Rapsódie a miniatúry



Velice přibližně, ale docela přesně

Na veletrhu knihy v Praze jsem na slovenském stánku dostal darem několik knih, a to jako výraz radosti nad tím, že jsem se tam opýtal, co mají nového od Kadlečíka, starého od Slobody, novšího od Johanidese... Ani si nevzali peníze, oni nebyli prodejní stánek, oni byli výstava. A mezi těmi knihami dal dvojdílný Kollár a sborník Slovenští romantici, který uspořádal Cyril Kraus. A ten právě čtu. Bylo by předčané říkat, co si myslím, o celku, čtu v tom každý den a velice mě to zajímá. Obsahuje tato jména: Hurban, Kalinčiak, Tomášik, Kubáni, Pauliny-Tóth, Bachát, Ferienčík, Záborský... Jsou tam jejich fotografie, hledím, a koho nevidím: Ivana Kadlečíka! Pod jeho fotkou je napsáno Gustáv K. Zechenter-Laskomerský. A opravdu by se jeden mohl splést, kdyby nevěděl, co píše Kadlečík, věda ovšem, co psali všetci títo.

Zatím, co jsem přečetl, dovídám se velice zajímavé věci o slovenských dějinách, jak si je slovenští obrozenci a vlastenci představovali. Je ihned zřejmé, že si část těch dějin museli vymýšlet: ty bitky s Turky, a Rákoczi proti králi... Což všecko jim odpouštím pro neuvěřitelnou přesnost jiných údajů: že na Váhu je Trenčín, což tak dobře znám, Strečno že je vypálené... a podobně. Jsem těmto romantickým stařešinům vděčný a zároveň se jim omlouvám, že jsem o nich nevěděl, a stydím se vůbec, že my Češi tak málo víme o slovenských dějinách za uherských časů.

Hlavně sa omlouvám Janu Kollárovi, že jsem se kdysi dal odradit předepsanou Slávy dcerou a až teď se dovídám o jeho životě dětském, studentském, o jeho obdivuhodné cestě za poznáním. Tato kniha leží na okraji našeho stolu v kuchyni a denně já z ní kousek, stránku či dvě, přečtu paní Vaculíkové a pak dlouho rozprávíme o životě, dějinách... a teď se nám do toho připletl Ivan Kadlečík se svou rodinou, tedy: Zdravíme vás.

Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. Já už jsem kdesi napsal, když jsem asi třikrát bezúspěšně navrhoval Ivana na Seifertovu cenu, že Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobody. Velice nepŕesně, ale trochu přiléhavě bych řekl, že zatímco jeho výše zmínění kolegové svými postavami bojovali za slovenský jazyk, Ivan takto vyspělým jazykem bojuje za svou postavu: svou slovenskou postavu v Evropě. Velice přibližně, ale docela přesně dá se říct, že národ, jeho literatura, jsou plně dospělé, když se dostanou k sebekritice až k sebevýsměchu. Což se dá ukázat na Ivanu Kadlečíkovi.

Onehdy jsem měl besedu v Mahenově památníku v Brně a tam jeden člověk se mě ptal, co si dnes myslím o rozdělení Československa. Pravil jsem, že je to po mnoha stránkách úspěšné, nešťastné jen v tom, že se porušila souvislost české a slovenské literatury, že Češi ještě víc než předtím pomíjejí slovenské psaní, ač přímo lačně baží po všem ze slovenské společnosti a po mnohém z tvorby. A jeden pán pravil, že mu nejvíc chybějí slovenské anekdoty: hlavně i s tou slovenčinou. A tu co jsem já, Ivane, udělal! Já jsem řekl, že bych jim jednu slovenskou anekdotu pověděl, ale že se před Janem Šimsem, evangelickým duchovním, stydím. On veľkomyseľne nabídl, že odejde, a já jsem pravil:

Volali ste o pomoc?
Nuž, pán predseda, nevolala som.
Bránili ste sa?
Pán predseda, nebránila som sa.
Dali ste vôbec dajako najavo, že vám to nie je po vôli?
Nuž, nedala som...
Ale veď´tohto človeka žalujete pre znásilnenie, čo ste si mysleli?
Tak som si myslela, pán predseda...
A vtom se Šimsa Jan vrátil.

Praha 2. 6. 2003

Ludvík Vaculík

Spisovateľ ako strom

V 70. a 80. rokoch sa mi dostávalo do rúk značné množstvo publicistickej a beletristickej tvorby z disidentského prostredia vo vtedajších komunistických krajinách. Hoci som zväčša sympatizoval s kritickým tónom týchto príspevkov, neraz som si pri ich čítaní musel – parafrázujúc Kollára – pomyslieť: Čo len z vás slov bude o sto rokov? Čože bude z celej Európy? Mnohé z toho, čo sa uverejňovalo v exilových periodikách, bolo do takej miery časovo a spoločensky determinované, že bolo nevyhnutne odsúdené na rýchle zabudnutie. Jednou z pascí, do ktorej aj niektorí literárne ambiciózni kritici vtedajšieho režimu rovnými nohami skákali, bolo bezmyšlienkovité prijímanie literárnych kritérií, hlásaných vtedajšou politickou mocou. Aj tvorba mnohých disidentských autorov bola “stranícka”, ibaže s opačným znamienkom. Skrátka, aj v disidentských kruhoch sa do určitej miery pestovala utilitárna, politizujúca estetika, názorová čiernobielosť a tematická podenkovosť.

Už vtedy bolo zrejmé, že Ivan Kadlečík nepatrí k autorom, ktorí len tak ľahko “vypáchnu”. Je to spisovateľ, ktorý dobre pozná cenu slova a ktorý vždy dokáže vidieť hlboko pod klzký povrch spoločenskej pseudoaktuality. Svoj boj s komunistickou totalitou neviedol siláckym názorovým šermovaním, ale tak, že dôsledne vychádzal zo životných hodnôt, ktoré boli “z iného sveta”. Sústreďoval sa na ľudskú duchovnosť, historickú kontinuitu a na subjektívnosť výpovede, teda na oblasti, ktorým komunistická ideológia upierala právo na existenciu. Kadlečíkove literárne diela i dielka neboli propagandou ani antipropagandou, ale predovšetkým osobným svedectvom, hĺbkovou reflexiou a nadčasovou poéziou. Aj preto si tento autor môže dovoliť vydávať reedície svojich starších kníh: jeho hlas znie a vždy bude znieť rovnako naliehavo a autenticky, bez ohľadu na momentálne politické pomery a literárne módy.

Jadro knihy Rapsódie a miniatúry, zatiaľ poslednej Kadlečíkovej reedície, vzniklo v 70. rokoch a vyšlo najprv v samizdate r. 1981 Prvýkrát rozšírenú verziu vydalo v r. 1988 české exilové vydavateľstvo Index (v Kölne). Brniansky Atlantis sa r. 1992 zaslúžil o nanovo rozšírené vydanie. Najnovšia verzia, vydaná levickým LCA, je teda už štvrtým a po tretíkrát rozšíreným vydaním knižky, ktorá je tu navyše obohatená osobne ladeným, žičlivým doslovom Ludvíka Vaculíka.

Je to, ako vždy u Kadlečíka, knižka autobiografická, pozostávajúca z kratších úvah, denníkových záznamov a rýdzo poetických pasáží. Napriek tomu, že pôdorys textu sa oproti predošlým vydaniam rozšíril, dielo si udržuje vzácnu kompozičnú jednotu a vyváženosť. Niektoré motívy sa cyklicky opakujú, iné postupne nadobúdajú širší obsah a nové vyznenie. Viaceré zdanlivo kategoricky vyslovené súdy sú v neskorších pasážach tvorivo spochybnené, alebo – ak chceme – aj popreté. Autor dáva prehovoriť mnohým hlasom vo svojom vnútri, súc si vedomý, že ľudská identita nám nie je daná do vienka, že si ju musíme neustále hľadať, vytvárať a dotvárať, čo nevyhnutne znamená neprestajné preverovanie seba samého. Kadlečík ako hudobník-organista vie, že vnútorná mnohozvučnosť, ba aj občasné disonancie, neznamenajú rozpad osobnosti, ale že až súzvukom, súhrou, a neraz i súbojom našich duchovných “píšťal” sa dopracúvame ku komplexnému svetonázoru a k autentickej ľudskosti. Isteže, toto je proces namáhavý, neraz bolestivý, no pre človeka, ktorého prvoradou hodnotou je vnútorná sloboda a nadhľad nad zmyslovým svetom, inej alternatívy niet.

A tak sa v Kadlečíkovom texte objavuje priam “pohanské” opojenie hmotou a zmyslovosťou, ale aj duchovné povznesenie nad všetko hmotné a hmotárske. Je tu bezvýhradné pritakávanie pozemskému životu, ale aj (na str. 62-63) silné metaforické stotožnenie sa so zárodkom, ktorý sa odmieta narodiť. (Mimochodom, táto strhujúca pasáž by bola hodná takého Samuela Beckketta, ktorý si vraj pamätal svoju prenatálnu existenciu v tele matky.) Organ sa nám raz predstavuje ako obraz božskej dokonalosti, inokedy, v existenciálne vypätej situácii, ako zradný “diabolský nástroj”, ktorého “každý tón sa stráca, letí, rozprskne sa ako žiarivý bolid, meteorit ku hviezdam, alebo padne do obecnej kanalizácie...” (str. 36).

Kadlečík vidí ľudský svet ako navzájom sa prepájajúce reťaze mýtov – v tomto ohľade by ho bolo možné označiť za jungiána. Nadčasové, mýtické dimenzie nachádza aj v zdanlivo bezvýznamných každodenných zážitkoch, no samozrejme, že aj v prírodných, dejinných, náboženských, umeleckých a erotických súvislostiach. Svoju mytológiu si do značnej miery vytvára sám, no takisto tvorivo zasadzuje svoj život do veľkých mýtov svetovej literatúry.

Najčastejšie sa vracia k Sizyfovi (existenciálna vzbura, ale aj duchovná nezdolnosť), Odyseovi (púť po cestách poznania a strastiplný návrat domov), prorokovi Danielovi (biblický predobraz veriaceho, no súčasne kritického vzdelanca), Hamletovi (intelektuálna a morálna nepodkupnosť, nepochopenie zo strany okolia) a Dom Quijotovi (aristokracia ducha, povznesenie sa nad triviálnu pragmatickosť). V exaktnejšej rovine sa autor často zamýšľa nad osudom vlastného rodu, miestom človeka v kozme, ako aj nad historickými a kultúrnymi osobnosťami, s ktorými sa sám cíti byť duchovne spriaznený. Najčastejšie spomína svojho milovaného Johanna Sebastiana Bacha (ideál zduchovnelosti i estetickej čistoty), blízki sú mu aj Martin Luther (reformátor, vytvárajúci z vlastných protirečení novú celistvosť), Juraj Tranovský (majster náboženskej piesne a básnického prekladu), Albert Schweitzer (vzor vysokej etickej integrity), Milan Rastislav Štefánik (génius činu, človek železnej vôle a odvahy), Ivan Krasko (básnik, ktorý dokázal na malom priestore načrieť do najhlbších útrob človečenstva).

O veľkej väčšine týchto súvislostí, náväzností a neraz až prekvapujúcich významových väzieb a reťazcov nás autor dokáže presviedčať aj vďaka svojmu jazyku, krištáľovo čistej, aforisticky hravej a muzikálnej slovenčine, ktorej rytmus i sémantika vychádzajú predovšetkým z ľudovej reči (čo je dnes samo osebe nielen zriedkavosťou, ale známkou značnej odvahy), pričom však jeho slovenčina je vo všetkých smeroch modernejšia, tvorivejšia i sofistikovanejšia než často mdlý a bezfarebný jazyk väčšiny našich dnešných (najmä bratislavských) autorov. Kadlečík narába so slovenským ľudovým idiomom podobne ako to v hudbe robil Bartók alebo vo výtvarnom umení Fulla: využíva jeho archetypálny náboj tak, že v novej, samotným autorom vytvorenej významovej súvislosti nadobúda netradičný, poeticky pregnantný, neraz až surreálny význam.

Pravda, sú v knižke miesta, aj keď nemnohé, kde prílišná kategorickosť povedaného vyvoláva v čitateľovi otázniky. Autorova viackrát opakovaná charakteristika tzv. postmoderny ako (iba) deštrukcie nie je podľa môjho názoru celkom oprávnená. Isteže, postmodernistickí epigóni sú nudní, ale takí sú aj epigóni tradicionalistickí (a tých je, mimochodom, podstatne viac). A novátori, priekopníci – tých nebudeme mať nikdy dosť – musia najprv deštruovať staré, aby na jeho ruinách mohli stavať nové. Aj u nás boli spisovatelia a básnici (spomeňme napríklad J. Kráľa, Hroboňa, raného Hrušovského, Vámoša, Fabryho, Ondruša), ktorí rúcali modly, no súčasne vytvárali hodnoty, ku ktorým sa stále môžeme, ba musíme vracať. Neobstojí tu ani argument, že zahraniční postmodernisti “čerpajú skúsenosť z celkom inej sociálnej a kultúrnej tradície” ako je naša (str. 116). Európska skúsenosť je predsa (a vždy bola) aj našou skúsenosťou – a naopak. Stav ľudského poznania je univerzálny – nakoniec tvorba samotného Kadlečíka je toho jasným dôkazom.

Druhý otáznik vo mne vyvoláva Kadlečíkova kritika niektorých politických javov z čiste etickej pozície. Osobne som s ním celkom zajedno v odsúdení komunistickej praxe i amerického vojenského ťaženia v Iraku. Problém je iba v tom, že aj komunisti a súčasní americkí neokonzervatívci svoje činy najčastejšie odôvodňujú etickými argumentmi, svojimi “kategorickými imperatívmi”. Toto iba potvrdzuje fakt, že etika nie je, nebola, ani nikdy nebude jedna, že jej obsah i jej interpretácia sa mení podľa situácie. Samozrejme, že človek ani spoločnosť bez etickej dimenzie nemôže jestvovať, no etika v praxi, ak náš pohľad na ňu má byť reálny, sa vždy musí posudzovať s ohľadom na stupeň intelektuálneho poznania, estetické cítenie a životný štýl jednotlivcov i skupín. Vo svojej najčistejšej forme je, pravda, etika kategóriou duchovnou a výsostne individuálnou a nemožno ju len tak ľahko aplikovať ako všeplatnú normu.

Preto najpresvedčivejším argumentom proti akémukoľvek násiliu v Kadlečíkovej knihe je pre mňa fascinujúca pasáž o strome s dreve (str. 17), ktorá zohľadňuje všetky tieto súvislosti. Procesy stromu sú podľa Kadlečíka “pomalé a dôstojné”. Strom “krásne starne, potichu trpí... temer nehybne stojí a čaká – a predsa o nič nepríde”. “Látková premena a rozmnožovanie sa dejú nežne, povedali by sme esteticky, bez hystérie, úskokov, špiny a smradu, bez závisti, agresivity, politiky a polície, bez zatemnenia nervového centra dravcov a bezcieľneho pechorenia sa z miesta na miesto.” Tvorba ľudského intelektu sa podľa Kadlečíka nevedomky upiera k drevu, ktoré mu je “blízke, dôverné a bratské... možno nevedomky aj preto, že ho niečím presahuje, akoby spôsob života a smrti dreva bol duchovnejší”.

Nuž naozaj, tá najvyššia etika, etika nepechorenia sa a nenásilia, etika dôstojnosti, nadhľadu a odstupu, nepochádza z “kategorických imperatívov” (ktoré sa vždy dajú zneužiť mocou), ale zo spočinutia človeka v Duchu, v jeho absolútnej vernosti voči sebe samému. Slobodný, o mravnú dokonalosť usilujúci sa človek by mal byť ako strom: neohrozene osamelý, pokorne lojálny voči pôde, z ktorej vyrastá, ticho a trpezlivo rastúci smerom k nebesiam a akceptujúci aj svoj zánik ako súčasť nekonečnosti Bytia.

Ivan Čičmanec

Pocta meditujúcemu básnikovi

Časy sa vraj menia a my s nimi. Nepochybne sa mením aj ja, ale ako starnem, v menení seba akosi zaostávam. Časy-ľudia ma predbiehajú, nestačím a medzera sa stále zväčšuje. Nie že by som novým časom nerozumel. Myslím, že by som zhruba vedel vysvetliť, prečo sa zmenili na také, aké sú, ale jednoducho to už neberiem. Moja hierarchia hodnôt, vytvorená dávnejšie, je iná, nedrží krok s pokrokom.

Nevadí mi to, ale mám rád, keď sa stretnem s podobne zmýšľajúcim človekom, tým skôr v beletrii. Čosi vo mne ožije, duša sa vzpruží a zarezonuje, je o čom hovoriť a cítim sa doma, vo svete, v ktorom som vyrástol a ktorý mám o to radšej, že všeličo z neho som musel opustiť. Zákon spomienkového optimizmu pracuje, hmla zabudnutia zastiera zlé, ponecháva dobré, ktoré ešte idealizuje, aby to, čo bolo, najmä dávno, bolo pekné. V poézii ma dnes do tohto sveta z veľkej časti prenáša Milan Rúfus, v próze zo súčasných autorov Ivan Kadlečík.

Naskrze nechcem povedať, že Ivan Kadlečík opisuje vo svojich Rapsódiách a miniatúrach, ale aj v ostatných dielach, len minulosť. Žije však na vidieku a jednoduchým životom, ktorý poznám zo svojho detstva. Býva v starom dome, rýľuje záhradu, kosí trávu, sadí stromy a vínnu révu, strihá vinohrad, chová včely, pije víno, chodí do kostola, hlási sa k luteránstvu, hrá na organe, miluje Bacha, spomína na otcov, dedov a pradedov, dodržiava tradíciu, cituje Bibliu. Štedrý deň je mu najhlbším a najsilnejším dňom v ľudskom živote a “dupká na písacom stroji”. To všetko patrí akosi k sebe, je to spojené minulosťou ako spoločným menovateľom. Áno, patrí do toho aj ten barokový Bach, hoci je stále živý, aj ten starý, tradičný Boh nášho detstva a mladosti, ktorý nám neprestajne pozeral do duše a hrozil prstom, hoci Kadlečík, naskrze nie starinár, si zachováva voči jeho podobe kritickú modernú rezervu. “Hospodine či Galaxia či čo si...” “Veď ak Boh nie je, jestvuje nepochybne jeho idea: obrovsky ľudská, stále potrebná. Človekova kultúra je s tou ideou hlboko spojená.” Toto všetko mi patrí ku koloritu minulosti, ktorú Kadlečík uznáva viac ako prítomnosť. Ako bývalý disident, ale aj ako nedisident robí síce do prítomnosti časté, nie malé a oveľa kritickejšie exkurzie ako do minulosti, no vracia sa zase späť, domov, na svoj vidiek-minulosť, kde mu je najteplejšie.

Ale mohlo by mi to stačiť na to, aby ma Ivan Kadlečík ako autor priťahoval a aby som ho vyhľadával? Som náročnejší, no aj tu mi podáva ruku. Je mysliteľ, nevie sa dlho zdržať pri zemi, ustavične vzlieta, často začína vtáčou perspektívou a až potom si sadá na konár a prezrádza, o čom je reč. Myslí o čomkoľvek, na čo mu práve padne zrak: o strome či stromoch, o zemi či hviezdach, prirodzene, zase aj o milovanom Bachovi a organe, ku ktorým sa podchvíľou vracia, o jazyku, umení, kultúre, gotickej architektúre, človeku. Nepíše romány a nepestuje dlhšie literárne útvary, nemá ani dialógy, lebo je naplno zamestnaný sebou samým, postrehom, ktorý ho práve prepadol a na vyčerpanie ktorého mu stačí drobnokresba, niekedy len pár krátkych viet. “Kacírske esejky, fejtóniky.”

Sú to často veľmi osobné postrehy, ktoré prekvapujú práve tou svojskosťou, no nemožno nad nimi kývnuť rukou, pretože zaujmú, nasadia chrobáka do hlavy a človek ich nosí v sebe ako semeno, čakajúc, aké plody z neho v hlave vzídu. Áno, aj tak sa na veci možno dívať, áno, aj o týchto, inak prozaických veciach možno rozpriadať zaujímavé úvahy, všetko sa zrazu povznáša zo samozrejmosti do roviny otázok – “neskrotný a všadeprítomný otáznik” – a kaleidoskopických aspektov a osobných a osobnostných odpovedí. Tie aspekty, tá ich svojskosť, ktoré sú výsadou len človeka a básnika-mysliteľa najviac! Ako je možné, že na každú vec sa dá dívať tak mnohorako, prekvapujúco rôznorako a často aj presvedčivo? Bude niekedy otázkam a odpovediam koniec? Bytie je otázka, viac otázok než odpovedí. A už len krôčik a je tu aj oficiálna filozofia, ktorá sa prelína s autorovou, je tu Nietzsche, Schweitzer, Jaspers, Kierkegaard, Helvetius, Bachelard, Sartre, ba mihne sa tu aj Kantov kategorický imperatív. Nie je toho mnoho, ale je to organické a zažité, ako u Kadlečíka všetko. Niekedy zostávam prekvapený, že mi zobral akoby slová z úst, že to povedal lepšie ako ja, budí sa tichá závisť, lebo ja mám na to papier a on nie. “Pravda je činnosť, tvorenie, nie iba slovo...” “Kľukatú cestu k pravde nám spríjemňujú a uľahčujú omyly.” “Bázeň ako podstatná súčasť bytia.” “Nežijeme život, život žije nás, ale to, čo napíšem, napíšem ja ako suverénny kreátor.” “Náš svet sa skladá zo slov, ony ho tvoria... Ak vidíme slová a nie skutočnosť, možno to aj obrátiť: že totiž vidíme slovami.” “Človek je asi boh i zviera v jednom: je dvojhviezda.” A tak som znovu doma, tentoraz nie v minulosti, ale v stále hlbokej aktuálnosti, lebo hodnotná filozofia uniká času, tak ako mu unikne aj nejedna Kadlečíkova úvaha.

Ale ani to ešte nestačí. Popri všetkých úvahách sa tu nestráca umenie, ktoré všetko zaodieva a nesie na krídlach. Nielen umenie myšlienky, ale aj slova, formy podania, oslovenia, ktoré sa vodiera do mysle a duše a usídľuje sa v nej svojím jasom, krásnom a presvedčivosťou. Ide aj o tú presvedčivosť. Kadlečík je mysliteľsky aj umelecky zrelý autor, o čom hovorí, to má prežité a zažité – “darmo ty budeš zápasiť so slovami: prídu samy, keď si na ne nažiješ” – je rýdzi a autentický. Nepotrebuje násilný, za vlasy pritiahnutý, prácne vyšpekulovaný dej, šetrí slovami, nie však myšlienkami – “najlepšia literatúra, ktorá si prázdno nevypcháva slovami”, “metajazyk iba maskuje strachuplné ignorantstvo, nenávisť k matke skutočnosti, k prababičke hmote” – stačí mu drobný dej, ktorý nesie myšlienku, aby neletela prázdnom.

Patrilo by sa azda povedať aj niečo kritické, aby som ukázal, že veci rozumiem, ale neviem čo. Napokon nie som literárny kritik, ale filozof. Tu čosi cítim, vidím, no do najhlbšej podstaty načrieť neviem. Kadlečík je autor pre existenciálnu heideggerovskú analýzu, a to svojou zemitosťou, vkorenenosťou do života, rýdzosťou a básnickosťou, vyjadrujúcou špecifickosť ľudského bytia, existenciu, ako nazval Heidegger človeka. “Tvrdohlavo konám len svoju prácu, ktorou je život, navzdory nezmyslu, prílivom a odlivom obrúsený do rôznofarebnej guľatosti štrku.” Chvíľami mám dojem, že Kadlečík Heideggera čítal, že hovorí spontánne s ním, ale že ho zatajuje. (“Spadol som, na chrbát si položiac cestu necestu nečistú, kamene a blato. Ako teraz na pleciach unesiem celú dlhú a ťažkú cestu? Ktože ma zbaví tejto mojej cesty? Potom som vstal aj s cestou, kráčajúc za bleskom.”)

Som rád, že máme, mám autora, ktorý mi dáva všetko, čo v beletrii hľadám: umenie slova, myšlienky, chrobáka do hlavy, súzvuk, úprimný stisk ruky a povzbudenie. Majstre, veľakrát ďakujem.

Teodor Münz