ČÍSLO 1, 6. 1. 1969, ROČNÍK II

Pavol Vongrej

Z poučení dejín tvoriť dejiny
Z historických poučení prelomového roku uplynulého azda možno spomenúť aspoň dve sondy z dejín a do dejín národa. Z tohto pohľadu, okrem iných nečakaných zvratov a zlomov, šlo najmä o rok štúrovský a matičný. Výročie zrodu, uvedomenia i prevravenia nášho národa pred sto dvadsiatimi a päťdesiatimi rokmi sa v minulom roku spojilo s uvedomenou a korunovanou snahou plnoprávneho ustanovenia slovenského národa vo federácii.
V akomsi vzdialenom, vyše storočnom echu objatia sa stretli sny a výsledky bojov o štátnu svojbytnosť nášho ľudu. Lebo odkaz štúrovcov, ten mohutný plameň národného odhodlania svietil výrazne na cestu celému prevratnému storočiu slovenskej existencie a histórie. Tak sa ich odkaz chápe aj dnes: nájsť v slovenských dejinách čo najviac záchytných majákov, čo najviac nevyčerpateľných síl a posíl pred akýmkoľvek "násilím moci zradnej" (ako písal Janko Kráľ).
Takéto a podobné úmysly našli nový priestor v nedávno minulej dobe renesancie i vesny našej spoločnosti a v celkom svojskej podobe sa noria aj v poaugustovom skomplikovanom virvare našej súčasnosti. Netreba zvlášť pripomínať (veď sa to ešte nepodarilo zabudnúť), že práve v časoch najťažších a najtragickejších zaznel v celkom novom tóne básnický odkaz štúrovcov. Otvorené a poeticky nákazlivé verše bardov nášho národa, najmä Sama Chalupku, Janka Kráľa a Jána Bottu naraz vyplnili skoro celý priestor básnického vyjadrovania a umeleckého prevravenia k súčasnosti. Cez ich neohrozené slová či v rozhlase alebo v improvizovanej tlači sa jednoznačne pomohlo tomuto ťažko skúšanému národu. Ich verše mu nedávali zahynúť, nedovoľovali stratiť nádej, zachovávali odvahu i rozvahu. A keď si uvedomíme, že toto je, bolo i bude vždy vlastne jedinou silou slabých a malých voči presile veľkých a mocných tohto sveta, že práve takto sme paradoxne získavali presilu ducha, veľkosť myslenia i rozvážnosť činov, že práve toto boli "zbrane" nevyraziteľné a neporaziteľné - vtedy ešte jasnejšie pocítime, čo všetko dali tomuto národu už pri kolíske jeho štúrovskí zakladatelia i formovatelia. Je v tom hrdosť i hrdinstvo, nepoddajnosť i nepoplatnosť, obetavosť i obeť.
 

Ján Smrek

Otrok svitania
Nad strojom driemem už, o jeho chladný kov už opieram si čelo.
Ale zas hrdinsky vzchopím sa, keď môj duch pokoriť túži telo.
Nebesá lilavé do okien sa mi valia a vták mi srdce rozbúšil.
Záhrady voňavé s betónom sa mi pária a tážu sa ma, či som žil.
Ja neviem. Žil som? Ochutnával šťastie? Pršalo. Zeleň upokojuje.
Pozerám do záhrad, tam tráva rastie a človek nechce mnoho, skromný je.
Niekdy aj pobil by sa: jeden úsmev, ak dobrotivý je, ho odzbrojí.
Videl som mnohé bitky, boli hnusné. A preto velebím tých, ktorí nebijú sa.
Blažení tí, čo žijú v pokoji.

STRANA 1

Ján Lyko

Kde zostane pravda
Ak termínom "politická realita" chápeme to, čo nám ešte zostalo, s čím ešte môžeme počítať, je nutné nevzdávať sa svojho programu. Prax však ukazuje, že termín politická realita je značne dynamický, menlivý. V súčasnosti a pravdepodobne aj v budúcnosti (dokedy?) predstavuje mieru zákazov, nariadení, protokolov a zmlúv tajných i menej tajných, o ktorých obyčajný človek nemá ani zdania. A tak nemôže kontrolovať, čo sa s ním deje.
Takáto doba nevyhnutne zvýrazňuje potrebu spoločenskej aktivity, potrebu zdravého kritického myslenia, normálnych vzťahov vo všetkých oblastiach medzi občanom a štátom.
Súčasná naša tlač sa netají tým, že niektoré pravdy treba povedať polohlasom alebo ich vôbec nehovoriť. Takáto situácia je tiež výsledkom našej politickej reality. Musíme si preto zachovať autonómnosť, kde politika už nesiaha alebo nemala by siahať, v kultúre a v umení. Tu sa vytvára skutočná sloboda, i keď iluzórna vo svojich konkrétnych prejavoch a dosahu, predsa len neregulovateľná, neusmerňovaná a preto skutočná.
Stalo sa, a nie je vylúčené, že sa tak bude stávať častejšie, programovitejšie a sústavne, že znova sa v mene niečoho bude útočiť na umenie všeobecne a literatúru zvlášť, lebo tá je zo všetkých druhov umenia najvýrečnejšia. A potom môže prísť pálenie kníh, ničenie myšlienok, zoznamy zakázaných autorov a ich diel. Takúto dobu poznáme z minulosti - znamená temno. Literatúra je len jedna, nemôžeme do nej klásť priehrady dnešného rozdeleného sveta a kritériá politiky. Aj vzťah k literatúre je jedným z príznakov pokroku. Môže sa obmedziť alebo zakázať sloboda prejavu, ale sloboda myslenia zostane v nás a v umení.
 
Peter Liba
 
Základný prameň informácií
Ľudské vedenie sa najčastejšie fixuje v tlačenom slove. V poslednom storočí záplava tlačeného slova vytvára rad prostriedkov, aby sa v ňom mohlo spoľahlivo a rýchlo orientovať. Medzi tie prostriedky patrí už tradične bibliografia. Každý kultúrny národ v minulosti i v prítomnosti má rozvinutú bibliografickú činnosť, raz smerujúcu k vytváraniu podkladov pre vedecko-výsikumnú prácu, inokedy zasa ako informačný prostriedok o literatúre, ako prostriedok výchovný. Pre tieto účely vznikol v Matici slovenskej už v roku 1954 Bibliografický odbor, ktorý za dvanásť rokov zabezpečuje túto základnú evidenciu kníh, časopisov, hudobnín, článkov zo slovenských časopisov. Pre základnú evidenciu národnej tlačovej produkcie vydáva čakopis Slovenské knihy, kde je zachytená mesačná produkcia všetkej knižne vydanej tlače na Slovensku s presným bibliografickým popisom a utriedená podľa medzinárodných zásad. Tým je poskytnuté aj štatistické spracovanie slovenskej knižnej produkcie. Podobne je spracovaná aj produkcia hudobnín v zošite Slovenské hudobniny. Od roku 1965 vychádza knižná kumulácia všetkých časopisov a novím, ktoréé vychádzajú na území Slovenska. A podobne mesačne pre potreby vedecké a informačné vydáva Bibliografický ústav časopis Články v slovenských časopisoch, obsahujúci všetky závažné a jednotné články ústredných novín (mesačníkov, týždenníkov, denníkov a podobne) a všetkých vedeckých časopisov.
Druhá sféra činnosti Bibliografického ústavu je spracovanie retrospektívnej bibliografie. Treba poznamenať, že veľký plán spracovania retrospektívnej slovenskej bibliografie Matica slovenská realizuje spolu s Univerzitnou knižnicou v Bratislave a Štátnou vedeckou knižnicou v Košiciach.
Vedomí si svojej povinnosti voči národnej kultúre, voči budúcim generáciám, vytvárame v bibliografii dokument o našej súčasnosti a zároveň jediný globálny prameň inoprmácií o našom živote, o našej kultúre. Chceme zároveň vytvoriť dôstojnú reprezentáciu, lebo aj cez bibliografiu sa díva na nás svet, ona mu je jedným z okienok prvého poznávania.

Zabudnutý kalendár

2. 1. Jestli v druhý deň mesíce bude svietiť cez deň slnce,
bude moc rýb, vína, zbožia, k tomu statky sa rozmnožia.
6. 1. Na Tri krále o skok dále. Trikráľovú zimu vlk nezožerie.
Január: Bude-li v noci vietor viati, budú husto ľudia mrieti.
Je-li celý mesiac dobrý, bude celý rok podobný.
Zima bez ľadu, kaša bez medu, potok bez ryby, to sú samé chyby.

STRANA 2

Igor Thurzo

Životné prostredie v kultúrnej jednote
O jednote životného prostredia možno hovoriť v časoch ustáleného životného slohu, životnej vyrovnanosti, ktorá však nemusí vyplývať z pohodlných životných podmienok. V určitých časoch a v určitom priestore možno hovoriť o národnom životnom prostredí, ktoré má rázovité znaky spoločenského života národa.
Ak konštatujeme, že nás moderné životné prostredie celkom neuspokojuje, niet príčin odmietať zachovanie starších prvkov životného prostredia, ktorých existencia poskytuje modernému človeku jeden z dopĺňajúcich a vyrovnávajúcich impulzov. Jednota moderného životného prostredia vôbec nemôže vylučovať diferencované bohatstvo štýlových prvkov, najmä ak sú to prvky slohovo vytríbené, bez prehnanej pestrosti. Naopak: hľadáme miesta pookriatia a pohody, obdivu a zamyslenia často aj tam, kde prevažujú prvky minulosti.
Osobitný význam má ľudová stavba v horských, turistických oblastiach, kde sú veľké možnosti využiť ju tak, aby slúžila aj dnešku, zachovávajúc v značnej miere jednotu životného prostredia, naďalej ostávajúc priamo vo svojom pôvodnom prírodnom okolí. Folklór si zachováva ešte v niektorých dedinách životaschopnosť, kroje sa nosia aspoň pri slávnostných príležitostiach; možno to hodnotiť ako estetickú stránku života, nebadať tu očakávaný primitivizmus a nízku ľudskú úrovveň. Možno sa tu stretnúť so zaujímavými dnešnými ľuďmi a dnešnou mládežou.
Kultúrnu kvalitu hmotného životného prostredia pomáha rozvíjať ľudská činnosť, ktorá organicky nadväzuje na zdravé tradície a podmienky krajiny a národa a umožňuje ďalšie uplatnenie prirodzenej intelektuálnej sily, teda práca nedeprimujúca schopnosti, ale rozvíjajúca osobnosť bez ohľadu na sociálne postavenie.

STRANA 3

Ľudovít Fulla

Z palety myšlienok
Slovo odráža predstavy a prenáša myšlienky. Slovo je absolútne voľné, zrozumiteľne presviedča i tvorí nezrozumiteľnosť. Sila presvedčivosti je usmerňovateľom vo veľkých prúdoch života. Riadi umelecké názory a prevracia mienky, úsudky podľa svojej presvedčivosti. Touto ukrutnou silou dokáže z pravdy spraviť lož, z krivého rovné, z bieleho čierne. Jeho silou súdobé názorové výsledky môžu sa davovo rozrásť na ľudstvo.
 
Súčasné umenie, ak má mať trvalý význam, musí budovať na tradícii. To je prirodzený vývoj. Zjavy vytrhnuté z tohto súvisu môžu byť originálne, ale spadajú do okruhu módy a ako každá móda nemajú dlhého trvania. Móda sa často mení, to je jej prirodzená vlastnosť. Tradícia vyrastá z koreňov pôvodu originality, preto sa v každom čase treba k nej vracať. Tradícia je konzervácia hodnôt, z ktorých národ neustále čerpá. S ňou rastie a s ňou sa i vyvíja. Modernosť v umení je len aktuálna súčasná, súdobá norma, ku ktorej život vývinom dospel. Keď sa modernosť odpúta od tradície, stáva sa módou.
 
Malý národ v kultúrnej súťaži s veľkými civilizovanými národmi môže len tak obstáť, keď predloží pozoruhodnosti svojej originality. Veľké národy i bez tejto vlastnosti môžu sa vliať do mora svetovosti bez obavy, že by tam mohli zaniknúť, že by sa tam mohli stratiť. Svetovosť do istej miery stiera národné hranice, preto čím menší národ, tým húževnatejšie sa má pridŕžať svojich kmeňových znakov. I my si musíme kultúrnu existenciu brániť svojou rázovitosťou, svojou originalitou, ktorá tkvie vo svojráznych koreňoch našich predkov.
 
Z palety nálad
Ideálne položenie Ružomberka vo venci okolitých hôr s dominantou stavieb na Rínku utvorili po stránke estetickej jednu z najkrajších a najtypickejších mestských siluet. Takéto mesto by mohlo byť perlou Považia, keby mu ešte toľko nechýbalo.
 
Asi pol hodiny cesty od Ružomberka smerom na Ludrovú stojí v poli malý osamelý kostolík. V tejto starej, dnes už pamiatkovým úradom chránenej stavbe, robil donedávna majster Štalmach reštauračné práce na starých freskách. Tento kostolíček veľmi malebne zapadá do kraja a už zduiaľky ho vidieť, ako sa belie na pozadí fialových hôr. Bol vždy pútavým objektom pre maliara a neraz som si ho i sám, ešte ako študent, namaľoval.
 
Jesenné sfarbenie na dolinách vykúzľuje čarovnú rozprávku a pripomína úchvatnosť Benkových obrazov. Majster Benka tu dlho pôsobil a svoje najkrajšie obrazy vytvoril v tomto kraji. Bolo to už díávno, ale viem, že majster i dnes rád spomína na čistotu panenskej prírody, na krásu ničím neporušenú. Veď vtedy ešte okrem vtáčieho spevu v kroví, bublania hravých vlniek v potoku a senníkov nebolo tu ničoho. Je zaujímavé, ako táto primitívna, ale vzhľadná architektúra svojím bezchybným, proporcionálne vyváženým zjavom esteticky zapadá do okolirej prírody.
 
Sám som na ulici, nikoho nepočujem, nikoho nevidím, len jasný mesiac, druh mojej samoty, svieti na toto tiché mesto, na tútu tichú noc. Myšlienky mi dolujú v hĺbkach mlakdosti už nenávratne zaviatych rokov, bo tu, blízo jasnej pamäti niet takých Vianoc, aké hľadám. Bo tu, roky a roky, čo pamätám, v čas radosti veselosti ovial ma vždy závan akejsi tichej clivoty. Už hmla padla do ulíc a chlad kosti preniká, keď i smútkom zdrvený poberám sa domov. Niet ich, niet, pretože také ešte u mňa neboli. A mohli byť! Áno, už vlani. V roku 1965 mala byť postavená galéria a ateliér pre mňa a pre moju prácu, tak sa povedalo zjara, že do Vianoc. Už sú tu druhé Vianoce a stavba vari nebude hotová ani do budúcich.

STRANA 4

Rudolf Chmel
Ján Smrek spomína
Ak ešte pred niekoľkými rokmi sme sa mohli sťažovať na nedostatok súčasnej slovenskej memoárovej prózy, tak v poslednom období akoby sa i tu začalo blýskať na časy. V dnešnom štádiu vývinu nášho duchovného myslenia sme na Slovensku v tom (možno šťastnom) čase, v ktorom nám "dorastá" spomínajúca plejáda slovenských umelcov, vedcov, politikov. Je to generácia dnešných šesťdesiatnikov - sedemdesiatnikov (Benka, Alexy, Stodola, Mráz, Gašpar, Hrušovský a mnohí iní).
Okrem istého takrečeno historického odstupu je pre písanie pamätí potrebná taká duchovná atmosféra, ktorá vie zabezpečiť pri rešpektovaní autorského subjektu maximálnu objektivitu a pravdivosť. Všetky tieto prednosti môžu mať memoáre Jána Smreka Poézia moja láska (Spomienok kniha prvá 1920 -1930, Slovenský spisovateľ 1968, rozplánovaná na štyri zväzky):
pre svoju pomernú zovrubnosť, obsažnosť, dôkladnosť, zasvätenosť, úprimnosť i jasnú angažovanosť, ktorej neškodí jeho sklon k beletrizovaniu. Smrekove "výklady" či interpretácie vlastnej poézie (v knihe neobvykle hojné) to celkom presvedčivo dokumentujú; okrem toho sú i učebnicovým príkladom istého druhu vznikania básní, nazretia priamo do básnikovej kuchyne či izbietky.
Smrek 20. rokov nášho storočia je Smrek 20. rokov svojho života. V mnohom pohnutého, ale v mnohom vľúdneho, dalo by sa povedať, že napriek všetkej nepriazni šťastného. Pre toto preplietanie sa smutného i veselého, nostalgie, sentimentu i bohémstva zdravej vitality, redaktorskej zodpovednosti so študentskou neviazanosťou, pre túto typicky dobovo smrekovskú symbiózu je jeho spomínanie čitateľsky pútavé, i keď chvíľami akoby nostalgicky dojímavé a v dobrom slova zmysle naivné. Ožíva v ňom poprevratová Bratislava, Martin, Modra (ale už i Praha s nezabudnuteľným Mazáčom, Varšava), luteránske fary (zochovská, rázusovská, royovská, stanekovská a iné), všetko s neodolateľným čarom znovuvzkriesenia národa, činorodej kultúrotvornej práce, ale aj zlatého bohémstva.

Miloš Kovačka

Citový dejepis
Ak je objektívnou pravdou presvedčenie Alberta Camusa, že "umelec vytvára pre seba svet odznova", nemôže byť výnimkou najmä poézia. S touto myšlienkou treba brať do rúk sto básní Vojtecha Mihálika v zbierke Sonety pre tvoju samotu (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968, mimo edície, vydanie druhé), ktoré sú typickým dokladom návratov básnika k základným atribútom i hodnotám vlastného ponímania sveta, človeka, básne. Sú, ako sám píše, jeho "citovým dejepisom, možnosťou najintímnejšej výpovede", niekedy spoveďou, inokedy tichým výkrikom i tichým šepotom o vlastných ranách, vlastnom zmätku, predovšetkým však chvíľami nového a nového vykúpenia, chvíľami obrody "čistého srdca" v čistom prostredí básne.
Nielen sonety naplnené mučivým (i pozorovateľským) filozofickým podtextom, kontrapozičným hľadaním právd, ale aj mikrodetaily, fotopreparáty drobných vzťahov ľudí, človeka muskulatórneho i človeka duchovného, metaforicky uloženého do prírodných reálií, do "sociálnych vzťahov" prírody, dotvárajú obraz Mihálikovej najsúkromnejšej poézie, nevenovanej nikomu, len sebe, svojmu svetu, veľmi príbuznému obecnému svetu dnešného človeka, ktorý nie vždy chápe jeho tajomstvá (i "veci jasné") a nie vždy dosahuje schopnosť pravého tvorcu - a to je i príčinou Mihálikovho úsilia samoutvrdzovať sa vo svojom svete (alebo budovať ho?) vždy odznovu. Stalo sa tak v básňach, ktoré vznikali viac ako dvadsať rokov a ktoré teda dokumentujú stále úsilie i nutnosť súkromne sa vyspovedať v básni a básňou. Ale prečo nie reálnemu svetu, uprostred ktorého sa človek a básnik dostával do kríz?
Len budúcnosť môže vysúdiť statočnosť básnika v jeho odchodoch do súkromia.

Tomáš Winkler

Prvé smutné rozkoše
Až Reiselovým vstupom do literatúry, básnickou zbierkou Vidím všetky dni a noci (1939), vytvára sa zo slovenského nadrealizmu, po Fabryho debute z roku 1935, výraznejšie umelecké hnutie. Fabryho debut sa vyznačoval skôr negáciou starej poetiky, rozrušovaním dovtedajších konvencií v poézii, zatiaľ čo Reisel prichádzal do literatúry programovite a konštruktívnejšie, čo vyplýva aj z toho, že na radu jedného z teoretikov nadrealizmu Mikuláša Bakoša odstupuje od vydania zbierky Dotyky, ktorá podľa Bakošových slov by "zbytočne retardovala vývin a zatemňovala situáciu".
V druhej básnickej zbierke Temná venuša (bola napísaná po básnickej zbierke Vidím všetky dni a noci, ale vyšla len v roku 1967) sa tiež dostáva na prvý plán Reiselovej poézie žena, teraz už nie na takom plátne ako v prvotine, ale v hľadaní zmyslu, smerovania, podstaty; od deštrukcie k symbolu ženy, naviac s intímnym vzťahom k tomuto básnickému objektu. Básnický výraz sa zbavuje nefunkčnosti a do popredia vystupuje myšlienka.
Ďalšia, v poradí tretia Reiselova zbierka Neskutočné mesto (1943) je už adresnejšia a ešte viac je v nej zvýraznený vzťah básnika k predmetu svojej poézie. Tu dokonca svoju lásku už pomenúva (Emília), ale aj táto zbierka je len hľadanie vízie, hľadanie ženy v neskutočnom meste. V básnickej zbierke Zrkadlo a za zrkadlom (1945) Reisel opúšťa už zázemie, z ktorého vchádzal do literatúry, zároveň to znamená stratu hodnôt vydobytých v zápase o moderný básnický výraz.
Tento oblúk Reiselovej poézie zachytáva reedícia zbierok "z nadrealistického obdobia" tohto básnika, ktoré vydalo vydavateľstvo ZSS (1968) pod názvom Prvé smutné rozkoše. Doslov k reedícii napísal Mikuláš Bakoš. Polemizuje v ňom s niektorými súčasnými názormi na miesto nadrealistickej poézie v našom literárnom kontexte. Po reedícii Fabryho nadrealistických zbierok je Reiselova kniha Prvé smutné rozkoše druhá knižka básní, ktoré pomáhajú lepšie poznať vývin slovenského nadrealizmu.

STRANA 5

Vladimír Miro

Teta Klaudia
Často spomínam na tetu Klaudiu, na jej čudnú postavičku v šatách, aké sa už dávno nenosili. Pri svojich potulkách mestečkom som nikdy nevidel ženu v takej dlhej sukni a v takom zvláštnom kabátiku. A veru sa ani nepamätám, kedy prišla do našej chalupy. V spomienkach som ju vždy videl medzi nami. Už ako malý chlapček som často prichádzal k jej chyži z druhej strany chalupy, opieral som sa o veraje a nazízal cez štrbinu pri otvorených dverách do maličkej komôrky s úzkou posteľou a s okrúhlym stolíkom uprostred. Ale mňa priťahoval vtedy najmä veľký obraz na stene a na ňom mladý muž v podivnom obleku s vykrútenými špicatými fúzmi. Vtedy som ešte nevedel, kde sa teta Klaudia u nás vzala, dráždila však moju fantáziu ako niečo nezvyčajné, čo som za tým tušil.
Opieral som sa o veraje a hľadel na obraz mladého muža v podivnom obleku, v hrubom ráme, vyrezanom z čierneho dreva. Zrazu som počul vľúdny hlas: "Poď ďalej, chlapček!" Precupkal som bosými nôžkami tých pár krokov. Stál som pod obrazom a zvedavo som si ho pozeral. "Ten ujo je môj manžel," prihovoril sa mi láskavý hlas.
"Veľmi som ho ľúbila," pokračovala teta Klaudia. "Všetci si myslia, že som sa chcela len zaopatriť, ale ja som nemohla bez neho žiť." "Bez koho?" nerozumel som. "Bez neho." Ukázala na muža so špicatými fúzmi. Prísne pozeral na nás z čierneho rámu. "Nič mi nenechal. A predsa mi niečo ostalo. Spomienky. A ešte niečo."
Teta Klaudia prikročila k sklenenej skrinke. Pamätám sa dobre, zdvihla ruku a pritlačila prst k drevu. Skrinka sa oddelila od zadnej dosky, otočila sa ako dvere v čapoch a hľa, na zadnej doske sa ligotalo niečo žlté, lesklé. Teta Klaudia si rýchlo, ako v horúčke, nastrčila prsteň s veľkým krvavočerveným kameňom na prst, nasadila si náušnice, na krk zavesila náhrdelník z okrúhlych tuhozelených kamienkov, nakoniec si okrútila dlhú tenkú retiazku s hodinkami, trikrát si ju obtočila okolo pliec a konečne zastrčila hodinky do šiat. "Tak! Pravda som pekná?"

Peter Karvaš

Tajomstvo
Rozšírená povera tvrdí, že tajomstvo je to, o čom ľudia nevedia. Myslím, že je to prinajmenej nepresné. Tajomstvo je naopak to, čo ľudia dobre vedia, ale nepovedia.
Kádrové materiály boli tajné klasickým spôsobom: nielenže boli prístupné iba rozhodujúcej minorite (priamo sa mi chce povedať: minoritom), ale museli ostať tajomstvom hlavne pre toho, o koho išlo.
Zhodou náhod som zažil čarovnú chvíľu. Bola to fantastická, závratná lektúra, ten môj kolektívny morálnopolitický chorobopis. Nejde o to, čo som sa o sebe podozvedal. Pravdu povediac, tušil i vedel som o sebe horšie veci. Ale strhujúce, opojné boli svedectvá vydané o mne pod rúškom tajomstva; pod jeho kepienkom; áno, pod jeho záštitou. Svedectvá totižto pochádzali od ľudí.
S týmito ľuďmi som sedel v kanceláriách, vo výboroch, na zhromaždeniach; vadil som sa s nimi o taľafatky; poznali sme sa až na kožu; požičiavali sme si knižky, peniaze, nadávali sme na pomery, dúfali plece pri pleci úprimnou, oslepujúcou nádejou, dopúšťali sa strašných spoločných omylov a bili sa o nie vždy najhoršie veci. Prechádzali mojím a ja ich životmi ako gánkami spoločného domu, naše myšlienky a myšlienočky susedili.
Odrazu som pochopil, čo značí "odhaliť oponu tajomstva" - a že sa to nemá. Pod zárukou tajomstva, pod spoľahlivou ochranou tajomstva svedčili o mne, ako bolo treba: ako sa očakávalo.
Neboli to zlí ľudia a ja som ich mal vlastne rád, no tajomstvo nás nezjednocovalo, lež stálo medzi nami ako ostnatý živý plot. Totiž nie to, že o mne podali svedectvo do tajných materiálov, ale že som sa o tom tajne dozvedel.
Vraví sa: rozlúštiť tajomstvo; alebo: ukradnúť tajomstvo; alebo: tajomstvo vyšlo najavo. Prirodzene, nič som nerozlúštil, nič som neukradol - veď to boli moje a nie ich tajomstvá - a vôbec nič, bohužiaľ, nevyšlo na svetlo. Ale je čosi nezdravé v kráľovstve tajomstiev: medzi ľuďmi i štátmi, medzi orgánmi a inštitúciami, medzi bratmi, priateľmi, manželmi, medzi majiteľmi ideálov i materiálov. Tajomstvá sú i nebezpečné: nedajú sa izolovať od živých, prekrvených tkanív; sú rádioaktívne; akosi leptavé; sú ako nálože: keď napokon vybuchnú, človek nikdy dosť dobre nevie, ktorým smerom zasvištia ostré, žeravé črepiny, koho zasiahnu a čo spôsobia.

STRANA 6

Viera Richterová

Viera, nádej...
Namiesto štúdia na VŠMU som rovno zo školských maturitných lavíc okúsila dosky, ktoré znamenali Zvolen. Odišla som preč z Bratislavy od rodičov a priateľov do kruhu dospelých. Iste som bola veľmi smiešna so svojimi reakciami na nové nezvyklé prostredie, o ktorom som dovtedy len snívala. Divadlo. Pridelili mi prvé úlohy, prišli prvé starosti s rolou, a keďže som bola ešte len veľký diletant, i starosti so sebou.
Vďaka jednej veľkej úlohe z tohto obdobia sa stal mojím obľúbeným autoromTennesee Williams. Bola to Rosa vo Vytetovanej ruži. S vervou - a čiastočne i s komplexami - som hrala toto sicílske pätnásťročné dievčatko, keďže som mala už o dva roky viac. Cítila som sa pristará. Podarilo sa mi ju zahrať spontánne: bola to postava, o ktorej sa hovorí, že hercovi sadne - to bolo pre mňa veľmi dôležité.
S Williamsom som sa potom často stretávala v semestrálnych prácach na VŠMU (Sklený zverinec, Leto a dym) a pri školskom predstavení Domu na zbúranie. Po spoločných uvažovaniach a diskusiách sme sa nakoniec všetci, celý ročník, rozhodli pre Divadlo SNP. Všetci sme však nezostali, augustové udalosti spôsobili, že jeden náš priateľ rozviazal zmluvu a je teraz na ročnom študijnom pobyte v Nancy. My ostatní sme tu doma odpremiérovali Stodolovu Marínu Havranovú a najnovšie aj Hviezdoslavovho Herodesa a Herodias. Postava Želky v Maríne je mojou prvou postavou v Martine a sobotňajšou slávnostnou premiérou Herodesa pripadá do môjho zoznamu ďalšia - Salome.
Herec prežíva na javisku nový život, mnoho životov, na javisku môže začať všetko odznova. Najkrajší je pocit kontaktu s divákom, keď divák dýcha s hercom a naopak, keď môžeme trochu manipulovať s citmi a pocitmi.
Nešťastie je zvyknúť si na niečo, s čím sme nespokojní. Nemyslím si však ani, že by som bola šťastná. Šťastie je asi len subjektívny vnem pocítených objektívnych okolností. Sú to len chvíľkové pocity -.napríklad som šťastná po niektorom predstavení z istej sebarealizácie, alebo po prečítaní dobrej knihy.
Pavla Kováčová
 
Čo som si myslela
O Antonionim som dosiaľ viac čítala, ale jeho filmy ma o to viac prekvapili. To jeho videnie!
Vo Zväčšenine je svet začarovaný do neopakovateľne krásnych obrazov. Ten skeptický pohľad nepotrebuje mnoho slov, nepotrebuje ani hudbu, jeho ticho je dráma bez pátosu. Pri Zväčšenine som čakala na zázrak. Zázraky sa nekonajú, ale v umení áno, dosiaľ áno.
Fotograf fotografuje v ateliéri. Je v tom rutina, zvládnuté remeslo, živý objekt je pre neho iba dráždivý predmet, ktorý inštaluje podľa svojich predstáv. V tej spoločnosti - presvedčujem sa, vidím to - práca sa stáva ťarchou pre zhon a nervové vypätie zo šialeného tempa, kde ustálené životné hodnoty sú stratené, kde predčasné poznanie mladých urobilo z nich starcov, kde niet inej stálej hodnoty ako - smrť. Asi preto hra a únik sú jediným riešením pre revoltujúcich jednotlivcov. Som zvedavá na ženy, ktoré si oblečú na seba módu, čo fotomodelky predvádzajú. A dievčatá, čo naháňajú Davida, aby sa mohli stať fotomodelkami! Chceli by, keby videli, čo to znamená?
Vychádzam z kina, otrasená, ale so zázračným poznaním: vždy je nejaké východisko. A keď nijakého niet, tak sa musí vymyslieť. Výmyslom sa medze nekladú, nevtesnávajú sa do akčného programu, žijú samostatne, dokiaľ sme ich fantáziou schopní oživovať. To nie je realizmus, reality už máme plné zuby.
Vďaka vám, pán Antonioni!
Damián Vizár
 
Čakanie na spasiteľa
Dňa 21. decembra 1968, ktorý bol dňom premiéry Čakania na Godota, vzniká v priestoroch Divadla na korze činoherný súbor nového bratislavského Divadelného štúdia (ako znie jeho názov), ktorý si nemôže dovoliť viesť naštudovanú hru v rovine ťažkej intelektuálčiny, nemôže si dovoliť odradiť masy mladistvé, študentské i stredoškolské, preto režíséri predstavenia Milan Lasica a Vladimír Strnisko predstavili Beckettovu grotesku zúfalosti ako grotesku doslovnú, ako hru na nemý film, na Chaplina. V tomto prípade Milan Lasica využil svoje skúsenosti kabaretného divadla, vypointoval gagy, obrátil protagonistov Mariána Labudu a Stana Dančiaka do hľadiska. Estragon a Vladimír, títo Beckettovi zúfalci, mrkajú na diváka, naznačujú mu, že text majú len v ústach a hlavne že mu dávajú akýsi nový, naliehavejší zmysel.
Kto pozná skupinu, ktorá je základom tohto činoherného súboru, vie, že ju k tomuto všetkému predurčuje generačná kolektívnosť, lepšie: kolektívnosť spolužiackeho charakteru. Treba ich upozorniť, aby sa takto neizolovali i do budúcnosti.

STRANA 7

Michal Šulek

Novoročný vinš
Mojim vďačným pánom v Istebnom dedine
vinšujem v tento rok, nech im nič nezhynie;
ale požehnanie nech im z neba plynie
do komôr, do stodôl, ba i do ich skrine.
Nech sa im i statok vždy vo dvore množí,
nech v stodolách majú až po pánty zboží;
nech im aj ich hodnosť do smrti osoží,
nech každý v sto rokoch své kosti v hrob vloží!
Ešte ďalej pánom vinšujem, a síce:
koľko hviezd na nebi stvoril Boh tisíce,
koľko myší lapia do roka lasice,
koľko holbí dajú tokajské vinice,
koľko kvapák vody má každá studnice,
koľko polzu zrobí horúca zimnice,
koľko nití zhubia krajčírske nožnice,
koľko treba súkna siah na kabanice,
koľko rífov majú židovské tkanice,
koľko slov vypustí kňaz z kazateľnice,
koľko hláv kapusty zhubia húsenice,
koľko krokov v roku zrobia tanečnice,
koľko bača rozdá črpačiek žinčice,
koľko vajec znesú oravské slepice,
koľko mušiek lapia v lete lastovice,
koľko funtov loja treba všem na svíce,
koľko ľudí majú viedenské ulice,
koľko ľudí zmyli Turčianske Teplice,
koľko ráz sa pohnú všetky borovice,
koľko ráz zaskočia všetky veverice,
koľko maku vojde do plnej merice,
koľko zŕn prepadne cez panské riečice,
toľko mier vinšujem vám pánom pšenice,
ovsa i jačmeňa, hrachu, šošovice.
Jozef Pranoscius
 
Predpovedanie budúcnosti
Pohanskí Slovania, žreci, veštci či veštice dokázali predpovedať nie iba z ohňa, dymu, letu vtákov, bzukotu včiel alebo rehtania koní. Vedeli oni - len čo prebrali všesvetový kalendár - veštiť i z prvých dní nového roka. Prvých dvanásť dní v roku totiž vždy zodpovedalo príslušným mesiacom, skúsenosť to dokázala, nuž tento kumšt dodnes prežíva v ľudových zvykoch. Upnime sa preto pietne k ľudu, k svojmu ľudu, a poctivo si značme, čo všetko sa odohráva v prvom tucte dní - naisto to bude obrazom celého roka.
Vlaňajšok nám to hodnoverne dokazuje. Pamätáte sa, ako polovičato sa 5. januára riešila výmena osôb? V máji na pléne sa to hneď ukázalo. Všimli ste si, že 8. januára bol taký mráz, až sa ruky lepili na železo? V auguste prišlo potvrdenie: ešte nikdy toľko železa nepriťahovalo toľko rúk.
Zbavme sa preto nedôvery k predpovediam a starostlivo si uchovajme všetko, čo sa po tieto dni prihodí. Bezpochyby sa nám to zíde. Keď už k ničomu inému, tak aspoň k tomu, aby sme pochopili, že všetky naše ciele a snaženia sú naďalej vo hviezdach.

STRANA 8