadom k svojim skupinovým druhom Laučíkovi a Repkovi, ale i vzhľadom k celej mladšej poézii doslova osamelým bežcom.

Peter Liba

Obnažený svet
Umrel čas, ktorý básnika posúval do polohy proroka a barda. Obmedzený vymedzuje si miesto. Je alebo svedkom a vydáva svedectvo o sebe a svete, ktorý doň vstúpil, alebo ktorý si uchmatol, alebo sa prenajme do funkcie apoštola idey, ktorá ho stravuje a s ňou umiera aj básnik.
Kniha Sústredenie Jána Škamlu (Slovenský spisovateľ 1968) je prerývané sústredenie do seba, keď raz v zápase, inokedy len po ňom rodí sa plod nazvaný báseň, výpoveď. Najčastejšie sa rodí v smútku, v racionálnej polohe duše, ktorá už trýzeň prežila. Preto ten častý minulý čas a odstup.
Životný pocit básnika je tragický, dramatický, nespokojný, hľadačský. (A môže mať človek tejto zeme iný životný pocit?) Miera morálnych hodnôt, ľudských hodnôt, je u Škamlu nevypovedaná, neúplná. Jeho polemika, odsudzovanie, dištanc, sú úprimné, čisté, isté - ale nepobadáš ideál, ktorý ho inšpiruje, roznecuje, rozsvecuje. Máš pred sebou len dešifrovaný, obnažený svet dneška, mnohotvárny, úbohý, nehodný, špinavý. Iný svet, ako ho poznáme a pociťujeme všetci, básnik nevytvára.

STRANA 5


Milan Rúfus

Modlitba za úrodu
Nie výcvalom. Len krokom, iba krokom
zem kobylka tu nohy prekladá.
Pod bičom nezrýchli.
A pod modlitbou tiež.
Tisíckrát denne, Bože,
počuješ ten bič i zvon.
A hovoríš: Každý je sám.
I Boh i človek, synu, každý je sám.
A tvoja viera, neviera
tvoj hnev i modlitbu
si ako slamník prestiera
na ľudskú dušu, na príliš tvrdú hlinu.
 
Kúkoľ
Diabol nám pľuje do chleba to plané.
A tmavý chrup mu svieti z osevu.
Na čiernom organe ti potom hráme, Pane.
A nebýva nám pritom do spevu.
Na hrdle hnevu navierajú slová.
Ako žily. A radosť vyčíta:
Praskli nám husle. Halúzka javorová
ma čiernu stenu pribitá!

Helena Potocká

Divého nepredali
Kôň zanovito hriebol ťažkými kopytami do dýľov. Maštaľ sa otriasala prudkými nárazmi. Chvíľami prestal, vysoko vzopäl šiju, obrátil hlavu smerom k dverám a počúval. Čakal. Zbytočne. Gazda neprichádzal. Už dlho neprichádzal. Kôň zohol hlavu a nočné ticho preťali ešte zúrivejšie údery jeho kopýt.
Mala by som vstať a ísť sa pozrieť, myslí si Magda, iste sa zasa odtrhne. No leží ďalej. Zo zadnej izby sa nejasne ozývajú hlasy, Magda sa strhne, zase sa vadia pre Divého. Ja ho zabijem, kričí Ondro, anciáša mu, každú noc od otcovho pohrebu zbuntoší človeka zo spánku.
Nezabiješ, čo by si zabil, vpadne do Ondrovho kriku stará mať. Predáš ho, a dobre ho predáš. Magda prestane počúvať. Teda predať ho chcú! Nevie si predstaviť, že by Divý mal iného gazdu ako otca, že by sa musela dívať, ako si Divého odvádzajú cudzí ľudia. Divého predať! Magda sa s tou myšlienkou nechce nijako zmieriť, dobre si pamätá, keď otec doviedol to divoké, neskrotné žriebä, dvor zostával po ňom ako po bombardovaní, spočiatku sa ho ukrutne bála, potom sa spriatelili, volali ho Divý a to meno mu aj zostalo.
Z maštale sa znova ozval praskot, zarachotili padajúce dvere. Kôň víťazne zaerdžal a už sa dvor otriasal dupotom kopýt. Ak poletí teraz nocou zase k Úšustu, je s ním amen!
Tma nechce rednúť. Magdu striasa zima a strach. Náhlia sa s Ondrom k Močiaru, potom cez Lány až na Vrch a k Úšustu. Tam je! Magda sa rozhľadela. Divý nepohnute stál, strihal ušami a dlho, prenikavo im v ústrety zaerdžal. Magdu striaslo. Ako zhypnotizovaná vykročila k Divému. Nepohol sa. Vyčkával. Priblížila sa celkom k nemu, obrátila sa čelom k Úšustu. Vzdychla a - namiesto opatrného upokojujúceho pohladenia odrazu prudko vystrela ruku k placho vyčkávajúcemu Divému. Ostatné, to už bolo len pár sekúnd šialeného splašeného cvalu a prv, kým sa Ondro stihol spamätať, Divý zmizol nad Úšustom a jeho tiahle erdžanie pomaly zaniklo v rachote padajúcich skál.

STRANA 6


Fedora Klimáčková

Krása dreva
Keď dnes predstavujeme niekoľko novších diel Vladimíra Kompánka, je to skôr len oživenie starších poznaní a zážitkov z tvorby tohto už renomovaného slovenského sochára. Ak hovoríme slovenský, nie je to len označenie jeho osobnej národnej príslušnosti, ale súčasne i určenie celej jeho sochárskej tvorby. Právom ju niektorí teoretici označujú za pendant Fullovej tvorby v oblasti maľby. Slovenské výtvarné umenie až v Kompánkovi dostáva sochára, ktorý nanajvýš moderne, programovo a tvorivo nadväzuje na slovenskú ľudovú výtvarnú tradíciu.
Všeobecné smerovanie Skupiny Mikuláša Galandu k spevneniu, k presnejšiemu, až geometricky čistému určeniu tvaru sa u Kompánka šťastne spojilo s jeho záľubou v našom už osudovo určenom materiáli - dreve a s jeho obdivom ľudovej architektúry a úžitkových predmetov z dreva. Iste sú najznámejšie jeho sochy žien až architektonicky stroho stavané.

Igor Čelko

List o Švajčiarsku
Keď sme sa v máji dozvedeli, že prišla pre náš džezový Traditional Club ponuka na dvojmesačné angažmá v Zürichu, málokto z nás veril, že sa táto ponuka realizuje. Traja z nás boli ešte toho času vojakmi, termín bol prikrátky. Škoda, že toto neboli iba jediné prekážky, ktoré sa až do dňa vycestovania postavili do cesty. Ono človek predsa len viac zmôže proti byrokratom ako proti tankom.
Zázraky na tomto svete sa však dejú. Vycestovali sme 29. augusta 1968. Bol to divný, smutný odchod. Neopúšťali sme svoju vlasť prvýkrát (hrali sme viackrát v NSR, v Belgicku, Rakúsku), ale predsa: tento odchod bol iný ako tie predchádzajúce. Pohľad z Bergu na krásnu bratislavskú panorámu mohol byť pre nás kľudne ten posledný.
Po dvoch dňoch neuveriteľne pomalej cesty Roburom cez celé Rakúsko privítal nás slnečný Zürich záplavou československých zástav, portrétmi Dubčeka a Svobodu. A potom už začala tvrdá profesionálna drina. Začali mesiace bez voľného dňa, štyri až šesť hodín denne s dvoma pätnásťminútovými pauzami. Dixielandový maratón v malom zadymenom lokáli Casa Bar s červeným svetlom, kde sa napriek kapacite sedemdesiat ľudí tlačilo denne vyše stovky. Hrali sme na pozoruhodne malom pódiu, kde po oboch stranách viseli naše zástavy. Atmosféra však dokázala z nás vytiahnuť neuveriteľné. Poznali sme mnohé. Aj takých emigrantov, ktorí s práve takou ľahkosťou opúšťali svoju vlasť, s akou nechali na nás svoje nezaplatené konzumácie. Ale aj veľké množstvo priateľov, známych i neznámych, ktorí prišli za nami na kúsok reči, alebo si s nami zaspievať Slovenské mamičky, Pod našima okny, Študentskú halenku.
Rozlúčka s Zürichom bola smutná a Bazilej, kde sme nastúpili ďalšie angažmá, bol už pre nás tak trochu cudzím mestom. Chýbala atmosféra aj publikum, ktorého tu bolo už pomenej. Prežili sme tu Štedrý večer, Nový rok i svadbu dvoch našich členov. Posledné vystúpenie vo Švajčiarsku sme mali v St. Gallen, v krásnom lokáli pre mládež.
Keď sa pred poslednou skladbou lúčil Peter Móric s publikom a povedal, že sa po takmer piatich mesiacoch vraciame domov, ozval sa obrovský potlesk. Dívali sa však, zdalo sa nám, trochu ako na dobrodruhov, trochu ako na bláznov, trochu ako na patriotov. Ťažko povedať, čo je pravda.
No ale sme doma a začíname znovu skúšať a znovu vystupovať. Čaká nás nahratie LP platne pre Gramoklub - džezovú edíciu, menšie platne, koncerty. Chvalabohu za to: konečne doma!
Demo Vizár
 
Nefilmujme kultúrnosť!
Filmové umenie je súčasne najmasovejším umením, ktoré vedomie spoločnosti vstrebáva, a súčasne je vo svojich špičkách náročné na vnímanie a vyžaduje si prípravu a vzdelávanie. Filmové kluby, keby mali k dispozícii bohatú filmotéku, mohli by byť predpokladom bohatej klubovej činnosti. No keď si porovnáme, že v Čechách a na Morave pracuje asi sto filmových klubov, zatiaľ čo na Slovensku asi sto...
Iniciátori Filmového klubu v Banskej Bystrici (Ivan Školuda a Ado Lunev) rozvíjajú svoju činnosť na vlastnú päsť, bez dotácií a bez vlastnej miestnosti existujú zatiaľ päť rokov, hľadajú svoj spôsob existencie a vyzývajú ostatné slovenské kluby k spolupráci.
Vyšli s nápadom využiť nielen 33 mm film, ale aj 16 mm a na chate na Suchom vrchu usporiadali 16. až 25. januára tohto roku seminár filmových klubov s celoštátnou účasťou. Výber filmov dramaturgicky pripravil Filmový ústav v Prahe a seminár viedol jeho riaditeľ dr. Stanislav Zvoníček. Od 17. do 19. februára potom celoštátny seminár pokračoval v kinosále v Banskej Bystrici.
Klub má štyristo členov, pracuje, oboznamuje divákov s inak neprístupnými filmovými dielami a nechce sa zastaviť na okrídlenom všemocnom konštatovaní: Nemáme podmienky!

STRANA 7


Štefan Baranovič

Poslovia starších čias
Stretávame sa s nimi takmer denne. Prihovárajú sa nám z portálov a stien historických budov, vyrazené sú na minciach a pečatiach starých listín a svojím výtvarným prejavom v rôznej štylizovanej podobe zdobia naše predmety dennej a luxusnej potreby. V podobe štátneho znaku symbolizujú dejinnú opodstatnenosť národnej a štátnej suverenity.
Erby - títo poslovia zašlých čias, svedkovia dejín jednotlivcov, rodov, obcí a miest, etnických skupín a celých národov, ríš a štátov, sú predmetom nášho záujmu a obdivu, štúdia a vedeckého hodnotenia. Ich umelecký vkus, ktorý svedčí o vkuse tvorcov a ich nositeľov, ich zvláštna, až mystická symbolika a najmä ich výrečné svedectvo o dobách dávnominulých, posunuli erby do centra záujmu vedeckého bádania. Stali sa predmetom skúmania špeciálnej pomocnej historickej vedy nazvanej heraldika.
Vo vývoji erbov rozoznávame dve obdobia: obdobie živej heraldiky (12.-16. storočie) a obdobie úpadku heraldickej tvorby, takzvané obdobie papierovej heraldiky, v ktorom erb prestal byť súčasťou výzbroja, ale stal sa symbolickým vyjadrením spoločenskej nadradenosti vlastníka - stredovekého feudála. Pôvodné štítové znamenia sa začínajú používať v úradnom styku na pečatiach starých listín a pečatidlách. Vyrývajú sa do mincí a medailí, stávajú sa ozdobou monumentálnej architektúry a v posledných desaťročiach v štylizovanej, úpadkovej podobe atraktívnou súčasťou luxusných predmetov a predmetov dennej potreby.
Peter Glocko
 
Chodenie do hája
Vycítil som z rečí, že by som nemal strkať nos do vecí, na ktoré nestačím, hoci sa ma týkajú. Mal by som sa radšej niekam vybrať a vychodiť prebytočnú energiu a aktivitu, lebo ma zneužíva. Mal by som ísť trebárs do hája.
Okrem čvrlikania vtáčkov a blahodarného tieňa, ako by povedal realistický poeta, poskytovali háje pokojný úkryt nielen ľuďom, ale aj bohom. Neďaleko hájov dymili táboriská Slovanov. Náčelník kmeňa, trápený hroziacim nedostatkom potravy, vyrušený z meditácií nad poslednou neobhryzenou kosťou, často okríkol kotkodákajúce ženy a pištiace deti: Choďte do hája! Dodával vždy: Pomodliť sa.
Vynachádzavý náčelník sa vždy dokázal vymotať z háklivej situácie. On myslel za kmeň, za to ho platili. Keď siahol po poslednej kosti a pred lačnými zrakmi ohlodal zvyšky mäsa, znamenalo to, že našiel východisko. Risk alebo zisk, myslel si náčelník, tráviac posledný kúsok. Ide sa!, povedal, zobral luk a vypravil sa s kmeňom do cudzieho revíru.
Niekedy však náčelník nič nevydumal. Posledná kosť sa rozdelila a šlo sa do hája. Pomodliť sa, možno drevení bohovia pomôžu.
Náčelník nikdy neobetuje vlastnú holennú kosť, i keď inej kosti už niet, radšej vymýšľa. A ochotných radiť posiela do hája.
V paneláku môžem okrem pozerania televízie, počúvania rádia a čítania novín pestovať pod oknom nanajvýš pažítku. Ale tá má od hája ďaleko, smrdí cibuľou. Chýbajú mi háje, najmä vtedy, keď sa mám ísť do nich upokojiť. Niet už hájov, a keď sa nejaký predsa len nájde, býva obyčajne preplnený. Som vlastne vydedencom z hája.

STRANA 8